Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/74/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316203880 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1316203880.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: P. V.T., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. č. XX, proti žalovanému: T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, B., zast. Advokátska kancelária JUDr. Ladislav Pavlovič s.r.o., so sídlom Štefánikova 5, Bratislava, o zvýšenie výživného, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 7. októbra 2016, č.k. 24C 53/2016-65, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e . Žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zmenil svoj rozsudok č.k. 34C/16/1998-109 zo dňa 12.09.2000, ktorým bola naposledy upravená vyživovacia povinnosť žalovaného (otca) k vtedy ešte maloletej žalobkyni vo výške 200,- Sk mesačne (ďalej len „pôvodný rozsudok“) tak, že s účinnosťou od 02.03.2016 zvýšil žalovanému výživné na sumu 60 eur mesačne, ktorú je povinný platiť vopred vždy do 15-teho dňa predchádzajúceho mesiaca k rukám žalobkyne. Vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. 2. V odôvodnení tohto rozsudku uviedol, že žalobkyňa sa žalobou podanou na súde dňa 02.03.2016 voči žalovanému domáhala zvýšenia pôvodným rozsudkom upravenej vyživovacej povinnosti žalovaného voči nej zo sumy 200,- Sk mesačne na sumu 200 eur mesačne počnúc dňom podania žaloby na súd tvrdiac, že od roku 2000 sa výživné neupravovalo a žalovaný jej aj napriek tomu, že jej náklady sa podstatne zvýšili, posiela len sumu 6,64 eur mesačne, inak jej neprispieva ničím. Všetky náklady na stravu, ošatenie, vreckové a náklady spojené so školou a záľubami jej hradí matka a nevlastný otec. Občas jej pomôžu starí rodičia a príležitostne si privyrába na brigádach. Uviedla tiež, že po ukončení gymnázia bola prijatá na vysokú školu. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a navrhol ju ako nedôvodnú zamietnuť. Argumentoval tým, že nie je v jeho možnostiach ani schopnostiach platiť viac. V tejto súvislosti poukázal na trvalo nepriaznivý zdravotný stav (ťažké zdravotné postihnutie) jeho prvorodenej dcéry N. K., s ktorým sú spojené vysoké finančné výdavky. Uviedol, že celú svoju čistú mzdu vo výške 570 eur mesačne spotrebuje len na zabezpečenie základných výdavkov (výživné na žalobkyňu 6,64 eur, plyn 100 eur, elektrina 60 eur, voda 40 eur, doplatky na lieky pre dcéru N. 120 eur, špeciálna strava pre dcéru N. 250 eur). Poukázal tiež na to, že jeho manželka nie je schopná sa zamestnať, pretože sa osobne stará o ich dcéru N., ktorá si vyžaduje nepretržitý sprievod a dohľad inej osoby, za čo poberá len opatrovateľský príspevok vo výške 180 eur mesačne. Dcéra N. poberá dôchodok vo výške 40 eur mesačne, teda celkový príjem svojej rodiny vyčíslil na sumu 790 eur mesačne. 3. Z dokazovania vykonaného za účelom zistenia skutočného stavu veci súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa je plnoletá, ukončila štúdium na X. M. B. a dňa 09.09.2016 sa zapísala do 1. ročníka štúdia na W. H. L. K. v A.. Popri štúdiu nevykonáva žiadnu zárobkovú činnosť, iba občas chodí na brigády. Má dobrý zdravotný stav. Býva spolu s matkou a 14-ročným nevlastným bratom B. v byte v A.. Za ubytovanie matke nič neplatí. Matka jej hradí aj ostatné bežné výdavky na oblečenie, stravu, záľuby a výdavky spojené so štúdiom na vysokej škole. Žalovaný je zamestnaný na futbalovom štadióne v B. a jeho priemerná čistá mesačná mzda je 598 eur, pričom inú zárobkovú činnosť nevykonáva. Má dobrý zdravotný stav. Spolu s manželkou a dcérou N., nar. v roku XXXX, bývajú v 3-izbovom rodinnom dome v B., ktorý je v jeho výlučnom vlastníctve. Okrem toho sa spolu s matkou a bratom po smrti otca stali spoluvlastníkmi rodičovského domu v B.. Jeho dcéra N. má ťažké zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy 100%, v dôsledku ktorého je odkázaná na sprievod a pomoc inej osoby, je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a s tým súvisiace zvýšené výdavky. V roku 2016 bola dvakrát hospitalizovaná. Jeho manželka z dôvodu, že sa nepretržite stará o dcéru N., nie je zamestnaná, a poberá len opatrovateľský príspevok vo výške 180 eur mesačne. Iné vyživovacie povinnosti žalovaný nemá. Matka žalobkyne je zamestnaná ako V.T. vo H. H., v ktorej dosahovala v roku 2016 priemernú mesačnú čistú mzdu vo výške 1.290 eur. Spolu so žalobkyňou a synom B. bývajú v byte v A., ktorý kúpili v roku 2008. Za byt spláca 1 hypotéky vo výške 180 eur mesačne, druhú polovicu spláca jej manžel. Má dobrý zdravotný stav a nemá ďalšiu vyživovaciu povinnosť. Okrem bytu nevlastní žiadny majetok vyššej hodnoty. Jej manžel, otec syna B. s nimi od júla 2016 v byte nebýva a v súčasnosti je samostatne zárobkovo činný v oblasti realít s kolísavým príjmom okolo 700 eur mesačne. 4. Vec posúdil právne podľa ust. § 78 ods. 1 a 3, § 62 ods. 1 až 3, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a dospel k záveru, že od poslednej úpravy výživného v roku 2000 došlo u žalobkyne k zásadnej zmene pomerov, ktoré odôvodňujú zvýšenie vyživovacej povinnosti žalovaného, avšak nie až do výšky požadovanej žalobkyňou, ale len do výšky 60 eur mesačne. Konštatoval, že žalobkyňa je plnoletá osoba a riadne sa pripravuje na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole, preto aj naďalej trvá vyživovacia povinnosť žalovaného (otca) voči žalobkyni (dcére). Pri určení výšky výživného vychádzal predovšetkým z toho, že minimálne zákonné výživné predstavuje sumu 27,13 eur mesačne, ktorú je povinný platiť každý rodič, bez ohľadu na jeho možnosti, schopnosti a majetkové pomery. Nakoľko žalovaný je zdravý, v produktívnom veku, má pravidelný mesačný príjem zo zamestnania a vlastní nehnuteľný majetok mal nepochybne za to, že je povinný platiť vyššie než minimálne výživné. Pri stanovení výšky výživného vychádzal aj zo súm životného minima stanovených zákonom č. 601/2003 Z.z., ktoré predstavujú spoločensky uznanú minimálnu hranicu príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze. Vyhodnotil, že príjem žalovaného je o polovicu nižší než príjem matky žalobkyne, pričom príjmy oboch rodičov predstavujú 3-násobok, resp. 6-násobok sumy životného minima pre jednu plnoletú osobu (198,09 eur). Preto mal za to, že suma výživného pre žalobkyňu by mala predstavovať 2-násobok až 2,5-násobok sumy životného minima nezaopatreného plnoletého dieťaťa (90,42 eur), t. j. sumu cca 200 eur, ktoré výživné by mali poskytovať obaja rodičia pomerne podľa výšky príjmu. Ďalej uviedol, že ostatné zistené skutočnosti, teda na jednej strane skutočnosť, že žalovaný: má zvýšené výdavky na zabezpečenie starostlivosti o zdravotne postihnutú dcéru, ktorá je odkázaná na starostlivosť matky - jeho manželky, ktorá preto nemôže byť zamestnaná, pričom tieto výdavky sú čiastočne kryté aj peňažnými príspevkami a dôchodkom dcéry N.; vlastní majetok väčšej hodnoty - rodinný dom a má podiel na rodičovskom dome, a na strane druhej skutočnosť, že matka žalobkyne: zabezpečuje žalobkyni ubytovanie, s čím sú spojené jej mesačné výdavky 180 eur na splácanie hypotéky a uhrádza ďalšie výdavky súvisiace s bývaním - teplo, voda, elektrina a pod., nemohli zásadne ovplyvniť výšku výživného, pretože sa navzájom kompenzovali. Dospel potom k záveru, že zvýšené výživné určené žalovanému vo výške 60 eur mesačne spolu s výživným, ktoré je povinná poskytovať žalobkyni jej matka v minimálne dvojnásobnej výške, pokrýva súčasné nevyhnutné a pravidelné výdavky žalobkyne na cestovné do školy vo výške cca 45 eur mesačne, ako aj ďalšie jej bežné výdavky na štúdium, stravu, oblečenie, záľuby a trávenie voľného času. Mal za to, že takto určené zvýšené výživné je primerané a zodpovedajúce potrebám žalobkyne a možnostiam žalovaného a súčasne zabezpečuje právo žalobkyne podieľať sa na životnej úrovni oboch jej rodičov. Zvýšené výživné priznal žalobkyni, ktorá je plnoletá, odo dňa podania žaloby na súd, t.j. odo dňa 02.03.2016. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 52 C.m.p. a keďže nezistil okolnosti odôvodňujúce priznať náhradu trov niektorému z účastníkov rozhodol, že žiaden z nich nemá nárok na náhradu trov konania. 6. Proti prvému výroku tohto rozsudku, ktorým bolo zvýšené výživné žalovaného voči žalobkyni na sumu 60 eur mesačne s účinnosťou od 02.03.2016, podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok v tejto časti zmeniť tak, že žalovaný bude povinný platiť žalobkyni výživné vo výške 27,13 eur mesačne s účinnosťou od 02.03.2016 vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám žalobkyne. Namietal, že súd prvej inštancie sa nezaoberal relevantným spôsobom okolnosťou, že žalovaný má aj ďalšiu vyživovaciu povinnosť, nakoľko je okrem žalobkyne tiež otcom N. K., ktorej zdravotné postihnutie a špeciálna starostlivosť spotrebúvajú všetky jeho finančné prostriedky a okrem toho je nútený zabezpečovať si finančné prostriedky na pokrytie týchto výdavkov aj prostredníctvom pôžičiek. Opätovne poukázal na ťažké zdravotné postihnutie dcéry N. a podrobne popísal jej zdravotný stav (má vyoperovanú ľavú mozgovú hemisféru, trpí silnou epilepsiou, má niekoľkonásobne operovaný žlčník, je odkázaná na špeciálnu diétu, s ktorou sú spojené zvýšené náklady o cca 250 eur mesačne, má poškodené rečové centrum, ľavú ruku a ľavú nohu, v dôsledku čoho má zníženú mobilitu, bola trikrát hospitalizovaná a operovaná v špeciálnom zdravotníckom zariadení v Prahe - každá hospitalizácia trvala minimálne tri mesiace, je odkázaná na cievkovanie močového mechúra, za účelom optimalizácie medikamentóznej terapie je každoročne trikrát do roka hospitalizovaná na dobu minimálne troch týždňov, je odkázaná na užívanie liekov v množstve 9 ks ráno a 9 ks večer). V súvislosti s uvedeným opätovne zdôraznil, že všetky výdavky spojené so starostlivosťou a liečbou dcéry N. je nútený financovať a zabezpečovať z priemerného čistého platu 570 eur mesačne, pretože jeho manželka nie je schopná sa zamestnať, nakoľko sa stará o ich dcéru N., ktorá si vyžaduje sprievod a dohľad inej osoby, preto príjem manželky predstavuje iba opatrovateľský príspevok vo výške 180 eur mesačne. Dcéra N. je na základe jej ťažkého zdravotného postihnutia poberateľkou dôchodku vo výške 40 eur mesačne. Namietal taktiež skutočnosť, že súd prvej inštancie nezohľadnil pomer odôvodnených potrieb žalobkyne vo vzťahu k jeho schopnostiam a možnostiam. Poukázal na to, že jeho priemerný mesačný zárobok predstavuje len 46 % z výšky priemerného mesačného zárobku matky žalobkyne, preto má za to, že pomery, v akých žije žalobkyňa sú v hrubom nepomere s pomermi, ktoré je schopný zabezpečiť on a navyše má ešte vyživovaciu povinnosť voči svojej dlhodobo ťažko zdravotne postihnutej dcére. Preto mal za to, že pri jeho súčasnej finančnej situácii nie je schopný platiť žalobkyni výživné vo výške 60 eur mesačne a žiadal, aby bola výška výživného upravená s ohľadom na jeho reálne možnosti a schopnosti na 27,13 eur mesačne, teda aby bol schopný vyživovaciu povinnosť voči žalobkyni plniť. 7. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného ani napriek výzve súdu prvej inštancie, ktorá jej bola doručená dňa 02.02.2017, nevyjadrila. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a nebol viazaný dôvodmi odvolania (ust. § 155, § 65, § 2 ods. 1 C.m.p. v spojení s ust. § 379 C.s.p. a § 66 C.m.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. v spojení s ust. § 2 ods. 1 C.m.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 9. Podľa ust. § 395 ods. 1 a 2 C.m.p., ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 10. Vzhľadom na dikciu citovaného prechodného ustanovenia C.m.p. (t.j. zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok) o okamžitej aplikabilite tohto procesného kódexu účinného od 01.07.2016, podaním odvolania žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie tento v napadnutom rozsahu nenadobudol právoplatnosť a je potrebné ho odvolacím súdom v tomto rozsahu prejednať za použitia príslušných ustanovení C.m.p. a v ich zmysle o odvolaní i rozhodnúť. 11. Podľa ust. § 2 ods. 1 C.m.p., na konanie podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 12. Podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 13. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutočný stav veci (spočívajúci v zmene pomerov odôvodňujúcich zvýšenie vyživovacej povinnosti žalovaného voči žalobkyni), sa odvolací súd nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie zmenil pôvodný rozsudok, ktorým bola upravená vyživovacia povinnosť žalovaného voči žalobkyni, tak že zvýšil jeho vyživovaciu povinnosť na sumu 60 eur mesačne s účinnosťou od 02.03.2016. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobkyňou uplatneného nároku a jeho výsledky aj náležite v súlade s čl. 10 C.m.p. zhodnotil, splnil si tak svoju zákonnú povinnosť a zistil skutočný stav vecí (§ 35 C.m.p.), na ktorý aplikoval správne právne predpisy. Z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj dostatočne podrobne a náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami a skutočnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Podrobne sa zaoberal tvrdeniami účastníkov konania, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi zisteným skutočným stavom veci a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko pri zisťovaní skutočného stavu veci neopomenul žiadnu relevantnú skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné, a jeho argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnej dôvodnosti nároku žalobkyne na zvýšenie výživného od žalovaného. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, odvolací súd sa vyjadrí len k odvolacím námietkam žalovaného. 15. Žalovaný v odvolaní opakovane poukazujúc na svoje mesačné príjmy a výdavky namietal, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom nezaoberal skutočnosťou, že okrem vyživovacej povinnosti voči žalobkyni má aj vyživovaciu povinnosť voči prvorodenej ťažko zdravotne postihnutej dcére N., ktorá si vyžaduje vzhľadom na jej trvalo nepriaznivý zdravotný stav intenzívnu starostlivosť, ktorá je okrem toho aj finančne náročná, pričom ju hradí sám zo svojho pravidelného priemerného mesačného príjmu vo výške 570 eur. Keďže nie je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť žalobkyni zvýšené výživné vo výške 60 eur mesačne s účinnosťou od 02.03.2016, žiadal, aby mu bola odvolacím súdom uložená povinnosť platiť žalobkyni výživné vo výške 27,13 eur mesačne od 02.03.2016, teda minimálne výživné. Odvolací súd vyhodnotil túto námietku žalovaného ako neopodstatnenú, pretože pokiaľ ide o jeho zvýšené finančné výdavky spojené so zabezpečením potrebnej starostlivosti o ťažko zdravotne postihnutú dcéru N., tieto výdavky boli súdom prvej inštancie pri zisťovaní pomerov žalovaného dostatočne zohľadnené a pri rozhodovaní veci správne posúdené (viď bod 15 odôvodnenia napadnutého rozsudku). Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na ust. § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a zdôrazniť, že rodičia majú voči deťom zákonnú vyživovaciu povinnosť, ktorú musia plniť a ktorá trvá až do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním správne zistil a konštatoval, že žalobkyňa, ktorá sa štúdiom na vysokej škole pripravuje na budúce povolanie nie je schopná sama sa živiť a preto vyživovacia povinnosť rodičov a teda aj žalovaného voči nej trvá. Nepochybne trvá aj vyživovacia povinnosť žalovaného voči dcére N.. Žalovaný má v súčasnosti teda dve vyživovacie povinnosti podľa ust. § 62 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, voči dvom dcéram, a to voči žalobkyni a voči N.. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že obe vyživovacie povinnosti vyplývajú žalovanému priamo zo zákona, sú rovnocenné (nakoľko v oboch prípadoch ide o vyživovaciu povinnosť rodiča voči deťom) a nemožno uprednostňovať plnenie jednej vyživovacej povinnosti pred druhou, ani plniť jednu na úkor druhej a naopak. Preto odvolacia námietka žalovaného, že má vyživovaciu povinnosť voči dcére N., ktorej plnenie je z dôvodu jej ťažkého zdravotného postihnutia finančne náročné, a preto nie je v jeho možnostiach a schopnostiach platiť žalobkyni výživné vo výške 60 eur mesačne, neobstojí a treba ju považovať za právne irelevantnú. Plnenie vyživovacej povinnosti voči jednému dieťaťu (aj keď v nevyhnutne väčšom rozsahu) žalovaného nezbavuje povinnosti plniť vyživovaciu povinnosť voči druhému dieťaťu. Preto vychádzajúc zo súdom prvej inštancie správne a úplne zisteného skutočného stavu veci (zmena pomerov na strane žalobkyne; pomery, možnosti a schopnosti na strane rodičov žalobkyne) sa odvolací súd nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalovaného, že nie je v jeho schopnostiach a možnostiach platiť žalobkyni výživné až vo výške 60 eur mesačne, ale iba vo výške 27,13 eur mesačne. Zvýšenie vyživovacej povinnosti žalovaného voči žalobkyni zo sumy 200,- Sk (6,64 eur) mesačne na sumu 60 eur mesačne považoval s prihliadnutím na preukázané odôvodnené potreby žalobkyne a zistené možnosti a schopnosti žalovaného za primerané. 16. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 2 ods. 1 C.m.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p.. Žalobkyni, plne úspešnej v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).