Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/64/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315206893 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315206893.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci navrhovateľa: S. Q., F.. XX.XX.XXXX, T. G. XX, T., Z. J., proti odporcom: X/ E.. J. E., F.. XX.XX.XXXX, Q. T. J. XXX/X, XXXXX H., Č., zastúpenému Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, Bratislava, dieťa matky: C. E., F.. XX.XX.XXXX, T. J. XXX/X, XXXXX H., Č. S., Z. Č. S., X/ C. E., F.. XX.XX.XXXX, T. J. XXX/ X, XXXXX H., Č. S., Z. Č. S., zastúpenej: AK - Marko & Overton-Fox, s.r.o., so sídlom Karpatská 18, Bratislava, o určenie otcovstva a úpravu práv a povinností k maloletému dieťaťu, o odvolaní odporkyne 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, zo dňa 18. marca 2016, č.k. 12C/247/2015 - 164, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom určil súd prvej inštancie, že S. Q., F.. XX.XX.XXXX je otcom maloletého J. E., F. C. XX.XX.XXXX z matky C. E., F.. XX.XX.XXXX. Maloletého J. zveril do osobnej starostlivosti odporkyne 2/ (ďalej tiež ako "matka") a navrhovateľovi (ďalej tiež ako "otec") uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého syna mesačne sumou 100 eur, splatnou k rukám matky, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Vo zvyšku, t.j. v časti úpravy styku otca s maloletým, konanie pre nedostatok právomoci zastavil a navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. V prvom rade zdôraznil, že otec je slovenský štátny občan, maloletý J., narodený v Slovenskej republike, je štátny občan Českej republiky, matka je štátna občianka Českej republiky, a preto s výnimkou úpravy styku bola právomoc na prejednanie veci daná podľa § 40 veta prvá zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom. Vo vzťahu k otázke určenia otcovstva mal zo Správy o vykonaní analýzy DNA pomocou QF PCR zo dňa 12.08.2013 preukázané, že maloletý J. je synom navrhovateľa, nakoľko pravdepodobnosť jeho otcovstva bola stanovená s pravdepodobnosťou 99.99999%, a preto, keď účastníci konania tento dôkaz nerozporovali a s jeho výsledkami sa stotožnili, určil, že navrhovateľ je otcom maloletého J.. Pokiaľ ide o otázku zverenia maloletého do osobnej starostlivosti niektorého z rodičov konštatoval, že nakoľko maloletý J., F.. XX.XX.XXXX, je od narodenia v starostlivosti matky, s ktorou býva v prenajatom 2-izbovom byte v Č. S., a vykonaným dokazovaním nezistil také nedostatky na strane matky, ktoré by jej bránili pokračovať v starostlivosti o dieťa, ktoré má u nej vytvorené optimálne podmienky pre svoj zdravý rast a vývoj detskej osobnosti, zveril maloletého do jej osobnej starostlivosti. O výživnom otca na maloletého J. rozhodol podľa § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 Zákona o rodine, pričom dospel k záveru, že nakoľko matka je zamestnaná s príjmom 521 eur mesačne, poberala rodičovské príspevky v SR a ČR, (670 eur a 3.800,-Kč/ mesačne) a otec; hoci podľa predloženého daňového priznania za r. 2014 mal základ dane: 12,04 eur, a daňovú povinnosť 0 eur; je schopný plniť si vyživovaciu povinnosť voči maloletému J. vo výške 100 eur mesačne, ktorú s ohľadom na vykonané dokazovanie, potreby a vek dieťaťa považoval za adekvátnu a primeranú. Z uvedených dôvodov vyživovaciu povinnosti otcovi určil v tejto výške, avšak až od podania návrhu, hoci matka žiadala o určenie vyživovacej povinnosti od narodenia dieťaťa. V tejto súvislosti zdôraznil, že súd síce môže výživné priznať 3 roky spätne od podania návrhu, avšak v danom prípade nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by bolo možné nárok na výživné priznať spätne. Matka totiž v konaní otcovstvo navrhovateľa nespochybňovala, sama návrh na súd nepodala, napriek návrhu nechcela, aby došlo k určeniu otcovstva ani súhlasným vyhlásením rodičov, a preto sa navrhovateľ určenia otcovstva musel domáhať súdnou cestou. Poukázal tiež na to, že otec vyživovaciu povinnosť spočiatku plnil dobrovoľne, ale nakoľko matka ho odmietla do rodného listu zapísať ako otca dieťaťa, z pochopiteľných dôvodov podal návrh na súd s následným určením výživného. Prihliadol tiež k zárobkovým a majetkovým pomerom účastníkov konania, kedy matka počas rodičovskej dovolenky dosahovala príjem vyšší ako otec, príspevkom z SR vo výške 670,- eur/ mesiac, v ČR vo výške 3.800,- Kč/mesiac, príjem počas materskej dovolenky 521eur/mesiac, mala úspory v banke a automobil. 2. Proti tomuto rozsudku podala; do výroku o vyživovacej povinnosti otca na maloletého J.; v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka maloletého domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a priznania výživného na maloletého od narodenia, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil skutkový stav, vec nesprávne právne posúdil a jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Namietala, že prvoinštančný súd nesprávne rozhodol, keď otcovi uložil povinnosť prispievať na výživu maloletého až od právoplatnosti rozsudku, a nie už od jeho narodenia, pričom v tomto smere nesprávne v danej veci aplikoval právnu úpravu Zákona o rodine, platného a účinného v Slovenskej republike, a to napriek tomu, že v zmysle čl. 4 v spojení s čl. 3 Haagskeho Protokolu o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť bolo potrebné o vyživovacej povinnosti otca na maloletého rozhodnúť podľa Občanského zákoníku, ktorý v Českej republike upravuje vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom. Rovnako namietala, že súd nesprávne určil výšku výživného, keď nedostatočne skúmal a nesprávne vyhodnotil pomery otca, jeho možnosti a schopnosti platiť výživné na maloletého, a to vzhľadom na skutočnosť, že otec napriek výzve súdu nepredložil kompletné daňové priznanie, avšak len potvrdenie o jeho podaní, a to za stavu, keď by v prípade získania zamestnania mohol dosahovať príjem aspoň v sume priemerného zárobku v Bratislavskom kraji, teda v sume prevyšujúcej 1.300 eur. 3. Kolízny opatrovník maloletého vo vyjadrení k odvolaniu matky poukázal na to, že vzhľadom na príjmy otca sám navrhol určiť výživné na maloletého v sume 100 eur. 4. Otec sa v písomnom vyjadrení k odvolaniu matky stotožnil so závermi súdu prvej inštancie a konštatoval, že prvoinštančný súd vec správne posúdil, keď správne ustanovenia právnych predpisov aplikoval na dostatočne zistený skutkový stav veci. Nesúhlasil s argumentáciou matky ohľadne výšky výživného, pričom zdôraznil, že matka ho doposiaľ nedala zapísať do rodného listu maloletého J.. Zdôraznil, že výživné na neho zasiela už od doby pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o určení otcovstva, a to vo výške presahujúcej 100 eur určenej súdom. Napokon konštatoval, že matka vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by súd prvej inštancie pri rozhodovaní nezohľadnil, a preto nie je dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 5. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti podľa § 65 a § 66 CMP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie matky je dôvodné. 6. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom v napadnutej časti určil otcovi vyživovaciu povinnosť na maloletého J., F.. XX.XX.XXXX, vo výške 100 eur, ktorú mu uložil platiť maloletému k rukám matky počnúc právoplatnosťou rozsudku, keď vychádzajúc z ust. § § 77 ods. 1 Zákona o rodine dospel k záveru, že v danej veci, vzhľadom na skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali určiť (priznať) výživné na maloletého aj za obdobie pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku. Je teda nepochybné, že súd prvej inštancie vec posúdil podľa ustanovení Zákona o rodine; platného a účinného v Slovenskej republike; upravujúcich vyživovaciu povinnosť rodičov na maloleté deti. 7. Odvolací súd však; na rozdiel od súdu prvej inštancie; dospel k záveru, že za skutkových okolností preukázaných vykonaným dokazovaním je nevyhnutné použiť v danej veci právnu úpravu štátu miesta, kde sa zdržuje maloletý, t.j. právnu úpravu platnú a účinnú v Českej republike. Uvedené vyplýva; ako na to správne poukazuje matka v podanom odvolaní; z čl. 4 v spojení s čl. 3 Haagskeho Protokolu o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť, ktorého kolízne normy súd prvej inštancie v danej veci nezohľadnil. 8. Podľa § 922 ods. 1 zák. č. 89/2012 Sbírky zákonů (ďalej len "Občanský zákoník"): "Výživné lze přiznat jen ode dne zahájení soudního řízení; u výživného pro děti i za dobu nejdéle tří let zpět od tohoto dne". 9. Z vyššie citovaných ustanovení je zrejmé, že česká právna úprava výživného, pokiaľ ide o dobu, za ktorú je možné určiť (priznať) výživné na maloletého, vychádza zo zásady, že v prípade maloletých detí možno výživné priznať i spätne, najdlhšie však za dobu troch rokov pred začatím konania. Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy však Občanský zákoník spätné priznanie výživného nepodmieňuje existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa. Pokiaľ potom súd prvej inštancie svojím rozsudkom v napadnutej časti výživné na maloletého určil otcovi až odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku s poukazom na absenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by takýto postup umožňovali, hoci právna úprava Občanského zákonníku (§ 922 ods. 1 Občanského zákonníku), takúto podmienku nestanovuje, nemožno rozsudok prvoinštančného súdu považovať za správny, keď v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci vychádzal z odlišných skutkových okolností, teda z neúplne a nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. 10. Rovnako však odvolací súd dospel k záveru, že v dôsledku nesprávnej aplikácie (slovenského) Zákona o rodine, súd prvej inštancie v danej veci v rozpore s ust. § 35 a nasl. CMP neúplne (a nesprávne) zistil skutkový stav veci i pokiaľ ide o určenie výšky výživného, keď sa nezaoberal kritériami vyplývajúcimi z (českého) Občanského zákonníku pre určenie výšky výživného (§ 910 a nasl. Občanského zákonníku). 11. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že za daného stavu nezostáva iné, než v napadnutom výroku o určení výživného otca na maloletého J., rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom vec opätovne prejedná, vychádzajúc z právnej úpravy Občanského zákonníku Českej republiky, riadne a úplne ustáli skutkový stav veci významný z hľadiska použitej právnej úpravy pre určenie výšky výživného, no tiež pokiaľ ide o obdobie, za ktoré sa výživné priznáva, a opätovne o výživnom otca na maloletého meritórne rozhodne, pričom svoje rozhodnutie i riadne odôvodní tak, aby spĺňalo všetky náležitosti ust. § 220 ods. 2 CSP. 12. O náhrade trov (tohto) odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).