Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/218/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1307213662 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1307213662.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcov: 1/ C. F., nar. X.X.XXXX, bytom KadnÁ. XXXX/XXX, L. a 2/ K. A., nar. X.XX.XXXX, bytom J. D. L., XXX H. M.., W., F., obaja zastúpení: JUDr. Vojtech Kubal, advokát, so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava proti žalovanému: Z. S., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, L., zastúpenému: JUDr. Elena Ľalíková, advokátka, so sídlom Podbrezovská 34, Bratislava o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a zdržania sa vstupu a akejkoľvek dispozície na nehnuteľnosťou, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 30.1.2014, č.k. 17C/145/2007-296, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanému sa proti žalobcom 1/ a 2/ p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali určenia, že vlastníkom nehnuteľnosti v okrese L. A., obec L., Mestská časť K., kat. územie K., zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX, parc.č. XXXX/X záhrady vo výmere 150 m2 a parc.č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria vo výmere 112 m2 bola v čase smrti S. A., nar. X.X.XXXX, zomr. 2.4.2010 a tieto patria do dedičstva po nej; zároveň sa voči žalovanému domáhali zdržať sa vstupu a akejkoľvek dispozície k nehnuteľnosti v kat. území K. parc.č. XXXX/X zastavané plochy a nádvoria o výmere 303 m2 vedenej na Liste vlastníctva č. XXX Správy katastra pre Hlavné mesto Bratislavu. O trovách konania rozhodol tak, že žalobcovia sú povinní nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100%. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 134 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) účinného od 1.4.1983 do 31.12.1991, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1, 2, 3, 4 Občianskeho zákonníka účinného po 1.1.1992 a vecne tým, že žalobcovia nepreukázali žiadny titul, na základe ktorého by sa dala konštatovať dobromyselnosť držby (a samotné zameranie a oplotenie pozemku vo väčšej rozlohe nie je titulom, na základe ktorého sa právni predchodcovia žalobcov mohli domnievať, že nadobudli vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, príp. že sú dobromyseľní držitelia). Uviedol, že právni predchodcovia žalobcov disponujú titulom k nadobudnutiu pozemku o veľkosti cca 290 m2, reálne však disponujú pozemkom vo veľkosti 306 m2; žalobcovia sa domnievali, že ich právna predchodkyňa nadobudla vydržaním ďalšie parcely vo veľkosti 262 m2, v konaní však neuviedli žiadny titul, na základe ktorého by sa mohli domnievať, že sú vlastníkmi, resp. dobromyseľnými držiteľmi ďalších nehnuteľností v celkovej výmere porovnateľnej s výmerou pozemkov, ktoré boli reálne zakúpené. V súvislosti s posudzovaním dobromyseľnosti držiteľa nehnuteľnosti poukázal na to, že v Kúpnej zmluve zo dňa 22.12.1961 bolo presne uvedené, že nadobúdajú pozemok vo výmere 70 m2 a polovicu spoločného dvora vo výmere 376 m2, pričom ani po zakúpení časti záhrady vo veľkosti cca 32 m2 nenastala žiadna okolnosť, ktorá by oprávňovala sa domnievať, že právni predchodcovia nadobudli ďalšiu výmeru pôdy. Za takúto okolnosť nepovažoval skutočnosť, že geodet zameral väčšiu výmeru pozemku parc.č. XXXX/X a táto bola oplotená a až do r. 2006 vyznačená v katastri s výmerou 303 m2. Pri posúdení dobromyseľnosti z hľadiska plochy kúpeného a skutočne držaného pozemku vyvodil, že právni predchodcovia žalobcov nemohli byť v dobrej viere a pri zachovaní náležitej opatrnosti si museli byť vedomí, že užívajú podstatne väčšiu časť pozemku ako kúpili (kúpený pozemok predstavoval 290 m2, reálne zapísaný vo vlastníctve žalobcov predstavoval 306 m2 a pozemok, ku ktorému sa domáhajú určenia vlastníctva predstavuje 262 m2). Na základe uvedeného dospel k záveru, že S. A. (právna predchodkyňa žalobcov) nebola oprávnenou držiteľkou predmetných nehnuteľností, z toho dôvodu zamietol žalobu na určenie, že bola v čase smrti vlastníčkou parcely č. XXXX/X o výmere 150 m2 a parc.č. XXXX/XX o výmere 112 m2. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a podľa úspechu v spore rozhodol o povinnosti žalobcov nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 100%, o výške ktorých rozhodne podľa § 151 ods. 7 O.s.p. po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. 3. Proti rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedli, že súd prvej inštancie nesprávne gramaticky a významovo konštatuje, že je nesporné, že časť nehnuteľností, ktoré sú vo vlastníctve žalovaného, užívala právna predchodkyňa žalobcov, pričom správne má znieť, že je nesporné, že žalované nehnuteľnosti, ktoré sú t.č. vo vlastníctve žalovaného, užívala právna predchodkyňa žalobcov (žalovaný totiž vlastní v danej lokalite aj iné pozemky, ktoré nesúvisia s týmto sporom). Poukázali na to, že pôvodná žalobkyňa užívala sporné pozemky, čo potvrdili všetci vypočutí svedkovia a túto skutočnosť potvrdil aj žalovaný; rovnako bolo v konaní preukázané, že sporné pozemky mala oplotené, a na nich postavený záchod a šopu a vysadené dlhoveké dreviny. Tvrdili, že otázka dátumu, od ktorého sa ich právna predchodkyňa stala oprávnenou držiteľkou žalovaných pozemkov, nie je sporná, pretože oprávnená držba nastala dňom 22.12.1961, t.j. uzatvorením kúpnej zmluvy, na základe ktorej sa domnievali, že sporné pozemky kúpili, pričom svoje presvedčenie demonštrovali tak, že pozemky začali obrábať, vysadili na nich dlhoveké rastliny a čiastočne ich zastavali. Poukázali na to, že pôvodná vlastníčka sporných pozemkov uvedené rešpektovala, len údajne vnukovi (svedok G. Z.) povedala, že ich právni predchodcovia užívajú viac ako kúpili, a to 32 m2, ohľadom ktorých prebehlo vysporiadanie, na základe ktorého právni predchodca žalobcov Z. A. doplatil za sporných 32 m2 pozemku sumu 500 Kčs a stal sa jeho vlastníkom, následne právni predchodcovia oplotili sporné pozemky a nerušene ich užívali. V súvislosti s dobromyseľnosťou poukázali na § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého platí v pochybnostiach vyvrátiteľná právna domnienka, že držba je oprávnená, t.j. v procesnej praxi je dôkazné bremeno na preukázaní opaku na tom účastníkovi, ktorý tvrdí opak (v tomto prípade na žalovanom); v tomto smere však žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy a dobrá viera žalobkyne nebola vyvrátená ani spochybnená. Nesúhlasili so záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa musela vedieť vzhľadom na veľkosť spornej časti pozemku, že tento nebol súčasťou zmluvy, nakoľko v prírode sa jedná o vizuálne malú časť, v čase kúpy nemala poľnohospodárska pôda žiadnu hodnotu a ľudia sa neunúvali jej presným meraním, lebo prípadné geometrické zameranie by mnohonásobne predražilo predmet kúpy a k nadobudnutiu vlastníctva vydržaním došlo najskôr 22.12.1971, najneskôr 8.9.1975 (v tejto súvislosti poukázali na judikát R 83/2002). Na základe uvedeného žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, aby žalobe vyhovel, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcov vyjadril písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 10.3.2014, v ktorom poukázal na rozhodovaciu prax v otázke dobromyseľnosti držby (rozhodnutie NS SR sp.zn. 2Cz/57/87, 3Cz/18/91, 3Cz/8/91). Mal za to, že prvoinštančný súd sa podrobne zaoberal posudzovaním titulu nadobudnutia sporných parciel, keď neuznal zaň kúpnu zmluvu z r. 1961, ktorou právni predchodcovia žalobcov nadobudli z parc.č. XXXX/X a X výmeru 258 m2, ani neformálnu kúpnu zmluvu z r. 1965, ktorou vstúpili do úžitku pozemku vo výmere 32 m2 (tu rozpoznali pomer výmery 158 m2 k výmere 32 m2, hoci išlo aj v tomto prípade o výmeru 43 m2 alebo dokonca 48 m2, ktorú si museli prikúpiť), avšak teraz spornú výmeru 262 m2 (112 m2 a 150 m2), ktorá päťnásobne prevyšovala výmeru 32 m2, nerozpoznali a považovali ju za súčasť kúpenej parcely. Mal za to, že z uvedeného vyplýva účelovosť tvrdenia existencie titulu pre oprávnenosť držby ako základného predpokladu pre vydržanie vlastníckeho práva, pričom tento záver potvrdzuje aj ďalší fakt, že po smrti C. L. boli sporné nehnuteľnosti predmetom dedenia. Poukázala na to, že žalovaný pripúšťa, že faktická držba sporných pozemkov trvala do r. 2007 a na nich postavené dočasné stavby užívali aj právni predchodcovia žalovaného a ich rodinní príslušníci. Považoval za pozoruhodné, že v zmysle odvolania mala byť k výmere 258 m2 sporná výmera 32 m2, ale nie už výmera 262 m2. Uviedol, že predložil dôkazy, že predchodca žalobcov nad rámec kúpnej zmluvy z r. 1961 dobromyseľne nadobudol iba pozemok o výmere 32 m2 - úradný zápis na MsNV nebol platný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, lebo v r. 1965 už bola potrebná registrácia písomnej kúpnej zmluvy štátnym notárstvom, avšak nie pozemok o výmere 262 m2, čím preukázal iba detenciu (aj to pochybnú), a nie držbu predchodcov žalobcov (s poukazom na judikát R 45/1986). Vo vzťahu k námietkam žalobcov uviedol, že nerozumie v čom spočívala veľkosť sporných pozemkov ako vizuálne malá časť, keď bola väčšia ako zakúpená časť pozemkov. Vo vzťahu k cene pôdy v čase jej kúpy právnymi predchodcami nesúhlasil s tvrdením žalobcov, keďže ľudia si vážili každý meter pôdy, o čom svedčí skutočnosť, že za 32 m2 zaplatili právni predchodcovia žalobcov sumu 500 Kčs. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil a zaviazal žalobcov na náhradu trov odvolacieho konania žalovaného. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na určenie vlastníckeho práva, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), pričom v napadnutom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie ( § 387 ods.2,3 C.s.p.) . 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že pôvodná žalobkyňa (Otília Ivaničová) sa podanou žalobou (pôvodne) domáhala voči žalovanému zdržania sa vstupu a akejkoľvek dispozície na nehnuteľnosť v kat. území K., parc.č. XXXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 303 m2 vedenej na Liste vlastníctva č. XXX Správy katastra pre Hlavné mesto SR Bratislavu. Po smrti žalobkyne a zmene petitu žaloby (o ktorej rozhodol súd prvej inštancie uznesením zo dňa 16.4.2013) sa právni nástupcovia žalobkyne domáhali okrem pôvodného petitu aj určenia, že vlastníkom nehnuteľnosti v okrese Bratislava III, obec Bratislava, mestská časť K., kat. územie K., zapísané na Liste vlastníctva č. XXXX, parc.č. XXXX/X záhrady o výmere 150 m2 a parc.č. XXXX/XX zastavané plochy a nádvoria o výmere 112 m2 bola v čase smrti S. A. (pôvodná žalobkyňa) a tieto patria do dedičstva po nej. Svoj nárok odvodzovali od vydržania vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, pričom dobromyseľnosť právnych predchodcov preukazovali tým, že sporné pozemky títo užívali v dobrej viere, že ich kúpnou zmluvou z r. 1961 kúpili, následne pričlenili k pozemku aj záhradu o výmere 32 m2, v r. 1975 bol vytvorený vytyčovací plán, v rámci ktorého boli označení ako držitelia novovytvorenej parcely č. XXXX/XX (ktorá bola predtým súčasťou parcely č. XXXX/X), na základe čoho nemali dôvod pochybovať o svojom práve. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcov rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 12. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. 13. Podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb ( § 125). 14. Podľa § 134 ods. 3 Občianskeho zákonníka do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca. 15. Podľa § 134 ods. 4 Občianskeho zákonníka pre začiatok a trvanie doby podľa odseku 1 sa použijú primerane ustanovenia o plynutí premlčacej doby. 16. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak v prvom rade skúmal oprávnenosť držby sporných nehnuteľností, a teda aj existenciu právneho titulu (i domnelého), ktorý dobromyseľnosť držby u žalobcov ako aj u ich právnych predchodcov mal zakladať, čo je zároveň jedným z predpokladov úspešného vydržania ako spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva (ďalšími predpokladmi sú spôsobilý predmet vydržania, nepretržitosť držby a zákonom stanovené trvanie držby). Odvolací súd odkazuje v tomto smere na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil mechanizmus vzniku a podmienky vydržania uplatneného práva. Odvolací súd sa plne stotožňuje aj s vyhodnotením vykonaného dokazovania prvoinštančným súdom, ktoré bolo jednak dostatočné pre zistenie skutkového stavu veci a jednak v súlade s platnými procesnými zásadami, podľa ktorých sa dôkazy hodnotia podľa úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, s prihliadnutím na všetko, čo v konaní vyšlo najavo. V súvislosti s tvrdením žalobcov v podanom odvolaní, že v konaní bolo preukázané, že ich právni predchodcovia fakticky užívali sporné pozemky, tieto mali oplotené a mali na nich postavené záchod a šopu a vysadené dreviny, odvolací súd konštatuje, že tieto skutočnosti nemajú žiaden právny význam pre posudzovanie dobromyseľnosti držby právnych predchodcov žalobcov, nakoľko samostatne, bez ďalšieho nezakladajú ich dobrú vôľu a presvedčenie, že cudzie pozemky užívajú spôsobom, že im vlastnícke právo k sporným pozemkom patrí. Vzhľadom na jednoznačné listinné dôkazy vykonané v súdnom spore, nemožno vyvodiť, že na strane žalobcov, resp. ich právnych predchodcov existovala dobrá viera, že im sporná nehnuteľnosť patrí, nakoľko dobrá viera oprávneného držiteľa sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie správne vzal do úvahy všetky okolnosti vzťahujúce sa na skúmanie dobromyseľnosti a oprávnenosti držby, pričom dospel k logickému záveru, že s ohľadom na obsah kúpnej zmluvy z r. 1961, oceňovaniu nehnuteľností, následnému vysporiadaniu spornej záhrady o výmere 32 m2 a v konečnom dôsledku aj s ohľadom na pomer medzi veľkosťou výmery pozemkov uvedenej v kúpnej zmluve a veľkosťou výmery pozemkov, ku ktorým žiadali žalobcovia určiť vlastnícke právo, si museli byť právni predchodcovia žalobcov vedomí (napriek zameraniu väčšej časti pozemku geodetom), že užívajú podstatne väčšiu časť pozemku ako v skutočnosti kúpili. Pre uvedený záver svedčí aj výsledok dedičského konania po poručiteľke C. L. (právnej predchodkyni žalovaného), v rámci ktorého boli prededené aj práve sporné nehnuteľnosti, ako aj výsledok dedičského konania po poručiteľovi Z. A. (právnemu predchodcovi žalobcov), v rámci ktorého naopak, sporné nehnuteľnosti neboli predmetom dedičstva (hoci dedičské konanie prebehlo po uzavretí kúpnej zmluvy z r. 1961). Ak žalobcovia poukazovali na judikatúru týkajúcu sa započítania oprávnenej držby pred 1.1.1992, odvolací súd dáva do pozornosti, že započítať nemožno akúkoľvek držbu, ale len oprávnenú držbu (oprávnená držba bola vyžadovaná v každej právnej úprave vydržania obsiahnutej v Občianskom zákonníku), čo však v danom prípade splnené nebolo. Ak teda žalobcovia netvrdili a nepreukázali žiadny iný (i domnelý) titul (okrem kúpnej zmluvy z r. 1961), nepreukázali ani oprávnenosť držby a následne vydržania vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam. Ustanovenie § 130 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, na ktoré poukázali žalobcovia, je potrebné vykladať tak, že sa aplikuje len na držbu, ktorá sa opiera o objektívne prijateľnú dobrú vieru držiteľa o tom, že je vlastníkom veci, a to na základe aspoň údajného právne relevantného právneho titulu a oprávnený držiteľ musí uvedené predpoklady v spore na súde tvrdiť a preukazovať; citované ustanovenie sa aplikuje až v prípade, keď v tomto smere pretrvávajú určité pochybnosti o ich existencii alebo pravdivosti aj napriek tvrdenej a preukazovanej skutočnosti svedčiacej o oprávnenej držbe (uznesenie NS ČR zo dňa 17.7.2007, sp.zn. 22Cdo/445/2007). Odvolací súd v zmysle uvedeného konštatuje, že dôkazné bremeno preukázania právneho dôvodu držby jednoznačne zaťažuje toho, kto tvrdí, že došlo k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním. Pokiaľ ide o zamietnutie žaloby v časti, ktorou sa žalobcovia domáhali zdržania sa vstupu a dispozície s nehnuteľnosťou parc.č. 2819/3, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku prvoinštančným súdom, ktoré dôvody ani neboli predmetom odvolacích námietok žalobcov. 17. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 18. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p., a v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).