Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/408/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313219957 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313219957.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: U. C., V. Y. H.. Č.. XX, V., t. č. bytom X. XX, XXX XX B., Č. E. proti žalovanému: U. C., V. Y. H.. Č.. X, V., zastúpený: Advokátskou kanceláriou LM & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Jána Rašlu č. 793, Budmerice, o zaplatenie 1.991,64 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 05. februára 2015, č. k. 11C/233/2014-55, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žaloba sa zamieta. Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 1.991,64 eur, ako aj trovy konania vo výške 119,- eur, v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že strany sporu podpísali zmluvu o pôžičke, datovanú dňa 10.09.2008, ktorej obsahom bolo vyhlásenie žalovaného, že podpisom zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky, peňazí v sume 60.000,- Sk, a túto sumu sa zaväzuje vrátiť do 60 dní potom, čo ho o to žalobkyňa požiada. Žalovaný podpísal aj príjmový pokladničný doklad na túto sumu, podľa tohto dokladu uvedenú sumu prevzal dňa 10.09.2008 od U. Y., V. B. X, M.. Listom zo dňa 12.05.2013 žalobkyňa vyzvala žalovaného na vrátenie pôžičky. Žalovaný požičanú sumu doposiaľ žalobkyni nevrátil. Žalobkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že bývala v M., kde predala byt a presťahovala sa do V. do bytu žalovaného. V M.Š. predala byt a vyplatila ex manžela. Staršej dcére peniaze vrátila na účet a mladšej dcére chcela vybaviť vkladnú knižku, avšak žalovaný jej povedal, že sa peniaze zídu na prerábku jeho bytu v V., a keď bude mladšia dcéra mať 18 rokov, tak jej peniaze vráti. Tento postup žalobkyni nevyhovoval a preto uzatvorila so žalovaným dohodu, že nevrátená suma bude pôžičkou a dôvodom pôžičky bude prerábka bytu. Žalovaný s tým súhlasil a podpísal predmetnú zmluvu. Peniaze, ktoré mala žalovanému požičať, neboli jej a rovnako ich mala požičané, a preto sa so žalovaným dohodli, že keď prerobia byt, žalovaný peniaze vráti. Žalobkyňa vo svojej výpovedi potvrdila, že peniaze v hotovosti žalovanému neodovzdala, ale z týchto peňazí sa priamo čerpalo na opravu jeho bytu. Žalovaný vo svojej výpovedi uviedol, že keď sa k nemu nasťahovala žalobkyňa, prerábali v byte obývačku a spálňu a potrebovali prerobiť kúpeľňu a kuchyňu, a preto si zobral úver vo výške 10.000,- eur. Tieto peniaze investovali do prerábky, a keďže peniaze nestačili a dcéra žalobkyne peniaze mala, dohodli sa, že ďalšie peniaze zapožičajú z úspor. Žalovaný poukázal nato, že dátum na zmluve o pôžičke nesedí, túto nepodpisoval v roku 2008, ale v roku 2009. V čase, keď zmluvu o pôžičke podpisoval, boli účastníci manželmi a prerábali byt. Žalovaný uviedol, že peniaze mu reálne vyplatené neboli. Neskôr, keď sa byt predával, suma bola medzi účastníkov rozdelená, pričom žalobkyňa dostala viac o 1.500,- eur, čo považoval za skutočnosť, že do tejto časti bola zahrnutá aj predmetná pôžička. Potvrdil, že žalobkyňa bola na U., kde starí rodičia dali obom dcéram žalobkyne po 60.000,- Sk, a keďže mladšia dcéra žalobkyne bola maloletá, tieto peniaze odovzdali žalobkyni. Žalovaný potvrdil, že zmluva bola podpísaná na ochranu finančných prostriedkov maloletej dcéry. Vedel o tom, že peniaze mali patriť mladšej dcére žalobkyne, a nevie prečo takúto zmluvu o pôžičke podpisoval. Z výsluchu svedkyne U. Š., dcéry žalobkyne, súd prvej inštancie zistil, že peniaze jej boli darované a mala ich dostať na osemnáste narodeniny. V roku, keď ich dostala, sa sťahovali z M.N. Y. V. a žalobkyňa jej chcela vybaviť vkladnú knižku. Žalovaný však žalobkyňu presviedčal, že bude lepšie, keď si peniaze nechajú, prerobí sa byt, a keď bude mať 18 rokov, tak jej bude z výplaty prispievať na vkladnú knižku, peniaze vráti, čo sa však nestalo. Peniaze boli od babkinho brata, ktorý všetkým vnúčatám daroval v roku 2008 peniaze, vtedy mala svedkyňa 12 rokov. Peniaze boli odovzdané v hotovosti žalobkyni. Svedkyňa bola prítomná pri podpisovaní zmluvy o pôžičke, k odovzdaniu peňazí však došlo skôr. Pri odovzdávaní peňazí však prítomná nebola. Keď žalobkyňa videla, že žalovaný žiadne peniaze na účet neposiela, dohodli sa, že podpíšu zmluvu o pôžičke, s čím žalovaný súhlasil. Z výsluchu svedkyne L. M., matky žalobkyne, súd prvej inštancie zistil, že žalovaný peniaze použil na rekonštrukciu bytu, pričom vedel, že sú to peniaze, ktoré dostala vnučka, a ktoré jej žalobkyňa chcela dať na vkladnú knižku. Vnučka ešte nemala v tom čase 18 rokov, peniaze sa použili na rekonštrukciu bytu, žalovaný ich mal vrátiť, čo sa však nestalo. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je dôvodná. 3. Vec správne posúdil podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka, keď mal za to, že pre platné uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, podstatnou náležitosťou obsahu takejto zmluvy je okrem označenia zmluvných strán predovšetkým určenie predmetu pôžičky s tým, že z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu. Keďže táto zmluva je súčasne reálnou zmluvou, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa disponovala sumou 60.000,- Sk, ktorú mala odovzdať svojej dcére, keď táto dovŕši 18 rokov. Preukázaná bola aj skutočnosť, že tieto peniaze boli použité na rekonštrukciu bytu, pričom sám žalovaný potvrdil, že mal vedomosť o týchto peniazoch, aj o tom, že patria dcére žalobkyni. Žalovaný nevedel uviesť, prečo podpísal zmluvu o pôžičke. Súd prvej inštancie mal zato, že bolo preukázané, že žalobkyňa reálne disponovala uvedenou sumou, žalovaný súhlasil s tým, akým spôsobom budú peniaze použité. Napriek tomu, že žalobkyňa potvrdila, že peniaze žalovanému fyzicky nikdy neodovzdala, dohodli sa, že ich žalovaný použije na rekonštrukciu bytu, čo sa aj stalo. Účastníci sa teda dohodli na tom, že peniaze, ktorými disponovala žalobkyňa boli použité na rekonštrukciu bytu a žalovaný sa zaviazal, že žalovanú sumu na požiadanie žalobkyni vráti, čo sa však nestalo. Z týchto dôvodov súd žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. 4. Proti tomuto rozhodnutiu v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne a priznal mu trovy prvoinštančného a odvolacieho konania. Poukázal na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený a je nepreskúmateľný (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O.s.p.). Uviedol, že od začiatku konania nespochybňoval, že k podpisu zmluvy o pôžičke došlo, avšak dátum podpisu je sporný, keďže táto mala byť podpisovaná v M., pričom on v M. nikdy nebol a zmluvu podpisoval až v roku 2009. Poukázal na to, že nikdy peniaze neprevzal, čo potvrdila aj samotná žalobkyňa vo svojej výpovedi dňa 25.11.2014. Z uvedeného potom vyplýva, že k reálnemu odovzdaniu sumy vo výške 1.991,64 eur, nikdy nedošlo. Žalobkyňa tak nepreukázala reálne odovzdanie peňazí a preto nemohlo dôjsť k uzavretiu pôžičky. Nespochybnil, že žalobkyňa disponovala sumou 1.991,64 eur, avšak tieto peniaze patrili jej dcére, ktorá ich dostala darom a žalobkyňa ich mala len spravovať. Reálne mala peniaze v držbe výlučne žalobkyňa a jedine ona s nimi mohla nakladať. Žalobkyňa danú sumu použila na prerábku bytu, v ktorom žila spolu s dcérou a žalovaným, a ktorý bol neskôr v jej spoluvlastníctve v podiele 1/2. To, že sa žalobkyňa so žalovaným dohodli, akým spôsobom budú peniaze použité, nemôže ísť na ťarchu žalovaného a nemožno z toho žiadnym spôsobom vyvodiť, že si peniaze žalovaný požičal. Súčasne poukázal na to, že súd prvej inštancie zákonným spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie. 5. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadrila. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie na pojednávaní konanom dňa 15.03.2017, zopakoval dokazovanie prečítaním zmluvy o pôžičke (č. l. 5), žiadosti o vrátenie peňazí (č. l. 6), oboznámil obsah výpovedí žalobkyne, žalovaného, svedkov p. U. Š., P.. L. M. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť. 7. V danej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 1.991,64 eur titulom uzavretej zmluvy o pôžičke. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že písomnú zmluvu o pôžičke žalovaný skutočne podpísal, avšak k odovzdaniu peňazí nikdy reálne nedošlo, čo zhodne potvrdili obe sporové strany, ako i svedkyňa p. U. Š. (dcéra žalobkyne). Tým bola vyvrátená skutočnosť vyplývajúca z čl. II. Zmluvy o pôžičke, v zmysle ktorej, žalovaný podpisom zmluvy potvrdil prevzatie pôžičky v sume 60.000,- Sk. Zo zhodných tvrdení sporových strán, ako i vypočutých svedkov, ďalej vyplynulo, že predmetná suma bola darovaná mladšej dcére žalobkyne (od brata babky dcéry žalobkyne) v čase, keď ešte nebola plnoletá a preto peniaze boli odovzdané priamo žalobkyni, ktorá bola povinná ich spravovať. Žalobkyňa mala záujem svojej mladšej dcére zriadiť vkladnú knižku, na ktorú by jej darované peniaze uložila, avšak ju žalovaný presvedčil, aby peniaze investovali do prestavby bytu v V. s tým, že do času plnoletosti dcéry žalobkyne jej tieto peniaze postupne vyplatí. Keďže žalobca peniaze na účet neposielal, strany sporu sa dohodli, že vzniknutú situáciu budú riešiť spísaním predmetnej zmluvy o pôžičke. Z uvedeného potom vyplýva, že peniaze, ktoré boli mladšej dcére žalobkyne darované jej príbuznými, boli použité na rekonštrukciu bytu v V. (ktorý sa neskôr stal predmetom podielového spoluvlastníctva strán sporu, u každého s veľkosťou spoluvlastníckeho podielu v 1/2-ici) a formálnym podpísaním zmluvy o pôžičke malo dôjsť len k zabezpečeniu toho, že takto investované peniaze budú v budúcnosti vrátené mladšej dcére žalobkyne. 8. Súd prvej inštancie teda správne zistil skutkový stav veci, avšak z neho vyvodil nesprávne skutkové zistenia a vec aj nesprávne právne posúdil. Z týchto dôvodov odvolací súd na pojednávaní konanom dňa 15.03.2017 zopakoval dokazovanie v potrebnom rozsahu sám (§ 384 ods. 1 C.s.p.), na ktorom pojednávaní súčasne vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili aj k možnému použitiu ust. § 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka na danú vec (§ 382 C.s.p.). 9. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka, Zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstata zmluvy o pôžičke spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, resp. spotrebovanie. Tým, že tieto veci prechádzajú do vlastníctva dlžníka, zmluva o pôžičke by sa mohla zaradiť i medzi scudzovacie zmluvy. Ide však len o tzv. nepravú scudzovaciu zmluvu, pretože na rozdiel od pravých scudzovacích zmlúv (kúpna zmluva, darovacia zmluva, zámenná zmluva) je dlžník povinný vrátiť nie síce tie isté veci, ale veci rovnakého druhu. Ďalším charakteristickým znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu (nie len konsenzuálnu) povahu a preto na vznik záväzkového vzťahu nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Bez toho nedôjde k vzniku právneho vzťahu pôžičky. Z reálnej povahy zmluvy o pôžičke vyplýva, že samotná zmluva neposkytuje veriteľovi žalobný nárok na odovzdanie predmetu zmluvy. Samotná pôžička vzniká reálnym úkonom - odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi. Odovzdanie má za následok zánik tejto povinnosti, resp. oprávnenie a vznik povinnosti dlžníka vrátiť prijaté požičané veci. Požičané veci sa musia odovzdať dlžníkovi (inak zmluva o pôžičke nevznikne) a to priamo alebo nepriamo. Priame odovzdanie má formu tradície a najčastejšie sa tak deje odovzdaním predmetu pôžičky z „ruky do ruky„ spravidla pri nepeňažnej pôžičke. Nepriame odovzdanie máme v prípade asignácie, t. j. príkazu veriteľa dlžníkovi, aby zaplatil tretej osobe, alebo tak, že predmetom pôžičky má byť predajná cena veci danej dlžníkovi. K zmluve o pôžičke môže dôjsť aj na základe osobitného dojednania, keď veriteľ odovzdá vec dlžníkovi za tým účelom, aby ju tento scudzil a, aby si utŕženú kúpnu cenu ponechal ako požičanú sumu. V takom prípade sa predmetom pôžičky stane získaná kúpna cena. V prípade peňazí sa za typický spôsob nepriameho odovzdania považuje bezhotovostný prevod peňazí na účet dlžníka. Nedá sa ani vylúčiť, aby sa zmluvné strany dohodli, že peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu, a ktoré je povinný vrátiť veriteľovi, budú naďalej (od uzavretia zmluvy o pôžičke) tvoriť predmet pôžičky. Ako však už bolo uvedené, bez odovzdania peňazí v prípade peňažnej pôžičky, nemôže byť právny vzťah účastníkov posúdený podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka. O taký prípad by išlo vtedy, keď jedna strana zmluvného vzťahu neodovzdá druhej strane peniaze a ani ich neprevedie na ním určený účet, ale napr. na základe dohody s ním postupne za neho hradí cenu tovaru (stavebného materiálu a prác), ktorý mu bol dodávaný pri rekonštrukcii jeho domu. Plniaca strana tak plnila to, čo podľa zmluvy mala plniť sama. Samotná skutočnosť, že medzi stranami sporu bolo dohodnuté, že druhá strana v dohodnutej dobe uhradí to, čo bolo za neho zaplatené tretej osobe, nerobí z uvedeného právneho vzťahu účastníkov právny vzťah upravený v § 657 Občianskeho zákonníka, t. j. pôžičku. V takom prípade by mohlo ísť o nepomenovanú zmluvu podľa § 51 Občianskeho zákonníka. 10. V danej veci nebolo sporné, že žalovanému nikdy nebola reálne (či už priamo alebo nepriamo) odovzdaná suma 1.991,64 eur a teda medzi stranami sporu nemohol platne vzniknúť reálny právny vzťah zo zmluvy o pôžičke. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná suma peňazí vlastnícky patrila mladšej dcére žalobkyne, ktorej bola darovaná jej príbuznými, a s ktorou sumou bola žalobkyňa oprávnená nakladať výlučne titulom spravovania majetku maloletej. Nebolo sporné, že predmetná suma peňazí bola po dohode sporových strán investovaná do rekonštrukcie bytu, ktorý sa neskôr stal podielovým spoluvlastníctvom oboch strán sporu, vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu každého z nich v jednej polovici. Inak povedané, peniaze, v tom čase vo vlastníctve maloletej dcéry žalobkyne, strany sporu, po vzájomnej dohode, minuli na rekonštrukciu bytu v ich podielovom spoluvlastníctve s tým, že žalovaný túto sumu postupne, do času plnoletosti dcéry žalobkyne, vráti. Zmluva o pôžičke bola teda stranami sporu podpísaná len ako „garancia“ vyplatenia týchto peňazí dcére žalobkyne, resp. na ochranu jej „investície“. Keďže k reálnemu odovzdaniu peňazí žalobkyňou žalovanému v danom prípade nedošlo, podpísanú Zmluvu o pôžičke nebolo možné považovať za platný právny úkon, t.j. za pôžičku. Odvolací súd poukazuje na to, že žalobkyňa v danom prípade nakladala s majetkom maloletej a teda pri použití týchto peňazí konala v jej mene, resp. za ňu ako zákonný zástupca. Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému (§ 22 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak sa teda strany sporu (ústne) dohodli, že takto investované peňažné prostriedky maloletej dcéry žalobkyne, jej žalovaný postupne vráti, došlo medzi účastníkmi k uzavretiu nepomenovanej zmluvy v ústnej forme (§ 51 Občianskeho zákonníka), z ktorej však vznikli práva a povinnosti priamo zastúpenej (t.j. maloletej dcére žalobkyne), keďže žalobkyňa pri nakladaní s majetkom maloletej konala len ako jej zákonná zástupkyňa. Z týchto dôvodov, podľa odvolacieho súdu, aktívne vecne legitimovanou osobou domáhať sa vrátenia týchto peňazí je výlučne dcéra žalobkyne, toho času už plnoletá osoba. Je potrebné si uvedomiť, že takto investované peniaze boli majetkom v tom čase maloletej dcéry žalobkyne a žalobkyňa s nimi nakladala výlučne ako jej zákonná zástupkyňa. Z takéhoto konania žalobkyne však vznikali práva a povinnosti priamo zastúpenej, t.j. dcére žalobkyne, vrátane práva na vrátenie týchto peňazí. V danom prípade nejde ani o prípad bezdôvodného obohatenia (investovanie do cudzieho majetku - plnenie bez právneho dôvodu), keďže k nemu by mohlo dôjsť len v prípade, že by investujúci na to nemal právny dôvod (napr. v dôsledku omylu). V posudzovanej veci však boli peňažné prostriedky vo vlastníctve dcéry žalobkyne investované do cudzieho majetku (v podielovom spoluvlastníctve strán sporu) po vzájomnej (ústnej) dohode oboch sporových strán, pričom žalobkyňa takto konala ako zákonná zástupkyňa maloletej dcéry. Právny dôvod na investovanie tu teda bol a preto nemôže ísť o bezdôvodné obohatenie. Ako už bolo uvedené vyššie, odvolací súd je toho názoru, že jedinou aktívne vecne legitimovanou osobou v danom spore by bola dcéra žalobkyne, keďže to boli jej peňažné prostriedky, ktoré žalobkyňa (v tom čase ako zákonná zástupkyňa) po vzájomnej dohode so žalovaným investovala do bytu v V. (neskôr v podielovom spoluvlastníctve strán sporu), a ktorú investíciu sa žalovaný v ústnej forme zaviazal vrátiť dcére žalobkyne na jej účet, resp. vkladnú knižku. Z konania žalobkyne tak vznikali práva a povinnosti (vrátane práva na vrátenie peňazí) priamo zastúpenej, t.j. dcére žalobkyne. Dcéra žalobkyne sa však doposiaľ vrátenia peňazí od žalovaného žalobou nedomáhala, a ani z obsahu žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 04.10.2013 nevyplýva, že by v nej označená žalobkyňa konala, resp. nárok uplatňovala v mene a na účet svojej maloletej dcéry. 11. Ak by sme aj prijali záver, že takto „investované“ a „požičané“ peniaze od počiatku vlastnícky patrili žalobkyni, tak s poukazom na to, že táto sa neskôr stala (darom) podielovou spoluvlastníčkou predmetného bytu v 1 - ici (tento bol následne predaný a žalobkyni bola vyplatená 1 - ica kúpnej ceny navýšená o sumu 1.500,- eur), nimi sama zhodnotila vlastný majetok (t.j. investovala do vlastného). Jej prípadný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia o žalovanú sumu by zanikol (splynutím veriteľa a dlžníka v jednej osobe), resp. túto sumu by bolo možné požadovať iba v rámci konania o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k bytu, pri vyporiadaní v tzv. širšom zmysle (ako už bolo uvedené predmetný byt sporové strany medzičasom predali a kúpnu cenu si rozdelili). Napokon žalovaný tvrdil, že práve suma 1.500,- eur (suma, ktorú žalobkyňa obdržala po predaji bytu naviac ku kúpnej cene) slúžila ako vrátenie predmetnej pôžičky. 12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa § 388 C.s.p. (z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie) zmenil tak, že žalobu zamietol. 13. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému úspešnému v konaní, priznal právo na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. O výške náhrady trov prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 14. Toto rozhodnutie prijal odvolací súd pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).