Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/168/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1315220920 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Bahníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1315220920.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a sudkýň JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Ľubice Břouškovej v právnej veci žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska, Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO. 47 232 480, proti žalovanému: WTP Hotel Družba s.r.o., Černockého 2, 831 05 Bratislava, IČO: 35 782 706, práv. zast. Advokátska kancelária FELSÖCI & Partners, s.r.o., Bajkalská cesta 31, 827 25 Bratislava, o zaplatenie 867,19 EUR s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/398/2015-86 zo dňa 14.03.2016 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 23Cb/398/2015-86 zo dňa 14.03.2016 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 867,19 Eur a nahradiť trovy konania vo výške 66,- Eur, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení súd uviedol, že návrhom zo dňa 12.10.2015 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 1.106,77 Eur a náhrady trov konania. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že je podľa ust. § 4 ods. 1 a § 10 ods. 5 zákona č. 340/2012 Z.z. aktívne vecne legitimovaným subjektom na domáhanie sa úhrady za služby verejnosti podľa tohto zákona a žalovaný je podľa ust. § 3 písm. b), 6 ods. 5 a 7 tohto zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti. Žalobca zistil, že žalovaný neuhradil predmetné úhrady, na čo bol žalobcom listom zo dňa 15. 04. 2015 vyzvaný na ich zaplatenie. Nakoľko žalovaný ani v lehote 30 dní od doručenia predmetnej výzvy nezaplatil dlžné úhrady za služby verejnosti, vznikla mu okrem toho aj povinnosť zaplatiť podľa ust. § 10 ods. 4 zákona č. 340/2012 Z.z. pokutu. Na základe toho pohľadávka žalobcu pozostávala zo sumy 1 040,77 Eur (dlžná úhrada za služby verejnosti), sumy 1,15 Eur (poštovné) a sumy 66,- Eur (pokuta). 3. Na základe námietky premlčania nároku žalobcu vznesenej žalovaným, si žalobca uplatnil nárok na úhradu za služby verejnosti za obdobie od 01. 10. 2011 do 30. 04. 2015 od odporcu ako zamestnávateľa 10 až 49 zamestnancov, na základe čoho predstavovala povinná mesačná úhrada odporcu sumu 18,58 Eur, čo celkovo predstavuje sumu 798,94 Eur za dlžné úhrady, sumu 1,10 Eur za poštovné (za rok 2014), sumu 1,15 Eur za poštovné (za rok 2015) a pokutu vo výške 66,- Eur. Navrhovateľ ešte uviedol, že odporca v šekoch, ktorými platil jednotlivé platby neuviedol konkrétne obdobie, ktorého sa týkajú. 4. Súd uznesením č.k. 23Cb/398/2015-61 zo dňa 11.1.2016 konanie v časti 240,73 Eur zastavil podľa § 96 O.s.p. 5. Súd vykonaným dokazovaním zistil, že predmetom konania boli úhrady za služby verejnosti poskytované v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania za obdobie od 10/2011 do 4/2015, čo predstavuje celkovo 43 mesiacov po 18,53 Eur, t.j. sumu 796,79 Eur, nárok na poštovné za výzvu z 8/2014 v sume 1,10 Eur a výzvu z 4/2015 v sume 1,15 Eur a nárok na zmluvnú pokutu vo výške 66,- Eur. Žalovaný uskutočnil z vyššie uvedeného titulu úhrady a to dňa 27.09.2010 v sume 18,58 eura; dňa 20.10.2010 v sume 18,58 Eur; dňa 10.11.2010 v sume 18,58 Eur; dňa 07.12.2010 v sume 18,58 Eur; dňa 02.03.2011 v sume 55,74 Eur; dňa 01.04.2011 v sume 18,58 Eur; dňa 12.04.2011 v sume 18,58 Eur; dňa 04.05.2011 v sume 18,58 Eur; dňa 15.06.2011 v sume 18,58 Eur; dňa 30.08.2011 v sume 37,16 Eur; dňa 18.10.2011 v sume 18,85 Eur; dňa 19.12.2011 v sume 37,70 Eur; dňa 09.01.2012 v sume 18,58 Eur; dňa 13.02.2012 v sume 18,58 Eur; dňa 22.03.2012 v sume 18,58 Eur; dňa 17.04.2012 v sume 18,58 Eur; dňa 05.09.2012 v sume 18,58 Eur; dňa 29.10.2012 v sume 37,16 Eur; dňa 05.11.2012 v sume 18,58 Eur; dňa 10.12.2012 v sume 18,58 Eur; dňa 18.02.2013 v sume 18,58 Eur; dňa 12.02.2014 v sume 55,74 Eur; čo celkovo predstavovalo sumu 539,63 Eur. Žalovaný predmetné úhrady za služby verejnosti uskutočnil prostredníctvom poštových poukazov, z ktorých boli zrejmé len údaje o kóde služby 00, kóde produktu 39, platenej sume, čísle účtu žalobcu, variabilnom symbole platby (čo bolo IČO žalovaného), adresátovi (žalobca) a odosielateľa (žalovaný). Okrem toho žalovaný predložil aj výdavkové pokladničné doklady k platbám č. 11 až 22 s výnimkou platby č. 20, ktorá pokladničným výdavkovým dokladom nebola preukázaná. 6. Súd poukázal na ust. § 261 ods. 2 až 5 Obch. zák., § 488, § 489 Obč. zák., § 580, § 581 ods. 1 Obč. zák. § 330 ods. 1 Obch. zák. ako aj na ustanovenie zák. č. 340/2012 Z.z. a zák. č. 532/2010 Z.z.. 7. Súd mal s poukazom na zistený skutkový stav a citované zákonné ustanovenia za to, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol podľa ust. § 488 Občianskeho zákonníka súkromnoprávny záväzkový vzťah, z ktorého žalobcovi ako veriteľovi vzniklo právo na plnenie (pohľadávka) od žalovaného ako dlžníka a žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť splniť záväzok, a to všetko podľa ust. § 489 Občianskeho zákonníka zo skutočností uvedených v zákone, konkrétne v zákone č. 340/2012 Z.z., ktorý podľa § 1 upravuje platenie, vyberanie a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania od platiteľov, ktorým je podľa § 3 tohto zákona fyzická osoba, ktorá je evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny v domácnosti v odbernom mieste, pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome, alebo zamestnávateľ, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov; na účely tohto zákona sa služobný úrad posudzuje ako zamestnávateľ. 8. Nesporné bolo, že podľa ust. § 3 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z. žalovaný vystupoval v záväzkovom vzťahu so žalobcom ako zamestnávateľ, z čoho vyplývalo, že do záväzkového vzťahu vstúpil ako podnikateľ podľa ust. § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka. Na druhej strane, žalobca v tomto záväzkovom vzťahu vystupoval podľa ust. § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z.z. ako právnická osoba zriadená týmto zákonom ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, poskytujúca službu verejnosti, podľa ust. § 20 ods. 1 písm. b) zákona č. 532/2010 Z.z. disponujúca príspevkom zo štátneho rozpočtu a ktorej členovia rady a generálny riaditeľ sú volení Národnou radou Slovenskej republiky. Na základe týchto skutočností bolo potrebné podľa ust. § 261 ods. 2 až 5 Obchodného zákonníka zo zákona vzniknutý záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným definovať ako obchodný záväzkový vzťah, na ktorý sa použil právny režim Obchodného zákonníka, a podľa ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka aj režim, resp. právna úprava Občianskeho zákona za predpokladu, že určité práva a povinnosti nebolo možné podriadiť úprave Obchodného zákonníka. 9. V konaní nebolo sporné, že žalovanému vznikla povinnosť platiť úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom na mesačnej báze podľa ust. § 7 ods. 2 zákona č. 340/2012 Z.z. tak, že úhradu za príslušný kalendárny mesiac bol odporca povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Nesporná bola aj výška žalovaného úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom, a to v sume 18,58 eura podľa ust. § 6 ods. 5 písm. b) zákona č. 340/2012 Z.z., keďže zamestnával 10 až 49 zamestnancov. I keď žalovaný namietal, že nie vždy počas účtovacieho obdobia bol počet jeho zamestnancov vyšší ako 10, túto skutočnosť podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. nepreukázal žiadnymi relevantnými dôkaznými prostriedkami a taktiež túto skutočnosť počas účtovacieho obdobia podľa ust. § 6 ods. 7 zákona č. 340/2012 Z.z. neoznámil a nepreukázal žalobcovi, na základe čoho by sa žalovanému znížila sadzba za mesačnú úhradu. 10. Nesporné bolo aj to, že žalovaný v zúčtovacom období od 10/2011 do 04/2015 uhradil žalobcovi za služby verejnosti sumu 298,09 Eur, v období od 09/2010 do 09/2011 sumu 241,54 Eur, pričom za obdobie od 04/2008 do 08/2010 neuhradil žiadnu sumu. V tejto súvisloti súd poukázal na ust. § 330 Obch. zák., v zmysle ktorého prvoradý význam pri určení, na ktorý záväzok sa plnenie započítava, má vôľa dlžníka, ktorý o tom rozhodne jednosranným vyhlásením, pričom toto vyhlásenie zákon časovo viaže na úkon plnenia dlžníka. Jeho neskoršie vyhlásenie nemá právne opodstatnenie, nakoľko ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, uplatňuje sa zákonné pravidlo podľa § 330 ods. 1 druhej vety Obch. zák. a takýmto plnením dôjde k spleniu záväzku najskôr splatného, a to najskôr jeho príslušenstva. 11. Súd ďalej konštatoval, že žalovaný preukázal, že úhrady za služby verejnosti za obdobie od 10/2011 do 04/2015 vykonával formou poštových poukazov, z ktorých však nebolo zrejmé, na ktorý záväzok (jednotlivý mesiac) sa má jeho plnenie započítať. Hoci z výdavkových pokladničných dokladov táto skutočnosť vyplývala, išlo o dokumenty, ktoré slúžili pre interné a účtovné potreby žalovaného a samotná informácia v nich uvedená, z ktorej bolo zrejmé, za aký mesiac žalovaný úhradu za služby verejnosti platí, sa do dispozičnej sféry žalobcu nedostala, takže žalobca nemohol narábať s vedomosťou, ktorú konkrétnu pohľadávku žalobcu žalovaný poštovým poukazom plní, teda žalobca nepoznal vyhlásenie dlžníka o započítaní/priradení jeho plnenia, pričom tento nedostatok vedomosti žalobcu nemožno konvalidovať počas súdneho konania (po uskutočnení plnenia) predložením výdavkových pokladničných dokladov, ktoré sa do dispozície žalobcu v čase plnenia žalovaného nedostali. Na základe toho muselo prísť k uplatneniu postupu podľa ust. § 330 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka, a žalovaného úhrady za služby verejnosti uskutočnené v období od 10/2011 do 04/2015 bolo potrebné započítať na najskôr splatné a žalovaným nesplnené pohľadávky žalobcu aj za predchádzajúce obdobie, teda za obdobie od vzniku žalovaného povinnosti platiť úhradu za služby verejnosti až po zánik tejto povinnosti, čo predstavuje obdobie od 04/2008 do 04/2015. 12. Z prehľadu predpisov a platieb bolo nesporné, že v období od 04/2008 do 09/2011 vznikla žalovanému povinnosť úhrady za služby verejnosti v celkovej sume 780,36 Eur, pričom ten za celú dobu od 04/2008 do 04/2015 uhradil žalobcovi sumu len vo výške 539,63 Eur, a teda za predpokladu stanoveného podľa ust. § 330 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka jeho úhrady nedokázali spotrebovať jeho záväzky za obdobie do 10/2011, a tým pádom ani jeho záväzky za obdobie od 10/2011 do 04/2015, ktorých úhradu požadoval žalobca v tomto konaní. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd nárok žalobcu na úhradu za služby verejnosti poskytnuté žalovanému za obdobie od 10/2011 do 04/2015 v sume 798,94 Eur (43 mesiacov x 18,58 Eur) považoval za dôvodný v celom rozsahu, keďže bolo preukázané, že povinnosť platiť predmetné úhrady žalovanému v tomto období trvala a skončila až dňa 30. 04. 2015 podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 340/2012 Z.z. a žalovaným vykonané platby boli v zmysle ust. § 330 ods. 1 druhej vety Obchodného zákonníka započítané/priradené na skôr splatné a žalovaným nesplnené pohľadávky žalobcu za predchádzajúce obdobie z dôvodu, že žalovaný neurčil, na ktorý záväzok sa jeho plnenie má započítať/priradiť, resp. toto jeho určenie sa nedostalo do dispozície žalobcu, a to všetko aj napriek tomu, že tieto žalobcove pohľadávky boli v čase podania návrhu na začatie konania už premlčané. Navyše žalovaný podľa ust. § 153a ods. 1 O.s.p. svoju povinnosť za obdobie od 11/2011 do 03/2015 (nie 04/2015) uznal čo do jej dôvodu. 13. Za dôvodný považoval súd aj nárok na pokutu v usme 66,- Eur podľa § 10 ods. 4 písm. b/ zák. č. 340/2012 Z.z., ako aj na poštovné za dve výzvy podľa § 310 ods. 2 zák. č. 340/2012 Z.z.. 14. Súd preto návrhu ako dôvodom mu vyhovel v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 15. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanei žalovaný a to len v časti 297,82 Eur, ktorá suma je súčtom žalovaným zaplatených úhrad za služby verejnosti v období od 10/2011-4/2015, tak ako to vyplýva z podacieho lístku poštového poukazu na účet a k tomu vystavenému výdavkovému pokladničnému dokladu žalovaného pri každej jednotlivo vykonanej úhrade žalobcovi a to: 1/ dňa 8.10.2011 v sume 18,58 Eur 2/ dňa 19.12.2011 v sume 37,70 Eur 3/ dňa 9.1.2012 v sume 18,58 Eur 4/ dňa 13.2.2012 v sume 18,58 Eur 5/ dňa 22.3.2012 v sume 18,58 Eur 6/ dňa 17.4.2012 v sume 18,58 Eur 7/ dňa 5.9.2012 v sume 18,58 Eur 8/ dňa 29.10.2012 v sume 37,70 Eur 9/ dňa 5.11.2012 v sume 18,58 Eur 10/ dňa 10.12.2012 v sume 18,58 Eur 11/ dňa 18.2.2013 v sume 18,58 Eur 12/ dňa 12.2.2014 v sume 18,58 Eur 16. Žalovaný má za to, že na vyššie uvedené nie je možné neprihliadať a žalobcovi už raz zaplatené plnenie priznať vychádzajúc práve z ust. § 330 ods. 1 Obch. zák. Podací lístok poštového poukazu na účet, ktorým žalovaný žalobcovi vykonal vyššie uvedené úhrady obsahuje ako identifikátor platby IČO žalovaného, nie účel platby alebo možnosť zadania a uvedenia inej správy pre prijímateľa úhrady. Preto žalovaný ihneď (a v tom čase, nie spätne, ani neskoršie, ale v okamihu plnenia žalobcovi) zaúčtoval ním zaplatenú sumu vo svojom účtovníctve do nákladovej položky, na túto sumu vystavil originál výdavkového pokladničného dokladu, v ktorom presne špecifikoval účel platby (vrátane obdobia, za ktoré bola zaúčtovaná) a vystavil k tomu príslušný účtovný doklad. Účtovné doklady založené v súdnom spise boli súdu prvej inštancie predložené. 17. Z tohto dôvodu nemožno považovať obranu žalovaného za účelovú či nepravdivú, pretože nejde o jeho neskoršie vyhlásenie či identifikovanie platby, a teda ani nedochádza k uplatneniu pravidla podľa § 330 ods. 1 veta druhá Obch. zák. Zaviazaním na zaplatenie už raz zaplatenej a zaúčtovanej sumy 297,82 eur by došlo k duplicitnému plneniu a takéto konanie nepoužíva právnu ochranu. Z opatrnosti žalovaný opätovne odkázal na § 358 a nasl. Obch. zák. v spojení s § 580 a nasl. Obč. zák. 18. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu v časti 297,82 eur zamietne a prizná mu trovy konania. 19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok potvrdiť, pretože vychádza z riadne zisteného skutkového stavu a správneho právneho posúdenia veci. Žalobca zotrváva na svojich doterajších tvrdeniach a plne sa stotožňuje s argumentáciou súdu, že prvoradý význam pri určení, na ktorý záväzok sa poskytnuté plnenie započíta, má vôľa dlžníka. Žalovaný hradil úhrady formou poštových poukazov, z ktorých nebolo zrejmé, na ktorý záväzok (mesiac) sa má jeho plnenie započítať. Žalobca teda nepoznal vyhlásenie dlžníka o priradení jeho plnenia a tento nedostatok nemožno konvalidovať v súdnom konaní po uskutočnení plnenia predložením výdavkových pokladničných dokladov. 20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec v rozsahu podaného odvolania (do sumy 297,82 eur) podľa § 379 a § 380 ods. 1,2 CSP bez nariadenia pojednávania, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 17.10.2017. Po oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalovaného, s vyjadrením žalobcu k odvolaniu a po preskúmaní obsahu spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. 21. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa vo svojom rozhodnutí vysporiadal so všetkými tvrdeniami žalovaného ohľadom jeho úhrad za obdobie 10/2011 do 4/2015 v sume 798,94 eur, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v odôvodnení rozsudku odvolací súd podľa § 387 ods. 1,2 CSP v celom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku v napadnutej časti a k podstatným tvrdeniam žalovaného uvedených v odvolaní, odvolací súd uvádza nasledovné: 22. Je nepochybné, že žalovaný vykonal úhrady v celkovej sume 297,82 eur tak, ako ich v odvolaní uviedol a rozpísal žalovaný, a sú uvedené aj v rozsudku súdu prvej inštancie na strane 5 rozsudku pod číslami 11 až 22. Rovnako je nesporné, že predmetné úhrady za služby verejnosti žalovaný uskutočnil prostredníctvom poštových poukážok, na ktorých nebolo uvedené, na ktorý záväzok (mesiac) žalovaný poskytuje plnenie. Výdavkové pokladničné doklady, z ktorých vyplýva účel platby (vrátane obdobia, za ktoré bola zaplatená suma u žalovaného zaúčtovaná), ani vystavenie účtovných dokladov, ktoré žalovaný predložil súdu prvej inštancie, nepreukazujú, že v čase vykonania platby žalobca vedel, ktorú konkrétnu pohľadávku žalovaný uhrádza. Tak, ako to správne konštatoval po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie, išlo o dokumenty, ktoré slúžili len pre interné a účtovné potreby žalovaného a samotná informácia v nich uvedená o tom, za aký mesiac žalovaný úhradu platí, sa k žalobcovi v čase plnenia nedostala. 23. Podľa § 330 ods. 1 Obch. zák., ak má veriteľovi splniť ten istý dlžník niekoľko záväzkov a poskytnuté plnenie nestačí na splnenie všetkých záväzkov, je splnený záväzok určený pri plnení dlžníkom. Ak dlžník neurčí, ktorý záväzok plní, je splnený záväzok najskôr splatný, a to najprv jeho príslušenstvo. 24. V danom prípade mal žalovaný ako dlžník viacero záväzkov voči žalobcovi ako veriteľovi, pričom pri platbách za obdobie 10/2011 - 4/2015 v poštových poukážkach neurčil, na ktorý záväzok plnenie poskytuje, preto žalobca mohol priradiť plnenia k najskôr splatným záväzkom v zmysle § 330 ods. 1 veta druhá Obch. zák., teda za obdobie vzniku povinnosti žalovaného platiť úhrady za služby verejnosti až po zánik tejto povinnosti, t.j. za obdobie 04/2008 až 04/2015. Zo strany žalobcu, ktorý nemal vedomosť o identifikovaní platieb, sa preto v žiadnom prípade nejedná o konanie, ktoré by nepožívalo právnu ochranu. 25. Ďalšia námietka odvolateľa, kde z opatrnosti opätovne odkázal na ust. § 581 ods. 1 Obč. zák., je právne neopodstatnená, pretože tak, ako to už v napadnutom rozsudku uviedol i súd prvej inštancie, v danom prípade išlo o zánik záväzku splnením v zmysle § 324 a nasl. Obch. zák. a § 330 ods. 1 Obch. zák., a nie započítaním podľa § 580 a nasl. Obč. zák., keďže žalobca a žalovaný nedisponovali vzájomnými pohľadávkami, ktoré by bolo možné započítať. 26. Z uvedených dôvodov sú dôvody odvolania v celom rozsahu právne irelevantné. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci, odvolací súd napadnutý rozsudok v odvolaním napadnutej časti ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 28. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).