Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/238/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1314225408 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1314225408.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobkyne: C. S., bytom G. Č.. XX, N., zastúpenej: JUDr. Mária Faithová, advokátka, so sídlom Hlavná č. 28, Reca, proti žalovanej: M.. V. Č., bytom N. Č.. X, N., o zaplatenie 9 000 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 12.4.2016, č.k. 11C/669/2015-67, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti (t.j. vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 301,12 eur), vo výroku o trovách konania a vo výroku o vrátení súdneho poplatku z r u š u j e a v rozsahu zrušenia sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. V napadnutom rozsudku súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 301,12 eur a trovy konania vo výške 994,42 eur pozostávajúce zo súdneho poplatku vo výške 24,70 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 969,72 eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie 9 000 eur, úroku vo výške 1 400 eur a úroku z omeškania vo výške 3 132,69 eur zastavil (výrok II.) a žalobkyni vrátil zaplatený súdny poplatok vo výške 515,30 eur prostredníctvom Slovenskej pošty, a.s., so sídlom Partizánska cesta 9, Banská Bystrica, IČO : 36631124 (výrok III.). 2. Výrok o zastavení konania v časti o zaplatenie 9 000 eur, úroku vo výške 1 400 eur a úroku z omeškania vo výške 3 132,69 eur právne odôvodnil § 96 ods.1,2,3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) so zohľadnením, že žalobkyňa zobrala žalobu v uvedenej časti späť pred začatím pojednávania. 3. Výrok, v ktorom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 301,12 eur predstavujúcu nezaplatené úroky z omeškania právne odôvodnil § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej „Občiansky zákonník„), § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 a vecne tým, že žalobkyni priznal úroky z omeškania v zákonnej výške 9 % p.a. z nezaplatených čiastok. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že takto vyčíslené úroky predstavujú čiastku 3 437,25 eur, žalovaná zaplatila sumu 3 132,69 eur a nezaplatená časť úrokov z omeškania predstavuje čiastku 304,56 eur. 4. O trovách konania rozhodol podľa § 146 ods. 2 O.s.p. a vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o náhradách a odmenách advokátov. O vrátení súdneho poplatku žalobkyni rozhodol podľa § 11 ods.3,4 zákona o súdnych poplatkoch. 5. Proti rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie . Uviedla, že Zmluvou o pôžičke zo dňa 22.11.2011 sa zaviazala, že požičanú sumu 14 000 eur vráti do konca mája 2012 spolu s 10% úrokom splatným pri konečnom splatení pôžičky. Žalobkyni následne uhradila čiastku 5 000 eur dňa 12.6.2013, 9 000 eur dňa 29.1.2016, 4 532,69 eur dňa 1.3.2016 a je presvedčená, že je úplne vyrovnaná s dlhom aj úrokmi vo výške 10% ročne. Súd vyčíslil úroky vo výške 9% z nezaplatených čiastok v celkovej sume 3 437,25 eur s tým, že má doplatiť úrok z omeškania vo výške 304,56 eur (vo výroku uviedol sumu 301,12 eur). Žalobkyni pritom zaplatila sumu 4 532,69 eur. Odvolateľka napokon súdu prvej inštancie vytkla, že sa nezaoberal a ani nerozhodol o jej žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov. 6. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení sa k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne a právne správne a navrhla, aby ho odvolací súd potvrdil. Uviedla, že pri zmluve o pôžičke má nárok nielen na vrátenie požičanej peňažnej čiastky, ale aj na dohodnuté úroky podľa § 658 ods.1 Občianskeho zákonníka a v prípade omeškania aj na úroky z omeškania podľa ust. § 517 ods.2 Občianskeho zákonníka. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, odvolanie podala strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané a dospel k záveru, že v prejednávanom prípade nie sú dané podmienky ani na potvrdenie a ani na zmenu rozhodnutia v napadnutej časti.. 8. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo odvolaním možné napadnúť rozhodnutie súdu prvej inštancie, pokiaľ to nevylučoval zákon (§ 201 v spojení s § 202 O.s.p.). Odvolanie bolo prípustné proti rozhodnutiu len z dôvodov uvedených v § 205 ods.2 O.s.p.. Odvolanie žalovanej vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po 1. júli 2016 (§ 470 ods. 2 C.s.p.) - odvolateľkou napadnuté rozhodnutie bolo preto možné podrobiť meritórnemu odvolaciemu prieskumu. Odvolací súd podrobil odvolaciemu prieskumu prisudzujúci výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 301,12 eur predstavujúce „ úroky z omeškania v zákonnej výške 9% z nezaplatených čiastok“. Z obsahu odvolania žalovanej nevyplýva, že by ním odvolateľka odvolacími dôvodmi napadla výrok súdu prvej inštancie, ktorým podľa ust. § 96 ods.1,2,3 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 zastavil konanie v časti o zaplatenie istiny vo výške 9 000 eur, zmluvného úroku vo výške 1 400 eur a úroku z omeškania vo výške 3 132,69 eur (výrok II. napadnutého rozhodnutia). 9. V danej veci sa žalobkyňa žalobou doručenou na súd prvej inštancie dňa 21.11.2014 domáhala, aby bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť jej 9 000 eur, spolu s dohodnutým (zmluvným) úrokom vo výške 1 400 eur, úrokom z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 14 000 eur od 1.6.2012 do 11.6.2013 a zo sumy 9 000 eur od 12.6.2013 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že dňa 22.11.2011 uzavrela so žalovanou zmluvu o pôžičke, na základe ktorej jej požičala sumu 14 000 eur, s tým, že túto sumu jej žalovaná vráti do konca mája 2012 spolu s 10 % úrokom. V žalobe žalobkyňa uviedla, že žalovaná jej vrátila časť pôžičky vo výške 5 000 eur, zvyšnú časť nevrátila a na výzvy nereagovala. V písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 1.3.2016 žalovaná uviedla, že žalobkyni titulom pôžičky uhradila dňa 12.6.2013 sumu 5 000 eur, dňa 29.1.2016 sumu 9 000 eur a dňa 1.3.2016 sumu 4 532,69 eur predstavujúcu úroky z omeškania. K podaniu pripojila listinné doklady preukazujúce vyplatenie uvedených čiastok žalobkyni. V písomnom podaní doručenom súdu prvej inštancie dňa 29.2.2016 žalobkyňa oznámila, že berie žalobu v časti o zaplatenie istiny 9 000 eur späť a žiadala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 4 833,31 eur pozostávajúcu zo zmluvného úroku vo výške 1 400 eur , úroku z omeškania vo výške 462,33 eur predstavujúceho úrok z omeškania 9% p.a. zo sumy 5 000 eur od 1.6. 2012 do 11.6.2013 a úroku z omeškania vo výške 2 971,48 eur predstavujúceho úrok z omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 9 000 eur za obdobie od 1.6.2012 do 31.1.2016. V priebehu pojednávania nariadeného na deň 12.4.2016 pred jeho otvorením žalobkyňa oznámila, že berie žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 1 400 eur predstavujúcej zmluvne dohodnutý úrok a vo výške 3 132,69 eur predstavujúcej časť úrokov z omeškania. 10. Z obsahu odvolania žalovanej namietajúcej nezohľadnenie skutkového stavu vyplývajúceho z vykonaného dokazovania a rozpor vo vyhlásenom výroku rozhodnutia a jeho odôvodnení vzťahujúcom sa k výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 301,12 eur, je možné vyvodiť vymedzenie odvolacieho dôvodu v zmysle ustanovenia § 389 ods.1 písm. b/ C.s.p. a to, že súd prvej inštancie žalovanej svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava “) a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu dochádza, ak súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľky, čím jej bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré jej zákon (Civilný sporový poriadok) priznáva. 11. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (I. ÚS 26/1994). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jeho práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. 12. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej len „Dohovor“) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). 13. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), dôsledkom ktorej nebolo odňatie možnosti účastníka konať pred súdom. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. 14. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje odvolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci, a to v súvislosti so závermi vyslovenými v predošlej časti odôvodnenia . Konštatuje, že práve daný prípad poskytuje podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska analogicky aplikovaného na podmienky odvolacieho konania, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“). O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V posudzovanom prípade totiž zo stručného odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je možné vo vzťahu k prisudzujúcemu výroku súdu prvej inštancie absolútne vyvodiť v akej výške, za aké obdobie a k akej sume istiny priznal žalobkyni úroky z omeškania, ktoré po vyčíslení predstavujú priznanú sumu 301,12 eur a ako vyhodnotil obranu žalovanej o tom, že ako dohodnuté, tak aj zákonné úroky z omeškania z dlžných súm žalobkyni v plnej výške uhradila. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vzťahujúce sa k prisudzujúcemu výroku neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre jeho rozhodnutie a vo vzťahu k odvolacím námietkám odvolateľky nie je možné správnosť ním prijatých skutkových a právnych záverov preskúmať. 15. V tejto súvislosti je treba dať súdu prvej inštancie do pozornosti, že z obsahu žaloby, dispozitívnych úkonov žalobkyne uvedených v ods. 9 tohto rozhodnutia, z rozhodnutia súdu o zastavení konania a odôvodnenia rozhodnutia k tomuto výroku sa vzťahujúcemu vyplýva, že predmetom konania v časti o zaplatenie zákonných úrokov z omeškania bol v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % p.a. zo sumy 14 000 eur od 1.6.2012 do 11.6.2013 a zo sumy 9 000 eur od 12.6.2013 do zaplatenia uplatnený v žalobe, pri ktorom je nutné následne zohľadniť čiastočné späťvzatie žaloby v tejto časti v priebehu pojednávania nariadeného na deň 12.4.2016, t.j. zníženie o sumu 3 132,69 eur. Súd prvej inštancie v tejto časti žaloby žiadnym procesným úkonom nereagoval na podanie žalobkyne doručené súdu prvej inštancie dňa 29.2.2016, v ktorom žalobkyňa oznámila, že berie žalobu späť v časti o zaplatenie istiny 9 000 eur a žiadala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť jej sumu 4 833,31 eur pozostávajúcu zo zmluvného úroku vo výške 1 400 eur (ktorý následne v priebehu pojednávania nariadeného na deň 12.4.2016 zobrala späť), úroku z omeškania vo výške 462,33 eur predstavujúceho úrok z omeškania 9% p.a. zo sumy 5 000 eur od 1.6. 2012 do 11.6.2013 a úroku z omeškania vo výške 2 971,48 eur predstavujúceho úrok z omeškania vo výške 9% p.a. zo sumy 9 000 eur za obdobie od 1.6.2012 do 31.1.2016, z ktorého obsahu je možné vyvodiť, že v časti žaloby o zaplatenie zákonného úroku z omeškania došlo k obmedzeniu nároku uplatneného v žalobe. Ak súd prvej inštancie v prisudzujúcom výroku o priznaných úrokoch z omeškania rozhodoval o úrokoch z omeškania podľa vyčíslenia obsiahnutého v podaní žalobkyne zo dňa 26.2.2016 pri zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby v tejto časti v priebehu pojednávania nariadeného na deň 12.4.2016 (čo však nie je možné vzhľadom na vady odôvodnenia rozhodnutia ustáliť), v rozpore s ust. § 152 ods.2 O.s.p. v znení účinnom do 30.6.2016 nerozhodol o celom predmete konania. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto v ďalšom priebehu konania aj túto vadu vo svojom procesnom postupe odstrániť. 16. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti a v závislých výrokoch o trovách konania a o vrátení súdneho poplatku podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci odstrániť vadu v jeho procesnom postupe na ktorú poukázal odvolací súd v predchádzajúcom odseku rozhodnutia, opätovne skúmať a posúdiť opodstatnenosť zostatku uplatneného nároku žalobkyne, opätovne o zostávajúcom predmete konania rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení nároku, vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 17. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).