Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/31/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215217398 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1215217398.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: X.. S. S., K.. XX.XX.XXXX, O. I. T.. Č.. X, O. proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Generálnou prokuratúrou SR, Štúrova ul. č. 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 29. septembra 2016, č. k. 10C/320/2015-85, v spojení s dopĺňacím rozsudkom tohto súdu zo 17. októbra 2016, č. k. 10C/320/2015- 90, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom, v spojení s dopĺňacím rozsudkom, súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 23.585,20 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol, žalobcovi a žalovanej nepriznal náhradu trov konania a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť prostredníctvom Slovenskej pošty, a. s. súdny poplatok 20,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením R. O. H., Ú. X. U. S. V. Č.: R.- XXXX/OEK-O.-XXXX G. XX.XX.XXXX bolo začaté trestné stíhanie proti žalobcovi (a ďalším osobám) za porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku na tom skutkovom základe, že po tom, ako bol vyhlásený konkurz na majetok spoločnosti BCT, a. s., správca konkurznej podstaty, žalobca ako osobitný správca spolu s ďalším osobitným správcom zostavili súpis majetku úpadcu, ktorý bol výlučným vlastníkom spoločnosti Real Estate, a. s., následne správca zvolal mimoriadne valné zhromaždenie tejto spoločnosti, na ktorom odvolal bývalých členov dozornej rady a za nových členov menoval správcu a osobitných správcov, následne táto dozorná rada zvolila nových členov predstavenstva, ktorého predsedom sa stal správca. Ten požiadal dozornú radu o udelenie súhlasu s odpredajom nehnuteľností spoločnosti, ktoré zároveň predstavovali nepeňažný vklad spoločnosti úpadcu do spoločnosti REAL ESTATE a. s. a na základe súhlasu dozornej rady boli tieto nehnuteľnosti predané pod ich trhovú kúpnu cenu v sume 52.138.240,- Sk. Týmto konaním boli znehodnotené akcie úpadcu spoločnosti BCT, a.s., dôsledkom čoho boli jej akcionári poškodení vo výške cca 250 miliónov Sk. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 02.09.2013, č. k. 2T/96/2012-1027 bol žalobca (spolu s ďalšími obžalovanými) podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodení spod obžaloby. V odôvodnení spomenutého rozsudku súd okrem iného uviedol, že skutok sa stal, ale konanie obžalovaných nie je trestným činom. Uzatvoril, že neobstojí tvrdenie obžaloby, že obžalovaní konali v úmysle spôsobiť inému značnú škodu tým, že porušili zákonom stanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok. Je nesporné, že správca konkurznej podstaty a osobitní správcovia museli postupovať podľa Zákona o konkurze a vyrovnaní. Úpadca a spoločnosť Real Estate, a.s., boli majetkovo a personálne previazané. Z dôkazných prostriedkov tvoriacich obsah trestného spisu vyplýval spôsob, ako mali byť odmenené osoby v predstavenstve spoločnosti BCT. Išlo o tzv. zlaté padáky. Takto navýšené náklady po začatí konkurzu sú dôkazom, že tu bola reálna hrozba znižovania majetku úpadcu na úkor veriteľov. Snahu bývalého vedenia úpadcu poškodiť veriteľov preukazuje aj skutočnosť, že základný materiál na výrobu bol nadobúdaný neprimerane draho, bol spracovaný len za náklady práce v mzde a následne bol pod jeho trhovú hodnotu predávaný spoločnostiam na území Z., ktoré boli majetkovo prepojené. To bolo dôvodom, prečo správca konkurznej podstaty spolu s osobitnými správcami museli reagovať a tým došlo k personálnej výmene v štatutárnych orgánoch a dozornej rade. Ďalej súd v odôvodnení trestného rozsudku uviedol, že prokuratúra si pri formulovaní skutku neuvedomila, že na majetok spoločnosti BCT, a. s. bol vyhlásený konkurz a jeho cieľom je pomerné uspokojenie pohľadávok veriteľov. Tým, že spoločnosť bola predĺžená a bol na ňu vyhlásený konkurz, išlo v ňom primárne o uspokojenie veriteľov a teda nie akcionárov úpadcu. Nehnuteľnosti boli odpredané za najvyššiu ponúknutú cenu a takto získané finančné prostriedky boli použité na pomerné uspokojenie veriteľov a na zákonné pracovno-právne nároky. Hodnota nehnuteľností bola stanovená na základe platných predpisov. V znaleckom posudku X.. H.. B. Č., V.. sa konštatuje, že predajom nehnuteľností nedošlo k znehodnoteniu akcií spoločnosti Real Estate, a.s., ani k zníženiu hodnoty majetku úpadcu. Obžalovaní preto v rámci konkurzu postupovali v súlade so zákonom a s odbornou starostlivosťou. V ďalšom súd uviedol, že obžaloba nevychádzala z náležitého preverenia skutkového stavu celej veci, čo je v rozpore so základnými zásadami trestného konania upravenými v Trestnom poriadku. Ak by sa postupovalo v súlade so zákonom a získané dôkazy by boli vyhodnotené starostlivo pri uvážení všetkých okolností prípadu, príslušný prokurátor by musel dospieť k inému záveru, než podať obžalobu. Ak by prokurátor vzal do úvahy Odborný posudok vypracovaný znaleckou organizáciou Trefa, spol. s r. o. ku dňu 02.05.2003, s poukazom na všetky ekonomické a účtovné parametre 1 Sk za akciu, čiže celková hodnota 56 akcií bola k predmetnému dátumu 56,- Sk. Z toho vyplýva, že predajom nehnuteľnosti za cenu 52.138.240,- Sk nemohli byť znehodnotené akcie spoločnosti Real Estate, a.s., ktoré nemali takmer žiadnu hodnotu. Obžalovaní tiež svojim konaním odvrátili hrozbu uplatnenia si záložného práva spoločnosťou Sibamac, a.s. na nehnuteľnosti Real Estate, a.s., čím by sa Sibamac, a.s., stal vlastníkom 100 % jej akcií, teda úpadca by prišiel o svoju dcérsku spoločnosť a zároveň by sa tento záložný veriteľ domáhal uspokojenia zostatku svojej pohľadávky v konkurze, teda reálne hrozilo, že uspokojený by bol len tento jeden veriteľ. Spomenutý trestný rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 28.08.2013. Žalobca podal dňa 24.03.2014 na Ministerstvo vnútra SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo vnútra listom z 31.03.2014 túto žiadosť postúpilo Generálnej prokuratúre SR ako orgánu príslušnému na jej prerokovanie. Generálna prokuratúra listom z 09.04.2014 žiadosť o predbežné prerokovanie vrátila späť a Ministerstvo vnútra listom z 12.05.2014 žiadosť opäť postúpilo Generálnej prokuratúre SR s poukazom na § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. Žiadosti o predbežné prerokovanie nároku nebolo vyhovené a žalobca podal žalobu na súd prvej inštancie. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba je čo do základu opodstatnená. K otázke príslušnosti orgánu, ktorý je v prejednávanej veci príslušný konať za Slovenskú republiku, čo bolo predmetom sporu medzi pôvodne v žalobe označeným zástupcom štátu - Ministerstvom vnútra SR a Generálnou prokuratúrou v rámci predbežného prejednania žaloby, súd prvej inštancie uviedol, že zo znenia § 4 ods. 1 písm. b/ a f/ zák. č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 01.01.2013 vyplýva príslušnosť Generálnej prokuratúry SR konať za štát, keďže v trestnom konaní zamietol tento orgán sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia a podal na príslušný súd obžalobu, čo sú skutočnosti, ktoré zákon explicitne stanovuje ako dôvody, pre ktoré nie je vo veci náhrady škody oprávnené konať za štát Ministerstvo vnútra SR. Právna úprava zmenená zákonom č. 412/2012 Z.z. účinná od 01.01.2013 neobsahuje prechodné ustanovenia, preto sa v zmysle princípu nepravej retroaktivity uplatní aj na všetky neskončené konania o náhradu škody voči štátu spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia ako nezákonným rozhodnutím. 4. K obrane žalovaného spočívajúcej v tvrdení, že v čase vznesenia obvinenia boli splnené všetky zákonné predpoklady pre tento postup a nedošlo v ňom k porušeniu zákona, že prokuratúra nezodpovedá za výsledok trestného konania , pričom z Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 vyplýva, že samotné vznesenie obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, súd prvej inštancie uviedol, že treba mať na zreteli, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci je koncipovaná ako objektívna, bez ohľadu na zavinenie. V tejto súvislosti platí, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, treba hľadať vo všeobecnej rovine, predovšetkým v čl. 46 ods. 3 a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát štátom právnym, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Na jednej strane je tu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa však štát nemôže zbaviť zodpovednosti v prípadoch, ak sa postup týchto orgánov ukáže ako mylný. V takej situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenia (stupňom pravdepodobnosti), ale to, či sa ich podozrenie v neskoršom konaní potvrdilo. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je odčiniť každú majetkovú, či nemajetkovú ujmu, ktorá jednotlivcovi nezákonným zásahom štátu vznikla za podmienok týmto zákonom ustanovených. Súdna prax dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan trestný čin nespáchal a že stíhanie proti nemu nemalo byť začaté (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30.03.2011, sp. zn. 3Cdo/194/2010, alebo uznesenie tohto súdu z 12.12.2012 sp. zn. 7Cdo/145/2011). 5. K Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 163/2013 a k jeho záveru, že samotné vznesenie obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, súd prvej inštancie uviedol, že vždy v každom jednotlivom prípade sa súd musí zaoberať aj okolnosťami za akých došlo k trestnému stíhaniu a jeho špecifikami, pretože každý prípad je iný. V prejednávanej veci súd prvej inštancie poukázal na vyššie uvedené závery z odôvodnenia rozsudku z 11.06.2013, č. k. 2T/96/2012-1027, z ktorých vyplýva, že ak by prokuratúra starostlivo vyhodnotila všetky relevantné dôkazy získané v prípravnom konaní, musela by dospieť k úplne odlišnému záveru, než k podaniu obžaloby na súd. Trestný súd poukázal na Odborný posudok vypracovaný znaleckou organizáciou Trefa, spol. s r. o. z 02.05.2003, ktorý sa nachádzal v trestnom spise a z neho vyplývajúcu významnú skutočnosť, že hodnota akcií spoločnosti Real Estate, a.s., bola bezvýznamná (takmer bez hodnoty) a teda predajom nehnuteľnosti za trhovú cenu nemohlo prísť k ich znehodnoteniu, čo bolo základom pre vedenie trestného stíhania. Znaleckým posudkom X.. H.. B. Č., V.., predloženým žalobcom v priebehu konania sa táto skutočnosť už iba potvrdila. Preto námietka žalovaného, že až tento Znalecký posudok predložený v neskoršom konaní podstatne zmiernil situáciu žalobcu, nie je podľa súdu prvej inštancie namieste. Z postupu vyšetrovateľa a prokurátora v trestnom konaní pred podaním obžaloby tiež vyplýva základná neznalosť Zákona o konkurze a vyrovnaní a očividná jednostrannosť vyhodnocovania získaných dôkazov len v prospech poškodeného bez uplatnenia elementárnej logiky v tejto vyšetrovanej veci, keď túto kauzu bolo potrebné riešiť v zmysle zásady ultima ratio predovšetkým prostriedkami civilného a nie trestného práva. Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaná v zmysle zák. č. 514/2003 Z.z. zodpovedá za škodu, ktorá žalobcovi vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia orgánu polície z XX.XX.XXXX, Č.. Č.:R.-XXXX/OEK-O.-XXXX U. o vznesení obvinenia. 6. Pokiaľ ide o výšku škody, táto podľa súdu prvej inštancie pozostáva zo sumy 18.420,- eur, ktorú žalobca zaplatil za znalecký posudok znalca X.. H.. B. Č., V.. a ktorú znalec vyfakturoval faktúrou č. XX/ XXXX. Túto sumu žaloba zaplatil dňa 05.12.2012 hotovostným vkladom na účet dodávateľa vedený v W. W., U.. W.. Škoda ďalej pozostáva zo sumy 165,20 eur, ktorú žalobca zaplatil za vyhotovenie fotokópií trestného spisu, čo sú výdavky spojené nevyhnutné na jeho obhajobu v trestnom konaní. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že tieto náklady považuje za účelne vynaložené, i keď v prípade posudku ide o cenu určenú dohodou. K vypracovaniu posudku nemuselo prísť, ak by orgány v prípravnom konaní brali na zreteľ Odborný posudok vypracovaný ešte v roku 2003 organizáciou Trefa, spol. s r. o. Naviac, žalovaná neuviedla, aká mala byť účelne vynaložená výška tejto znaleckej odmeny, spochybnila ju len všeobecne a preto súd prvej inštancie jej obranu vyhodnotil v súlade so zásadou koncentrácie konania len ako účelovú procesnú obranu „bez konkrétneho určenia.“ Trovy žalobcu vynaložené na vyhotovenie fotokópií trestného spisu žalovaná nespochybnila. S poukazom na tieto skutočnosti súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 18.585,20 eur z titulu náhrady skutočnej škody (18.420 + 165,20 = 18.585,20 eur) a v tejto časti teda žalobe v celom rozsahu vyhovel. 7. Ďalej súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 5.000,- eur, čo je suma, ktorú súd prvej inštancie považoval za rozumnú a primeranú pre odškodnenie žalobcu za psychickú ujmu a stres spôsobený nezákonným stíhaním v dobe od 02.06.2008 do 28.08.2013, teda cca 5 rokov, v ktorých bol žalobca v pozícii obvineného z trestného činu, pričom vyšetrovanie trvalo už od r. 2003. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca pôsobil ako advokát, teda vykonával právnické povolanie, v ktorom je potrebná bezúhonnosť, ktorá bola predmetným trestným stíhaním výrazne spochybnená. Trestné stíhanie si žalobca nespôsobil sám ľahkovážnym konaním, toto naopak vyplynulo práve z jeho zodpovednej činnosti pri výkone funkcie osobitného správcu v konkurze úpadcu BCT, a.s., ktorú vyšetrovateľ i žalovaná nesprávne vyhodnotili ako protizákonnú. Súd prvej inštancie vyjadril presvedčenie, že je nevyhnutné odčiniť zo strany štátu traumu žalobcu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním za jeho konanie, ktoré bolo práve naopak plne súladné so zákonom, teda neprišlo u neho k sprenevereniu sa hodnôt prináležiacich právnickej profesii a výkonu jeho funkcie. K stanoveniu výšky nemajetkovej ujmy na dolnej hranici súd prvej inštancie uviedol, že žalobca bližšie nekonkretizoval ujmu, ktorá mu vznikla v jeho súkromnom živote i v jeho spoločenskom uplatnení a v tomto smere ani žiadne dôkazy nenavrhol a neoznačil. Keďže žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur, súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol. 8. O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 C.s.p. a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že si náhradu trov konania neuplatnil. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania s odôvodnením, že jej v konaní žiadne trovy nevznikli. 9. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým bolo žalobe vyhovené. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žalobu zamietne. Uviedla, že v prípravnom konaní boli produkované dve skupiny dôkazov, jedna proti obžalovaným a jedna v ich prospech a preto prokurátor nemal inú možnosť, než postupovať v zmysle § 234 Tr. poriadku a podať na obvinených obžalobu. Naproti tomu je súd v zmysle § 285 Tr. poriadku vždy povinný oslobodiť obžalovaného spod obžaloby v prípade existencie akýchkoľvek pochybností. Dozorujúci prokurátor nemohol zastaviť trestné stíhanie v zmysle § 215 ods. 1 písm. b/ Tr. poriadku, pretože podľa tohto ustanovenia možno trestné stíhanie zastaviť iba v prípade, ak je jednoznačne a bez pochybností preukázané, že skutok tak, ako je formulovaný v uznesení o vznesení obvinenia, nie je trestným činom. Trestný poriadok neumožňuje prokurátorovi po vznesení obvinenia konkrétnej osobe v prípade existencie dvoch línií dôkazov zastaviť trestné stíhanie alebo trestné stíhanie prerušiť. O dôvodnosti podania obžaloby v predmetnej trestnej veci podľa žalovanej nasvedčuje aj skutočnosť, že samotný súd po podaní obžaloby nezastavil trestné konanie, resp. obžalobu neodmietol a nevrátil vec prokurátorovi na došetrenie. Okresný súd Bratislava II sa tak stotožnil s postupom prokurátora, pretože ak by zo spisu vyplývalo, že obžaloba nie je dôvodná, postupoval by v zmysle § 241 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku a trestné konanie by s poukazom na niektorú z okolností uvedených v § 215 ods. 1 Tr. poriadku zastavil. Vzhľadom na tieto skutočnosti je podľa žalovanej možné hodnotiť postup dozorujúceho prokurátora ako zákonný a preto nie sú splnené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Podľa žalovanej meradlom opodstatnenosti a teda aj zákonnosti začatia a vedenia trestného stíhania nie je výsledok trestného konania a preto nemožno paušálne považovať za nezákonné každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatné odsúdenie. Pokiaľ ide o výšku škody, žalovaná namietla, že žalobca nepreukázal, že by mu vznikla nemajetková ujma a v tomto ohľade neprodukoval žiadne dôkazy. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 11. Predpokladmi vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nimi, 4/ zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prejednávanej veci formálne nedošlo k zrušeniu rozhodnutia o vznesení obvinenia proti žalobcovi príslušným orgánom. Odvolací súd však poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, resp. oslobodenie spod obžaloby, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, prípadne preto, že skutok nie je trestným činom, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného konania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009). V prejednávanej veci bol žalobca právoplatne oslobodený spod obžaloby pre trestný čin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, 3 Tr. zák. z dôvodu, že skutok, ktorý mu bol kladený za vinu, nie je trestným činom. Preto treba vychádzať z toho, že oslobodzujúci rozsudok má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia z XX.XX.XXXX, Č.. Č.:R.-XXXX/OEK-O.-XXXX U.. Vzhľadom na to boli splnené všetky vyššie uvedené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle § 5 a nasl. zák. č. 514/2003 Z.z. 12. K odvolacej argumentácii žalovanej odvolací súd uvádza, že pre rozhodnutie prejednávanej veci nie je právne významné, z akých dôvodov dozorujúci prokurátor trestné stíhanie nezastavil ešte pred podaním obžaloby na súd. Právne významný je výsledok trestného konania, ktorým bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Úvahy žalovanej týkajúce sa možností postupu prokurátora v prípade existencie dvoch línií dôkazov v prípravnom konaní vo vzťahu k hodnoteniu (ne)zákonnosti rozhodnutia o vznesení obvinenia považuje odvolací súd za úvahy de lege ferenda. Odvolací súd dodáva, že si je vedomý toho, že vo všeobecnosti je potrebné zhodnotiť možnosť existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, v dôsledku ktorých nemusí zrušenie právoplatného rozhodnutia nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia, či z jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené napr. spornosťou právnej otázky zásadného významu vo veci, ktorá doteraz nebola riešená, resp. na jej riešenie sa rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom (viď Nález Ústavného súdu SR z 03.07.2012, sp. zn. IV. ÚS 159/2012). V prejednávanej veci však podľa názoru odvolacieho súdu nebola preukázaná existencia žiadnych mimoriadnych výnimočných okolností, na základe ktorých by bolo možné urobiť záver o tom, že uznesenie o vznesení obvinenia nemá charakter nezákonného rozhodnutia. V tejto súvislosti možno na dokreslenie uviesť, že Okresný prokurátor Bratislava II vzal späť svoje odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 11.06.2013, č. k. 2T/96/2012- 1027. 13. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím (§ 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.). Súd prvej inštancie správne zhodnotil predovšetkým tú skutočnosť, že žalobca pôsobil ako advokát a teda vykonával profesiu, v ktorej je bezúhonnosť nevyhnutná a jeho bezúhonnosť bola predmetným trestným stíhaním výrazne spochybnená. Okrem toho, žalobca ako člen Slovenskej advokátskej komory vykonával aj funkciu člena disciplinárnej komisie a je preto nepochybné, že tým viac bol v jeho prípade kladený dôraz na jeho bezúhonnosť. Už samotné tieto skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu odôvodňujú priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Jej výška 5.000,- eur je primeraná vzhľadom na to, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by v dôsledku nezákonného rozhodnutia vznikli mimoriadne závažné následky v súkromnom živote žalobcu a v jeho spoločenskom uplatnení. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a vo zvyšku žalobu v tejto časti zamietol (žalobca si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur). 14. Výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba zamietnutá vo zvyšku, t. j. v časti náhrady nemajetkovej ujmy prevyšujúcej 5.000,- eur, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 15. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu úspešnému žalobcovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 16. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).