Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/399/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1398899402 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1398899402.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a JUDr. Romana Majerského v právnej veci žalobcov: X/ F. Z., Z.. XX. XX. XXXX, B. V. E. Č.. XXX, V. E., X/ P. Z., Z.. XX. XX. XXXX, B. I. R.. Č.. XX, F., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Drahomír Tomčo, Koceľova ul. č. 9, Bratislava, proti žalovanému: E. Z., Z.. XX. XX. XXXX, B. R.. Q.. C. T. F. Č.. XX, Z. L., zastúpený advokátom: JUDr. Jozef Pojdák, ul. Sv. Cyrila a Metoda č. 12, Nová Dedinka, o zaplatenie istiny 31.440 eur, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 21. mája 2015, č. k. 14C/94/1998 - 1123, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia 1/ a 2/ po jej zmene, ktorá bola pripustená uznesením zo dňa 19. decembra 2011, č. k. 14C/94/1998 - 1035, domáhali od žalovaného zaplatenia istiny 15.720 eur každému z nich s tým, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 100 ods. 1, § 101, § 105 Občianskeho zákonníka, § 13 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov a vecne premlčaním nároku žalobcov 1/ a 2/ na vyrovnanie dedičských podielov, z dôvodu ktorého sa vzhľadom na hospodárnosť konania vecou ďalej nezaoberal. Uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou domáhali vyrovnania dedičských podielov podľa zákona č. 293/1992 Zb., keďže na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek zo dňa 23. 11. 1981, sp. zn. D 1283/81 po poručiteľke P. Z., J.. Q., Z.. XX. XX. XXXX, I.. XX. XX. XXXX sa stal žalovaný (jeho právny predchodca J. Z., A. I. L. XX. XX. XXXX) vlastníkom poľnohospodárskej pôdy v užívaní socialistickej organizácie, ktorú mohol podľa vtedajšej právnej úpravy zdediť iba jeden z dedičov a ktorému bola uložená povinnosť, aby v prípade, ak dôjde k odcudzeniu zdedených pozemkov, vyplatiť ich hodnotu ustupujúcim dedičom s tým, že z dohody o finančnom vyrovnaní dedičských podielov zo dňa 23. 09. 1994 zistil, že právny predchodca žalovaného (J. Z.) uzavrel dohodu len s jednou oprávnenou osobou, ktorá nie je účastníčkou tohto konania, H. A., J.. Z., ktorej vyplatil jednu šestinu hodnoty nehnuteľností vo výške 42.286,- Sk, keď žalobcovia takúto dohodu uzavrieť odmietli. Poukázal na skutočnosť, že pri posudzovaní uplatneného nároku vychádzal z osobitnej právnej úpravy, z ust. § 13 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak pri vyporiadaní dedičstva došlo k nadobudnutiu poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov poručiteľa len jedným alebo niekoľkým z dedičov len preto, že išlo o pozemky v užívaní socialistickej organizácie a došlo tým k zníženiu podielov ostatných dedičov v porovnaní s nadobúdateľom týchto pozemkov alebo k opomenutiu dedičov, má oprávnená osoba právo žiadať od povinných osôb vyrovnanie svojho dedičského podielu v lehote do 30. júna 1993, inak právo zaniká, pričom vyrovnanie dedičských podielov rozhodnutím súdu sa uskutoční peňažnou náhradou alebo potvrdením vlastníctva oprávnenej osoby. Uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že pokusom o zmier - vydanie nehnuteľností zo dňa 11. 01. 1993, ktorú vyhodnotil ako Žiadosť oprávnených osôb povinnej osobe na vyrovnanie dedičských podielov (§ 13 zák. č. 293/1992 Zb.), žalobcovia 1/ a 2/ (ako odosielateľ bol uvedený iba žalobca 1/) žiadali právneho predchodcu žalovaného, ako povinnú osobu o vyrovnanie dedičského podielu v zákonom stanovenej lehote, t. j. do 30. 06. 1993, nakoľko však žalovaný vzniesol námietku premlčania ich nároku, dospel k záveru, že námietka premlčania je dôvodná, keďže právo na vyrovnanie zníženého dedičského podielu sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá začala plynúť odo dňa, keď bolo právo uplatnené u povinnej osoby, t. j. dňa 11. 01. 1993 a uplynula dňa 11. 01. 1996, a keďže žalobcovia 1/ a 2/ podali žalobu na súd prvej inštancie až dňa 05. 02. 1998, svoj nárok uplatnili po márnom uplynutí premlčacej doby (viac ako dva roky) a zároveň poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2 Cdo 9/1999, z ktorého vyplýva, že od prekluzívnej lehoty uvedenej v ust. § 13 zákona č. 293/1992 Zb. je potrebné odlišovať premlčaciu dobu, v ktorej sa právo na vyrovnanie dedičských podielov premlčuje, pričom uvedený zákon neobsahuje žiadne ustanovenie o dobe, v ktorej musí byť právo na vyrovnanie dedičských podielov uplatnené na súde, a preto pre posúdenie premlčania tohto práva, ktoré vyplýva z občianskoprávneho vzťahu je nutné aplikovať ust. § 101 Občianskeho zákonníka, pričom právo na vyrovnanie dedičských podielov sa potom premlčí v trojročnej premlčacej dobe, ktorá so zreteľom na povinnosť uplatniť právo najskôr u povinnej osoby začne plynúť odo dňa, keď bolo právo u povinnej osoby uplatnené. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 151 ods. 3 O. s. p. a vecne tým, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia 1/ a 2/ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhli napadnutý rozsudok zmeniť a žalobe vyhovieť. Uviedli, že sa žalobou zo dňa 05. 02. 1998 pôvodne domáhali vyrovnania dedičských podielov medzi nimi a žalovaným na základe rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek zo dňa 23. 11. 1981, sp. zn. D/1283/81 po poručiteľke P. Z., J.. Q., Z.. XX. XX. XXXX T. I.. L.T. XX. XX. XXXX, z ktorého vyplýva, že právny predchodca žalovaného, J. Z., sa stal vlastníkom poľnohospodárskej pôdy špecifikovanej v petite ich žaloby, ktorej zmenu, ktorou žiadali uložiť povinnosť žalovanému zaplatiť každému z nich sumu 15.720 eur, pripustil súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19. decembra 2011, sp. zn. 14C/94/1998, nakoľko z daného dedičského rozhodnutia vyplýva, že právny predchodca žalovaného, J. Z., sa zaviazal vyplatiť ustupujúcim dedičom, teda im, zákonný dedičský podiel z predaja pozemkov v prípade, ak tieto pozemky predá s tým, že smrťou J. Z., prešla táto povinnosť na žalovaného, ktorý sa stal vlastníkom pozemkov špecifikovaných v ich podaní zo dňa 25. 07. 2011, tzn. žalobu zmenili po skutkovej aj právnej stránke. Poukázali na skutočnosť, že nakoľko po zmene žaloby, ktorou žiadali vyrovnať dedičské podiely podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb., už žiadali uložiť žalovanému povinnosť vyplatiť im finančnú sumu z predaja poľnohospodárskej pôdy, ktorá bola uložená jeho právnemu predchodcovi v dedičskom rozhodnutí, nakoľko žalovaný v priebehu súdneho konania, ktoré trvá už 16 rokov začal zdedené pozemky predávať, avšak doteraz im žiadnu sumu zodpovedajúcu ich dedičským zákonným podielom nevyplatil. Vytkli súdu prvej inštancie, že vec nesprávne právne posúdil, keď v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že v danom prípade išlo o vyrovnanie dedičských podielov a z tohto dôvodu je ich právo premlčané, nakoľko v uvedenom dedičskom rozhodnutí nebola uvedená lehota, do ktorej by ich mal žalovaný finančne vyplatiť po predaji pozemkov, z dôvodu ktorého sa ich právo na vyplatenie príslušných finančných súm nemohlo premlčať. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ uviedol, že sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi uvedenými v napadnutom rozhodnutí a navrhol ho potvrdiť a uložiť žalobcom 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť mu náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvej inštancie správne posúdil nárok žalobcov 1/ a 2/ podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb., ktorí si dňa 11. 01. 1993, ako oprávnené osoby uplatnili u jeho právneho predchodcu nárok na vyrovnanie dedičských podielov, avšak k dohode nedospeli a pretože v osobitnom predpise nie je určená premlčacia lehota na uplatnenie nároku na súde, prvoinštančný súd dospel k správnemu právnemu záveru, že nárok žalobcov 1/ a 2/ zanikol uplynutím premlčacej doby podľa Občianskeho zákonníka ku dňu 11. 01. 1996, keďže si ho neuplatnili pred jej uplynutím v zákonom stanovenej lehoty. Za irelevantnú označil argumentáciu žalobcov 1/ a 2/ o existencii nároku na vyplatenie vyrovnacieho dedičského podielu v budúcnosti na základe formulácie „keď by dostal za pôdu v budúcnosti vyplatené“ (v rozhodnutí Štátneho notárstva Bratislava - vidiek), pretože podlieha všeobecnej premlčacej dobe podľa Občianskeho zákonníka, pričom citovaná formulácia budúceho vyplatenia sa týka časového neobmedzenia vzťahujúceho sa na moment uzavretia kúpnej alebo inej scudzovacej zmluvy, avšak od právoplatnosti rozhodnutia príslušného Okresného úradu, katastrálneho odboru, ktorým došlo k zmene vlastníka nehnuteľnosti začína plynúť všeobecná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na súde, keď k dátumu zmeny žaloby premlčacia lehota neuplynula len ku Kúpnej zmluve zo dňa 10. 06. 2009, na základe ktorej bolo zavkladované vlastnícke právo dňa 16. 07. 2009. 4. Žalobcovia 1/ a 2/ vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k ich odvolaniu uviedli, že opakujúce sa tvrdenie žalovaného, že sa domáhajú vyrovnania dedičských podielov pravdivé nie je, nakoľko podaním zo dňa 25. 07. 2011 zmenili žalobu po skutkovej a aj právnej stránke, súd prvej inštancie túto zmenu žaloby pripustil uznesením zo dňa 19. decembra 2011, sp. zn. 14C/94/1998, ktorou sa už domáhali uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť každému z nich sumu 15.720 eur na základe dedičského rozhodnutia Štátneho notárstva Bratislava - vidiek zo dňa 23. 11. 1981, sp. zn. D 1283/81 po poručiteľke P. Z.I., J. Q., Z.. XX. XX. XXXX T. I.. XX. XX. XXXX, v ktorom bola uložená právnemu predchodcovi žalobcu J. Z. povinnosť, aby ustupujúcim dedičom vyplatil zákonný dedičský podiel z predaja zdedených pozemkov v prípade, ak tieto pozemky predá a nie vyrovnania dedičských podielov podľa § 13 zákona č. 293/1992 Zb. Poukázali na skutočnosť, že v uvedenom dedičskom rozhodnutí nebola uvedená lehota dokedy sa majú vyplatiť peňažné sumy z predaja nehnuteľností, z dôvodu ktorého nemôže byť ich právo na vyplatenie peňažných súm premlčané podľa § 101 Občianskeho zákonníka, keďže na ich prípad sa vzťahuje ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka (úmyselné obohatenie na ich úkor zo strany žalovaného), v ktorom je stanovená 10 ročná premlčacia doba, ktorá sa počíta od zavkladovania jednotlivých kúpnych zmlúv. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov 1/ a 2/ k jeho odvolaniu uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny po skutkovej aj právnej stránke, nakoľko súd prvej inštancie zvážil všetky podstatné okolnosti, tieto riadne posúdil jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, keď na zistený skutkový stav náležite aplikoval všetky relevantné právne normy. Poukázal na skutočnosť, že v zákonom stanovenej lehote si svoj nárok ustupujúceho dediča uplatnila H. A., s ktorou aj bola dňa 23. 09. 1994 uzavretá dohoda o finančnom vyrovnaní dedičských podielov s tým, že výška vyplateného dedičského podielu bola stanovená na základe znaleckého posudku č. 20/92, pričom ostatní dedičia odmietli prijať finančné plnenie a k žiadnej dohode nedospeli. Žalovaný opätovne uviedol, že pokiaľ nedošlo k uplatneniu nárokov v lehote do 30. 06. 1993, nárok sa prekluduje s tým, že skutočnosť, že dedičom nebola v dedičskom rozhodnutí po poručiteľke na vyplatenie zákonného dedičského podielu z predaja zdedených pozemkov stanovená lehota neznamená, že nemôže dôjsť k premlčaniu. Uviedol, že nie je žiadny dôvod na to, aby sa na skutkový stav danej právnej veci použila premlčacia lehota 10 rokov s tým, že žaloba je neopodstatnená a bez právneho základu a snahou získať na jeho úkor plnenie, ktorého sa však žalobcovia mali domáhať v čase, keď nárok naň ešte trval. 6. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 378 ods. l C. s. p. (zák. č. 160/2015 Z. z. účinný od 01. 07. 2016, Civilný sporový poriadok), túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem a rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. júna 2017 podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C. s. p., pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu a ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom. 7. Podľa § 470 ods. 1 C. s. p. (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 C. s. p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 8. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vecne správny, nakoľko súd prvej inštancie vo veci samej riadne zistil skutkový stav, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C. s. p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C. s. p.). 9. K tvrdeniu žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že rozhodnutie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 10. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. V posudzovanej veci sa žalobcovia 1/ a 2/ žalobou zo dňa 05. 02. 1998 domáhali vyrovnania dedičských podielov medzi nimi a pôvodne žalovaným J. Z., ktorý zomrel dňa 08. 04. 2007 tak, že z pozemkov, ktoré nadobudol do vlastníctva na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Senici sp. zn. D 1007/66 zo dňa 18. 11. 1966 sa im prizná vlastnícke právo každému v 1/6 z pozemkov špecifikovaných v petite žaloby, pričom dňa 26. 07. 2011 podali návrh na pripustenie zmeny ich žaloby a ďalšieho účastníka do konania na strane žalovaného (sestru žalovaného, ktorá po svojom otcovi - pôvodne žalovanom zdedila pozemky, ktorých vlastníčkou bola pôvodne P. Z., J.. Q., A. I. L.Ň. XX. XX. XXXX) s tým, že žiadali uložiť žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť každému z nich sumu 15.720 eur a žalovanej 2/ povinnosť zaplatiť každému z nich sumu 2.317,46 eur, keď súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19. decembra 2011, č. k. 14C/94/1998 - 1035 navrhované zmeny žaloby, ako aj okruh účastníkov na strane žalovaného, pripustil. 12. Súd prvej inštancie dospel k absolútne správnemu právnemu záveru, že k premlčaniu nároku žalobcov 1/ a 2/ na vyrovnanie dedičských podielov došlo v lehote troch rokov odo dňa, kedy si u povinnej osoby svoje nároky uplatnili, a nakoľko si tento nárok uplatnili u právneho predchodcu žalovaného dňa 11. 01. 1993 (Pokus o zmier - vydanie nehnuteľností, ktorý súd prvej inštancie podľa obsahu správne posúdil ako žiadosť oprávnených osôb povinnej osobe na vyrovnanie dedičských podielov), t. j. v lehote stanovenej v § 13 zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam a žalobu podali až dňa 05. 02. 1998, k premlčaniu ich nároku došlo dňom 11. 01. 1996. 13. Odvolací súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcov 1/ a 2/ v podanom odvolaní, že zmenou žaloby, ktorú súd prvej inštancie vo vyššie uvedenom znení pripustil, došlo k jej zmene po skutkovej aj právnej stránke, keďže sa pôvodne domáhali vyrovnania dedičských podielov a po zmene žaloby vyplatenia finančnej sumy, nakoľko právnemu predchodcovi žalovaného bola daným dedičským rozhodnutím uložená povinnosť vyplatiť ustupujúcim dedičom zákonný dedičský podiel, t. j. žiadali uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť im finančnú sumu, ktorú z predaja poľnohospodárskej pôdy získal, keďže vyrovnanie dedičských podielov podľa § 16 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov, je nárokom vyplývajúcim z osobitného zákona za podmienok, v tomto zákone presne stanovených s tým, že oprávnenej osobe (žalobcom 1/ a 2/) priznáva právo na vyrovnanie dedičského podielu v dvoch formách - alternatívne, peňažnou náhradou alebo potvrdením vlastníctva oprávnenej osobe. 14. V posudzovanej veci je nesporné, že žalobcovia 1/ a 2/ sa žalobou podanou na súd prvej inštancie domáhali vyrovnať ich dedičské podiely potvrdením vlastníctva, avšak o forme náhrady mohol rozhodnúť súd, nakoľko však v posudzovanej veci dospel prvoinštančný súd k záveru, že ich nárok je premlčaný, je ich argumentácia o zmene skutkového a právneho stavu žaloby zavádzajúca a právne zmätočná, nakoľko je nesporné, že sa naďalej domáhali toho istého nároku (vyrovnania dedičských podielov), avšak v inej forme (finančnej náhrady). 15. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že účelom zák. č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov bolo zmierniť majetkové krivdy, a nakoľko ide o osobitný prípad reštitúcie, ktorý nie je možné zlučovať so všeobecnou právnou úpravou, t. j. ide o osobitnú právnu úpravu, možnosť žalobcov 1/ a 2/ uplatniť si tento nárok podľa iného právneho predpisu je vylúčená. 16. Odvolací súd sa zo všetkých uvedených dôvodov v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, spĺňajúcim všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 C. s. p., v ktorom sa argumentačne vysporiadal so skutkovým stavom i právnym posúdením veci, a preto prvoinštančný rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 C. s. p. 17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 262 ods. 2 C. s. p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá C. s. p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).