Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/98/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316010096 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1316010096.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a členov senátu JUDr. Petra Štifta a JUDr. Danice Veselovskej, v trestnej veci obžalovaného D.. F. O. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 46T/23/2016 zo dňa 29.06.2017, na verejnom zasadnutí konanom dňa 12. decembra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava III z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku oslobodil obžalovaného D.. F. O. spod obžaloby pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na tom skutkovom základe, že - ako konateľ spoločnosti M. s.r.o., D.: XXX XXX XX, Q., Z. XX v B., na ul. P. XX, dňa XX.XX.XXXX uzatvoril J. U., ako konateľom spoločnosti O. s.r.o., B. X/A, B., a F.. E. U., X.. zmluvu o predaji prevádzky reštaurácie L. C., B., P. XX, so všetkým vnútorným zariadením za sumu 35.000 €, pričom predstieral, že vnútorné zariadenie vybavenie reštaurácie (nábytok, elektronika, mrazničky, chladničky, umývačky riadu, fritézy, plynový sporák, chladiaci pult a obdobné vybavenie z baru, kuchyne, skladu a bytu nad reštauráciou), ktoré predáva, je jeho vlastníctvom, čo nezodpovedalo skutočnosti, pretože toto sa nachádzalo vo vlastníctve syna majiteľky reštaurácie F. F., bytom B., P. XX, čím tak vylákal predmetnú sumu od F.. E. U., X.., nar. XX.XX.XXXX, a jeho brata J. U., nar. XX.XX.XXXX, a spôsobil im tak škodu vo výške 35.000 €, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku súd prvého stupňa odkázal poškodených F.. E. U., X.. a J. U. s nárokom na náhradu škody na civilný proces. V dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že Proti tomuto rozsudku podal prokurátor ihneď po jeho vyhlásení odvolanie v neprospech obžalovaného smerujúce proti výroku o vine, ktoré písomne odôvodnil podaním doručeným súdu dňa 28.07.2017. Prokurátor považuje rozsudok za nezákonný. Spôsob hodnotenia dôkazov súdom prvého stupňa nezodpovedal starostlivému uváženiu všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne ako to predpokladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku, pretože sa jednostranne zameriaval na zníženie hodnovernosti výpovedí poškodených J. U. a D.. E. U., svedkyne P.. P. K., čiastočne aj P.. L. G. a dokonca nepriamo aj F. F., na strane druhej neopodstatnene akceptoval jednotlivé obhajobné tvrdenia obžalovaného a to aj v tých čiastkových jeho tvrdeniach, kde to vykonané dôkazy neumožňujú, pričom opomenul brať na zreteľ ďalšie vykonané dôkazy, ktoré potvrdzujú opakovane zhodné výpovede poškodených a uvedených svedkov a obžalovaného z podvodného úmyslu usvedčujú. Skutočnosť, že obžalovaný pred poškodenými predstieral, že všetko zariadenie prevádzky je v jeho vlastníctve, prakticky nespochybňuje okrem jeho vlastnej výpovede žiadny objektívny dôkaz, potvrdzujú túto skutočnosť nielen okresným súdom odmietnuté výpovede poškodených, ale aj výpovede nezainteresovaných svedkov, konkrétne P.. P. K., P.. L. G., ale aj listinné dôkazy. V neposlednom rade podporne o tom svedčí aj obsah výpovede svedka F. F.. Prokurátor kategoricky nesúhlasí s konštatovaním súdu prvého stupňa, že sa nepodarilo ustáliť charakter a obsah zmluvného vzťahu medzi obžalovaným a poškodenými, pričom v súlade so zásadou „in dubio pro reo“ súd ustálil, že v danom prípade „obžalovaný na základe ústnej dohody uzatvoril s poškodeným U. dohodu o odstúpení nájmu prevádzky reštaurácie za sumu 35.000 €“. X. F.. E. U. a J. U. v priebehu trestného konania, počnúc v podanom trestnom oznámení až po výpovede na hlavnom pojednávaní zhodne a jednoznačne poukazovali na skutočnosť, že obžalovaný ich ubezpečoval, že im predáva výlučne „kompletne vybavenú a zariadenú prevádzku reštaurácie“ za sumu XX.XXX €, pričom im pri rokovaniach doslova konkretizoval, že „ všetko, čo nie je primurované je predmetom predaja“. Podľa nich išlo o zariadenie kuchyne, reštaurácie, skladov a bytu nad reštauráciou. Boli preto nemilo prekvapení, keď im pri ukončovaní nájmu F. F. povedal, že veľa vecí, ktoré im obžalovaný predal, neboli v jeho vlastníctve, ale boli v jeho vlastníctve. Po tomto zistení inicioval F. F. spoločné stretnutie za prítomnosti ich právnikov, kde sa obžalovaný obhajoval, že časť zariadenia prenajatého od F. F. predal poškodeným preto, lebo si to nárokoval z dôvodu, že na prevádzke robil úpravy. Na to mu pri tomto sedení F. F. povedal, že si to môže odmontovať a zobrať, lebo žiadna takáto dohoda nebola. F.. E. U. a J. U. zhodne kategoricky v celom trestnom konaní odmietali, že by sumu 35.000 € vyplatili za odstúpenie nájmu prevádzky, ako sa obhajoval obžalovaný. Na tieto výpovede poškodených zjavne logicky a presvedčivo nadväzujú výpoveď svedka F. F., z ktorej je zrejmé, že o probléme sa dozvedel až keď pri ukončovaní nájmu zistil od U., že mu mal obžalovaný údajne predať celé vybavenie prevádzky, ako aj domu a bytu údajne za sumu 30.000-35.000 €, nevie už presnejšie pre odstup času, aká suma to bola, ale vtedy U. objasnil, že mu obžalovaný nemohol predať vybavenie prevádzky a bytu, lebo mu to nepatrilo a bolo predmetom nájmu. U. vtedy zistil, že bol podvedený a zaplatil za niečo, čo nikdy nebolo vo vlastníctve obžalovaného. Táto výpoveď F. F. teda potvrdzuje, že bratia U. až počas stretnutia s ním pri ukončovaní prenájmu prevádzky z ich strany sa až od neho samotného dozvedeli, že kúpili od obžalovaného veci, ktoré mu nepatrili. Táto skutočnosť vyplýva nielen z výpovede svedka F. F., ale aj z výpovede P.. L. G.. V tejto súvislosti svedkyňa P.. L. G. vypovedala, že pripravovala nájomnú zmluvu medzi A. B., F. F. na strane jednej a obžalovaným na strane druhej v roku 2011 a potom v roku 2013 písala novú zmluvu na firmu G., kde konateľom bol pán U.. Vtedy nedošlo k fyzickému odovzdávaniu prevádzky, lebo trvala na tom, aby pán O. bol ručiteľom platenia nájmu aj všetkého, čo vzal do nájmu. Na jar 2014 ju zavolal pán F. k novému nájomcovi, že sa tam niečo deje. Stretli sa s pánom U. aj jeho právnym zástupcom a vtedy sa dozvedeli, že kúpil celú tú prevádzku so všetkými hnuteľnými vecami. Doslovne, že mu pán O. povedal, že „keď túto búdu prevráti hore nohami, všetko čo sa z nej vysype mu predáva“. Oni mu vysvetlili, že to nemohlo byť predané, lebo jej klient to nikdy nepredal. Notársku zápisnicu nedala vyhotoviť, pretože by tam zostalo gro vecí a pán U. pochopil, že sú to veci pána F.. Potom pri druhom stretnutí obžalovaný a jeho matka chceli, aby podpísali nejaký papier, kde bola nejaká suma 1.500 €, že sa mu predávajú všetky hnuteľné veci, bolo to všetko až po tom, ako všetko vyšlo najavo. Ona vtedy obžalovanému povedala, že tú kúpnu zmluvu nikdy nikto nepodpíše, pretože tam bolo množstvo hnuteľných vecí a tiež, že predsa nemohol predať, čo mu nepatrí. Odporučila mu, aby sa finančne dorovnal s pánom U.. Rovnako tak svedkyňa P.. P. K., ktorá ako priateľka F.. E. U., X.., sa zúčastnila prvotných jednaní s obžalovaným vypovedala, že im tento povedal, „že jemu patrí všetko, čo sa z nehnuteľnosti dá zobrať“ resp. že predmetom predaja je „všetko, čo nie je primurované“, pričom cena bola stanovená na 35.000 €. Peniaze mu boli postupne vyplatené, a keď sa rozhodli prevádzku postúpiť inému prípadnému záujemcovi, od pána F. sa dozvedeli, že celý O., ktorý sa nachádza v prevádzke, je jeho. Vymenoval napr., že niektoré veci nie sú jeho napr. chladnička, umývačka riadu pod., následne zistili, že umývačka riadu bola prenajatá. V podstate nemohli nič predať. Obžalovaný im tiež povedal, že celá kuchyňa je jeho, pritom, pán F. im povedal, že obžalovaný vyhádzal niečo z kuchyne a dal tam nejaké dosky. Potom sa dotazovali z jednej firmy, kde je umývačka riadu ktorú mal obžalovaný od nej v prenájme a tá bola v tej firme. Z obsahu týchto výpovedí citovaných osôb je teda zrejmé, že pri ukončovaní nájmu prevádzky poškodenými a následných rokovaniach aj s obžalovaným nikto zo zainteresovaných nespochybňoval skutočnosť, že obžalovaný poškodeným predal zariadenie prevádzky, hoci ho mal iba v prenájme. Z hľadiska obhajoby vznesenej obžalovaným poukazuje prokurátor aj na tieto skutočnosti: Poškodení bratia E. U. a J. U. od začiatku zhodne potvrdzovali, že po tom, čo im obžalovaný odmietal poskytnúť kúpnu zmluvu na tieto hnuteľné veci za sumu 35.000 € a inventárny zoznam O. tvrdením, že na tom pracuje jeho právnik v novembri 2013 (čo okresný súd vytýka práve poškodeným) po ich urgenciách predložil ním podpísanú zmluvu zo dňa 03.10.2013, ktorú J. U. odmietol podpísať, pretože táto bola len na sumu 1.500 €, a nie na sumu 35.000 €, ktorú mu v skutočnosti vyplatili. Túto zmluvu predložili do spisu a aj keď je iba vo fotokópii dokazuje skutočnú subjektívnu stránku obžalovaného k žalovanému trestnému činu. Sám obžalovaný v nej totiž uviedol, že „ jej predmetom je predaj kompletného zariadenia a vybavenia prevádzky reštaurácie L. C.“ podľa priloženého inventára č.1001, ktorý je jej neoddeliteľnou súčasťou s tým, že dohodnutá kúpna cena je 1.500 €. Zmluva je podpísaná obžalovaným, je opečiatkovaná pečiatkou M., s.r.o., Z. ul. č. XX, Q., a jej existenciu nepoprel ani obvinený, hoci bol jej obsah na hlavnom pojednávaní v jeho prítomnosti oboznámený. Tá istá formulácia ohľadne predmetu predaja je použitá aj v zozname inventára označenom ako príloha ku kúpnej zmluve pod č. 1001, ktorý taktiež je podpísaný obžalovaným. Z tohto dôkazu je zjavné, že obžalovaný od samotného začiatku konal voči poškodeným v podvodnom úmysle, snažil sa v uvedenej zmluve zatajiť prevzatú sumu 35.000 €, a touto zmluvou sa vlastne usvedčil, že nešlo o akési odstúpenie prevádzky aj s „know-how“ za sumu 35.000 €, ako sa obhajuje v trestnom konaní, ale skutočne pred poškodenými predstieral, že išlo o predaj „kompletného zariadenia a vybavenia prevádzky“, čo opakovane zdôraznil aj v pripojenom inventári č.XXXX, ktorý obsahuje konkrétne veci zo skladových priestorov, reštaurácie, kuchyne, vybavenia bytu a príslušenstva. Obranu obvineného, že predmetom ústnej dohody s poškodenými bolo „ odstúpenie nájmu prevádzky“ za sumu 35.000 €, priamo vyvrátili nielen poškodení E. U. a J. U., ale aj svedkovia P.. P. K., P.. L. G., F. F., ako aj vyššie uvedené listinné dôkazy v podobe kúpnej zmluvy z 03.10.2013 a pripojeného zoznamu inventára. Je potom nepochybné, že na jednej strane je daná obhajoba obžalovaného, že sumu 35.000 € prevzal za “odstúpenie nájmu prevádzky“ ako jediný dôkaz s takýmto tvrdením, na strane druhej stojí sústava na seba nadväzujúcich dôkazov, ktoré potvrdzujú výpovede poškodených a tak vyvracajú obhajobu obžalovaného. Nezodpovedá preto skutočnosti ani konštatovanie okresného súdu v napadnutom rozsudku, že v otázke charakteru a obsahu zmluvného vzťahu medzi obžalovaným a poškodenými je množstvo rozporov, pretože v skutočnosti je tu len jeden rozpor a to rozpor medzi tvrdeniami obžalovaného na strane jednej a výpoveďami poškodených F.. E. U., J. U., svedkov P.. L. G., P.. P. K., F. F. a citovaných listinných dôkazov na strane druhej. Ak v takejto dôkaznej situácii okresný súd v tejto dôležitej otázke považoval usvedčujúce výpovede poškodených za pochybné, a preto nemal danú podstatu žalovaného podvodného skutku, konal tak neodôvodnene a v rozpore s preukázaným skutkovým stavom veci. Podstata žalovaného skutku spočíva výlučne vo vzájomnom vo vyššie opísanom vzťahu medzi obvineným a poškodenými a nemôže sa podvodné konanie voči poškodeným F.. E. U. a J. U. zo strany obžalovaného považovať za legitímnu súčasť riešenia si finančného vyrovnania svojich nákladov počas prevádzkovania reštaurácie, ktoré mohol riešiť výlučne s majiteľmi nehnuteľnosti ako aj hnuteľných vecí nachádzajúcich sa v reštaurácii, kuchyni, byte a skladových priestoroch a nie si to riešiť podvodom voči poškodeným. Táto podstata protiprávnosti skutku obžalovaného je dôkazne potvrdená a nedá sa spochybniť ani úvahami okresného súdu obsiahnutými v napadnutom rozsudku. Pokiaľ ide o výšku škody ustálenú v uznesení o vznesení obvinenia a potom aj v obžalobe a namietanú v rozsudku okresného súdu, poškodený J. U. v podanom trestnom oznámení a potom aj vo svojich výpovediach v prípravnom konaní tak, ako aj jeho brat F.. E. U. sa opodstatnene cítili poškodení o sumu 35.00 €, ktorú zaplatili za údajné celé vnútorné vybavenie prevádzky, po tom, čo dostali od F. F. informáciu, že toto zariadenie obžalovaný nemohol predať, pretože nebolo v jeho vlastníctve, ale ho mal od neho iba v nájme. Svedok F. F. vo svojej výpovedi z prípravného konania pritom vôbec nič neuvádzal o tom, že by niektoré veci z vnútorného zariadenia patrili obžalovanému a zjavne aj pred poškodeným prezentoval len všeobecne, že obžalovaný mu nemohol predať vybavenie prevádzky a bytu, lebo mu nepatrilo. Na strane druhej poškodení mali k dispozícii obžalovaným podpísanú prílohu ku „kúpnej zmluve k odpredaju kompletného zariadenia a vybavenia prevádzky L. C.“ označenú ako inventár č. 1001 so špecifikáciou jednotlivých predmetov, ktoré podľa neho boli predmetom predaja a ktoré tak mali prejsť do vlastníctva poškodeného J. U. resp. jeho spoločnosti O. s.r.o. Tento zoznam je široký a obsahuje jednotlivé predmety zo skladových priestorov, vybavenia kuchyne, reštaurácie a bytu o počte cca 118 ks hnuteľných predmetov, nerátajúc do tohto počtu príslušenstvo v podobe kuchynského riadu, pohárov a pod. a teda poškodení mohli mať oprávnene presvedčenie, že konaním obžalovaného prišli o sumu 35.000 €. V prípravnom konaní sa D.. F. O. v procesnom postavení obvineného predovšetkým obhajoval tým, že mal výdavky so stavebnými úpravami na predmetnej nehnuteľnosti, za ktorým účelom do spisu doložil fotodokumentáciu z týchto stavebných úprav, pričom tiež vôbec nekonkretizoval, ktoré veci z vnútorného zariadenia musel vymeniť alebo dať opraviť a pod. Z tohto stavu aj potom vychádzala obžaloba na D.. F. O. a aj povaha skutku, pre ktorý bol postavený pred súd. Po podaní obžaloby vychádzajúcej z tohto dôkazného stavu na hlavnom pojednávaní obžalovaný ako novú skutočnosť uviedol, že inovoval napr. digestor, ktorý musel dať opraviť, inovoval šporák, ktorý mu nevyhovoval, repasoval kávovar, do budovy zabudoval klimatizáciu (ktorá je tak súčasťou budovy a nemohla byť predmetom predaja), vymenil barovú dosku, na stoličky dal ušiť nové epedá, okrem toho tam mal fritézu a grilovaciu platňu od mamy, čo všetko je zanedbateľná časť vecí z hľadiska druhu, množstva a hlavne hodnoty uvedených 118 ks hnuteľných vecí, ktoré poškodeným „akože“ predal za sumu 35.000 €. V každom prípade z vyššie uvedeného vyplýva, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie súdu o tom, že „ nie nevýznamná časť interiéru, patrila obžalovanému“ ako to konštatuje okresný súd v napadnutom rozsudku, čo je výraz značne nadnesený. Pokiaľ ide o otázku primeranej opatrnosti poškodených, na ktorú sa tiež odvoláva okresný súd v napadnutom rozsudku s tým záverom, že títo nedodržali potrebnú mieru opatrnosti má prokurátor za to, že postoj poškodených voči konaniu obžalovaného v čase, keď mu vyplácali dohodnutú sumu (v septembri a októbri 2013) treba chápať v širších vzájomných súvislostiach. Je totiž nesporné (a priznáva to aj obžalovaný), že obžalovaný bol v počiatkoch voči poškodeným veľmi ústretový, správal sa priateľsky, pomáhal im s otvorením a zabehnutím prevádzky, jeho tento postoj sa však zásadne zmenil, keď po vyplatení sumy 35.000 € poškodení začali čoraz intenzívnejšie neúspešne od neho požadovať písomnú formu zmluvy na sumu 35.00 €, ako aj súpis inventáru, ktorý im predal a ktoré doklady im predtým sľuboval, čo najskôr stále odkladal argumentáciou, že na tom pracuje jeho právnik, až napokon s nimi obžalovaný prestal úplne komunikovať, neodpovedal ani na ich pokusy o telefonický kontakt a bol pre poškodených nezastihnuteľný. Ak máme jeho správanie voči poškodeným zrekapitulovať je zjavné, že do prevzatia sumy 35.000 € bol k nim nadmieru ústretový, po prevzatí tejto sumy zásadne zmenil svoj postoj, vyhýbal sa splneniu prisľúbenej povinnosti poškodeným poskytnúť písomnú zmluvu a zoznam inventáru, ktorý im „akože“ predal, až napokon s nimi prerušil akýkoľvek kontakt. Tieto skutočnosti na jednej strane objasňujú, v akej konkrétnej situácii obžalovanému poškodení v rozhodnom čase dôverovali, na strane druhej nepriamo významne dokazujú skutočné zámery obžalovaného voči poškodeným. O dôveryhodnosti tvrdení obžalovaného v prípravnom konaní a potom na hlavnom pojednávaní svedčia aj jeho postupne sa meniace argumenty, prečo od poškodených žiadal sumu 35.000 €. V tomto zmysle pri rokovaniach za prítomnosti právnikov poškodených (zastupoval ich P.. L.) a F. F. a A. B. (zastupovala ich P.. G.) prevzatie sumy 35.000 € obžalovaný najskôr vysvetľoval tak, že si túto sumu nárokoval preto, lebo v prevádzke robil úpravy, že sám do nej investoval peniaze. Súčasne sa ale tiež však snažil svoje podvodné konanie voči poškodeným dodatočne zlegalizovať tvrdením, že toto zariadenie mu predala A. B., o ktorom jeho zámere podrobne vypovedala P.. L. G., sčasti aj A. B. (ktoré jeho tvrdenie kategoricky odmietli) a tiež ho dokumentuje jeho snaha do Dohody o ukončení nájmu s A. B. zo dňa 31.10.2013 presadiť v čl. IV bod 2 znenie, že „prenajímateľ a nájomca sa dohodli, že ku dňu zániku nájmu všetok inventár, ktorým je vybavená nehnuteľnosť prechádza do vlastníctva nájomcu za odplatu vo výške 1.000 €“, na ktorý pokus obžalovaného P.. L. G. zareagovala tak, že „to mu nikto nikdy nepodpíše“, pretože A. B. nie je vlastníčkou inventára. Treba podotknúť, že to bolo v čase ďaleko po prevzatí sumy 35.000,-Eur od poškodených, podľa P.. L. G. pri druhom ich stretnutí za účelom riešenia problému nastoleného poškodenými. Je nepochybné, že ak by obžalovaný skutočne prevzal sumu 35.000 € za „odstúpenie nájmu predmetnej prevádzky“, nemusel by dodatočne neúspešne sa pokúšať o ospravedlnenie svojho konania v uvedenej podobe. Obžalovaný pritom všetkom pri týchto stretnutiach a rozhovoroch ani len nenaznačil pred spomínanými svedkami, že by predmetom dohody medzi ním a poškodenými bolo „odstúpenie nájmu prevádzky a know-how“, ako sa začal obhajovať v procesnom postavení obvineného. Tieto rokovania prevažne iniciované F. F. teda boli celú dobu vedené výlučne o tom, že obžalovaný poškodeným predal zariadenie, ktoré nebolo v jeho vlastníctve a hľadalo sa východisko z tejto situácie, pričom P.. L. G. ho už vtedy upozorňovala, aby sa s poškodenými vyrovnal, lebo z jeho strany je to podvod. Teda zjavne až v priebehu trestného konania obžalovaný začal vôbec po prvý krát prezentovať obhajobu, že suma vyplatená mu poškodenými bola protihodnotou za „odstúpenie nájmu prevádzky a know how k nej“, ktorú obhajobu potom v takejto dôkaznej situácii neopodstatnene prevzal za základ svojho rozhodnutia aj okresný súd. Svedok D.. E. U. vysvetlil na hlavnom pojednávaní, že „obžalovaný počas celého času vystupoval veľmi priateľsky a odvolával sa na vzťahy s pani B., hovoril, že sú v podstate rodina a keď sa chcel s ňou stretnúť, hovoril, že ju netreba do toho ťahať, že pani je už staršia a že má toho dosť, že on všetko zabezpečí, vybaví a že nemusí sa nejakým spôsobom s nimi stretávali, aby to dali dohromady. Čiže takýmto nejakým spôsobom preklenuli obdobie september, október, tam prebehlo niekoľko platieb a začala sa prevádzka“, čo spadá zjavne do kontextu všetkých okolností prípadu, ako je na ne vyššie poukázané. K úvahám okresného súdu o tom, že je pre neho nepochopiteľné, na podklade akých skutočností obžaloba prijala tvrdenie, že obžalovaný spôsobil škodu poškodeným až vo výške 35.000 €, sa žiada vysvetliť, že je to suma, ktorú poškodení bez najmenších pochybností vyplatili obžalovanému za údajný predaj hnuteľného majetku, o ktorom dodatočne zistili, že im ho nemohol predať, pretože nebol jeho majetkom, pričom výsledok tohto procesu je, že poškodeným za túto sumu zostala po následných rokovaniach s F. F. po skončení prenájmu prevádzky nepodstatná časť drobného a v podstate nepotrebného hnuteľného majetku, ktoré F. F. označil ako predmety im nepatriace a ktoré už nebolo možné obžalovanému vrátiť, pretože v tom čase už s poškodenými odmietal komunikovať. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je prokurátor toho názoru, že okresný súd pri vynesení týmto odvolaním napadnutého rozsudku sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, resp. iba jednostranne vyhodnotil dôkazy svedčiace v prospech obžalovaného neprihliadajúc na sériu dôkazov svedčiacich v jeho neprospech a dospel tak k nesprávnemu záveru o oslobodení obžalovaného spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku. Navrhuje preto, aby Krajský súd v Bratislave na podklade tohto odvolania podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil Okresnému súdu Bratislava III, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol. Obžalovaný využil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniu, a to prostredníctvom obhajcu, ktorý v podaní doručenom súdu dňa 21.08.2017 uvádza, že k záveru o vyvolaní omylu nepostačuje len zistenie, že k vyvolaniu určitého plnenia boli poskytnuté údaje nepravdivé. Nájomná zmluva za obdobie od 01.11.2013 uzavretá medzi zmluvnými stranami bola podpísaná aj obžalovaným v pozícii ručiteľa, čo tiež svedčí o tom, že obžalovaný sa k poškodeným správal zodpovedne a ako podvodník nevystupoval. V zmluve zo dňa 03.10.2013, ktorá je predmetom obžaloby, je dohodnutá cena 1.500 € za hnuteľné veci, a nie 35.000 €, ktorú si poškodení uplatňujú. Dňa 14.08.2014, potom keď F.. E. U., X.., už fyzicky reštauráciu L. C. aj s vnútorným zariadením prevzal a aj prevádzkoval, no túto profesionálne sám nezvládal, tak podal trestné oznámenie. Obžalovaný vedel, kde a na akej pozícii pracuje L. U., aký vzťah mal so svedkyňou K. v inkriminovanom čase, ktorá tiež pracovala v zložkách Ministerstva vnútra SR, takže aj táto skutočnosť vylučuje predpoklad jeho podvodného konania. Skutok spočíva a vyplýva zo subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V danej trestnej veci neboli splnené podmienky vzniku trestnej zodpovednosti, prokurátorka neuniesla dôkazné bremeno, a tak obhajoba považuje rozhodnutie prvostupňového súdu a zákonné a spravodlivé. Odvolací súd po predložení veci nezistil také chyby konania predchádzajúce napadnutému rozsudku, ktoré by boli dôvodom na zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí, a preto nariadil vo veci verejné zasadnutie. Obžalovaný písomne požiadal o vykonanie verejného zasadnutia v jeho neprítomnosti, čomu nebránili žiadne zákonné prekážky, a preto odvolací súd podľa § 293 ods. 5, ods. 7 Trestného poriadku vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovaného za stálej účasti jeho obhajcu. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu zástupkyňa Krajskej prokuratúry Bratislava navrhla odvolaniu okresného prokurátora vyhovieť a poukázala na písomné dôvody odvolania. Obhajca považoval rozsudok súdu prvého stupňa za správny a zákonný. Obžalovaný sa ani po objektívnej ani po subjektívnej stránke nedopustil konania, ktoré napĺňa znaky trestného činu. Suma, ktorá mu bola vyplatená, bola stanovená dohodou medzi obžalovaným a E. U.. Odvíjala sa od toho, že išlo o zabehnutý podnik, a túto skutočnosť ako aj ďalšie obžalovaným vnesené a zainvestované veci bolo potrebné v tejto sume zohľadniť. Poškodený bol uzrozumený s tým, že má k svojmu podnikaniu všetko vybavenie reštaurácie s vnútorným zariadením vrátane priestoru na bývanie. Toto všetko akceptoval, bol s tým spokojný. Problém nastal až vtedy, keď zistil, že jeho druhý brat z cudziny nepríde a podnikanie v tejto oblasti mu ďalej nešlo, a chcel prevádzku reštaurácie ukončiť. Vtedy si uvedomil, že má problém, a rozhodol sa označiť obžalovaného za podvodníka. V zmluve nebolo nič takéto uvedené, že by obžalovaný predával veci za sumu uvedenú v obžalobe, pričom išlo o veci, ktoré mu nepatrili. V zmluve o nájme figuruje obžalovaný ako ručiteľ. Obhajoba odvolaciemu súdu navrhla po náležitom vyhodnotení skutkových okolností a právnom posúdení odvolanie zamietnuť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť odvolania, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora je nedôvodné. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli na hlavnom pojednávaní vykonané všetky dostupné dôkazy potrebné na objasnenie skutkového stavu veci v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Trestného poriadku, zákonným spôsobom, a tieto dôkazy okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Trestného poriadku. Svoje rozhodnutie pritom aj zákonným spôsobom odôvodnil tak, že uviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia opiera a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Z odôvodnenia je zrejmé, ako sa súd vyrovnal s obhajobou, a akými právnymi úvahami sa spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil nasledovné skutočnosti: Dňa 08.02.2016 podal prokurátor na príslušný súd obžalobu na D.. F. O. pre zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti tohto odôvodnenia. Súd prvého stupňa prvýkrát vo veci rozhodol rozsudkom dňa 07.09.2016, ktorý bol odvolacím súdom pod sp.zn. 3To/120/2016 dňa 20.12.2016 zrušený a súdu prvého stupňa bola uložená povinnosť vykonať dokazovanie na hlavnom pojednávaní od začiatku a v súlade so zákonom. Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa postupoval po vrátení veci v súlade s pokynom nadriadeného súdu. Na základe písomnej žiadosti obžalovaného vykonal hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti v súlade s § 252 ods. 3 Trestného poriadku. Súd vykonal vo veci dokazovanie prečítaním výpovede obžalovaného D.. F. O. z prípravného konania, vypočul svedkov D.. E. U., P.. P. K., F. F., A. B., P.. L. G., podľa § 263 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku prečítal svedeckú výpoveď P.. F. C. a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy obsiahnuté v spise. Obhajoba obžalovaného D.. F. O. spočívala v tvrdení, že na základe zmluvy uzavretej s A. B. dňa 22.12.2011 mal v nájme nehnuteľnosti (bytové a nebytové priestory), v ktorých prevádzkoval reštauráciu L. C.. Priestory na vlastné náklady zrekonštruoval - prerobil toalety, vytvoril a zastrešil zimnú záhradu, vytvoril A.-how a pod., aby mohol začať s podnikateľskou činnosťou. Pôvodný inventár bol už pri preberaní nájmu takmer celý nefunkčný, a veľkú väčšinu obžalovaný kúpil nanovo, alebo dal opraviť. V roku 2013 sa rozhodol prevádzkovanie reštaurácie ukončiť. Záujem o ňu prejavili bratia U., ktorí si prevádzku viackrát ohliadli. Keďže prejavili vážny záujem, obžalovaný pristúpil k skončeniu nájmu dohodou ku dňu 31.10.2013. Na základe ústnej dohody začal obžalovaný bratov U. zaúčať vo vzťahu k pokladničnému a skladovému hospodárstvu, ktoré obžalovaný aj J. U. odovzdal. Tento nemohol hneď prevádzkovať reštauráciu, lebo nespĺňal podmienky. Tento stav pretrvával až do novembra 2013, kedy bolo zriadené povolenie na prevádzku reštaurácie spoločnosti G., s.r.o., ktorú obžalovaný tiež pomohol poškodeným rozbehnúť. Za všetko uvedené poskytol E. U. obžalovanému 35.000 €, a to v hotovosti aj bankovým prevodom. Obžalovaný sa necíti byť vinný, naopak, bol k poškodeným veľmi ústretový aj v ďalších otázkach. Verzia poškodených J. U. a D.. E. U. sa od verzie obžalovaného líši v tom, že sa dohodli, že za sumu 35.000 € kupujú prevádzku reštaurácie so všetkým, čo nie je primurované, vrátane skladových zásob. Vedeli, že obžalovaný má nájomnú zmluvu s A. B. s tým, že nájom prejde na nich. V septembri a októbri bratia začali prevádzkovať reštauráciu a tiež prebehlo niekoľko platieb obžalovanému. Dohodli sa, že písomnú zmluvu uzavrú v blízkej budúcnosti. Obžalovaný však podpísanie zmluvy stále odsúval a predložil len zmluvu na 1.500 €, ktorú J. U. ako konateľ odmietol podpísať. Poškodení zistili, že prevádzka nie je zisková. Nikto z 3 bratov sa nemohol plnohodnotne venovať podniku, brat F. z A. neprišiel tak, ako mali v pláne, a preto sa rozhodli predať podnik. Keď si sadli s konkrétnym záujemcom, zistili, že to, čo kúpili od obžalovaného, nebolo jeho, a vybavenie reštaurácie patrí F. F.. Obžalovaný reagoval, že všetko vnútri je jeho, pretože reštauráciu prerobil. Nebolo sporným, že poškodení postupne vyplatili obžalovanému sumu 35.000 €, a to dňa 23.10.2013 prevodným príkazom a dňa 29.10.2013 vkladmi na účet, čo preukazujú výpisy z účtu, a čo nerozporovala žiadna z procesných strán. Poškodení začali reštauráciu prevádzkovať dňa 15.10.2013, a zmluvu o nájme nehnuteľnosti uzavreli až o 2 mesiace neskôr - dňa 05.12.2013. Bazálnou časťou dokazovania na hlavnom pojednávaní a tiež kardinálnou otázkou vzniku trestnej zodpovednosti obžalovaného bol obsah zmluvného vzťahu medzi obžalovaným a poškodenými. Až po nepochybnom ustálení obsahu zmluvy bolo potrebné a možné zaoberať sa otázkou, či obžalovaný predstieral existenciu rozhodujúcich okolností pre uzavretie zmluvy a či v dôsledku toho vznikla škoda, prípadne v akej výške. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie obsahu zmluvy vyčerpávajúcim spôsobom. Rezultujú z neho jednak výpovede svedkov potvrdzujúcich skutkovú vetu obžaloby v tom smere, že došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy a predmetom kúpy bolo zariadenie reštaurácie, a jednak verzia obžalovaného spočívajúca v tvrdení, že dojednaná cena predstavovala prenechanie prevádzky reštaurácie s určitým vybavením, „know-how“, inej pomoci pri začatí prevádzkovania reštaurácie, vrátane prenechania nájmu bytového priestoru a nebytových priestorov. Z prečítaných listinných dôkazov je zrejmé, že k uzavretiu písomnej zmluvy, ktorá by bola signovaná oboma zmluvnými stranami, a ktorá by jasne deklarovala svoj obsah a práva a povinnosti zmluvných strán nedošlo. Bolo teda potrebné vychádzať z výpovedí obžalovaného a svedkov, predovšetkým J. a E. U., ktorí boli zmluvnou stranou, a preto len títo svedkovia a obžalovaný sa mohli k svojej vôli, a teda k obsahu zmluvy relevantne vyjadriť. Ich výpovede sú však rozporné. Odvolací súd nepovažuje vo vzťahu k obsahu zmluvy výpovede ostatných svedkov za relevantné, tieto by mohli mať význam až pri posudzovaní okolnosti vyvolania omylu obžalovaným u poškodených. Z výpovedí oboch zmluvných strán možno bezpečne ustáliť, že ich vôľa smerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy týkajúcej sa podnikania, v ktorej boli určito vymedzené len subjekty a kúpna cena, pretože predmet kúpy ani dátum uzavretia zmluvy nie je objektívne zistiteľný z písomných dôkazov. Je ale zrejmé, že medzi obžalovaným a poškodenými vznikol záväzkový právny vzťah podliehajúci príslušným ustanoveniam Obchodného zákonníka. Pre vyvodzovanie trestnej zodpovednosti je ale nevyhnutné, aby bolo jednoznačne zrejmé, na čom sa zmluvné strany dohodli. Možno len súhlasiť so súdom prvého stupňa o nedostatočnej miere opatrnosti oboch zmluvných strán, ktoré v rámci svojho súkromnoprávneho obchodného vzťahu konali vo vzťahu k protistrane nejasne, neurčito a spôsobom, ktorý vyvolal otázky o platnosti kúpnej zmluvy, dokonca bol základom pre toto trestné konanie. Poškodení zaplatili obžalovanému sumu 35.000 € bez toho, aby mali v čase uzavretia zmluvy k dispozícii zoznam konkrétnych vecí (či práv), ktoré sú predmetom kúpy, a preto nie je možné vylúčiť, že predmetom kúpy bolo to, čo tvrdí obžalovaný - odstúpenie zrekonštruovanej prevádzky reštaurácie, „know-how“ a pomoc pri jej prevzatí. Na uvedenom nič nemení ani návrh kúpnej zmluvy zo dňa 03.10.2013 medzi predávajúcim spol. M., s.r.o., v zastúpení konateľom D.. F. O., kupujúcemu O., s.r.o., zastúpenej konateľom J. U., predmetom ktorej je predaj kompletného vybavenia prevádzky podniku L. C. E. & J. za sumu 1.500 € s priloženým inventárom. Tento listinný dôkaz bol v zmysle výpovedí poškodených obžalovaným predložený až po zaplatení kúpnej ceny, nie je podpísaný poškodenými, a možno z neho vyvodiť len to, že obžalovaný a poškodení sa v prejave vôle nezhodli, keďže k uzavretiu tejto kúpnej zmluvy nedošlo. Nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami, že táto zmluva vyjadruje subjektívnu stránku konania obžalovaného predať poškodeným vybavenie reštaurácie za 35.000 €, keď z tejto zmluvy predloženej obžalovaným jasne vyplýva, že vybavenie obžalovaný ohodnotil na 1.500 €, a nie na 35.000 €. Zároveň existencia tohto návrhu zmluvy nevylučuje, že suma 35.000 € zahŕňala ostatné položky podľa verzie obžalovaného. Súd prvého stupňa v tomto smere správne vyhodnotil vykonané dôkazy tak, že obhajobné tvrdenia obžalovaného k obsahu zmluvy neboli vyvrátené. Ak prokurátor dôvodí výpoveďami poškodených a svedkyne P.. P. K., ktorá bola prítomná pri ohliadke reštaurácie a pri rokovaniach medzi obžalovaným a poškodenými, odvolací súd opakuje, že rozpor v tvrdeniach zmluvných strán ohľadom rozsahu kúpy nie je možné pri posudzovaní vzniku trestnej zodpovednosti obžalovaného odstrániť priklonením sa k tvrdeniu jednej zo zmluvných strán, a teda nejasnosť v zmluvnej základni pretrvala aj po vykonaní dokazovania na hlavnom pojednávaní. Odvolací súd nekonštatuje, že výpovede poškodených sú pochybné, ale pripúšťa, že zmluvné strany si svoje vzájomné záväzky pri uzatváraní ústnej kúpnej zmluvy navzájom ani navonok dostatočne neujasnili. Ak by bolo nad akúkoľvek pochybnosť preukázané, že predmetom kúpnej zmluvy bolo všetko vnútorné zariadenie a vybavenie reštaurácie (nábytok, elektronika, mrazničky, chladničky, umývačka riadu, fritézy, plynový sporák, chladiaci pult, obdobné vybavenie baru, kuchyne, skladu a bytu), čo sa však nestalo, a nielen právo užívať uvedené vybavenie, bola by aktuálna otázka, či obžalovaný uviedol poškodených do omylu ohľadom svojho vlastníckeho práva k uvedeným veciam. Z výpovedí svedkov F. F. a A. B. vyplýva, že predtým, než dňa 22.12.2011 uzavreli s obžalovaným nájomnú zmluvu k nehnuteľnosti, v tejto 6 a pol roka predtým F. F. prevádzkoval pizzeriu. Súčasťou nájomnej zmluvy bolo aj prenajatie štandardu vybavenosti podľa prílohy zmluvy. Táto príloha zmluvy, podpísaná obžalovaným, sa však v spisovom materiáli nenachádza. F. F. založil do spisu nadobúdací doklad k vybaveniu - faktúru č. XXXXXXX zo dňa 04. 08. 2005, z ktorej možno ustáliť, že k uvedenému dátumu bol F. F. vlastníkom plynového sporáka, platne, podstavca, 2 ks varičov cestovín, fritézy, pracovného stola, plátu, váhy, miesiča na pizza cesto, police, 2 ks drezov, zákrytu, umývacieho stola, pracovného stola, chladiacej skrine, nárezového stroja, všetko s nadobúdacou cenou v úhrne 295 485 Sk (9.808,30 €). Pred uzavretím nájomnej zmluvy s obžalovaným bol ku dňu 20.12.2011 F. F. a P.. L. G. spísaný hmotný investičný majetok s hodnotou 214,942,60 Sk (7.134,78 €) ako aj drobný hmotný majetok v pizzerii s vyčíslením jeho hodnoty na 109.477,60 Sk (3.633,99 €) a v byte 4.900 Sk (162,65 €). Nebol však produkovaný žiaden riadny odovzdávací protokol, podpísaný odovzdávajúcou a prijímajúcou osobou, a to ani pri odovzdaní reštaurácie F. F. obžalovanému, ani pri jej odovzdaní obžalovaným bratom U., a ani pri ukončení nájmu bratmi U.. Za danej dôkaznej situácie nie je preukázané, aké konkrétne zariadenie sa v reštaurácii nachádzalo v čase, keď prevádzku prevzal obžalovaný, a už vôbec nie v čase, keď ju prevzali bratia U., a preto je nemožné ustáliť, kto bol vlastníkom jeho jednotlivých súčastí. Ak nie je známe, kto je vlastník veci, ktorá ani nie je jednoznačne identifikovaná, sú akékoľvek úvahy o predstieraní vlastníctva vylúčené. Na ďalšiu hypotetickú otázku, či by mohla byť preukázaná subjektívna stránka konania obžalovaného pri predstieraní vlastníctva za predpokladu, že by bolo bez pochýb preukázané, že obžalovaný nebol vlastníkom zariadenia reštaurácie, ktoré predával poškodeným, odvolací súd uvádza, že obžalovaný fotodokumentáciou preukázal vynaloženie investícií do nehnuteľností, keď zrenovoval toalety, a vytvoril a zastrešil zimnú záhradu, prirodzene musel obnoviť aj 6 a pol roka používaný drobný investičný majetok a aj prístrojové vybavenie (klimatizačná jednotka, televízor, váha, chladničky, barový pult, umývačka). Pokiaľ by bola vyčíslená hodnota jeho investícií, proti ktorým vlastníčka nehnuteľnosti ani F. F. nič preukázateľne nenamietali, celkom pravdepodobne by hodnota investície prevyšovala odborným vyjadrením vyčíslenú hodnotu zariadenia nadobudnutého F. F. v roku 2005 (1.744 €), ktorého prevzatie obžalovaným navyše nebolo preukázané. Inými slovami, ak by sa F. F. určovacou žalobou na súde úspešne domohol určenia vlastníctva k hnuteľným veciam v reštaurácii, ktoré boli v držbe obžalovaného, a obžalovaný by nebol schopný tieto veci vydať, bol by povinný nahradiť F. F. ich hodnotu, od ktorej by mohol obžalovaný započítať vynaložené finančné prostriedky na zhodnotenie reštaurácie. Všetky uvedené úvahy sú však len hypotetické, pretože absentujú základné listinné dôkazy potrebné pre jednoznačné ustálenie vybavenia reštaurácie, ich odovzdania, a vlastníckeho práva k nim. Pri takýchto sporných otázkach ohľadom vlastníctva nemožno v žiadnom prípade konštatovať úmyselné uvedenie poškodených do omylu zo strany obžalovaného. Ak by obžalovaný chcel podviesť poškodených a obohatiť sa na ich úkor, bolo by nelogické, aby v nájomnej zmluve, ktorú poškodení uzavreli s A. B. a F. F., vystupoval ako ručiteľ na strane nájomcu. Za danej dôkaznej situácie obžaloba nesprávne identifikovala aj výšku škody. Abstrahujúc od vyššie konštatovaných záverov, za škodu nemožno považovať celú zaplatenú kúpnu cenu, t.j. 35.000 €, ale len tú časť, ktorá pokrýva omyl poškodených. Ak by bolo preukázané, že obžalovaný úmyselne predstieral vlastníctvo k zariadeniu reštaurácie, ktoré vlastnil F. F., a tiež že tieto veci boli odovzdané najprv obžalovanému a následne bratom U., škodou by musela byť hodnota zariadenia vo vlastníctve F. F. ku dňu uzavretia zmluvy medzi obžalovaným a poškodenými (ktorý dátum tiež nie je jednoznačne daný). Hodnota zariadenia vo vlastníctve F. F. bola odborným vyjadrením vyčíslená na 1.744 €, a len táto suma môže predstavovať to, o čo by sa v dôsledku úmyselne vyvolaného omylu zmenšil majetok poškodených. S uvedeným korešponduje aj fakt, že poškodení reštauráciu určitý čas riadne prevádzkovali, v opačnom prípade, ak by reštaurácia vôbec nebola prevádzky schopná, bolo by možné uvažovať o celej kúpnej cene ako o vzniknutej škode. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci je množstvo sporných otázok, ktorých zodpovedanie nepatrí do odvetvia trestného práva, ale pri náležitej aktivite subjektov súkromnoprávneho vzťahu môže byť predmetom civilného procesu. Bez spoľahlivého zodpovedania načrtnutých otázok nie je možné len na základe pravdepodobnosti a hypotéz prijímať závery o vine či nevine zo spáchania trestného činu. Trestné právo je prostriedkom ultima ratio (posledná možnosť), ktorý má z hľadiska základných spoločenských hodnôt predovšetkým celospoločenský význam, a môže byť využívané len vtedy, ak použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo ich použitie je zjavne neúčelné. Zásadne ale nemôže slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromno-právnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva, ktorým súdna moc poskytuje prostredníctvom civilnoprávnych odvetví ochranu. Je ale neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní a súdy, ktorých úlohou je ochrana prevažne celospoločenských hodnôt, a nie priamo subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnych práv súkromno-právnej povahy, ak nie sú zároveň splnené všetky predpoklady trestno-právnej zodpovednosti. Správne uvažoval súd prvého stupňa, keď dospel k záveru, že skutok uvedený v obžalobe, právne posúdený ako zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, nie je trestným činom, preto výrok o oslobodení obžalovaného D.. F. O. spod obžaloby podľa § 285 písm. b) Trestného poriadku odvolací súd považuje za správny a zákonný. Zákonu zodpovedá aj výrok o náhrade škody, ktorým súd prvého stupňa podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku odkázal poškodeného na civilný proces. Jednalo sa o obligatórny postup v adhéznom konaní pri oslobodení spod obžaloby. Odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu ktoréhokoľvek z výrokov napadnutého rozsudku, preto odvolanie prokurátora ako nedôvodné v zmysle § 319 Trestného poriadku zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.