Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/311/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313202054 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313202054.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a JUDr. Miroslavy Štannerovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: E. C., nar. XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: matka - C. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX C., zastúpená AK Neuschlová, s.r.o., so sídlom Dostojevského rad 5, 811 09 Bratislava, a otca - R. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom O. XX, XXX XX C., v súčasnosti bytom K. XX, XXX XX C., zastúpený JUDr. Jozefom Tuhovčákom, advokátom, so sídlom Záhradnícka 41, 821 08 Bratislava, v konaní o návrhu matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 28.02.2017, č.k. 38P/30/2013-462, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 28.02.2017, č.k. 38P/30/2013-462, zamietol návrh matky na zákaz styku otca s maloletou E. C., nar. XX.XX.XXXX. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami čl. 7 ods. 5 a čl. 41 ods. 4 Ústavy SR, čl. 3 ods. 1, č.l. 9 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa, čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 4 a § 38 ods. 1 a 2 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len C.m.p.) a § 25 ods. 3 Zákona o rodine majúc preukázanú nedôvodnosť návrhu. Skonštatoval, že vyslovením zákazu styku otca s maloletou E. nie je sledovaný legitímny cieľ, ktorým je ochrana zdravého vývinu, práv a slobôd maloletej. Deklaroval, že zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom je závažným obmedzením výkonu rodičovských práv. Keďže zákaz styku diskvalifikuje rodiča z akéhokoľvek reálneho výkonu rodičovských práv, pre jeho vyslovenie nepostačuje výlučne odmietavý postoj maloletého dieťaťa bez príčinnej súvislosti s konaním či správaním sa dotknutého rodiča takýto zásah odôvodňujúcim. Oboznámil sa s rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa 27.11.2012, sp. zn. 1T/129/2012, ktorým bol otec uznaný vinným z prečinu nebezpečného vyhrážania sa matke maloletej, ako najpodstatnejším argumentom matky pre zákaz styku otca s maloletou. Poukázal na to, že otec má po dobu dlhšiu ako 4 roky neodkladným opatrením zakázaný styk s maloletou, pričom matka napriek zmene skutkového a právneho stavu veci naďalej na svojom návrhu zotrváva. Dospel k záveru, že maloletá z otca vyslovený strach nemá a v danej veci prezentuje názor matky, ktorá je pre ňu primárnou a v súčasnosti jedinou vzťahovou rodičovskou väzbou. Netvrdil však, že by maloletá bola matkou vo vzťahu k otcovi cielene negatívne sýtená. Z pohovoru s maloletou zistil, že hoci v súčasnosti ešte nemá spracované správanie sa otca v minulosti do tej miery, aby mu dala šancu na nadviazanie vzťahu, v budúcnosti túto možnosť nevylúčila. Maloletá voči otcovi necíti nenávisť, zatiaľ ale nechce, aby bol súčasťou jej života. Akceptoval vyjadrenie otca, že v žiadnom prípade nemá záujem domáhať sa styku s maloletou proti jej vôli uvedomujúc si, že by sa tak pripravil o možnosť budúcej reparácie ich vzťahu. Zdôraznil, že po celé obdobie zákazu styku sa otec nesnažil maloletú nijakým spôsobom kontaktovať rešpektujúc jej stanovisko. Počas konania u otca nezistil existenciu takých okolností, ktoré by bolo možné označiť vo vzťahu k maloletej za ohrozujúce. Vyslovil, že ani finančné problémy otca nemôžu byť dôvodom zákazu styku s maloletou. Odmietanie kontaktu s otcom maloletou nepovažoval za relevantný dôvod zákazu styku. Vyslovil, že názor maloletého dieťaťa vyjadrený pred súdom, nemožno považovať za zaväzujúci pre meritórne rozhodnutie bez preukázania skutočností vedúcich k pozastaveniu výkonu rodičovskej zodpovednosti podľa § 38 ods. 1 Zákona o rodine, ak navyše rodič názor maloletého dieťaťa rešpektuje. Za potrebné považoval vyslať maloletej E. signál, že existuje priestor na prehodnotenie jej vzťahu s otcom, keď otec opakovane deklaroval pripravenosť prijať akékoľvek ňou stanovené podmienky. Nevylúčil, že časom bude mať maloletá snahu s otcom sa kontaktovať napr. prostredníctvom mailov či telefonicky a pripomenul, že v tomto smere môže maloletá osloviť aj kolízneho opatrovníka tak, ako jej to v priebehu konania ponúkol. O trovách konania rozhodol podľa § 52 C.m.p.. 3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie matka. Odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že styk otca s maloletou E. zakáže. Podľa nej boli v konaní preukázané viaceré skutočnosti vzbudzujúce dôvodné obavy, že otec nebude reflektovať svoje vyhlásenia a bude sa kontaktu s maloletou domáhať či už iniciovaním nového súdneho konania alebo jej vyhľadávaním, napr. v škole alebo počas voľnočasových aktivít. Mala za to, že otec sa s maloletou doposiaľ nekontaktoval len z dôvodu právoplatnosti nariadeného neodkladného opatrenia a v prípade nadobudnutia právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie neexistuje garancia, že otec nebude na maloletú vyvíjať neprimeraný tlak ohľadne ich stretávania sa. Poukázala na opakované vyjadrenie maloletej, že sa otca bojí a stretávať sa s ním nechce. Zdôraznila potrebu rešpektovania v konaní vyjadreného názoru maloletej. Súdu prvej inštancie vytýkala nesprávne a nedostatočné zohľadnenie stanoviska maloletej a záverov znaleckého posudku. Uviedla, že otec sa jej i deťom vyhrážal zabitím a aj v priebehu konania inicioval kroky, ktoré v nej a v maloletej vyvolali strach. Za dostatočne preukázanú považovala skutočnosť, že u otca v minulosti dochádzalo ku skratovým reakciám, ktorými boli ona i deti priamo ohrozované na živote a zdraví. Tieto reakcie otca nevylúčila ani v súčasnosti v súvislosti so psychologickým vyhodnotením jeho osobnosti ako konajúcej afektívne, impulzívne a bez záujmu o druhých ľudí. Dôvodila aj tým, že k obmedzeniu kontaktu maloletej s plnoletým bratom F., nar. XX.XX.XXXX, došlo z dôvodu negácie jej osoby otcom a jeho rodičmi pred F.. S odkazom na to vyslovila obavu, že v prípade umožnenia kontaktu otca s maloletou E., môžu byť zo strany otca a jeho rodiny aplikované rovnaké deštrukčné prvky aj vo vzťahu k maloletej. 4. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvej inštancie ako vecnej správny potvrdiť. Konštatovania obsiahnuté v odvolaní matky označil za neopodstatnené a ničím nepodložené. Poukázal na znalecké dokazovanie, ktoré u neho nezistilo žiadne osobnostné črty nebezpečné pre maloletú E.. Zotrval na svojom prehlásení, že maloletú nebude kontaktovať, pokiaľ nedosiahne adekvátny vek, alebo kým to ona sama nebude chcieť. Podľa neho sú tvrdenia matky o dôvodoch odmietania stretnutí maloletej s ním vymyslené, nakoľko aj kolízny opatrovník konštatoval, že výpoveď maloletej nie je adekvátna k jej veku. Maloletej nechcel nikdy ublížiť, jej vôľu vždy rešpektoval a nasilu styk rozhodne realizovať nebude. 5. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu matky nevyjadril. 6. Matka prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu k vyjadreniu otca uviedla, že sa nestotožňuje s jeho argumentáciou odvolávajúcou sa na znalecký posudok, voči záverom ktorého vzniesla námietky. Dala do pozornosti, že súdny znalec na otázku, či je u otca možné do budúcna vylúčiť jeho násilné správanie, odpovedal nejednoznačne konštatujúc, že z hľadiska aktuálnej psychopatológie sa nedá jednoznačne predikovať otcove chorobné správanie sa, ktoré môže vychádzať z jeho povahy a temperamentu a nie z chorobného procesu. V súvislosti s tým vyslovila predpoklad, že správanie sa otca v minulosti, za ktoré bol trestne stíhaný, bolo podmienené jeho povahou. Z hľadiska možného situačného násilia nepovažovala správanie sa otca za bezpečné s poukazom na konštatovanie znalca, že otec svoje rozhodnutia nezvažuje a koná impulzívne a intuitívne. Z tvrdení otca, že vyjadrenia maloletej o ňom nie sú z jej hlavy, vyvodila účelovosť jeho vyhlásení o rešpektovaní vôle maloletej. Zotrvala na tom, že dôvody zákazu styku otca s maloletou nepominuli, a pokiaľ styk zakázaný nebude, hrozí maloletej ujma na psychickom zdraví, prípadne aj iná ujma, než len v zdravotnej oblasti. Oznámila, že maloletá sa po rozhodnutí súdu prvej inštancie opakovane dopytovala, prečo jej názor nebol v ňom zohľadnený. Pripojila písomné stanovisko maloletej vyjadrujúce jej hnev z dôvodu, že sudkyňa dovolila, aby sa s ňou tatino stretával, keď ona by sa s ním nikdy v živote stretnúť nechcela, lebo má na neho veľmi zlé spomienky. 7. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 65 a § 66 Zák. č. 161/15 Z.z. C.m.p., kedy nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len C.s.p.), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p., dospejúc k záveru o nedôvodnosti odvolania matky. 8. Odvolací súd konštatuje, že predmetom odvolacieho konanie je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým bol zamietnutý návrh matky na zákaz styku otca s maloletým dieťaťom. Rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý odvolaním matky. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine vykonajúc dokazovanie v dostatočnom rozsahu, so správnym právnym posúdením a správnym právnym záverom. 9. Odvolací súd v odolaní matky nezistil žiadne nové skutočnosti, ktoré by neboli zohľadnené v konaní pred súdom prvej inštancie, a ktoré by opodstatňovali jej návrhu vyhovieť. 10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Keďže sa odvolací súd s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie v plnej miere stotožnil, obmedzil sa len na doplnenie ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti. 12. Odvolací súd pripomína, že zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom je špecifickým druhom obmedzenia rodičovských práv predstavujúcim tak závažný zásah do ich výkonu, pred ktorým je nevyhnutné podrobne preskúmať všetky podstatné okolnosti daného prípadu. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 191 ods. 1 C.s.p., vec správne právne posúdil a vyvodil z nej aj správny právny záver. Odvolací súd odôvodnenie rozsudku prvej inštancie považuje nielen za obsiahle, ale aj za dostatočne presvedčivé. Súd prvej inštancie riadne vysvetlil podmienky, za ktorých možno vysloviť zákaz styku rodičia s maloletým dieťaťom. Odvolací súd poukazuje na správnu konštatáciu súdu prvej inštancie, že zákaz styku rodiča s maloletým dieťaťom nemožno vysloviť tam, kde sú primárnym problémom vzťahy medzi samotnými rodičmi a nie medzi rodičom a maloletým dieťaťom. Rovnako správne súd prvej inštancie objasnil, že ani odmietavý postoj maloletého dieťaťa ku kontaktom s rodičom, nie je relevantným dôvodom pre zákaz styku, a že ide skôr o dôvod pre zamietnutie návrhu na úpravu styku. Súd prvej inštancie pregnantne explikoval obsah zákonných ustanovení zaoberajúcich sa názorom maloletého dieťaťa, ktorý skutočne nemôže byť pre konajúci súd zaväzujúci, ale musí byť posúdený v kontexte všetkých skutočností zistených v priebehu konania. Žiadne z príslušných zákonných ustanovení totiž súdu nenariaďuje bezvýhradne sa podriadiť názoru maloletého dieťaťa a v súlade s ním aj rozhodnúť. Maloletému dieťaťu len priznávajú právo jeho názor slobodne formulovať (č.l. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), vyjadriť (§ 43 ods. 1 Zákona o rodine) a zistiť (§ 38 ods. 2 C.m.p.). V súdnom konaní musí byť názoru maloletého dieťaťa venovaná patričná pozornosť (č.l. 12 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa), náležitá pozornosť (§ 43 ods. 1 Zákona o rodine) a musí byť naň prihliadnuté (§ 38 ods. 1 C.m.p.). Nemožno očakávať, že názor dvanásťročného dieťaťa na prejednávanú vec, nesporne formovaný jeho primárnym prostredím a postojmi preferenčného rodiča - matky, zaťaženej negatívnymi skúsenosťami so správaním druhého rodiča - otca, nebude vo vzťahu k osobe otca kritický a odmietavý. Z písomného vyjadrenia maloletej E. predloženého matkou odvolaciemu súdu je zrejmé nesprávne pochopenie právneho významu rozhodnutia súdu prvej inštancie v dôsledku jej nedostatočnej rozumovej vyspelosti spojenej s vekom, keďže ho poníma ako rozhodnutie súdu o úprave jej styku s otcom. Je potrebné rozlišovať súdny zákaz styku, súdnu úpravu styku a stav, kedy je styk ponechaný len na vzájomnú dohodu rodičov, t.j. bez súdnej úpravy. Odvolací súd pre spresnenie dodáva, že pokiaľ je maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, druhý rodič už nemôže styk s ním realizovať neobmedzene tak, ako pred tým, ale len po dohode s rodičom vykonávajúci osobnú starostlivosť o maloleté dieťa. Rodič, ktorý má maloleté dieťa zverené do svojej osobnej starostlivosti, musí jeho stretnutia s druhým rodičom korigovať v súlade s najlepším záujmom dieťaťa. Povinnosť rodiča vykonávajúceho osobnú starostlivosť o maloleté dieťa umožniť druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom vzniká až právoplatnosťou rozsudku o úprave styku. 13. Odvolací súd stotožniac sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 14. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 C. m.p.. 15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).