Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/4/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313210595 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313210595.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: L.. W. O., D.. XX. X. XXXX, N. N., S. C. XX, zastúpený Mgr. Silviou Moravčíkovou, advokátkou, Bratislava, Mikulášska 29, proti žalovanému: Dopravný záchranný systém Prima - Taxi, s.r.o., Bratislava, Tbiliská 2, IČO : 35 933 186, zastúpený Advokátskou kanceláriou Ivan Syrový, s.r.o., Bratislava, Kadnárová 83, o zaplatenie 415,34 € s príslušenstvom a o vzájomnom návrhu o zaplatenie 2.000 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 5. 12. 2014 č.k. 12Cpr/2/2013 - 110, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti, týkajúcej sa povinnosti uloženej žalobcovi zaplatiť žalovanému sumu 2.000 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 16. 1. 2013 do zaplatenia, ako aj trovy konania, spočívajúce v súdnom poplatku 120 € a v trovách právneho zastúpenia vo výške 714,62 € p o t v r d z u j e. Žalovaný m á právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1/ Uvedeným rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 415,34 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne od 22. 2. 2013 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania 24,50 € titulom súdneho poplatku a 264,98 € titulom trov právneho zastúpenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň o vzájomnom návrhu žalovaného rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 2.000 € s úrokom z omeškania 8,5 % ročne od 16. 7. 2013 do zaplatenia, ako aj trovy konania spočívajúce v súdnom poplatku v sume 120 € a trovách právneho zastúpenia v sume 714,62 € , všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2/ V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že o žalobe žalobcu rozhodol rozsudkom pre uznanie, nakoľko žalovaný žalobcom uplatňované zaplatenie sumy 415,34 € s príslušenstvom uznal ( § 153a ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 157 ods. 4 O.s.p. ), ktorú sumu žiadal žalobca priznať ako nevyplatenú dohodnutú odmenu podľa Zmluvy o spolupráci a partnerstve zo dňa 5. 11. 2012. Zároveň žalobcovi vzhľadom na jeho plný úspech čo do tohto uplatneného nároku priznal aj náhradu trov konania, podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 3/ V predmetnom konaní sa žalovaný súčasne vzájomným návrhom voči žalobcovi domáhal zaplatenia sumy 2.000 € s príslušenstvom, titulom zmluvnej pokuty dojednanej v Zmluve o spolupráci a partnerstve č. 20/2012 zo dňa 5. 11. 2012. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným ako podnikateľskými subjektami došlo k platnému uzavretiu Zmluvy o spolupráci a partnerstve č. 20/2012 v súlade s § 261 ods. 1 v spojení s § 269 ods. 2 Obch. zák. Na základe uvedenej Zmluvy mal žalobca ako živnostník vykonávať pre žalobcu na jeho vozidle prepravu klientov počas doby a v rozsahu uvedenom v písomnej objednávke. Predmetná Zmluva bola uzavretá ako nepomenovaná ( inominátna ), v ktorej si zmluvné strany dostatočne určili predmet záväzkov. Z výpisu živnostenského registra žalobcu vyplynulo, že tento vykonával svoju podnikateľskú činnosť pod obchodným menom W. O. - Y., L. : XX XXX XXX, od 7. 4. 2011; svoju činnosť ukončil k 13. 3. 2013. Žalobca vykonával pre klientov žalovaného činnosť na základe živnosti ako podnikateľský subjekt, predmetnú zmluvu riadne podpísal, a preto jeho obranu, že ide o zastretý právny úkon a je potrebné ho posudzovať ako pracovnoprávny vzťah, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nedôvodnú a nepreukázanú. Žalovaný počas konania uviedol, že žalobca pre neho začal na základe uzavretej Zmluvy vykonávať prepravu klientov jeho motorovým vozidlom , pričom od 15. 1. 2013 si prestal bez riadneho a legitímneho dôvodu plniť svoje povinnosti. Žalobca sám potvrdil, že pre žalovaného naposledy pracoval a prácu ukončil nočnou zmenou dňa 14. 1. 2013; ďalej pre žalovaného pracovať odmietol. Žalovaný vyúčtoval žalobcovi zmluvnú pokutu v sume 2.000 € pre porušenie povinností upravených v čl. VII Zmluvy a tým aj pre porušenie ustanovení čl. III ods. 1 alebo čl. VIII ods. 2 alebo čl. V ods. 23, v súlade s čl. XI Zmluvy. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluvné strany v zmysle ust. § 544 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 300 a nasl. Obch. zák. platne uzavreli písomnú dohodu o zmluvnej pokute v čl. XI Zmluvy o spolupráci a partnerstve. Žalobca porušil svoje povinnosti, vyplývajúce mu zo Zmluvy tým, že pre žalovaného prestal a odmietol od 14. 1. 2013 vykonávať prácu, na výkon ktorej sa zaviazal v Zmluve, pričom na porušenie uvedenej zmluvnej povinnosti sa vzťahovala zmluvná pokuta. Žalobca nedodržal postup dohodnutý zmluvne o zániku záväzkového vzťahu, t.j. neukončil ho ani dohodou, či uplynutím 90-dňovej výpovednej lehoty. Zápis do zmenovej knihy, či zaslanie SMS, že prácu nemôže naďalej vykonávať, pretože nemá na cestovný lístok, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nelegitímne ukončenie predmetnej zmluvy. Žalobca si naviac nesprávne vyložil obsah Zmluvy, podľa ktorej sa odmena fakturovala posledný deň v mesiaci, pričom táto sa stala splatnou 30 odo dňa jej doručenia, z čoho plynie, že žalovaný bol v omeškaní s vyplatením časti odmeny žalobcu ku dňu odchodu z práce, t.j. k 14. 1. 2013, v zmysle prvej faktúry č. 2 012 003, ktorá bola žalobcom vystavená dňa 2. 12. 2012 s dňom splatnosti 30. 12. 2012 a z ktorej mu žalovaný nevyplatil iba jej nepatrnú časť 22,71 €. Ostatné dve faktúry č. 2 012 004 a č. 2 013 001 boli splatné až dňa 31. 1. 2013 a dňa 28. 2. 2013, t.j. až po jeho svojvoľnom odmietnutí výkonu ďalšej práce pre žalovaného, pričom nedoplatok z faktúry mal žalobca riešiť zákonným spôsobom a nie odmietnutím dohodnutého výkonu práce. Žalobca ničím nevyvrátil tvrdenie žalovaného, že žalobca nedodržiaval účtovný systém žalovaného, bločky navzájom nepároval, čo sťažovalo žalovanému posúdenie výšky žalobcových faktúr. 4/ Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobca nenastúpil do práce na ďalšie zmeny bezdôvodne, žalovanému nedoručil žiadnu písomnú výpoveď zo zmluvného vzťahu; argument, že Zmluva bola neplatná podľa § 39 Obč. zák. súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedôvodný, keď mal za to, že Zmluva bola uzavretá podľa Obch. zákonníka, medzi dvomi podnikateľskými subjektami. Žalobca porušil povinnosti vyplývajúce mu zo Zmluvy, na základe čoho vznikol žalovanému nárok na zmluvnú pokutu. Súd prvej inštancie zároveň z výpovede žalovaného zistil, že pokiaľ by žalobca svoju prácu vykonával riadne, mohol mesačne žalobca žalovanému fakturovať sumu aj 2.000 €, čo bola tiež mesačná tržba za jedno vozidlo; strata žalovaného za tri mesiace výpovednej lehoty by tak činila 6.000 € ( 3 x 2.000 ). S prihliadnutím na to, že žalobca si už za prvý mesiac svojej práce fakturoval sumu 1.603,82 €, ktorá skutočnosť zodpovedala tvrdeniu žalovaného potom súd prvej inštancie vyhodnotil dohodnutú zmluvnú pokutu a jej výšku ako primeranú a preto nevidel dôvod na jej zníženie. Súd prvej inštancie dodal, že pokiaľ by žalobca ako podnikateľ postupoval poctivo, bolo jeho povinnosťou ukončiť zmluvný vzťah riadne, dodržať výpovednú dobu a počas jej plynutia vykonávať dohodnutú činnosť pre žalovaného. Súd prvej inštancie dal za pravdu žalovanému, že pokiaľ by sa každý z jeho poskytovateľov správal nezodpovedne ako žalobca, nebol by on schopný plniť si svoje záväzky voči objednávkam svojich klientov. Prvoinštančný súd priznal žalovanému okrem istiny tiež úroky z omeškania, vo výške 8,5 % ročne zo žalovanej sumy od 16. 7. 2013 do zaplatenia, keď mal za preukázané, že žalobca bol vyzvaný na úhradu zmluvnej pokuty listom zo dňa 3. 7. 2013 v lehote do 15. 7. 2013; žalobca dlžnú sumu neuhradil, čím sa dňom 16. 7. 2013 dostal do omeškania. 5/ O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní o vzájomnom návrhu plne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania, spočívajúcu v súdnom poplatku 120 € a z trov právneho zastúpenia v sume 714,62 € ( 6 úkonov právnej služby á 91,29 €, 6 x režijný paušál a 20 % DPH ) podľa vyhl.č. 655/2004 Z.z. Súd zároveň nezistil dôvod na aplikáciu ust. § 150 O.s.p. a teda na nepriznanie náhrady trov konania úspešnému žalovanému. 6/ Uvedený rozsudok napadol včas podaným odvolaním žalobca; jeho odvolanie smerovalo proti výroku, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie istiny 2.000 € s úrokmi z omeškania, ako aj trov konania, v ktorej časti navrhoval, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že vzájomný návrh žalovaného zamietne a žalobcovi prizná náhradu trov konania. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca s poukazom na ust. § 1 ods. 2 Zák. práce argumentoval tým, že ak vykonávaná práca má základné črty závislej práce, na výkon takejto práce musí byť uzavretý pracovnoprávny vzťah. Len v prípade, že vykonávaná práca základné črty závislej práce nemá, môže zamestnávateľ využiť príslušný zmluvný typ upravený v Obchodnom zákonníku alebo Občianskom zákonníku. Súd prvej inštancie podľa žalobcu nepostupoval správne, keď Zmluvu posudzoval podľa jej odkazu na Obchodný zákonník. Pre posúdenie, či ide o činnosť vykazujúcu znaky závislej činnosti, nie je rozhodujúce, ako bol v Zmluve označený zmluvný vzťah medzi žalobcom a žalovaným, ani čo bolo uvedené v záhlaví Zmluvy. Rozhodujúci je skutočný obsah právneho úkonu, obsah vykonávanej práce. podľa žalobcu zo Zmluvy jednoznačne plynie, že ide o závislú činnosť , keďže činnosť, na ktorú sa žalobca zmluvou zaviazal pre žalovaného vykonávať, mal vykonávať výlučne osobne ( čl. V bod 4 síce umožňoval žalobcovi poskytovať predmet plnenia aj prostredníctvom tretej osoby na základe subdodávky, avšak táto tretia osoba by sa musela pred poskytnutím plnenia žalovanému preukázať kvalifikovaným písomným poverením o preškolení vodiča z povolania ), ďalej podľa pokynov žalovaného, v mene a na účet žalovaného, za odmenu, v pracovnom čase ( podľa písomného rozpisu uverejneného na nástenke žalovaného ), na náklady žalovaného ( PHM, servisné kontroly ), na osobnom motorovom vozidle vo vlastníctve žalovaného, na zodpovednosť žalovaného ako majiteľa taxislužby, a to opakovane. Právny vzťah, ktorý zmluvné strany predmetnou Zmluvou založili, nebol založený na princípe rovnosti, spolupráci a partnerstve, ale výlučne na princípe podriadenosti a nadriadenosti. Žalovaný mal možnosť riadiť samotné plnenie vykonávané žalobcom; určoval, čo, kde, kedy a ako sa má vykonávať; ukladal žalobcovi úlohy - napr. namiesto obvyklého plnenia prikázal žalobcovi ísť do zmluvného servisu; výkon práce žalobcu kontroloval a za nesplnené povinnosti ukladal sankcie. Žalobca mal voči žalovanému obdobné postavenie ako zamestnanec a pre žalovaného vykonával činnosť príslušnú klasickému zamestnaneckému pomeru. Vôľou žalobcu aj bolo vykonávať pre žalovaného prácu v pracovnom pomere; žiadosť o udelenie živnostenského oprávnenia na činnosť „poskytovanie služby vedenia cudzieho motorového vozidla s výnimkou taxislužby“ požiadal žalobca príslušný živnostenský úrad len z donútenia, keďže žalovaný chcel zamestnať žalobcu len na živnosť. Žalobca argumentoval aj negatívnym vymedzením pojmu závislá práca, keď podľa § 1 ods. 3 Zák. práce závislou prácou nie je podnikanie alebo iná zárobková činnosť založená na zmluvnom občianskoprávnom alebo zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov Výkonom závislej práce na základe živnostenského oprávnenia nemožno nahrádzať pracovnoprávny vzťah. Výkon činnosti živnostníkov je možný len za predpokladu, že ide o takú činnosť, ktorá vykazuje znaky podnikania. Práca, ktorá je podnikaním, nie je závislou prácou; prácu, ktorá je podnikaním, vykonáva podnikateľ na vlastný účet, nie na účet niekoho iného, ako v prípade žalobcu. Navyše na činnosť, na ktorú sa žalobca v danej zmluve zaviazal pre žalovaného vykonávať, nemal žalobca príslušné oprávnenie, ktorá skutočnosť vyplýva aj z obsahového vymedzenia živnosti, ktorú si musel žalobca na príkaz žalovaného vybaviť. V zmysle udeleného živnostenského oprávnenia bol žalobca oprávnený viesť akékoľvek cudzie motorové vozidlo s výnimkou taxislužby. Žalobca poukazoval na ust. § 28 zákona č. 56/2012 Z.z. o cestnej doprave, podľa ktorého vodič taxislužby musí byť v pracovnom pomere k prevádzkovateľovi taxislužby po ustanovený týždenný pracovný čas alebo prevádzkovať taxislužbu ako samostatne zárobkovo činná osoba; vodič vozidla taxislužby nie je podnikaním. Žalobca ďalej argumentoval poukazom na ust. § 39 a § 458 Obč. zák., v zmysle ktorých, ak je zmluva neplatná, tak plnenie z tejto zmluvy je bezdôvodným obohatením. Z uvedeného dôvodu si on ako žalobca neuplatňoval nárok na zaplatenie odmeny podľa Zmluvy o spolupráci a partnerstve, ale v súlade s ust. § 458 Obč. zák. ako peňažnú náhradu, keďže obohatenie žalovaného spočívalo vo výkonoch žalobcu. 7/ Žalobca tiež súdu prvej inštancie vytýkal, že nezohľadnil pri svojom rozhodovaní ust. § 325 Obch. zák., čo malo za následok nesprávne právne posúdenie veci súdom; v zmysle § 325 Obch. zák. splnenia záväzku druhej strany sa môže domáhať len tá strana, ktorá svoj záväzok už splnila alebo je pripravená a schopná ho splniť súčasne s druhou stranou. Prvoinštančný súd mal za preukázané, že žalovaný je v omeškaní so zaplatením len nepatrnej čiastky žalobcovi podľa prvej faktúry, vystavenej žalobcom. Súd prvej inštancie však neprihliadal na to, že žalovaný vyplácal žalobcovi čiastkové odmeny vo výške 30 % z tržby po každom odpracovanom dni. Nakoľko žalobcovi žalovaný prestal túto zaužívanú odmenu odo dňa 6. 1. 2013 vyplácať, ku dňu 14. 1. 2013, kedy žalobca odmietol ďalšie plnenie žalovanému poskytovať, bol žalovaný voči žalobcovi v omeškaní so zaplatením väčšej sumy ako len 22,71 €. Ak by mal žalobca postupovať podľa súdu prvej inštancie ako poctivý podnikateľ, dlh žalovaného voči žalobcovi by sa zbytočne navýšil. Rovnako súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď žalovanému priznal aj úroky z omeškania; podľa § 369 Obch. zák. veriteľ má právo na úroky z omeškania len, ak si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti. Žalovaný si nárok na zmluvnú pokutu uplatnil voči žalobcovi výzvou zo dňa 3. 7. 2014; v tom čase však už bol žalovaný voči žalobcovi v omeškaní s úhradou faktúr, vystavených žalobcovi v zmysle Zmluvy. Keďže si žalovaný nesplnil riadne a včas svoje zmluvné povinnosti a neuhradil žalobcovi odmeny za poskytnuté služby, nárok na úroky z omeškania mu podľa žalobcu nevznikol. K rozsudku Krajského súdu v Žiline, na ktorý žalovaný poukazoval a ktorý sa má podľa žalovaného týkať obdobnej veci, sa už žalobca vyjadril skôr. 8/ Na odvolanie žalobcu sa žalovaný vyjadril písomne tak, že žiadal, aby odvolací súd potvrdil ako vecne správny. Poukazoval na to, že predmetom vzájomného návrhu žalovaného je porušenie zmluvnej povinnosti žalobcom v čase plynutia výpovednej doby. Na predmetné porušenie zmluvnej povinnosti je viazaný vznik zmluvnej pokuty podľa čl. XI bod 2 Zmluvy. Žalobca a žalovaný uzavreli Zmluvu o spolupráci a partnerstve pri zabezpečení individuálnej prepravy cestujúcich dňa 5. 11. 2012 pod č. 20/2012. Žalobca na strane poskytovateľa vstupoval do zmluvného vzťahu ako živnostník, čo prehlásil v čl. II ods. 2 a čl. V ods. 8 Zmluvy. Podľa čl. III bod. 1 sa žalobca zaviazal vykonávať prepravu osôb na vozidle vo vlastníctve žalovaného. Podľa ust. čl. VIII písm. b/ Zmluvy, zmluva zaniká uplynutím výpovednej doby, ktorá je 90 dní a začína plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola druhej zmluvnej strane doručená písomná výpoveď. Počas výpovednej doby je žalobca povinný poskytovať plnenie žalovanému v zmysle čl. III bod 1 Zmluvy. Pokiaľ zmluvná strana nedodrží výpovednú dobu 90 dní, zaväzuje sa zaplatiť druhej zmluvnej strane zmluvnú pokutu vo výške 2.000 € v zmysle čl. XI bodu 2 Zmluvy. Keďže žalobca prestal dňa 14. 1. 2013 plniť predmetnú Zmluvu, žalovaný mu zaslal výzvu na plnenie Zmluvy zo dňa 18. 1. 2013, v ktorej ho vyzýva na plnenie Zmluvy. Zároveň ho upozornil na možnosť uplatnenia zmluvnej sankcie v podobe zmluvnej pokuty vo výške 2.000 €. Žalobca zaslal žalovanému návrh na ukončenie Zmluvy ku dňu 14. 1. 2013 emailom zo dňa 20. 1. 2013, ktorý ale nespĺňal náležitosti v zmysle čl. XII Zmluvy ani náležitosti ukončenia záväzkového vzťahu podľa Zmluvy, nakoľko podľa čl. VIII Zmluvy môže táto zaniknúť iba písomnou dohodou alebo uplynutím výpovednej doby na základe platnej výpovede. Výpoveď je platná, ak je doručená druhej strane v písomnej forme, podpísaná osobou oprávnenou konať v mene Zmluvnej strany. Konateľ žalovaného upozornil žalobcu emailom zo dňa 20. 1. 2013, že trvá na trojmesačnej výpovednej dobe a opäť žalobcu upozornil na plnenie záväzkov, na ktoré sa zaviazal. Žalovaný v napádanému obchodnoprávnemu charakteru Zmluvy uviedol, že v záhlaví Zmluvy je jednoznačne uvedený názov Zmluvy a tiež podľa akého zákona sa uzatvára. Rovnako pomenovanie zmluvných strán ( objednávateľ, poskytovateľ ), ako aj identifikácia zmluvných strán podľa ich údajov v obchodnom a živnostenskom registri, čl. II Zmluvy, svedčia o obchodnoprávnej povahe Zmluvy. Pokiaľ ide o odmenu, túto žalovaný podľa čl. IV uhrádzal na základe riadne doručenej faktúry od poskytovateľa ( t.j. od žalobcu, ktorý je živnostníkom ) a taktiež žalovaný za poskytovateľov nemá povinnosť platiť odvody. Tvrdenia žalovaného v zmysle rozsudku Krajského súdu v Žiline vo veci obdobnej zmluvy zo dňa 19. 1. 2012 sp. zn. 13Cob/176/2011, právoplatný dňa 1. 2. 2012, o tom, že ide o zastretý právny úkon a je potrebné ho posudzovať ako pracovnoprávny vzťah, vyhodnotil súd prvej inštancie ako nepreukázané a nedôvodné. Použitie termínu „práca na živnosť“ je všeobecne známe a nenasvedčuje tomu, že by v danom prípade malo ísť o pracovný pomer. Podľa názoru žalovaného si žalobca svojvoľne a účelovo prispôsobuje závery vlastnej predstave o skutkovom stave a jeho právnom posúdení. Žalovaný si zároveň uplatnil právo na náhradu trov v odvolacom konaní. 9/ Na vyjadrenie žalovaného reagoval písomným vyjadrením žalobca ( č.l. 136, 137 spisu ), v ktorom nesúhlasil s argumentáciou žalovaného vo jeho vyjadrení k odvolaniu. Len zo slovného spojenia „práca na živnosť“ nemožno vyvodzovať, že ide o pracovný pomer; žiadny právny vzťah vzniknutý podľa vôle strán na základe Obchodného zákonníka však nemôže zakrývať skutočný stav a súčasne obchádzať povinnosť uzatvoriť pracovnú zmluvu. V zmluve síce žalobca formálne vystupoval ako poskytovateľ a v čl. II ods. 2 prehlásil, že je podnikateľ - živnostník, ktorý je v zmysle živnostenského oprávnenia spôsobilý vykonávať neverejnú osobnú motorovú dopravu motorovými vozidlami, avšak činnosť, ktorú pre žalovaného ako objednávateľa vykonával, vykazovala všetky znaky závislej práce, nie právne znaky podnikania. Podľa čl. II ( v zmluve mylne označeného ako čl. III ) sa žalobca zaviazal, že počas platnosti tejto zmluvy bude v mene a na účet žalovaného ako objednávateľa, nie teda vo svojom mene a na svoj účet na vozidle poskytnutom žalovaným vykonávať prepravu klientov počas doby a v rozsahu uvedenom v písomnej objednávke - v písomnom rozpise uverejneného na nástenke žalovaného z určeného nástupného miesta na miesto prepravy. V zmysle čl. V zmluvy mal žalovaný neobmedzené možnosti riadiť žalobcu, ukladať mu úlohy, kontrolovať uložené povinnosti a za ich nesplnenie ukladať sankcie. Ak mal žalovaný záujem založiť so žalobcom obchodnoprávny vzťah, mal tomuto svojmu zámeru prispôsobiť predovšetkým obsah zmluvy. Len z názvu zmluvy, uvedenia právnej úpravy, pomenovania zmluvných strán a ich identifikácie podľa údajov v obchodnom registri a živnostenskom registri, nemožno odvodiť, že ide o obchodnoprávnu povahu zmluvy. Obchodnoprávny vzťah je založený na rovnosti, t.j. ani jeden z o subjektov nemá nadradené postavenie. Živnostník je predsa rovnakým podnikateľom a má rovnocenné postavenie s osobou, ktorej poskytuje svoje služby. Z tohto dôvodu nemožno jeho postavenie zamieňať s postavením zamestnanca. Na rozdiel od zamestnanca je živnostník, resp. podnikateľ nezávislý, má možnosť samostatne rozhodovať o svojej činnosti, najmä si sám organizovať pracovný čas, množstvo objednávok, stanoviť si rozsah ponúkaných služieb. Žalobca trval na všetkých skutočnostiach, ktoré uviedol v odvolaní, t.j. že nárok je v celom rozsahu nedôvodný, nakoľko vychádza z absolútne neplatnej zmluvy, takej ktorá nemôže spôsobovať žiadne právne následky. Zmluva obchádza nielen Zákonník práce ale aj zákon o cestnej doprave ( zák. č. 56/2012 Z.z. ). 10/ Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1.7.2016 (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11/ Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie CSP preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania ( t.j. vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu s príslušenstvom a trovy konania žalovanému ) v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 12/ Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu a zistil skutkový stav veci v zmysle § 215 ods. 1, ods. 2 CSP. Prvoinštančný súd vec tiež správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že medzi stranami sporu bola uzavretá platná písomná dohoda o zmluvnej pokute v čl. XI Zmluvy o spolupráci a partnerstve, rovnako platne uzavretej. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo pre posúdenie povahy záväzkovoprávneho vzťahu rozhodujúce jeho podradenie pod režim Obchodného zákonníka, a to na základe prejavu slobodnej vôle oboch zmluvných strán ( žalobcu i žalovaného ). Obe zmluvné strany sú v Zmluve jednoznačne identifikované ako podnikateľské subjekty ( žalobca ako živnostník ). Označenie zmluvných strán, ako aj uvedenie podľa akého zákona sa zmluva uzatvára, nie je bez významu, ale predstavuje identifikačné znaky, aké subjekty sú vlastne zmluvnými stranami, a stanovenie právneho režimu, ktorým sa bude daný právny vzťah riadiť. Uzavretím predmetnej zmluvy ( žalobca nikdy netvrdil, že by z jeho strany išlo o neslobodný prejav vôle ) žalobca prevzal na seba o.i. aj zmluvné povinnosti, tak ako boli v Zmluve definované a vymedzené. Žalobcovi predsa muselo byť od počiatku jasné, že neuzatvára so žalovaným pracovnú zmluvu, t.j. zmluvu, v ktorej nebude mať práva a povinnosti zamestnanca; a pokiaľ mal záujem o uzavretie pracovnej zmluvy, nebol povinný vstupovať do zmluvného zväzku so žalovaným. Skutočnosť, že mu žalovaný „udeľoval pokyny“, „riadil jeho činnosť“ podľa názoru odvolacieho súdu nemusí automaticky znamenať, že žalobca a žalovaný neboli vzájomne v rovnocennom postavení. Činnosť, na výkon ktorej sa žalobca ako živnostník pre žalovaného zaviazal, spočívala vo výkone neverejnej osobnej motorovej dopravy na základe objednávok klientov, ktoré objednávky sa realizovali prostredníctvom žalovaného, čo napr. znamenalo, že si žalobca klientov nemusel zabezpečovať ( vyhľadávať ) sám. Rovnako tak bol žalovaný povinný žalobcovi podľa Zmluvy zabezpečiť motorové vozidlo, s príslušnými dokumentami a v zmysle Zmluvy mu vytvoriť potrebné podmienky na splnenie žalobcovho zmluvného záväzku. Právo žalovaného požadovať od žalobcu splnenie zmluvných povinností teda bolo vyvážené aj povinnosťami žalovaného voči žalobcovi, tak ako sú určené v Zmluve. Súčasťou zmluvných podmienok bolo aj stanovenie prípadných sankcií za porušenie zmluvných povinností , ktoré žalovaný voči žalobcovi uplatnil, podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne, keďže žalobca svojvoľne ukončil výkon činnosti pre žalovaného, spôsobom, ktorý bol v rozpore s dojednanými zmluvnými podmienkami. 13/ Odvolací súd sa stotožnil s právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v rozsudku a na tieto závery poukazuje. Z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach ako vecne správny potvrdil ( § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ), vrátane výroku o trovách konania, o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. 14/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Žalovaní 1/, 2/ mali v odvolacom konaní plný úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 15/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 CSP ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 CSP ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta CSP ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 CSP ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 CSP ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 CSP ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 CSP ).