Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/127/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314224046 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Břoušková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314224046.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z JUDr. Ľubice Břouškovej predsednícky senátu, JUDr. Ľubice Kriškovej, členky senátu a JUDr. Eleny Kúšovej, členky senátu, v právnej veci žalobcu Provident Financial, s.r.o., Mlynské nivy 49, Bratislava, IČO: 35 805 731, zastúpený: Mgr. Martin Ťupek, advokát, Palisády 29/A, Bratislava, proti žalovanému V. F., X. Š. XXXX/XX, B., pre zaplatenie 267,- EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 25Cb/277/2015-48 zo dňa 21.1.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č.k. 25Cb/277/2015-48 zo dňa 21.1.2016 zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému trovy konania vo výške 16,50 EUR do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobou zo dňa zo dňa 30.10.2014 sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť mu 267,- EUR s 5,25 % úrokom z omeškania ročne od 21.3.2014 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že na základe uzatvorenej Zmluvy o obchodnom zastúpení bolo povinnosťou žalovaného ako zástupcu postupovať pri nakladaní s finančnými prostriedkami žalobcu s potrebnou starostlivosťou a chrániť ich pred stratou alebo odcudzením. Na základe zistení interného auditu žalovaný nevedel zdokladovať časť finančných prostriedkov vo výške 327,- EUR. Žalovaný dňa 20.1.2014 uznal svoj dlh vo výške 327,- EUR voči žalobcovi a zaviazal sa ho splácať v dohodnutých splátkach. Žalovaný nesplácal svoj dlh riadne a včas, uhradil iba jednu splátku vo výške 60,- EUR, tak sa dostal do omeškania so splátkou splatnou dňa 20.3.2014, v dôsledku čoho sa stal splatným celý zostatok dlhu vo výške 267,- EUR. 2. Proti vydanému platobnému rozkazu podal v zákonnej lehote odpor žalovaný. V odpore namietal, že návrh žalobcu je nedôvodný, keďže ako právny podklad na vydanie platobného rozkazu uviedol kópiu Vyjadrenia dlžníka k dlhu, a to na základe zistení interného auditu. O audite však žalovaný informovaný nebol, nebol nikým vyzvaný, aby skutočnosti vydokladoval. Je pravdou, že Vyjadrenie dlžníka k dlhu podpísal, avšak myslel si, že ide o dlh z úveru č. XXXXXXXXX a nie z dôvodu sprenevery peňazí spoločnosti. Poukázal na Týždennú správu zo dňa 20.8.2013, v ktorej neboli vykazované žiadne nedoplatky alebo straty peňazí. Súd vykonal v predmetnej veci dokazovanie výsluchom žalovaného, oboznámil sa s písomnými dokladmi založenými v spise, a to Zmluvou o obchodnom zastúpení zo dňa 22.12.2011, Vyjadrením dlžníka k dlhu zo dňa 20.1.2014, Odstúpením od zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 14.11.2013, ako aj Týždennou správou zo dňa 20.8.2013, Dodatkom k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX, ako aj údajmi o pôžičkách, kartách splátok, potvrdením o prevzatí hotovosti. Súd prvej inštancie uzavrel, že je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným ako obchodným zástupcom bola uzavretá dňa 22.12.2011 Zmluva o obchodnom zastúpení, ktorou ho poveril, aby v mene a na účet žalobcu vykonával činnosť smerujúcu k uzatváraniu úverových zmlúv a zmlúv o zabezpečení splátok, dojednával a uzatváral s fyzickými osobami úverové zmluvy a zmluvy o zabezpečení splátok. Podľa bodu 3.9 Zmluvy bol zástupca povinný postupovať pri nakladaní s finančnými prostriedkami žalobcu s potrebnou starostlivosťou a chrániť ich pred stratou alebo odcudzením. Všetky finančné prostriedky prevzaté od zákazníka pre spoločnosť bol povinný odovzdať povereným pracovníkom žalobcu v hotovosti alebo ich uložiť na bankový účet žalobcu, a to podľa pokynov a v lehotách určených žalobcom. Je nesporné, že listom zo dňa 14.11.2013 žalobca odstúpil od Zmluvy o obchodnom zastúpení uzatvorenej dňa 22.12.2011 z dôvodu nedostatočnej výkonnosti a častého zastupovania zástupcu v jeho agentúre. Na odstúpení absentuje podpis a dátum prevzatia listiny žalovaným. Dňa 20.1.2014 žalovaný podpísal Vyjadrenie dlžníka k dlhu vo výške 327,- EUR, vyplývajúceho zo Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 22.12.2011. Je nesporné, že z uvedeného dlhu zaplatil sumu 60,- EUR a zvyšná suma 267,- EUR zostala neuhradená. Žalovaný však uviedol vo svojej výpovedi pred súdom, že pôsobil ako obchodný zástupca, zároveň mal od žalobcu aj pôžičku, a preto si myslel, že podpisuje uznanie dlhu z tejto pôžičky. Zaplatil jednu splátku vo výške 60,- EUR, ale potom, ako zistil, že sa nejedná o dlh z pôžičky, ďalšie splátky už neuhradil. Zo strany žalobcu dostával poštou veľké množstvo rôznych výziev a upomienok, čo urobilo situáciu neprehľadnou, a preto došlo k omylu. Zdôraznil, že dňa 21.12.2015 splatil spotrebiteľský úver v plnej výške, o čom predložil súdu na nahliadnutie Potvrdenie o splatení spotrebiteľského úveru poskytnutého 28.3.2013 na základe Zmluvy č. XXXXXXXXX. K auditu prizvaný nebol, a teda sa nemohol vyjadriť k dlhu, ktorý mu je prisudzovaný, a preto žiadal, aby žalobca predložil tzv. „kolekťáky“, t.j. spisy ohľadne jednotlivých zákazníkov, z ktorých sa dá zistiť, v ktorom týždni aké finančné výbery od zákazníkov urobil a následne akú finančnú hotovosť odovzdal žalobcovi. Podľa týchto listinných dôkazov žalobca vyhotovoval Týždennú správu, na základe ktorej sa vedelo, ktorý zákazník koľko zaplatil. Každý zákazník mal zákaznícku kartu, kde sa uvádzalo, akú splátku zaplatil, dátum a podpis obchodného zástupcu. Poslednú týždennú správu odovzdal žalobcovi žalovaný v 33. týždni roku 2013 a nie je tam v bode 5. uvedený žiaden záznam o nedoplatkoch. 3. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že právna zástupkyňa žalobcu uvádzala, že listina nazvaná Deficit report, ktorú založila do spisu, je vlastne výsledkom auditu, kde v komentári je uvedené, že nová obchodná zástupkyňa po pánovi F. priniesla potvrdenia od zákazníčky p. V., kde po prekontrolovaní potvrdeniek boli zistené neodvedené splátky. Na otázku akým spôsobom sa môže obchodný zástupca domôcť preukázania výšky dlhu voči žalobcovi, ak takýto reálne vznikol uviedla, že práve z uvedeného dôvodu a aby sa predišlo súdnym sporom sú dlžníkom zasielané tlačivá označené ako Vyjadrenie dlžníka k dlhu a v prípade, ak dlžník takéto tlačivo nepodpíše, žalobca pristúpi k prevereniu, či sú dlžníkove námietky oprávnené. V danom prípade však dlžník tlačivo podpísal, uznal svoj dlh zo Zmluvy o obchodnom zastúpení, a preto nebolo potrebné nič preukazovať. Podpisom Vyjadrenia a uznania dlhu prešlo dôkazné bremeno na žalovaného aby preukázal, že jeho záväzok v čase uznania záväzku neexistoval, resp. aby predložil alebo označil dôkaz, ktorým takéto svoje tvrdenie môže preukázať. 4. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 652 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 652 ods. 4 Obchodného zákonníka. Z vykonaného dokazovania mal jednoznačne za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným ako zástupcom bola dňa 22.12.2011 uzatvorená Zmluva o obchodnom zastúpení, ktorou bol žalovaný ako obchodný zástupca poverený v mene a na účet žalobcu vykonávať činnosť smerujúcu k uzatváraniu úverových zmlúv a zmlúv o zabezpečení splátok, dojednávať a uzatvárať s fyzickými osobami úverové zmluvy a zmluvy o zabezpečení splátok. Podľa čl. III. Zmluvy bol žalovaný povinný všetky finančné prostriedky prevzaté od zákazníka pre žalobcu odovzdať povereným pracovníkom žalobcu v hotovosti alebo ich uložiť na bankový účet žalobcu. Žalovaný bol povinný postupovať pri nakladaní s finančnými prostriedkami žalobcu s potrebnou starostlivosťou a chrániť ich pred stratou alebo odcudzením. Žalobca dňa 14.11.2013 odstúpil od zmluvy o obchodnom zastúpení. Z Dodatku k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX mal súd tiež za preukázané, že žalobca poskytol žalovanému spotrebiteľský úver dňa 28.3.2013 a žalovaný dňa 20.1.2014 svojím podpisom na tlačive Vyjadrenie dlžníka k dlhu uznal svoj dlh vyplývajúci zo Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 22.12.2011 vo výške 327,- EUR a zaviazal sa ho splácať v mesačných splátkach po 60,- EUR, pričom prvá splátka bola splatná dňa 20.2.2014 a každá ďalšia vždy do 20. dňa v mesiaci. Mal zato, že z nesporných tvrdení účastníkov konania bolo zistené, že žalovaný prvú splátku uhradil, avšak ďalšiu splátku splatnú dňa 20.3.2014 nezaplatil. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Poukázal tiež na ust. § 323 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná. 5. Právnym dôsledkom uznania záväzku je podľa názoru súdu prvej inštancie vznik vyvrátiteľnej domnienky o tom, že záväzok v čase jeho uznania dlžníkom existoval. Dlžník má aj naďalej možnosť dokázať, že uznaný záväzok v čase uskutočnenia aktu uznania už neexistoval z dôvodu, že nikdy ani nevznikol, alebo preto, že ešte pred uznaním zanikol, avšak dôkazné bremeno v tomto smere je na dlžníkovi. V prípade, že dlžník neunesie dôkazné bremeno dôkazu o tom, že v dobe uznania záväzku tento neexistoval, súd bude mať skutočnosť existencie uznaného záväzku za preukázanú. Súd prvej inštancie uzavrel, že podpisom Uznania záväzku na žalovaného prešlo dôkazné bremeno, aby preukázal alebo označil dôkazy, ktorými možno preukázať, že nemá žiaden záväzok voči žalobcovi. Žalovaný nedisponoval písomnými dôkazmi, ktorými by mohol preukázať svoje tvrdenia o tom, že záväzok voči nemu v čase uznania záväzku neexistoval, nakoľko takéto dôkazy on osobne k dispozícii nemal, ale súdu označil dôkazy, ktorými je možné takúto skutočnosť preukázať, tzv. „kolekťáky“, z ktorých sa dá zistiť, akú hotovosť od zákazníka obdržal a akú následne odovzdal žalobcovi. Pokiaľ žalobca tvrdil, že žalovaný neodovzdal hotovosť, ktorú prevzal od zákazníčky p. V., mohol predložením označených dôkazov túto skutočnosť jednoznačne preukázať. Súd prvej inštancie uviedol, že porovnaním údajov v zákazníckej karte s relevantnými dôkazmi o výške odvedenej hotovosti od konkrétnej zákazníčky mohol žalobca súdu preukázať, že jeho nárok uplatňovaný v tomto konaní je oprávnený. Takzvaný Deficit report, ktorý založil do spisu nie je relevantným dôkazom o existencii pohľadávky žalobcu voči žalovanému vo výške 327,- EUR. Súd po vykonanom dokazovaní považoval tvrdenia žalovaného o tom, že uznanie záväzku podpísal omylom za dôveryhodné, nakoľko skutočne v konaní bolo preukázané, že žalovaný mal spotrebiteľský úver od žalobcu, s úhradou ktorého bol v čase uznania záväzku v omeškaní, keďže tento záväzok bol splatený až dňa 21.12.2015 tak, ako je uvedené z potvrdenia vydaného žalobcom. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca nepreukázal oprávnenosť svojho nároku, súd žalobu zamietol. 6. Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal žalobca, uviedol, že žalobca na pojednávaní 2.11.2015 predložil dôkaz o výberoch, ktoré odporca obdržal od zákazníčky V.. Suma výberov prekračuje žalovanú sumu, t.j. žalobca predložil dôkaz o tom, že žalovaný uskutočnil sporné výbery od zákazníka. Dôkaz o ich odovzdaní žalobcovi mal, vzhľadom na dôkazné bremeno, predložiť samotný žalovaný, to už však neurobil. Namiesto toho označil údajný dôkaz, tzv. „kolekťák“. Podľa tvrdenia žalovaného sa z tohto údaju dá zistiť, akú hotovosť od zákazníka obdržal a akú následne odovzdal žalobcovi. K tomuto dôkazu žalobca sa vyjadril na pojednávaní dňa 21.1.2016, keď uviedol, že nemá vedomosť o tom, čo tento „kolekťák“ má byť. Žalobca poukázal na to, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, keďže nevedel predložiť žiadne dôkazy. Žalobca zdôraznil, že bol to on, ktorý predložil aj Deficit report, ktorý preukazuje opodstatnenosť jeho návrhu. Zdôraznil, že súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. f/ pochybil, keď akceptoval tvrdenie žalovaného o údajnom omyle pri podpísaní uznania záväzku. Z textu uznania záväzku jednoznačne vyplýva, že ide o dlh vyplývajúci zo zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 22.12.2011. Predmetné uznanie má základ v obchodnoprávnom vzťahu žalobcu a žalovaného a ako také ho mal uskutočniť žalovaný s odbornou starostlivosťou prislúchajúcou jeho postaveniu obchodného partnera a zástupcu žalobcu. Údajný omyl nemôže ísť na ťarchu žalobcu, ktorý jasne a opakovane uviedol žalovanému dôvod aj výšku dlhu. 7. Skutočnosti tvrdené žalovaným v tomto odvolaní poukazujú na nepreskúmateľnosť odvolaním napadnutého rozsudku, ktorá spočíva v nedostatočne zdôvodnenom a arbitrárnom právnom závere súdu. Uviedol, že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku neobsahuje úplný a výstižný výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozhodnutia plne nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, svoj myšlienkový postup dostatočne nevysvetlil nielen poukázaním na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež poukázal na nesprávne právne závery, ktoré prijal, čím nedošlo a ani nemohlo dôjsť k splneniu účelu odôvodnenia rozsudku, ktorým je primárne preukázanie správnosti rozsudku. Mal zato, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle petitu odvolania. 8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, a preto žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 9. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného a uviedol, že zotrváva na svojich dôvodoch podaného odvolania. Krajský súd ako súd odvolací prejednal odvolanie žalobcu a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 10. Odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie sa nedostatočne vysporiadal so všetkými predloženými listinnými dôkazmi, že nedostatočne zistil skutkový stav a v dôsledku toho vyvodil z nedostatočne zisteného skutkového stavu aj nesprávny právny záver. 11. Odvolací súd má zato, že z predložených listinných dôkazov je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená dňa 22.12.2001 Zmluva o obchodnom zastúpení, ktorou bol žalovaný ako obchodný zástupca poverený v mene a na účet žalobcu vykonávať činnosť smerujúcu k uzatváraniu úverových zmlúv a zmlúv o zabezpečení splátok, dojednávať a uzatvárať s fyzickými osobami úverové zmluvy a zmluvy o zabezpečení splátok. Podľa čl. III. zmluvy bol žalovaný povinný všetky finančné prostriedky prevzaté od zákazníka pre žalobcu odovzdať povereným pracovníkom žalobcu v hotovosti alebo ich uložiť na bankový účet žalobcu. Je nesporné, že žalovaný bol povinný postupovať pri nakladaní s finančným prostriedkami žalobcu s potrebnou starostlivosťou a chrániť ich pred stratou alebo odcudzením. Taktiež je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným bol uzatvorený aj spotrebiteľský úver č. XXXXXXXXX a žalobca poskytol žalovanému tento spotrebiteľský úver dňa 28.3.2013. Žalovaný dňa 20.1.2014 svojím podpisom na tlačive Vyjadrenie dlžníka k dlhu uznal svoj dlh vyplývajúci zo Zmluvy o obchodnom zastúpení zo dňa 22.12.2001 vo výške 327,- EUR a zaviazal ho splácať v mesačných splátkach po 60,- EUR, pričom prvá splátka bola splatená 20.2.2014 a každá ďalšia splátka k 20. dňu v mesiaci. Odvolací súd má zato, že v danom prípade došlo zrejme zo strany žalovaného k omylu pri podpise uznania zväzku, keďže bolo nesporne zistené, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená aj úverová zmluva, na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver a žalovaný aj splácal úver v dohodnutých splátkach. Tieto skutočnosti boli preukázané predloženými listinnými dôkazmi, a tak mohlo dôjsť zo strany žalovaného k vzniku omylu pri podpise uznania dlhu. Odvolací súd však má zato, že súd prvej inštancie dostatočne nezistil skutkový stav veci, keď sa dostatočne nezaoberal skutočnosťou, či zo strany žalovaného došlo aj k úhrade všetkých záväzkov voči žalobcovi. Odvolací súd má zato, že súd prvej inštancie vykonal nedostatočné dokazovanie v predmetnej veci, keď nevyhodnotil audit vykonaný zo strany žalobcu, ku ktorému žalovaný prizvaný nebol, či aj z auditu vyplýva, že došlo k neuhradeniu záväzkov zo strany žalovaného, taktiež neskúmal jednotlivé zákaznícke karty, ktoré mali byť vedené u žalobcu na každého zákazníka a z ktorých malo vyplývať, či existuje nejaká podlžnosť žalovaného vo vzťahu k žalobcovi. Taktiež súd prvej inštancie nevyhodnotil ďalší predložený dôkaz, a to doklady preukazujúce výbery od zákazníčky V.. Podľa týchto výberov suma prekračuje žalovanú sumu, t.j. žalobca predložil dôkaz o tom, že žalovaný uskutočnil výbery od zákazníka. Je nesporné, že súd prvej inštancie na jednej strane uviedol, že žalovaný uznal predmetnú pohľadávku žalobcu, a teda dôkazné bremeno je na žalovanom, s poukazom na ust. § 323 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a na druhej strane uviedol, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenia ohľadom dlhu. V tejto časti je postup súdu prvej inštancie nepreskúmateľný. V ďalšom konaní bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne vyhodnotiť uznávací prejav žalovaného, vyvodiť právny záver, či došlo k uznaniu predmetnej pohľadávky alebo či bolo uznanie urobené v omyle, v prípade, že bolo uznanie urobené v omyle, je potrebné opätovne sa zaoberať listinnými dôkazmi predloženými žalobcom, keďže v takomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi a nie na žalovanom. Je potrebné opätovne vykonať dokazovanie predloženými zákazníckymi kartami, auditom a všetkými listinnými dôkazmi, ktoré má žalobca v predmetnom obchodnom prípade k dispozícii. Až na základe takto doplneného dokazovania je potrebné vo veci opätovne rozhodnúť. Vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k uznaniu pohľadávky, je potrebné opätovne právne vyhodnotiť, či nedošlo k uznaniu pohľadávky v omyle, a v prípade, že došlo k uznaniu pohľadávky v omyle, takéto uznanie je potrebné považovať za neplatný právny úkon a v takomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi. V takto naznačenom smere je potrebné opätovne vykonať dokazovanie v predmetnej veci. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie s poukazom na ust. § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).