Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/370/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409202719 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1409202719.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: Z. P., X. Ú. XX, G., zastúpeného advokátkou JUDr. Zlaticou Višňovskou, Líščie Nivy 23, Bratislava, proti žalovanému: N. N., X. Ú. XX, G., zastúpenému advokátom JUDr. Róbertom Bockaničom, Seberíniho 1, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 22C/110/2009-330, zo dňa 6.6.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol, s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde 2.4.2009 domáhal určenia, že žalovaný je povinný sa zdržať v budúcnosti urážok a rôznych urážlivých tvrdení o žalobcovi, písomne sa žalobcovi ospravedlniť a nesmie sa priblížiť k žalobcovi bližšie ako na 10 krokov. Zároveň žiadal zaviazať žalobcu na zaplatenie nemajetkovej ujmy 3.319,39 eura; na tom skutkovom základe, že už dlhší čas nevychádza a nekomunikuje so žalovaným, ktorý je jeho nevlastným bratom, nakoľko tento terorizuje okolie, slovne a fyzicky napáda blízke osoby. Takéto správanie vychádza z povahy žalovaného ako aj z jeho psychiatrickej choroby, pre ktorú už podal návrh na pozbavenie žalovaného spôsobilosti na právne úkony. Okresný súd Bratislava IV však tento návrh zamietol. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu ku skutkovému stavu uviedol, že mal z vykonaného dokazovania za preukázané, že žalobca podal na žalovaného návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 3.2.2009, č.k. 13Ps/4/2008-69 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.11.2009, č.k. 11CoP/191/09-83 zamietnutý; žalovaný podal viacero trestných oznámení na neznámeho páchateľa, a to pre trestné činy krádeže, poškodzovania cudzej veci, porušenia tajomstva prepravovaných správ a ublíženia na zdraví. Z uvedených trestných konaní 5 skončilo uznesením vyšetrovateľa o odmietnutí trestného stíhania nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, a to konkrétne ČVS: Q.-XXXX/Kv-G.- XXXX, ČVS: Q.-XXXX/Kv-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXXX/KV-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX, ČVS: Q.- XXX/X-Q.-G.-XXXX. V týchto trestných konaniach žalobca nebol vôbec vypočutý ani nejakým spôsobom vyťažovaný zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Poznamenal, že pokiaľ ide o ďalšie konania, tak konanie vedené pod ČVS: Q.-XXXX/X-Q.-G.-XXXX bolo ukončené uznesením o odmietnutí veci zo dňa 20.2.2007 a konania vedené pod ČVS: Q.-XXX/OVK-G.-XXXX a ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX boli prerušené uznesením vyšetrovateľa, nakoľko sa nezistili okolnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe. V rámci týchto 3 konaní bol žalobca vypočutý buď v procesnom postavení svedka alebo bol vyťažený orgánmi polície. 3. Na ozrejmenie právnej stránky veci súd prvej inštancie skonštatoval, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je že došlo k neoprávnenému zásahu do tohto práva. Takýto zásah musí byť zároveň objektívne spôsobilý privodiť dotknutej fyzickej osobe ujmu na právach uvedených v § 11 Občianskeho zákonníka. Vyvolanie následkov takýmto zásahom sa nevyžaduje. Občianskoprávna ochrana sa poskytuje len voči takým konaniam (zásahom), ktoré sa dotýkajú osobnosti fyzickej osoby tým, že znižujú jej česť, dôstojnosť a vážnosť z hľadiska jej vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti; poznamenal, že nie každý zásah, ktorý sa dotkne osobnosti fyzickej osoby, je zásahom, proti ktorému je možná ochrana. Ak je zásah oprávnený, nemôže sa fyzická osoba domáhať ochrany pred ním, teda odstránenia tohto zásahu, resp. primeraného zadosťučinenia. Neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby nie je zásah, ktorý je dovolený, resp. jeho možnosť je predpokladaná zákonom, pokiaľ takýmto zásahom nie sú prekročené zákonom ustanovené medze. Ide o situácie, v ktorých nad individuálnymi záujmami fyzických osôb, do ktorých osobností sa zasiahlo, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší osobitný verejný záujem. Zdôraznil, že predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti okrem iného je neoprávnený zásah do chránených osobnostných práv žalobcu, ktorý je v rozpore s právnym poriadkom. Za neoprávnený zásah do osobnosti nemožno však označiť také správanie, ku ktorému došlo v rámci výkonu subjektívneho práva. Subjektívnym právom fyzickej osoby je aj právo podávať návrh na začatie priestupkového konania a podávať trestné oznámenia. Mal za to, že vyjadrenie subjektívneho názoru žalovaného vysloveného v rámci uplatňovania jeho procesných práv účastníka konania v priestupkovom konaní a pri podávaní trestného oznámenia vo vzťahu k žalobcovi, nemožno hodnotiť ako neoprávnený zásah do osobnosti žalobcu, i keď by inak takýto zásah sa týkal osobnosti žalobcu. Poukázal na to, že zákon neposkytuje ochranu proti akémukoľvek zásahu, ale len proti neoprávnenému a vysvetlil, že neoprávnený zásah musí byť spôsobilý privodiť ujmu na osobnosti fyzickej osoby z hľadiska jej postavenia v spoločnosti. Za neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry, ak ide o okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva). Podanie trestného oznámenia a predloženie listinného dôkazu v súdnom konaní podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné označiť za neoprávnený zásah do osobnostných práv inej osoby. Dospel k záveru, že podať trestné oznámenie je právom každej osoby, ktorá dospela k podozreniu, že bol spáchaný trestný čin, procesným právom každého účastníka súdneho konania je navrhovať a predkladať dôkazy podporujúce jeho tvrdenia. Je vecou orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdu, aby tieto oznámenia a dôkazy vyhodnotili a v prípade trestného oznámenia o ňom rozhodli. Upriamil pozornosť na to, že ak svedok vo svojej výpovedi uvádza, že je toho názoru, že sa niekto dopustil trestnej činnosti a v súdnom konaní a pri svojej výpovedi sa spravuje povinnosťami svedka ustanovenými právnymi predpismi, takéto konanie nemožno považovať za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. 4. Súd prvej inštancie s ohľadom na uvedené vyslovil, že využitím subjektívneho práva žalovaného, ktorý dospel k podozreniu, že bol spáchaný trestný čin a preto podal na polícii trestné oznámenie, nedošlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu. Samotné podanie trestného oznámenia nemožno chápať ako úkon smerujúci k zneváženiu inej osoby. Okrem toho samotné trestné oznámenie ešte neznamená, že podozrivá osoba bude automaticky v konaní vypočutá. Orgány činné v trestnom konaní v rámci každého trestného oznámenia zvážia, aké úkony vykonajú a či je vôbec potrebné pristúpiť k výsluchu podozrivej osoby. Súd prvej inštancie považoval za potrebné uviesť, že v rámci viacerých trestných konaní iniciovaných žalovaným nebol žalobca vôbec vypočúvaný, dokonca ani vyťažovaný orgánmi polície, takže v týchto prípadoch ani nemohlo dôjsť k akémukoľvek zásahu do jeho práva na ochranu osobnosti, cti a dôstojnosti. Dokonca v dvoch z ôsmich trestných oznámení nebol ani žalobca označený ako podozrivá osoba, ale podozrivou osobou mala byť jeho kamarátka, pracovníčka pošty, preto v tých dvoch prípadoch ani nie je možné konštatovať, že by boli trestné oznámenia podané na žalobcu. Pokiaľ ide o ďalšie tri konania, v ktorých už bol žalobca vypočutý resp. vyťažený orgánmi polície, skonštatoval, že v týchto konaniach bol vypočutý aj žalovaný v procesnom postavení svedka - poškodeného, pričom bol zároveň poučený o následkoch krivej výpovede podľa § 346 Trestného zákona. V prípade, ak by skutočnosti, ktoré boli predmetom výpovede žalovaného v trestnom konaní nasvedčovali protiprávnemu konaniu z jeho strany, orgány činné v trestnom konaní mohli voči žalovanému začať trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania prečinu krivej výpovede; k ničomu takému však nedošlo. 5. Súd prvej inštancie zamietajúce rozhodnutie založil na konštatovaní, že podávaním oznámení žalovaným, a teda výkonom jeho subjektívneho práva, nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko tu chýba protiprávnosť konania zo strany žalovaného. Na uvedenom základe žalobu ako nedôvodnú v zmysle § 11, § 13 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 118a ods. 1, ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., ďalej len „O.s.p.“) v celom rozsahu zamietol bez toho, aby sa zaoberal nemajetkovou ujmou a ospravedlnením, ktoré vzhľadom na vyššie uvedený záver nemali opodstatnenie. Vo vzťahu k navrhovanému zákazu žalovanému priblížiť sa k žalobcovi bližšie ako na 10 m ustálil, že v občianskom súdnom konaní nie je oprávnený o takomto návrhu rozhodovať; takýto zákaz môžu uložiť iba orgány činné v trestnom konaní. Pokiaľ išlo o návrh, aby žalovaný odvolal svoje nepravdivé výpovede obsiahnuté v trestných konaniach, ktoré ešte neboli ukončené a tak napraviť následky svojho protiprávneho konania v trestných konaniach vedených pod ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXX/XOVK-G.-XXXX a ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX, uviedol, že trestná vec vedená pod ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX už bola ukončená uznesením vyšetrovateľa o odmietnutí trestného stíhania zo dňa 10.7.2013. Ostatné konania sú momentálne na základe uznesení vyšetrovateľov prerušené, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti umožňujúce začať trestné stíhanie voči konkrétnej osobe; bol názoru, že nie je oprávnený prikázať žalovanému odvolať výpovede, ktoré v týchto konaniach žalovaný urobil, s tým, že pravdivosť resp. nepravdivosť týchto výpovedí si posúdia orgány činné v trestnom konaní v rámci rozhodovania v predmetnej trestnej veci, pokiaľ by došlo k pokračovaniu v trestnom stíhaní a následnom konaní. Na záver považoval za potrebné uviesť, že podstata predmetného sporu spočíva v nevysporiadaných vzťahoch plynúcich z podielového spoluvlastníctva k rodinnému domu v X. Ú. a údajnom neumožnení vstupu žalobcovi zo strany žalovaného, čo však nie je predmetom konania o ochranu osobnosti. O trovách konania rozhodol v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. 6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav na základe vykonaných dôkazov, nesprávne právne posúdenie veci a to, že súd prvej inštancie v písomnom odôvodnení svojho rozsudku nepostupoval v súlade s § 157 O.s.p., nakoľko sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli preukázané v rámci konania a nevysvetlil akými úvahami sa pri hodnotení niektorých dôkazov riadil, čím spôsobil, že odôvodnenie rozsudku je nepreskúmateľné. Uviedol, že žalovaný opakovane bezdôvodne od roku 2006 dával podnety smerujúce buď priamo proti osobe žalobcu, resp. v súvislosti s osobou žalobcu. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalovaný sa o svojich podnetoch a o údajnej trestnej činnosti žalobcu výslovne vyjadroval aj v kruhu rodiny, susedov a známych; takto preukázané skutočnosti pri ustálení skutkového stavu súd prvej inštancie nezohľadnil, a teda dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sa nestotožnil s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého nedošlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do jeho osobnosti, ale iba o výkon jeho subjektívneho práva, v danom prípade vyjadrenie jeho názoru v rámci uplatňovania jeho procesných práv v priestupkovom konaní, resp. pri podávaní trestného oznámenia. Zdôraznil, že sa jednalo o šikanózny výkon práva zo strany žalovaného, ktorý nemôže požívať právnu ochranu. Nesúhlasil ani s tým, že konanie žalovaného nebolo spôsobilé mu privodiť ujmu, keď bolo v konaní preukázané, že sa „obvineniam“ musel brániť nielen podávaním vysvetlení v rámci trestného konania, ale aj vo vzťahu k rodine a spoluobčanom. V súvislosti s nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku z dôvodu jeho nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k preukázaným skutočnostiam vyplývajúcich z vykonaného dokazovania mal za to, že niektoré preukázané skutočnosti nie sú v odôvodnení dokonca ani uvedené, takže nie je zrejmé, či ich súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní do úvahy vôbec vzal a vyhodnotil. Takýto postup súdu považoval za rozporný s § 157 O.s.p., čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s výrokom napadnutého rozsudku, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá, považuje ho za vecne správny a spravodlivý; nestotožnil sa s námietkami a výhradami uvedenými v odvolaní a mnohé z nich považoval za úplne bezpredmetné. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne posúdil aj po právnej stránke. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považoval za dostatočne rozsiahle a presvedčivé, čo bráni tomu, aby predmetný rozsudok mohol byť považovaný za arbitrárny. Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami. 8. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného na jeho odvolanie uviedol, že trvá na svojom odvolaní a odkázal na dôvody v ňom uvedené; s tým, že žalovaný vo svojom vyjadrení neuvádza žiadne relevantné skutočnosti, ani právnu argumentáciu, ku ktorej by sa mal, resp. mohol vyjadriť. 9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28.12.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 10. Zmenenou žalobou, ktorú súd prvej inštancie pripustil uznesením č.k. 22C/110/2009-273, zo dňa 3.2.2016, sa žalobca voči žalovanému domáhal uloženia povinnosti 1/ zdržať sa protiprávneho zasahovania do práva žalobcu na ochranu jeho občianskej cti a ľudskej dôstojnosti tým, že upustí od podávania bezdôvodných trestných oznámení proti žalobcovi, 2/ odvolať svoje nepravdivé výpovede obsiahnuté v trestných konaniach, ktoré ešte neboli ukončené, a tak napraviť následky svojho protiprávneho konania v trestných konaniach vedených pod ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXX/ XOVK-G.-XXXX a ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX, 3/ nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu 103.319,39 eura spolu s úrokmi z omeškania, 4/ žalovanému zakázať priblížiť sa k žalobcovi bližšie ako na 10 m, 5/ písomne sa ospravedlniť žalobcovi v nasledovnom znení: „Ž. N. Q. za Y., Ž. N. I. I. Q., H. Q. Ž., I. M. J. Q., podľa H.E. S. Ž. Q. Ž. Q. V. O. I. O..“ Žalobca opodstatnenosť svojej žaloby na ochranu svojej osobnosti, konkrétne občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, založil na právnom názore, podľa ktorého neoprávnené zásahy do jeho práva na ochranu cti a dôstojnosti spočívajú v opakovanom bezdôvodnom podávaní trestných oznámení žalovaného na žalobcu; od roku 2006 bolo na útvaroch OR PZ Bratislava IV na základe podnetu žalovaného proti osobe žalobcu riešených celkom osem skutkov. V piatich prípadoch bolo trestné oznámenie odmietnuté, nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania, v súčasnosti jedna vec je prerušená, v jednej veci stíhanie pokračuje a v jednom prípade zatiaľ nebolo rozhodnuté. Mal za to, že takéto konanie žalovaného napĺňa znaky zasahovania do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, nakoľko spôsobuje, že musí opakovane čeliť rôznym obvineniam, ktoré sa nezakladajú na pravde. Musí neustále chodiť na oddelenia policajného zboru a podávať rôzne vysvetlenia, aby preukázal nepravdivosť tvrdení žalovaného o tom, že sa mal dopustiť trestnej činnosti, čím sa opakovane znižuje jeho dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a tiež takéto konanie ohrozuje jeho postavenie a jeho uplatnenie v spoločnosti. 11. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. 12. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 13. Podľa § 13 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 14. Na ozrejmenie právnej stránky veci odvolací súd zdôrazňuje, že negatórna žaloba je jedným z osobitných prostriedkov ochrany osobnostných práv zakotvených v § 13 Občianskeho zákonníka, ktorej cieľom je dosiahnutie upustenia od neoprávneného zasahovania do osobnostných práv fyzickej osoby. Predpokladom na jej úspešné uplatnenie je splnenie niekoľkých podmienok, a to aby (i) neoprávnený zásah do osobnostnej hodnoty stále trval, poprípade pokračoval alebo (ii) existuje konkrétne nebezpečenstvo jeho opakovania v budúcnosti, pričom je to žalobca, kto je v tomto smere zaťažený povinnosťou tvrdenia a dôkazným bremenom. Z uvedenej charakteristiky vyplýva značne preventívna povaha tohto prostriedku ochrany osobnostných práv, ktorého cieľom je zabrániť pokračovaniu či opakovaniu neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby. Ak súd návrhu na upustenie od ďalšieho neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby vyhovie, vysloví, že žalovaný je povinný sa týchto ďalších neoprávnených zásahov do osobnosti fyzickej osoby zdržať. Význam právoplatného rozhodnutia súdu spočíva v tom, že dotknutá fyzická osoba môže proti všetkým takýmto neoprávneným zásahom viesť exekúciu už na základe tohto právoplatného výroku súdu, pričom vo výroku rozsudku súdu. Účelom odstraňovacej (reštitučnej) žaloby je odstránenie následkov už uskutočneného neoprávneného zásahu, a teda smeruje ku konkrétnemu pozitívnemu konaniu jeho pôvodcu. Ide teda o to, aby pôvodca neoprávneného zásahu už niečo konkrétne vykonal a tak obnovil stav, ktorý existoval pred neoprávneným zásahom. Neopomenuteľnou podmienkou je (i) aby následky porušenia osobnosti stále trvali, aj keď oprávnený zásah už skončil (pominul) a (ii) aby bolo možné následky vzniknutého porušenia osobnosti fyzickej osoby reálne odstrániť. Podstatou tohto právneho prostriedku je odstrániť zdroj závadných následkov vyvolaných neoprávneným zásahom, a tak obnoviť (reštituovať) pôvodný stav, ktorý existoval ešte pred tým, ako došlo k neoprávnenému zásahu do všeobecného osobnostného práva. 15. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby (aby sa žalovaný zdržal od podávania bezdôvodných trestných oznámení proti žalobcovi, aby odvolal nepravdivé výpovede obsiahnuté v trestných konaniach, ktoré ešte neboli ukončené, na náhradu nemajetkovej ujmy 103.319,39 eura a na písomné ospravedlnenie sa žalobcovi) založeného súdom prvej inštancie na úvahe, že podávaním trestných oznámení žalovaným, t.j. výkonom jeho subjektívneho práva nemohlo dôjsť k zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko chýba protiprávnosť konania; ustanovenia § 11 až § 16 Občianskeho zákonníka predstavujú všeobecnú občianskoprávnu úpravu ochrany osobnosti, od vymedzenia všeobecného osobnostného práva fyzickej osoby demonštratívnym výpočtom čiastkových osobnostných práv, cez stanovenie ich obmedzení až po výpočet prostriedkov ochrany osobnosti pre prípad neoprávnených zásahov objektívne spôsobilých tieto práva ohroziť resp. porušiť. Základnou hmotnoprávnou podmienkou pre vznik sankcií za neoprávnené zásahy dotýkajúce sa jednotlivých konkrétnych hodnôt osobnosti (§ 13 Občianskeho zákonníka) je objektívna spôsobilosť týchto neoprávnených zásahov narušiť integritu osobnosti. Predmetom úpravy uvedených ustanovení je o.i. česť konkrétnej fyzickej osoby, ktorú pre svoje postoje, chovanie a konanie získala a požíva v spoločnosti a ľudská dôstojnosť; česť a dôstojnosť sú pritom jednými z najvážnejších hodnôt osobnosti fyzickej osoby. Predmetom uvedenej úpravy je zároveň česť fyzickej osoby, ktorú táto požíva v určitých odborných kruhoch (napr. podnikateľských, právnických, politických), v ktorých je fyzická osoba známa pre svoju prácu a jej výsledky, pre svoju odbornú činnosť a pod., t.j. profesijná česť. S uvedeným sa spája i ochrana dobrého mena fyzickej osoby, keď meno patrí medzi hodnoty osobnosti fyzickej osoby a tvorí ako určujúci individualizačný znak, pod ktorým sa fyzická osoba uplatňuje v spoločnosti, významný atribút jej osobnosti. Právo na ochranu dobrého mena, ktoré fyzická osoba požíva v spoločnosti, je preto taktiež súčasťou práva na ochranu osobnosti. Občianske právo zabezpečuje ochranu uvedených hodnôt osobnosti len proti takým konaniam, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť nemajetkovú ujmu na osobnosti tým, že znižujú česť fyzickej osoby u iných osôb a tým ohrozujú vážnosť jej postavenia a uplatnenia v spoločnosti. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne (napr. rozširovaním nepravdivých a jej vážnosť znevažujúcich - difamačných tvrdení), písomne, či iných spôsobom. Spôsob, akým bol neoprávnený zásah uskutočnený, je pre kvalifikáciu zásahu ako neoprávneného právne bezvýznamný. Môže mať však význam pre určenie formy primeraného zadosťučinenia. Konanie zasahujúce všeobecne do cti a dôstojnosti fyzickej osoby (a tým aj do jej dobrého mena či profesijnej cti) môže - a to najmä v mediálnej oblasti - spočívať buď v skutkových tvrdeniach alebo v kritike, t.j. v hodnotiacich úsudkoch. K porušeniu práva na česť dochádza spravidla takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú nepravdivé. Rovnako však môže byť poskytnutá ochrana cti a iných hodnôt osobnosti i proti difamujúcim skutkovým tvrdeniam, ktoré sú pravdivé, najmä vtedy, ak pravdivé tvrdenia sú uvedené takou formou, či v takých súvislostiach alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem pravdu skresľujúci, čím pôsobia difamačne. Difamačné pôsobenie tvrdenia je nutné posudzovať podľa celkového dojmu s prihliadnutím na všetky súvislosti a okolnosti, za ktorých k tvrdeniu došlo. Naopak, každé zverejnenie nepravdivého údaju nemusí znamenať neoprávnený zásah do osobnostných práv. Taký zásah je daný len vtedy, ak existuje medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry príčinná súvislosť a ak tento zásah v konkrétnom prípade presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou, ktorú nemožno tolerovať. 16. Súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ako aj na relevantnosť tvrdení žalovaného z hľadiska skutočností uvádzaných na svoju obranu; vykonaným dokazovaním dospel k riadnemu zisteniu skutkového stavu, že žalobca podal na žalovaného návrh na pozbavenie spôsobilosti na právne úkony, ktorý bol rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 3.2.2009, č.k. 13Ps/4/2008-69 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.11.2009, č.k. 11CoP/191/09-83 zamietnutý; žalovaný podal viacero trestných oznámení na neznámeho páchateľa, a to pre trestné činy krádeže, poškodzovania cudzej veci, porušenia tajomstva prepravovaných správ a ublíženia na zdraví. Z uvedených trestných konaní 5 skončilo uznesením vyšetrovateľa o odmietnutí trestného stíhania nakoľko nebol dôvod na začatie trestného stíhania alebo postupu podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku, a to konkrétne ČVS: Q.-XXXX/Kv-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXXX/Kv-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXXX/KV-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX, ČVS: Q.-XXX/X-Q.-G.-XXXX. V týchto trestných konaniach žalobca nebol vôbec vypočutý ani nejakým spôsobom vyťažovaný zo strany orgánov činných v trestnom konaní. Poznamenal, že pokiaľ ide o ďalšie konania, tak konanie vedené pod ČVS: Q.- XXXX/X-Q.-G.-XXXX bolo ukončené uznesením o odmietnutí veci zo dňa 20.2.2007 a konania vedené pod ČVS: Q.-XXX/OVK-G.-XXXX a ČVS: Q.-XXX/KV-G.-XXXX boli prerušené uznesením vyšetrovateľa, nakoľko sa nezistili okolnosti odôvodňujúce začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe. V rámci týchto 3 konaní bol žalobca vypočutý buď v procesnom postavení svedka alebo bol vyťažený orgánmi polície. 17. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správny právny záver o nedôvodnosti žalobcom uplatňovaného nároku voči žalovanému založeného o.i. na konštatovaní, že v prípade, ak svedok vo svojej výpovedi uvádza, že je toho názoru, že sa niekto dopustil trestnej činnosti a v súdnom konaní a pri svojej výpovedi sa spravuje povinnosťami svedka ustanovenými právnymi predpismi, takéto konanie nemožno považovať za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. Svoje dôvody vedúce k zamietnutiu žaloby (keď mal súd prvej inštancie ďalej za to), že využitím subjektívneho práva žalovaného, ktorý dospel k podozreniu, že bol spáchaný trestný čin a preto podal na polícii trestné oznámenie, nemohlo dôjsť k zásahu do osobnostných práv žalobcu a samotné podanie trestného oznámenia nemožno chápať ako úkon smerujúci k zneváženiu inej osoby, aj riadne v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. Náležite tiež objasnil, že ak by skutočnosti, ktoré boli predmetom výpovede žalovaného v trestnom konaní nasvedčovali protiprávnemu konaniu z jeho strany, orgány činné v trestnom konaní mohli voči žalovanému začať trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania prečinu krivej výpovede, k čomu však nedošlo. 18. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd akcentuje, že rozhodujúcimi právnymi argumentmi proti chápaniu ochrany osobnosti fyzickej osoby podľa predstáv žalobcu o šikanóznom výkone práva (v postavení toho, proti komu sú podávané trestné oznámenia znevažujúce jeho osobu), sú v civilistickej justičnej praxi vo všeobecnosti prijímané nasledovné závery: ak vypovedá niekto napr. v súdnom konaní ako účastník konania o tom, že má za to, že sa niekto iný dopustil trestnej činnosti a pri tejto svojej výpovedi sa riadil povinnosťami účastníka konania stanovenými procesnými právnymi predpismi, v takýchto prípadoch sa nemôže jednať o neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti. Uvedené potvrdzuje aj judikatúra súdov (Sborník III. Nejvyššího soudu, SEVT, Praha 1980, str. 196). O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby sa nejedná mimo iného vtedy, keď je zásah dovolený zákonom. Do tejto skupiny patria tiež prípady, u ktorých je do osobnosti fyzickej osoby zasahované, resp. zasiahnuté v trestnom alebo občianskoprávnom súdnom konaní. V nich, pokiaľ nie sú prekročené zákonom stanovené medze nad individuálnymi záujmami jednotlivých fyzických osôb, do osobnosti ktorých je zasahované, prevláda závažnejší, významnejší a funkčne vyšší zvláštny verejný záujem. Takýto zásah podmienený výkonom iného subjektívneho práva alebo zákonom stanovenej povinnosti, zostáva povoleným. U niektorých zásahoch, aj keď sa prípadne môžu zdanlivo javiť ako odporujúce objektívnemu právu, nejde napriek tomu o zásahy neoprávnené. Dôvodom je zistenie existencie okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu, ktoré sú buď obsiahnuté priamo v právnych normách alebo z nich vyplývajú. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Je nielen právom, ale aj povinnosťou každého, kto sa dozvie o okolnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného činu, oznámiť tieto skutočnosti orgánom činným v trestnom konaní. Na odhaľovaní trestnej činnosti a jej páchateľov je daný verejný záujem celej spoločnosti. Vo vzťahu k určitým kategóriám trestných činov môže porušenie oznamovacej povinnosti dokonca naplniť znaky skutkovej podstaty trestného činu neoznámenia trestného činu podľa § 340 Trestného zákona. Na druhej strane zneužitie tohto práva v podobe lživého obvinenia iného v úmysle mu privodiť trestné stíhanie je zákonodarcom kvalifikované ako trestný čin krivého obvinenia (§ 345 Trestného zákona). Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že podanie trestného oznámenia ako podnetu na začatie trestného stíhania predstavuje realizáciu výkonu iného subjektívneho práva. Na to, aby bolo možné takéto konanie označiť ako exces je potrebné prihliadať predovšetkým na okolnosti, za ktorých došlo k podaniu trestného oznámenia, pričom treba posúdiť, či pri podávaní trestného oznámenia existovali okolnosti, ktoré boli objektívne spôsobilé podložiť presvedčenie osoby podávajúcej trestné oznámenie, že určitou konkretizovanou osobou bol spáchaný trestný čin označený v trestnom oznámení a či sa nejedná o svojvoľné resp. vymyslené obvinenie postihnutej osoby s prípadným cieľom takejto osobe poškodiť a či v konkrétnom prípade bol naplnený predpoklad dobrej viery osoby, ktorá takéto oznámenie učinila. Odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa o takýto exces nejedná. Možno konštatovať, že žalovaný postupoval v súlade so zákonom, dovoleným a predpokladaným spôsobom, a to predovšetkým s poukazom na skutočnosť, že trestné oznámenia boli vo väčšine prípadov podávané na neznámu osobu, ako aj vzhľadom na obsah trestných oznámení a dôvody, ktoré viedli k ich podaniu. 19. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Len samotný subjektívny pocit žalobcu a vnímanie žalovaného ako osoby nedôveryhodnej pred orgánmi činnými v trestnom konaní, nezakladá nárok žalobcu na ochranu osobnosti. Je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní preveriť dôvodnosť každého prijatého trestného oznámenia, a to postupom podľa Trestného poriadku, za zachovania zásady prezumpcie neviny. V súvislosti s námietkami žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, čomu zodpovedá odôvodnenie napadnutého rozsudku, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).