Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/98/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314211496 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314211496.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcu: A-R Halicilik Turizm Sanayi Ve Ticaret Anonim Şirketi, IČO: 001256, so sídlom Acipayam Yol Kavşagi Tavas/ Denizli, Turecko, IČO: 001256, zastúpený advokátom: Mgr. Peter Lupták, Námestie Štefana Moyzesa č. 3, Banská Bystrica, proti žalovaným: X/ V.. V. A., N.. XX. XX. XXXX, A. L.. Č.. W. Č.. XX, A., X/ W.. T.. J. A., W.., N.. XX. XX. XXXX, A. L.. Č.. W. Č.. XX, A., žalovaní 1/ a 2/ zastúpení: HKP Legal, s.r.o., Križkova ul. č. 9, Bratislava, IČO: 36 727 334, o zaplatenie istiny 2.600 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 20. augusta 2015, č. k. 21C/3/2015 - 122, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť istinu 2.600 eur so 6 % ročným úrokom z omeškania od 16. 01. 2013 do zaplatenia, titulom nedoplatku kúpnej ceny z Kúpnej zmluvy č. XXXXXX zo dňa 24. 09. 2012. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 53 ods. 1, 5, § 588 Občianskeho zákonníka, článkom 8 ods. 3, čl. 6g a čl. 9 Tureckého zákonníka na ochranu spotrebiteľa, Čl. 11 druhá časť Správneho nariadenia o zásadách uplatnenia a postupu pri podomových obchodoch GR č. 251 zo dňa 13. 06. 2003 v súvislosti s tureckým zákonom č. 4822 o ochrane spotrebiteľa a vecne zánikom záväzkovoprávneho vzťahu medzi stranami sporu odstúpením žalovaných 1/ a 2/ na pojednávaní dňa 16. 06. 2015 od Kúpnej zmluvy, v dôsledku čoho nárok žalobcu na doplatenie kúpnej ceny podľa Kúpnej zmluvy zanikol. Poukázal na skutočnosť, že žalobca, ktorý mal podľa Zmluvy žalovaným dodať tovar v januári 2013 a domáhajúci doplatenia kúpnej ceny tovaru nepreukázal, že kedykoľvek žalovaným vôbec predmet kúpy doručoval a títo ho odmietli prevziať s tým, že za predpokladu platnosti Kúpnej zmluvy je nutné konštatovať, že žaloba bola podaná predčasne, nakoľko žalobca sa nemôže domáhať plnenia od žalovaných 1/, 2/ bez toho, aby sám splnil záväzok, prípadne preukázal, že sa žalovaní 1/, 2/ dostali do omeškania s prevzatím tovaru. Uviedol, že mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaní 1/ a 2/ v rámci poznávacieho zájazdu organizovaného cestovnou kanceláriou navštívili manufaktúrnu dielňu žalobcu v C., kde sa oboznámili s výrobou kobercov s možnosťou ich zakúpenia a dňa 24. 09. 2015 (správne 24. 09. 2012, pozn. odvolacieho súdu), pričom priamo v takejto dielni uzavreli so žalobcom kúpnu zmluvu, na základe ktorej za kúpnu cenu 2.900 eur zakúpili koberček a zároveň zložili zálohu 300 eur s tým, že tovar mal byť podľa Zmluvy dodaný v januári 2013. Uviedol, že nakoľko podľa článku 8 ods. 3, článku 6g a článku 9 Tureckého zákonníka na ochranu spotrebiteľa TKHK v súlade s právnou smernicou EÚ o anulovaní podomového obchodu 85/77/EGG, z dôvodu, že im nebol doručený predmet kúpy a Kúpna zmluva nemá náležitosti zmluvy podľa tureckého práva tým, že neobsahuje poučenie o práve od zmluvy odstúpiť, vyhodnotil odstúpenie žalovaných 1/ a 2/ od Zmluvy na pojednávaní dňa 16. 06. 2015 za platné, keďže je nepochybné, že právny vzťah medzi stranami sporu je podriadený a spadá pod spotrebiteľský vzťah. Poukázal na skutočnosť, že podľa Tureckého zákonníka je možné o podomovom obchode hovoriť aj vtedy, keď sa kúpna zmluva podpisuje priamo v priestoroch danej firmy (manufaktúry), a spotrebiteľ je v rámci zájazdu vedený organizátorom alebo sprievodcom zájazdu k obchodu s kobercom a tak nahovorený na uzavretie kúpnej zmluvy, keď spotrebiteľ pri prvých krokoch vyjednávania obchodu vlastnú aktivitu nevyvíja, pričom však podľa článku 9 TKHK musí kobercová firma o práve odstúpenia od zmluvy zákazníka informovať v písomnej forme, keď podľa článku 6g Výnosu o podomovom predaji môže byť poučenie vytlačené iba na formulári zmluvy, čo v prípade Kúpnej zmluvy zo dňa 24. 09. 2012 splnené nebolo, a ak poučenie v zmluve absentuje, prináleží spotrebiteľovi časovo neohraničená doba na odstúpenie od zmluvy, pričom do skončenia tejto lehoty má dodávateľ podľa článku 8 ods. 3 TKHK zakázané prijať úhradu kúpnej ceny a nedostatok tohto poučenia je neprijateľnou zmluvnou podmienkou aj podľa tureckého zákona na ochranu spotrebiteľa. Nestotožnil sa s tvrdením právneho zástupcu žalobcu, že odstúpenie od zmluvy je neúčinné, keďže nie je na takýto úkon splnomocnený, nakoľko zo Splnomocnenia zo dňa 03. 04. 2014 vyplýva, že má generálnu plnú moc od žalobcu a tým aj na prijímanie odstúpenia od zmluvy týkajúce sa žalobcu, preto dôjdením odstúpenia od zmluvy druhej strane na pojednávaní dňa 16. 06. 2015 Kúpna zmluva zanikla, a stranám vznikla povinnosť podľa § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť si vzájomné plnenia. Výrok, ktorým rozhodol o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom žalovaných 1/ a 2/ v konaní, ktorým priznal náhradu trov konania vo výške 526,57 eur, vyčíslených podľa § 13a ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. za štyri úkony právnej služby á 101,25 eur (príprava a prevzatie zastúpenia, písomné vyjadrenie zo dňa 02. 03. 2015, účasť na pojednávaní dňa 16. 06. 2015 a 30. 06. 2015), režijný paušál 4 x 8,39 eur, 20 % DPH s tým, že žalovaným nepriznal náhradu za stratu času advokáta podľa ustanovenia § 17 ods. 1 vyhlášky, ktoré sa vzťahuje výlučne na miesto, ktoré nie je sídlom advokáta, avšak nie mestskej časti jedného a toho istého mesta. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O. s. p. a navrhol napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, nakoľko rozsudok je nezákonný a nesprávny. Vytkol súdu prvej inštancie, že pokiaľ pri svojom rozhodovaní vychádzal z ust. § 53 ods. 1, 5 a § 588 Občianskeho zákonníka, posúdil vec zjavne právne nesprávne, nakoľko kúpnu zmluvu uzavretú v obchodnom priestore žalobcu v Turecku je nepochybne potrebné posudzovať podľa tureckého práva, pretože zmluvné strany si turecké právo zvolili priamo v kúpnej zmluve (čl. 3 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky) s tým, že ak by aj voľba práva medzi zmluvnými stranami dohodnutá nebola, podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (Rím I), by sa aj v tomto prípade spravovala tureckým právom. Namietol, že daná právna vec sa musí posudzovať podľa tureckého práva aj s ohľadom na ochranu spotrebiteľa s tým, že je síce pravdou, že turecké právo obsahuje zákon o ochrane spotrebiteľa (č. XXXX zo dňa 14. 06. 2003), avšak tento zákon v prípade, ktorý je predmetom tohto konania aplikovať nemožno, aj keď článok 6 spolu s poznámkou č. 25 Úvodu k Nariadeniu v prípade spotrebiteľských zmlúv pripúšťa aplikovateľnosť práva štátu spotrebiteľa, avšak výlučne v prípade, ak predajca vykonáva svoju obchodnú a podnikateľskú činnosť v krajine obvyklého pobytu spotrebiteľa, alebo ak svoju činnosť smeruje na túto krajinu alebo niekoľko krajín, vrátane tejto krajiny, avšak jeho spoločnosť toto nerobí a ani v Európskej únii, resp. v Slovenskej republike nemá žiadne pobočky, organizačné zložky, agentúrny predaj, obchodných zástupcov, webové stránky a ani neorganizoval zájazdy do svojej výrobne a teda nespôsobil, aby kupujúci do jeho predajne prišli. Poukázal na skutočnosť, že na propagačných materiáloch cestovnej kancelárie, predložených žalovanými je uvedené iba to, že sa navštívi výrobňa kobercov, avšak žiadna konkrétna tam uvedená nie je, pritom v danej oblasti F. sa nachádza množstvo výrobní a predajní kobercov a z ničoho sa nedá vydedukovať, že by cielene aj s pomocou cestovnej kancelárie oslovoval kupujúcich a vytkol súdu prvej inštancie, že sa s touto argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal. Žalobca vo svojom odvolaní ďalej uviedol, že podomovým predajom podľa čl. 8 tureckého zákona o ochrane spotrebiteľa sú predaje, ktoré sa uzatvárajú mimo priestorov kamenného obchodu, veľtržných výstavísk, trhovísk a podobných predajných priestorov a obchodnými priestormi podľa článku 4 písm. f/ správneho nariadenia o zásadách uplatnenia a postupu pri podomových obchodoch, RG č. XXX zo dňa 13. 06. 2003, ktorým sa vykonáva turecký zákon o ochrane spotrebiteľa, sú predajne, kancelárie, správne priestory, fabriky, oddelenia, sklady, hotely, zábavné podniky, športové centrá, výrobné haly a podobné priestory, ktoré sa používajú na vykonávanie poľnohospodárskych, remeselných podnikateľských alebo profesijných aktivít, z čoho vyplýva, že jeho výrobňa kobercov sa považuje za obchodný priestor a je zrejmé, že predaj sa v tomto prípade mimo obchodných priestorov nekonal, z dôvodu ktorého turecký zákon na ochranu spotrebiteľa na tento predaj aplikovať nemožno, pričom súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal ani s touto argumentáciou a bez toho, aby to malo akúkoľvek oporu v hmotnom práve konštatoval, že právny vzťah medzi účastníkmi je podriadený a spadá pod spotrebiteľský vzťah, rovnako ako aj záver o tom, že podľa Tureckého zákonníka o podomovom obchode možno hovoriť aj vtedy, keď sa kúpna zmluva podpisuje priamo v priestoroch danej firmy (manufaktúry), ale spotrebiteľ je v rámci zájazdu (cesty) vedený organizátorom zájazdu alebo sprievodcom zájazdu k obchodu s kobercom a tak nahovorený k uzavretiu kúpnej zmluvy, pričom spotrebiteľ nevyvíja vlastnú aktivitu pri prvých krokoch vyjednávanie obchodu. Uviedol, že nakoľko v tomto prípade sa nejedná o spotrebiteľskú zmluvu, sú úvahy súdu prvej inštancie o údajnej dôvodnosti odstúpenia od zmluvy žalovanými z dôvodu neuvedenia poučenia o možnosti odstúpiť od zmluvy zjavne nesprávne, keďže na odstúpenie nebol žiadny právny dôvod a odstúpenie v priebehu súdneho konania vykonané žalovanými 1/ a 2/ je absolútne neplatným právnym úkonom a je potrebné ho považovať za prejav účelovej snahy žalovaných 1/ a 2/ zbaviť sa zodpovednosti za nesplnenie riadne dohodnutého záväzku. Namietol aj na nesprávny záver súdu prvej inštancie, že nebolo preukázané doručovanie predmetu kúpy žalovaným a ich odmietnutie predmet kúpy prevziať, nakoľko v konaní opakovane poukázal na vyjadrenie samotných žalovaných v ich odpore, v ktorom uviedli, že začiatkom roku 2013 ich telefonicky kontaktovala pani, ktorej hlas spoznali z exkurzie v F. (správne F., pozn. odvolacieho súdu) a ich odpoveď bola, že vzhľadom na vážne ochorenie matky, ktoré si vyžiadalo enormné náklady, nie sú zatiaľ schopní prevziať koberček a uhradiť doplatok. Uviedol, že pokiaľ by súd prvej inštancie tento dôkaz hodnotil v súlade s § 132 O. s. p. a v súlade so zásadami logiky, musel by dospieť k záveru, že strany uzavreli kúpnu zmluvu, na základe ktorej bol povinný dodať žalovaným predmet kúpy, žalovaní ho prevziať a zaplatiť kúpnu cenu, avšak žalovaní po tom, čo ich žalobca k prevzatiu vyzval, tovar prevziať odmietli, čím sa dostali do omeškania a nakoľko uvedené omeškanie nemá žiadny vplyv na povinnosť žalovaných zaplatiť mu prvým dňom ich omeškania s prevzatím tovaru dohodnutú kúpnu cenu, resp. jej doplatok, je jeho nárok daný a žaloba bola podaná dôvodne. 3. Žalovaní 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že navrhujú napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti, keď sa s právnym názorom žalobcu, že vzťah medzi stranami nie je spotrebiteľským ale obchodnoprávnym vzťahom nestotožnili, pretože podľa Zákonníka na ochranu spotrebiteľa (Tüketicinim Korunmasi Hakkinda Kanun, TKHK), do ktorého boli prevedené európske právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, konkrétne článok 3/h definuje spotrebiteľský obchod ako každý právny úkon, ktorý sa uskutoční na trhu tovarov alebo služieb medzi spotrebiteľom a predajcom, pričom spotrebiteľom je každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá nejaký tovar alebo službu nezíska, nevyužíva alebo nespotrebúva na živnostenský alebo profesijný (t. j. podnikateľský) účel a predajcom/ dodávateľom je fyzická alebo právnická osoba, vrátane verejného podniku, ktorý spotrebiteľovi ponúka tovar alebo službu pri výkone svojej živnostenskej alebo profesijnej (podnikateľskej) činnosti. Poukázali na súdnu prax tureckých súdov v skutkovo podobných prípadoch ako v posudzovanej veci, keď do C. pricestuje účastník zájazdu, ktorý si v niektorej z miestnych kobercových fabrík kúpi koberec, teda keď sa spotrebiteľský obchod uskutočnil v následnosti nejakého podujatia v predajných priestoroch predajcu s tým, že z doslovného znenia zákona totiž nie je celkom jasné, či sa na takéto situácie má vzťahovať článok 8 ods. 1 TKHK rovnako ako na spotrebiteľské kúpy mimo obchodných priestorov predajcu, nakoľko pri obchodných zmluvách uzatváraných obyčajne v obchodných priestoroch predajcu sa berie do úvahy, či spotrebiteľ vynakladá pri kúpe vlastnú iniciatívu a môže sa na obchodné rokovanie pripraviť a porovnať si obchodné ponuky alebo existuje nebezpečenstvo nečakaného nátlaku na neho, pričom tieto úvahy o zmysle ochrany pomocou zákonných smerníc o podomovom obchode možno súčasne ozrejmiť tak, že existuje predpis na ich aplikáciu v situácii, keď spotrebiteľ dostáva na svoje rozhodnutie podnet, či už po určitom podujatí alebo na základe pozvania priamo od dodávateľa alebo tretej osoby, nakoľko turecký zákonodarca, ako to bolo potvrdené výkladom kasačného súdneho dvora (13 HD, 1997/2242 E. 1997/4027K.v. zo dňa 07. 05. 1997), sa neviaže na pojem podujatie v rámci voľného času, preto nie je dôležité, či ide o podujatie vo voľnom čase v rámci viacdňovej cesty, organizovaného zájazdu, kultúrneho podujatia, predvádzania filmov alebo tanečného podujatia, ale to, či spotrebiteľovi dáva podnet na odovzdanie prejavu svojej vôle iný zmluvný partner alebo spolupôsobiaca tretia osoba. Poukázali na stanovisko Ministerstva sociálnych vecí Rakúskej republiky zo dňa 26. 06. 2012, v ktorom sa uvádza, že organizátori lákajú turistov na lacné alebo úplne bezplatné zájazdy do C., pri ktorých je už v prospekte ako trvalý bod programu naplánovaná návšteva aj manufaktúry kobercov, kam sú turisti odvezení v sprievode zástupcu cestovnej kancelárie alebo manufaktúry, aby tam boli „zaslepení“ (psychologicky nahovorení) k vykonaniu unáhlenej kúpy, často spolu aj so zaplatením kúpnej ceny, pričom turecké právo pozná pri uplatňovaní právnej smernice o podomovom predaji (85/577/ EHS) právo na odstúpenie od zmluvy podľa článku 8 TKHK, nakoľko podomovým predajom je kúpa priamo v priestore manufaktúry, keď je spotrebiteľ v rámci zájazdu vedený k obchodu s kobercom a tak nahovorený na kúpu s tým, že nezáleží kde bol obchod uzavretý ale oveľa viac na tom, že rozhodnutie o kúpe je vyvolané treťou stranou (sprievodcom zájazdu alebo predajcom kobercov). Uviedli, že podľa článku 9 TKHK musí kobercová firma o práve na odstúpenie od zmluvy informovať zákazníka v písomnej forme na formulári zmluvy (článok 6g Výnosu o podomovom predaji), podľa článku 8 ods. 3 TKHK je lehota na odstúpenie 7 dní, s možnosťou individuálneho dojednania jej predĺženia, pričom jej skrátenie nie je možné (článok 6g Výnosu o podomovom predaji) a ktorá začína plynúť podpisom zmluvy, pokiaľ sa tovar dodá v ten istý deň, alebo dátumom dodania tovaru, ak sa jeho dodanie uskutoční po podpise zmluvy, avšak súčasne musí byť pri dodaní tovaru zákazník písomne poučený o práve na odstúpenie od zmluvy, vrátane mena a adresy, kam sa má odstúpenie doručiť, pričom prijatie úhrady kobercovou firmou do skončenia lehoty na odstúpenie podľa článku 8 ods. 3 TKHK je zakázané a v prípade absencie poučenia má zákazník časovo neobmedzenú dobu na odstúpenie od zmluvy bez toho, aby znášal náklady vrátenia tovaru. Uviedli, že v priebehu konania preukázali, že do manufaktúry žalobcu bola cestovnou kanceláriou, prostredníctvom ktorej vycestovali do C., organizovaná exkurzia o remesle pradiarov s možnosťou nákupu, ktorej hlavným podujatím bola prehliadka remeselných miestností s pradiarkou, nasledovaná prezentačnou show vo veľkej miestnosti s ukážkami kobercov v „tanečnom“ prevedení a na konci boli masívne spracúvaní na kúpu kobercov, z čoho nesporne vyplýva, že žalobca vystupoval v postavení dodávateľa a oni v postavení spotrebiteľov, ako aj účelovosť tvrdenia žalobcu, že neorganizoval ani neorganizuje zájazdy do svojej výrobne, pretože je nepredstaviteľné, aby si cestovná kancelária pristavila autobus pri manufaktúre žalobcu náhodne a bez akejkoľvek koordinácie so žalobcom, čo potvrdzujú aj skúsenosti turistov z N., T. P. Č. T., keď práve na základe dohody cestovnej kancelárie s firmou predávajúcou koberce organizujú tzv. „W.“, zľavnené turistické zájazdy, na ktoré upozorňovali počas konania. Uviedli, že z opatrnosti počas pojednávania doručili právnemu zástupcovi žalobcu odstúpenie od kúpnej zmluvy č. XXXXXX, od ktorej žalobca v konaní odvodzuje svoje údajné nároky, s poukazom na čl. 8 TKHK oprávňujúci ich k odstúpeniu od zmluvy v časovo neohraničenej dobe, preto žalobcovi v zmysle tureckého právneho poriadku nikdy nevzniklo právo na zaplatenie kúpnej ceny za doposiaľ nedodaný predmet kúpy, ktorý sa žalobca doposiaľ ani nepokúsil im fyzicky doručiť spôsobom, aký predpokladá kúpna zmluva a preto strana, ktorá porušila svoje zmluvné povinnosti, je výlučne žalobca a nakoľko im tovar dodaný nebol, nemohli sa dosť do omeškania s úhradou kúpnej ceny. Namietli, že v konaní nebolo preukázané a je naďalej sporné, z akého titulu si žalobca uplatňuje svoj údajný nárok, keď podľa označenia v zmluve mala byť jej účastníkom žalovaná 1/, ktorá však zmluvu nikdy nepodpísala, nakoľko podpis patrí žalovanému 2/, a preto iba z tohto dôvodu nemôžu byť v konaní pasívne legitimovaní obaja s tým, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani bremeno tvrdenia vo vzťahu k ich pasívnej legitimácii, avšak aj napriek ich názoru, že nie sú vôbec pasívne legitimovaní, vykonali kroky k ukončeniu údajného zmluvného vzťahu so žalobcom a v konaní vyvracali skutkové a právne závery, ktoré považujú za nesprávne. Poukázali na absurdnosť nároku žalobcu, ktorý si nárokuje zaplatenie sumy 2.600 eur, avšak do dnešného dňa im žiaden tovar nedodal, ale oni si povinnosť zaplatiť zálohu v sume 300 eur splnili a v dôsledku odstúpenia od zmluvy majú nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto konanie žalobcu považujú za rozporné s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných 1/ a 2/ k jeho odvolaniu uviedol, že s ich argumentáciou zásadne nesúhlasí, nakoľko ide o pokračovanie ich účelovej snahy vyhnúť sa splneniu svojich zmluvných povinností a na podporu správnosti argumentácie, že vzťah medzi ním a žalovanými nebol spotrebiteľský a že sa nejednalo o podomový predaj, pri ktorom by mohli žalovaní s ohľadom na absenciu poučenia o možnosti kedykoľvek odstúpiť od uzatvorenej kúpnej zmluvy, predložil rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 08. 12. 2015, sp. zn. 20Co 406/2015, vydaný v identickej právnej veci, v ktorej odvolací súd zmenil napadnutý zamietajúci rozsudok tak, že žalobe vyhovel. K námietke žalovaných o nedostatku ich vecnej pasívnej legitimácie uviedol, že je zjavne účelová, nakoľko z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že kupujúcimi boli obidvaja žalovaní ako manželia. Nesúhlasil s názorom žalovaných tvrdiacich, že ide o údajný rozpor s dobrými mravmi, nakoľko medzi stranami bola riadne uzavretá kúpna zmluva, ktorou boli a sú viazané obe strany a povinnosťou zmluvných strán bolo túto zmluvu dodržať, resp. svoje zmluvné povinnosti splniť, t. j. ako žalobca bol povinný tovar, ktorý bol predmetom kúpnej zmluvy žalovaným dodať a žalovaní boli povinní ho prevziať a zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Uviedol, že jeho spoločnosť bola pripravená žalovaným tovar dodať a začiatkom roku 2013 ich na prevzatie tovaru vyzvala, avšak žalovaní prevzatie tovaru odmietli, čím sa dostali so splnením svojej povinnosti tovar prevziať do omeškania, ktoré však nemá žiadny vplyv na ich povinnosť zaplatiť mu prvým dňom omeškania s prevzatím tovaru dohodnutú kúpnu cenu, resp. doplatok kúpnej ceny. 5. Žalovaní 1/ a 2/ vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedli, že sa presvedčivým a vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadali nielen s otázkou spotrebiteľského charakteru súdenej veci, ale aj nedostatku ich pasívnej legitimácie a pokiaľ žalobca aj naďalej tvrdí opak a poukazuje výlučne na rozsudok Krajského súdu v Hradci Králové zo dňa 08. 12. 2015, sp. zn. 20Co 406/2015, aj napriek tomu, že nebol prílohou vyjadrenia žalobcu, ktoré im bolo doručené, sú presvedčení, že ak by v predmetnej veci z Č. T. na identický skutkový stav české súdy aplikovali správne ustanovenia tureckých zákonov, nemohli by dospieť k záveru, že žalobe by bolo možné čo aj len čiastočne vyhovieť. Zdôraznili, že žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil ani ich tvrdenia týkajúce sa výkladu príslušných ustanovení TKHK a zotrvali na tvrdení, že žalobcovi by v zmysle tureckého právneho poriadku nikdy nevzniklo právo na zaplatenie kúpnej ceny za doposiaľ nedodaný tovar pre nesplnenie zmluvných podmienok zo strany žalobcu ako aj pre odstúpenie od zmluvy z ich strany, ktoré vykonali v súlade a spôsobom predpokladaným ustanoveniami TKHK a taktiež zotrvali na tvrdení, že konanie žalobcu v tejto právnej veci je fundamentálne rozporné s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, nakoľko dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny, keď súd prvej inštancie neposúdil vec správne po právnej stránke, na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a odvolaniu žalobcu je potrebné priznať úspech. 7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 8. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 9. Z obsahu žaloby žalobcu vyplýva, že žiadal uložiť žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu istinu 2.600 eur so 6 % úrokom z omeškania ročne od 16. 01. 2013 na tom skutkovom základe, že žalovaná 1/ uzavrela dňa 24. 09. 2012 na pobočke žalobcu kúpnu zmluvu č. XXXXXXX na koberce v celkovej sume 2.900 eur, uhradila zálohu v sume 300 eur s tým, že tovar jej mal byť dodaný začiatkom januára 2013 a doplatok kúpnej ceny vo výške žalovanej istiny mala zaplatiť pri jeho odovzdaní, avšak dňa 06. 12. 2012 oznámila, že tovar z finančných dôvodov je schopná prevziať až v marci 2013, keď po jeho zaslaní ho prevziať odmietla a doplatok kúpnej ceny napriek niekoľkým výzvam, resp. upomienkam nezaplatila. 10. V posudzovanej veci je predmetom odvolacieho konania právne posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým žalobu zamietol z dôvodu, že nárok žalobcu na doplatok kúpnej ceny bol uplatnený predčasne, nakoľko žalobca nepreukázal doručovanie predmetu kúpy žalovaným 1/ a 2/ a skutočnosť, že ho prevziať odmietli, ako i z dôvodu, že účinným odstúpením od kúpnej zmluvy žalovanými 1/ a 2/ na pojednávaní dňa 16. 06. 2015, došlo k jej zániku, ako aj k zániku nároku žalobcu na doplatenie kúpnej ceny podľa kúpnej zmluvy, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu. 11. V posudzovanej veci je nesporné, že žalovaní 1/ a 2/ sa v termíne od 21. 09. do 28. 09. 2012 zúčastnili pobytovo - poznávacieho zájazdu v Turecku, z programu ktorého vyplýva aj zaradenie návštevy dielne, v ktorej sa účastníci mohli oboznámiť s postupom výroby kobercov s možnosťou si priamo u výrobcu koberec zakúpiť za výhodnú cenu, ktorú žalovaní 1/ a 2/ využili a dňa 24. 09. 2012 kúpnu zmluvu podpísal žalovaný 2/ ako manžel žalovanej 1/. 12. Súd prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalovaní 1/ a 2/ mohli od uzavretej kúpnej zmluvy odstúpiť časovo neobmedzene, nakoľko neobsahovala náležitosti podľa tureckého práva, keďže v nej absentuje poučenie o práve od zmluvy odstúpiť, a preto je ich odstúpenie na pojednávaní dňa 16. 06. 2015 platné a daná kúpna zmluva zanikla a tým aj nárok žalobcu na doplatenie kúpnej ceny, aplikujúc článok 8 ods. 3 a článok 6g a článok 9 Tureckého zákonníka na ochranu spotrebiteľa (TKHK) a právnu smernicu EÚ o anulovaní podomového obchodu XX/XX/EGG, je absolútne právne nesprávny, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je možné zistiť, ako dospel súd prvej inštancie k záveru, že išlo o podomový obchod, resp. predaj, keď k uzavretiu zmluvy došlo v podnikovej predajni - manufaktúre, pričom právne podstatnou je aj skutočnosť, že na vec aplikoval už neexistujúcu právnu smernicu EÚ o anulovaní podomového obchodu XX/XX/EGG, ktorou mal pravdepodobne súd prvej inštancie na mysli smernicu Rady č. XX/XXX/EHS z 20. decembra 1985 na ochranu spotrebiteľa pri zmluvách uzatváraných mimo prevádzkových priestorov, ktorá však bola s platnosťou od 13. 06. 2014 smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/83/EÚ z 25. októbra 2011 o právach spotrebiteľov zrušená a ktorú by bolo možné aplikovať iba v prípade, ak by išlo o tzv. podomový predaj. 13. Odvolací súd považuje za nevyhnutné poukázať na skutočnosť, že napriek tomu, že žalobca v priebehu celého konania pred súdom prvej inštancie poukazoval na čl. 8 tureckého zákona o ochrane spotrebiteľa, v zmysle ktorého sa výrobňa kobercov považuje za obchodný priestor, a preto na posudzovanú vec turecký zákon na ochranu spotrebiteľa aplikovať nie je možné, sa súd prvej inštancie s danou argumentáciou v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nevysporiadal, keď odôvodnenie napadnutého rozsudku založil výlučne na argumentačnej línii žalovaných 1/ a 2/ v konaní, pričom sa dopustil závažného pochybenia, keď svoju povinnosť navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napríklad prečo výlučne dôkazy predložené žalovanými pokladal za vierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec si nesplnil, pričom tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s takzvanými opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 14. Ďalšieho pochybenia sa súd prvej inštancie dopustil tým, že pokiaľ dospel k záveru uvedenom v odôvodnení napadnutého rozsudku, že kúpna zmluva uzavretá medzi stranami sporu zanikla a vznikla im povinnosť v zmysle § 457 Občianskeho zákonníka vrátiť si vzájomné plnenia, tak bolo jeho povinnosťou rozhodnúť o vzájomnej reštitučnej povinnosti, t. j. o nároku žalovaných na vrátenie zaplatenej zálohy vo výške 300 eur. 15. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň vôbec nevysporiadal s otázkou pasívnej vecnej legitimácie oboch žalovaných v konaní napriek tomu, že žalovaná 1/ už v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12. novembra 2014, č. k. 40Ro/1156/2014 - 24 namietla, že v kolónke zákazník na danej kúpnej zmluve je uvedené jej priezvisko, avšak zmluvu podpísal žalovaný 2/ (jej manžel), a nepreskúmateľným jej aj záver prvoinštančného súdu o právnych účinkoch odstúpenia žalovaných 1/ a 2/ od kúpnej zmluvy, keď sa obmedzil výlučne na existenciu podmienok na strane adresáta tohto právneho úkonu v osobe právneho zástupcu žalobcu. 16. Písomné vypracovanie rozsudku, ktorým sa meritórne končí občianske súdne konanie (§ 152 O. s. p., účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom) a poskytuje sa ním tak potrebná procesná ochrana týkajúca sa veci samej, má vzhľadom k tomuto svojmu dôležitému poslaniu i účinkom, zákonom podrobne predpísaný obsah. Rozsudok sa tak musí skladať z troch predpísaných častí, t. j. z časti úvodnej, tzv. záhlavia, z výrokovej časti (enunciát) a z odôvodnenia s poučením o odvolaní. Zvýšenú pozornosť je súd povinný venovať odôvodneniu svojho rozhodnutia, pretože až v súvislosti s ním, sa rozsudok stáva pre účastníkov konania zrozumiteľným. Odôvodnenie pritom musí obsahovať odôvodnenie skutkové aj právne, pričom po skutkovej stránke je súd povinný uviesť najprv stručné a výstižné prednesy účastníkov konania a ich konečné návrhy vo veci samej. Zhodnými prednesmi účastníkov, ktoré sa týkajú skutkového stavu veci, nie je však súd so zreteľom na zásadu materiálnej pravdy viazaný a v dôsledku toho, nemôže svoje zistenia bez ďalšieho odôvodniť iba tým, že určité skutočnosti, sú medzi účastníkmi konania nesporné. V odôvodnení musí byť preto vždy uvedené, ktoré skutočnosti mal súd zistené a ktorými dôkaznými prostriedkami, nestačí uviesť iba obsah dôkazov bez uvedenia, z akých dôvodov súd dospel k záveru o ich pravdivosti. 17. Odvolací súd dáva súdu prvého stupňa do pozornosti, že odôvodnenie musí obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie musí byť zrozumiteľné. Súd je zároveň povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Z formulácie § 132 O. s. p. je možné vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napríklad prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať vôbec. Tieto nedostatky odôvodnenia, spolu s takzvanými opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec), zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. 18. Za zmätočné je nutné považovať aj konštatovanie súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý na jednej strane poukázal predžalobné upomienky žalobcu zo dňa 18. 07. 2013 a 25. 07. 2013 a uviedol, že z nich zistil, že tovar mal byť žalovaným dodaný začiatkom januára 2013, ako je to uvedené v kúpnej zmluve, keď žalovaná 1/ dňa 06. 12. 2012 žalobcovi oznámila, že je tovar schopná prevziať až v marci 2013 a po tom, čo jej bol zaslaný, ho odmietla prevziať a na druhej strane dospel k nelogickému záveru, že nemal v konaní preukázané, že žalobca mal podľa zmluvy žalovaným kedykoľvek tovar doručovať a títo ho odmietli prevziať. 19. Závažného právneho pochybenia sa však súd prvej inštancie dopustil aj tým, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nie je možné zistiť, podľa právnych noriem ktorého štátu sa vlastne rozhodol daný spor právne posúdiť, keďže súčasne aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka a aj ustanovenia Tureckého zákonníka na ochranu spotrebiteľa, keď z Kúpnej zmluvy vyplýva, že je uzavretá podľa tureckého Obchodného zákonníka, a preto bolo jeho povinnosťou vysvetliť, prečo voľbu práva strán sporu (§ 9 ods. 1, 2, 3 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom) neakceptuje, resp. uviesť dôvod, pre ktorý na spor aplikoval zároveň ustanovenia slovenského Občianskeho zákonníka, prípadne postupom podľa § 53 ods. 1 zákona č. 97/1963 Zb. zistiť obsah cudzieho práva vlastnými prostriedkami, zo všeobecne dostupných zdrojov, uložením povinnosti účastníkom konania alebo vyžiadaním informácie od ministerstva spravodlivosti. 20. V súvislosti s povinnosťou súdu prvej inštancie zabezpečiť obsah tureckého práva odvolací súd uvádza, že jeho právnym základom je Európsky dohovor o informáciách o cudzom práve (Londýn, 7. júna 1968, ozn. č. 82/1997 Z. z.) a článok 5 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Tureckou republikou o právnej spolupráci v občianskych a obchodných veciach (Ankara, 11. novembra 2004, ozn. č. 132/2008 Z. z.), na základe žiadosti v tureckom jazyku adresovanej Ministerstvu spravodlivosti Tureckej republiky zasielanou Ministerstvu spravodlivosti SR. 21. Zo všetkých uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C. s. p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 391 ods. 1 C. s. p., v ktorom bude povinnosťou súdu prvej inštancie pri opätovnom prejednaní veci zabezpečiť obsah tureckého práva v rozsahu, ktorý umožní správne posúdiť všetky právne relevantné skutkové otázky posudzovanej veci, vysporiadať sa námietkou žalovaných 1/ a 2/ týkajúcou sa ich vecnej pasívnej legitimácie v konaní, preskúmateľným spôsobom posúdiť tvrdené nesplnenie záväzku žalobcu dodať tovar podľa zmluvy, vysporiadať sa s právnou argumentáciou žalobcu a rozpormi v tvrdeniach žalovaných, ako aj právne relevantným spôsobom posúdiť účinky odstúpenia žalovaných 1/ a 2/ od kúpnej zmluvy na pojednávaní dňa 16. 06. 2015, t. j. riadne zistiť skutkový stav veci (§ 132 ods. 1, § 185 ods. 1, 2, 3 C. s. p.), vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ust. § 191 ods. 1 C. s. p., rozhodnúť v súlade s ust. § 215 ods. 1, 2 C. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ust. § 220 ods. 2 C. s. p. 22. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie o náhrade trov celého konania (§ 396 ods. 3 C. s. p.). 23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).