Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/125/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312200082 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312200082.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: J. G., T.. XX. XX. XXXX, U. H. Q. Č.. X, XXXX G., Š. Y., Š. B. Š. Y., zastúpený advokátom: JUDr. Ján Falis, Lermontovova ul. č. 14, Bratislava, proti žalovanému: N. G., T.. XX. XX. XXXX, H. O.. B. Č.. X, H., o zaplatenie istiny 21. 489, 96 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 16. marca 2016, č. k. 15C/4/2012 - 346, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 21. 489, 96 eur, ako aj náhradu trov konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia v sume 1. 586, 87 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 129 ods. 1, § 131 ods. 1 veta prvá, § 420 ods. 1, 3 § 580 Občianskeho zákonníka, § 5 ods. 1, § 120 ods. 1 veta prvá O. s. p. a vecne dôvodnosťou žaloby, keď mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca je nepochybným držiteľom osobného motorového vozidla (F.. W. M. M. U., I. I., D. Z.) s tým, že je právne nezaujímavé, kedy sa žalovaný dozvedel o tom, že bol zbavený konateľstva vo firme, nakoľko právne významným bolo, že už konateľom nie je a musel vedieť, že na uvedené vozidlo nemá právo, ani ho používať bez súhlasu ďalšieho z konateľov, napríklad žalobcu, teda, že malo byť vrátené S. Š. za účelom plnenia jej úloh. Uviedol, že bolo nepochybné, že žalovaný zadržiaval uvedené motorové vozidlo, pričom od 13. 01. 2010, ako sám uviedol vo svojom výsluchu pred policajným orgánom dňa 16. 06. 2011, a to až do dňa 20. 05. 2011 kedy, ako vyplynulo z dokazovania, bolo uvedené motorové vozidlo odňaté policajným orgánom z jeho garáže na T. R., a to po prehliadke garáže nariadenej Okresnou prokuratúrou Bratislava I a následne dňa 21. 05. 2011 vydané žalobcovi, keď o vrátení vozidla rozhodol policajný orgán uznesením už dňa 18. 07. 2011. Poukázal na skutočnosť, že vozidlo bolo odtiahnuté z T. R. - C. M. na parkovisko, kde sa nachádzalo až do dňa 21. 09. 2011, kedy bolo odtiahnuté za účelom opravy do spoločnosti T.O.P. AUTO BRATISLAVA, a.s., Rožňavská 30, 821 04 Bratislava, prevádzka Bajkalská 29, 821 05 Bratislava, pričom tam bolo aj otvorené s tým, že je právne nezaujímavé, aký bol rozsah opravy uvedeného motorového vozidla, nakoľko žalobca vozidlo fyzicky k dispozícii značnú dobu nemal a auto sa opotrebováva, a to aj pokiaľ je garážované, resp. nepoužívané v cestnej prevádzke. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že žalobca samozrejme nemal právnu povinnosť nechať vypracovať znalecký posudok na technický stav vozidla z dôvodu, že jeho technický stav v čase, keď ho začal používať žalovaný, resp. v čase, odkedy ho neoprávnene zadržiaval, až do jeho fyzického vrátenia jeho osobe, ako držiteľovi nepoznal, keď za právne významné nepovažoval ani to, či bola žalovanému doručená výzva firmy na vrátenie, na vydanie, resp. vrátenie vozidla, resp. výzvy na jeho vydanie vozidla a ani to, či žalovaný mal alebo nemal vedomosť o tom, že žalobca sa stal držiteľom vozidla. Poukázal na výsluch žalovaného pred policajným orgánom dňa 19. 05. 2011, v ktorom uviedol, že vozidlo nevydá, ani na žiadosť polície, nakoľko sa jedná o švajčiarske vozidlo, nikomu ho nevydá, nepredá a keď, tak iba leasingovej spoločnosti alebo až po výzve švajčiarskej polície. Poukázal na skutočnosť, že žalovaný mal vedomosť o tom, že bol zbavený konateľstva firmy a musel vedieť, že na používanie tohto vozidla už nemá právo, ani ho používať bez súhlasu ďalšieho konateľa, napríklad žalobcu, a že má byť vrátené S. Š. za účelom plnenia úloh firmy, resp., že je úplne právne nepodstatné, ako firma s týmto vozidlom fyzicky, resp. právne naloží. Uviedol, že je pravdou, že žalobca doposiaľ nie je vlastníkom tohto vozidla, stane sa ním až splatením poslednej splátky v zmysle leasingovej zmluvy, avšak zmysel zákona je taký, aby umožnil vydať túto vec, resp. toto auto aj žalobcovi, ktorý v súčasnosti nie je vlastníkom tejto veci, resp. tohto vozidla, ale svojimi právnymi úkonmi, a to splácaním splátok na základe leasingovej zmluvy uzavretej medzi leasingovou spoločnosťou a ním, právne smeruje k nadobudnutiu tejto veci, resp. tohto vozidla, do jeho osobného vlastníctva, z dôvodu ktorého je aj zmyslom zákona poskytnúť mu potrebnú právnu ochranu aj ako budúceho vlastníka tejto veci, resp. tohto vozidla a uložiť povinnosť žalovanému nahradiť žalobcovi škodu, ktorá mu neoprávnenou držbou tejto veci, resp. tohto vozidla vznikla, keďže boli naplnené všetky podmienky pre uloženie povinnosti žalovanému nahradiť žalobcovi škodu, ktorá mu uvedeným spôsobom vznikla, a to protiprávnym úkonom spočívajúcim v neoprávnenom zadržiavaní tejto veci, resp. tohto vozidla, spôsobením škody tak, ako je špecifikovaná v odôvodnení rozsudku, ako aj príčinnou súvislosťou medzi protiprávnym úkonom a škodou. K písomnému podaniu žalovaného, označeného ako „Oznámenie odporcu o započítaní pohľadávok“ uviedol, že je toho názoru, že žalovaný tým, že ako predmet započítania označil pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania, vlastne uznal jej dôvodnosť s tým, že prílohou uvedeného podania je listina v nemeckom jazyku označená ako „DARLEHNENSVERTRAG,“ avšak je predpísaným spôsobom nepreložená do slovenského jazyka, čím sa stala ako dôkaz z procesného hľadiska, pre účely oznámeného započítania pohľadávok, právne bezpredmetnou, a tým aj samotné oznámenie o započítaní pohľadávok. Za rovnako právne bezpredmetné označil súd prvej inštancie aj poukazovanie na započítanie v písomnom podaní žalovaného, kedy sú prílohami tohto podania listiny v nemeckom jazyku označené ako Gegen diesen Wechsel zahle ich - ohne Protest“ a opäť listina označená ako „DARLEHNENSVERTRAG,“ opäť predpísaným spôsobom nepreložená do slovenského jazyka, čím sa stali ako dôkazy z procesného hľadiska, pre účely započítania pohľadávok, právne bezpredmetnými, a tým aj samotné oznámenie o započítaní pohľadávok ako jednostranného hmotnoprávneho úkonu. Uviedol, že právne významné je samozrejme to, že posúdenie dôvodnosti započítania pohľadávok, je posudzovaná v občianskom súdnom konaní v Slovenskej republike, aj keď samotné započítanie je jednostranný právny úkon, v tomto prípade smerujúci od žalovaného k žalobcovi, ako je to uvedené v oznámení o započítaní pohľadávok, ktorý žije a pracuje vo Švajčiarsku. Poukázal na skutočnosť, že nebolo jeho právnou povinnosťou poučiť žalovaného, aby predložil súdu predpísaným spôsobom preložené listiny do slovenského jazyka, teda, aby boli ako dôkazy procesne použiteľné v konaní, pričom žalovaný nemôže právne úspešne poukázať na § 5 ods. 1 O. s. p. podľa ktorého, súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia o ich procesných právach a povinnostiach, čo by ale bolo v tomto prípade právne nekonformný postup súdu k uvedenej procesnej situácii vyplývajúcej z poukázania na jednostranný, hmotnoprávny úkon žalovaného, akým započítanie vzájomných pohľadávok je a ktorý by mohol právne významne ovplyvniť procesný výsledok súdneho konania. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalobcu, ktorému priznal plnú náhradu trov konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia, ktoré jeho zástupca vyčíslil v sume 1. 586, 57 eur za prevzatie a prípravu veci á 453, 31 eur, písomné podanie na súd protistrane týkajúce stavu veci v sume 453, 31 eur, účasť na konaní pred súdom dňa 18. 09. 2015, 20. 11. 2015 á 113, 32 eur a za účasť na konaní pred súdom dňa 16. 03. 2016 á 453, 31 eur. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 2 písm. b), d), f) O. s. p. a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Vytkol prvoinštančnému súdu, že na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým záverom, keď vychádzal iba z tvrdení žalobcu, ktorý si neprimeraným spôsobom zaobstaral technický preukaz od vozidla a na základe neho si ako konateľ spoločnosti dal v leasingovej spoločnosti vozidlo na seba prepísať a nezaoberal sa tým, ako sa stal držiteľom vozidla v prípade, ak prestal byť konateľom vo firme a žalobca sa žiadnym dokázaným spôsobom nesnažil od neho vozidlo získať, ale priamo na polícii oznámil, že nemá technický preukaz a súd prvej inštancie nevysvetlil otázku, či tento úkon žalobcu je právne možné považovať za úkon, ktorým sa žalobca stal držiteľom vozidla. Poukázal na skutočnosť, že v čase údajného vzniku škody, bola vlastníkom vozidla leasingová spoločnosť a nie žalobca a je preto na uváženie, za akých okolností vydala polícia žalobcovi technický preukaz, z dôvodu ktorého žalobca, ktorý vlastníkom vozidla nie je, nemá v konaní aktívnu legitimáciu. Uviedol, že v konaní nebolo preukázané, kto predmetné vozidlo zadržiaval, kto dal predmetné vozidlo do jeho garáže, nakoľko skutočnosť, že sa našlo v jeho garáži nie je dostatočná na určenie, že práve on vozidlo zadržiaval, t. j. v konaní nebol preukázaný jeho úmysel spôsobiť škodu, t. j. príčinná súvislosť medzi úmyslom a spôsobenou škodou, a žalobca nepreukázal, že on je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 06. 2010, sp. zn. 5 Cdo 126/2009, sp. zn. 3 Cdo 193/2004 a sp. zn. 2 Cdo 198/2007. Poukázal na skutočnosť, že žalobca v tomto konaní nemá (zrejme žalovaný, pozn. odvolacieho súdu) pasívnu legitimáciu s tým, že leasingová spoločnosť bola oprávnená od neho požadovať vrátenie vozidla a zaplatenie náhrady škody z neoprávneného zadržiavania veci, nakoľko žalobca ešte nie je majiteľom vozidla, keďže ešte nezaplatil poslednú splátku a nestotožnil sa s tvrdením súdu prvej inštancie, že splácanie splátok smeruje k nadobudnutiu vlastníctva k vozidlu, pretože pri leasingových zmluvách vzniká nájomcovi právo na odkúpenie predmetu leasingu, nie však povinnosť, čo znamená, že počas trvania leasingového vzťahu je predmet výlučne vo vlastníctve prenajímateľa. Uviedol, že požadovať vydanie vozidla mala právo výlučne leasingová spoločnosť ako majiteľ vozidla, ktorá ho až následne mohla odovzdať žalobcovi a iba leasingová spoločnosť mohla od neho požadovať náhradu škody a až tak by sa táto spoločnosť mohla finančne vyrovnať so žalobcom. Namietol, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s otázkou započítania pohľadávok s tým, že jeho žaloba vo Švajčiarsku, ktorou sa voči žalobcovi domáhal vymáhania zmeniek bola zamietnutá iba z dôvodu, že ku dňu rozhodnutia sa pôžičky ešte splatnými nestali, avšak splatnými sa stali dňa 01. 04. 2015, t. j. nárok na zaplatenie si uplatnil riadne a následne započítal časť svojich nárokov voči eventuálnemu nároku žalobcu. 3. Žalobca, resp. jeho právny zástupca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. júla 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom. 5. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 7. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 8. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa § 191 C. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 205, § 193 C. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 C. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že z neho vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 9. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. S poukazom na citované zákonné ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobe žalobcu vyhovel. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného prvoinštančným súdom (rozsudok Helle proti Fínsku zo dňa 19. 12. 1997, sťažnosť č. 20772/92 Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII). 11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné dodať, že konanie v posudzovanom spore prebieha od roku 2012 (žaloba bola na súd prvej inštancie podaná dňa 04. 01. 2012), a napriek tomu, že súd prvej inštancie vo veci nariadil spolu 11 pojednávaní, žalovaný sa zúčastnil iba pojednávania dňa 14. 11. 2012 a dňa 16. 03. 2016, na ktorom prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom rozhodol a z ktorého žalovaný po inzultácii predvolaného svedka H. Y. ešte pred otvorením pojednávania odišiel, keď ako z obsahu spisu vyplýva, svoju účasť na pojednávaniach v dňoch 27. 06. 2012, 27. 02. 2013, 20. 03. 2015, 18. 09. 2015 písomne ospravedlnil, trvajúc na ich odročení, nakoľko nesúhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti, avšak neprítomnosť na pojednávaní dňa 26. 09. 2012, 16. 01. 2013, 03. 04. 2013, 27. 05. 2015, 20. 11. 2015, napriek riadne doručenému predvolaniu neospravedlnil vôbec. 12. K tvrdeniu žalovaného v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým záverom, nakoľko vychádzal najmä z tvrdení žalobcu odvolací súd uvádza, že nakoľko sa žalovaný konania pred prvoinštančným súdom nezúčastňoval (okrem jediného pojednávania), okrem jeho písomných podaní, ku ktorým sa však žalobca vyjadril, sa jeho procesná pasivita prieči zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ zdôrazňujúcej procesnú povinnosť strany sporu vyvinúť vlastnú aktivitu a iniciatívu tak, aby sám svojimi procesnými úkonmi riadne, včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou sledoval ochranu svojich subjektívnych práv. 13. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov účastníkov (od 01. 07. 2016, strán sporu), z vykonaného dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon stranám ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). Povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť postihuje obe strany sporu v konaní ovládanom prejednacou zásadou, t. j. v sporovom konaní, keďže nesplnenie tejto povinnosti môže mať pre účastníka (stranu) nepriaznivý dôsledok, ktorý je procesnou ujmou žalobcu, ktorý si nesplnil tieto svoje procesné povinnosti. Okolnosť, že strana (účastník konania do 30. 06. 2016) v sporovom konaní nesie nebezpečenstvo nepriaznivého výsledku procesu, sa označuje (v procesnej teórii) jeho procesnou zodpovednosťou. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že dôkazné bremeno stíha stranu iba v prípade, ak ide o skutočnosti odôvodňujúce žalobu vo veci samej. Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ žalovaný v odvolaní namietol, že v konaní nebolo preukázané, kto dané osobné motorové vozidlo zadržiaval, resp., kto ho umiestnil do jeho garáže, bolo povinnosťou žalovaného v konaní preukázať, že zodpovednosť za to, že vozidlo bolo nájdené v jeho garáži nenesie a označiť osobu, ktorá bez jeho vedomia do garáže v jeho vlastníctve vozidla umiestnila. 14. K argumentácii žalovaného v podanom odvolaní, že sa súd prvej inštancie nevysporiadal s jeho námietkami týkajúcimi sa vecnej legitimácie oboch strán v spore (aktívnej a pasívnej), ako i s jeho jednostranným právnym úkonom voči žalobcovi, ktorým si započítal vzájomne sa kryjúce pohľadávky do výšky 15. 283, 78 eur s príslušenstvom odvolací súd uvádza, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca je v konaní aktívne vecne legitimovaný, nakoľko je držiteľom osobného motorového vozidla, i keď nie jeho vlastníkom, keďže vozidlo vlastní leasingová spoločnosť, avšak jeho konanie spočívajúce v splácaní splátok na základe zmluvy uzavretej s leasingovou spoločnosťou jednoznačne smeruje k jeho nadobudnutiu do osobného vlastníctva s tým, že otázku vecnej pasívnej legitimácie žalovaného v konaní posúdil tak, že nakoľko bol žalovaný nepochybne neoprávneným držiteľom vozidla, čoho si bol zároveň nesporne vedomý, keďže aj orgánom činným v trestnom konaní uviedol, že vozidlo nevydá ani na žiadosť polície, iba leasingovej spoločnosti, medzi nárokom žalobcu na náhradu škody a protiprávnym konaním žalovaného, existuje príčinná súvislosť. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku zároveň vyplývajú dôvody, pre ktoré prejav žalovaného smerujúci k započítaniu právne neposudzoval (nepredložil listiny predpísaným spôsobom preložené do slovenského jazyka). 15. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 16. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalobcovi úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).