Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/14/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211379 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312211379.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Blanky Malichovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: G. O., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX, H., štátny občan SR, zastúpenej Bartošík Šváby s.r.o. so sídlom Plynárenská 7/A, Bratislava, IČO: 35 929 049 proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., v skratke SLSP, a.s. so sídlom Tomášikova č. 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, zastúpenej JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, IČO: 36 866 598, o zaplatenie 5.077,08 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20.8.2015, č.k. 6C/226/2012-158, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalobkyni sa proti žalovanej p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni istinu vo výške 5.077,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.05.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.06.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.07.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.08.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.09.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.10.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.11.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.12.2010 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.01.2011 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.02.2011 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.03.2011 do zaplatenia, 9,25% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.04.2011 do zaplatenia, 9,25% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.05.2011 do zaplatenia, 9,25% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.06.2011 do zaplatenia, 9,5% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.07.2011 do zaplatenia, 9,5% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.08.2011 do zaplatenia, 9,5% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.09.2011 do zaplatenia, 9,5% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.10.2011 do zaplatenia, 9.25% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.11.2011 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.12.2011 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.01.2012 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.02.2012 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.03.2012 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.04.2012 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.05.2012 do zaplatenia, 9% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.06.2012 do zaplatenia, 8,75% p.a. zo sumy 188,04 eur od 16.07.2012 do zaplatenia a náhradu trov za zaplatené súdne poplatky v sume 609 euro, všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo výroku rozhodnutia ďalej uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.584,65 euro, k rukám jej právneho zástupcu Bartošík Šváby s.r.o., IČO: 35 929 049, v lehote 3 dni od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 39, § 575 ods.1, § 578, § 582 ods. 1, § 842, § 843, § 844 zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a vecne dôvodnosťou podanej žaloby. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalobkyňa a žalovaná dňa 17.9.1997 uzatvorili Zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu“ Slovenskej sporiteľne, a.s. (ďalej „PDF SLSP“), predmetom ktorej bolo doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z PDF SLSP podľa Štatútu tohto fondu, na základe ktorej sa žalovaná zaviazala vyplácať žalobkyni (ako príjemcovi) doživotne sumu 5.665,- Sk (188,04 eur) mesačne, vždy k 15. dňu každého mesiaca až do dožitia žalobkyne, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci v ktorom začala žalobkyňa poberať starobný dôchodok alebo plný invalidný dôchodok, pričom vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. S ohľadom na nesporne preukázanie skutočnosti, že žalovaná žalobkyni do marca 2010 zo zmluvy plnila, považoval existenciu zmluvy za dostatočne preukázanú, aj napriek námietkam žalovanej týkajúcich sa predloženia len fotokópie zmluvy. Zmluvu o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu právne posúdil ako zmluvou o dôchodku podľa ustanovení § 842 až § 844 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že pre dobu trvania zmluvy o dôchodku, právna úprava kogentne zakladá možnosť uzavrieť túto zmluvu vždy len na dobu určitú keď stanovuje, že zmluva o dôchodku sa uzatvára buď na „doživotie“ alebo „inak určenú dobu neurčitého trvania“. Táto doba určitá nie je ohraničená konkrétnym termínom (dátumom), ale konkrétnou, určitou skutočnosťou, tzn. ide o určitú dobu neurčitého trvania a práve táto neurčitosť trvania doby, je charakteristickým znakom uvedeného zmluvného typu. Je na účastníkoch zmluvy o dôchodku, či si zvolia túto dobu buď na doživotie, kedy je doba trvania určitá a ohraničená smrťou prijímateľa alebo iným spôsobom ohraničenú určitú dobu neurčitého trvania, napr. doba štúdia a pod. Inak povedané pokiaľ je zmluva o dôchodku uzatvorená na „doživotie“, ide o dobu trvania zmluvy ohraničenú smrťou prijímateľa a je vyjadrením určitej doby neurčitého trvania zmluvy, keďže smrť fyzickej osoby predstavuje určitý okamih, ktorý je zrejmé a isté, že nastane, avšak ktorý nemožno vopred určiť konkrétnym dátumom. Tzn. aj v prípade medzi stranami uzatvorenej Zmluvy o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu zo 17.9.1997 bolo právo na vyplácanie dôchodku v prospech žalobkyne ako príjemcovi dôchodku časovo ohraničené, a to právnou skutočnosťou, ktorou je v prípade doživotne určenej doby trvania, smrť žalobkyne. Súd prvej inštancie na základe uvedeného uzavrel ( poukazujúc na Nález ÚS SR, č. k. II.ÚS 26/2012-33 zo dňa 25.4.2012 ), že v zmysle § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka , zmluvu ktorá je uzatvorená na dobu určitú (i keď neurčitého trvania) nemožno vypovedať a výpoveď zo dňa 26.10.2009, na základe ktorej malo dôjsť k skončeniu zmluvy k 31.3.2010, je pre jej rozpor so zákonom absolútne neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka) a žalovaná bola na jej základe povinná naďalej vyplácať žalobkyni mesačný dôchodok. 3. K námietke žalovanej , že pri uplatnenom nároku ide o inú ako bankovú činnosť, ktorá je odo dňa účinnosti § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou v rozpore so zákonom o bankách č. 483/2001 Z. z. a teda ide o banke zákonom zakázaný záväzok zo zmluvy a pokiaľ by aj tento záväzok v minulosti existoval tak zanikol, pre nemožnosť plnenia z predmetnej zmluvy v zmysle § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že z ustanovení zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, v znení platnom a účinnom od 1.1.2002 (§ 27 ods. 5 resp. s účinnosťou od 1.1.2007 § 27 ods. 8, v nadväznosti na § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou) vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú výlučne na „bankovú činnosť“, ktorou je v zmysle § 2 ods. 5 zákona o bankách, činnosť uvedená v § 2 ods. 1 ako prijímanie vkladov a poskytovanie úverov a činnosť konkrétne vymedzená v § 2 ods. 2 zákona o bankách a ďalej sa tento zákon vzťahuje na iné ako bankové činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného výlučne v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10 zákona o bankách). Zákon o bankách ako lex specialis upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk so sídlom na území Slovenskej republiky a niektoré vzťahy súvisiace s pôsobením zahraničných bánk na území Slovenskej republiky na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1). Vzťah od ktorého žalobkyňa odvodzuje uplatnený nárok však takýmto vzťahom nie je. Z ustanovenia § 27 ods. 8 (od 1.1.2002 do 1.1.2007 znenie § 27 ods. 5) vyplýva, že banka a pobočka zahraničnej banky nesmú uzatvárať zmluvy za nápadne nevýhodných podmienok pre nich, najmä také zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote alebo ktorými sú zjavne nedostatočne zabezpečené ich pohľadávky. Z hľadiska systematického zaradenia tejto právnej úpravy, s účinnosťou od 1.1.2002 zakazujúcej uzatváranie zmlúv uvedených v § 27 ods. 5 resp. od 1.1.2007 v § 27 ods. 8, v rámci šiestej časti zákona o bankách upravujúcej „Požiadavky na podnikanie banky“, v nadväznosti na „Základné ustanovenia“ zákona vyplýva, že sa tento zákaz vzťahuje na bankovú činnosť, ktorá je podnikateľskou (obchodnou) činnosťou banky vo vzťahu ku klientom banky a tiež na inú než bankovú činnosť, ktorou je len činnosť súvisiaca z prevádzkovou činnosťou banky, tzn. aj jej podnikateľskou činnosťou. Preto zákon o bankách č. 483/2001 Z. z., ktorý zrušil dovtedy účinný zákon č. 21/1992 Zb. o bankách odo dňa účinnosti, vytvoril okrem iného mechanizmus na zamedzenie tých podnikateľských činností, ktoré by boli v rozpore s novou právnou úpravou a ktoré sa v zmysle s § 27 ods. 5 (resp. od 1.1.2007 ods. 8) v nadväznosti na § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona č. 483/2001 Z.z., nadobudnutím účinnosti tohto zákona stali nemožnými. Uvedená právna úprava sa preto vzťahuje na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky a nevzťahuje sa na iné právne vzťahy, tzn. ani na zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou na základe uzatvorenej Zmluvy o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s.“ z 17.9.1997, ktorá je podľa svojho obsahu a účelu zmluvou o dôchodku podľa § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka, 4. Súd prvej inštancie napokon v rozhodnutí konštatoval, že v danom vzťahu žalovaná (pred transformáciou na akciovú spoločnosť SLSP. a.s. ako Slovenská štátna sporiteľňa) vystupovala ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi, odchádzajúceho do dôchodku a ktorá v rámci svojej sociálnej politiky v danom čase (nie svojej bankovej alebo inej činnosti vymedzenej podľa § 1 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 zák. č. 21/1992 Zb. o bankách v znení platnom a účinnom od 1.2.1992), vytvorila osobitný fond za účelom podpory zabezpečenia životnej úrovne, ktorú jej pracovníci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a podporu stabilizácie pracovníkov (čl. I Štatútu Podporného dôchodkového fondu SŠTSP, ďalej len „Štatút“) a stanovil podmienky a kritériá jeho tvorby z použiteľného zisku (v tom čase rešpektujúc právne predpisy o finančnom hospodárení štátnych podnikov) a podmienky a kritériá pre poskytovanie plnenia z tohto fondu, obsiahnuté v Štatúte v znení jeho Dodatkov. Uvedené plnenie z Podporného dôchodkového fondu bolo za splnenia stanovených podmienok v zmysle čl. V. v nadväznosti na čl. III. bod 6 Štatútu obligatórnym nárokom a na základe toho uzatvorila predmetnú Zmluvu o poskytovaní plnenia z „Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s.“ dňa 17.9.1997 so žalovanou aj žalobkyňa. Obsahovou náplňou tejto zmluvy bolo potom poskytovanie plnenia z podporného dôchodkového fondu, formou pravidelne sa opakujúcej dávky, majúcej jednoznačne sociálny charakter a jej účelom bolo od počiatku prispievať touto formou na sociálne zabezpečenie svojich dlhoročných zamestnancov po odchode na dôchodok (starobný alebo plný invalidný). Tak v Štatúte ako aj v interných aktoch riadiacich zamestnancov žalovanej sa opakovane zdôrazňuje účel zriadenia uvedeného fondu ako výrazne humánneho spôsobu sociálnej a ekonomickej stabilizácie zamestnancov. Za zrejmé súd prvej inštancie mal, že predmetnú Zmluvu neuzatvárala žalovaná ako podnikateľský subjekt pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ktorou je banková činnosť a iná s prevádzkou banky súvisiaca činnosť. Plnenie zo zmluvy o dôchodku, uzatvorenej v zmysle Občianskeho zákonníka, z dôchodkového fondu vytvoreného na podporu bývalých zamestnancov žalovanej, nie je v rozpore s ustanovením § 27 ods. 8 (predtým § 27 ods. 5) v spojení s ustanovením § 119 ods. 3 zákona o bankách, ktorý v žiadnom zo svojich ustanovení neobmedzuje banky ako právnické osoby, ktorých predmetom podnikateľskej činnosti je banková činnosť a iná činnosť súvisiaca s jej prevádzkou podľa osobitného zákona, aby za splnenia zákonných povinností svoj čistý zisk použili podľa vlastného uváženia a disponibilný zisk rozdelili v podobe dividend a tantiém svojim akcionárom, členom predstavenstva, príp. použili časť zisku na vytvorenie sociálneho fondu. 5. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že poskytovanie plnenia zo Zmluvy z Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s., ktorá je zmluvou o dôchodku podľa § 842 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie je takou činnosťou banky akú ma na mysli uvedený zákon o bankách (podnikateľská, obchodná činnosť spočívajúca v prijímaní vkladov a poskytovaní úverov alebo v bankovej činnosti vymedzenej týmto zákonom v § 2 ods. 2 alebo inej ako bankovej činnosti súvisiacej s prevádzkou banky) a preto na ňu nie je možné aplikovať ustanovenia zákona o bankách. Argumentáciu žalovanej o tom, že zmluva zanikla pre nemožnosť plnenia podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zákona o bankách preto neakceptoval, uplatnený nárok posúdil ako dôvodný a priznal ho žalobkyni v uplatnenej výške, ktorá medzi stranami nebola sporná. 6. O príslušenstve pohľadávky súd prvej inštancie rozhodol podľa § 517 ods.1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z.z. a žalovanú zaviazal k zaplateniu vo výroku špecifikovaného príslušenstva pohľadávky, a to vždy odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých mesačných plnení. 7. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p“), § 10 ods. 1, § 13a ods. 1 písm. a/, c/, d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov a úspešnej žalobkyni priznal náhradu za zaplatený súdny poplatok za žalobu vo výške 609 eur a za trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 1.584,65 eur priznaných za 7 úkonov právnej pomoci - príprava a prevzatie zastúpenia, písomné podania na súd vo veci samej (návrh vo veci samej, vyjadrenie k odporu zo dňa 15.11.2012, odvolanie z 9.9.2013, vyjadrenie zo dňa 10.1.2014) a účasť na nariadenom pojednávaní súdu v dňoch 28.6.2013 a 20.8.2015. 8. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p.) a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p.); v odvolacom návrhu žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť. Odvolateľka konštatovala, že súd prvej inštancie celým zdôvodnením okolnosti, prečo sa na vec nemá použiť zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách, poprel základný účel tohto zákona, vyjadrený v ustanovení § 1 s tým, že nesprávne na vec aplikoval znenie ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách, ktorý bol po krachoch bánk, ktoré zasiahli bankový sektor v Slovenskej republike pred rokom 2000, prijatý na účel regulácie a kontroly bánk, pobočiek zahraničných bánk a iných subjektov s cieľom bezpečného fungovania bankového systému (§ 1 tohto zákona). Uviedla, že úmyslom zákonodarcu určite nebolo pri prijatí ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, aby sa tento všeobecný a široký zákonný zákaz takých činností, ktoré sú v rozpore so zákonom o bankách, dal obchádzať s tým, že napadnutý rozsudok je vecne nesprávny, pretože znamená zásah do ochrany jej vlastníckeho práva, zvýhodňuje žalobkyňu na jej úkor, rozhodnutie nerešpektuje jej základné právo na ochranu vlastníctva majetku, ktoré je garantované ustanovením článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Nestotožnila sa s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorý povolil banke plniť zmluvy bez protiplnenia pre banku s tým, že ak taká zmluva nie je uzatvorená pri (bežnej) bankovej činnosti alebo pri podnikaní banky, tak jej plnenie nie je zakázané, nakoľko účelom zákona o bankách je regulovať banky tak, aby bankový systém v štáte bol stabilný a bezpečný. Uviedla, že taký výklad zákona o bankách sa dostáva do rozporu so znením ustanovenia § 1 zákona o bankách, ktorý sa neobmedzuje len na podnikateľskú činnosť banky (upravuje aj vzťahy súvisiace s organizáciou, resp. riadením banky), a tiež do rozporu so zákonom. Vytkla súdu prvej inštancie, že posúdením zmluvy o dôchodku ako zmluvy, ktorá ju nezaväzuje poskytovať hospodársky neodôvodnené plnenie, keď išlo o agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov v snahe zabezpečiť sociálnu starostlivosť o pracovníka odchádzajúceho do dôchodku, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou tohto zákona, zákonodarca neobmedzil len na bankové činnosti banky alebo podnikanie banky, pretože také obmedzenie tu nie je uvedené a je len logické, že také obmedzenie v zákone nie je, pretože bankové činnosti sú v súlade so zákonom o bankách, ale účelom ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou, bolo práve zamedziť banke pokračovať v iných než takých činnostiach, ako sú v súlade so zákonom o bankách. 9. Odvolateľka namietla nesprávne právne posúdenie veci prvoinštančným súdom tým, že na vec nesprávne aplikoval ustanovenie § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktoré zakazuje banke všetky činnosti (plnenia), ktoré sú v rozpore s týmto zákonom, nakoľko toto zákonné ustanovenie nepozná žiadne výnimky pri aplikácii a neobmedzuje sa len na právne vzťahy banky vzniknuté pri výkone bankových činností s tým, že právny vzťah strán sporu je vzťahom banky a iného subjektu, pretože zmluva o dôchodku nebola uzatvorená skôr, ako sa skončil pracovnoprávny vzťah žalobkyne. Mala za zrejmé, že zmluvu o dôchodku banka neuzatvorila pri jej bankovej činnosti, pretože poskytovanie plnenia bez protiplnenia nie je bankovou činnosťou, pričom práve na také prípady sa vzťahuje právna úprava § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách, ktorej účelom je zamedziť pokračovať v plneniach, ktoré nie sú v súlade so zákonom o bankách, a takou činnosťou nie je ani plnenie zmluvy bez protiplnenia s tým, že na vec sa tak vzťahujú ustanovenia § 27 ods. 8, § 116 a najmä § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a následne sa na vec aplikuje ustanovenie § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 10. Žalobkyňa vo vyjadrení sa k odvolaniu žalovanej navrhla napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania. Poukázala na skutočnosť, že z ust. § 1 zákona o bankách vyplýva, že tento zákon upravuje niektoré vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk s cieľom bezpečného fungovania bankového systému z čoho vyplýva, že neupravuje nielen všetky vzťahy súvisiace so vznikom, s organizáciou, riadením, podnikaním a so zánikom bánk, ale vôbec neupravuje ani ďalšie vzťahy, ktoré pri činnosti banky ako podnikateľského subjektu vznikajú, ako napr. zamestnanecké, zodpovednostné a pod. Nestotožnila sa s tvrdením žalovanej, že Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne a.s., uzatvorená medzi stranami sporu dňa 17.9.1997 nespadá pod podnikateľskú činnosť banky; poskytovanie plnenia na základe zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť, banke zakázanú v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 12 zákona o bankách, zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou za nápadne nevýhodných podmienok v zmysle § 27 ods. 12 zákona o bankách a nároky, ktoré vznikli pred účinnosťou zákona o bankách sa spravujú podľa ustanovení vtedajších právnych predpisov. Žalobkyňa argumentáciu žalovanej označila za absurdnú a účelovú s cieľom vyhnúť sa povinnosti plniť zo zmluvy o dôchodku. Uviedla, že jej nárok nie je nárokom, ktorý vznikol v rámci vykonávania podnikateľskej činnosti žalovanej, či v rámci jej činnosti vo vzťahu k jeho klientom, ale v rámci vzájomného vzťahu medzi žalovanou a jej bývalým zamestnancom, žalobkyňou s tým, že s týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR, ktorý vo veci III. ÚS 103/2014 judikoval: " Ustanovenie zákona č. 483/2001 Z. z., ktorým sťažovateľka argumentovala (§ 27 ods. 8), podľa názoru okresného súdu nebolo aplikovateľné, pretože "je všeobecným ustanovením vo vzťahu banka a jej klienti, avšak v prejednávanom prípade súd posudzuje vzťah odporcu ako banky a jej bývalého zamestnanca, nie klienta banky, pričom tento vzťah môže byť rámcovo upravený Občianskym zákonníkom, prípadne iným právnym predpisom. Ustanovenie § 27 je zaradené v zákone o bankách v časti označenej ako požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky, aj z tohto zaradenia je zjavné, že sa nevzťahuje na vzťahy upravené zmluvou o dôchodku." 11. Žalobkyňa poukázala na skutočnosť, že účelom ustanovenia § 27 zákona o bankách bolo reagovať na požiadavky Európskej únie transponovať smernicu CRD IV (ďalej len "CRD IV") EÚ parlamentu a Rady 2013/36/EU zo dňa 26. júna 2013 o prístupe k činnosti úverových inštitúcií a o obozretnejšom dohľade nad úverovými inštitúciami a investičnými podnikmi a nariadenie EÚ parlamentu a Rady (EÚ) č. 575/2013 z 26. júna 2013 o prudenciálnych požiadavkách na úverové inštitúcie a investičné spoločnosti (ďalej len "CRR"), v dôsledku ktorých sa novelizoval zákon o bankách a zvýšili sa požiadavky na udržovanie kapitálových rezerv, z čoho vyplýva, že cieľom ustanovenia je teda prísnejší dohľad nad úverovými inštitúciami, ktoré poskytovali úvery bez primeraného kapitálového krytia (prípad Devín banky). Namietla, že poskytovanie plnenia na základe zmluvy o dôchodku nespadá pod činnosť banke zakázanú v zmysle ustanovenia § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou zákona o bankách s poukazom na ustanovenie § 27 ods. 12 zákona o bankách. Tvrdenie žalovanej, že zmluva o dôchodku zanikla z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia, mala za nepravdivé a v zákone o bankách nemajúce oporu, nakoľko poskytovanie plnenia z PDF nespadá pod podnikateľskú činnosť banky, a preto ako také nie je v zmysle ustanovenia § 27 ods. 12 zákona o bankách zakázané. Nesúhlasila s tvrdením žalovanej, že zo Zmluvy o dôchodku nedošlo k poskytnutiu žiadneho protiplnenia z jej strany voči žalovanej, nakoľko táto bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru. Zmluva o dôchodku ako zmluva asynalagmatická, môže byť uzavretá aj na doživotne určenú dobu neurčitého trvania, jednoznačne nemôže byť považovaná za zmluvu uzatváranú za nápadne nevýhodných podmienok pre jednu zo zmluvných strán, keďže ak by to tak bolo, nebola by zákonodarcom v tejto podobe ako zmluvný typ upravená v Občianskom zákonníku. Poukázala na skutočnosť, že bola dlhé roky zamestnancom žalovanej a svojou každodennou dlhoročnou prácou preňho, sa nemalou mierou zaslúžila o súčasné postavenie žalovanej na bankovom trhu, z dôvodu ktorého protihodnota plnenia žalovanej bola z jej strany poskytnutá počas skoro celého aktívneho pracovného života s tým, že Podporný dôchodkový fond žalovanej (ďalej len "PDF") bol vytvorený dňa 28. 6. 1993 a plnenia z neho vyplývajúce mali byť vyplácané počnúc mesiacom, nasledujúcim po mesiaci, v ktorom začal príjemca poberať starobný dôchodok s tým, že k uzatvoreniu zmluvy o dôchodku došlo o viac než štyri roky neskôr. Napriek tomu, že zmluva o dôchodku bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru, protihodnota plnenia žalovanej bola poskytnutá z jej strany vo vzťahu k zmluve o dôchodku ešte za trvania pracovného pomeru, nakoľko poskytovala protiplnenie žalovanej viac ako štyri roky po tom, ako bol PDF vytvorený. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení ďalej poukázala na skutočnosť, že argumentácia žalovanej je účelovou obranou s cieľom vyhnúť sa plneniu povinností vyplývajúcich zo zmluvy o dôchodku s tým, že odvolacia argumentácia sa žiadnym spôsobom nezmenila a súd prvej inštancie sa predmetnými argumentmi dostatočne vysporiadal. Uviedla, že k otázke nároku na plnenie zo zmluvy o dôchodku sa v minulosti navyše jasne vyjadrili tak súdy prvej a druhej inštancie, ako aj najvyššie justičné orgány Slovenskej republiky a konanie žalovanej nielenže zaťažuje súdy, ale je aj v rozpore s dobrými mravmi. 12. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na zaplatenie peňažného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 13. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods. 2, 3 C.s.p.). K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vyporiadania sa s odvolacími námietkami uvádza nasledovné. 14. K žalovanou uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016 vyplývajúcemu z obsahu odvolania (t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 133 až § 135 O. s. p.. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že uvedený odvolací dôvod nie je naplnený. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovenia § 133 až § 135 O. s. p. alebo, že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. 15. K námietke odvolateľky, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p. v znení účinnom do 30.6.2016) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade, v ktorom konajúci súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny predpis, namietaná vada konania nebola odvolacím súdom zistená. 16. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. 17. Podľa § 575 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak sa plnenie stane nemožným, povinnosť dlžníka plniť zanikne. 18. Podľa § 578 Občianskeho zákonníka, práva a povinnosti zaniknú uplynutím času, na ktorý boli obmedzené. 19. Podľa § 582 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je dojednaná zmluva na dobu neurčitú, ktorej predmetom je záväzok na nepretržitú alebo opakovanú činnosť, alebo záväzok zdržať sa určitej činnosti alebo strpieť určitú činnosť a ak zo zákona alebo zo zmluvy nevyplýva spôsob jej výpovede, možno zmluvu vypovedať v lehote troch mesiacov ku dňu kalendárneho štvrťroka. 20. Podľa § 842 Občianskeho zákonníka, zmluvou o dôchodku sa zakladá niekomu na doživotne alebo inak určenú dobu neurčitého trvania právo na vyplácanie určitého dôchodku. 21. Podľa § 843 Občianskeho zákonníka, sa zmluva o dôchodku musí uzavrieť písomne. 22. Podľa § 844 Občianskeho zákonníka, právo na dôchodok nemožno previesť na iného. Splatné dávky možno však postúpiť. 23. Vo veci samej dospel súd prvej inštancie k správnemu právnemu záveru o neplatnosti výpovede a o povinnosti žalovanej vyplácať žalobkyni plnenia z "Podporného dôchodkového fondu Slovenskej sporiteľne, a.s.", keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka (§ 39, § 842, § 582 ods. 1), ktoré aj správne vyložil a dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe aj náležite odôvodnil, pričom sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi strán sporu a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok žalobkyne aj žalovanej súvisiacich s predmetom konania. V posudzovanom prípade sa súd prvej inštancie správne vysporiadal s otázkou platnosti Zmluvy o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. zo dňa 17.9.1997, ako aj s otázkou neplatnosti výpovede z tejto zmluvy danej žalobkyni žalovanou dňa 26. 10. 2009. 24. Odvolací súd konštatuje, že je v zásade vylúčené, aby záväzok mohol zaniknúť výpoveďou podľa § 582 Obč. zákonníka, ktorá predpokladá neurčitú dobu jeho trvania a zároveň uplynutím času podľa § 578 Obč. zákonníka, ktoré predpokladá obmedzenie doby jeho trvania; práve možnosť vypovedania zmluvy na dobu neurčitú má byť právnym nástrojom na ukončenie zmluvy, ktorá môže trvať do nekonečna (nezanikne smrťou), resp. do smrti (nie je časovo obmedzená), keď nemôže zaniknúť splnením, uplynutím času. Pripustenie právnej argumentácie žalovanej by totiž znamenalo, že zmluva o dôchodku uzatvorená na doživotne určenú dobu, by bola zmluvou na dobu neurčitú a bolo by ju možné ukončiť výpoveďou a zmluva o dôchodku uzatvorená na dobu napr. štúdia, by bola uzatvorená na dobu určitú, nebolo by ju možné vypovedať a zanikla by uplynutím času; takýto rôzny výklad jednej a tej istej zmluvy nepovažuje odvolací súd za správny. V prípade zmluvy o dôchodku totiž zákon výslovne umožňuje jej uzatvorenie na doživotne určenú dobu, hoci sa táto doba končí smrťou; ide však o určenie doby trvania zmluvy odlišujúcej sa od zániku záväzku smrťou. Obsahovými náležitosťami zmluvy o dôchodku je okrem vymedzenia účastníkov právneho vzťahu, určenia výšky dôchodku aj stanovenie začiatku jeho výplaty a vymedzenie doby jeho výplaty, od ktorých náležitostí zmluvy je potom potrebné dovodiť aj dobu, na ktorú sa uzatvára; nemôžu byť práva zo zmluvy na výplatu dôchodku dojednané na určitú dobu , uplynutím ktorej zmluva ako celok zanikne (§ 578 Občianskeho zákonníka) a súčasne byť uzatvorenou na dobu neurčitú s možnosťou jej vypovedania podľa § 582 Občianskeho zákonníka. 25. Odvolací súd dodáva, že určitá doba trvania práva na dôchodok (na doživotie) zakladá zákonom určenú dobu (určitú) trvania zmluvy. Pokiaľ totiž zanikne právo na plnenie (na platenie dôchodku) uplynutím určenej doby (doživotne, alebo inak určenej doby neurčitého trvania), dochádza tým aj k zániku záväzku ako takého podľa § 578 Obč. zákonníka a tým dochádza aj k zániku zmluvy, ako právneho dôvodu vzniku práva na dôchodok; trvanie práva na dôchodok a povinnosť dôchodok vyplácať (tvoriace obsah zmluvy o dôchodku) sú tak totožné s trvaním zmluvy o dôchodku. Dočasnosť právneho vzťahu založeného zmluvou o dôchodku vyplýva zo samotnej povahy zmluvy a zo zákonnej dikcie o tom, že zakladá právo na vyplácanie dôchodku po určenú dobu neurčitého trvania a uplynutím doby zaniká celý záväzkovoprávny vzťah. Uvedené znamená, že nemôže dôjsť k situácii, že právo na vyplácanie dôchodku zanikne a zmluva (právny titul) bude trvať ďalej, nakoľko v takom prípade by už nešlo o záväzkový vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie od dlžníka a tomu vzniká povinnosť splniť záväzok (§ 488 Obč. zákonníka), a teda záväzok by zostal bez obsahu (predmetu) v zmysle § 497 Obč. zákonníka. 26. Odvolací súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zákonníka vzhľadom na ust. § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. O účelovosti tejto obrany svedčí to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 1. 1. 2002 v ust. § 27 ods. 5, až od 1. 1. 2007 v ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, pričom žalovaná naďalej žalobkyni plnila zo zmluvy o dôchodku aj po 1. 1. 2002, až do jej vypovedania. Uvedené ustanovenie je zakomponované v zákone o bankách v šiestej časti upravujúcej požiadavky na podnikanie banky, a teda sa vzťahuje na bankovú činnosť (§ 2 ods. 5), prípadne iné činnosti, ktoré smie banka vykonávať pre iného v súvislosti s jej prevádzkou (§ 2 ods. 10) a pokračovanie len v takejto činnosti v rozpore s ust. § 28 ods. 5(8) sa stalo nadobudnutím účinnosti zákona o bankách 1. 1. 2002, nemožným. Odvolaciemu súdu nie je známe, že by žalovanej bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. V prejednávanej veci vystupovala žalovaná ako zamestnávateľ vo vzťahu ku svojmu dlhoročnému zamestnancovi odchádzajúcemu do dôchodku a obsahovou náplňou zmluvného vzťahu bolo poskytnutie sociálnej výhody z podporného dôchodkového fondu slúžiaceho na podporu zabezpečenia životnej úrovne, ktorú zamestnanci dosiahli v čase svojej pracovnej aktivity, na ocenenie ich vernosti, kvality ich práce a na podporu stabilizácie zamestnancov; zo strany žalovanej teda išlo o zabezpečenie sociálnej starostlivosti o zamestnanca odchádzajúceho do dôchodku, spadajúcu pod agendu personálneho a sociálneho úseku divízie ľudských zdrojov. Zmluvu so žalobkyňou žalovaná teda neuzatvárala, ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti a nešlo ani o vzťah banky s klientom, ako správne v napadnutom rozsudku uviedol súd prvej inštancie a žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej. 27. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane výroku o trovách konania pred súdom prvej inštancie , podľa § 387 ods. 1,2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 28. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní plne úspešnej žalobkyni priznal nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.). 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).