Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/115/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314210301 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314210301.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: M. R., W. X, Š.P., zastúpeného advokátom JUDr. Ernestom Botkom, Björnsonova 2, Nové Zámky, proti žalovanému: VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko s.r.o., Vajnorská 98, Bratislava, zastúpenému advokátkou JUDr. Elenou Štefančíkovou, Veternicová 1, Bratislava, o zaplatenie 6.230,92 eura s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 7C/140/2014-89, zo dňa 17.6.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celosti zamietol; žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou z 2.5.2014, doplnenou 1.10.2014, domáhal od žalovaného náhrady škody 6.230,92 eura a úrokov z omeškania 9,25 % odo dňa vykonateľnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 19C/53/2013. Dôvodil tým, že žalovaný si nepočínal v súlade s § 415 Občianskeho zákonníka, keď si svoje vlastnícke právo v trestnom konaní vedenom na OR PZ v Nových Zámkoch, ČVS: U.-XXX/OVK-G.-XXXX C. uplatnil zjavne neúčelne a bez právneho dôvodu, aj keď formálne v zmysle zákona mal na to právo. V dôsledku odvolania žalovaného proti rozhodnutiu vyšetrovateľa o vrátení motorového vozidla značky M. - K. R. XXX, evidenčné číslo G. XXX N. (ďalej len „motorové vozidlo“) prokurátor 5.3.2013 rozhodol o nutnosti uplatnenia si vlastníckeho práva žalobou na súde, a teda žalobca bol nútený takúto žalobu podať; svojím konaním žalovaný znemožnil vydanie motorového vozidla, ktoré mu chcel vyšetrovateľ vydať. Žalovaný bol nečinný a až v rámci súdneho konania uznal skutkové a právne námietky žalobcu. Mal za to, že vzhľadom na skutkový a právny stav v trestnom konaní bolo od počiatku zrejmé, že predmetné motorové vozidlo je jeho vlastníctvom a práve žalovaný svojím konaním zabránil jeho riadnemu a včasnému vydaniu žalobcovi, čím zapríčinil zmenšenie hodnoty predmetného vozidla. Toto motorové vozidlo bolo prakticky jeden a pol roka nejazdené, nikto sa o neho nestaral, jeho technický stav sa neprimerane zhoršil. Konaním žalovaného mu tak vznikla majetková ujma znížením hodnoty predmetného motorového vozidla. Poukázal na to, že i keď žalovaný neporušil žiadnu právnu povinnosť v zmysle § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, nepochybne došlo k strate hodnoty na predmetnom vozidle a tým aj ku škode. 3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania zistil, že predmetné motorové vozidlo bolo 31.7.2012 zadržané orgánmi činnými v trestnom konaní; 5.10.2012 bolo prevzaté vyšetrovateľom, ktorý následne vydal uznesenie o vydaní predmetného motorového vozidla žalobcovi. Žalovaný v trestnom konaní, vedenom na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Nových Zámkoch, ČVS: U.-XXX/OVK-G.-XXXX C. podal sťažnosť proti tomuto uzneseniu. Po prešetrení sťažnosti žalovaného bolo zrušené uznesenie o vydaní predmetného motorového vozidla a vec vrátená na ďalšie konanie. v ktorom boli sporové strany uzrozumené o nutnosti uplatnenia si vlastníckeho práva žalobou na súde. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 19C/53/2013 bolo určené vlastnícke právo žalobcu k predmetnému motorovému vozidlu; rozsudok nadobudol právoplatnosť 12.12.2013 a vykonateľnosť 17.12.2013. Motorové vozidlo bolo od 31.7.2012 do 27.1.2014 odstavené v priestoroch Policajného zboru v Štúrove. Znaleckým posudkom č. 9/2014 z 13.3.2014 (Ing. Y. V.) bola vyčíslená zmena technického stavu predmetného motorového vozidla ako zmena všeobecnej technickej hodnoty vozidla vo výške 5.035 eur. Všeobecná hodnota vozidla predstavovala k 31.7.2012 sumu 23.315 eur a všeobecná hodnota vozidla ku dňu jeho prevzatia žalobcom opäť do užívania bola len 18.280 eur, išlo o rozdiel 5.035 eur; súčasne znalecký posudok vyčíslil aj celkové náklady na spojazdnenie vozidla sumou 849 eur. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že nemohol motorové vozidlo užívať z viny žalovaného a že z jeho viny bolo mimo sféru vlastníckeho práva žalobcu. Zdôraznil, že sám žalobca poukázal na to, že žalovaný využil všetky dostupné prostriedky v spornom období (sťažnosť voči uzneseniu vyšetrovateľa) ako aj účasť na súdnom konaní o určenie vlastníckeho práva k vozidlu, ktoré však inicioval žalobca. Vlastnícku žalobu mohla iniciovať ktorýkoľvek zo strán, obe strany boli totiž odkázané na občiansko-právne konanie. Nemožno preto podľa jeho názoru dávať za vinu žalovanému, že nejakým spôsobom svojim konaním spôsobil vznik škody, uplatňovanej zo strany žalobcu v konaní a že by žalovaný niesol zodpovednosť za odstávku predmetného vozidla a teda, že by bol v danej veci pasívne legitimovaný. 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že prevenčná povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka ukladá každému vo vzťahu ku všetkým subjektom, teda i vlastníkovi, resp. disponentovi povinnosť užívať a spravovať svoj majetok tak, aby jeho stav nespôsobil škodu inému, v danom prípade dbať na to, aby na predmetnom motorovom vozidle boli urobené opatrenia zamedzujúce, či znižujúce možnosť vzniku škody na majetku, či iných hodnotách, a pokiaľ škoda už hrozí, urobiť opatrenia na jej odvrátenie. V tejto súvislosti zdôraznil, že bolo mimo žalovaného, aby za vznik prípadnej škody zodpovedal, keďže motorové vozidlo bolo odobraté orgánmi činnými v trestnom konaní; žalovaný neporušil žiadnu svoju povinnosť (§ 415 a § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka), jeho konanie i správanie sa bolo v súlade s právnymi predpismi. Pri náhrade škody musia byť kumulatívne splnené všetky zákonné predpoklady horeuvedené; v danom prípade však v celosti naplnené neboli, a preto žalobu s poukazom na § 415, § 420 ods. 1, § 420 ods. 2, § 420 ods. 3, § 441, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 20 ods. 1 veta prvá Ústavy SR zamietol a to aj v časti uplatňovaného príslušenstva pohľadávky, majúc za to, že predmet sporu ako taký bol nedôvodný. O náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p podľa zásady úspechu v konaní a priznal v konaní úspešnému žalovanému ich 100 % náhradu, o výške ktorej rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti napadnutého rozsudku. 5. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. ho zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal proti právnemu posúdeniu veci, keď súd prvej inštancie vôbec nevyhodnotil, že to bol práve orgán činný v trestnom konaní, t.j. vyšetrovateľ, ktorý na základe dôkazov produkovaných v trestnom konaní dospel k záveru, že vlastníkom motorového vozidla je jednoznačne on a preto mu je potrebné motorové vozidlo vydať. Bol to silný dôkaz svedčiaci o tom, že vlastnícke právo žalovaného bolo prinajmenšom dubiózne resp. vo svetle dôkazov produkovaných v trestnom konaní slabé a nedostatočné. Mal za to, že ak už žalovaný „zablokoval“ vydanie motorového vozidla v jeho prospech, potom mal byť aj naďalej aktívny a iniciatívny a snažiť sa naďalej svoje vlastnícke právo k motorovému vozidlu jednoznačne preukázať; žalovaný bol však pasívny a žalobu (o určenie vlastníctva) nepodal. Dodal, že nevie dokedy by sa dubiozita vlastníckeho práva naťahovala, nebyť toho, že bol naďalej aktívny, príslušnú žalobu na Okresný súd Bratislava III podal a žiadal, aby tento súd určil, že predmetné motorové vozidlo tvorí jeho výlučné vlastníctvo. Poukázal na to, že žalovaný v rozpore so svojím dovtedajším stanoviskom a postojom k vlastníctvu motorového vozidla napokon hneď v rámci prvého pojednávania uznal nezvratné dôkazy svedčiace vlastníctvu žalobcu. Na základe uvedeného súd mohol vyniesť pre žalobcu pozitívny rozsudok, voči ktorému žalovaný ani nepodal odvolanie. Žalovaný si teda jednoznačne nepočínal podľa § 415 Občianskeho zákonníka a zapríčinil, že motorové vozidlo bolo žalobcovi vydané v podstate o rok neskoršie. Žalovaný neurobil nič, aby preukázal svoje vlastnícke právo k motorovému vozidlu a muselo mu byť jasné, že výlučným vlastníkom motorového vozidla je žalobca. Tým zapríčinil, že takouto dlhou odstávkou vozidla v nevhodných podmienkach sa vozidlo znehodnotilo a bola spôsobená škoda. Medzi vznikom škody a porušením právnej povinnosti jednoznačne existuje aj príčinná súvislosť a nie je sporné, kto takýto stav zavinil. Napokon uviedol, že so všetkými týmito skutočnosťami a konzekvenciami, ktoré z toho vyplývajú sa súd prvej inštancie pri vyhodnotení dôkaznej situácie a formovaní svojho právneho názoru nezaoberal a preto ani nemohol dospieť k správnemu právnemu záveru o spôsobení škody žalobcom. 6. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379,§ 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 29.6.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 7. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu na priznanie náhrady škody na zaistenom motorovom vozidle. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery, na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, ktoré aj správne vyložil a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu návrhu aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnými argumentmi sporových strán. 8. K dôvodu žaloby, že škodu spôsobil žalovaný podaním sťažnosti proti rozhodnutiu vyšetrovateľa o vrátení predmetného vozidla, odvolací súd poukazuje na ústavnú úpravu v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Toto ustanovenie vymedzuje základné funkcie súdneho konania (konania na inom orgáne), ktorým je ochrana práva, zvlášť práva subjektívneho. Právo na prístup k súdu (k inému orgánu) však nemožno vykladať tak, že ho má len ten, komu subjektívne právo svedčí, lebo práve to má byť v súdnom konaní zistené. Právo na prístup k súdu má i taký subjekt práva, ktorému subjektívne právo nesvedčí, hoci sa domnieva opak. Iný výklad by znamenal protiústavné odopretie spravodlivosti (denegatio iustitiae). 9. Odvolací súd z vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie, ktorého skutkové závery žalobca nespochybňoval, nezistil, že by žalovaný podal sťažnosť proti rozhodnutiu vyšetrovateľa zjavne bezdôvodne alebo, že by dokonca zneužil svoje právo. Za zneužitie tohto práva by bolo možno považovať situáciu, ak by podal sťažnosť nie na ochranu svojho, hoci aj domnelého subjektívneho práva, ale len pre konanie samo a k právom neodôvodnenej ujme žalovaného. Žalovaný v trestnom konaní podal sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa, ktorým rozhodol o vrátení predmetného zaisteného motorového vozidla žalobcovi s odôvodnením, že vozidlo nadobudol zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníctva od Z. L. a tým, že z dokladov predložených v trestnom konaní nebolo nepochybné, že vlastníkom je žalobca. Prokurátor sťažnosti vyhovel podľa ustanovenia § 97 ods. 1 tretia veta Trestného poriadku, podľa ktorého pri pochybnostiach o vlastníctve zaistenej veci sa táto ponechá v úschove podľa § 94 a osoby, ktoré si na vec robia nárok, sa upozornia, aby ho uplatnili v civilnom procese. Z uvedeného vyplýva, že i prokurátor mal pochybnosti o vlastníctve žalobcu k predmetnému vozidlu a rozhodnutie o tejto otázke ponechal na civilný súd. Za tejto situácie, ak žalovaný spochybňoval vlastníctvo žalobcu zmluvou, ktorou ho mal nadobudnúť do vlastníctva on a orgán, ktorý vo veci konal ponechal rozhodnutie o spochybňovanom vlastníctve súdu, nemožno vyvodiť, že žalovaný podaním sťažnosti v trestnom konaní zneužil svoje právo podať sťažnosť na ujmu žalobcu. Odvolací súd rovnako nepovažuje za konanie v rozpore s ustanovením § 415 Občianskeho zákonníka, ak žalovaný nepodal hneď po výzve vyšetrovateľa žalobu o určenie vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu. Za situácie, ak žalobu na určenie vlastníctva podal v lehote stanovenej vyšetrovateľom žalobca, nemohol žalovaný svojou nečinnosťou (nepodaním žaloby na určenie vlastníctva k vozidlu) spôsobiť žalobcovi škodu, keďže cieľ, ku ktorému sa malo dôjsť podaním žaloby žalovaným, sa rovnako dosiahol konaním žalobcu (podaním žaloby o určenie vlastníctva žalobcom). Vyjadrenie žalovaného v konaní o určenie vlastníctva k predmetnému motorovému vozidlu vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 19C/53/2013, hneď na prvom pojednávaní, že žiada žalobe vyhovieť s vysvetlením, že vlastníctvo žalobcu uznáva po oboznámení sa s obsahom vyšetrovacieho spisu Okresného riaditeľstva PZ, odboru kriminálnej polície Nové Zámky ČVS: U. - XXX/OVP-G.-XXXX C. preukazuje, že zobral do úvahy výsledky dokazovania k veci v trestnom konaní a nemienil predlžovať konanie, a teda ani odďaľovať vydanie predmetného vozidla políciou žalobcovi. 10. Predpokladom vzniku všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka je porušenie právnej povinnosti, t.j. objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická (či právnická) osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým ako mala konať, aby splnila svoje povinnosti. Žalovaný tým, že podať sťažnosť v trestnom konaní a nepodal žalobu (keď ju už podal žalobca) o určenie vlastníctva, neporušil žiadnu právnu povinnosť, ktorá by viedla k vzniku škody na predmetnom motorovom vozidle. Rovnako nie je možné jeho konanie považovať ani za porušenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, stanovenej § 415 Občianskeho zákonníka. Tá sa vzťahuje na prípady, keď s ohľadom na všeobecnú skúsenosť je možné predpokladať, s prihliadnutím na konkrétne okolnosti, že ku vzniku škody môže dôjsť a konajúci nezachová taký stupeň pozornosti, príp. ohľaduplnosti, ktorý je spôsobilý zabrániť vzniku škody. V danej veci však ako bolo uvedené vyššie o takýto prípad nešlo a žalovaný si iba uplatnil zákonom predpokladaným spôsobom svoje právo a po tom ako získal ďalšie informácie v trestnom konaní, uznal vlastnícke právo žalovaného k predmetnému motorovému vozidlu, čím prispel k skoršiemu vydaniu motorového vozidla žalobcovi. 11. Na uvedenom základe skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí uplatňovaného nároku, keď nebolo preukázané, že by sa žalovaný dopustil protiprávneho konania, či konania, ktoré by bolo porušením povinnosti predchádzať škodám, v dôsledku ktorého by vznikla žalobcovi škoda na predmetnom motorovom vozidle, čím bol vylúčený základný predpoklad pre priznanie náhrady škody. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).