Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/540/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313217027 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313217027.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v spore žalobcu: Slovenská Q., T..Q.. v skratke Q., T..Q.., K. XX, B., IČO: XX XXX XXX, zastúpenému: Havel, Holásek & Partners, s.r.o., advokátska kancelária, Mlynské Nivy 49, Bratislava, IČO: 36 856 584, proti žalovanej: F. J., bytom O. X, Q., o zaplatenie 872,01 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 09. septembra 2014, č.k. 45C/18/2014-139, takto r o z h o d o l : r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 44,08 eur so 17,3 % ročným úrokom zo sumy 44,08 eur od 21.09.2010 do zaplatenia, s 8 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 44,08 eur od 21.09.2010 do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že medzi stranami bola dňa 13.10.2005 uzavretá zmluva o splátkovom úvere podľa § 497 až 507 Obch. zák., predmetom ktorej bolo poskytnutie úveru žalovanej vo výške 50.000,- Sk, t.j. 1.659,69 eur, s úrokovou sadzbou 17,3 % ročne, ktorá sa zaviazala splatiť poskytnutý úver v pravidelných mesačných splátkach vo výške 44,08 eur /1.328,- Sk/, vždy k 20. dňu v mesiaci, počínajúc od 20.11.2005 do konečnej splatnosti úveru 20.09.2010. S poukazom na § 52 ods. 1, 2, 3, 4 Obč. zák. v spojení s § 4 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch mal za to, že uzatvorená zmluva o úvere je spotrebiteľskou zmluvou. Uviedol, že právna úprava v spotrebiteľských zmluvách sa musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú upravené obchodným právom, keďže smernice EÚ kladú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali. Aj na absolútne obchody sa prednostne použijú normy Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Prednostné použitie Obchodného zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, a to aj v prípade úverov ako absolútneho obchodu, by znamenalo spochybňovanie režimu ochrany spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku a v osobitných predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou /lex specialis/. Uplatňovanie Obchodného zákonníka voľbou práva na iné zmluvné vzťahy ak veriteľ nanúti režim Obchodného zákonníka spotrebiteľovi, tak takáto voľba práva je neplatná a ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pri neplatnosti ktorej sa na vzťahy so spotrebiteľom vždy použije Občiansky zákonník. V danej veci tak prihliadol na charakter strán pri uzavieraní zmluvy, keď žalobca konal v rámci predmetu podnikateľskej činnosti, poskytoval úvery a žalovaná bola fyzická osoba, nepodnikateľ, ktorá si vzala úver na osobnú spotrebu, vystupovala ako spotrebiteľ. Zmluvu o úvere a nároky z nej vyplývajúce posudzoval podľa zák. č. 258/2001 Z.z., o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o splátkovom úvere, podľa ktorého sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. S poukazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa konštatoval, že súd je povinný prihliadať o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania a ak zistí, že uplatnený nárok je premlčaný, nemôže premlčané právo veriteľovi priznať. V danom prípade je premlčacia doba trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (§ 100 ods. 1 Obč. zák.). Nakoľko v danom prípade bolo plnenie dohodnuté v splátkach, premlčacia doba jednotlivých splátok začala plynúť odo dňa ich zročnosti v zmysle § 103 Obč. zák. V danej veci bol uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie žalovanej istiny vo výške 872,01 eur vyčíslenej ku dňu 20.09.2010 pozostávajúcej z dlžných mesačných splátok 658,48 eur a rozdiel vo výške 213,52 eur si žalobca uplatnil na základe čl. III bod 4. vety druhej zmluvy o splátkovom úvere, nakoľko dlžník súhlasil, že z došlých súm veriteľ najskôr uhradí splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu a to v uvedenom poradí. Žalobca podal žalobu na súde dňa 03.09.2013, teda v čase kedy uplatnené právo, dlžné mesačné splátky úveru za obdobie do 20.08.2013 spolu s príslušenstvom, boli premlčané. Z úradnej povinnosti tak prihliadol na námietku premlčania, a žalobu v časti nezaplatených dlžných mesačných splátok úveru spolu s príslušenstvom, úrokom z omeškania vyčísleným ku dňu 19.09.2010 vo výške 31,18 eur, úroku vo výške 17,3 % ročne zo sumy 872,01 eur od 20.09.2010 do zaplatenia a 8 % ročný úrok z omeškania zo sumy 872,01 eur od 20.09.2010 do zaplatenia, ako nedôvodný zamietol, pretože nárok žalobcu domáhať sa svojho práva na súde zanikol, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno veriteľovi priznať. Posledná splátka úveru vo výške 44,08 eur bola splatná 20.09.2010, ktorá bola uplatnená riadne a včas, nakoľko žaloba bola podaná na súd dňa 03.09.2013 teda v trojročnej lehote stanovej zákonom. Žalovaná si svoju povinnosť zaplatiť dohodnutú mesačnú splátku nesplnila, preto ju zaviazal na zaplatenie 44,08 eur spolu s dohodnutým 17,3 % ročným úrokom zo sumy 44,08 eur od 21.09.2010 až do zaplatenia. Nakoľko žalovaná sa dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 44,08 eur od 21.09.2010, zaviazal ju na zaplatenie 8 % ročného úroku z omeškania z dlžnej sumy 44,08 eur od 21.09.2010 až do zaplatenia. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku, do výroku ktorým bola žaloba zamietnutá, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, a to z dôvodov, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a jeho rozhodnutie trpí inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietal, že súd prvej inštancie aplikoval v otázke premlčania ustanovenia Občianskeho zákonníka a že sám vzniesol námietku premlčania žalovaného nároku. Argumentoval, že záväzok banky, na základe ktorého sa zaväzuje poskytnúť dlžníkovi finančné prostriedky s tým, že dlžník sa poskytnuté finančné prostriedky zaväzuje vrátiť a zaplatiť úrok, je potrebné posudzovať podľa § 497 a nasledujúcich Obchodného zákonníka v spojení s § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka ako tzv. absolútny obchod bez ohľadu na povahu účastníkov, čo zhodne konštatovali najvyššie súdne inštancie Slovenskej ako aj Českej republiky. V tejto súvislosti poukázal na právne vety vyslovené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obo/56/2007, sp.zn. 5Obo/12/2010, sp.zn. 1Cdo/120/2010. Skutočnosť, že zmluva o úvere bude vždy absolútnym obchodnoprávnym záväzkom, a to aj v prípade, že jedna strana je spotrebiteľ, konštatoval aj Ústavný súd Českej republiky v konaní pod sp.zn. II. ÚS 3711/11. Zdôraznil, že Obchodný zákonník obsahuje komplexnú úpravu premlčania, a preto premlčanie v tomto prípade sa má posudzovať výhradne podľa relevantných ustanovení Obchodného zákonníka, a preto nie je možné aplikovať ustanovenia iného právneho predpisu iba ad hoc v prospech spotrebiteľa. Poukázal ďalej na článok P.. E. V. uverejnený v H. J. č. X ročník XXXX. Mal zato, že ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce premlčanie nie sú ustanoveniami smerujúcimi k ochrane spotrebiteľa. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 24. 07. 2012 sp.zn. 32Cdo 3337/2010, na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 5Co/293/12, na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6MCdo/4/2012. Mal za to, že jeho názor, že na predmetný právny vzťah je potrebné aplikovať právnu úpravu premlčania uvedenú v Obchodnom zákonníku, je odôvodnený aj s poukazom na nové ustanovenie Občianskeho zákonníka , a to § 52 ods. 2 veta druhá, ktorým ustanovením zákonodarca jasne určil, že pred účinnosťou tejto novely uskutočnenej zákonom č. 102/2014 Z.z., teda pred 13.06.2014, sa v otázke posúdenia premlčania má použiť norma obchodného práva. Vzhľadom na to, že ide o predpis hmotného práva, nemôže sa použiť v konaní začatom dňa 23. 11. 2013. Zdôraznil ďalej, že v danom prípade nebolo možné použiť ani úpravu podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., a preto súd prvej inštancie nemal premlčanie skúmať, pokiaľ nikto platne v konaní nevzniesol námietku premlčania. Nesúhlasil ani s určením začiatku plynutia premlčacej doby s poukazom na dojednanú konečnú splatnosť úveru, a teda premlčaciu dobu je možné počítať až od tohto dátumu, a táto by uplynula 21.09.2014 a návrh na vydanie platobného rozkazu bol podaný na súd dňa 03.09.2013. V tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Obo/54/2007. Nakoľko termín konečnej splatnosti úveru bol 20.09.2010, nemohlo prísť k premlčaniu uplatňovanej pohľadávky. Poukázal aj na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a v tomto smere poukázal na špecifikáciu žalovanej sumy v bode 7 písm. a) jeho podania zo dňa 25.05.2014. Z uvedeného vyplýva, že dlžná istina nepozostáva z omeškaných splátok, ale z celkového čerpania úveru, z kapitalizovaných úrokov a poplatkov, ktoré sa dňom splatnosti pripísali k istine a stali sa jej súčasťou v zmysle bodu 3 čl. II zmluvy a následne bola od súčtu týchto položiek odpočítaná celková suma úhrad započítavaných na istinu. Pokiaľ ide o spôsob kapitalizácie príslušenstva na istinu a výslednú sumu istiny, odkázal na tabuľku tvoriacu prílohu špecifikácie. Poukázal na to, že kapitalizácia príslušenstva do istiny je medzinárodne akceptovanou zmluvnou podmienkou v spotrebiteľských zmluvách, a dokonca predpismi na ochranu spotrebiteľa predpokladaná, ako to vyplýva z odpovedi Európskej komisie zo dňa 12.11.1998, zo Smernice Európskeho Parlamentu a Rady číslo 2008/48/ES v bode číslo 19 preambuly, z formulára Európskeho platobného rozkazu, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky pod sp.zn. 35Odo 101/2002. 3. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 4. V preskúmavanej veci je zrejmé, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzatvorená dňa 13.10.2005 je absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka (v znení v čase uzavretia zmluvy), je zároveň; ako typová zmluva uzatvorená podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení v čase uzavretia zmluvy); spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nevyhnutné prednostne aplikovať kogentné ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, a to vrátane § 52 ods. 2 účinného od 13.06.2014, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 5. Treba pritom zdôrazniť, že spotrebiteľské normy sú kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť ani dohodou zmluvných strán. Okrem toho sú normy spotrebiteľského práva špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku a tu sa stále uplatní právna zásada, že sa použije špeciálna právna úprava pred všeobecnou, t.j. lex specialis derogat lex generalis. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva podľa § 262 ods. 1 Obch. zák., alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 Obch. zák. Preto tu právne nemá význam ani skutočnosť, že zmluva je tzv. absolútnym obchodom podliehajúcim režimu Obchodného zákonníka, alebo že došlo k tzv. voľbe Obchodného zákonníka medzi zmluvnými stranami. 6. K základným princípom spotrebiteľských zmlúv patrí, že tieto nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, a teda ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Akákoľvek dohoda v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zhoršuje postavenia spotrebiteľa alebo ktorou sa spotrebiteľ vopred vzdáva svojich práv, nie je možná. Spotrebiteľské zmluvy by mali byť vyvážené a nemožno akceptovať, aby spotrebiteľ mal menej práv ako dodávateľ. Zmluvné podmienky dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve sa môžu odchýliť od podmienok upravených v Občianskom zákonníku len v prospech spotrebiteľa. 7. V súvislosti s prípadmi duálnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka, ustálená súdna prax dospela k záveru, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie; aplikáciu občianskoprávnej úpravy týkajúcej sa (aj) právnych účinkov premlčania v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter akceptoval aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. 8. Nakoľko rozhodovacia prax súdov nebola jednotná v tom, akým právnym režimom sa má riadiť spotrebiteľská zmluva, bola napokon zákonom č. 102/2014 Z.z. prijatá nová právna úprava, podľa ktorej bolo výslovne stanovené, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, je potrebné prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by išlo o právny vzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Uvedené ustanovenie, ktoré bolo prijaté s účinnosťou od 13.06.2014, bolo možné aplikovať aj na záväzkovoprávny vzťah v danej veci, hoci aj k jeho vzniku a uplatňovanému nároku z neho vyplývajúcemu, došlo pred nadobudnutím jeho účinnosti. 9. Odvolací súd v tomto smere vychádzal z konštantnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp.zn. 3M Cdo/14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp.zn. 8M Cdo/3/2015 zo dňa 28.05.2015, sp.zn. 8M Cdo 13/2014 zo dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvej inštancie (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu). 10. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah so spotrebiteľskej zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či dovolacie konanie). 11. Vzhľadom na vývoj rozhodovacej činnosti a posun ďalšej súdnej praxe; priklonil sa odvolací súd k názoru, že aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré vznikli pred 13. 06. 2014, sa uvedené zákonné ustanovenie (§ 52 ods. 2 zákona č. 102/2014 Z.z. a čl. IV. zákona č. 151/2014 Z.z.) vzťahuje. V tejto súvislosti tiež odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že právne závery Najvyššieho súdu SR a odvolacích súdov vo veciach, na ktoré žalobca poukázal v podanom odvolaní, sú v súčasnosti už prekonané, a to vzhľadom na vyššie citovanú zmenu rozhodovacej praxe (judikatúry) všeobecných súdov, najmä však Najvyššieho súdu SR, s ktorej závermi; odlišnými od argumentácie žalobcu; sa odvolací súd stotožňuje. S poukazom na uvedené právne závery je potom podľa odvolacieho súdu správny i záver súdu prvej inštancie, že žalobcom uplatňované nároky sa premlčujú vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka v spojení s § 103 Občianskeho zákonníka; a námietky žalobcu preto v tomto smere nemôžu obstáť. Napokon v danej veci nebolo možné prihliadnuť ani na (ďalšie) rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a ČR, na ktoré žalobca poukazoval v podanom odvolaní, nakoľko právne závery z nich vyvodené vychádzali z úpravy Obchodného zákonníka, ktorého aplikácia; pre spotrebiteľa nepriaznivejšia; na jeho záväzkovoprávny vzťah so žalobcom do úvahy neprichádzala. 12. Nedôvodná je tiež námietka žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie postupoval v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, keď na premlčanie uplatnených nárokov prihliadal podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, účinného od 01.05.2014, bez toho, aby žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania. 13. Z ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, vyplýva, že orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával. Uvedené ustanovenie zakotvilo zákonnú povinnosť súdu ex offo v každom konaní, predmetom ktorého je nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok priznať. Predmetné ustanovenie bolo do zákona o ochrane spotrebiteľa zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z., a keďže neobsahuje osobitné prechodné ustanovenie, ktoré by jeho účinnosť stanovovalo (posúvalo) na veci/konania rozhodované (začaté) po účinnosti predmetnej právnej úpravy, je potrebné aplikovať ho od 01.05.2014 na všetky súdne konania, v ktorých súdy rozhodujú o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy; ide o tzv. režim okamžitej aplikability, ktorý sa uplatňuje pri procesných predpisoch. 14. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, pokiaľ súd prvej inštancie rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie dlžnej istiny s príslušenstvom, pri ktorom premlčacia doba predstavuje tri roky odo dňa, kedy mohlo byť právo uplatnené prvýkrát na súde (§ 101 Obč. zák.) v čase, keď už vstúpilo do účinnosti ustanovenie § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. (na základe novely vykonanej zákonom č. 102/2014 Z.z. účinnou od 01.05.2014), bol oprávnený, a zároveň povinný, prihliadať aj bez návrhu na premlčanie uplatňovaného nároku bez ohľadu na to, že žalovaná námietku premlčania v spore nevzniesla. Nedôvodné sú preto námietky odvolateľa, ktorý argumentoval tým, že na aplikáciu ustanovenia § 5b zákona č. 205/2007 Z.z. nie sú v preskúmavanej veci splnené podmienky. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že (vyššie spomínané) rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8M Cdo 13/2014 bolo na základe ústavnej sťažnosti podrobené kontrole Ústavného súdu SR, ktorý vo svojom uznesení č.k. II. ÚS 729/2015-11 zo dňa 04.11.2015 odmietol sťažnosť sťažovateľa, ktorý namietal ústavne nekonformný výklad § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, ako neopodstatnenú s konštatovaním, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu nevybočuje z medzí ústavnej udržateľnosti, je z tohto pohľadu akceptovateľné, pričom prekročenie právomoci najvyššieho súdu pri vydaní napadnutého rozhodnutia ústavný súd nezistil; ústavný súd nepovažoval právny názor najvyššieho súdu za arbitrárny, svojvoľný a jeho rozhodnutie za také, ktoré by popieralo účel a zmysel právnej úpravy. 15. Súd prvej inštancie tiež správne vychádzal z ust. § 103 Obč. zák., keď plynutie premlčacej doby posudzoval u každej zo splátok, splatných k 20. dňu v mesiaci, samostatne, a žalobca v tejto súvislosti nedôvodne namieta, že okamih začatia plynutia premlčacej doby bolo potrebné ustáliť k dátumu konečnej splatnosti úveru. 16. Pokiaľ žalobca argumentoval, že dlžná istina nepozostávala z omeškaných splátok, ale z celkového čerpania úveru, z kapitalizovaných úrokov a poplatkov, ktoré sa dňom splatnosti pripísali k istine a stali sa jej súčasťou v zmysle bodu 3 čl. II zmluvy a následne bola od súčtu týchto položiek odpočítaná celková suma úhrad započítavaných na istinu, odvolací súd zastáva názor, že oprávnenie žalobcu ako veriteľa započítať sumy uhradené žalovanou ako dlžníkom na plnenie peňažného záväzku z úverovej zmluvy najprv na splatné poplatky a náklady súvisiace s úverom, úroky z omeškania, úroky a istinu v zmysle čl. III bod 4 zmluvy; dojednané v zmysle dispozitívneho ust. § 330 ods. 2 Obch. zák.; je neprijateľnou zmluvnou podmienkou (§ 53 ods. 1 Obč. zák.), ktorá je neplatná (§ 53 ods. 5 Obč. zák.). 17. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy explicitne neupravoval účel plnenia dlhu pri odklone od dohodnutého splátkového kalendára. Až novela Občianskeho zákonníka č. 568/2007 Z.z. účinná od 01.01.2008 stanovila v ustanovení § 566 ods. 2 favorizáciu vôle dlžníka (ak dlžník neurčí inak) pri čiastočnom plnení, s tým, že inak sa čiastočné plnenie dlžníka započítava v prvom rade na istinu a až potom na úroky. Podľa dôvodovej správy prijatá právna úprava tak reagovala na situácie, keď priamo (najmä v spotrebiteľskej) zmluve si poskytovateľ služby (napr. poskytovateľ pôžičky) priamo vymienil, že plnenie dlžníka sa bude najprv započítavať na úroky a až potom na istinu. Takáto podmienka by mohla byť ponímaná ako neprijateľná podmienka v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Pre "slabšiu" zmluvnú stranu (ktorá nemala napr. možnosť ovplyvniť podstatu tejto podmienky) nie je jedno, či sa jej plnenie započítava najprv na (často vysoké) úroky a až potom na istinu. Zákonodarca preto považuje za významné zdôrazniť v občianskoprávnych vzťahoch v právnom myslení konsenzuálne akceptovateľnú zásadu, že pri čiastočnom plnení peňažného dlhu má právo označiť časť dlhu, ktorý plní výlučne dlžník a ak tak neučiní, neprechádza toto právo na veriteľa, ale použije sa dispozitívna právna úprava tak, že plnenie dlžníka sa započíta najprv na úroky. V občianskoprávnej úprave sa teda navrhuje právna konštrukcia dispozitívneho ustanovenia o čiastočnom plnení peňažného dlhu odlišne od právnej úpravy v obchodných záväzkových vzťahoch. Ak by mali vzniknúť pochybnosti ohľadom povahy toho ktorého právneho vzťahu v prípadoch ak nie je zreteľné, či sa jedná o obchodný či občianskoprávny vzťah, pre spotrebiteľské zmluvy platí všeobecné výkladové pravidlo vymedzené v § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka tým spôsobom, že pri pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv sa použije výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. 18. V posudzovanej veci Občiansky zákonník v čase uzavretia zmluvy neupravoval, ani to, aby si mohol svojvoľne veriteľ určiť účel platby, ktorú mu poukazuje dlžník. Zmluvné dojednanie v čl. III. bod 4 v danom prípade dávalo žalobcovi/dodávateľovi možnosť použiť splátku aj na iný účel ako na splatenie istiny, a to bez ohľadu na vôľu spotrebiteľa ako dlžníka, ktorý nemal nijakú možnosť túto zmluvnú podmienku uvedenú vo formulárovej typovej zmluve ovplyvniť s poukazom na znenie podmienky, keď veriteľom určený účel splátky nemožno meniť, pretože platí aj vtedy, ak dlžník pri platení určí inak. Uvedená zmluvná podmienka tak mala za následok založenie nevyváženého vzťahu veriteľa a dlžníka v otázkach plnenia dlhu spotrebiteľa, keď spotrebiteľ má v prvom rade záujem na prednostnom splanení predpísaných splátok a vždy prioritne istiny. Zmluvná podmienka je vo svojej podstate na škodu spotrebiteľa, keď na jednej strane spôsobuje nerešpektovanie vôle spotrebiteľa a jeho oprávnených záujmov a na strane druhej umožňuje dodávateľovi bezvýhradne presadiť jeho ekonomické záujmy v zmluvnom vzťahu. 19. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že žiadal, aby mu bola priznaná kapitalizovaná istina, t.j. istina pozostávajúca zo sumy poskytnutého úveru, ktorú navýšil o príslušenstvo - úrok a poplatky, dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom predložená špecifikácia uplatňovaného nároku nekorešponduje s uzavretou zmluvou o splátkovom úvere. Podľa zmluvy sa môže žalobca domáhať dohodnutého úroku vo výške 17,30 % ročne len z poskytnutého úveru vo výške 1.659,69 eura a nie z poplatkov a z úrokov. Ak však žalobca vyčíslený úrok, a poplatky pripočíta k sume poskytnutého úveru a celú sumu nazve istinou a následne sa domáha ďalších úrokov z úrokov, úrokov z poplatkov a tiež úrokov z omeškania z úrokov, takýto postup vyčísľovania istiny v prípade spotrebiteľských zmlúv podľa názoru odvolacieho súdu nie je prípustný, nie je v súlade s uzavretou zmluvou, zákonom (§ 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z.z. podľa ktorého od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok, ktorý nie je uvedený v zmluve o spotrebiteľskom úvere), ani v súlade s ustálenou súdnou praxou. 20. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne vec posúdil po právnej stránke, rozsudok súdu prvej inštancie; ktorým podanú žalobu čiastočne zamietol z dôvodu premlčania časti uplatneného nároku vo všeobecnej premlčacej dobe podľa občianskoprávnej právnej úpravy, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní v plnom rozsahu, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v celom rozsahu. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 2:1. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).