Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/329/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314214915 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314214915.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom: Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným v I. rade: Š. Y. C. M. N. Z. C. , naposledy bytom Č.. J. XX, L., štátne občianstvo SR, žalovaná v II. rade: E. Y. C. M. N. Z. S. Y. Á. , naposledy bytom B. XXXX/XX, L., štátne občianstvo SR, obaja zastúpení opatrovníkom: Janka Černáková, súdna tajomníčka Okresného súdu Bratislava III., o zaplatenie 170,73 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 19. mája 2015, č.k. 45C 284/2015-61, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava III. zo dňa 19. mája 2015, č.k. 45C 284/2015-61, p o t v r d z u j e . Žalovaní v I. a v II. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III. rozsudkom zo dňa 19.05.2015, č.k. 45C 284/2015-61, žalobu o zaplatenie sumy 170,73 € spolu s úrokom z omeškania zamietol. Žalovaným v I. a v II. rade náhradu trov konania nepriznal. 2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 19.06.2014 domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 170,73 € spolu s príslušenstvom 8,5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 167,72 € od 28.06.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu skutkovo odôvodnil tým, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 27.06.2013 postúpil postupca Slovenská R., C..R.. L., na žalobcu pohľadávku voči žalovaným. Postupca a žalovaní v I. a II. rade uzatvorili dňa 18.12.2003 zmluvu o úvere, predmetom ktorej bolo poskytnutie peňažných prostriedkov. Podmienky splácania peňažných prostriedkov, podmienky pri neplnení zmluvných povinností a ďalšie náležitosti boli upravené v zmluve a vo Všeobecných obchodných podmienkach. Zmluva o úvere obsahuje všetky podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 až § 507 Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pohľadávka žalobcu ku dňu postúpenia predmetnej pohľadávky predstavovala sumu 195,32 €, ktorá pozostávala z istiny vo výške 167,72 €, riadneho úroku v sume 3,01 €, z úroku z omeškania v sume 24,59 €, ktorý si ale žalobca v konaní neuplatňuje. Žalovaní odo dňa postúpenia pohľadávky ani doposiaľ neuhradili dlžnú sumu ani čiastočne. 3. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právny predchodca žalobcu Slovenská R., C..R.. L., uzatvoril so žalovanými v I. a v II. rade zmluvu o spotrebiteľskom úvere dňa 18.12.2003, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné obchodné podmienky. Uvedenú zmluvu súd prvej inštancie považoval za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka, a s poukazom na ustanovenie § 52 ods. 2 veta druhá Občianskeho zákonníka na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 4. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia uviedol, že právna úprava v spotrebiteľských zmluvách sa musí použiť aj na zmluvy, ktoré sú upravené obchodným právom, keďže smernice EÚ kladú štátom explicitnú povinnosť zabezpečiť, aby sa ochranné opatrenia na ochranu práv spotrebiteľa neobchádzali. Aj na absolútne obchody sa prednostne použijú normy Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie. Prednostné použitie Obchodného zákonníka na spotrebiteľské právne vzťahy, a to aj v prípade úverov ako absolútneho obchodu, by znamenalo spochybňovanie režimu ochrany spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku a v osobitných predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Uplatňovanie Obchodného zákonníka voľbou práva na iné zmluvné vzťahy, ak veriteľ nanúti režim Obchodného zákonníka spotrebiteľovi, tak takáto voľba práva je neplatná a ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pri neplatnosti ktorej sa na vzťahy so spotrebiteľom vždy použije Občiansky zákonník. 5. Podľa § 52 ods. 3, ods. 4 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie prihliadol na charakter účastníkov pri uzatváraní zmluvy, právny predchodca žalobcu konal v rámci predmetu podnikateľskej činnosti, poskytoval úvery a žalovaní v I. a v II. rade boli fyzické osoby, nepodnikatelia, ktorí si vzali úver na osobnú spotrebu, vystupovali ako spotrebitelia. Zmluvu o úvere a nároky z nej vyplývajúce súd prvej inštancie posudzoval podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, podľa ktorého sa veriteľ zaviazal poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Súd prvej inštancie poukázal v rámci odôvodnenia na to, že veriteľ mohol svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť zmluvou o postúpení pohľadávky uzavretou dňa 27.06.2013 žalobcovi a s postúpením pohľadávky prešli práva s ňou spojené na žalobcu. Postupca oznámil žalovaným postúpenie pohľadávky listom zo dňa 09.07.2013 s uvedením, že vyššie uvedený záväzok je možné uhradiť výlučne plnením postupníkovi. 6. Dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 30.03.2014 spotrebiteľ podpísal, k uznaniu dlhu žalovaným v I. rade došlo na vopred pripravenom tlačive, obsah ktorého nemôže spotrebiteľ ovplyvniť, ktorý neuznal dlh tak, ako to predpokladá § 558 Občianskeho zákonníka, ktorý vyžaduje, aby uznanie dlhu v písomnej forme malo také textové vyjadrenie, ktoré nevyvoláva pochybnosti o tom, že dlžník vie o premlčanom záväzku; dohoda o uznaní dlhu preto nemohla vyvolať právne následky predpokladané v §110 ods. 1 Občianskeho zákonníka o začatí plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, ktorú súd prvej inštancie považoval pre rozpor s dobrými mravmi za neplatný právny úkon. 7. Súd prvej inštancie poukázal na to, že je povinný prihliadať o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania a ak zistí, že uplatnený nárok je premlčaný, nemôže premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok na súdnu vymáhateľnosť možno odvrátiť námietkou premlčania. Premlčanie je teda uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Použitie tejto námietky má za následok zánik návrhu patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdom priznať. 8. Na záver súd prvej inštancie uviedol, že predmetom konania bol uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie pohľadávky vo výške 170,73 €, žalobca podal žalobu voči žalovaným na súd dňa 19.06.2014, teda v čase, kedy uplatnené právo, dlžná pohľadávka bola premlčaná, nakoľko konečná splatnosť úveru bola dohodnutá na deň 17.12.2004, trojročná lehota na uplatnenie nároku na súde uplynula dňa 17.12.2007. Súd prvej inštancie teda z úradnej povinnosti prihliadol na premlčanie nároku žalobcu, žalobu v celom rozsahu z tohto dôvodu spolu s príslušenstvom zamietol, pretože nárok žalobcu domáhať sa svojho práva na súde zanikol, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno veriteľovi priznať. O práve na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. podľa zásady zodpovednosti za výsledok sporu. Žalovaní mali vo veci plný úspech, náhradu trov konania si neuplatnili, z obsahu spisu súd prvej inštancie zistil, že žalovaným nevznikli trovy konania. 9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol. Svoje odvolanie odôvodnil tým, že dňa 20.03.2014 podpísal žalovaný v I. rade dohodu o uzavretí splátkového kalendára a uznanie záväzku, prostredníctvom, ktorej žalovaný v I. rade uznal záväzok voči žalobcovi vzniknutý zo zmluvy o úvere č. XXXXXXXXX uzavretej so R. R., C..R.., vo výške 167,72 € s príslušenstvom, čo do dôvodu aj výšky a zaviazal sa splatiť svoj záväzok v splátkach uvedených v dohode. Žalobca má za to, že predmetná dohoda spĺňala všetky náležitosti, ktoré zákon vyžadoval pre platnosť uznania dlhu zo strany dlžníka, má teda písomnú formu, vyplýva z nej dôvod vzniku pohľadávky, výška pohľadávky aj prísľub dlžníka tento dlh zaplatiť. Podľa ustanovenia § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal, čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. Súčasne žalobca poukázal na to, že podpisom tejto dohody došlo k naplneniu ustanovenia § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, to znamená, že došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby a k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby, pričom k tomu, aby nastali uvedené účinky, zákon nevyžaduje, aby dlžník mal v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Žalobca má za to, že aj uznaním premlčaného záväzku bez toho, aby bol dlžník poučený o premlčaní, nastávajú vyššie uvedené účinky. Žalobca považoval za potrebné poukázať na rozdielnosť účinkov a rovnako aj rozdielnosť náležitostí potrebných k tomu, aby nastali účinky ustanovenia § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka a ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka. Uznanie premlčaného práva nie je z hľadiska účinkov spojených s § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka viazané na vedomosť dlžníka, že uznal premlčané právo. K prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby dochádza bez ohľadu na to, či dlžník v čase uznania o premlčaní vedel alebo nie. Úprava obsiahnutá v ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka spája vedomosť toho, kto uznal premlčaný dlh, o jeho premlčaní, so vznikom vyvrátiteľnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To znamená, že ustanovenie § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka nepodmieňuje samotné uznanie dlhu a jeho účinky (hoci aj vo vzťahu k premlčanému dlhu) s nutnosťou vedomosti toho, kto dlh uznal, o jeho premlčaní a jeho následkov. Podpísaním dohody teda došlo k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, teda právny účinok v spojení s uznaním práva, ktorý predpokladá § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, t.j. prerušenie plynutia pôvodnej premlčacej doby pre začiatok plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby v tomto prípade nastal. Žalobca zároveň poukázal na účinky ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka v súvislosti s čl. 2 bod 3.1 posledná veta dohody, v ktorej je jednoznačne zrozumiteľne a jasne povedané: „Osoby uvedené v bode 1.2 a alebo 1.3 tejto dohody vyhlasujú, že majú vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch.“ Žalobca má za to, že žalovaný v I. rade tým, že podpísal dohodu, prejavil svoju vôľu záväzok splniť, čo je zároveň aj v jeho záujme, pretože po jeho splatení nebude figurovať v databáze neplatičov, čím sa môže v budúcnosti zlepšiť jeho postavenie pri žiadosti o úver. Obsah dohody nie je tak rozsiahly, aby sa s ním žalovaný v I. rade nemal možnosť oboznámiť a okrem toho žalovaný v I. rade dohodu podpisoval vo svojom bydlisku, teda mal možnosť si ju v pokoji prečítať a v prípade, ak by mal záujem uzatvoriť dohodu s takým obsahom, vysloviť s ňou svoj súhlas svojím podpisom, respektíve odmietnuť ju a nepodpísať, ak s jej obsahom nesúhlasil. Zároveň má žalobca za to, že aj ochrana spotrebiteľa má svoje medze a v žiadnom prípade ju nemožno chápať ako ochranu ľahkomyseľnosti ani nezodpovednosti spotrebiteľa (viť rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 23Cdo 1201/2009 a taktiež Občiansky zákonník, komentár C.H.Beck 2008, I. vydanie). Žalobca má zato, že týmto prístupom zo strany súdu prvej inštancie dochádza k popretiu procesnej zásady rovnosti strán a k neprimeranej ochrane spotrebiteľa vedúcej k úplnému zbaveniu zodpovednosti spotrebiteľa za plnenie svojich povinností, ktoré mu zo záväzkového vzťahu vyplývajú. Žiadne zákonné ustanovenie nebráni súdnemu uplatneniu aj premlčaného práva a zároveň premlčaním dlh nezaniká, teda nemožno ani prinajmenšom hovoriť o použití nekalých obchodných praktík. V danom prípade došlo k uznaniu dlhu, a teda k plynutiu novej premlčacej doby. Zároveň je podľa žalobcu namieste poukázať na skutočnosť, že žalovaní v I. a II. rade sú v mnohých prípadoch v omeškaní s úhradou dlžnej sumy niekoľko rokov, pričom v snahe zabrániť súdnemu riešeniu veci sú vyzvaní písomne, telefonicky, vykonaním osobných návštev, v snahe zabezpečiť úhradu dlžnej sumy ešte pred podaním žaloby. Konanie žalovaného v I. rade preto nemožno považovať za morálne a čestné, a preto nemožno súhlasiť s tým, respektíve je absurdné, aby takému konaniu bola zo strany súdu poskytnutá ochrana. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.03.2014, sp.zn. 6Co 252/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 11.03.2014, sp.zn. 9Co 35/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 10.06.2014, sp.zn. 9Co 41/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.05.2014, sp.zn. 11Co 187/2014, rozhodnutie Krajského súdu v Trnave zo dňa 28.07.2014, sp.zn. 25Co 84/2013, rozhodnutie Krajského súdu v Nitre zo dňa 31.03.2014, sp.zn. 7Co 82/2014. Taktiež v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 30.10.2003, sp.zn. 15Co 28/2013, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.03.2015, sp.zn. 7MCdo 9/2014. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 220 Občianskeho súdneho poriadku (platného a účinného v čase podania odvolania) zmenil tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu, respektíve v zmysle ustanovenia § 221 ods. 1 a 3 O.s.p. ho zruší a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil voči žalovanému v I. rade trovy konania a trovy právneho zastúpenia tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania. 10. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné . Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25. januára 2017 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. 11. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v zamietajúcej časti (ale aj v súvisiacom výroku o náhrade trov konania) potvrdil, pretože je vo výroku vecne správnym a keďže sa stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.). Na doplnenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Odvolací súd poukazuje na to, že takéto uznanie zakladá právnu domnienku existencie dlhu v čase jeho uznania iba vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Ak dlžník nevedel o premlčaní, či už pre omyl skutkový alebo pre omyl právny, nemá jeho uznanie uvedené právne účinky. Aj uznanie premlčaného dlhu zakladá len vyvrátiteľnú domnienku. Dlžník sa i tu môže brániť námietkou, že dlh nevznikol, alebo že v čase uznania neexistoval. Nemôže sa však brániť s námietkou premlčania. 12. Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 13. Podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo; ak bola však v uznaní uvedená lehota na plnenie, plynie premlčacia doba od uplynutia tejto lehoty. 14. Žalobca v odvolaní nespochybňoval záver súdu prvej inštancie, že medzi stranami sporu konania vznikol spotrebiteľský právny vzťah, respektíve nespochybňoval to, že žalovaní majú v predmetnom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľov. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že i keď je právny vzťah vzniknutý na základe úverovej zmluvy tzv. absolútnym obchodom, premlčanie treba posúdiť podľa Občianskeho zákonníka, lebo je to pre spotrebiteľa - žalovaných v I. rade a v II. rade vzhľadom na dĺžku premlčacej doby výhodnejšie (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Použitie občianskoprávnej premlčacej doby v absolútnych obchodno-právnych vzťahoch majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý rozhodoval o sťažnosti podnikateľa poskytujúceho stavebné úvery (I. ÚS 402/2013). 15. Ak teda súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, jeho rozhodnutie je vecne správne z toho hľadiska, že súd prvej inštancie posúdil dohodu o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 20.03.2014 ako neplatný právny úkon. V tejto dohode žalovaný uznal predmetný dlh voči žalobcovi čo do dôvodu a výšky a zaviazal sa ho zaplatiť v splátkach po 20,- € mesačne. Zo znenia tejto dohody však nevyplýva, že by žalovanému bolo celkom zrejmé, aké sú účinky uznania dlhu pokiaľ ide o premlčanie, teda že v prípade uznania dlhu sa premlčacia doba predlžuje na 10 rokov a že táto premlčacia doba začína plynúť odo dňa, keď k uznaniu došlo. Možno dôvodne predpokladať, že v prípade poskytnutia úplných informácií o účinkoch premlčania by žalovaný predmetný dlh neuznal. Nedostatok vedomosti žalovaného o účinkoch premlčania vyvolal samotný žalobca, ktorý sa v dohode o uznaní dlhu obmedzil len na strohé konštatovanie: „dlžník vyhlasuje, že má vedomosť o premlčaní dlhu a jeho následkoch“ (bod 2.1 posledná veta dohody), avšak nikde sa v dohode neuvádza, čo následky premlčania predstavujú. Ak by žalovaný v čase uzatvárania dohody o uznaní dlhu vedel, že v prípade uplatnenia námietky premlčania by žalobca v súdnom spore o zaplatenie úveru nemohol byť úspešný, dlh by s najväčšou pravdepodobnosťou neuznal. Možno preto urobiť záver, že žalobca využitím, respektíve poskytnutím, nedostatočných informácií o účinkoch premlčania žalovanému v I. rade dosiahol uznanie dlhu v záujme predĺženia premlčacej doby. Žalobca teda tým, že žalovanému neposkytol informáciu o účinkoch premlčania nároku, podľa názoru odvolacieho súdu zneužil slabšie postavenie žalovaného ako spotrebiteľa a jeho neznalosť právnych predpisov a pripravil si tak pre seba nedôvodnú výhodu spočívajúcu v predĺžení premlčacej doby na úkor žalovaného. Zo všetkých týchto dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že takéto konanie žalobcu je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 4 ods. 8 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa. Predloženie dohody o uznaní dlhu žalovanému - spotrebiteľovi bez riadneho poučenia žalovaného o následkoch premlčania tiež treba považovať za nekalú obchodnú praktiku, pričom nekalé obchodné praktiky sú zakázané. Vzhľadom na tieto skutočnosti je dohoda o uznaní záväzku a o úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 20.03.2014 neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. 16. Odvolacia argumentácia žalobcu, podľa ktorej uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nemožno stotožňovať s uznaním práva podľa § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka, nemá oporu v právnom poriadku. Podľa názoru odvolacieho súdu a aj napriek rozdielnej terminológii (ustanovenie § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka hovorí o uznaní práva, zatiaľ čo ustanovenie § 558 Občianskeho zákonníka hovorí o uznaní dlhu dlžníkom) ide v prípade uznania práva v zmysle § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka o uznanie dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka (viď Občanský zákoník I, Komentář, Švestka - Spáčil - Škárová - Hulmák a kol., 2. Vydanie 2009, C.H.Beck, str. 616, 617). Inými slovami, ustanovenie § 110 ods. 1 druhá veta Občianskeho zákonníka upravuje právne následky uznania dlhu v zmysle § 558 Občianskeho zákonníka v oblasti premlčania nároku. Preto argumentáciu žalobcu vzťahujúcu sa k tejto problematike obsiahnutú v odvolaní nemohol odvolací súd vyhodnotiť ako relevantnú. 17. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Nestačí uviesť len dôvody odvolania vyplývajúce z ustanovenia § 205 ods. 1, ods. 2 O.s.p. (teraz § 363 C.s.p.), tieto musí odvolateľ aj odôvodniť skutočnými dôvodmi, čo sa ale v prejednávanej veci nestalo. Z obsahu spisu nevyplýva, žeby v konaní pred súdom prvej inštancie nastala taká vada, takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú by musel odvolací súd prihliadnuť (§ 380 C.s.p.). Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. (platného a účinného v čase vydania rozsudku). V ňom dal súd prvej inštancie jasnú, presnú, kvalifikovanú odpoveď na argument vzťahujúci sa k neplatnosti dohody o uznaní záväzku a z toho plynúcich následkov. Súd prvej inštancie v rámci svojho rozsudku uviedol, že predmetná dohoda o uznaní záväzku a úhrade pohľadávky v splátkach zo dňa 30.03.2014 je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, s čím sa odvolací súd stotožňuje. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie náležite vysvetlil, prečo žalobu zamietol. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnom týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. 18. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaní v I., II. rade boli v odvolacom konaní úspešní, a preto im podľa vyššie citovaných ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p. 19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).