Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/242/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312203835 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312203835.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: W. K., T. XX, Q., proti žalovanej: Q. J., Š. XXX, D., o zaplatenie 195,51 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 9C/33/2012-166, zo dňa 3.3.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu 469,29 eura na tom skutkovom závere, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 1T 77/2010, bola žalovaná uznaná vinnou z podvodu a kontrolou dokladov zistil, že mu dlhuje 10.000,- Sk od 1.8.2002, ktoré mali slúžiť na vybavenie zápisu do listu vlastníctva istej garsónky v Bratislave a ktorý sa neuskutočnil, pričom peniaze si žalovaná nechala pre seba. Celkovo tak od neho získala sumu 47.000,- Sk. Postupne mu z tejto sumy vrátila 30.1.2003 sumu 4.000,- Sk bez dokladu, v októbri 2003 mu vrátila 15.000,- Sk, 21.6.2006 ďalších 5.000,- Sk, a na základe rozsudku Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 43C 27/2008, zo dňa 11.5.2009, sumu 393 eur, čo je spolu 35.839,- Sk. Žalobou uplatnená suma 469,29 eura pozostáva z istiny v sume 10.000,- Sk, t. j. 331,94 eura, úroku z meškania 3,6 % ročne od 1.8.2002, t. j. 36 % istiny v sume 119,50 eura, cestovného na súd z Levíc do Bratislavy v sume 15 eur, poštovného za podanie návrhu na súd 2 eurá, nákladov na kopírovanie 0,85 eura. 2. V priebehu konania žalobca žiadal o pripustenie zmeny žaloby tak, aby bola žalovaná povinná zaplatiť mu sumu 195,51 eura; v zostávajúcej časti zobral žalobu späť. Súd prvej inštancie preto uznesením zo dňa 30.10.2013 konanie v časti istiny v sume 273,78 eura zastavil (§ 96 ods. 1 O.s.p.). 3. Vykonaným dokazovaním a vyhodnotením všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vychádzal z toho, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca titulom pôžičky poskytol žalovanej 28.000,- Sk; pôžička bola realizovaná v dvoch častiach, 1.8.2002 v sume 10.000,- Sk a 16.8.2002 v sume 18.000,- Sk; peniaze žalovanej odovzdal v priestoroch banky po ich výbere. Strany nerozporovali ani skutočnosť, že o pôžičke bolo spísané čestné prehlásenie zo dňa 2.9.2002, v ktorom sa žalovaná zaviazala vrátiť žalobcovi sumu 28.000,- Sk do 15.9.2002. 4. Rozporné tvrdenia strán spočívali v tom, že žalobca v podanej žalobe, doručenej súdu dňa 10.4.2012 tvrdil, že mu žalovaná z požičanej sumy nevrátila 469,29 eura, pričom neskôr žiadal už len sumu 195,51 eura; žalovaná naopak tvrdila, že žalobcovi pôžičku v plnom rozsahu (dokonca v oveľa vyššej sume, ako bola požičaná) vrátila. 5. Zo žalobcom predložených listinných dôkazov o poskytnutí pôžičky súd prvej inštancie zistil, že žalovaná sa zaviazala vrátiť žalobcovi 28.000,- Sk do 15.9.2002 (čestné prehlásenie zo dňa 2.9.2002), že žalobca 8.11.2002 prevzal od žalovanej 33.000,- Sk a zároveň prehlásil, že voči nemu nemá žalobkyňa žiadne finančné ani iné záväzky (čestné prehlásenie zo dňa 8.11.2002). Z pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 43C/27/2008 zistil, že žalobca si žalobou z 15.2.2008 uplatnil sumu 9.060,- Sk z titulu jeho pôžičky žalovanej v sume 15.000,- Sk zo dňa 9.8.2002; súd rozhodol rozsudkom zo dňa 11.5.2009 tak, že žalovanú zaviazal zaplatením žalovanej sumy 298,15 eura. Z pripojeného spisu sp. zn. 13C/267/2005 ďalej zistil, že žalobca žalobou z 19.1.2005 žiadal o zaviazanie žalovanej na zaplatenie sumy 20.000,- Sk s príslušenstvom z titulu jeho pôžičky žalovanej v sume 28.000,- Sk zo dňa 2.9.2002, keď v žalobe uviedol, že mu osobne vrátila len 8.000,- Sk dňa 1.10.2003, zvyšok mu odmieta zaplatiť napriek tomu, že sa zaviazala vrátiť mu pôžičku do 15.9.2002. Súd rozhodol rozsudkom zo dňa 3.7.2008 tak, že žalovanú zaviazal zaplatením sumy 11.000,- Sk na základe uznania jej záväzku na pojednávaní a v zostávajúcej časti istiny v sume 9.000,- Sk a príslušenstva pohľadávky konanie zastavil. 6. Súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov a stanovení záverov ich hodnotenia vychádzal najmä z obsahu čestného prehlásenia, podpísaného žalobcom 8.11.2002, originál ktorého sa nachádza v spise na č.l. 43, keď o pravosti svojho podpisu žalobca uviedol, že podpis na listine sa podobá jeho podpisu, pričom žiadnym iným spôsobom podpis ani obsah listiny nespochybnil. Jeho námietku, že nemal dôvod podpisovať toto čestné prehlásenie, keď disponoval notársky overeným potvrdením súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelové, keď z obsahu tejto listiny je zrejmé, že suma tam uvedená 33.000,- Sk presne korešponduje s výpoveďou žalovanej, podľa ktorej vrátila žalobcovi požičanú sumu 28.000,- Sk spolu so sumou 5.000,- Sk navyše. Už len zo samotného obsahu predmetného potvrdenia, v súvislosti s obsahom podaní žalobcu v pripojených spisoch konajúceho súdu sp. zn. 13C/267/2005 a sp. zn. 43C/27/2008 súd prvej inštancie zistil, že žalobca si návrhom v tomto konaní uplatňuje sumy z titulu pôžičky zo dňa 2.9.2002 opakovane, vždy v rôznych výškach, ktoré uvádza ako nezaplatené; preto jeho podania v tomto konaní súd vyhodnotil ako zmätočné, keď nekorešpondujú s obsahom písomných dôkazov nachádzajúcich sa v spise (čestné prehlásenie žalovanej z 2.9.2002), z ktorých vyplýva pôžička v sume 28.000,- Sk. V priamom rozpore so skutočnosťami uvedenými v žalobe je aj samotná výpoveď žalobcu na pojednávaní dňa 15.4.2013 (zápisnica č.l. 41), v ktorej uviedol, že sumy 15.000,- Sk a 18.000,- Sk mu žalovaná vrátila v zmysle rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 43C/27/2008 zo dňa 11.5.2009; napriek tomu si touto žalobou uplatňuje ďalšiu sumu 195,51 eura bez toho, aby svoj nárok oprel o akékoľvek, listinné či ústne dôkazy. 7. Súd prvej inštancie poukázal na povinnosťou žalobcu v konaní (§ 120 ods. 1 O.s.p.) označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol a žiadne relevantné dôkazy okrem svojich subjektívnych tvrdení neuviedol. Dôsledkom neunesenia jeho dôkazného bremena je pre neho nepriaznivý výsledok sporu, keď neponúkol alebo nevedel ponúknuť také dôkazné prostriedky, ktorými by preukázal skutočnosti uvedené v žalobe. Súd prvej inštancie tak považoval jeho nárok za nedôvodný a z hľadiska obsahu spisu vo vzťahu k žalovanej dokonca za šikanózny. 8. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanej, ktorá bola v konaní úspešná, náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že si ju neuplatnila. 9. Proti rozsudku v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 144,22 eura podal odvolanie žalobca a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu 144,22 eura, prestavujúcich istinu 70,67 eura a príslušenstvo 73,55 eura. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie považoval za správne v tom, že dlh vznikol trestnou činnosťou žalovanej, za čo bola v trestnom konaní uznaná vinnou zo spôsobenia škody 47.000,- Sk podvodom. Nedobrovoľne mu vrátila 15.000,- Sk, 4.000,- Sk a 5.000,- Sk a na základe rozsudkov sp. zn. 43C/27/2008 a 13C/267/2005 aj 393 eur a 298,15 eura. Zvyšok 2.129,- Sk, t.j. 70,67 eura, je nezaplatená istina a zostatok naďalej predstavuje príslušenstvo 73,55 eura (úroky 2 % p.a. od 1.8.2002 vo výške 18,70 eura, zaplatený súdny poplatok 28 eur, cestovné 19,73 eura, poštovné 6,60 a xeroxy príloh 0,85 eura). Považoval za divné tvrdenie žalovanej, že 8.11.2002 jej p. C. spísal čestné prehlásenie na 33.000,- Sk; zavolali ho kancelárie a on pod vyhrážkami žalovanej podpísal ich prijatie. Kládol si otázku, prečo by on ako obeť podvodu vopred podpísal takéto prehlásenie, keď žalovaná bola za podvod stíhaná až od 25.11.2002. Uviedol, že 8.- 9.11.2002 slúžil od 7. hod. do 7. hod. v Orange, na Prievozskej ulici a ako zamestnanec SBS nesmel opustiť stanovisko. 10. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.1.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 11. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 12. V prejednávanej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na zistenom skutkovom stave veci, vyplývajúcom z dokazovania, vykonaného na základe návrhov strán, ktorý aj správne posúdil podľa prislúchajúcich právnych ustanovení a svoje úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil, aj náležite odôvodnil spôsobom stanovených v § 220 ods. 2 C.s.p. (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal všetko dokazovanie, ktoré bolo možné z návrhov strán (najmä žalobcu) v danej veci vôbec vyvodiť a na ich základe zisťoval rozhodujúce skutočnosti dôležité pre posúdenie dôvodnosti žaloby. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. (predtým obdobne § 132 O.s.p.) dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku. Na vec aplikoval i zodpovedajúce ustanovenie § 657 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby žalobcu aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. (predtým obdobne § 157 ods. 2 O.s.p.) odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. 13. Podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou účastníkov konania. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 ods. 1 C.s.p.). Uvedené ustanovenie stanovuje teda aj dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní, t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť účastníka za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. 14. Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností stranou, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. 15. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd uvádza, že v zmysle § 657 Obč. zák. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 16. Súd prvej inštancie správne posudzoval povinnosť dôkazného bremena žalobcu v sporovom konaní. Konanie o nároku žalobcu, vyplývajúceho podľa neho z uzavretej zmluvy o pôžičke, príp. z viacerých zmlúv o pôžičkách, je konaním sporovým, v ktorom platí prejednacia zásada. So zreteľom na kontradiktórnosť tohto konania možnosť súdu vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci (§ 188 ods. 2, 3 C.s.p.), má jednoznačné reštriktívne limity; táto možnosť predstavuje výnimku v prípade vykonania dôkazu, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, aj to len v prípade, ak nasvedčujú tomu, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou. Súd prvej inštancie vec prejednal a rozhodol po vykonaní viacerých pojednávaní, na ktorých vykonal dokazovanie navrhnuté stranami, ktoré po poučení podľa § 120 ods. 4 O.s.p., platného v čase rozhodovania, nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Súd prvej inštancie zamietnutie žaloby založil na konštatovaní, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalovanej poskytol ďalšiu pôžičku okrem pôžičky poskytnutej v dvoch častiach (1.8.2002 vo výške 10.000,- Sk a 16.8.2002 vo výške 18.000,- Sk), ktorú žalovaná potvrdila v čestnom vyhlásení z 2.9.2002, v ktorom sa zaviazala vrátiť ju do 15.9.2002. Vychádzajúc z toho (čo žalobca ani nespochybňoval), že žalovaná mu na základe rozhodnutí Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 13C/267/2005 a 43C/27/2008, túto vrátila. Žalobca v priebehu konania tvrdil, že žalovanej poskytol pôžičku v celkovej výške 47.000,- Sk; z predložených dôkazov však túto skutočnosť nebolo možné zistiť. Podľa názoru odvolacieho súdu je preto správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca predloženými dôkazmi (listinnými ani ústnymi) nepreukázal uplatnený nárok, pretože rozhodujúcou právnou skutočnosťou, s ktorou je spojený vznik práva veriteľa zo zmluvy o pôžičke (vzhľadom na jej charakter reálnej zmluvy) je odovzdanie peňazí žalobkyni v sume prevyšujúcej 28.000,- Sk, ktorá sporná nebola. 17. Je zrejmé, že žalobca nepreukázal skutočnosti, z ktorých by vyplynulo, že žalovanej poskytol inú pôžičku ako tú, ktorej poskytnutie potvrdila v čestnom vyhlásení z 2.9.2002 žalovaná a ktorá bola vrátená. S poukazom na súdom prvej inštancie správne vyhodnotenie neunesenia dôkazného bremena žalobcu ohľadom skutočností, z existencie ktorých pre seba vyvodzoval priaznivé právne dôsledky, nebola žalobcom uvádzaná argumentácia v odvolaní (o spochybnení pravosti jeho čestného vyhlásenia z 8.11.2002 o prevzatí sumy 33.000,- Sk) spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. V konaní pred súdom prvej inštancie totiž k predmetnému čestnému vyhláseniu uviedol, že svoj podpis na ňom spochybňuje, hoci sa na jeho podpis veľmi podobá. Na preukázanie skutočnosti, že predmetné čestné prehlásenie nepodpísal, nenavrhol žiadne dôkazy. Pokiaľ potom súd prvej inštancie vyhodnotil toto čestné vyhlásenie ako podpísané žalobcom v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 191 ods. 1 C.s.p., nie je možné mu nič vytknúť. Vysvetlenie žalovaného, že nemal dôvod podpisovať takéto vyhlásenie, vyhodnotil ako účelové, pričom toto hodnotenie aj vysvetlil. Žalobca až v podanom odvolaní uviedol, že dňa 8.11.2002 nemohol podpísať toto čestné prehlásenie, pretože v daný deň bol v práci. Túto skutočnosť však nijakým spôsobom nepreukázal a keby tak aj urobil, na túto skutočnosť by už nebolo možné prihliadnuť, pretože ide o novotu v odvolacom konaní, na ktorú v zmysle § 366 C.s.p. nie je možné prihliadnuť, keďže nebola uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie. Navyše je potrebné zohľadniť, že vykonaným dokazovaním pred súdom prvej inštancie bolo vrátenie pôžičky preukázané aj ďalšími dôkazmi, preto aj bez spochybňovaného dôkazu (čestného vyhlásenia z 8.11.2002), bolo možné dospieť k záveru o nedôvodnosti žaloby. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko jej trovy odvolacieho konania nevznikli. 19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).