Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/137/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315219831 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315219831.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Ing. E. H., PhD., W. XX, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovanej: doc. RNDr. P. E., CSc., Na M. XX, Trnava, zastúpenej advokátkou JUDr. Jaroslavou Balážiovou, Dolné Bašty 2, Trnava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 11C/588/2015-33, zo dňa 2.12.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej p o t v r d z u j e . V časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok m e n í tak, že žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia 1.801,41 eura k rukám právnej zástupkyne. Žalovanej p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol; žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania 2.339,25 eura k rukám jej právnej zástupkyne. 2. V odôvodnení uviedol, že v konaní vedenom na súde pod sp. zn. 11C/284/2005 o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam parc. č. XXXXX, záhrady o výmere 1350 m2, parc. č. XXXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 306 m2 a rodinnému domu súp. č. XXXX, postavenom na parc. č. XXXXX, nachádzajúcich sa v katastrálnom území Vinohrady, obec BA - Nové Mesto, okres Bratislava III, zapísaných na LV č. XXXX, bola (žalobcom) podaná žaloba na určenie vlastníctva k spoluvlastníckemu podielu o veľkosti 1 k rodinnému domu súp. č. XXXX a pozemku parc. č. XXXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 306 m2 (na ktorom je predmetný rodinný dom postavený), ktoré sú vedené na LV č. XXXX pre katastrálne územie Vinohrady, okres Bratislava III, obec BA - mestská časť Nové Mesto (ďalej len „predmetné nehnuteľnosti“) vydržaním. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 22.9.2015 vylúčil túto žalobu na samostatné konanie. Žalobca skutkovo a právne odôvodnil žalobu tým, že pri podpise darovacej zmluvy dňa 6.12.1984 medzi matkou strán sporu P. H. ako darkyňou a žalobcom a žalovanou ako obdarovanými, bola uzavretá v úzkom rodinnom kruhu ústna dohoda, v zmysle ktorej mala žalovaná previesť svoj spoluvlastnícky podiel na žalobcu za peňažnú náhradu, ktorú jej mal žalobca poskytnúť a v zmysle dohody aj poskytol. Účastníci dohody sa zároveň dohodli aj na cene spoluvlastníckeho podielu, pričom pri určení vychádzali z hodnoty nehnuteľnosti stanovenej znaleckým posudkom vypracovaným znalcom Ing. P. O. dňa 30.11.1984 na sumu 47.603,- Kčs, zvýšenej na desaťnásobok, teda na sumu 476.030,- Kčs s cieľom zohľadniť vtedy existujúci rozdiel medzi cenou stanovenou súdnym znalcom a reálnou trhovou cenou. K dohode došlo z dôvodu, že žalobca sa zaviazal na vlastné náklady zabezpečiť rozsiahlu rekonštrukciu rodinného domu, nakoľko tento sa v čase podpisu darovacej zmluvy nachádzal v stave nevyhnutnej potreby prestavby. S výškou odplaty žalovaná súhlasila; spolu jej bola vyplatená suma 166.000,- Kčs, t.j. 5.510,19 eura, ktorá predstavovala finančné vyporiadanie za jej spoluvlastnícky podiel o veľkosti 1/3 na rodinnom dome a zastavanom pozemku. Jedna tretina bola počítaná z dôvodu, že dom sa mal deliť medzi troch súrodencov a okrem strán sporu aj pre sestru, ktorá v tom čase žila v zahraničí a z dôvodu bývalého režimu nemohla nadobudnúť tento majetok. Žalobca mal za to, že pre posúdenie vydržania je dôležitý deň 30.4.1993, keď žalovaná potvrdila svoju vôľu vysporiadať podielové spoluvlastníctvo prevodom svojho podielu na jeho syna a dcéru, a to podpisom Dotazníka a čestného vyhlásenia ku registrácii a spoplatneniu zmluvy, čím podľa žalobcu de facto potvrdila existenciu vyššie uvedenej ústnej dohody. K uvedenému kroku došlo aj z dôvodu, že žalobca sa finančne s žalovanou vyplatením vyššie špecifikovaných súm vyporiadal. Dodal, že k prevodu spoluvlastníckeho podielu na rodinnom dome nakoniec nedošlo z formálnych dôvodov (pre potrebu schválenia zmluvy o prevode opatrovníckym súdom), preto sa účastníci dohodli, že nehnuteľnosť respektíve spoluvlastnícky podiel k nej nadobudne priamo žalobca. Od tohto momentu mal žalobca za to, že užíva celú nehnuteľnosť oprávnene ako vlastník. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zo spisu súdu prvej inštancie sp. zn. 12C/162/2004 zistil, že 1.8.2003 bola podaná žaloba, ktorou sa matka strán sporu domáhala voči žalovanej vrátenia daru, spoluvlastníckeho podielu vo výške 1 na predmetných nehnuteľnostiach. Darovacou zmluvou, uzatvorenou 6.12.1984, nadobudla žalovaná predmetné nehnuteľnosti. Zo žaloby, ktorú podávala matka strán sporu vyplynulo, že začiatkom roku 1985 sa žalovaná s žalobcom ústne dohodli, že žalobca zabezpečí rozsiahlu rekonštrukciu predmetného rodinného domu na svoje náklady a žalovaná mu predá svoj podiel, ktorý získala ako dar. Pri určení ceny predmetného rodinného domu vychádzali zo znaleckého posudku Ing. P. O.. V spise bol aj predmetný Dotazník a čestné vyhlásenie, ktorý 30.4.1993 žalovaná podpísala, pričom predmetom prevodu mal byť spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1 rodinného domu na parc. č. XXXXX; účelom - vysporiadanie rodinného majetku a nadobúdateľmi deti žalobcu. 4. Výpoveďou matky strán sporu bolo preukázané, že žalovaná si požičala od žalobcu peniaze na dostavbu družstevného bytu v Trnave a v Bratislave spolu 166.000,- Kčs. Strany sporu sa neskôr dohodli, že žalovaná prevedie svoj podiel na bratove deti, čím bude pôžička anulovaná. Nastali obštrukcie, žalovaná s tým nesúhlasila. Žalovaná vo výpovedi poprela, že by mala vedomosť o dohode, prípadne o znaleckom posudku a uviedla, že so žalobcom sa nikdy nedohodla na 10 - násobnom zvýšení ceny určenej podľa takéhoto znaleckého posudku. Podľa jej názoru brat (žalobca) jej nároky uznal tým, že podpísal kúpnopredajnú zmluvu (touto kúpnou zmluvou z 9.8.2011 previedla svoj spoluvlastnícky podiel k predmetným nehnuteľnostiam na žalobcu; ten nezaplatil dohodnutú kúpnu cenu 133.000 eur a preto žalovaná od zmluvy 12.10.2011 odstúpila - konanie sp. zn. 42C/129/2011). 5. Súd prvej inštancie vychádzal z toho, že vydržanie je osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení určitých podmienok. Predpokladá spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená a musí byť nepretržitá počas celej, zákonom stanovenej doby. Žalobca sa žalobou domáhal určenia, že vlastníctvo nadobudol vydržaním; právny titul, na základe ktorého by mohol byť dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností ale neuviedol. Súd prvej inštancie zdôraznil, že samotná detencia k vydržaniu nepostačuje; za svoju úlohou preto považoval posúdiť, či so zreteľom na všetky okolnosti mohol byť žalobca dobromyseľným držiteľom. Poukázal na ustálenú judikatúru, podľa ktorej dobrá viera držiteľa je daná so zreteľom na všetky okolnosti a musí sa vzťahovať aj k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. To však neznamená, že taký titul musí byť daný, postačí, že držiteľ je vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je a posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere je treba hodnotiť objektívne. 6. Žalobca v konaní tvrdil, že existovala ústna dohoda medzi súrodencami (stranami sporu) a že peniaze za spoluvlastnícky podiel žalovanej vyplatil; žalovaná tieto skutočnosti popierala. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti zdôraznil, že jeho úlohou nebolo posudzovať existenciu, či neexistenciu dohody medzi súrodencami, ani jej obsah. Pre posúdenie otázky vydržania považoval túto skutočnosť za právne irelevantnú, pretože akákoľvek ústna dohoda nie je titulom na nadobudnutie spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Ozrejmil, že ústna dohoda ohľadom nehnuteľností nezakladá zmenu vlastníctva, nakoľko od účinnosti zákona č. 265/1992 Zb. zápis do katastra získal konštitutívny charakter; ústnu dohodu teda nemožno považovať za okolnosť, ktorá svedčí o existencii dobrej viery, dobromyseľnosti držby. Ten, kto sa uchopí držby nehnuteľnosti na základe ústnej dohody o jej prevode, nemôže byť vzhľadom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že je vlastníkom veci a to ani v prípade, že je presvedčený, že takáto zmluva k nadobudnutiu vlastníctva postačuje. Držba nehnuteľnosti, ktorá sa o takúto zmluvu opiera, nemôže viesť k vydržaniu (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky 2 Cdon 568/96, Soudní rozhledy, 1999, č. 5, str. 151). Vychádzajúc z uvedeného mal za to, že ak by sa aj súrodenci (strany sporu) ústne dohodli na rozdelení a vyporiadaní majetku, neznamená to, že žalobcu možno považovať za dobromyseľného držiteľa. Ďalej uviedol, že ani deň 30.4.1993, keď žalovaná podpísala predmetný Dotazník a čestné vyhlásenie nie je pre posúdenie dobromyseľnosti rozhodujúci. V tom čase mohol predstavovať vôľu žalovanej vysporiadať podielové spoluvlastníctvo, avšak obom stranám sporu bolo známe, že je to len prvý krok ku registrácii zmluvy o prevode vlastníckeho práva. Z uvedeného dôvodu sa žalobca nemohol domnievať, že podpisom tohto dokumentu sa stal vlastníkom spoluvlastníckeho podielu žalovanej. V tejto súvislosti poukázal na to, že aj sám žalobca v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/162/2004, kde bol vypočutý ako svedok, uviedol, že veci nedotiahli do konca; že keď vyplatil peniaze, považoval to za vysporiadanie dohody z roku 1985 s tým, že následne sa predpíše spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome na neho alebo na jeho deti. To, že sa tak nestalo, bolo z dôvodu nezáujmu z jeho strany na doriešenie situácie a problém sa otvoril v roku 2002, 2003, keď si uvedomil, že hodnota pozemku vzrástla a že spoluvlastnícke vzťahy nie sú doposiaľ právne vyriešené. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že v prejednávanom prípade žalobca nepreukázal titul, na základe ktorého mohlo vzniknúť vlastnícke právo vydržaním. Naopak, v konaní bolo preukázané, že žalobca vedel, že vlastníctvo ku predmetným nehnuteľnostiam nie je vysporiadané. Súd prvej inštancie žalobu s poukazom na § 134 Obč. zák. zamietol, nakoľko nebol splnený prvý predpoklad na nadobudnutie vlastníctva vydržaním a to oprávnenosť držby. Dodal, že aj keby bol žalobca v dobrej viere, že peniaze, ktoré vyplatil žalovanej sú odplatou za odkúpenie jej spoluvlastníckeho podielu, nemožno vyvodiť, že z tohto dôvodu je dobromyseľný držiteľ predmetných nehnuteľností. 7. O trovách konania rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej žalovanej priznal ich náhradu, keď s poukazom na § 10 vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl. č. 655/2004 Z.z.“) uviedol, že základná sadzba tarifnej odmeny bola za jeden úkon právnej služby vypočítaná zo všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti, stanovenej znaleckým posudkom v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/248/2005 na 579.000 eur, t.j. spoluvlastnícky vo výške 1/4 podiel predstavuje čiastku 144.750 eur (tarifná odmena za 1 úkon bola preto 712,05 eura). V detailnej špecifikácii vyčíslil trovy právneho zastúpenia na 2.339,25 eura. 8. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť, príp. ho zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Namietal proti záveru súdu prvej inštancie, že neuviedol titul, na základe ktorého by mohol byť dobromyseľným držiteľom nehnuteľností a tiež to, že mal v rámci lehoty na vydržanie vedomosť o tom, že spoluvlastnícke vzťahy k nehnuteľnosti neboli vyriešené. Mal za to, že súd prvej inštancie opomenul, že od začiatku konania upozorňoval, že z hľadiska posúdenia vydržania je najdôležitejším momentom deň 30.4.1993, kedy žalovaná potvrdila svoju vôľu vyporiadať podielové spoluvlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam prevodom svojho podielu k nemu na syna a dcéru žalobcu, a to podpisom predmetného Dotazníka a čestného vyhlásenia. Týmto de facto potvrdila existenciu rodinnej ústnej dohody z rokov 1984 až 1985 (existenciu tejto dohody žalovaná nakoniec priznala aj na pojednávaní konanom 16.11.2016). K uvedenému kroku došlo aj z dôvodu, že sa finančne so žalovanou vyplatením rôznych súm vyporiadal. Podotkol, že vyplatenie rôznych súm vyplýva jednoznačne aj z dokazovania pred súdom prvej inštancie. Vyplatenie týchto súm žalovaná nikdy nepoprela a okrem žalobcu ich potvrdila a svedkyňa P. H. v rámci konania vedeného pod sp. zn. 12C/162/2004. Ďalej uviedol, že podklady k spomínanému Dotazníku a čestnému vyhláseniu zabezpečil rodinný právnik JUDr. U. M., ktorý bol osobne prítomný pri podpise Dotazníka a čestného vyhlásenia žalovanou a bol tiež oboznámený so skutočnosťou, že k prevodu dochádza z dôvodu kompenzácie žalobcom poskytnutých finančných prostriedkov žalovanej; uvedenú skutočnosť potvrdil aj pri výpovedi dňa 12.11.2013 v konaní vedenom pod sp. zn. 11C/284/2005 a pri výpovedi dňa 14.6.2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 12C/162/2004. S poukazom na uvedené žalobca tvrdil, že podkladom (titulom) na jeho oprávnené užívanie je okrem rodinnej dohody, ktorá je vzhľadom na predložené dôkazy nespochybniteľná, aj predmetný Dotazník a čestné vyhlásenie, teda písomný právny úkon. S poukazom na uvedené skutočnosti dôvodil, že nakoľko užíval nehnuteľnosť po dobu dlhšiu ako 10 rokov, mal oprávnene za to, že vlastníctvo k spoluvlastníckemu podielu žalovanej nadobudol vydržaním; boli splnené predpoklady (k vydržaniu) a teda, že reálne mal nehnuteľnosť v držbe v presvedčení, že ide o jeho vlastníctvo. V tejto súvislosti súdu prvej inštancie vyčítal, že ignoroval túto jeho argumentáciu ako aj konštrukciu zákonného znenia § 130 ods. 1 Obč. zák., ktoré upravuje právnu fikciu vyjadrenú vyvrátiteľnou domnienkou o oprávnenosti držby, ktorá sa ex lege predpokladá a platí pokiaľ nie je preukázaný opak. 9. Ďalej namietal proti záveru súdu prvej inštancie o tom, že sa nemohol domnievať, že by sa podpisom predmetného Dotazníka a čestného vyhlásenia mohol stať vlastníkom nehnuteľnosti. Uviedol, že na základe rodinnej dohody v úzkom spojení s podpisom predmetného Dotazníka a čestného vyhlásenia bol v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť skutočne patrí, pričom stav jeho dobromyseľnosti trval najmenej 10 rokov. Mal za to, že uvedené potvrdzuje aj skresľujúci záver súdu prvej inštancie o tom, že „navyše sám žalobca v konaní sp. zn. 12C/162/2004, kde bol vypočutý svedok uviedol, že veci nedotiahli do konca ... .“ V predmetnej veci bol vypočutý až v roku 2006 a jeho konštatovanie o tom, že veci neboli dotiahnuté do konca sa vzťahuje na obdobie po naplnení vydržacej doby k nehnuteľnosti v roku 2003; pri svojej výpovedi v rámci vyššie zmieneného konania sám uviedol, že problém sa otvoril až v roku 2003, keď si uvedomil, že spoluvlastnícke vzťahy nie sú doposiaľ právne vyriešené. Za absurdné považoval konštatovanie súdu prvej inštancie, že: „Ak by sa aj súrodenci ústne dohodli na rozdelení a vyporiadaní majetku, neznamená, že žalobcu možno považovať za dobromyseľného držiteľa.“; všetky dôkazy vykonané v konaní pred súdom prvej inštancie totiž preukazujú opak. Ďalej vyložil, že za irelevantný považoval aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 2 Cdon 568/96 uvádzaný súdom prvej inštancie. Predmetný rozsudok totiž pracuje s prípadom, kedy existovala výlučne ústna dohoda medzi neskoršími stranami sporu. V prejednávanom prípade však došlo zo strany žalovanej k podpisu predmetného Dotazníka a čestného vyhlásenia, ktorá ním bola v danom čase odôvodnene považovaná za písomnú zmluvu, na základe ktorej nadobudne vlastníctvo k nehnuteľnosti. Nemal preto dôvod myslieť si opak, keďže rodinné nezhody a nárokovanie si vyplatenia spoluvlastníckeho podielu zo strany žalovanej nastalo až v roku 2003, resp. neskôr. Podotkol, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že by malo ísť o držbu neoprávnenú na rozdiel od žalobcu, ktorý za účelom posúdenia svojich tvrdení predložil tak písomné podklady a v jeho prospech svedčia aj výpovede svedkov JUDr. U. M., Ing. C., ako aj nebohej matky strán sporu P. H.. 10. Napokon namietal, že výrok o náhrade trov konania je v rozpore s vyhl. č. 655/2004 Z.z., nakoľko predmetnom konania nie je zaplatenie, či vyporiadanie spoluvlastníctva, ale iba určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Považoval za zrejmé, že predmet sporu nemohol byť určený z hodnoty 1/4 nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie mal vychádzať z § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. a základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon mal určiť vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, t.j. pre rok 2015 vo výške 64,53 eura, nakoľko predmet sporu nie je možné vyjadriť v peniazoch. Ďalej uviedol, že v prípade ak by sa odvolací súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou, má za to, že základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon je 532,77 eura. Celková hodnota rodinného domu, plotov, vonkajších úprav a zastavaného pozemku parc. č. XXXXX, ku ktorým si uplatňuje vlastnícke právo z titulu vydržania je 214.099,07 eura; 1/4 hodnoty týchto nehnuteľností je tak 53.524,76 eura. 11. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. V celom rozsahu sa stotožnila s napadnutým rozsudkom, ako aj s jeho odôvodnením. Za absolútne nesprávny považovala právny názor žalobcu, že predmetný Dotazník a čestné vyhlásenie je možné považovať za písomnú zmluvu, na základe ktorej by mohlo dôjsť k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam. V tejto súvislosti súhlasila so závermi súdu prvej inštancie, ktorý svoje rozhodnutie oprel o to, že žalobca neuviedol žiadny spôsobilý právny titul, na základe ktorého by mohol byť dobromyseľným držiteľom predmetných nehnuteľností. Podľa jej názoru žalobca mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol, keď priamo v texte Dotazníka je uvedená povinnosť uzavrieť písomnú zmluvu o prevode nehnuteľnosti s jej dôsledkami. Pri normálnej obvyklej opatrnosti, ktorú bolo možné očakávať od každého, t.j. aj od žalobcu, si musel byť vedomý, že tento listinný dôkaz nie je kúpnou zmluvou, na základe ktorej by mohlo prísť k prevodu vlastníctva nehnuteľnosti. Z obsahu uvedenej listiny nemožno vyvodiť iný záver, než že mala slúžiť ako podklad pre napísanie kúpnej zmluvy. O tom, že žalobca nemohol nadobudnúť presvedčenie, že mu predmetné nehnuteľnosti po práve patria, svedčí aj výpoveď samotného žalobcu, žalovanej ako aj hlavne svedka JUDr. U. M. (navrhovaného k vypočutiu samotným žalobcom), ktorí potvrdili, že žiadna iná písomná zmluva nikdy uzatvorená nebola a tiež o tom svedčí dlhoročné správanie žalobcu ako spoluvlastníka (vyžadovanie si súhlasu žalovanej s realizovaním stavebnej činnosti, uzavretie kúpnej zmluvy so žalovanou, súdne konania vo veci vrátenia daru, určenia vlastníckeho práva a vo veci zrušenia a vyporiadania spoluvlastníctva, atď.). Na záver zdôraznila, že ani prípadné samotné faktické nerušené užívanie predmetných nehnuteľností bez splnenia kumulatívnej podmienky dobromyseľnosti držby, zákon nespája s právnym následkom nadobudnutia vlastníctva k nehnuteľnosti vydržaním. Správny bol názor súdu prvej inštancie, ktorý nepovažoval predmetný Dotazník a čestné vyhlásenie za spôsobilý právny úkon a to ani domnelý, ktorý by mohol zakladať právo žalobcu na vydržanie predmetných nehnuteľností. 12. O odvolaní žalobcu proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 13. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné iba čiastočne vo výroku týkajúcom sa náhrady trov konania a že napadnutý rozsudok je vo veci samej vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil 25.5.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 14. V danej veci sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, ktoré mal nadobudnúť vydržaním. Podľa § 134 ods. 1 Obč. zák. sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Predmetné ustanovenie upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Opakom ovládania veci držiteľom je nečinnosť vlastníka. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby. 15. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie opodstatnenosti žaloby na určenie vlastníckeho práva vydržaním 1-iny rodinného domu v Bratislave súpisné číslo XXXX, postavenom na pozemku parc. č. XXXXX a pozemku parc. č. XXXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 306 m2, ktoré sú vedené na LV č. XXXX katastrálneho územia Vinohrady, okres Bratislava III, mestská časť Nové Mesto ako aj na relevantnosť tvrdení žalobcu z hľadiska skutočností uvádzaných na preukázanie svojho práva. 16. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku; na vec náležite aplikoval zodpovedajúce ustanovenie § 134 Obč. zák., ktoré aj správne vysvetlil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby spočívajúce v tom, že žalobca ako držiteľ predmetných nehnuteľností nepreukázal právny titul, na základe ktorého by mu mohlo vzniknúť vlastnícke právo, čím nie je možné považovať jeho držbu za oprávnenú, keď akákoľvek ústna dohoda medzi stranami, nemôže byť považovaná za okolnosť, preukazujúcu dobrú vieru o tom, že žalobcovi predmetná nehnuteľnosť (aj v časti požadovanej zvyšnej 1) patrí, aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. 17. Žalobca v odvolaní zopakoval svoje tvrdenia z prvoinštančného konania, že žalovaná podpísaním Dotazníka a čestného vyhlásenia k registrácii a spoplatneniu zmluvy 30.4.1993 de facto potvrdila existenciu ústnej dohody so žalobcom z rokov 1984 - 1985, že predmetný spoluvlastnícky podiel prevedie na žalovanú, na základe čoho bol v dobrej viere, že mu nehnuteľnosť patrí a že tento stav dobromyseľnosti trval najmenej 10 rokov, do roku 2003. 18. Podľa odvolacieho súdu na uvedenú argumentáciu súd prvej inštancie dostatočne reagoval v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto len opakuje, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. V prvom rade ten, kto tvrdí že je dobromyseľný držiteľ, musí uviesť titul, na základe ktorého sa domnieva, že mu vec patrí, a potom hodnotenie, či je s ohľadom na daný titul dobromyseľný alebo nie, je treba vždy vykonať podľa konkrétnych okolností objektívne a nie len na základe subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samotného účastníka. Oprávnenosť držby sa posudzuje v zmysle ustanovenia § 130 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. 19. Predpokladom prijatia záveru súdu o vydržaní teda musí byť medziiným zistenie, že počas vydržacej doby držiteľ skutočne „bol“ (teda nie iba „mohol byť“) so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 271/2007, 5 Cdo 49/2010 a 3 Cdo 12/2010). 20. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z hľadiska, či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus); ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul nasvedčuje. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol, teda či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 260/2008). 21. Dobromyseľnosť, ako kategória patriaca do vnútornej sféry držiteľa, môže byť v praxi subjektívne držiteľom vyvodzovaná z najrozmanitejších skutkových okolností (právne relevantných, ale aj irelevantných). Posúdenie, či držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, nemôže ale vychádzať iba zo subjektívnych predstáv držiteľa. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne znaky titulu (prípadne aj len domnelého) nadobudnutia vlastníctva. Vlastníctvo (okrem prípadov nadobudnutia ex lege) sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním, výmenou. Domnelým (putatívnym) titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho titulu (v súlade so zákonom zakladajúceho vznik vlastníctva), chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť, znak), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje objektívne právo. Takýmto domnelým titulom môže byť v praxi napríklad dedičské rozhodnutie o nadobudnutí veci, ktorá však v čase smrti poručiteľa objektívne nepatrila do jeho majetku, neprávoplatné rozhodnutie súdu určujúce vlastníctvo veci, kúpna alebo darovacia zmluva, ktorá je z niektorého dôvodu neplatná. 22. Súd prvej inštancie tvrdenia žalobcu, že sa so žalovanou pri podpise zmluvy, ktorou im matka darovala podiely na predmetnej nehnuteľnosti z 6.12.1984 ústne dohodol na prevode podielu žalovanej na takto nadobúdanom dome na neho za dohodnutú cenu v budúcnosti, a znova v roku 1993, po úhrade kúpnej ceny za podiel na dome, správne považoval za nepodstatné pre rozhodnutie o návrhu, keďže ústnou dohodou nemohlo v danej dobe dôjsť k prevodu vlastníctva k nehnuteľnosti. Pokiaľ aj žalobca poukazoval na žalovanou podpísaný Dotazník a čestné vyhlásenie k registrácii a spoplatneniu zmluvy, ktorý mal byť písomným titulom oprávnenej držby predmetných nehnuteľností, odvolací súd opakuje, že pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. O dobromyseľnosti teda možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. V danom prípade však u žalobcu nemohlo ísť ani o ospravedlniteľný omyl týkajúci sa právnych následkov takéhoto Dotazníka, pretože z jeho samotného textu je zrejmé, že predpokladá existenciu zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti („Účastníci vyhlasujú, že vyššieuvedené údaje, ktoré sú podkladom pre spísanie zmluvy alebo vyplývajú už z napísanej zmluvy, sú úplné a správne...“) a navyše neobsahuje ani podstatné náležitosti príslušnej zmluvy a týka sa iných nadobúdateľov (deti žalobcu). 23. K záveru o nedostatku oprávnenosti držby predmetných nehnuteľností pripojil súd prvej inštancie aj poukaz na zák. č. 265/1992 Zb. o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam, platný do 31.12.1995. Podľa § 2 ods. 2 tohto zákona práva uvedené v § 1 ods. 1 <https://www.slov-lex.sk/pravne- predpisy/SK/ZZ/1992/265/19940324> (okrem iného vlastnícke právo k nehnuteľnosti) vznikajú, menia sa alebo zanikajú dňom vkladu do katastra, pokiaľ Občiansky zákonník alebo iný zákon neustanovuje inak. Odvolací súd k tomuto dopĺňa poukaz na ustanovenie § 133 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého ak sa prevádza nehnuteľná vec na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo vkladom do katastra nehnuteľností podľa osobitných predpisov, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Aj podľa odvolacieho súdu sa nemožno s ohľadom na objektívne okolnosti, ktorými bola najmä všeobecná znalosť o spôsobe nadobúdania nehnuteľnosti do vlastníctva domnievať, že žalobca oprávnene nepochyboval, že sa stal v roku 1993 vlastníkom predmetného podielu na dome, resp. že mu tento po práve patrí na základe ústnej dohody uzavretej so žalovanou. Okrem objektívnych skutočnosti, ktorými sú podmienenie nadobudnutia vlastníctva nehnuteľnosti (okrem iného) písomnou zmluvou a vkladom do katastra nehnuteľností, podstatným vo veci bolo aj to, že samotný žalobca od žalovanej opakovane žiadal, aby na neho previedla svoj vlastnícky podiel na predmetných nehnuteľnostiach. 24. V zvyšnej časti odvolania týkajúcej sa náhrady trov konania sa odvolací súd čiastočne stotožnil s odvolacími námietkami žalobcu, keď dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri určení základnej sadzby tarifnej odmeny vychádzal z nesprávnej tarifnej hodnoty uplatneného práva. 25. Podľa § 9 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny sa stanoví podľa tarifnej hodnoty veci alebo druhu veci, alebo práva a podľa počtu úkonov právnej služby, ktoré advokát vo veci vykonal, ak táto vyhláška neustanovuje inak. 26. Podľa § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z. ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu. 27. Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhl. č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. 28. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti bolo oceniteľné peniazmi, v dôsledku čoho súd prvej inštancie nemohol pri priznávaní náhrady trov konania vychádzať z tarifnej odmeny ustanovenej v § 11 ods. 1 písm. a) advokátskej tarify tak ako to tvrdil v odvolaní žalobca, ale bol povinný na vec aplikovať § 10 ods. 2 advokátskej tarify. Súd prvej inštancie teda pri rozhodovaní o náhrade trov konania, pokiaľ ide o určenie oceniteľnosti práva, ktoré je predmetom sporu, postupoval správne podľa ustanovenia § 10 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z.z., keďže vo veciach určenia vlastníckeho práva je predmet sporu, o ktorom sa rozhoduje peniazmi oceniteľný. V danom prípade pri výpočte ceny podielu na predmetných nehnuteľnostiach súd vychádzal zo znaleckého posudku, predloženého v spore vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/248/2005. 29. Pri výpočte odmeny za úkon právnej služby však súd prvej inštancie, tak ako to namietal žalobca, pochybil v tom, že do ceny spornej nehnuteľnosti zahrnul aj cenu pozemku parc. č. XXXXX vo výške 364.743 eur, ktorý predmetom konania nebol. Základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby preto odvolací súd určil podľa ceny odhadnutej znalcom ustanoveným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 11C/248/2005 na 214.099,07 eura; 1 za sporný podiel tak predstavuje 53.524,77 eura. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon podľa § 10 cit. vyhl. je 532,77 eura, za priznané tri úkony právnej služby patrí advokátovi odmena 1.622,43 eura (3 x 532,77 eura + 3 x režijný paušál po 8,04 eura) a po pripočítaní žalovaným nenapadnutej náhrady za cestovné výdavky 60,14 eura a za stratu času 118,84 eura, trovy právneho zastúpenia žalovanej predstavujú 1.801,41 eura. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania podľa § 388 C.s.p. zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia 1.801,41 eura. 30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala v odvolacom konaní vo veci samej plný úspech. 31. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).