Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/38/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1405204513 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1405204513.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: LP Promotion, s.r.o., Uránová ul. č. 2, Bratislava , IČO: 36 658 197, zastúpený advokátom: JUDr. Jozef Pojdák, ul. Sv. Cyrila a Metoda č. 12, Nová Dedinka, proti žalovanej: V. K., I.. XX. XX. XXXX, Z. M. U.. Č.. XX, Z., zastúpená advokátkou: JUDr. Elena Špačková, Grösslingova ul. č. 4, Bratislava, o zaplatenie istiny 2. 179, 63 eur (65. 663, 40,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 17. decembra 2015, č. k. 23C/87/2005 - 439, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej p r i z n á v a nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí štvrtým) zamietol návrh (od 01. 07. 2016 žalobu, pozn. odvolacieho súdu) žalobcu, ktorou sa domáhal uložiť žalovanej povinnosť zaplatiť mu istinu 2. 179, 63 eur so 16 % úrokom z omeškania ročne od 14. 03. 2005 do zaplatenia, titulom škody, ktorá mu mala vzniknúť tým, že žalovaná ako jeho zamestnanec vo funkcii účtovníka opakovane závažne pochybila, z dôvodu ktorého musel účtovníctvo zosúladiť audítorskou spoločnosťou, ktorá mu za rekonštrukciu vyfakturovala sumu 202. 300,- Sk (6. 748, 32 eur). Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 179 ods. 1 Zákonníka práce a vecne tým, že žalobca v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovanej spočívajúcom v neodbornom výkone prác a škodou v podobe odplaty audítorskej spoločnosti, nakoľko táto sama o sebe nie je nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre ktorý by nebolo možné odstrániť správnosť postupu vedenia účtovníctva iným spôsobom, keď v konaní nebolo preukázané, že k škode by nedošlo aj bez tejto príčiny. Výrok, ktorým rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej odôvodnil právne ust. 151 ods. 3 O. s. p. 2. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/, f/ O. s. p.) a navrhol ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Poukázal na skutočnosť, že v priebehu konania rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18. 12. 2013, ktorý zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. októbra 2014, sp. zn. 2Co/297/2014 - 372 (správne číslo konania, pozn. odvolacieho súdu), v ktorom konštatoval, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vyvodil záver, že došlo k porušeniu právnej povinnosti žalovanej v priamej súvislosti s plnením jej pracovných úloh, teda k naplneniu jedného z predpokladov úspešného domáhania sa náhrady škody. Uviedol, že z vykonaného dokazovania, najmä zo znaleckých posudkov, ktoré vypracovali dvaja rôzni znalci, ktorí nezávisle od seba na základe predloženého spisového materiálu vypracovali znalecké posudky obsahujúce rovnaké závery, a to porušenie povinnosti žalovanej tým, že účtovníctvo jeho právneho predchodcu v sledovanom období počas roku 2003 nebolo vykonávané v súlade s právnymi predpismi a účtovnými pravidlami, zároveň bolo jednoznačne preukázané, že účtovníctvo za rok 2003 vykazovalo chyby a vady a nakoľko žalovaná bola v tomto období jediným zamestnancom, ktorý vykonával pre jeho právneho predchodcu uvedené činnosti, bola výlučne osobou zodpovednou za ekonomickú agendu. Poukázal na skutočnosť, že za naplnený sa považuje a v rámci vedeného súdneho konania bol preukázaný aj ďalší predpoklad, ktorým je vznik škody, keďže ako daňový subjekt je povinný plniť si svoje daňové povinnosti vyplývajúce mu z príslušných právnych predpisov, medzi ktoré patrí okrem riadneho vedenia účtovníctva, aj podanie daňového priznania za určité obdobie, a nakoľko žalovanou vypracované podklady pre daňové priznanie neboli použiteľné, bol nútený vykonať kroky smerujúce k náprave vadného stavu, teda zabezpečiť odborne spôsobilou osobou rekonštrukciu účtovníctva za obdobie kalendárneho roku 2003, z dôvodu ktorého mohol podať opravené daňové priznanie za kalendárny rok 2003 až v novembri 2004. Žalobca v dôvodoch svojho odvolania ďalej uviedol, že Krajský súd v Bratislave svojim uznesením zo dňa 29. 10. 2014 uložil prvoinštančnému súdu povinnosť zistiť a objasniť existenciu alebo neexistenciu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti žalovanej a vznikom škody, ktoré sú základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu, t. j. súd prvej inštancie mal skúmať vo vzťahu neodborného výkonu práce žalovanej (porušenie zmluvnej povinnosti žalovanou) a škody spočívajúcej v zaplatení odplaty audítorskej spoločnosti za rekonštrukciu účtovníctva a zároveň právne posúdiť, či nesprávne vedenie účtovníctva ako príčina, mala priamo a bezprostredne za následok vznik škody spočívajúcej v zaplatení odplaty audítorskej spoločnosti s tým, že sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý uviedol v odôvodnení napadnutého rozsudku, že príčinnú súvislosť vo vzťahu s nákladmi na rekonštrukciu účtovníctva vyvodzoval iba z neodborného výkonu účtovníctva žalovanou, keď táto sama o sebe nie je nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre ktorý by nebolo možné odstrániť správnosť postupu vedenia účtovníctva iným spôsobom a predovšetkým v konaní nebolo preukázané, že k škode by nedošlo aj bez tejto príčiny a poukázal na to, že keby žalovaná nekonala protiprávne, resp. neporušila by svoju povinnosť, jemu by škoda nevznikla, nakoľko by nebol nútený pristúpiť k rekonštrukcii účtovníctva. Uviedol, že sa nerozhodol zabezpečiť vykonanie rekonštrukcie účtovníctva bezdôvodne a nebolo to jeho dobrovoľným rozhodnutím tak, ako uvádzala žalovaná v priebehu konania, nakoľko tak konal z dôvodu, aby zabezpečil riadne splnenie svojej zákonnej povinnosti, ktorej nesplnenie by spôsobilo nielen jeho peňažné sankcionovanie, ale aj to, že mohli byť voči nemu vyvodzované aj trestnoprávne dôsledky. Poukázal na skutočnosť, že v konaní bolo jeho tvrdeniami podporenými dôkazmi jednoznačne preukázané, že medzi porušením povinnosti žalovanou a vznikom škody na jeho strane, existuje nespochybniteľne príčinná súvislosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/l30/2010 zo dňa 28. 10. 2010), keďže predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu je potrebné chápať ako priamu väzbu javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok), a preto medzi jeho povinnosťou vykonať rekonštrukciu účtovníctva za rok 2003 (a teda aj uhradiť za uvedené odborne spôsobilej osobe odmenu) a predmetným porušením povinnosti riadneho vedenia účtovníctva žalovanou ako jediným zamestnancom (teda aj jedinou zodpovednou osobou za riadne vedenie účtovníctva), je vzťah príčinnej súvislosti, nakoľko predpoklady na vznik povinnosti vykonať rekonštrukciu účtovníctva vznikli výlučne v dôsledku porušenia povinností žalovanou na jeho riadne vedenie. 3. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň si uplatnila nárok na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. Uviedla, že sa s právnym názorom žalobcu uvedeným v odvolaní nestotožňuje, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, správne posúdil vec a rozhodol vo veci v intenciách Krajského súdu v Bratislave, kedy vychádzal zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu uvedeného v uznesení 2Co/297/2014 - 372 zo dňa 29. 10. 2014. Namietla tvrdenie žalobcu, že dvaja znalci vypracovali dva znalecké posudky, ktoré by obsahovali rovnaké závery, a to porušenie jej povinností pri výkone pracovnoprávneho vzťahu, nakoľko žiaden zo znalcov tento záver nevyslovil, keď porušenie povinnosti pri výkone práce v prospech žalobcu prislúcha výlučne súdu s tým, že JUDr. Ing. Vojtech Čipák vo svojom znaleckom posudku zhodnotil pochybenia v účtovníctve iba vo všeobecnej rovine, neuviedol žiadne skutočné chyby a ich prípadné nesprávne zaúčtovania, navyše vychádzal z absolútne neúplných účtovných dokladov a podkladov, keďže nemal k dispozícii hlavnú knihu, ktorá je základnou jednotkou účtovníctva, avšak na pojednávaní uviedol, že mal od žalobcu k dispozícii množstvo šanónov s účtovníctvom, aké konkrétne doklady v skutočnosti videl, však neuviedol. Uviedla, že zo znaleckého posudku Ing. Valérie Cmorejovej vyplýva, že posudzovala správnosť účtovníctva, avšak nie prácu, ktorú by vykonávala ona, nakoľko jej nebol preložený žiaden podpisový vzor, dokonca sa v niektorých posudzovaných prípadoch stretla s menom pracovníčky spoločnosti Stengl Beratung s.r.o., B.. Z. s tým, že posúdením účtovných dokladov žalobcu de facto posudzovala prácu tretej osoby, nakoľko posudzovala účtovný stav v roku 2009 zo softwaru a dokladov z roku 2003 a 2004, do ktorého už zasahovali tretie osoby, a to pracovníci Stengl Beratung s.r.o., pričom zároveň upozornila na pochybenia v samotných vstupných údajoch, t. j. daňové priznania a účtovné výstupy z roku 2002, kedy účtovníctvo žalobcu viedla spoločnosť Stengl Beratung s.r.o., ktorí mali závažné pochybenia v odpisovaní majetku, v účtovaní leasingu. K tvrdeniu žalobcu, že tým, že bola jedinou osobou, ktorá bola zodpovedná za jeho ekonomickú agendu, čím došlo k naplneniu jedného zo základných predpokladov zodpovednosti za škodu („porušenie povinnosti") uviedla, že funkciu ekonóma nikdy nevykonávala a za konanie konateľov spoločnosti zodpovednosť niesť nemôže. Poukázala na skutočnosť, že žalobca doposiaľ svoj nárok opieral o skutočnosť, že v dôsledku jej konania spočívajúceho v nesprávnom vedení účtovníctva a potreby jeho následnej rekonštrukcie, nemohol podať daňové priznanie za rok 2003, keďže nebola schopná správne zostaviť účtovnú závierku a spracovať daňové priznanie v riadnom termíne, čím spôsobila žalobcovi omeškanie v plnení daňovej povinnosti, nemohol splniť svoje zákonné povinnosti a mohol podať dodatočné priznanie až koncom roka 2004, pričom v odvolaní proti napadnutému rozsudku najnovšie uvádza potrebu rekonštrukcie účtovníctva z dôvodu podania dodatočného (opraveného) daňového priznania s tým, že tvrdenia žalobcu, prečo vlastne oslovil spoločnosť Stengl Beratung s.r.o. s požiadavkou na rekonštrukciu účtovníctva sú skutočne rozporuplné, nakoľko daňové priznanie k dani z príjmu právnických osôb vrátane účtovných výkazov riadne vypracovala k termínu jeho podania v mesiaci marec 2003, avšak z neznámych dôvodov ho žalobca odmietol podpísať, napokon však daňové priznanie podal riadne a včas. Žalovaná v dôvodoch svojho vyjadrenia poukázala na skutočnosť, že dňa 23. 04. 2004 došlo medzi žalobcom a účtovnou spoločnosťou Stengl Beratung s.r.o. k uzavretiu zmluvy o vykonaní účtovníckych prác, predmetom ktorej bol výkon účtovníckych prác, ako aj rekonštrukcia účtovníctva za rok 2003 a prvý štvrťrok 2004, pričom nie je zrejmé, ako dospeli obidve zmluvné strany už v tom čase k záveru, že je potrebná rekonštrukcia účtovníctva, nakoľko nikomu žiadne účtovné doklady neodovzdávala a ktoré doklady si spoločnosť prevzala nevie s tým, že nie je ani zrejmé, ako účtovné spoločnosť (zrejme účtovná spoločnosť, pozn. odvolacieho súdu) už pri preberaní dokladov mohla posúdiť a prísť k záveru, že je nutné vykonať rekonštrukciu účtovníctva žalobcu za rok 2003 a prvý štvrťrok 2004. Uviedla, že pokiaľ audítorská spoločnosť zistila nejaké pochybenie v zaúčtovaní dokladu, mala postupovať riadne v zmysle v § 34 zák. č. 431/2002 Z. z. zákona o účtovníctve, a to vykonaním opravy v príslušnom riadku a podpisom zodpovednej osoby, nakoľko žiaden iný postup platná právna úprava neumožňuje. K výške škody uviedla, že výška úhrady za vykonané práce je vždy vecou dohody objednávateľa a zhotoviteľa, rovnako ako aj poskytnutie zľavy s tým, že účtovná spoločnosť síce uviedla počet položiek za mesiac, ale nepredložila relevantný dôkaz počtu zápisov/položiek v účtovníctve, čo je jednou z funkcií softvéru a od tohto výstupu by sa mala odvodzovať aj cena za poskytnuté účtovné služby, pričom objednaním rekonštrukcie účtovníctva žalobcu u spoločnosti Stengl Beratung s.r.o. ide o opakované vykonanie služby a teda jeho dobrovoľné rozhodnutie dať si prepracovať účtovníctvo a nie vykonať opravu, či rekonštrukciu účtovníctva. 4. Žalobca, ktorému bolo vyjadrenie žalovanej k jeho odvolaniu doručené dňa 13. 02. 2017 vo svojom podaní uviedol, že sa pridržiava v plnom rozsahu svojich vyjadrení a ústnych prednesov, ktoré doposiaľ prezentoval a ktoré uviedol aj vo svojom odvolaní proti napadnutému rozsudku s tým, že obsah vyjadrenia žalovanej je v podstate totožný s jej názormi prezentovanými aj na pojednávaniach, resp. v doteraz podaných písomných vyjadreniach. Uviedol, že žalovaná mala vzhľadom na medzi nimi existujúci zmluvný vzťah určité práva a povinnosti, t. j., ako jeho zamestnanec na pozícii účtovníčky a odborne spôsobilá osoba mala povinnosť viesť riadne a v súlade so zákonom účtovníctvo a jeho účtovné dokumenty. Namietol, že iba v dôsledku zabránenia vzniku ďalších negatívnych dôsledkov voči nemu, nevyhnutne musel podniknúť kroky na odstránenie závadného stavu a dať opraviť účtovníctvo, nakoľko žalovanou vypracované podklady pre daňové priznanie neboli použiteľné. Uviedol, že mu v dôsledku porušenia povinností žalovanou vznikla škoda, keďže si svoje povinnosti plnila vadne a tieto vady bol povinný dať odstrániť objednaním potrebných služieb, pričom finančné prostriedky by vynaložiť nemusel, ak by žalovaná konala tak, ako ju zaväzovala zmluva. 5. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 380 ods. l zákona č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, keďže pre nariadenie pojednávania neboli dané zákonné podmienky vyplývajúce z ustanovenia § 378 ods. l CSP (nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, súd prvej inštancie nerozhodol bez nariadenia pojednávania, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a nevyžadoval to dôležitý verejný záujem) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 16. februára 2017 podľa § 219 ods. 3 CSP, pričom o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli právni zástupcovia strán sporu (žalobcu a žalovanej) upovedomení zákonným spôsobom. 6. Podľa § 470 ods. 1 CSP (zákon č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok, účinný od 01. 07. 2016), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 7. Odvolací súd zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP uvádza, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých odvolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP), z čoho vyplýva, že ustanovenia novej, od 01. júla 2016 účinnej právnej úpravy o odvolaní a odvolacom konaní sa v prípade týchto odvolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri odvolaniach podaných od uvedeného dňa, nakoľko opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 36/1995). 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadnuc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým žalobu žalobcu zamietol. 10. Odvolací súd k odvolacej námietke žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 11. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (od 01. 07. 2016 strany sporu). Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O. s. p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. 12. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 13. V posudzovanej veci ide o v poradí štvrtý rozsudok súdu prvej inštancie, keď prvý rozsudok zo dňa 12. októbra 2007, č. k. 23C/87/2005 - 88 bol uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25. septembra 2008, č. k. 12Co/117/2008 - 128 zrušený, v poradí druhý rozsudok zo dňa 28. apríla 2010, č. k. 23C/87/2005-279 bol zrušený uznesením odvolacieho súdu zo dňa 31. októbra 2012, č. k. 2Co/176/2010 - 299 a vec vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a tretí rozsudok zo dňa zo dňa 18. decembra 2013, č. k. 23C/87/2005 - 347, zrušil Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29. októbra 2014, č. k. 2Co/297/2014 - 372, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že povinnosťou súdu prvej inštancie bolo v ďalšom konaní skúmať, či žalobca preukázal priamu príčinnú súvislosť medzi konaním žalovanej a vznikom škody na jeho majetku zaplatením odplaty audítorskej spoločnosti za rekonštrukciu účtovníctva. 14. Súd prvej inštancie je názorom súdu vyššieho stupňa (§ 226 O. s. p., Občiansky súdny poriadok účinný v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom) viazaný a je povinný ho rešpektovať ako pri posudzovaní otázok hmotného práva, tak aj pri aplikácii procesných predpisov, iba pokiaľ sa pri novom rozhodovaní nezmenia poznatky o skutkovom deji prejednávaného prípadu natoľko, že na nový skutkový základ veci, nie je aplikácia právneho názoru odvolacieho súdu už možná. 15. Súd prvej inštancie sa po zrušení jeho v poradí tretieho rozsudku týmto zákonným postupom dôsledne riadil a dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal priamu príčinnú súvislosť medzi konaním žalovanej (resp. porušením jej povinnosti viesť riadne účtovníctvo) a vznikom škody na jeho majetku tým, že za rekonštrukciu účtovníctva musel zaplatiť audítorskej spoločnosti odplatu, keď povinnosťou žalobcu bolo preukázať v konaní nielen vznik škody, protiprávnosť konania žalovanej, ale aj zavinenie a priamu príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a protiprávnym konaním zamestnanca, t. j. žalovanej. 16. Z obsahu spisu a žaloby žalobcu jednoznačne vyplýva, že príčinnú súvislosť medzi vznikom škody na jeho majetku vyvodzoval z neodborného výkonu práce žalovanou a jeho následného omeškania s plnením daňovej povinnosti za rok 2003, v snahe žalobcu vyhnúť sa trestnoprávnym následkom z dôvodu neodborne vedeného účtovníctva, t. j., že na základe účtovníctva, ktoré pre žalobcu žalovaná viedla, nemohol podať riadne daňové priznanie za rok 2003 (do 31. 03. 2004), ale bol nútený požiadať o odstránenie vzniknutých problémov audítorskú spoločnosť, ktorej za rekonštrukciu účtovníctva zaplatil (faktúru Č.. XXXXXX zo dňa 25. 11. 2004, splatná dňa 09. 12. 2004 v sume 202. 300,- Sk), čím mu vznikla škoda ako priamy následok neodborného výkonu pracovnej úlohy žalovanou, avšak z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie je nesporné, že žalobca daňové priznanie za rok 2003 podal v zákonom stanovenej lehote (žalobca v žalobe tvrdil, že vedenie jeho účtovníctva žalovanou vykazovalo také vážne nedostatky, že daňové priznanie nemohol podať riadne v zákonom stanovenej lehote, pričom v podaní zo dňa 06. 06. 2006 už poukázal na správne tvrdenie súdneho znalca v znaleckom posudku č. 08/2006, že daňové priznanie podal včas s potrebnými prílohami, bolo podané oprávnenou osobou a príslušnému daňovému úradu) a na druhej strane uvádzal, že až po skončení pracovného pomeru žalovanej u žalobcu (dohodou ku dňu 30. apríla 2004), požiadal žalobca súkromnú audítorskú spoločnosť o vykonanie rekonštrukcie účtovníctva, avšak ako vyplýva z obsahu Správy o stave účtovníctva za rok 2003 spoločnosti PERAMA, s.r.o. (právny predchodca žalobcu), žalobca požiadal o podanie správy (bez uvedenia dátumu, ku ktorému bola vypracovaná), keď z jej „úvodu“ vyplýva, že cieľom bolo poskytnúť obraz o stave účtovníctva za rok 2003, spôsobe jeho spracovávania, navrhnutie riešení a ich zapracovanie za účelom odstránenia vzniknutých chýb (č. l. 9 spisu), t. j. nešlo o rekonštrukciu účtovníctva, ale o podanie správy o stave účtovníctva právneho predchodcu žalobcu. 17. Odvolací súd považuje za nutné uviesť, že žalobca až po zrušení v poradí tretieho rozsudku súdu prvej inštancie v podaní zo dňa 24. 06. 2015 (viď č. l. 399 spisu) uviedol, že po uzavretí dohody o skončení pracovného pomeru so žalovanou (ku dňu 30. 04. 2004), sa audítorská spoločnosť Stengl Beratung s.r.o. zaviazala Zmluvou zo dňa 23. 04. 2004 viesť pre žalobcu účtovníctvo od apríla 2004 na dobu neurčitú, pričom nutnosť vykonania rekonštrukcie účtovníctva za rok 2003 a prvý kvartál roku 2004 vyplynula až na základe zistenia pracovníčky tejto audítorskej spoločnosti pri preberaní účtovnej agendy žalobcu od žalovanej. Z Čl. 3 Zmluvy o vykonaní účtovníckych prác Č.. XXXXXXXX, ktorú žalobca ako objednávateľ (resp. jeho právny predchodca) uzavrel so zhotoviteľom, obchodnou spoločnosťou Stengl Beratung s.r.o. vyplýva, že sa uzatvára od 01. 04. 2004 na dobu neurčitú, napriek tomu, že bola uzavretá až dňa 23. 04. 2004 s tým, že v Čl. 4.1 písm. e) Zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že rekonštrukcia účtovníctva za predchádzajúce roky bude fakturovaná na základe rozsahu vykonaných prác a bude vopred písomne odsúhlasená obidvoma zmluvnými stranami. 18. Nebolo možné sa preto stotožniť s tvrdením žalobcu v podanom odvolaní, že v konaní bola jednoznačne preukázaná priama príčinná súvislosť medzi tvrdeným neodborným výkonom práce žalovanej a škodou spočívajúcej v zaplatení odplaty audítorskej spoločnosti, nakoľko z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie nesporne vyplýva, že žalobca napriek tomu, že ku dňu skončenia pracovného pomeru žalovanej nemal žiadnu vedomosť o tom, že by jeho účtovníctvo nemalo byť správne vedené, sa už v Zmluve zo dňa 23. 04. 2004 dohodol s obchodnou spoločnosťou Stengl Beratung s.r.o. na cene za rekonštrukciu účtovníctva, avšak za predchádzajúce roky, a zároveň zo znaleckého dokazovania vykonaného v priebehu prvoinštančného konania (znalecký posudok č. 2/2009, vypracovaný súdnou znalkyňou Ing. Valériou Cmorejovou) jednoznačne vyplýva, že z účtovníctva žalobcu nie je možné z podkladov, vzhľadom na počítačové spracovanie údajov určiť, kto konkrétne zistené pochybenia urobil. 19. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré odôvodnenie spĺňajúce všetky požiadavky ust. § 220 ods. 2 CSP aj v celom rozsahu poukazuje a preto tento rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP. 20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP tak, že žalovanej úspešnej v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).