Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/467/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1406225108 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lýdia Noskovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1406225108.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a členov senátu JUDr. Eugena Palášthyho a JUDr. Paulíny Pacherovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, jej menom doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokátom a konateľom, proti povinnému: Y. R., B.. XX.XX.XXXX, Q. XX, XXX XX X., štátny občan SR, pre vymoženie pohľadávky vo výške 485,96 Eur s príslušenstvom a trovy exekúcie vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37Er/14879/2006-68 zo dňa 17.09.2015 r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 37Er/14879/2006-68 zo dňa 17.09.2015, v celom rozsahu p o t v r d z u j e . Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a . Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok - ďalej len „EP“), súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal a povinnému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko si ich neuplatnili a žiadne im nevznikli. Súd prvej inštitúcie v odôvodnení napadnutého uznesenia poukázal na to, že dňa 10.05.2007 udelil exekučný súd súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5104017271 pod sp. zn. 37Er/14879/2006, na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 3881/06 zo dňa 04.09.2006. Exekučný súd si pre potreby rozhodovania o zastavení exekúcie pripojil spis Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 3881/06. Rozhodca v odôvodnení svojho rozhodcovského rozsudku uviedol, že po preskúmaní svojej právomoci je príslušný na rozhodnutie v predmetnej veci. Vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (ďalej len „VPPU“) je v rámci bodu 17 uvedené, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia vrátane sporu o platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, aj pred b) príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok. Súd prvej inštancie poukázal na ust. § 57 ods. 1 písm. g), § 58 ods. 2 a § 200 ods. 1 EP, § 3, § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“). Ďalej konštatoval, že medzi oprávneným a povinným vznikol spotrebiteľský právny vzťah, nakoľko ide o zmluvu medzi dodávateľom (oprávneným) a spotrebiteľom (povinným) v zmysle § 52 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka (ďalej len „Obč. zák.“). Zo Zmluvy o úvere zo dňa 01.02.2006 a VPPU mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že oprávnený a povinný podpísali zmluvu o úvere, avšak na predložených VPPU a ani na rozhodcovskej doložke sa podpis oprávneného ani povinného nenachádza. Absenciu podpisu rozhodcovskej doložky a tým nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej doložky nemôže zahojiť ani vyhlásenie na úverovej zmluve. Takéto vyhlásenie nemôže nahradiť podpísanie rozhodcovskej doložky. Zároveň ani v tomto vyhlásení povinného (dlžníka) nie je uvedený jeho súhlas s uzavretím rozhodcovskej doložky a podrobením sa rozhodcovskému konaniu. Súd prvej inštancie mal preukázané, že medzi účastníkmi nebola uzavretá rozhodcovská doložka v súlade s § 4 ods. 2 ZoRK. Z tohto dôvodu nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a na vydanie exekučného titulu. Exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý nedisponoval právomocou na jeho vydanie, exekučný súd musel konštatovať rozpor exekučného titulu so zákonom. Takéto rozhodnutie nie je spôsobilým exekučným titulom a na jeho podklade nie je možné viesť exekúciu na majetok povinného. Preto exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) EP, neaplikoval ust. § 45 ZoRK, pretože toto bolo zrušené zákonom č. 336/2014 Z.z. a podľa § 54b ods. 1 ZoRK, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 01.01.2015. 2. Proti predmetnému uzneseniu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote oprávnený, pričom žiadal predmetné rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietal a) že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, b) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, c) súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, d) nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, e) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3. K dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci, uviedol že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda manévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Je dôležité pripomenúť, že k takémuto revíznemu postupu došlo k situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci, v rozsahu uvedenom v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd, dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia, smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného - dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale aj rámec jeho interpretácie a aplikácie. Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana subjektívnych práv v celom vyprázdni, resp. vôbec nezabezpečí. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta (v okolnostiach prípadu cesta aplikácie ust. § 40 a nasl. ZoRK), ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. **Vyššie uvedené tvrdenie je potrebné zohľadniť aj z pohľadu konštrukcie bremena tvrdenia a dôkazného bremena v rámci občianskeho súdneho konania. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoRK revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 EP tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality princípom ochrany legitímneho očakávania a princípu právnej istoty. Exekučný súd ani nemohol interpretovať za účelom aplikácie ust. § 44 ods. 2 EP a to preto, že tento procesný úkon uskutočňovaný realizáciou právomoci obsiahnutej v označenom ustanovení bol už exekučným súdom platne vykonaný. Zodpovedná skutočnosti, že je povinnosťou všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Z pohľadu ochrany princípov právneho štátu (najmä princípu právnej istoty a princípu ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok), ale aj ochrany základných práv (najmä základných ľudských práv a práv) je potrebné zvýrazniť problém plynutia času. Ak ustanovenie § 41 ZoRK pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek, bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených týmto rozsudkom. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom (fyzickým osobám alebo právnickým osobám) uplatnením mimoriadnych opravných prostriedkov, alebo iných prostriedkov nápravy (ku ktorým treba zaradiť aj protest prokurátora), je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených prvou vetou čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. VS 21/08 z 23. septembra 2009). Zákon o rozhodcovskom konaní (procesný predpis) zámerne určuje lehotu, v ktorej je možné právny akt alebo jeho účinky právnou cestou napadnúť, inak platí, že pokiaľ táto lehota márne uplynie, je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné, pričom je tým založená platnosť zásady správnosti rozhodnutia rozhodcovského súdu a to vrátane účinkov, ktoré na jeho základe nastali. Pokiaľ by bola táto lehota spochybnená rovnako, ako účinky rozhodnutia samotného, neexistovala by žiadna istota ani limit, či už vecný, ale najmä časový, ktorý by bránil povinnému domáhať sa kedykoľvek ochrany pred plnením súdom uloženej povinnosti, s poukazom na vady rozhodnutia, jeho neplatnosť alebo neúčinnosť, alebo neexistenciu takéhoto exekučného titulu. Iba v jeho rámci a za účelom dosiahnutia v ňom vytýčených cieľov (ust. § 40 ods. l ZoRK) je možné pristúpiť k spochybneniu konkrétneho rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo dosiahnuť určenie jeho neexistencie. Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku, teda iba v rámci konania zvláštneho, uskutočňovaného na základe zákona, ktorý bol na úpravu rozhodovania sporov rozhodcovskými súdmi a úpravu uznania a výkonu tuzemských a cudzích rozhodcovských rozhodnutí v Slovenskej republike prijatý. Všeobecný súd si musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných rozhodnutí rozhodcovských súdov. Poukazujeme aj na ust. § 7 ods. l Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ktoré vylučuje právomoc všeobecného súdu vždy vtedy, ak prejednávanie a rozhodovanie sporu, ktorý vyplýva z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, podľa zákona prislúcha inému orgánu. Všeobecný súd vo veci veriteľa nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase, keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom a preto žalovanému (dlžníkovi) nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Pokiaľ takto nepostupoval, nie je možné za súčasného právneho stavu zvrátiť predmetné rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Tomuto záveru zodpovedá i platný systém všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie, ktorý je výrazom vôle zákonodarcu obmedziť revíziu rozhodnutí rozhodcovských súdov len na konanie o zrušení rozhodcovského rozsudku všeobecným súdom. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Zdôraznil, že exekučný súd nedisponuje teda právomocou rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. 4. Ak sa všeobecný súd nestotožní s ústavne súladnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 EP, ktorá je obsiahnutá vo vyššie uvedenej argumentácii, oprávnený žiada, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, teraz § 162 ods. 1 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. 5. K dôvodu, že sa nepodal návrh na začatie konania, podľa ktorého sa mal podať. Všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenie tak, ako by upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK. Ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK však explicitne upravuje konanie bez návrhu, v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia, len na návrh účastníka konania - § 45 ods. 1 ZoRK. A aj v tomto prípade však exekučný súd pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovane ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ust. § 40 a nasl. ZoRK, ktorá mu umožňuje nájsť hranice jeho právomoci a odlíšiť sa tak od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. 6. K dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konať možnosť pred súdom, exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte, spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený ďalej tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva vlastniť majetok, ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. Oprávnený, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Oprávnený však bol a to najmä vzhľadom k faktu, že exekučný súd rozhodoval o jeho práve a toto rozhodnutie výrazne ovplyvnilo jeho právne postavenie, stranou konania rovnako ako žalovaný. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho iným postavením podnikateľského subjektu, pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Porušil tiež zásadu rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej úpravy. Exekučný súd založil svoje rozhodnutie a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej právnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva a preto sa s ňou nemohol exekučný súd riadiť, resp. nemohol z jej aplikácii vyvodzovať určujúce závery formujúce konečné rozhodnutie. Navyše, exekučný súd založil svoje rozhodnutie na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie, ako postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. Oprávnený namieta, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Sťažovateľ nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu rozhodnutia exekučného súdu, pritom však dané rozhodnutie výrazným spôsobom ovplyvnilo jeho právne postavenie. Postup ktorý zvolil exekučný súd navyše nezákonne dával povinnému dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávneného došlo k zmareniu exekúcie. Oprávnený však voči povinnému v pozícii veriteľa, ktorému doposiaľ nebol uhradený jeho legitímny dlh a nútene ho preto voči povinnému vymáhal. Preto možno bez pochýb predpokladať, že povinný prechovával voči oprávnenému averziu a pocity antipatie. Práve v takomto postavení bolo nanajvýš nutné pre objektívnosť posúdenia veci vypočuť oprávneného a umožniť mu tak prejaviť svoj názor na vec. Súdne konanie neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý súdny proces a osobitne s dodržaním zásady rovnosti zbraní. Oprávnený ako účastník konania nebol oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania porušil zásadu aj dvojinštančnosti súdneho konania. 7. K dôvodu pod písmenom d), že súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie uviedol, že vo veci exekučný súd nevykonával dokazovanie a k záverom dospel na základe domnienok, bez reálneho zistenia skutočného stavu veci. 8. K dôvodu pod písmenom e), že vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie z nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi a že jej výkon je konaním v rozpore s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Ak by odvolací súd napriek tejto argumentácie usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť rozhodcovskej doložky tvrdíme, že táto je platná. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby či sa obrátia na rozhodcovský súd, alebo na riadny súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp. môže patriť len spotrebiteľovi. Také zdôvodnenie nemá logický, právny, ani faktický základ. Možnosť voľby účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 4 písm. r) Obč. zák.. Nie je možné sa stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné, resp. že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a už vôbec nie nerovnováhu kvalifikovanú - značnú. Oprávnený nesúhlasí ani s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. V predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok. Predmetom úverov poskytovaných zo strany POHOTOVOSŤ, s.r.o., klientom, sú peňažné prostriedky a nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o., nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere (opis tovaru alebo služby, cenu tovaru alebo služby, adresu predávajúceho, na ktoré je možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okrem jeho odovzdania alebo prevzatia tovaru alebo služby). Rovnako poukázal aj na neprimeranosť, resp. na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania. K poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zasielanie upomienok, ktoré sú súčasťou rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu, oprávnený uviedol: V zmysle § 499 Obchodného zákonníka, za dojedanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmetu podnikania - poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Oprávnený bol toho názoru, že v zmysle § 499 Obchodného zákonníka si mohli dojednať odplatu - príslušný poplatok pozostávajúci z 1/3 dohodnutého úroku a 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Záverom uviedol, že súd vydal poverenie na vykonanie exekúcie, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2 EP vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK, dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. 9. V rámci odvolania podal odvolateľ aj „Návrh na prerušenie konania“ postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP, teraz § 162 ods. 1 písm. c) CSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v ktorom v obšírnych súvislostiach napádal závery okresného súdu prezentované v odôvodnení napadnutého uznesenia. V závere navrhol, aby odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky potom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ 10. Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 11. Napadnuté rozhodnutie vydal vyšší súdny úradník, preto v zmysle ust. § 374 ods. 4 OSP k podanému odvolaniu sa vyjadril zákonný sudca s tým, že odvolaniu voči rozhodnutiu vydaného vyšším súdnym úradníkom nemieni ako zákonný sudca v celom rozsahu vyhovieť. 12. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (ust. § 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po zistení, že odvolanie podal účastník v zákonom stanovenej lehote, preskúmal vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania a uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 až 3 CSP. 13. Odvolateľ v podanom odvolaní žiadal prerušiť konanie podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) OSP, teraz § 162 ods. 1 písm. b) CSP a žiadal podať návrh Ústavnému súdu SR na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta EP s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Odvolací súd k uvedenému udáva, že v danom prípade súd prvej inštancie nerozhodoval o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie postupom podľa § 44 ods. 2 EP, ale rozhodoval o zastavení exekúcie postupom podľa ust. § 58 ods. 2 a § 57 ods. 1 písm. g) EP a vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Preto je tento návrh oprávneného bezpredmetný, resp. nesúvisiaci s prejednávanou vecou. Naviac, čo je najpodstatnejšie, s poukazom na ust. § 36 ods. 5 EP, exekučné konanie nie je možné prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak (napr. § 14 zák. č. 328/1991 Zb., § 68a zákona č. 97/1963 Zb.). Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. b) OSP, teraz § 162 ods. 1 písm. b) CSP, nie je možné aplikovať v exekučnom konaní s poukazom na ust. § 251 ods. 4 OSP účinného do 30.06.2016, podľa ktorého na výkon rozhodnutia a exekučné konanie podľa osobitného predpisu (Exekučný poriadok) sa použijú ustanovenia predchádzajúcich častí, ak tento osobitný predpis neustanovuje inak. Rozhoduje sa však vždy uznesením. Z tohto dôvodu bolo potrebné návrh oprávneného na prerušenie konania zamietnuť. 14. Predovšetkým je potrebné stotožniť sa s názorom súdu prvej inštancie, že v danej veci išlo medzi účastníkmi zmluvného vzťahu, ktorý uzatvorili Zmluvu o úvere dňa 01.02.2006 o spotrebiteľsko právny vzťah, nestotožňujúc sa s argumentmi odvolateľa. V prípade právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným (založeného Zmluvou o úvere uzavretou dňa 01.02.2006) išlo o vzťah spotrebiteľský, na ktorý je potrebné vždy aplikovať spotrebiteľské právne normy. Základnými normami vzťahujúcimi sa na ochranu spotrebiteľa boli v čase uzavretia vyššie označenej zmluvy o úvere najmä zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a Občiansky zákonník, konkrétne ustanovenia §§ 52 až 60, ktoré boli do slovenského súkromného práva zavedené novelou Občianskeho zákonníka prijatou zákonom č. 150/2004, účinnou od 01.04.2004. Ustanovenie § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. definovalo spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. V zmysle ust. § 53 ods. 1 Obč. zák., spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné pri aplikácii ust. § 53 ods. 4 Obč. zák.. Výpočet neprijateľných podmienok bol obsiahnutý v § 53 ods. 3 Obč. zák. demonštratívne, súd teda, keďže ide o príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto je aj ustanovenie v spotrebiteľskej zmluve (doložke), ktoré vyžaduje od spotrebiteľa riešenie sporov s dodávateľmi výlučne v rozhodcovskom konaní. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že zákonom č. 568/2007 Z.z. účinným od 01.01.2008 bolo do ustanovenia § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka zakotvené, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve sa považuje ustanovenie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rovnako v čase uzavretia zmluvy upravoval spotrebiteľskú zmluvu aj zákon č. 634/1992 Zb., podľa ktorého sa spotrebiteľskou zmluvou rozumie aj zmluva uzatvorená podľa Obchodného zákonníka. Takže je možné konštatovať, že aj v danom prípade medzi účastníkmi zmluvného vzťahu bola uzatvorená spotrebiteľská zmluva, na ktorú dopadá režim noriem spotrebiteľského práva a teda aj zvýšenej ochrany. Bez ohľadu na možné diskusie týkajúce sa zmien vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok v priebehu doterajšieho "života" časti Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (zanesenej inak v pôvodnej podobe do zákona jeho novelizáciou zákonom č. 150/2004 Z.z.) totiž ustanovenie § 53 ods. 1 Obč. zák. od počiatku obsahuje definíciu neprijateľnej podmienky vymedzujúcu, že spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa; rovnako však žiaden zo zákonov novelizujúcich Občiansky zákonník po nadobudnutí účinnosti jeho tzv. prvotnej spotrebiteľskej novely, nezmenil nič ani na tom, že výpočet majúci dnes miesto v § 53 ods. 4 Obč. zák. (v čase uzavretia zmluvy v prejednávanej veci, inak odsek 3), je len demonštratívny (príkladmý) bez možnosti nahliadania naň ako na úplný a uzavretý. 15. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že v danom prípade dojednaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou podmienkou v spotrebiteľskej zmluve, ktorá spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a teda je neplatná, pričom nekalý charakter tejto rozhodcovskej doložky aj odvolací súd videl v tom, že aj keď bola daná možnosť riešiť spory aj v riadnom súdnom konaní, zároveň z rozhodcovskej doložky - čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti zmluvy o úvere zo dňa 01.02.2006 vyplynula ustanovená podmienka, ktorá zároveň túto možnosť vylučuje, pričom je to práve veriteľ, kto podá žalobu proti spotrebiteľovi ako prvý, takže ustanovenie o možnosti podať žalobu aj na súde (rozumej všeobecnom) je pre spotrebiteľa irelevantná, keď po podaní žaloby veriteľom na rozhodcovskom súde spotrebiteľ (povinný) stráca možnosť (podľa dojednanej rozhodcovskej doložky) žalovať protistranu na riadnom súde. Odvolací súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom, že spotrebiteľ (povinný) fakticky stráca právo brániť sa voči nárokom zo zmluvy na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Uvedené vyplýva priamo z čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Je potrebné skonštatovať, že za neprijateľné treba považovať už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner (veriteľ - oprávnený) prakticky nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé eliminovať ustanovením, ktoré prakticky rovno - cennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať). 16. V prejednávanej veci je nutné trvať na tom, že požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy, alebo tiež nedostatok značnej nerovnováhy v neprospech spotrebiteľa, nie je spôsobilé zaručiť už dojednanie, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi (iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať ako prejednanie (a rozhodnutie) sporu rozhodcom, tak i všeobecným súdom. Možnosť iniciovania sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom totiž treba považovať za skôr teoretickú (keďže tu spektrum potenciálnych požiadaviek spotrebitelia nesplnených druhou stranou zmluvného vzťahu je zjavne veľmi obmedzené, pričom do takéhoto spektra samozrejme nemôže patriť žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku - nakoľko táto práve predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu rozhodcom). Takisto súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21.03.2012 sp. zn. 6Cdo 1/2012, podľa ktorého princíp "vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.), je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúcim materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa. 17. Je tiež potrebné poukázať a vyhodnotiť odvolaciu námietku oprávneného, že exekučný súd nie je oprávnený, resp. nemá právomoc opätovne preskúmavať exekučný titul za nedôvodný s poukazom na dôvody uvedené v odvolaní. Odvolací súd k tejto námietke udáva, že okresný súd, teda exekučný súd, je nielen oprávnený, ale zároveň aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť (uznesenie Ústavného súdu SR z 23.11.2011, č. k. I.ÚS 456/2011-19). Ak je teda exekučný súd oprávnený rozhodnúť o zastavení exekúcie aj bez návrhu, urobí tak aj bez vyjadrenia účastníkov konania. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (uzavretá vo forme rozhodcovskej zmluvy alebo doložky), na základe ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec uzavretá alebo uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľských veciach za následok materiálnu nevykonateľnosť (nezáväznosť) exekučného titulu. Z uvedeného vyplýva, že uvedenými skutočnosťami sa mal súd zaoberať v štádiu udelenia poverenia na vykonanie exekúcie, ale uvedená nedôslednosť nebráni posudzovať prípustnosť (neprípustnosť) vedenej exekúcie exekučnému súdu aj neskôr. 18. Odvolací súd vo vzťahu k námietkam oprávneného, že rozhodcovský rozsudok má účinky právoplatného rozsudku súdu, je záväzný a tvorí prekážku rozhodnutej veci udáva, že tzv. materiálna právoplatnosť súdneho rozhodnutia štátneho orgánu nie je bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch. O takýto prípad ide aj v ust. § 45 ZoRK účinného do 31.12.2014, ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť, ale ukladá dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku a zároveň zaniká prekážka rozsúdenej veci. Dôvody zastavenia exekúcie podľa § 45 ZoRK sú dôvodmi hmotnoprávnymi - predpokladmi prípustnosti exekúcie ako takej na základe exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku. Ust. § 45 ZoRK, ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti aj bez návrhu. Z ust. § 45 ZoRK, preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť exekúcia vykonaná na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením, teda nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Je možné konštatovať, že dojednanie v zmluve o úvere, ktoré vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, je tiež podľa názoru odvolacieho súdu, v rozpore s dobrými mravmi, vyplývajúcimi z ust. § 3 Obč. zák. z dôvodu, že právo na súdnu ochranu je zaručené Ústavou SR, ako aj v súlade s právom na spravodlivý súdny proces zaručeným čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorým je SR viazaná. 19. Takisto sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou súdu prvej inštancie, že exekučný súd je povinný skúmať, či bola dodržaná písomná forma rozhodcovskej zmluvy (doložky) stanovená zákonom č. 244/2002 ZoRK. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6ECdo/205/2013, 6CoE/80/2013 zo dňa 27.08.2014, rozhodnutie 6Cdo/105/2011, 7ECdo/35/2014, 7ECdo/34/25014, 3Cdo/146/2011 zo dňa 13.10.2011 (R 46/2012), 6Cdo/1/2012 zo dňa 21.03.2012, obdobne aj na uznesenie Najvyššieho súdu vo veci 6Cdo/143/2011, 2Cdo/245/2010, Nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II.ÚS 2164/10 zo dňa 01.11.2011 a ďalšie. Pre dodržanie písomnej formy rozhodcovskej doložky ako základnej podmienky založenia právomoci rozhodcovského súdu je nevyhnutné, aby bola rozhodcovská doložka podpísaná obidvomi zmluvnými stranami. Pre uzavretie rozhodcovskej doložky v zmysle § 4 ods. 2 ZoRK, nepostačuje, ak účastníci zmluvy podpíšu na znak súhlasu zmluvu a všeobecné obchodné podmienky, do ktorých je inkorporovaná rozhodcovská doložka sú len prílohou zmluvy, resp. stranou č. 2 zmluvy, neobsahujú podpis zmluvných strán. To isté platí aj v prípade, ak v rámci podpísanej časti zmluvy je uvedený bod, že účastníci súhlasia aj so znením všeobecných obchodných podmienok. Zo Zmluvy o úvere zo dňa 01.02.2006 a VPPU je preukázané, že oprávnený a povinný podpísali zmluvu o úvere, avšak na predložených VPPU a ani na rozhodcovskej doložke, sa podpis oprávneného ani povinného nenachádza. Taktiež vyhlásenie dlžníka, že súhlasí s VPPU, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a nemá k nim žiadne výhrady, nemôže nahradiť podpísanie rozhodcovskej doložky. Zároveň ani v tomto vyhlásení povinného (dlžníka) nie je uvedený jeho súhlas s uzavretím rozhodcovskej doložky a podrobením sa rozhodcovskému konaniu. 20. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie dospel správne k záveru, že medzi účastníkmi nebola uzavretá rozhodcovská doložka v súlade s § 4 ods. 2 ZoRK, a preto nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a na vydanie exekučného titulu. Keďže exekučný súd dospel k záveru, že oprávneným predložené rozhodnutie (exekučný titul) bolo vydané v rozpore so zákonom (bez právomoci orgánu na jeho vydanie), nemohla z neho vzniknúť povinnému žiadna právna povinnosť. Takéto rozhodnutie nie je spôsobilým exekučným titulom a na jeho podklade nie je možné viesť exekúciu na majetok povinného. Preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil v zmysle § 57 ods. 1 písm. g) EP a tiež správne aplikoval toto ustanovenie a nie ust. § 45 zákona č. 244/2002 ZoRK, na ktoré poukazoval oprávnený. Ustanovenie § 45 ZoRK bolo zrušené zákonom č. 336/2014 Z.z. a podľa § 54b ods. 1 ZoRK, ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 01.01.2015. 21. Z uvedeného dôvodu súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky odvolateľa ako nedôvodné. Odvolací súd zhŕňa, že exekučný súd správne rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej doložky, ktorá od spotrebiteľa vyžaduje riešenie sporov s dodávateľom výlučne v rozhodcovskom konaní. Súdu nebráni, aby judikoval neprijateľnosť zmluvnej podmienky aj na vzťahy, ktoré predchádzali zaradeniu zmluvnej podmienky medzi neprijateľné podmienky priamo do zákona. Rozhodcovská doložka je teda neprijateľná, pretože núti spotrebiteľa, aby sa podrobil rozhodcovskému konaniu a znemožňuje tak voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Neprijateľná rozhodcovská doložka (ako každá neprijateľná zmluvná podmienka) sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky preto odporuje dobrým mravom (rozhodcovský súd odvodzoval svoju právomoc od neprijateľnej rozhodcovskej doložky). Napokon súd udáva, že oprávnenému z vyššie uvedených dôvodov nebola postupom exekučného súdu odňatá možnosť konať pred súdom, vo veci bol dostatočne zistený skutkový stav veci. Postupom súdu nebola ani porušená zásada rovnosti účastníkov konania pred súdom, ani princíp rovnosti zbraní a zásada práva na spravodlivý proces, resp. súdnu ochranu. Odvolací súd preto uznesenie Okresného súdu Bratislava IV v celom rozsahu potvrdil v zmysle § 387 ods. 1 až 3 CSP. 22. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP, teraz § 162 ods. 1 písm. c) CSP súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. 23. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) OSP, teraz § 162 ods. 1 písm. c) CSP, je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov, alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne v tom zmysle, že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva, je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva, je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. 24. Otázka, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená je otázka, či sa má tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?“ 25. Uvedenú otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Je totiž potrebné uviesť, že súd prvej inštancie v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná. 26. Nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade existovala potreba obrátiť sa s predloženou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. 27. Odvolací súd poukazuje na zákon č. 160/2015 Z.z. CSP, ktorý je účinný od 01.07.2016 a § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP, ktorý nahrádza § 109 ods. 1 písm. b) a c) OSP. Podľa § 162 ods. 1 CSP, súd konanie preruší, ak b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, c) podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná. 28. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 162 ods. 1 písm. b) a c) CSP pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a nie je potrebné obrátiť sa na Ústavný súd SR s návrhom na začatie konania, ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanou predbežnou otázkou oprávneného na Súdny dvor Európskej únie, preto odvolací súd obidva návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol. 29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému povinnému odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko nárok na ich náhradu si neuplatnil. 30. Toto rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodol v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje sa nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných v § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).