Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/333/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1316211522 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1316211522.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloletú: Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, zastúpenú kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: matka - N. Y., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. XX, Bratislava, a otec neuvedený, o návrhu navrhovateľov - manželov: J. J., nar. XX.XX.XXXX a J. J., nar. XX.XX.XXXX, obidvaja bytom XXXX T. S., XXX XX T. S., obidvaja zastúpení Mgr. Mirekom Karasom, advokátom so sídlom Björnsonova 14, 811 05 Bratislava, IČO: 42 355 133, za účasti Úradu komisára pre deti, so sídlom Odborárske námestie 3, 811 07 Bratislava, v konaní o zverenie dieťaťa do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 07.02.2017, č.k. 37P/180/2016-75, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava III rozsudkom zo dňa 07.02.2017, č.k. 37P/180/2016-75 zamietol návrh navrhovateľov na zverenie maloletej Y. Y., nar. XX.XX.XXXX do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 45 ods. 1, 2, 3, 4, § 46 ods. 1, § 52 ods. 1 písm. a/ zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine (ďalej len „Zákon o rodine“), § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky, čl. 3 ods. 1, čl. 21 písm. a/ Dohovoru o právach dieťaťa, a vecne tým, že návrh navrhovateľov na zverenie maloletej do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti bol nedôvodný a v rozpore so záujmom maloletej. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že maloletá Y. bola do rodiny navrhovateľov umiestnená na základe zamestnaneckého pomeru navrhovateľky v Detskom domove Nádej ako profesionálneho rodiča, kedy Okresný súd Bratislava III uznesením zo dňa 13.11.2015, č.k. 51P/396/2018-8 nariadil neodkladné opatrenie, ktorým dočasne umiestnil maloletú do ústavnej starostlivosti detského domova. V tejto súvislosti prvoinštančný súd uviedol, že profesionálna rodina je organizačná súčasť detského domova, ktorý je zariadením na vykonávanie rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, neodkladného opatrenia a o uložení výchovného opatrenia, pričom dočasne nahrádza dieťaťu jeho prirodzené rodinné prostredie. Inštitút profesionálneho rodičovstva je riadne platené zamestnanie, medzi detským domovom a profesionálnym rodičom ide o pracovnoprávny vzťah a medzi profesionálnym rodičom a dieťaťom nevzniká právny vzťah. Starostlivosť o dieťa v profesionálnej rodine nie je ďalšou formou náhradnej rodinnej starostlivosti akou je napríklad pestúnska starostlivosť, ale je to spôsob zabezpečenia individuálnej starostlivosti o dieťa s nariadenou ústavnou starostlivosťou, dieťa je v profesionálnej rodine umiestnené po nevyhnutne potrebný čas slúžiaci k sprostredkovaniu náhradnej rodinnej starostlivosti. Súd prvej inštancie vyhodnotil konanie navrhovateľov, ktorí podali návrh na zverenie maloletej do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti za rozporné s obsahom inštitútu profesionálneho rodičovstva, ako aj za eticky nesúladné s postavením v komplexe inštitútov náhradnej starostlivosti o dieťa. Súd prvej inštancie mal za to, že navrhovatelia podali žiadosť o zapísanie do zoznamu záujemcov stať sa osvojiteľom v domnienke, že svojim konaním zhoja svoje, inak právne nesúladné konanie, s tým, že maloletá bude zverená do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti až do obdobia, kedy budú môcť požiadať o jej osvojenie. Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že konanie navrhovateľov, hoci im v podaní ich návrhu žiadny zákon výslovne nebránil, nebolo možné považovať za súladné s dobrými mravmi, keďže v prípade vyhovenia tomuto návrhu by zo strany súdu došlo k odobreniu konania, ktoré by navrhovateľov výrazným spôsobom a nedôvodne zvýhodnilo oproti osobám zapísaným do zoznamu záujemcov stať sa osvojiteľmi. Za uvedeného skutkového a právneho stavu súd prvej inštancie vyvodil, že v záujme maloletej nebude jej zverenie do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľov. Súd prvej inštancie v konaní vypočul aj pediatričku maloletej, ktorú ako svedkyňu navrhli v konaní vypočuť navrhovatelia. Svedkyňa sa v rámci svojej výpovede vyjadrovala k tomu, ako vníma rodinu navrhovateľov a tiež k postupu sprostredkovania náhradnej rodinnej starostlivosti u maloletej Y., ako aj k ňou vnímanému zlyhaniu štátnych orgánov. Súd prvej inštancie mal za to, že skutočnosti prezentované vo výpovedi svedkyne presahovali jej odbornú kompetenciu, pričom jej neprináležalo sa vyjadrovať k týmto skutočnostiam, keďže sa jednalo o výlučne právnu stránku veci, nespadajúcu do výkonu jej povolania a do okruhu skutočností, ku ktorým sa mohla vyjadrovať. Súd prvej inštancie zdôraznil, že úroveň starostlivosti o maloletú navrhovateľmi zo strany súdu, kolízneho opatrovníka, Úradu komisára pre deti nebola v konaní žiadnym spôsobom spochybňovaná. 3. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie navrhovatelia žiadajúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zverí maloletú Y. do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti. Vyjadrili nesúhlas s argumentmi obsiahnutými v rozhodnutí súdu prvej inštancie a to jednak s tvrdením, že ich konanie bolo nesúladné s dobrými mravmi, jednak, že sa podaním návrhu snažili obísť riadny a zákonný proces osvojenia maloletých detí a jednak, že ich návrh bol v rozpore so záujmom maloletej. Ako prvoradé uviedli, že citová väzba a emocionálny vzťah sa medzi nimi a maloletou Y. nevytvorili nesúladne s platným právnym poriadkom, ale v presvedčení, že neexistuje prekážka brániaca zvereniu maloletej do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti. Keďže neexistoval jednoznačný sociálny plán pre maloletú Y. a biologická matka maloletej sa dožadovala stretnutia s maloletou, mali za to, že maloletá nebude právne voľná na osvojenie. Uviedli, že vzťah profesionálneho rodiča k zverenému dieťaťu nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi, o čom podľa ich názoru svedčí aj čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý považuje bezpečnú väzbu dieťaťa s opatrovníkom za potrebnú. Z uvedeného dôvodu mali za to, že súd prvej inštancie použil výklad rozporu s dobrými mravmi v danom prípade v rozpore s výkladom najlepšieho záujmu dieťaťa podľa Dohovoru o právach dieťaťa a preto nemôže požívať právnu ochranu. Poukázali na bod 36., 37., 38., 72., 74. Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu, ktorý vydal Výbor pre práva dieťaťa Organizácie spojených národov ako výkladové pravidlo k čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktoré podľa ich názoru svedčia o tom, že zverenie maloletej do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti by bolo v jej najlepšom záujme. Súdu prvej inštancie vytkli, že sa v konaní nezaoberal potvrdením Detského domova Nádej a výpoveďou pediatričky o tom, že maloletá má k nim vytvorenú pevnú a bezpečnú citovú väzbu, na ktorú treba z hľadiska najlepšieho záujmu prihliadať. Zdôraznili, že ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie o zamietnutí ich návrhu, pôvodní žiadatelia už nemali záujem o osvojenie maloletej Y.. Vyjadrili preto presvedčenie, že budúce osvojenie potencionálnymi žiadateľmi nemá prednosť pred výchovou Y. v ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti, pričom preferencia osvojenia pred náhradnou osobnou starostlivosťou nevyplýva ani z čl. 20, 21 Dohovoru o právach dieťaťa. S poukazom na ust. § 2 ods. 1 zákon č. 175/2015 Z.z. namietali kompetenciu Úradu komisára pre deti. Uviedli, že samotný Komisár pre deti má presadzovať práva priznané dieťaťu v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, t.j. podľa medzinárodného dohovoru a vzhľadom na skutočnosť, že práva žiadateľov o osvojenie nie sú upravené žiadnym medzinárodným dohovorom, boli toho názoru, že Komisár pre deti, ako aj Úrad komisára pre deti nemali oprávnenie vystupovať v konaní ako účastník konania. Záverom poukázali na skutkový stav veci v čase podania návrhu na zverenie maloletej Y. do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti. Konkrétne uviedli, že kolízny opatrovník a ani detský domov Nádej v čase podania návrhu nenamietali možnosť zverenia maloletej do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti, maloletá nebola v čase podania návrhu právne voľná na osvojenie, podobne ako aj jej traja súrodenci, preto mali za to, že situácia bude obdobná ako u súrodencoch. 4. Úrad komisára pre deti vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov uviedol, že Komisár pre deti a Úrad komisára pre deti boli zriadené zákonom č. 176/2015 Z.z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov a nie zákonom č. 175/2015 Z.z. ako uvádzali odvolatelia. Poukázal na skutočnosť, že rozsah právomocí Komisára pre deti je v zmysle zákona daný rozsahom práv, ktoré sa priznávajú deťom podľa Dohovoru OSN o právach dieťaťa a jeho opčných protokolov. Zásadne odmietol spochybňovanie zákonných právomocí Úradu komisára pre deti, ktoré sú zároveň spochybňovaním právomocí Komisára pre deti. Uviedol, že Komisár pre deti v rámci svojich kompetencií, o.i. posudzuje dodržiavanie práv dieťaťa na základe podnetu alebo z vlastnej iniciatívy a je oprávnený požadovať informácie, údaje, prípadne fotokópie spisovej dokumentácie na účely posudzovania dodržiavania práv dieťaťa, ako aj má právo zúčastniť sa konania podľa všeobecných predpisov o konaní pred súdmi v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 176/2015 Z.z. Úrad komisára pre deti záverom vyjadril názor, že bude v najlepšom záujme dieťaťa, aby bolo maloletej Y. sprostredkované osvojenie pred náhradnou osobnou starostlivosťou. 5. Kolízny opatrovník na pojednávaní nariadenom odvolacím súdom dňa 07.11.2017 uviedol, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za rozhodnutie v najlepšom záujme maloletej, preto navrhol, aby ho odvolací súd ako vecne správny potvrdil. 6. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 C.m.p., s nariadením odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. 7. Podľa čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí č. 104/1991 Zb.), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. 8. Podľa bodu 1 Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu, (Všeobecný komentár vydal Výbor pre práva dieťaťa Organizácie spojených národov ako výkladové pravidlo k čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa - oznámenie č. 104/1991 Zb.), čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére. 9. Podľa bodu 36 prvá veta Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu, najlepší záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri prijímaní všetkých vykonávacích opatrení. 10. Podľa bodu 37 prvá veta Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu, pojem „prvoradé hľadisko“ znamená, že najlepší záujem dieťaťa sa nemôže posudzovať na rovnakej úrovni ako všetky ostatné hľadiská. 11. Podľa bodu 72 posledná veta Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu, deti sa potrebujú pripútať k svojmu opatrovníkovi už vo veľmi rannom veku a takéto puto, ak je primerané, treba v priebehu času udržiavať a poskytovať tak dieťaťu stabilné prostredie. 12. Článok 5 písm. písm. b/ Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava. 13. Podľa § 45 ods. 1 prvá veta Zákona o rodine, ak to vyžaduje záujem maloletého dieťaťa, súd môže zveriť maloleté dieťa do náhradnej osobnej starostlivosti. 14. Podľa § 46 ods. 1 Zákona o rodine, maloleté dieťa možno zveriť do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti manželom. 15. Podľa § 111 písm. o/ C.m.p., v konaní vo veciach starostlivosti súdu o maloletých súd rozhoduje o zverení dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti. 16. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p., na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 17. Podľa § 217 ods. 1 prvá veta C.s.p., pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia. 18. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 19. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 176/2015 Z.z. o komisárovi pre deti a komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 176/2015 Z.z.“), komisár pre deti sa podieľa na ochrane práv detí podporou a presadzovaním práv priznaných dieťaťu medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (ďalej len „práva dieťaťa“). 20. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 176/2015 Z.z., každý má právo obrátiť sa na komisára pre deti vo veci porušovania práv dieťaťa alebo ohrozovania práv dieťaťa. 21. Podľa § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 176/2015 Z.z., komisár pre deti je oprávnený zúčastniť sa konania podľa všeobecných predpisov o konaní pred súdmi. 22. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 176/2015 Z.z., úrad komisára pre deti plní úlohy spojené s odborným, organizačným a materiálno-technickým zabezpečením činnosti komisára pre deti. 23. Zverenie maloletého dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti, resp. do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti manželov v zmysle § 45 a nasl. Zákona o rodine je inštitútom fakultatívnym, a teda úplne závisí od úvahy súdu, či toto opatrenie považuje za najlepšie a najvhodnejšie pre maloleté dieťa. V konaniach týkajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté deti je prioritný záujem dieťaťa, ktorého posúdenie (najlepšieho záujmu dieťaťa) je otázkou právnou, nie skutkovou a pre jeho posúdenie je potrebné vychádzať z práv dieťaťa zakotvených v Dohovore o právach dieťaťa. Záujem dieťaťa definuje v článku 5 aj Zákon o rodine, tak že pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä úroveň starostlivosti o dieťa, bezpečie dieťaťa, ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, názor dieťaťa. Všeobecné súdy sú povinné zaistiť spravodlivú rovnováhu medzi záujmami dieťaťa a záujmami rodičov, resp. iných osôb, ktoré majú na základe rozhodnutia súdu práva a povinnosti voči maloletým deťom. Zvláštna pozornosť však musí byť venovaná záujmu dieťaťa, ktorý nemôže (v závislosti od svojej povahy a závažnosti) prevážiť nad záujmom rodičov, resp. iných osôb. 24. V zmysle uvedeného v danej veci postupoval aj súd prvej inštancie, keď mal v prebiehajúcom konaní o návrhu navrhovateľov - manželov Maxiánových na zverenie maloletej Y. do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti preukázané nesplnenie podmienky najlepšieho záujmu maloletej predpokladaného v ustanovení § 45 ods. 1 Zákona o rodine. 25. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi navrhovateľov, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie obstaral v konaní dostatočné podklady pre záver o pomeroch dieťaťa, ako aj správne prihliadol na rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 06.09.2016, č.k. 38P/143/2016-18, ktorým súd vyslovil osvojiteľnosť maloletej Y. Y., nar. XX.XX.XXXX. Odvolací súd vyhodnotil odvolací argument navrhovateľov týkajúci sa skutočnosti, že v čase podania ich návrhu (t.j. dňa 04.07.2016) nebola maloletá právne voľná na osvojenie ako nedôvodnú a zdôrazňuje, že súd prvej inštancie mal v zmysle § 217 ods. 1 prvá veta C.s.p. povinnosť prihliadať na rozhodujúci stav v čase vyhlásenia rozsudku, teda aj na skutočnosť, že ku dňu 07.02.2017 bola právoplatným rozhodnutím súdu vyslovená osvojiteľnosť maloletej. Pokiaľ v odvolaní navrhovatelia namietali, že na ich konaní nebolo nič v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd má za potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že za účelom riadneho a zreteľného posúdenia veci, nemal posudzovať konanie navrhovateľov s inštitútom dobrých mravov. Tu sa žiada zdôrazniť, že v zmysle čl. 5 písm. b/ Zákona o rodine je záujem maloletého dieťaťa prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Preto vyhodnocovať konanie navrhovateľov, ktorí podali návrh na zverenie maloletej do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti a ktorí nadviazali citové väzby s maloletou ako konanie v rozpore s dobrými mravmi so snahou obísť zákonný proces osvojenia, je podľa názoru odvolacieho súdu nielen nadbytočné, ale v danom prípade aj nesprávne. Na druhej strane námietka navrhovateľov súvisiaca s tým, že zverenie maloletej do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti by bolo v najlepšom záujme maloletej podľa názoru odvolacieho súdu neobstojí, keďže charakteristickými znakmi náhradnej starostlivosti (§ 44 a nasl. Zákona o rodine) je nevyhnutnosť, dočasnosť, nariadenie len na základe rozhodnutia súdu a systémová priorita. Štát má pozitívnu povinnosť, ktorá ho nielenže obmedzuje v kladení prekážok pre obnovenie spoločného žitia detí s rodičmi, ale núti ho vykonávať aktívne kroky vedúce k tomuto cieľu. Je povinný prijať opatrenia na uľahčenie obnovy rodiny hneď, ako to bude možné, pretože možnosť spoločného žitia znamená pre rodiča a jeho dieťa základný element rodinného života a prirodzený rodinný vzťah nie je ukončený tým, že je dieťa dané vo verejnej starostlivosti. Osvojenie má vo vzťahu k formám náhradnej starostlivosti osobitnú povahu. Všeobecne platí, že predosvojiteľskou starostlivosťou vzniká osobitný dočasný rodinnoprávny vzťah medzi záujemcom o osvojenie a maloletým dieťaťom. Osvojením vzniká vzťah, ktorý sa právnymi následkami pripodobňuje prirodzenej rodine. Zákon o rodine to vyjadruje tak, že osvojením vzniká medzi osvojiteľom a osvojencom rovnaký vzťah, aký je medzi rodičmi a deťmi (§ 97 ods. 1 Zákona o rodine). Osvojenie sa chápe ako inštitút, ktorý umožňuje osirelým deťom poskytnúť láskyplné prostredie v novej rodine. Preto je v najlepšom záujme dieťaťa, aby bolo preferované osvojenie pred náhradným formami starostlivosťami, teda aj pred spoločnou náhradnou osobnou starostlivosťou manželov. Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že starostlivosť o dieťa v profesionálnej rodine nie je ďalšou formou náhradnej rodinnej starostlivosti, ide o formu ústavnej starostlivosti o dieťa, pričom právne vzťahy medzi dieťaťom a ústavom nemajú rodinnoprávny charakter. 26. Odvolací súd neprihliadal ani na argument navrhovateľov, ktorí s poukazom na bod 36., 37., 38., 72., 74. Všeobecného komentára č. 14 (2013) o práve dieťaťa na prvoradé zohľadnenie jeho alebo jej najlepšieho záujmu vyslovili, že zverenie maloletej do ich spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti by bolo vzhľadom na vytvorenú bezpečnú väzbu v najlepšom záujme maloletej Y.. Odvolací súd v tomto kontexte poukazuje na body 80., 82. Všeobecného komentára, z ktorých vyplýva, že pre každý prípad sa nebudú hodiť všetky prvky a jednotlivé prvky sa v rôznych prípadoch dajú využívať rozmanitými spôsobmi, pričom sa nesmie zabúdať na to, že účelom posúdenia a určenia je vymedzenie najlepšieho záujmu dieťaťa, aby dieťa mohlo v plnej miere a účinne využívať a uplatňovať práva zakotvené v Dohovore a jeho Opčných protokoloch a bol zabezpečený jeho, jej celistvý vývoj. Preto skutočnosť, že maloletá Y. mala vytvorenú bezpečnú väzbu k navrhovateľom (ktorá väzba maloletej sa vytvorila k navrhovateľom ako prirodzená potreba dieťaťa pripútať sa k svojmu opatrovníkovi už vo veľmi rannom veku života) nemôže predstavovať prekážku pre jej osvojenie žiadateľmi, ktorí spĺňajú zákonné podmienky. 27. K namietanej kompetencii Úradu komisára pre deti odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie bol v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 176/2015 Z.z. v spojení s § 12 ods. 2 C.m.p. oprávnený, aby uznesením zo dňa 23.01.2017, č.k. 37P/180/2016-41 pribral do konania Úrad komisára pre deti, so sídlom Odborárske námestie 3, 811 07 Bratislava. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom navrhovateľov, že kompetencia Úradu komisára pre deti nevznikla z dôvodu, že medzinárodné zmluvy neupravujú právo žiadateľov o osvojenie, keďže v danej veci je riešený záujem maloletej a ten Dohovorom o právach dieťaťa upravený je a teda kompetenciu z neho bolo možné vyvodiť pre Komisára pre deti a ako aj pre Úrad komisára pre deti, ktorý v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 176/2015 Z.z. plní úlohy spojené s odborným, organizačným a materiálno-technickým zabezpečením činnosti Komisára pre deti. Taktiež treba zdôrazniť, že v konaní nebola spochybňovaná skutočnosť, že osoba navrhovateľky alebo navrhovateľa sa dôsledne starali o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletej Y., záležalo im na maloletej a vedeli lepšie posúdiť záujem maloletej než jej zákonný zástupca (matka maloletej). 28. Naviac odvolací súd vzhľadom na nové skutočnosti, ktoré nastali v priebehu odvolacieho konania dospel k potrebe doplnenia dokazovania a nariadil pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Na pojednávaní uskutočnenom dňa 07.11.2017 na Krajskom súdu v Bratislave ako súde odvolacom, navrhovatelia uviedli, že trvajú na svojom návrhu a poukázali na skutočnosť, že podali dňa 24.08.2017 návrh na osvojenie maloletej Y. (por. č. l. 128 spisu). Odvolací súd mal ďalej v odvolacom konaní za preukázané, že maloletá Y. Y., nar. XX.XX.XXXX bola rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13.06.2017, č.k. 37P/48/2017-82, právoplatným a vykonateľným dňa 06.07.2017, zverená do predosvojiteľskej starostlivosti budúcej osvojiteľky, ktorá sa v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 37P/48/2017 vyjadrila, že po uplynutí zákonnom stanovenej lehote si mieni maloletú Y. osvojiť. Za takéhoto skutkového stavu odvolací súd konštatuje, že zvereniu maloletej do spoločnej náhradnej osobnej starostlivosti navrhovateľom nielenže nesvedčí záujem maloletej ako bolo vyššie uvedené, ale takéto zverenie sa vylučuje s právoplatným a vykonateľný rozhodnutím súdu o zverení maloletej do predosvojiteľskej starostlivosti budúcej osvojiteľky. 29. Hoci súd prvej inštancie nesprávne dôvodil o.i. rozporom konania navrhovateľov s dobrými mravmi, uvedené nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. A vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v danej veci rozhodol v súlade so zákonom, pri zohľadnení najlepšieho záujmu maloletého dieťaťa ako prioritného kritéria pre rozhodovaciu činnosť súdu v konaní starostlivosti o maloleté deti, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil. 30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p. 31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).