Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7CoPr/8/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1313229731 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1313229731.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobkyne: J.. P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Š. XX/X, W. A., zastúpenej: JUDr. Radim Kubica, MBA, advokát, so sídlom O. Lysohorského 702, Frýdek-Místek, Česká republika proti žalovanej: Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653, so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, zastúpenej: FROLKOVIČ Legal s.r.o., so sídlom Aupark Tower, Einsteinova 24, Bratislava, o zaplatenie 8 643,30 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 26.2.2015, č.k. 11CPr/5/2013-218, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobkyni p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady mzdy titulom prekážok na strane zamestnávateľa (žalovanej) za obdobie od 22.10.2012 do 28.2.2013. Zároveň vyslovil, že žalobkyňa je povinná nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 100%. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 1 ods. 6, § 43 ods. 4, § 54, § 142 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že strany sporu uzavreli v priebehu trvajúceho pracovného pomeru (žalobkyne ako zamestnanca a žalovanej ako zamestnávateľa) manažérsku zmluvu, ktorej obsahom boli osobitné dojednania týkajúce sa pracovného pomeru. Vyvodil, že zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa pracovala v pracovnej pozícii osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom a v zmysle interných pravidiel bola práve touto zmluvou poverená výkonom funkcie vedúceho pobočky I v N. F., t.j. manažérskou zmluvou sa upravovali pracovné, mzdové a ďalšie podmienky pri výkone funkcie vedúceho zamestnanca s účinnosťou od 1.4.2007. Uviedol, že účastníci zmluvy si jasne stanovili dobu jej platnosti a účinnosti, pričom neboli porušené žiadne kogentné ustanovenia Zákonníka práce. Dospel k záveru, že s ohľadom na oznámenie žalovanej o zrušení poverenia žalobkyni vykonávať funkciu riaditeľa pobočky, zároveň skončila platnosť manažérskej zmluvy. Keďže v konaní nebolo preukázané, že žalovaná vytvorila prekážky v práci, pre ktoré žalobkyňa nemohla vykonávať prácu v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy (osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom) v mieste výkonu práce Považská Bystrica a jej filiálok, nevznikla jej povinnosť poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy. 3. Proti rozhodnutiu podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že súd prvej inštancie rozhodol na základe nesprávnych skutkových zistení, nesprávneho právneho posúdenia a súčasne je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, keďže sa nevysporiadal s námietkami žalobkyne. Uviedla, že Zákonník práce umožňuje zmeniť pracovnú zmluvu iba dvojstranným právnym úkonom, teda dodatkom k pracovnej zmluve (jednostranným úkonom možno meniť pracovný vzťah iba v prípadoch, kedy to Zákonník práce výslovne pripúšťa). Namietala, že súd nesprávne vyvodil, že žalobkyňa bola v zmysle interných predpisov poverená výkonom vedúcej pobočky v N. F. a vykonáva povinnosti a uplatňuje práva vedúceho zamestnanca - manažéra spoločnosti ako „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“, a to na základe manažérskej zmluvy, ktorá iba upravuje výkon určitých riadiacich povinností a ďalších podmienok „osobného poradcu pre privátnych klientov s poradenstvom“, nakoľko práva a povinnosti vymedzujúce druh a miesto výkonu práce „manažéra - vedúceho zamestnanca“ (uvedené v manažérskej zmluve) sú svojou podstatou, rozsahom a formou úplne odlišné od práv a povinností, teda druhu práce „osobného poradcu pre privátnych klientov s poradenstvom“ definovaných v pracovnej zmluve a organizačnom poriadku; poukázala na to, že v organizačnom poriadku neexistuje pozícia „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom poverený výkonom funkcie riaditeľa pobočky“, naopak, sú systemizované miesta „poradca“, „poradca senior“ a „riaditeľ pobočky“. Ďalej uviedla, že manažérska zmluva je dodatkom k pracovnej zmluve, pričom tento dodatok zjednal pre ňu nový druh a miesto výkonu práce „vedúceho pobočky I“ („riaditeľa pobočky I“), preto jednostranným úkonom nebolo možné zrušiť jej práva a povinnosti vo vzťahu k dojednanému druhu práce - „manažér - vedúci pobočky“ („riaditeľ pobočky“). V odvolaní tvrdila, že Zákonník práce umožňuje odvolať z funkcie iba vedúceho zamestnanca bezprostredne podriadenému štatutárnemu orgánu, pričom o takúto funkciu u žalobkyni nešlo, pričom žiadny vnútorný predpis zamestnávateľa ani dohoda nemôže rozšíriť okruh funkcií, z ktorých možno jednostranne zamestnanca odvolať a zmeniť mu tak druh a miesto výkonu práce. Vo vzťahu k ponúknutej práci uviedla, že na Y. C. M. W. A. sa nenachádzala pozícia s druhom práce „riaditeľ pobočky“ alebo „vedúci pobočky“, ktorá by bola voľná, ale ani pozícia „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“, iba pozícia „poradca pre klientov“. Poukázala na to, že dňa 1.1.2011 došlo k organizačnej zmene u žalovanej, dôsledkom čoho bola okrem iného zrušená pozícia „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“ (uvedené vyplýva z vykonaných dôkazov), t.j. žalovaná fakticky nemohla zamestnať žalobkyňu na pracovnú pozíciu v Y. C.. Tiež uviedla, že je neprípustné, aby zamestnávateľ vykonal identifikáciu miesta výkonu práce takým spôsobom, ktorý by obmedzoval zamestnanca alebo robil jeho právnu pozíciu neistou, s ohľadom na to, že v pracovnej zmluve (dodatkoch) mala dohodnuté miesto výkonu práce na mestskej pobočke W. A. a jej filiálky a v manažérskej zmluve mala dohodnuté miesto výkonu práce v N. F.; poznamenala, že Y. C. W. A. v dobe podpisu dodatku k pracovnej zmluve neexistovalo, nemohlo sa s ním teda počítať ako s miestom výkonu práce v pracovnej zmluve alebo v jej dodatku. Poukázala na to, že za situácie, kedy žalovaná neponúkla žalobkyni po ukončení rodičovskej dovolenky druh a miesto výkonu práce, ktoré by zodpovedalo dikcii jej pracovnej zmluvy podľa výkladu žalobkyne ale ani podľa výkladu žalovanej, nesplnila si tak svoju povinnosť. Podľa jej názoru „poverenie výkonom funkcie vedúceho pobočky podľa interných pravidiel žalovanej“ fakticky a formálne absentuje (je zmienené iba v preambuli manažérskej zmluvy), teda je púhou deklaráciou zamestnávateľa, aby žalobkyňa na tejto pozícii pracovala, ale až od 1.4.2007, kedy došlo právne a fakticky k zmene druhu práce. Z uvedeného vyvodila, že pokiaľ poverenie nemalo právny účinok (ten mala až manažérska zmluva), nemohlo mať právny účinok ani zrušenie tohto fakticky neexistujúceho, v konaní nepreukázaného poverenia. Nesúhlasila s tým, že nedošlo k zmene druhu práce, ale iba k rozšíreniu pracovných povinností žalobkyne, nakoľko by jej v takom prípade prináležal iba príplatok za vedenie a nie navýšenie mzdy a nepodpisoval by sa dodatok k pracovnej zmluve. Keďže žalovaná neponúkla žalobkyni po rodičovskej dovolenke pracovnú pozíciu riaditeľa pobočky v N. F., podľa jej názoru tu existovala prekážka na strane zamestnávateľa s nárokom na náhradu mzdy. Zopakovala svoju argumentáciu, že vzhľadom na to, že vznik, zmena a zánik pracovného vzťahu môže nastať iba na základe obojstrannej dohody účastníkov vzťahu a jednostranne iba ak to zákon výslovne pripúšťa, pričom dojednania v pracovnej zmluve, ktoré tomu odporujú, sú neplatné, nemožno zjednať zmenu druhu a miesta výkonu práce tak, že by táto zmena bola viazaná na jednostranný akt zamestnávateľa. Mala za to, že oznámenie o zrušení poverenia nemohlo vyvolať súdom dovodené právne následky, nakoľko následne nedošlo k obojstrannému a platnému pracovnoprávnemu jednaniu medzi žalobkyňou a žalovanou. Tiež poukázala na pravidlo, podľa ktorého v pochybnostiach vo výklade právneho úkonu je potrebné vykonať výklad vzájomného dojednania tak, aby bol priaznivejší pre slabšiu stranu. Tiež uviedla, že žalovaná nereflektovala svoju vlastnú organizačnú zmenu a ponúkla žalobkyni nezodpovedajúcu pracovnú pozíciu. Na záver poukázala na to, že súd prvej inštancie jej nepriznal nárok na náhradu mzdy ani za obdobie po neplatnej výpovedi, t.j. po 2.1.2013 a uvedené ani nezdôvodnil. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, vyhovel žalobe a priznal jej nárok na trovy konania. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne vyjadrila písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 2.4.2015 v ktorom uviedla, že pred účinnosťou manažérskej zmluvy boli dohodnuté podmienky pracovného pomeru žalobkyne podľa pracovnej zmluvy v znení jej dodatkov, a to tak druh práce ako aj miesto výkonu práce, pričom v intenciách ust. § 54 Zákonníka práce došlo k zmene dohodnutého obsahu pracovnej zmluvy formou uzavretia manažérskej zmluvy, ktorej doba platnosti bola časovo obmedzená (po dobu výkonu funkcie vedúceho zamestnanca), s tým, že žalovaná bola oprávnená zrušiť poverenie na výkon funkcie, čoho dôsledkom bolo ukončenie doby platnosti manažérskej zmluvy. Žalovaná poukázala na to, že oznámením zo dňa 15.6.2009 (doručeným žalobkyni) riadne a platne docielila skončenie doby platnosti manažérskej zmluvy a obnovili sa podmienky pred jej uzavretím, pričom tento následok žalobkyňa nespochybnila a námietky vzniesla až po viac ako troch rokoch. Vo vzťahu k ponúkanej práci uviedla, že žalobkyňu riadne informovala o tom, kam sa má v deň nástupu do práce dostaviť a akú prácu bude vykonávať, a to v súlade s podmienkami pred uzavretím manažérskej zmluvy. Následne, po nenastúpení žalobkyne do práce (ktoré vyhodnotila ako neospravedlnené zameškanie práce) ukončila s ňou pracovný pomer. Podľa jej názoru je z uvedeného zrejmé, že neexistovali žiadne prekážky v práci na strane zamestnávateľa, ktoré by odôvodňovali nárok žalobkyne na náhradu mzdy. Pokiaľ ide o nárok na náhradu mzdy uplatnený po dni 2.1.2013 (z neplatného skončenia pracovného pomeru), uviedla, že tento bol prejednaný v konaní o náhradu mzdy, ktoré bolo skončené právoplatným rozhodnutím. Na základe uvedeného žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne a právne správny potvrdil a zaviazal žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej. 5. Žalobkyňa reagovala na vyjadrenie žalovanej replikou doručenou súdu prvej inštancie dňa 10.6.2015, v ktorej zopakovala argumentáciu ohľadom neexistencie ponúkaného pracovného miesta, o nemožnosti viazať určitú dobu trvania pracovného pomeru na jednostranný akt vôle zamestnávateľa ako aj o potrebe posúdenia neplatnosti výpovede danej žalobkyni. Zároveň poukázala na judikatúru v súvislosti s výkladom, že pojem funkcia je synonymom pojmu druh práce, pričom odvolanie z funkcie je potrebné považovať za odvolanie zo zjednaného druhu práce. 6. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na náhradu mzdy, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 7. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistil v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), pričom v napadnutom rozhodnutí dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam, pričom sa v rozhodnutí vyporiadal i s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie (§ 387 ods.2,3 C.s.p.). 8. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala náhrady mzdy titulom prekážok v práci na strane zamestnávateľa. V konaní bolo nesporné, že dňa 2.9.1991 uzatvorila ako zamestnanec so žalovanou ako zamestnávateľom pracovnú zmluvu, pričom v znení posledného jej dodatku išlo o pracovný pomer na dobu neurčitú, na pracovnú pozíciu „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“, s dohodnutým miestom výkonu práce „pracovisko zamestnávateľa mestskej pobočky W. A. a jej filiálky“. Dňa 19.3.2007 uzatvorili strany sporu manažérsku zmluvu, na základe ktorej mala žalobkyňa s účinnosťou od 1.4.2007 vykonávať funkciu vedúcej pobočky v N. F.. V preambule zmluvy bolo uvedené, že zamestnanec pracuje v pracovnej pozícii „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“ a v zmysle interných pravidiel je poverený výkonom funkcie vedúceho pobočky v N. F. M. V. W. A.. Z čl. III manažérskej zmluvy vyplýva, že strany sa dohodli, že zmluva trvá po dobu výkonu funkcie vedúceho zamestnanca uvedenej v preambule zmluvy. V čl. IV bod 2. manažérskej zmluvy sa dohodli, že zmluva počas svojho trvania nahrádza tie ustanovenia pracovnej zmluvy, ktoré upravujú práva a povinnosti zmluvných strán upravené aj v tejto zmluve. V čl. IV bod 4 bolo uvedené, že zmluva môže byť menená len písomne, na základe dohody oboch zmluvných strán alebo na základe zrušenia poverenia na výkon funkcie vedúceho zamestnanca. Následne dňa 29.6.2007 žalovaná oznámila žalobkyni zmenu názvu funkcie vedúceho pobočky na riaditeľa pobočky. Z obsahu súdneho spisu ďalej vyplýva, že dňa 1.6.2009 nastúpila žalobkyňa na PN, dňa 4.9.2009 na materskú dovolenku a dňa 20.10.2009 na rodičovskú dovolenku, ktorú ukončila dňa 20.10.2012. Dňa 15.6.2009 žalovaná oznámila žalobkyni, že ruší poverenie vykonávať funkciu riaditeľa pobočky N. F., končí platnosť manažérskej zmluvy a že naďalej trvá pracovný pomer v pozícii „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“. Žalobkyňa sa po skončení rodičovskej dovolenky domáhala pridelenia práce vedúcej pobočky podľa manažérskej zmluvy. Žalovaná jej oznámila, že môže nastúpiť dňa 22.10.2012 na pozíciu „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“ v mieste výkonu práce Obchodné miesto C. M. W. A.. 10. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobkyne rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 11. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 12. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 13. Podľa § 142 ods. 1 Zákonníka práce ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 14. Podľa § 142 ods. 2 Zákonníka práce ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50% jeho priemerného zárobku. 15. Podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku. 16. Podľa § 142 ods. 4 Zákonníka práce ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, ide o inú prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou najmenej 60% jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa. 17. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak skúmal povahu manažérskej zmluvy a následne vyvodil, že sa ňou upravujú (niektoré) pracovné, mzdové a ďalšie podmienky pri výkone funkcie vedúceho zamestnanca. Odvolací súd sa s uvedeným záverom stotožňuje, keď z kontextu uzavretej manažérskej zmluvy vyplýva, že vôľou žalovanej ako zamestnávateľa bolo poveriť svojho zamestnanca (žalobkyňu) výkonom funkcie vedúceho zamestnanca, pričom s uvedeným postupom žalobkyňa plne súhlasila uzavretím manažérskej zmluvy. Uvedené priamo vyplýva z preambuly zmluvy, t.j. že touto zmluvou poveril žalobkyňu výkonom funkcie vedúceho pobočky. V manažérskej zmluve boli pritom stanovené s touto funkciou spojené pracovné povinnosti žalobkyne a tiež mzdové (a iné) podmienky zohľadňujúce výkon funkcie vedúceho zamestnanca (ktoré nahradili ustanovenia pracovnej zmluvy). Argumentáciu žalobkyne, že manažérskou zmluvou došlo k zmene druhu a miestu výkonu práce, nemožno vyvodiť zo žiadneho ustanovenia predmetnej zmluvy. Naopak, z manažérskej zmluvy priamo vyplýva, že sa ňou upravujú podmienky pri výkone funkcie vedúceho zamestnanca spoločnosti, a to len po dobu výkonu tejto funkcie, čo zároveň korešponduje s primárnym charakterom výkonu funkcie vedúceho zamestnanca, t.j. jeho dočasnosťou; uvedenému potom zodpovedá možnosť zrušenia takéhoto poverenia zo strany zamestnávateľa. Žalobkyňa v zmysle manažérskej zmluvy mala postavenie vedúceho zamestnanca, keďže bola poverená vedením na určitom stupni riadenia zamestnávateľa, bola poverená určovať a ukladať podriadeným zamestnancom zamestnávateľa pracovné úlohy, organizovať, riadiť a kontrolovať ich prácu a dávať im záväzné pokyny. Túto skutočnosť nerozporovala ani žalobkyňa, ktorá v odvolaní uviedla, že manažér - riaditeľ pobočky je vedúcim zamestnancom podľa dikcie Zákonníka práce ako aj organizačného poriadku žalovanej. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že v danom prípade nešlo o funkciu vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu (čo potvrdila aj žalobkyňa), vykonávanie ktorej si vyžadovalo voľbu alebo vymenovanie, z toho je zrejmé, že odvolanie z tejto funkcie neprichádzalo do úvahy. K odvolaniu však zo strany žalovanej ani nedošlo, v danom prípade bolo zrušené poverenie na výkon funkcie vedúceho zamestnanca, nakoľko k jeho ustanoveniu došlo poverením, nie voľbou alebo vymenovaním. Námietka žalobkyne, že v danom prípade nemohlo dôjsť k odvolaniu z funkcie, pretože nešlo o vedúceho zamestnanca v priamej riadiacej pôsobnosti štatutárneho orgánu, je z tohto pohľadu bezpredmetná. Vzhľadom k uvedenému záveru je potom správna a logická úvaha súdu prvej inštancie, že zrušením poverenia zo strany žalovanej došlo zároveň aj k ukončeniu platnosti manažérskej zmluvy tak, ako to bolo dohodnuté medzi zmluvnými stranami. Následne sa obnovil stav pred uzavretím manažérskej zmluvy, čomu zodpovedal aj postup žalovanej, ktorá žalobkyni oznámila, že jej pracovný pomer v pozícii „osobný poradca pre privátnych klientov s poradenstvom“ naďalej trvá. V tejto súvislosti potom nemožno na daný prípad aplikovať judikatúru, na ktorú žalobkyňa odkázala ohľadom ukončenia pracovného pomeru jednostranným úkonom na základe vôle jedného účastníka pracovnoprávneho vzťahu. 18. V súvislosti s s ponúknutím pracovného miesta pri návrate žalobkyne z rodičovskej dovolenky je bez právneho významu, či pozícia s uvedeným názvom bola súčasťou organizačnej štruktúry žalovanej, keďže podstatné bolo, že žalovaná deklarovala a oznámila žalobkyni možnosť nástupu do tejto pracovnej pozície. Nemožno totiž v situácii, keď žalobkyňa neprijala uvedenú pozíciu (a nenastúpila do práce) prejudikovať, že žalovaná by jej skutočne nevytvorila pracovné miesto s rovnakou náplňou práce akú mala pred uzavretím manažérskej zmluvy (bez ohľadu na jej súčasný názov a zaradenie v organizačnej štruktúre). 19. Ak teda súd prvej inštancie uzavrel, že nebolo v konaní preukázané, že žalovaná vytvorila prekážky v práci, pre ktoré žalobkyňa nemohla vykonávať prácu v zmysle uzatvorenej pracovnej zmluvy a z toho dôvodu nemala žalovaná povinnosť poskytnúť žalobkyni náhradu mzdy, postupoval správne. Vo vzťahu k namietanému určeniu miesta výkonu práce odvolací súd konštatuje, že v pracovnej zmluve dohodnuté miesto výkonu práce „pracovisko zamestnávateľa V. W. A. a jej filiálky“ nemožno považovať za neurčité, nakoľko je z neho zrejmé, že ide o filiálky (pobočky) v rámci mestskej pobočky W. A.; z tohto pohľadu je potom bezpredmetné, že ponúknuté miesto bolo v pobočke, ktorá v čase uzatvorenia pracovnej zmluvy (jej dodatku) ešte neexistovala. 20. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že súd nerozhodol o jej nároku na náhradu mzdy aj za obdobie po (neplatnej) výpovedi, t.j. po 2.1.2013 a nezaujal stanovisko k neplatnosti či platnosti výpovede, odvolací súd konštatuje, že predmetom sporu bola náhrada mzdy z titulu prekážok v práci na strane zamestnávateľa, nie z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru, preto nebol dôvod, aby súd prvej inštancie posudzoval nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatnou výpoveďou, príp. preskúmaval platnosť výpovede danej žalobkyni. 21. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 22. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 378 ods. 1 a § 396 ods. 2 C.s.p., a v konaní plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).