Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/321/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314202652 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Sedláčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314202652.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Sedlačkovej a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu: thyssenkrupp Materials Slovakia spol. s r.o., Bešeňovská cesta 17, 940 01 Nové Zámky, IČO: 34 144 137, zast.: JUDr. Richard Schwarz, advokát, Dunajská 1, 811 08 Bratislava proti žalovanému: CONCRETE SK s.r.o., Pribylinská 4, 831 04 Bratislava, IČO: 45 625 697, zast. JUDr. Peter Bartoš, advokát, Kollárovo námestie 9, 811 06 Bratislava o zaplatenie sumy 18.258,23 eur s prísl. a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 22Cb 188/2014-94 zo dňa 11.8.2015 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 22Cb 188/2014-94 zo dňa 11.8.2015 p o t v r d z u j e . Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 18.258,23 eur spolu s 9,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 16.111,55 eur od 30.10.2013 do zaplatenia a s 9,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.167,90 eur od 16.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 636,12 eur od 25.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 160,56 eur od 1.12.2013 do zaplatenia a zo sumy 182,10 eur od 7.12.2013 do zaplatenia, ďalej paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhradu trov konania. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa zo dňa 3.2.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 18.258,23 eur spolu s príslušenstvom z titulu neuhradených faktúr za dodávky tovaru. 3. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca v dňoch 27.8.2013, 28.8.2013, 30.8.2013, 11.10.2013, 21.10.2013, 30.10.2013 a 5.11.2013 dodal žalovanému hutnícky materiál uvedený v dodacích listroch a vo faktúrach. Ďalej mal za preukázané, že žalovaný dňa 6.9.2013 písomne potvrdil správnosť dodacieho listu č. 13ZMND00852 zo dňa 28.8.2013 a súčasne, že vo všetkých dodacích listoch je uvedené, kto ho vystavil, ŠPZ vozidla, priezvisko vodiča, číslo jeho občianskeho preukazu a podpis, ktorý potvrdil naloženie, resp. vyloženie tovaru podľa špecifikácie v dodacom liste a bez poškodenia. Konajúci súd mal ďalej mal za preukázané, že dňa 12.9.2013 si žalovaný vyhotovil tabuľky s vyčíslenými prestojmi na stavbe „R.“ v celkovej výške 4.172,40 eur bez DPH a že dňa 15.1.2014 zaslal žalovaný žalobcovi list, v ktorom ho požiadal o ústretovosť a trpezlivosť vo veci omeškania so zaplatením záväzku na sumu 18.258,23 eur z dôvodu platobnej nedisciplinovanosti jeho objednávateľa. V liste žalovaný okrem iného uviedol, že v dôsledku tejto skutočnosti nie je v jeho silách uhradiť pohľadávku žalobcu bezodkladne, avšak po úhradách zo strany jeho objednávateľa, ju obratom uhradí. 4. Prvoinštančný súd na základe zisteného skutkového stavu konštatoval, že žalovaný v liste zo dňa 15.1.2014 uznal svoj záväzok. Uviedol, že týmto listom žalovaný reagoval na predchádzajúcu upomienku žalobcu zo dňa 7.1.2014 a hoci v liste nie je výslovne uvedené, že žalovaný svoj dlh uznáva, z jeho celkového obsahu vyplýva, že záväzok uznáva, nespochybňuje ho a najmä je z neho zrejmý záväzok žalovaného zaplatiť dlžnú sumu 18.258,23 eur, vyúčtovanú spornými faktúrami. Keďže dôsledkom uznania dlhu je podľa § 323 Obchodného zákonníka vyvrátiteľná právna domnienka o existencii záväzku k tomuto dňu, dôkazné bremeno bolo na žalovanom, a teda žalovaný musel dostatočne dôveryhodne preukázať neexistenciu, resp. zánik záväzku. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný toto dôkazné bremeno neuniesol. Žalovaný v konaní netvrdil, že by jeho záväzok vôbec nevznikol, resp. že zanikol a nepredložil ani žiadne dôkazy, z ktorých by takáto skutočnosť vyplývala. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že i v prípade, ak by nedošlo k platnému uznaniu záväzku, všetky dôkazy vyhodnotené podľa § 132 O.s.p. presvedčivo preukázali oprávnenosť nároku žalobcu. Obranu žalovaného vyhodnotil prvoinštančný súd ako účelovú a nepresvedčivú, zameranú len na ďalšie odsunutie povinnosti zaplatiť. Súd prvej inštancie neakceptoval ani obranu žalovaného založenú na vzájomnej pohľadávke v zmysle § 98 O.s.p. Poukázal na skutočnosť, že ohľadne dohodnutého termínu plnenia žalovaný nič konkrétne neuviedol, pričom iba z dodacieho listu nemôže vyplývať dohodnutý termín. Z e-mailu zo dňa 28.8.2013, v ktorom sa žalovaný sťažoval, že výstuž ešte nedošla na stavbu, tiež nevyplýva dohodnutý termín plnenia. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný si u žalobcu náhradu škody ani neuplatnil a jej výšku vypočítanú v tabuľke ničím nepreukázal. Žiadny z predpokladov zodpovednosti za škodu v zmysle § 373 Obchodného zákonníka, t.j. porušenie povinnosti, škoda a príčinná súvislosť, tak nebol preukázaný. Z uvedených dôvodov mal prvoinštančný súd žalobu za dôvodnú v celom rozsahu. Dodaním tovaru si žalobca splnil povinnosti predávajúceho a vznikol mu nárok na zaplatenie kúpnej ceny, vrátane DPH, ktorú žalovanému vyúčtoval riadnymi faktúrami. Keďže žalovaný faktúry v lehote splatnosti nezaplatil, dostal sa do omeškania s plnením peňažného záväzku, a preto ho súd zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania v zákonnej výške, a to odo dňa nasledujúceho po splatnosti každej faktúry až do jej zaplatenia, ako aj na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p. (účinného do 30.6.2016). Namietal, že mu prvoinštančný súd svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom tým, že napriek jeho odôvodnenej neprítomnosti na pojednávaní konanom dňa 11.8.2015 rozhodol vo veci rozsudkom bez toho, aby mal žalovaný možnosť vyjadriť sa k uplatnenému nároku žalobcu, k jeho vyjadreniam a produkovaným dôkazom. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na svoju námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva zo dňa 7.8.2015, v ktorej požiadal o odročenie vytýčeného pojednávania na deň 11.8.2015 a o ospravedlnenie svojej neúčasti z dôvodu procesného návrhu vedľajšieho účastníka na vstup do konania na strane žalovaného. Súčasne uviedol, že vo svojej námietke o neprípustnosti vedľajšieho účastníctva požiadal prvoinštančný súd o oznámenie posúdenia jeho žiadosti o odročenie pojednávania, čo však zo strany súdu nebolo uskutočnené. Vo veci samej žalovaný namietal nesprávne skutkové zistenia, pričom uviedol, že už v prvoinštančnom konaní žalovaný namietal žalobcom predložené listinné dôkazy, pretože nie všetky predložené dodacie listy boli podpísané žalovaným, resp. niektoré dodacie listy nie sú podpísané vôbec a súčasne namietal výšku nároku uplatňovanú žalobcom (žalobca nepreukázal dodanie tovaru v takom rozsahu, v akom si uplatnil svoj nárok). Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že sa týmito podstatnými námietkami vôbec nezaoberal, čím založil vadu rozsudku, ktorou je jeho nepreskúmateľnosť. Ďalej poukázal na skutočnosť, že v prvoinštančnom konaní namietal porušenie žalobcovej povinnosti dodať tovar riadne a včas, pričom vadným plnením žalobcu podľa dodacieho listu číslo 13MND00852 vznikla žalovanému pohľadávka vo výške 4.172,40 eur. Žalobca dodal žalovanému tovar podľa predmetného dodacieho listu s oneskorením a bez zabezpečenia dopravy tovaru na dojednané miesto. Žalovaný uvedené omeškanie reklamoval u žalobcu mailom zo dňa 28.8.2013, pričom súd prvej inštancie sa týmto nárokom takisto dôsledne nezaoberal, čím prispel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalovaný ďalej namietal právne posúdenie vykonané prvoinštančným súdom ohľadom listu žalovaného zo dňa 15.1.2014, ktoré vyhodnotil ako uznanie záväzku. Žalovaný mal za to, že z predmetného listu v žiadnom prípade nevyplýva uznanie záväzku voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky s účinkami uznania predpokladanými v § 323 Obchodného zákonníka. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 6. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 29.10.2015 uviedol, že žalovaný až do podania odporu proti vydanému platobnému rozkazu nijako nespochybnil množstvo a kvalitu dodaného tovaru, nijako nespochybnil faktúry vo výške, ktoré mu boli doručené (a z ktorých si podľa vedomostí žalobcu riadne uplatnil DPH na príslušnom daňovom úrade), nespochybnil nároky žalobcu tak, ako vyplývajú z jeho podaného návrhu na súd. Žalobca opätovne poukázal na list žalovaného zo dňa 15.1.2014, podpísaný konateľom žalovaného, kde jednoznačne uznáva svoj záväzok voči žalobcovi uplatnený v tomto súdnom konaní vo výške 18.258,23 eur a žiada o ústretovosť a trpezlivosť žalobcu z dôvodu platobnej nedisciplinovanosti jeho objednávateľa. V tomto liste žalovaný jednoznačne uznáva svoj záväzok voči žalobcovi a neuvádza tam žiadne skutočnosti, ktoré uvádza v podanom odvolaní. V tomto liste taktiež žalovaný neuvádza žiadne skutočnosti, že by bol žalobca v omeškaní s dodaním tovaru žalovanému, a teda táto pohľadávka žalovaného voči žalobcovi nie je ničím podložená a žalobca ju považuje za účelovú. S poukazom na uvedené žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil. 7. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie bolo podané v rámci účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok dňa 1.7.2016, a preto postupoval podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok s poukazom na § 470 ods. 1, podľa ktorého ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Odvolací súd prejednal vec podľa § 379 - 380 CSP a dospel k záveru, že rozsudok je vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a vec posúdil správne aj po právnej stránke. 9. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP. 10. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu odňal možnosť konať pred súdom, keď vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti. K uvedenej námietke odvolací súd poznamenáva, že súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 11.8.2015. Predvolanie na toto pojednávanie bolo žalovanému riadne doručené dňa 23.7.2015. Žalovaný písomným podaním zo dňa 7.8.2015, doručeným súdu prvej inštancie dňa 11.8.2015 vzniesol námietku neprípustnosti vedľajšieho účastníctva a súčasne požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 11.8.2015 z dôvodu procesného návrhu na vstup vedľajšieho účastníka do konania na strane žalovaného. Zároveň vyslovil domnienku, že vedľajší účastník zrejme nebol predvolaný na uvedený termín pojednávania. 11. K uvedenej námietke žalovaného odvolací súd poznamenáva, že právo účastníka, aby jeho vec bola prejednaná verejne a v jeho prítomnosti, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nemožno chápať tak, že súd nemôže konať a rozhodnúť vo veci bez prítomnosti účastníka, ale tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie tohto práva. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (účinného do 30.6.2016) umožňovalo vec prejednať v neprítomnosti účastníka, ktorý aj keď bol riadne predvolaný, nedostavil sa na pojednávanie, ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o jeho odročenie. Z tohto predpokladu vychádzalo aj ustanovenie § 119 O.s.p. (účinného do 30.6.2016), v zmysle ktorého pojednávanie sa môže odročiť len z dôležitých dôvodov, pričom účastník, ktorý navrhuje odročenie pojednávania, musí oznámiť dôvod na odročenie pojednávania bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o ňom dozvedel (§ 119 ods. 2 O.s.p.) Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný v danom prípade nepredložil súdu žiadosť o odročenie pojednávania nariadeného na deň 11.8.2015, ktoré by spĺňalo podmienky predpokladané v § 119 O.s.p., a to existenciu dôležitého dôvodu na odročenie pojednávania. Preskúmaním postupu súdu prvej inštancie je nutné konštatovať, že tento sa nepriečil Občianskemu súdnemu poriadku, a preto prvoinštančný súd nemohol žalovanému odňať možnosť konať pred súdom, keď žalovaný svojou neprítomnosťou sám zapríčinil, že nemohol realizovať svoje procesné práva v zmysle § 118 ods. 4, resp. § 123 O.s.p. (účinného do 30.6.2016). 12. Vo veci samej odvolací súd v názorovej zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalovaný listom zo dňa 15.1.2014 účinne uznal svoj dlh voči žalobcovi podľa § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. V predmetnom liste žalovaný konštatuje svoje omeškanie so zaplatením záväzku 18.258,23 eur a súčasne ubezpečuje žalobcu, že jeho pohľadávku uhradí bezodkladne po tom, čo dôjde k úhradám platieb zo strany objednávateľa žalovaného. Takáto formulácia uznania záväzku vyhovuje požiadavkám Obchodného zákonníka kladeným na inštitút uznania záväzku. Za danej situácie je potom nutné konštatovať, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že jeho záväzok voči žalobcovi neexistuje, resp. že zanikol. 13. Súčasne má odvolací súd zhodne s prvoinštančným súdom za to, že žalovaný v konaní neprodukoval dôkazy na preukázanie existencie ako aj výšky jeho pohľadávky voči žalobcovi, ktorá mala vzniknúť titulom náhrady škody a ktorú si žalovaný uplatnil podľa § 98 O.s.p. (účinného do 30.6.2016). 14. Keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval odvolací súd, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, za vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP, tak že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 16. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).