Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/216/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1312211426 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1312211426.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: X. D., bytom X. X, D., zast. advokátskou kanceláriou Bartošík Šváby, s.r.o., so sídlom Plynárenská 7/ A, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Roman Kvasnica, advokát, s.r.o., so sídlom Sad A. Kmeťa 24, Piešťany, o zaplatenie 3.636,90 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 6. mája 2015, č.k. 15C 215/2012-127, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 3.636,90 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.05.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.06.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.07.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.08.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.09.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.10.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.11.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.12.2010 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.01.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.02.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.03.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.04.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.05.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.06.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.07.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.08.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.09.2011 do zaplatenia, vo výške 9,5 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.10.2011 do zaplatenia, vo výške 9,25 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.11.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.12.2011 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.01.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.02.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.03.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.04.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.05.2012 do zaplatenia, vo výške 9 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.06.2012 do zaplatenia, vo výške 8,75 % ročne zo sumy 134,70 eur od 16.07.2012 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozsudku. 2. Vykonaným dokazovaním ustálil, že žalobkyňa ako príjemca a žalovaný ako povinný uzavreli dňa 10.11.1994 zmluvu o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu SLSP, a.s. Skonštatoval, že z čl. 1. zmluvy vyplýva, že predmetom zmluvy je doživotné plnenie z uplatneného a priznaného nároku na plnenie z podporného dôchodkového fondu SLSP a.s., podľa Štatútu podporného dôchodkového fondu SLSP a.s., pričom povinnosť plniť má povinný a právo na plnenie má príjemca. V čl. 2. sa povinný zaviazal vyplácať príjemcovi doživotne sumu vo výške 4.058,- Sk na základe skutočností uvedených v žiadosti o plnenie, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy. Podľa čl. 3. bude plnenie vo výške sumy podľa čl. 2. povinný vyplácať mesačne k 15-temu dňu každého mesiaca až do dožitia príjemcu na jeho účet, pričom vyplácanie plnenia skončí mesiacom, ktorého sa príjemca dožil. Uviedol, že dňa 26.10.2009 žalovaný písomne vypovedal uvedenú zmluvu s tým, že platnosť a účinnosť zmluvy skončí ku koncu kalendárneho štvrťroka, t.j. dňom 31.03.2010. Poukázal na znenie žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáha plnenia z predmetnej zmluvy, tvrdiac, že medzi stranami sporu uzavretú zmluvu o dôchodku podľa ust. § 842 Obč. zák. nie je možné vypovedať, keďže nie je zmluvou na dobu neurčitú, a preto je výpoveď žalovaného neplatná. Uviedol, že žalovaný argumentoval tým, že voči žalobkyni nemá žiadny záväzok, že plnenie, ktoré žalobkyňa požaduje, je v rozpore so zákonom o bankách, plnenie z jeho strany sa stalo právne nemožným, a ak by aj v minulosti právo na plnenie existovalo, už zaniklo. Skonštatoval, že obe strany zotrvali na svojej argumentácii. 3. Vec posúdil právne podľa ust. § 34, § 37, § 39, § 842, § 843, § 844, § 582 a § 517 ods. 2 Obč. zák. a ust. § 27 ods. 8, § 116 a § 119 ods. 3 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žaloba je dôvodná, a preto jej vyhovel. Vyhodnotil, že medzi sporovými stranami uzavretá zmluva spĺňa všetky právne náležitosti zmluvy o dôchodku, ktorá sa typovo radí medzi tzv. „odvážne“ zmluvy, pričom tejto odvahy uzavrieť zmluvu o dôchodku si musel byť žalovaný vedomý, a urobil tak v zmysle ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. Vyvodil, že žalovaný sa potom nemôže právne účinne brániť citovanými ustanoveniami zákona o bankách a tým, že zmluvu o dôchodku považuje za zmluvu, ktorá ho zaväzuje na hospodársky neodôvodnené plnenie, a tým, že takúto zmluvu považuje za zmluvu uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok. Dospel k záveru, že je právne úplne neprípustné, aby neskôr účinný zákon o bankách, ktorý je špeciálnym zákonom, bol v rozpore so skôr uzavretou právne perfektnou zmluvou o dôchodku, uzavretou podľa Občianskeho zákonníka, čo by bolo inak aj flagrantným zásahom do právnej istoty žalobkyne ako účastníčky zmluvného vzťahu, ktorej sa zmluvou o dôchodku žalovaný zaviazal vyplácať doživotne dôchodok. Ohľadom úrokov z omeškania skonštatoval, že podľa zmluvy o dôchodku sa žalovaný zaviazal vyplácať žalobkyni dôchodok vždy do 15-teho dňa každého mesiaca, takže žalovaný sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu dňa 16.04.2010. Výšku úrokov z omeškania priznal podľa ust. § 3 ods. 1 nar. vl. SR č. 87/1995 Z.z. vychádzajúc z úrokových sadzieb Národnej banky Slovenska prislúchajúcich k jednotlivým dňom, kedy sa žalovaný dostal s platením dôchodku do omeškania. O trovách konania rozhodne podľa ust. § 151 ods. 3 vety prvej pred bodkočiarkou O.s.p. tak, že o nich rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie a žiadal rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť a priznať mu trovy konania, alebo zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Pre prípad potvrdenia napadnutého rozsudku žiadal, aby odvolací súd pripustil dovolanie na vyriešenie právnej otázky, či sa zákon o bankách vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 Obč. zákonníka. Uviedol, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď neaplikoval ust. § 119 ods. 3, veta za bodkočiarkou, § 27 ods. 8 a § 116 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Mal za to, že právny vzťah založený zmluvou o dôchodku je zasiahnutý zákonom o bankách z dôvodu, že jeho predmetom je banke zakázaná činnosť, ktorej vykonávanie je v rozpore so zákonom o bankách. Uviedol, že ust. § 119 ods. 3 zákona o bankách sa neobmedzuje len na vzťahy banky vzniknuté pri výkone bankových činností, ale zakazuje banke vykonávať iné činnosti než v súlade so zákonom o bankách, čo znamená, že aj činnosti, ktoré sa dostali do rozporu s týmto zákonom, konkrétne plnenia, na ktoré sa banka nesmie zaviazať v zmysle ust. § 27 ods. 8 (plnenia hospodársky neodôvodnené alebo plnenia nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote). Tvrdil, že záväzok na plnenie zo zmluvy o dôchodku voči žalobkyni s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia zákona o bankách, ak by predtým existoval, zanikol, pretože plnenie sa stalo nemožné podľa ust. § 575 ods. 1 Obč. zák. Poukázal tiež na to, že zmluva o dôchodku je uzatvorená bez protiplnenia pre neho, a odo dňa účinnosti zákona o bankách nemôže pokračovať v činnosti, ktorej vykonávanie je v rozpore s ním. Zákon o bankách mu zakazuje uzatváranie zmlúv bez protiplnenia akou je predmetná zmluva o dôchodku, ktorú nepovažoval za zmluvu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, pretože bola uzatvorená až po skončení pracovného pomeru. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že je právne neprípustné, aby neskôr účinný zákon o bankách, ktorý je špeciálnym zákonom, bol v rozpore so skôr uzavretou zmluvou o dôchodku podľa Občianskeho zákonníka, keď vyjadril názor, že v právnom poriadku SR je bežné, že neskôr prijaté zákony zasahujú nepravou retroaktivitou aj právne vzťahy vzniknuté pred ich účinnosťou, tak ako v posudzovanej veci ust. § 116 zákona o bankách. Uviedol, že zmluva o dôchodku bola uzavretá v čase, kedy žiadna právna norma jej uzavretie nezakazovala, ale prijatím zákona o bankách došlo k situácii, kedy zákonodarca uprednostnil verejný záujem na bezpečnom fungovaní bankového systému pred právnou istotou jednotlivcov. Trval na názore, že na posudzovaný právny vzťah je potrebné aplikovať zákon o bankách. Napadnutý rozsudok považoval za nepreskúmateľný, pretože sa súd prvej inštancie nevysporiadal s existenciou výpovede zmluvy o dôchodku a obmedzil sa len na dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel a na odôvodnenie nemožnosti aplikovať zákon o bankách. Nesúhlasil ani s aplikáciou ust. § 151 ods. 3 O.s.p. na rozhodnutie o trovách konania. 5. Žalobkyňa navrhla vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania. Nestotožnila sa s tvrdením žalovaného o zániku záväzku z dôvodu nemožnosti plnenia podľa ust. § 575 a nasl. Obč. zák., keď poukázala na to, že neexistuje žiadny právny predpis, z ktorého by vyplývalo, že vykonávanie peňažných platieb na účet oprávnenej osoby je v rozpore so zákonom, a že teda ide o plnenie nemožné. Mala tiež za to, že zmluva o dôchodku nie je zmluvou uzatvorenou bez protiplnenia pre žalovaného, pretože v opačnom prípade by nebola zákonodarcom upravená ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku. Uvedená zmluva taktiež nie je v rozpore s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách, keďže ona bola dlhé roky zamestnancom žalovaného a prispela k jeho súčasnému postaveniu na bankovom trhu. Zmluva o dôchodku s ňou teda bola uzatvorená ako so zamestnancom žalovaného a protihodnota plnenia žalovaného bola z jej strany poskytnutá počas jej celého aktívneho pracovného života. Vyjadrila tiež názor, že aj keby sa zákon o bankách na plnenie zo zmluvy o dôchodku vzťahoval, nejde o hospodársky neodôvodnené plnenie, pričom v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. IV.ÚS 457/2013-11 z 24.07.2013, v ktorom Ústavný súd SR tento jej názor potvrdil, keď zamietol sťažnosť žalovaného. Mala tiež za to, že k zániku zmluvy o dôchodku a povinnosti žalovaného plniť z nej z dôvodu dodatočnej nemožnosti plnenia pre existenciu rozporu zmluvy o dôchodku s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách nemohlo dôjsť, keďže žiadne ustanovenie zákona o bankách nespája rozpor právneho vzťahu s ust. § 27 ods. 8 so zánikom takéhoto právneho vzťahu. Ust. § 119 ods. 3 zákona o bankách stanovuje bankám povinnosť zosúladiť svoje právne vzťahy voči tretím osobám vzniknuté pri vykonávaní činnosti podľa doterajších predpisov so zákonom o bankách pod hrozbou správnej sankcie, avšak zákon o bankách nestanovuje, že by plnenie zo zmlúv uzatvorených v rozpore s ust. § 27 ods. 8 zákona o bankách bolo nemožné alebo protiprávne. Naviac na zmluvu o dôchodku sa ust. § 27 ods. 8 ani nevzťahuje, nakoľko táto spadá do rámca interných vzťahov žalovaného a jeho zamestnanca. Poukázala na to, že s týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd SR vo veci sp. zn. III.ÚS 103/2014. Uviedla tiež, že zákon o bankách nezakazuje plnenie z použiteľného zisku žalovaného, akým je aj plnenie zo zmluvy o dôchodku, keď v tejto súvislosti poukázala na to, že fond, z ktorého má žalovaný v zmysle štatútu vyplácať plnenie zo zmlúv o dôchodku uzavretých so svojimi bývalými zamestnancami, bol vytvorený v roku 1993 na základe podnikovej kolektívnej zmluvy a v súlade so zákonom. Nesúhlasila s tvrdením žalovaného, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný nakoľko v ňom súd prvej inštancie nezohľadnil výpoveď zmluvy o dôchodku, a považovala ho za účelové s poukazom na to, že o nemožnosti vypovedať zmluvu o dôchodku už bolo opakovane súdmi SR rozhodnuté a rozhodovacia prax je v tejto oblasti konštantná. V tejto súvislosti poukázala na to, že nemožnosť vypovedať zmluvu o dôchodku a neplatnosť takejto výpovede judikoval už aj Ústavný súd SR. Ak potom súd prvej inštancie argument o výpovedi zmluvy o dôchodku nepovažoval za podstatný pre posúdenie veci, postupoval správne. 6. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne nevyjadril. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 8. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa ust. § 387 ods. 3 C.s.p. sa odvolací súd v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 9. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobkyne, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalovaného, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy Civilného sporového poriadku. 10. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie o žalobe žalobkyne na plnenie zo zmluvy o dôchodku, po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním žalovaného napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel. Odvolací súd po preskúmaní predloženého spisu a rozsudku konštatuje, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal dostatočné dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobkyne, ako aj na opodstatnenosť tvrdení žalovaného, ktoré uvádzal na svoju obranu, výsledky dokazovania zhodnotil v súlade s ust. § 132 O.s.p. účinným do 30.06.2016, dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe potom vyvodil aj správny právny záver o sporovými stranami platne uzavretej zmluve o poskytovaní plnenia z podporného dôchodkového fondu (ďalej len „zmluva o dôchodku“) a o povinnosti žalovaného vyplatiť žalobkyni plnenia z podporného dôchodkového fondu. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka, tieto aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k vyhoveniu žalobe primerane v súlade s v čase rozhodnutia účinným ust. § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil. S napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje, a na zdôraznenie správnosti a na námietky žalovaného uvádza nasledovné. 11. Žalovaný v odvolaní v podstatnej časti len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, a namietal tiež, že sa súd prvej inštancie nezaoberal jeho výpoveďou zmluvy o dôchodku. Odvolací súd sa pri preskúmavaní napadnutého rozhodnutia potom zaoberal najskôr otázkou, či je zmluva o dôchodku uzavretá podľa § 842 Obč. zák. zakladajúca právo na plnenie doživotne, zmluvou uzavretou na dobu určitú alebo neurčitú, keďže ide o otázku zásadnú pre rozhodnutie danej veci. V zmysle ust. § 842 Obč. zák. sa na základe zmluvy o dôchodku niekomu doživotne alebo na inak obmedzenú dobu neurčitého trvania zakladá právo na vyplácanie určitého dôchodku. Ide o zmluvu uzavretú medzi aspoň dvoma osobami, právo na vyplácanie dôchodku je síce časovo určené, ale nie je obmedzené určitým konkrétnym vopred vymedzeným časom trvania, k uzavretiu takejto zmluvy sa nevyžaduje žiaden dôvod alebo motív, preto dôvodom môže byť, napr. i skutočnosť, že sa niekto môže cítiť byť zaviazaný druhému pomáhať alebo poskytovať dôchodok ako protiplnenie z nejakého iného právneho úkonu. Doživotne určená doba trvania zmluvy o dôchodku je ekvivalentom inak určenej doby neurčitého trvania. Zmluvou o dôchodku sa v prospech žalobkyne založilo právo na vyplácanie dôchodku doživotne, t.j. na inak určenú dobu neurčitého trvania, kedy je presne určený okamih začiatku vyplácania dôchodku a okamih ukončenia právneho vzťahu, a to smrťou, teda skutočnosťou nezávislou od ľudskej vôle. Jedná sa potom o presne určenú dobu s presne určeným začiatkom a koncom, len jej trvanie je neurčité. Podstatou uzatvorenej zmluvy o dôchodku je záväzok jednej zmluvnej strany, v tomto prípade žalovaného poskytovať plnenie druhej zmluvnej strane (žalobkyni) počas trvania zmluvy. Vymedzenie trvania tejto zmluvy je dané pojmom „na doživotie“. Zmyslom takejto právnej úpravy je poskytovať osobe z takejto zmluvy oprávnenej záruku plnenia zo strany osoby povinnej na obdobie doživotia oprávnenej osoby. Práve takúto zmluvu o dôchodku platne uzatvorili strany sporu, pričom v zmluve je doba poskytovania plnenia z podporného dôchodkového fondu dojednaná tak, že táto je viazaná na konkrétnym dátumom neurčiteľnú objektívne zistiteľnú skutočnosť, z ktorej je možné bez pochybností zistiť, kedy vzťah medzi zmluvnými stranami skončí, bez ohľadu na to, že v čase uzavretia zmluvy nemali zmluvné strany istotu, kedy takto dojednaná doba uplynie. Niet potom žiadnych pochýb o tom, že medzi sporovými stranami uzavretá zmluva o dôchodku je uzavretá na dobu určitú. 12. Odvolací súd zdôrazňuje, že Občiansky zákonník nepripúšťa možnosť vypovedania zmluvy o dôchodku, pretože by to bolo v rozpore so zmyslom a účelom špeciálnej právnej úpravy zmluvy o dôchodku, ktorej podstatou je istota poskytovania dôchodku oprávnenej osobe. Naviac, ustanovenie § 582 ods. 1 Obč. zák. upravuje možnosť ukončenia právneho vzťahu a spôsob zrušenia záväzku založeného zmluvou uzavretou na neurčitú dobu, predmetom ktorého je opakovaná činnosť alebo záväzok, a to jednostranným právnym úkonom - výpoveďou. Keďže zmluva o dôchodku je však zmluvou uzavretou na dobu určitú, a nie na dobu neurčitú, žalovaný ju nemohol podľa § 582 Obč. zák. vypovedať, a preto je jeho výpoveď neplatná. Ak by totiž súd prvej inštancie pripustil možnosť ukončenia zmluvy jednostrannou výpoveďou zo strany žalovaného, aplikoval by ust. § 842 a § 582 Obč. zák. ústavne nekomfortným spôsobom, čo by znamenalo porušenie základného práva účastníka na súdnu ochranu podľa § 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Tento záver vyplýva z nálezu ÚS SR II. ÚS 26/2012-33, je ustálený, a súdna prax si ho plne osvojila, keďže iné právne posúdenie ani neprichádza do úvahy. S prihliadnutím na skutkové zistenia súdu prvej inštancie majúce oporu vo vykonanom dokazovaní je potom vo vzťahu k uplatnenému nároku správny jeho záver, že medzi účastníkmi bola uzatvorená Zmluva o poskytovaní plnenia z Podporného dôchodkového fondu, ktorá je svojím charakterom zmluvou o dôchodku uzavretou na dobu určitú neurčitého trvania - do doživotia. Vzhľadom na najvyššími právnymi autoritami judikovaný právny názor, že výpoveď zo zmlúv o dôchodku, ktoré uzatvoril žalovaný s jeho zamestnancami, je v rozpore so zákonom a ako právny úkon je neplatná v zmysle § 39 Obč. zák., je nepochybné, že žalovaný je povinný podľa uzavretej zmluvy aj naďalej poskytovať plnenia. 13. Čo sa týka námietok žalovaného v odvolaní ako v i v priebehu prvoinštančného konania, že predmetná zmluva bola uzatvorená v rozpore so zákonom č. 483/2001 Z.z. o bankách, a že jeho záväzok zo zmluvy o dôchodku zanikol pre nemožnosť plnenia v dôsledku rozporu zmluvy so zákonom o bankách, konkrétne s ust. § 27 ods. 8 v nadväznosti na ustanovenie § 116 a § 119 ods. 3 zákona o bankách, odvolací súd sa s týmito námietkami nestotožnil a vyhodnotil ich ako účelovú obranu žalovaného. Považuje za potrebné poukázať na to, že uvedená právna úprava bola zavedená s účinnosťou od 01.01.2002 v ustanovení § 27 ods. 5 a až od 01.01.2007 v § 27 ods. 8 zák. o bankách, pričom žalovaný aj po 01.01.2002 žalobkyni v zmysle zmluvy plnil až do jej vypovedania. Zmluva o dôchodku taktiež nie je zmluvou uzavretou na strane banky za nápadne nevýhodných podmienok, ktorá by banku zaväzovala na hospodársky neodôvodnené plnenie alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote. Vznik Podporného dôchodkového fondu SLSP a.s. a jeho Štatútu bol starostlivo a dlhodobo pripravovaný, v snahe určitého odškodnenia zamestnancov - dôchodcov, ktorí po uzavretí takejto zmluvy na základe dohody nastúpili do starobného dôchodku. Jednalo sa o zamestnanecký benefit pre niektorých zamestnancov, ktorý predstavoval súčasť protihodnoty za hodnoty vytvárané zamestnancami počas trvania pracovného pomeru. Práve zánik pracovného pomeru bol predpokladom vzniku nároku na dôchodok. Dôvodom uzavretia takejto zmluvy o dôchodku môžu byť citové, či morálne pohnútky, za poskytnutý dôchodok sa nemusí poskytnúť protiplnenie. V zmysle čl. II. štatútu bol „Podporný dôchodkový fond“ vytvorený na základe „Podnikovej kolektívnej zmluvy Slovenskej štátnej sporiteľne na rok 1993“, v súlade s nariadením vl. ČSFR č. 577/90 Zb. o finančnom hospodárení štátnych podnikov. Odvolací súd zdôrazňuje, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by vykonávanie plnenia v zmysle zmluvy o dôchodku bolo v rozpore so zákonom, a teda že takéto plnenie je v zmysle § 575 Obč. zák. nemožné. Aj zo samotného zaradenia ust. § 27 ods. 8 do šiestej časti zákona o bankách, ktorý nesie označenie „požiadavky na podnikanie banky a pobočky zahraničnej banky “ vyplýva, že citované ustanovenie sa týka podnikania banky a nie iných právnych vzťahov banky vzniknutých napr. na základe platne uzavretej zmluvy o dôchodku. Ustanovenie § 27 ods. 8 zákona o bankách sa preto netýka vzťahov medzi bývalým zamestnávateľom a bývalým zamestnancom upravených predmetnou zmluvou o dôchodku, teda interných vecí banky. Preto sa odvolací súd nestotožnil ani s argumentáciou žalovaného, že zmluva o dôchodku zanikla v dôsledku nemožnosti plnenia podľa § 575 ods. 1 Obč. zák. vzhľadom na § 27 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, podľa ktorého banka nemôže uzatvárať zmluvy, ktoré ich zaväzujú na hospodársky neodôvodnené plnenia alebo na plnenie zjavne nezodpovedajúce poskytovanej protihodnote, ako aj s poukazom na § 116 a § 119 ods. 3 veta za bodkočiarkou. Žalovaný totiž neuzatváral zmluvu so žalobkyňou ako podnikateľ pri výkone svojej podnikateľskej činnosti, ale z jeho strany išlo o činnosť spadajúcu pod personálnu a sociálnu agendu. V tejto súvislosti odvolací súd tiež dodáva, že mu nie je známe, že by žalovanému bola takáto nepovolená činnosť (teda rozpor zmluvy so zákonom) vytknutá v rámci výkonu bankového dohľadu nad jeho činnosťou. 14. S ohľadom na všetky vyššie uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť dovolanie na posúdenie právnej otázky, či sa zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách a zmene a doplnení niektorých zákonov vzťahuje na právne vzťahy založené medzi bankou a fyzickou osobou zmluvou o dôchodku podľa § 842 Obč. zák., pretože v danej veci sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov. Naviac, súdna prax je už v riešení nastolenej otázky ustálená a jednotná. 15. Vzhľadom na vyššie uvedené a po prihliadnutí i na správnosť záverov súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní príslušenstva podľa ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. v platnom znení možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobe žalobkyne vyhovel, rozhodol správne. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 16. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, pretože bola v odvolacom konaní plne úspešná. 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).