Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/325/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316204122 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1316204122.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci manžela - T.. F. U., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XX, XXX XX Q., adresa na doručovanie T.. F. U., R. U. II, V. XX, XXX XX Q., štátny občan Slovenskej republiky, proti manželke - L.. J. U., rod. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XX, XXXX Z. am P., D. republika, adresa na doručovanie M. XXX, XXX XX W., Slovenská republika, štátna občianka Slovenskej republiky, zast. NIKU & partners, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, IČO: 36 866 008, v konaní o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu: J. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom u matky, štátny občan P. republiky, na čas po rozvode, na odvolanie manžela proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo dňa 19.10.2016, č.k. 37P/65/2016-252, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 19.10.2016, č.k. 37P/65/2016-252 zastavil konanie v časti návrhu na úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu: J. U., nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode, a zastavil konanie vo vzťahu k opatrovníkovi maloletého Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 9, § 10 ods. 2 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), § 9 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), čl. 8 ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 17 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa), a vecne absenciou podmienok súdnej právomoci slovenských súdov na konanie v časti návrhu na úpravu pomerov manželov k maloletému J. na čas po rozvode. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru, že obvyklým pobytom maloletého J. bola dlhodobo D. republika, kde sa maloletý zdržoval spolu s matkou najmenej 1 rok pred podaním návrhu na začatie konania na tamojší súd. Súd prvej inštancie pri posudzovaní obvyklého pobytu maloletého prihliadal na listinné dôkazy a to na rakúsky rodný list maloletého, na potvrdenie o prihlásení maloletého na pobyt v D., na potvrdenie o trvalom pobyte maloletého v D., na potvrdenie o návšteve predškolského zariadenia maloletým v D., na lekársku správu od ošetrujúceho lekára maloletého v D. o jeho zaradení do rakúskeho očkovacieho harmonogramu, na potvrdenie o návšteve ergoterapie maloletým v D., ako aj na skutočnosť, že v D. na súde prebieha konanie o úpravu práv a povinností rodičov voči maloletému na čas do rozvodu, pričom Okresný súd M. am P. v konaní nariadil už predbežné opatrenie zo dňa 22.04.2016, č.k. 1Pu/116/16 p-2. 3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie manžel žiadajúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že vysloví právomoc Okresného súdu Bratislava III na konanie a rozhodovanie vo veci. Ako prvoradé uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne zastavil konanie, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. Mal za to, že v čase podania návrhu na začatie konania, t.j. dňa 04.03.2016 mal maloletý J. obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, ktorá skutočnosť v zmysle čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa zakladá právomoc slovenského súdu na konanie vo veci. Poukázal na vnútroštátne ustanovenie § 100 C.m.p., v intenciách ktorého je Okresný súd Bratislava III podľa jeho názoru vecne a miestne príslušný nielen na konanie o návrhu na rozvod manželstva, ale aj na konanie s ním obligatórne spojené, teda na konanie o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode. Obvyklý pobyt maloletého na území Slovenskej republiky dôvodil tým, že maloletý nerozprával nemecky, nemal sa ako začleniť do kolektívu detí, centrum jeho záujmov bolo na Slovensku, ako aj tým, že maloletý do prihlásenia do materskej škôlky v D. republike, t.j. do septembra 2015 bol v každom mesiaci cca 20 -25 dní na Slovensku a cca 5 -8 dní v D.. Zdôraznil, že s manželkou nikdy nekúpili nehnuteľnosť v D., keďže toto miesto nebolo centrum ich záujmu, ale len križovatkou medzi mestami výkonu práce. Namietal, že z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé na základe akých skutočností súd prvej inštancie ustálil obvyklý pobyt maloletého viac ako jeden rok pred začatím konania v D. republike. V tejto spojitosti poukázal na skutočnosť, že do podania jeho návrhu na začatie konania, t.j. do 04.03.2016 maloletý býval intenzívnejšie v D. iba od jeho nastúpenia do predškolského zariadenia (september 2015), t.j. necelých 7 mesiacov, pričom spočiatku maloletý nebol v škôlke celý týždeň, ale maximálne 3-4 dni a každý víkend bol na Slovensku v Hurbanove. Podľa jeho názoru Dohovor o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 a Nariadenie Brusel IIa pokladajú až obdobie jedného roka za dobu, po ktorej uplynutí sa maloleté dieťa za normálnych podmienok môže zžiť s prostredím a nadobudne v danom mieste obvyklý pobyt. Tvrdil, že maloletý mal lekárov na Slovensku, aj v D., o skutočnostiach ktorých doložil do spisu potvrdenia, ako aj dôkazy o tom, že maloletý sa až do nástupu do materskej škôlky zdržiaval prevažne na území Slovenskej republiky (prehľad časových období pobytu maloletého v Hurbanove alebo inde na Slovensku). Súdu prvej inštancie vytkol, že opomenul číslovať odseky odôvodnenia rozhodnutia v zmysle zásad novej procesnoprávnej úpravy, ako aj to, že obvyklý pobyt maloletého v D. odôvodnil jeho trvalým pobytom v tomto štáte, čo podľa jeho názoru nemá pre určenie obvyklého pobytu dieťaťa význam. K predbežnému opatreniu nariadenému rakúskym súdom uviedol, že predmetné rozhodnutie bolo vydané iba na základe tvrdení manželky, keďže návrh na jeho nariadenie mu nebol súdom doručený na vyjadrenie a vo veci nebolo vytýčené pojednávanie. Zároveň poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2016, č.k. 20CoP/123/2016-64, ktorým krajský súd ako odvolací súd zrušil rozhodnutie Okresného súdu Bratislava III zo dňa 22.07.2016, č.k. 38P/175/2016-12 o zastavení konania o jeho návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa domáhal dočasnej úpravy styku s maloletým a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o konanie v časti úpravy výživného na maloletého, súdu prvej inštancie vytkol, že súd pri skúmaní právomoci neaplikoval Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci výživného koná taktiež súd v D. republike a to na základe návrhu manželky doručeného na rakúsky súd dňa 22.04.2016, bolo podľa jeho názoru potrebné v zmysle čl. 12 ods. 1 Nariadenia o výživnom ustáliť, že jeho návrh na úpravu výživného doručený na slovenský súd dňa 04.03.2016, bol podaný jednoznačne skôr ako na rakúsky súd a v zmysle čl. 3 písm. a/, písm. c/, písm. d/ Nariadenia o výživnom bolo potrebné, aby si slovenský súd založil právomoc vo veci určenia výživného na maloletého. Naviac mal za to, že i z vyjadrenia kolízneho opatrovníka zo dňa 22.08.2016 vyplynul záver o záujme maloletého na tom, aby konanie prebiehalo na slovenskom súde. 4. Manželka vo svojom vyjadrení k odvolaniu manžela prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Manželov výklad článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa v spojení s § 100 C.m.p. označila za nesprávny a v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že článok 8 Nariadenia Brusel IIa je potrebné primárne aplikovať pre posúdenie právomoci súdov v akomkoľvek konaní vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu bez ohľadu na to, či ide o konanie, kedy je výkon rodičovských práv a povinností riešený samostatne alebo či ide o konanie, ktoré je podľa právneho poriadku konkrétneho členského štátu zo zákona spojené s konaním o rozvod manželstva. Zdôraznila, že prípady právomoci vo veciach, ktoré sa týkajú rodičovských práv a povinností a ktoré súvisia s návrhom na rozvod manželstva, sú upravené v čl. 12 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. V zmysle predmetného článku musia byť kumulatívne splnené dve podmienky na založenie si právomoci na konanie členským štátom, z ktorých podľa jej názoru nebola splnené jedna z podmienok, nakoľko výslovne a nespochybniteľne odmietla právomoc slovenského súdu na konanie o úprave pomerov manželov k maloletému J. na čas po rozvode. Nesúhlasila s argumentmi manžela o tom, že v čase začatia konania štátom obvyklého pobytu maloletého bola Slovenská republika. V prvom rade uviedla, že maloletý J. navštevoval materskú škôlku v D. od počiatku jeho nástupu (september 2015) celý týždeň s tým, že počas prvých mesiacov adaptačného obdobia, bolo odporučené, aby dieťa zotrvalo v škôlke iba dopoludnia. Nestotožnila sa ani s tvrdením manžela, že maloletý bol v čase pred jeho nástupom do škôlky v každom bežnom mesiaci cca 20 -25 dní na Slovensku a cca 5 -8 dní v D. a spresnila, že jediným dlhším pobytom maloletého na Slovensku bol jeho pobyt v čase jej choroby od 04.02.2015 do 16.02.2015, kedy manžel neprejavil vôľu ani záujem postarať sa o J.. Poukázala na fakt, že vzhľadom na celkový zdravotný stav maloletého (narušený vývin reči), tento dostal v D. status integrovaného dieťaťa a od 01.12.2016 mu bola pridelená osobná asistentka (pedagóg predškolského zariadenia). Uviedla, že pre ustálenie obvyklého pobytu J. nebola podstatná dĺžka jeho pobytu v D. v trvaní najmenej jeden rok pred podaním návrhu, ale existencia dohody rodičov o obvyklom pobyte maloletého v tejto krajine. Mala za to, že v danej veci obvyklý pobyt maloletého J. v D. bol založený dohodou rodičov, keďže manžel mal vedomosť o prihlásení maloletého na trvalý pobyt v D. od októbra 2012, kde sa spolu ako rodina zdržiavali, manžel dal súhlas jednak na návštevu maloletého v rakúskom predškolskom zariadení, jednak na prihlásenie maloletého do rakúskeho sociálneho a zdravotného systému. Tvrdenia manžela o tom, že maloletý nerozumie a nerozpráva nemecky poprela a uviedla, že maloletý učiteľkám a deťom v materskej škôlke rozumie, do kolektívu je riadne začlenený, má nemecky hovoriacich kamarátov, s ktorými sa snaží komunikovať v nemeckom jazyku. V súvislosti s odvolacím argumentom manžela, ktorý sa v otázke skúmania právomoci na konanie o určenie výživného na maloletého domáhal aplikácie Nariadenia o výživnom uviedla, že aj keby právomoc slovenského súdu na konanie v tejto časti bola daná, slovenský súd by musel postupovať v zmysle čl. 15 Nariadenia o výživnom v spojení s čl. 3 ods. 1 Protokolu o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť z 23.11.2007 a rozhodovať o výživnom podľa rakúskeho právneho poriadku. Dôkaz o prehľade časových období pobytu maloletého v Hurbanove, resp. inde na Slovensku, ktorý k svojmu odvolaniu pripojil manžel, označila s poukazom na čl. 11 ods. 2 C.m.p. za nezákonne získaný, keďže manžel čerpal bez jej súhlasu z údajov z jej bankového účtu, teda z údajov tvoriacich bankové tajomstvo. Aj napriek uvedenému bola toho názoru, že tento prehľad časových období preukazuje fakt, že krajinou obvyklého pobytu maloletého je D. republika a pobyt dieťaťa na území Slovenska má len krátkodobý charakter. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu manžela poukázala i na fakt, že manžel neprejavoval takmer žiadny záujem o maloletého, resp. o syna sa zaujímal výnimočne, formou SMS správ. 5. Manžel vo svojom vyjadrení k vyjadreniu manželky opätovne zdôraznil, že v čase začatia konania, t.j. ku dňu 04.03.2016 mal maloletý obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Trval na skutočnosti, že z Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 a z Nariadenia Brusel IIa jednoznačne vyplýva, že až obdobie jedného roka je doba, po ktorej uplynutí sa maloleté dieťa za normálnych podmienok môže zžiť s prostredím a nadobudne v danom mieste obvyklý pobyt, pričom v čase podania návrhu na začatie konania maloletý žil intenzívnejšie v D. necelých 7 mesiacov. Argumenty manželky o jeho nezáujme o maloletého označil za nepravdivé. 6. Manželka vo svojom vyjadrení k vyjadreniu otca uviedla, že maloletý J. bol v rozhodnom čase, t.j. k 04.03.2016 dávno integrovaný v D. republike. Mala za to, že v čase podania návrhu na začatie konania bol maloletý nepretržite 3,5 roka v rakúskom prostredí. O uvedenej skutočnosti podľa jej názoru svedčí fakt, že maloletý prežil na Slovensku len prvých 6 mesiacov svojho života, z Bratislavy sa maloletý presťahoval v mesiaci október 2012 do obci Z. J. P. v D., maloletý má v D. zdravotné poistenie, nadštandardné pripoistenie, detského lekára (Dr. Q. Q.), ďalších lekárov (očný - Dr. P., zubný - Dr. D., G. - Dr. P.), maloletý od septembra 2015 navštevuje materskú škôlku v D. a v neposlednom rade má maloletý svojich kamarátov v D.. 7. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie manžela nie je dôvodné. 8. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 9. Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). 10. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 11. Podľa článku 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. 12. Podľa článku 1 ods. 3 písm. e/ Nariadenia Brusel IIa, toto nariadenie sa nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť. 13. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 14. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, v znení Korigenda uverejneného v Úradnom vestníku EÚ dňa 18.05.2011, (ďalej len "Nariadenie o výživnom"), sa toto nariadenie vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva. 15. Podľa článku 3 Nariadenia o výživnom, v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov. 16. Podľa článku 13 ods. 3 Nariadenia o výživnom, na účely tohto článku sa veci považujú za súvisiace, ak sú navzájom tak úzko spojené, že je vhodné ich prerokovať a rozhodnúť o nich spoločne, a tak sa vyhnúť riziku nezlučiteľných rozhodnutí vydaných v samostatných konaniach. 17. V predmetnej veci súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc konať o návrhu na úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu: J. nar. XX.XX.XXXX na čas po rozvode a konanie tak zastavil v tejto časti, ako aj vo vzťahu k opatrovníkovi maloletého. 18. Vzhľadom na fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika, ako i D. republika sú ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej Únie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní svojej právomoci na konanie v zmysle § 2 ods. 1 C.m.p. v spojení § 161 ods. 1 C.s.p. správne aplikoval ustanovenia Nariadenia Brusel IIa a s jeho názorom o nedostatku súdnej právomoci na konanie v časti úpravy pomerov manželov k maloletému na čas po rozvode sa odvolací súd stotožňuje. 19. Pokiaľ ide o právne argumenty manžela uvedené v jeho odvolaní týkajúce sa obligatórnosti spojenia konania o rozvod manželstva s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode v zmysle vnútroštátneho ustanovenia § 100 C.m.p., odvolací súd má za to, že tieto boli pre posúdenie právomoci v danej veci nedôvodné. Aj napriek ustanoveniu § 100 C.m.p., podľa ktorého konanie o rozvod manželstva je spojené s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode, v danej prejednávanej veci bolo prioritne potrebné skúmať právomoc súdov Slovenskej republiky na konanie v zmysle sekundárneho prameňa práva EÚ, ktorých aplikácia jednotlivých článkov má v zmysle čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred ustanoveniami vnútroštátnych právnych predpisov členských štátov EÚ. Okrem uvedenej špeciálnej úpravy aplikácie sekundárneho úniového práva obsiahnutej v čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, túto potvrdil aj Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre. Súdny dvor EÚ priznal právu Únie priame účinky vo vnútroštátnych právnych poriadkoch a v prípade jeho kolízie s vnútroštátnym právom mu priznal aplikačnú prednosť - direct application of european law (Costa v. E.N.E.L.). Súdny dvor EÚ ustanovil, že status kolidujúceho vnútroštátneho práva nie je pre prednostnú aplikáciu práva Únie podstatný. V zmysle uvedeného bolo potrebné pri posudzovaní právomoci vychádzať z Nariadenia Brusel IIa, ako sekundárneho prameňa EÚ, ktorý na rozdiel od tuzemskej úpravy nespája konanie o rozvod manželstva s konaním o úprave pomerov manželov k maloletým deťom obligatórne do jedného konania, ale upravuje osobitne súdnu právomoc na rozvod, rozluku a anulovanie manželstva v článkoch 3 až 7, a súdnu právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností upravuje v článkoch 8 až 14. Spornou otázkou v danej veci je otázka existencie, resp. neexistencie právomoci slovenského súdu na konanie v časti úpravy pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, súvisiaca s posúdením kritéria obvyklého pobytu maloletého J. v čase začatia konania v zmysle čl. 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa. 20. Pre posúdenie obvyklého pobytu je typický jeho objektívny charakter. Podstatným je, kde sa osoba fakticky prevažne zdržiava a kde je ťažisko jej každodenného života, ako aj úmysel osoby zdržiavať sa na nejakom mieste. Pri posudzovaní obvyklého pobytu dieťaťa je navyše potrebné vziať do úvahy v závislosti od veku dieťaťa aj skutočnosť, kde je obvyklý pobyt osoby, ktorá sa stará o dieťa, kde dieťa navštevuje školské zariadenie a pod. Zároveň nemožno pri posudzovaní obvyklého pobytu opomenúť ani cieľ, ktorý prijatie tohto pojmu ako kritéria určujúceho právomoc súdov sledovalo. Týmto cieľom bola predovšetkým snaha o aplikáciu kritéria, ktoré je voči dotknutej osobe najspravodlivejšie a ktoré zabezpečuje, aby o veci týkajúcej sa určitej osoby konal súd štátu, ktorý je k danej osobe „najbližší“. Odvolací súd zastáva názor, že pre posúdenie obvyklého pobytu dieťaťa je potrebné vziať do úvahy miesto, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia, trvanie, pravidelnosť, podmienky a dôvody pobytu na území členského štátu a presťahovanie rodiny do tohto štátu, štátnu príslušnosť dieťaťa, miesto a podmienky školskej dochádzky, jazykové znalosti, ako aj rodinné a sociálna väzby ktoré dieťa udržiava v danom štáte. Odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ z 02.04.2009 vo veci C-523/07. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k jednoznačnému záveru o obvyklom pobyte maloletého J. v čase začatia konania v D. republike. Odvolacie námietky manžela súvisiace s nedostatočným odôvodnením záveru rozhodnutia súdu prvej inštancie o obvyklom pobyte J. v D. vyhodnotil odvolací súd za nedôvodné a dávajúc do pozornosti, že z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prvej inštancie posudzoval obvyklý pobyt dieťaťa správne ku dňu 04.03.2016, t.j. ku dňu začatia konania a prihliadal pritom na všetky rozhodujúce skutočnosti. Z obsahu spisu a vyjadrení účastníkov konania je nesporne preukázané, že maloletý J. v čase začatia konania býval s matkou, na základe akceptácie otca, v D. republiky, kde navštevoval predškolské zariadenie v trvaní sedem mesiacov pred podaním návrhu. Rovnako bol evidovaný v D. zdravotnom a sociálnom systéme, pravidelne navštevoval ošetrujúcich lekárov v D., kde bol súčasne prihlásený na trvalý pobyt. Vzhľadom na útly vek maloletého bolo správne prihliadať aj na obvyklý pobyt manželky v D., ktorá zabezpečovala a v súčasnosti aj zabezpečuje starostlivosť o maloletého. Odvolací súd neprihliadal na námietku manžela o nesprávnosti posúdenia návštevy predškolského zariadenia maloletým len v obmedzenom režime (v dopoľudňajších hodinách), keďže uvedené nezakladá objektívnu skutočnosť pre posúdenie obvyklého pobytu dieťaťa v kontexte uvádzanom manželom. Podstatnou skutočnosťou pre vyhodnotenie obvyklého pobytu dieťaťa je skutočnosť, že maloletý navštevoval predškolské zariadenie v D. republike po dobu sedem mesiacov pred podaním návrhu, dieťa je prihlásené do zdravotného a sociálneho systému v D. republike. Odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že aj v tejto súvislosti je potrebné skúmať dôvod, ktorý viedol k nastaveniu uvedeného režimu u maloletého a jeho pobyte v D., a okolnosti, na ktorých sa rodičia dohodli. Nemožno prihliadať ani na námietku manžela týkajúcu sa nesprávneho dôvodenia obvyklého pobytu dieťaťa trvalým pobytom v D., nakoľko trvalý pobyt, ako síce správne uviedol manžel, nemožno stotožniť s obvyklým pobytom, ale je potrebné naň prihliadať ako na jeden z faktorov určujúcich obvyklý pobyt dieťaťa, pričom nie je vylúčené, aby sa obvyklý pobyt dieťaťa a jeho trvalý pobyt zhodovali. Odvolací súd má taktiež za to, že manželom doteraz predložené dôkazy nepreukazujú obvyklý pobyt J. na území Slovenska, ale práve naopak svedčia o krátkodobom charaktere pobytu maloletého na Slovensku. Na účely odlíšenia obvyklého pobytu od dočasnej prítomnosti treba zdôrazniť, že táto prítomnosť musí mať v zásade určité trvanie, aby odzrkadľovala dostatočnú stabilitu. Na zmenu obvyklého pobytu do hostiteľského členského štátu sa totiž ráta najmä vôľa dotknutej osoby vytvoriť v ňom stále a obvyklé centrum svojich záujmov s úmyslom dať mu stabilnú povahu. Trvanie pobytu tak môže slúžiť iba ako indícia v rámci posúdenia stability pobytu, pričom toto posúdenie sa musí uskutočniť vo svetle všetkých osobitných skutkových okolností každého jednotlivého prípadu. S prihliadnutím na uvedené možno mať za to, že pobyty maloletého J. na Slovensku boli spojené s návštevou starých rodičov, bez úmyslu zotrvať na Slovensku dlhodobo a teda predstavovali jednoduchú dočasnú prítomnosť dieťaťa na území iného štátu ako štátu jeho obvyklého pobytu - D.. V súvislosti s argumentom manžela, že rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie obvyklého pobytu dieťaťa je posúdenie centra jeho záujmov najmenej jeden rok pred podaním návrhu na začatie konania, odvolací súd konštatuje, že Nariadenie Brusel II nestanovuje časovú lehotu, po uplynutí ktorej by nastávala domnienka založenia obvyklého pobytu dieťaťa, v danom prípade maloletého J. v D., preto ani prípadne samotné zistenie súdu, že maloletý v čase začatia konania nežil v D. republike po dobu jedného roka, by nemohlo samo o sebe viesť k záveru, že si na území D. nevytvoril obvyklý pobyt. Podľa názoru odvolacieho súdu manželom namietaná doba jedného roka, ktorá je zakotvená v Dohovore o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí z 25.10.1980 (čl. 12 Dohovoru) a s ňou prepojená právna úprava v čl. 10 Nariadenia Brusel IIa, je aplikovateľná len na prípady medzinárodných únosov detí. V danom konaní súhlas s pobytom maloletého v D. nebol popretý ani jednou zo strán konania, teda nejde o prípad medzinárodného únosu a z uvedeného je zrejmé, že aplikácia lehoty jedného roka obsiahnutá v Dohovore a v Nariadení v danom konaní nie je možná. 21. V súvislosti s otázkou právomoci súdov Slovenskej republiky v časti konania o určení výživného na maloletého, odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že právomoc slovenského súdu nie je daná ani v tejto časti konania. Súdu prvej inštancie je však potrebné vytknúť, že za účelom bezpečného vylúčenia svojej právomoci na konanie o určení výživného na maloletého neaplikoval ustanovenia článkov Nariadenia o výživnom. K manželom vzneseným námietkam týkajúcim sa povinnosti súdov Slovenskej republiky založiť si právomoc na konanie v zmysle čl. 3 písm. a/, písm. c/, písm. d/ Nariadenia o výživnom, odvolací súd poukazuje na predmet konania, ktorým je konanie o rozvod manželstva a úprava pomerov rodičov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva, a v ktorom konaní sa právomoc súdu prvej inštancie posudzuje výlučne podľa čl. 3 písm. c/ a písm. d/ Nariadenia o výživnom. Po ustálení obvyklého pobytu maloletého J. v čase začatia konania v D. republike, tak ako bolo odvolacím súdom vyššie uvedené, je možné ustáliť právomoc slovenského súdu na konanie o určení výživného v len zmysle čl. 3 písm. c/ Nariadenia o výživnom, keďže právomoc slovenského súdu na konanie o osobnom stave, t.j. o rozvod manželstva bola založená v zmysle čl. 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Brusel IIa. V prejednávanej veci je však nevyhnutné prihliadať na predmet konania, t.j. vec starostlivosti o maloleté dieťa a súvis konania o výživnom s konaním o otázke zverenia dieťaťa do starostlivosti jedného z rodičov a určenia styku, ktoré konania navzájom úzko súvisia, sú prepojené a je vhodné ich prerokovať a rozhodnúť o nich spoločne a vyhnúť sa tým riziku nezlúčiteľných rozhodnutí vydaných v samostatných konaniach. Odvolací súd z uvedeného dôvodu v súlade s ust. § 13 ods. 3 Nariadenia o výživnom dospel k záveru, že právomoc slovenského súdu na konanie o výživnom na maloleté dieťa v danej prejednávanej veci nie je daná, nakoľko nemožno založiť právomoci na výživné ani v zmysle čl. 3 písm. c/ Nariadenia o výživnom. Odvolací súdu dáva rovnako do pozornosti rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci A proti B v konaní C-184/14, kedy Súdny dvor EÚ, ktorý uzavrel výklad článku 3 písm. c/ a d/ Nariadenia o výživnom v tom zmysle, že pokiaľ bol na súd v členskom štáte podaný návrh na rozluku alebo rozvod manželstva rodičov maloletého dieťaťa a na súd iného členského štátu návrh týkajúci sa rodičovských práv a povinností k tomuto dieťaťu, návrh týkajúci sa vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu je vedľajším návrhom výlučne v konaní o rodičovských právach a povinnostiach v zmysle čl. 3 písm. d/ tohto nariadenia. V kontexte uvedeného odvolací súd konštatuje, že návrh manžela na určenie výživného pre maloleté dieťa, doručený na Okresný súd Bratislava III dňa 04.03.2016, je vedľajším návrhom výlučne v konaní o úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, na ktoré konania (obidve) majú právomoc na rozhodovanie súdy v D. republike. Odvolací súd zároveň zdôrazňuje, že konanie o výživnom na maloleté dieťa je konaním mimosporovým, nemožno preto hovoriť o procesnom postavení účastníkov tohto konania ako o navrhovateľovi (žalobcovi) a odporcovi (žalovanom) a preto neprichádza do úvahy skúmať právomoc súdu prvej inštancie podľa čl. 3 písm. a/ Nariadenia o výživnom, teda podľa obvyklého pobytu odporcu. 22. Na argument manžela o absentujúcom číslovaní odôvodnenia napadnutého rozhodnutia odvolací súd neprihliadal, nakoľko ani dodatočné formálne očíslovanie odôvodnenia rozhodnutia v zmysle § 234 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 220 ods. 4 C.s.p. by nemalo vplyv na jeho vecnú správnosť, majúc naviac za to, že zrušenie rozhodnutia z uvedeného dôvodu by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti a efektívnosti konania. 23. Hoci súd prvej inštancie posúdil otázku právomoci na konanie v časti určenia výživného na maloletého nesprávnym Nariadením EÚ, uvedené nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia a odvolací súd preto postupoval v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. a rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdil. 24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).