Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/204/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1409212553 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1409212553.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: Ing. W. Š., C. X, A., zastúpeného FUTEJ & Partners, s.r.o., Radlinského 2, Bratislava, proti žalovanej: K. K.Á., H. XX, A., zastúpenej JUDr. Pavlom Drábikom, Moskovská 23, Bratislava, o zaplatenie 5.674,60 eura s prísl., na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 9C/110/2010-458, zo dňa 27.3.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 5.674,60 eura p o t v r d z u j e . V časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a v tejto časti vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 5.674,60 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,25 %, zo sumy 6.138,49 eura vo výške 8,25 % od 7.10.2002 do 14.1.2003, zo sumy 6.452,77 eura vo výške 13 % od 14.1.2003 do 31.12.2003, zo sumy 6.511,12 eura vo výške 12 % od 31.12.2003 do 14.2.2011 a zo sumy 5.674,60 eura vo výške 9 % od 14.2.2011 s tým, že o trovách konania a o trovách štátu rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení uviedol, že pôvodná žalobkyňa (J. H.Ö.R.) sa žalobou z 18.11.2009 domáhala proti žalovanej zaplatenia 6.138,49 eura s 8,25 % úrokom z omeškania od 7.10.2002 do zaplatenia titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalobu odôvodnila tým, že na základe jej žiadosti Poštová banka, a.s. zriadila od 20.4.1998 vkladnú knižku ev. č. XXXXXXX, s číslom vkladového účtu XXXXXXXX/XXXX, do ktorej bola ako druhá vkladateľka zapísaná žalovaná; žalovaná podala 7.10.2002 Poštovej banke, a.s. žiadosť, aby bola pôvodná žalobkyňa ako prvý vkladateľ z vkladnej knižky vyčiarknutá. K tomuto dňu bol zostatok na predmetnej vkladnej knižke 184.928,- Sk, o vrátenie ktorých pôvodná žalobkyňa viackrát žiadala žalovanú. Uznesením zo dňa 18.4.2013 súd prvej inštancie pripustil zmenu žaloby tak, že žalovanej má byť uložená povinnosť zaplatiť pôvodnej žalobkyni 5.674,60 eura s úrokom z omeškania zo sumy 6 138,49 eura vo výške 8,25 % od 7.10.2002 do 14.1.2003, zo sumy 6.452,77 eura vo výške 13 % od 14.1.2003 do 31.12.2003, zo sumy 6.511,12 eura vo výške 12 % od 31.12.2003 do 14.2.2011 a zo sumy 5.674,60 eura vo výške 9 % od 14.2.2011 do zaplatenia a nahradiť trovy konania; konanie v časti istiny 836,52 eura zastavil. 3. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie pôvodná žalobkyňa J. H. zomrela. Z Osvedčenia o dedičstve zo dňa 7.10.2013 č.k. 60D/78/2013, D not 50/2013-31 súd prvej inštancie zistil, že celý majetok po poručiteľke J. H. v celosti nadobudol Ing. W. Š., s ktorým potom v konaní pokračoval ako s právnym nástupcom pôvodnej žalobkyne. 4. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že na základe žiadosti pôvodnej žalobkyne Poštová banka so sídlom Prievozská 2/B, Bratislava, zriadila od 20.4.1998 vkladnú knižku ev. č. XXXXXXX, s číslom vkladového účtu XXXXXXXX/XXXX. Od prvého vkladu sa na vkladnej knižke uskutočnil ešte jeden vklad z jej finančných prostriedkov vo výške 140.000,- Sk a postupne sa suma uložená na vkladnej knižke najmä kapitalizáciou úrokov zvýšila až na sumu, ktorá dosiahla k 31.12.2001 sumu 311.593,- Sk. Táto suma bola menená tak, ako sa realizovali kreditné a debetné operácie na účte, ako sú kapitalizácia úrokov, výbery v hotovosti, odvody dane a ktorých komplexný prehľad bol zistený z Výpisu z účtu za obdobie od 20.4.1998 do 7.10.2002. Výbery v hotovosti robila v uvedenom období pôvodná žalobkyňa a 1x žalovaná. Podľa informácie banky, podala žalovaná 7.10.2002 Poštovej banke žiadosť, aby bola pôvodná žalobkyňa ako prvá vkladateľka z vkladnej knižky vyčiarknutá. Žalovaná vedela, že ako druhá vkladateľka bola zapísaná ako disponent len z dôvodu, aby v prípade, že ju o to pôvodná žalobkyňa sama požiada, mohla vybrať peňažné prostriedky na účte, výslovne pre potreby pôvodnej žalobkyne. V roku 2008 došlo zo strany pôvodnej žalobkyne k strate dôvery k žalovanej a chcela sa presvedčiť, aký je stav na vkladnej knižke a akým spôsobom sa s vkladom disponovalo. Potom, ako jej Poštová banka listom oznámila, že výpis jej môže poskytnúť len k dátumu 7.10.2002 (dokedy bola prvou vkladateľkou), splnomocnila W. Š. zistením potrebných informácií. Poštová banka vyčiarknutie pôvodnej žalobkyne ako prvej vkladateľky odôvodnila žiadosťou žalovanej a Obchodnými podmienkami Poštovej banky pre vkladnú knižku. Z výpisu z Poštovej banky pôvodná žalobkyňa zistila, že k 7.10.2002 bol zostatok na predmetnej vkladnej knižke 184.928,- Sk. Pôvodná žalobkyňa viackrát žiadala žalovanú o vrátenie peňazí vo výške zostatku na vkladnej knižke; žalovaná vrátenie peňazí odmietala. 5. Z vykonaného dokazovania ďalej vyplynulo, že v júli 2008 sa pôvodná žalobkyňa dozvedela, že nemá možnosť viac disponovať so svojimi vlastnými peňažnými prostriedkami a teda, že týmito bez právneho dôvodu má možnosť disponovať len žalovaná (pôvodná žalobkyňa bola vyčiarknutá z pozície prvého vkladateľa a disponenta s peňažnými prostriedkami na predmetnej vkladnej knižke). Súd prvej inštancie sa v prvom rade zaoberal žalovanou namietaným premlčaním. Vychádzal z toho, že dvojročná subjektívna premlčacia doba začala plynúť v júli 2008, kedy si pôvodná žalobkyňa bola vedomá toho, že nemá možnosť disponovať so svojimi našetrenými peňažnými prostriedkami a premlčacia doba uplynula v júli 2010. Ďalej uviedol, že žalovaná tým, že vybrala peniaze z vkladnej knižky pôvodnej žalobkyne bez ňou udeleného súhlasu a pokynu, konala protiprávne a protiprávne bolo aj jej ďalšie konanie, keď si peniaze ponechala a minula ich pre svoju potrebu, čím získala neoprávnený majetkový prospech. Takto konala v období od 8.4.2003 do 31.1.2007. V nadväznosti na uvedené dospel s poukazom na § 100 ods. 1, § 107 ods. 1, § 107 ods. 2 Obč. zák. k záveru, že pôvodnou žalobkyňou uplatnený nárok premlčaný nie je. 6. Súd prvej inštancie mal ďalej za preukázané, že medzi pôvodnou žalobkyňou a jej manželom a žalovanou a jej rodinou bol dlhodobo pekný vzťah, čomu nepochybne nasvedčovalo i rozhodnutie pôvodnej žalobkyne a jej manžela darovať dcére žalovanej byt, v ktorom bývali. Od 11.3.2008, kedy sa pôvodná žalobkyňa dozvedela, že v katastri nehnuteľností nie je zapísané jej právo doživotného užívania darovaného bytu, tak ako si to želala, stratila voči žalovanej dôveru a aj v tejto súvislosti sa chcela presvedčiť, aký je stav na predmetnej vkladnej knižke a vôbec ako sa s ňou disponovalo. Z vyrozumenia Poštovej banky, a.s. sa dozvedela, že bola zbavená práva disponovať s vkladnou knižkou. Žalovaná však tvrdila, že k zrušeniu práva pôvodnej žalobkyne disponovať s predmetnou vkladnou knižkou došlo v peňažnom ústave - Poštovej banke, a.s. za účasti ich oboch, keď sa pôvodná žalobkyňa podľa tvrdenia žalovanej mala vyjadriť, že je stará, a že do banky by nechodila. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že neuveril žalovanej, že pôvodná žalobkyňa sa vzdala práva prvého disponenta s predmetnou vkladnou knižkou vedenou v Poštovej banke, a.s. Vyhodnotil, že to bola žalovaná, ktorá sa rozhodla pôvodnú žalobkyňu pozície prvého vkladateľa s predmetnou vkladnou knižkou zbaviť. Urobila tak sama a na základe svojho vlastného rozhodnutia, keď o tomto jej kroku nemal vedomosť ani jej manžel. Túto skutočnosť mal súd prvej inštancie preukázanú výpoveďou svedka W. K., ktorý uviedol, že žalovaná nebola jediný disponent predmetnej vkladnej knižky. Ďalej vychádzal z toho, že aj výber hotovosti, sumy 184.828,- Sk z Poštovej banky, a.s. 8.4.2003 urobila žalovaná na základe vlastnej vôle a svojho rozhodnutia bez vedomia, súhlasu a prítomnosti pôvodnej žalobkyne, ktorej prítomnosť bola logicky zbytočná, keďže žalovaná ju 7.10.2002 zbavila práva a možnosti nakladať so svojimi peňažnými prostriedkami. Podľa názoru súdu prvej inštancie z vkladnej knižky vybratú sumu 184.828,- Sk žalovaná použila pre vlastnú potrebu a potreby svojej rodiny. Mal za to, že nevieryhodne, až absurdne vyznelo tvrdenie žalovanej, že niekde na medziposchodí s manželom odovzdali pôvodnej žalobkyni sumu 34.828,- Sk. Rovnako súd prvej inštancie neuveril ani tvrdeniam žalovanej, že 150.000,- Sk uložila v Istrobanke, a.s. preto, aby sa peniaze pôvodnej žalobkyne výhodne zúročili. Stotožnil sa s tvrdením pôvodnej žalobkyne, že tieto peniaze si žalovaná uložila v Istrobanke, a.s. opäť pre seba. Vklad vo výške 100.000,- Sk, ktorý sa zvýšil s úrokmi na 101.158,50,- Sk žalovaná vybrala a vkladnú knižku zrušila. Súd prvej inštancie neuveril ani tvrdeniu žalovanej, že peniaze použila ako pôžičku od pôvodnej žalobkyne na kúpu auta; v konaní nebolo preukázané, že žalobkyňa súhlasila s použitím jej peňažných prostriedkov ako pôžičky na kúpu auta žalovanej. V tejto súvislosti vychádzal z toho, že žalovaná si tieto peniaze z vkladnej knižky, vedenej v Istrobanke, a.s. jednoducho vybrala a použila ich na účel, na aký uvážila. To, že si žalovaná založila účet, na ktorý údajne splácala poskytnutú pôžičku, a kde sa našetrila suma 133.081,70,- Sk, ktorej súčasťou bola aj suma 50.000,- Sk, bola podľa názoru súdu prvej inštancie snahou o zneprehľadnenie jej dispozície s peňažnými prostriedkami pôvodnej žalobkyne, keď potom, ako účet dosiahol sumu 133.081,70,- Sk (po tom ako žalovaná vybrala sumu 5.000,- Sk), tento zrušila a sumu 127.886,70,- Sk previedla na ďalšiu vkladnú knižku opäť na svoje meno. 7. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že nakoľko bolo na žalovanej, aby preukázala, že sa na úkor pôvodnej žalobkyne bezdôvodne neobohatila, skúmal na aký účel žalovaná použila predmetné peňažné prostriedky. Predovšetkým, ako už bolo vyššie uvedené, neuveril žalovanej, že zo sumy 184.828,- Sk dala pôvodnej žalobkyni sumu 34.828,- Sk. Naopak za vieryhodné a logické považoval tvrdenie pôvodnej žalobkyne, že keďže bola zbavená pozície prvého vkladateľa, jej účasť v Poštovej banke, a.s. pri výbere sumy 184.828,- Sk bola úplne zbytočná. Tvrdenie žalovanej, že jej suma 34.000,- Sk bola odovzdaná niekde na medziposchodí banky, považoval až za absurdné. K sume 150.000,- Sk uviedol, že žalovaná tvrdila, že sumu 5.000,-Sk použila na zaplatenie UPC a výlet. Ani tomuto tvrdeniu žalovanej neuveril; tvrdenie žalovaná nepreukázala. Naopak, pôvodná žalobkyňa predložila zmluvu s UPC, z ktorej mal súd prvej inštancie možnosť vidieť, že UPC prípojka bola zriadená 6.12.2000 a to za sumu súčtom 1.190,- Sk. Výber peňazí z vkladnej knižky na tento účel nebol dôvodný. Neuznal ani, že sumu 55.410,- Sk, ktorá sa použila na výmenu plastových okien, bola takto použitá pre potreby pôvodnej žalobkyne. Jednak, predloženou faktúrou pôvodná žalobkyňa preukázala, že za výmenu okien sa zaplatila suma 53.419,- Sk. A potom súd prvej inštancie, napriek podpisu pôvodnej žalobkyne na objednávke plastových okien, neuznal, že tieto finančné prostriedky boli vynaložené na jej potreby. Podpis pôvodnej žalobkyne na objednávke považoval len za súhlas užívateľky bytu s výmenou okien. Ďalej považoval za úplne samozrejmé a v súlade s dobrými mravmi, že potom, čo pôvodná žalobkyňa darovala dcére žalovanej byt obrovskej hodnoty, aspoň také investície, ako výmena okien a prerobenie kuchyne, budú obdarovaná, alebo jej rodičia financovať sami. Dôvodil tým, že sa jednalo o zhodnotenie a zveľadenie bytu ich dcéry, ktorý má hodnotu, na ktorú priemerný Slovák nezarobí ani za niekoľko životov. Ďalej uviedol, že aj tvrdenie žalovanej, že údajne pôvodná žalobkyňa videla u susedy nové okná a kuchyňu, tak sa rozhodla dať si ich spraviť tiež, zostalo len v rovine tvrdenia žalovanej. Iný pohľad na tento žalovanou tvrdený výdavok by súd prvej inštancie nepovažoval za správny, keď rozhodnutie súdu musí byť nielen zákonné, ale aj spravodlivé. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že v zásade obdobne hodnotil aj žalovanou tvrdené výdavky na prerobenie kuchyne, zasklenie lodžie a koberec a za nepreukázaný považoval aj žalovanou tvrdený výber na UPC. Všetky peňažné transakcie žalovanej ako výber peňazí z vkladnej knižky v Poľnobanke a ich uloženie na ďalšie dve vkladné knižky v Istrobanke, a.s., ich následné zrušenie, zriadenie účtu žalovanej, a ďalší prevod peňazí na ďalšiu vkladnú knižku mal len za snahu žalovanej zneprehľadniť celkovú finančnú situáciu. V kontexte vykonaného dokazovania už vôbec neuveril tvrdeniam žalovanej, že pôvodnej žalobkyni pôžičku poskytnutú na kúpu auta splácala v hotovosti. Aj za predpokladu, že žalovaná použila peňažné prostriedky pre potreby pôvodnej žalobkyne, túto svoju obranu tzn. kedy, v akej sume a na aký účel sa peniaze pôvodnej žalobkyne použili a spotrebovali relevantným spôsobom nepreukázala. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že úlohou žalovanej bolo jediné, a to spravovať peniaze pôvodnej žalobkyne, ktoré si našetrila na čas, keď bude stará a nemohúca, a vtedy chcela, aby jej ich žalovaná vyberala podľa jej pokynov. Nie, aby žalovaná zrušila právo pôvodnej žalobkyne nakladať s predmetnou vkladnou knižkou a s peniazmi sama disponovala tak, ako to urobila. Napokon upriamil pozornosť na to, že napriek získaniu daru veľkej hodnoty (bytu manželov H.Ö.R.), neposkytla pomoc, oporu a podporu pôvodnej žalobkyni práve v období, keď ju najviac potrebovala, ktorá z dôvodu vysokého veku (80 rokov) a nepochybného výrazného úbytku síl bola odkázaná na pomoc iných ľudí, susedov a známych, alebo bývalých spolupracovníkov. Ďalej považoval za potrebné dodať, že dôvodná nie je ani obrana žalovanej o duplicite pri ustálení žalovanej istiny, keď je potrebné rozlišovať medzi úrokmi a úrokmi z omeškania. Pôvodne uplatnená suma 6.138,49 eura sa zvýšila o sumu 314,28 eura, t.j. o 9.468,- Sk, ktoré žalovaná vybrala z účtu 14.1.2003, ako to vyplýva z dokladu z Poštovej banky, a.s. na sumu 6.452,77 eura, potom o 58,35 eura a následne sa znížila o 836,52 eura, ktoré žalovaná 14.2.2011 žalobkyni vrátila, na sumu 5.616,25 eura. Žalovaná je preto povinná žalobcovi vrátiť sumu 5.674,60 eura (6.138,49 + 314,28 + 58,35 - 836,52 eura). 8. Súd prvej inštancie záverom zhrnul, že žalovaná nepreukázala, že 5.674,60 eura, ktoré bez vedomia a súhlasu pôvodnej žalobkyne vybrala z jej vkladnej knižky, vedenej v Poštovej banke, a.s., odovzdala pôvodnej žalobkyni alebo že jej ich vrátila alebo že tieto použila pre jej potreby. S poukazom na § 451 ods. 1, § 451 ods. 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1, § 458 ods. 2 Obč. zák. posúdil konanie žalovanej ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Vyslovil, že ponechaním si týchto finančných prostriedkov pre vlastnú potrebu sa žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor pôvodnej žalobkyne, a preto je povinná získané bezdôvodné obohatenie pôvodnej žalobkyni, v súčasnosti jej dedičovi - žalobcovi vydať. Súd prvej inštancie dodal, že iné rozhodnutie o predmete sporu by nebolo ani v súlade s dobrými mravmi. Ďalej s poukazom na § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. uviedol, že žalovaná sa s plnením peňažného dlhu dostala do omeškania, preto mal žalobca právo aj na zaplatenie úrokov z omeškania, zo sumy 6.138,49 eura vo výške 8,25 % od 7.10.2002 do 14.1.2003, zo sumy 6.452,77 eura vo výške 13 % (úroky 314,28 eura), od 14.1.2003 do 31.12.2003, zo sumy 6.511,12 eura, vo výške 12 % (od 31.12.2003 pripísaný úrok 58,35 eura), od 31.12.2003 do 14.2.2011, a zo sumy 5.674,60 eura vo výške 9 % od 14.2.2011 do zaplatenia (14.2.2011 žalovaná vrátila pôvodnej žalobkyni sumu 836,52 eura). Rozhodol, že o trovách konania i o trovách štátu rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 9. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie s odôvodnením, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že žalobca jednak jasne neoznačil, ktorým z daných zákonných spôsobov došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovanej, ani to nepreukázal a nedokázal majetkový prospech žalovanej na úkor žalujúcej strany. 10. Žalovaná zdôraznila nepochybnú skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa nebola nijako obmedzená v spôsobilosti na právne úkony a potom, čo v Poštovej banke, a.s. zriadila 20.4.1998 vkladnú knižku e. č. XXXXXXX s číslom vkladového účtu XXXXXXXX/XXXX jej dňa 27.1.2001, na základe vlastného a slobodného rozhodnutia, dobrovoľne zverila spravovanie svojich peňažných prostriedkov. Tým prejavila nielen svoju vôľu, ale aj dôveru voči nej. Týmto prejavom vôle pôvodná žalobkyňa deklarovala svoj záujem o to, aby za ňu, resp. spolu s ňou a v jej prospech disponovala s jej peňažnými prostriedkami. Tento prejav dôvery prijala a úkony, ktoré na základe zverenej dispozície vykonávala, realizovala výlučne dobromyseľne, na základe pokynov a súhlasu pôvodnej žalobkyne a výlučne v jej prospech. 11. Upriamila pozornosť na to, že jeden z písomných dôkazov, predložených pôvodnou žalobkyňou, a to objednávku a faktúru za dodávku a montáž plastových okien v byte, ktorý pôvodná žalobkyňa užívala výlučne sama až do svojej smrti dňa 10.5.2013, súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že podpis pôvodnej žalobkyne na oboch písomných dokladoch považuje iba za jej súhlas s vykonaním prác na oknách v byte, ktorý užívala. Takémuto zdôvodneniu však podľa nej chýba logika. Ak by totiž majiteľka bytu, ktorou bola jej dcéra a ktorá byt nadobudla ako maloletá darovaním od pôvodnej žalobkyne a jej manžela v roku 2000, chcela uskutočniť výmenu okien, či inú rekonštrukciu bytu, nepotrebovala by na to súhlas užívateľky bytu. Navyše, podpisom objednávky a faktúry sa neudeľuje súhlas so zámerom objednávateľa prác, ale podpis predstavuje potvrdenie záväzného úmyslu samotného objednávateľa, že pre seba, vo svojom mene žiada o zhotovenie diela, dodanie služieb a pod. V tejto časti mala za to, že súd prvej inštancie jednoznačne nesprávne posúdil dôkaz zásadného významu pre toto konanie. V súdnom konaní viackrát poukázala na tento jednoznačný dôkaz, že pôvodná žalobkyňa, ak objednala dodávku (čo je vzhľadom na jej podpisy nespochybniteľné) musela vedieť, z čoho zaplatí úhradu za dodávku a montáž plastových okien, ktoré si sama objednala a minimálne v tom čase sa musela presvedčiť o stave svojich finančných prostriedkov. Pôvodná žalobkyňa potvrdila, že prevzala od žalovanej peniaze na úhradu za dodávku a montáž okien, ale údajne nevedela, že na túto úhradu boli použité jej peniaze. Bola názoru, že tomu, že nevedela o koho peniaze sa jedná, pri čiastke vyše 50.000,- Sk, a ani sa o pôvod peňazí nezaujímala, neuverí nikto so zdravým úsudkom. Uvedené považovala za kľúčový dôkaz, že pôvodná žalobkyňa nehovorila v celom konaní pravdu, pokiaľ popierala svoju vedomosť o akejkoľvek manipulácii s jej peniazmi. Minimálne pri tejto platbe (teda v roku 2006) sa preukázateľne musela dozvedieť o stave svojich peňazí na vkladnej knižke. Keďže k tomuto oboznámeniu došlo v roku 2006, žalovaná zastáva názor, že ak bola pôvodná žalobkyňa presvedčená o bezdôvodnom obohatení žalovanou, mohla si už vtedy uplatniť právo na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia. Názor súdu prvej inštancie, že považuje za úplne samozrejmé a v súlade s dobrými mravmi, že potom, čo pôvodná žalobkyňa darovala dcére žalovanej byt obrovskej hodnoty, si aspoň také investície, ako výmena okien a prerobenie kuchyne, obdarovaná alebo jej rodičia budú financovať sami, je podľa nej ako argument na zdôvodnenie napadnutého rozsudku v tomto konaní neopodstatnený. 12. Žalovaná ďalej namietala, že súd prvej inštancie sa v konaní, ani v odôvodnení napadnutého rozsudku, nijako nevysporiadal so skutočnosťou, že svedkom za stranu žalobcov bol súčasný žalobca, ktorý do konania vstúpil po pôvodnej žalobkyni, pričom tým sa stal zároveň zainteresovaným na výsledku súdneho konania. Počas konania poukázala na skutočnosť, že žalobca v čase, keď vystupoval a bol vypočutý ako svedok, bol jediným závetným dedičom pôvodnej žalobkyne, o čom mal vedomosť a napriek tomu to súdu prvej inštancie pred jeho vypočutím ako svedka neoznámil. 13. Súdu prvej inštancie ďalej vytýkala, že nevykonal riadne všetky dôkazy, ktoré navrhovala, konkrétne výsluch svedkyne K. K., jej dcéry. Súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku tiež vytýkala, že podrobne a prehľadne neodôvodnil, na základe čoho uveril tvrdeniam žalobcu a pôvodnej žalobkyne, keď výpovede pôvodnej žalobkyne obsahujú viaceré protirečenia. Napríklad pôvodná žalobkyňa najskôr tvrdila, že rekonštrukciu okien v byte, v ktorom bývala, nechcela a teda nemá ani žiadne doklady o jej vykonaní a neskôr sama doložila vlastnoručne podpísanú objednávku a faktúru na plastové okná. Pôvodná žalobkyňa ďalej uviedla, že zostala absolútne bez prostriedkov a vzápätí tvrdila, že UPC si uhrádzala z vlastných úspor (čo nepreukázala). Ďalej podľa žaloby sa pôvodná žalobkyňa nemala dôvod od roku 2002 zaujímať o svoje úspory na vkladnej knižke, nakoľko údajne žila skromne, pričom ako na pojednávaniach žalovaná uviedla, pôvodná žalobkyňa sama pred uvedeným rokom vybrala z vkladnej knižky sumu v celkovej výške 2.852,29 eura (85.928,- Sk) bez akéhokoľvek preukázateľného účelu použitia. Žalobca počas pojednávania konaného 6.5.2014 uviedol, že 80.000,- Sk bolo vybraných na pohreb manžela pôvodnej žalobkyne. V tomto prípade sa hovorilo o vyššie spomenutej sume 2.852,29 eura (85.928,- Sk), ktorú pôvodná žalobkyňa vybrala v období od 25.1.2000 do 14.1.2002. Manžel pôvodnej žalobkyne zomrel 21.12.2001, takže iba jeden výber z piatich, suma 201,25 eura (6.063,- Sk), mohol byť použitý na jeho pohreb, nakoľko ostatné štyri výbery sa uskutočnili za jeho života. Ďalej mala za to, že žalobca nepredložil v konaní iné dôkazy, než svoje domnienky a ústne tvrdenia. Žalovaná pritom pri narábaní s peňažnými prostriedkami pôvodnej žalobkyne postupovala na základe jej ústnych pokynov a na základe ústnych dohôd s ňou, pri ktorých žalobca nebol prítomný, ani o nich v rozhodnom čase nemohol vedieť. Skutočnosť, že pôvodná žalobkyňa neskôr (pod možným vplyvom prípadnej manipulácie z tretej strany) poprela podiel svojho rozhodovania na uskutočňovaných finančných transakciách, ponechala žalovanú v nevýhode, nakoľko ústne pokyny sa spätne ťažko preukazujú. Opätovne však zdôraznila, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a ak je výsledkom dokazovania stav „tvrdenie proti tvrdeniu“, je nevyhnutné, aby súd riadne odôvodnil, tvrdeniam ktorej zo strán pripisuje pravdivosť. 14. Vyslovila názor, že sa súd prvej inštancie priklonil na stranu žalobcu na základe antipatií voči nej a jej rodine, ktoré však nemajú žiadny právny základ a z právneho hľadiska je neprípustné, aby boli podkladom rozhodovania. Rodinní príslušníci žalovanej nie sú stranou tohto sporu, tieto vyjadrenia súdu prvej inštancie sú nielen právne irelevantné, ale aj zbytočne emotívne. 15. Napadnutý rozsudok považovala žalovaná za nevykonateľný, nakoľko podľa tohto rozsudku by mala zaplatiť žalobcovi sumu 5.674,60 eura s úrokom z omeškania zo sumy 6.138,49 eura vo výške 8,25 % od 7.10.2002 do 14.1.2003, zo sumy 6.452,77 eura vo výške 13 % od 14.1.2003 do 31.12.2003, zo sumy 6.511,12 eura vo výške 12 % od 31.12.2003 do 14.2.2011, a zo sumy 5.674,60 eura vo výške 9 % od 14.2.2011 do zaplatenia, to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z dátumov, ktoré stanovujú obdobie povinnosti vyplatiť úroky vyplýva, že napadnutý rozsudok je nevykonateľný, lebo stanovuje na ten istý deň povinnosť úhrady z rôznej výšky istiny a v rôznej výške úrokovej sadzby. 16. Ďalej súdu prvej inštancie vytkla, že sa dostatočne nevysporiadal s námietkou premlčania uplatnenej pohľadávky, keď sa obmedzil len na konštatovanie, že: „žalovaná tým, že vybrala peniaze z vkladnej knižky žalobkyne bez žalobkyňou udeleného súhlasu a pokynu, konala protiprávne a protiprávne bolo aj jej ďalšie konanie, keď si peniaze ponechala a minula ich pre svoju potrebu, čím získala neoprávnený majetkový prospech. Takto konala v období od 8.4.2003 do 31.1.2007. Žalobkyňou uplatnený nárok takto nepochybne premlčaný nie je.“ S ohľadom na uvedené vyslovila, že nie je zrejmé, na základe čoho súd prvej inštancie dospel k záverom, že žalovaná konala v období od 8.4.2003 do 31.1.2007 bez súhlasu pôvodnej žalobkyne protiprávne a že si ponechala peniaze a minula ich pre svoju potrebu (pričom napr. v roku 2006 sa peniaze pôvodnej žalobkyne použili na úhradu ňou objednanej dodávky a montáže plastových okien). 17. Nesúhlasila s priznaním úrokov, o ktoré žalobkyňa rozšírila žalobu (pripustená uznesením č. k. 9C/110/2010-356, zo dňa 18.4.2013), keď súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol len, že nie je dôvodná jej obrana o duplicite uplatneného úroku, nakoľko je potrebné rozlišovať medzi úrokmi a úrokmi z omeškania. 18. Namietala aj proti hodnoteniu výpovede svedka W. K., jej manžela, z ktorej súd prvej inštancie vyvodil, že ani svedok nevedel o tom, že žalovaná uskutočnila výber z pôvodnej vkladnej knižky Poštovej banky, a.s. v sume 184.828,- Sk, na základe čoho mal za preukázané, že „výber hotovosti, sumy 184.828,- Sk z Poštovej banky, a.s. dňa 8.4.2003 urobila len žalovaná na základe vlastnej vôle a svojho rozhodnutia bez vedomia, súhlasu a prítomnosti pôvodnej žalobkyne, ktorej prítomnosť bola logicky zbytočná. Uviedla, že toto konštatovanie urobil súd prvej inštancie napriek tomu, že svedok výslovne povedal, že peniaze z Poštovej banky, a.s. vyberali všetci traja (t.zn. pôvodná žalobkyňa, žalovaná a on), všetci traja chceli ísť aj do Istrobanky, a.s. Pôvodná žalobkyňa sa však rozhodla, že s nimi nepôjde, poverila ich dať sumu 150.000,- Sk na vkladnú knižku v Istrobanke, a.s., a sumu 34.828,- Sk si jednoducho ponechala a povedala, že je zvyknutá mať peniaze doma. Za „preukázané“ teda mal súd prvej inštancie len to, čo je vytrhnuté z kontextu celej výpovede, z ktorej je zrejmé, že svedok sa v určitých podrobnostiach, týkajúcich sa financií, plne spoliehal na svoju manželku. Dodala, že ak súd prvej inštancie uvádza, že neuveril tvrdeniu žalovanej o dôvodoch presúvania peňazí, ktoré boli uložené na vkladnej knižke Poštovej banky, a.s., má na takýto názor právo, ale pokiaľ to odôvodňuje iba tým, že ide o postup žalovanej, ktorý považuje minimálne za neprirodzený, tak tu prezentuje iba vlastnú úvahu a nepredkladá žiadne argumenty. Žalovaná, ako bolo poukazované v celom konaní, jednoznačne a logicky zdôvodnila, prečo sa v danej dobe presúvali finančné prostriedky medzi vkladnými knižkami (zvýhodnené úročenie vkladu). Vyslovila názor, že súd prvej inštancie nemohol mať v danej veci nič preukázané, ale iba si osvojil názor jednej zo strán sporu na základe svojej úvahy. 19. Žalovaná nepovažovala za odôvodnené ani spochybnenie použitia sumy 5.000,- Sk na UPC s tým, že strana pôvodnej žalobkyne preukázala zmluvu s UPC z 6.12.2000, že prípojka UPC bola zriadená za sumu súčtom 1.190,- Sk; sama pôvodná žalobkyňa pritom vo svojej výpovedi z 10.2.2011 uviedla, že za UPC zaplatila sumu 6.000,- Sk. Zdôraznila, že v konaní neuvádzala, že sumu 5.000,- Sk použila na zriadenie UPC, ale na ročnú úhradu za užívanie UPC. Súd prvej inštancie v tomto prípade nesprávne posúdil výdavky za zriadenie prípojky UPC, hoci v skutočnosti išlo o pravidelnú úhradu za používanie UPC. Na základe toho vyslovila podozrenie, že pri rozhodovaní veci a zdôvodnení napadnutého rozsudku uvažoval súd prvej inštancie účelovo. 20. Ďalej upriamila pozornosť na zdôvodnenie napadnutého rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie opakovane zdôrazňoval, že vďaka pôvodnej žalobkyni a jej nebohému manželovi, má žalovaná vyriešenú bytovú otázku svojej dcéry. Uvedené podľa jej názoru svedčí o minimálne neobjektívnom, ale skôr o účelovom posudzovaní tejto časti sporu. Dcéra žalovanej nie je, ani nebola stranou tohto sporu, je svojprávna a nijako neovplyvnila konanie svojej matky pri nakladaní s finančnými prostriedkami na vkladnej knižke. 21. Záverom uviedla, že odmieta názor súdu prvej inštancie, že pri narábaní s peniazmi pôvodnej žalobkyne konala od roku 2002 s úmyslom sa bezdôvodne obohatiť. Zároveň odmietla tvrdenie pôvodnej žalobkyne, že o zrušení jej postavenia prvého vkladateľa, prevodoch peňazí na iné vkladné knižky, pôžičke na kúpu auta a použití peňazí pre jej potreby nemala žiadne vedomosti. Naopak tvrdila, že peniaze pôvodnej žalobkyne boli použité výlučne na potreby pôvodnej žalobkyne podľa jej požiadaviek a s jej súhlasom. 22. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Odvolanie žalovanej považoval za nedôvodné, pretože dôvody uvádzané v odvolaní, boli žalovanou opakovane tvrdené a uplatňované aj v priebehu konania na súde prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa s nimi dostatočne vysporiadal, čo podrobne popísal v odôvodnení napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti poznamenal, že sa stotožnil s vyslovenými skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci vo všetkých relevantných otázkach, vrátane inštitútu bezdôvodného obohatenia, nepremlčania nároku žalobcu, ako aj výpočtu istiny a príslušenstva pohľadávky žalobcu. Mal za to, že odvolanie je plné jednostranných a subjektívnych tvrdení, ktorými sa žalovaná pomocou svojho právneho zástupcu neúspešne bránila už v priebehu celého prvoinštančného konania. 23. Žalobca považoval námietky žalovanej týkajúce sa zisteného skutkového stavu za irelevantné. Mal za nesporné, že žalovaná nevedela preukázať (s výnimkou 836,52 eura, ktoré zaplatila/vrátila žalobkyni až 14.2.2011 v priebehu súdneho konania), že by pôvodnej žalobkyni sumu 184.928,- Sk (t.j. 6.138,49 eura, ktorú vybrala z vkladnej knižky bez vedomia a súhlasu žalobkyne dňa 8.4.2003, a tiež sumu 9.468,- Sk, ktorú takisto vybrala z vkladnej knižky bez vedomia a súhlasu pôvodnej žalobkyne dňa 14.1.2003) v celom rozsahu vrátila. Je teda zrejmé, že manipuláciou s týmito prostriedkami, ich neustálym prekladaním z účtu na účet malo dôjsť k zastretiu toho, že žalovaná protiprávne a vo svoj prospech s peniazmi nakladala. Upozornil, že žalovaná (za predpokladu, že trvá na svojich tvrdeniach) musí preukázať, či konala v súlade s účelom, pre ktorý jej bolo udelené dispozičné právo ku vkladnej knižke a peniazom na nej uložených; uvedené sa vzťahuje aj na dôkazné bremeno, či pôvodná žalobkyňa požičala žalovanej peniaze. V prípade, že žalovaná disponovala s peniazmi pôvodnej žalobkyne ako príkazcu, je na žalovanej ako príkazníkovi, aby preukázala, že jednala v súlade s udelenými pokynmi pôvodnej žalobkyne, a tiež, že nejednala v rozpore s účelom, za ktorým jej bolo dispozičné právo ako 2. disponenta udelené. Podotkol, že žalovaná však nijakým spôsobom nepreukázala, že uvedené peňažné prostriedky použila pre potreby pôvodnej žalobkyne, alebo že by jej peniaze vrátila. Práve naopak, súdu prvej inštancie boli predložené dôkazy o čerpaní žalovanej z vkladnej knižky. Preukázalo sa, že žalovaná úmyselne konala tak, aby zbavila pôvodnú žalobkyňu možnosti nakladania s peniazmi, ktoré boli vložené na vkladnej knižke, a aby tak mohla s peniazmi pôvodnej žalobkyne nakladať pre svoju potrebu a podľa svojej ľubovôle. 24. O odvolaní žalovanej proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 25. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné len čiastočne. Rozsudok verejne vyhlásil 27.4.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 26. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 5.674,60 eura (t.j. v časti uloženia povinnosti zaplatiť žalovanú istinu) potvrdil pre jeho vecnú správnosť, pričom sa stotožňuje aj s odôvodnením tejto časti napadnutého rozsudku a poukazuje na toto odôvodnenie ( § 387 ods. 1 a 2 C.s.p.). 27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žalobného návrhu na priznanie istiny bezdôvodného obohatenia. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 451 ods. 1 a ods. 2, § 456, § 458 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil a dôvody, ktoré ho viedli k uloženiu povinnosti žalovanej aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal so skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 28. Odvolací súd nezistil žiadne podstatné vyjadrenie žalovanej k návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi, s ktorým by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nevysporiadal; v odôvodnení napadnutého rozsudku sa totiž vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami žalovanej, následne uvedenými aj v odvolaní. 29. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie sa odvolací súd zaoberal ako prvým tvrdením žalovanej, že súd prvej inštancie sa dostatočne nevysporiadal s jej námietkou premlčania, keďže nevysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že sa na úkor pôvodnej žalobkyne úmyselne bezdôvodne obohatila. 30. K tejto námietke odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, že úmysel žalovanej bezdôvodne sa obohatiť na úkor pôvodnej žalobkyne videl v tom, že peniaze z vkladnej knižky pôvodnej žalobkyne vybrala bez jej pokynu a súhlasu a protiprávnym bolo aj jej ďalšie konanie, keď si peniaze ponechala a minula ich pre svoju potrebu. 31. S ohľadom na skutkové zistenia súdu prvého stupňa v konaní a ich hodnotenie, s ktorými sa odvolací súd oboznámil zo spisu, nemožno ani podľa odvolacieho súdu uvažovať o dobrej viere žalovanej pri výbere peňazí, vložených na vkladnú knižku pôvodnej žalobkyne. V dobrej viere totiž nemôže byť osoba, ktorá má vedomosť o tom, že si privlastňuje majetok, patriaci inému. Právna teória vychádzajúca z ustanovení § 15 a 16 Trestného zákona, ktorý sa pri vymedzovaní pojmu a podstaty úmyselného konania uplatňuje aj pri občianskoprávnych vzťahoch, pri úmyselnom konaní i konaní z nedbanlivosti považuje za rozhodujúci znak úmyslu predchádzajúcu vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil, o tom, že svojím konaním získava (úmysel priamy) alebo môže získať (úmysel nepriamy) hodnoty, ktoré mu nepatria. 32. K námietke, že žalobca neuviedol právne posúdenie konania žalovanej, odvolací súd uvádza, že v súdnom konaní nie je významné, ako žalobca (sporové strany) kvalifikuje skutok, od ktorého odvodzuje uplatňovaný nárok po právnej stránke. Právna kvalifikácia žalobou uplatneného nároku je výhradne vecou súdu a nie je rozhodujúce, ako tvrdené skutočnosti kvalifikuje sporová strana, resp. že v žalobe a v konaní jasne neuvedie jeho právne odôvodnenie. Preto nebolo potrebné, aby pôvodná žalobkyňa v žalobe výslovne uviedla, z ktorej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia podľa § 451 ods. 2 Obč. zák. si uplatňuje svoj nárok, ale to, ako ňou preukázané skutočnosti vyhodnotil súd prvej inštancie. 33. Žalovaná v odôvodnení vyjadrila nesúhlas so skutkovými závermi súdu prvej inštancie o okolnostiach, týkajúcich sa výmeny okien v byte, ktorý užívala pôvodná žalobkyňa, s hodnotením tvrdení žalobcu a pôvodnej žalobkyne a výpoveď žalobcu v konaní ako svedka označila za nedôveryhodnú s ohľadom na to, že bol závetným dedičom pôvodnej žalobkyne. K týmto námietkam žalovanej odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 191 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno usudzovať - ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov ustanovenej v § 191 ods. 1 C.s.p. - len pre spôsob, ako súd hodnotenie vykonal. Ak súdu v tomto smere nemožno vytknúť žiadne pochybenie, potom nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi, napríklad namietať, že súd mal uveriť inému svedkovi, že z vykonaných dôkazov vyplýva iné skutkové zistenie, a pod. To znamená, že hodnotenie dôkazov, a teda ani skutkové zistenie ako jeho výsledok, z iných než z vyššie uvedených dôvodov nemožno odvolaním úspešne napadnúť. 34. Odvolací súd nezistil žiaden logický rozpor, ktorého by sa súd prvej inštancie dopustil, pričom ani samotná žalovaná neupresnila, konkrétne v čom má byť postup súdu pri hodnotení dôkazov nesprávny a rozporný s ustanovením § 191 ods. 1 C.s.p. Za tejto situácie teda v tomto smere nemožno súdu prvej inštancie vytknúť žiadne pochybenie a nie je tu daný odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. 35. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní v podstatnej časti vtedy, ak sa týka skutočností, ktoré boli významné pre skutkový záver o veci a tým aj pre posúdenie veci z hľadiska hmotného (poprípade i procesného) práva. V danej veci však skutkové závery súdu prvej inštancie o tom, že žalovaná bez vedomia pôvodnej žalobkyne (a teda bez jej súhlasu) požiadala 7.10.2002 banku, aby vyznačila, že pôvodná žalobkyňa už nebude disponovať s vkladnou knižkou (č.l. 324 spisu - kópia žiadosti o vyčiarknutie pôvodnej žalobkyne ako disponenta vyhotovená bankou), že na tejto knižke bolo ako vklad pôvodnej žalobkyne k tomuto dňa zapísaných 184.928,- Sk (vkladná knižka založená v prílohovej obálke č.l. 355), že pôvodná žalobkyňa sa dozvedela o tom, že nie je disponentom s vkladmi uloženými na predmetnej vkladnej knižke z oznámenia banky a výpisu v júli 2008 (napr. č.l. 11), že jedine žalovaná v období od 7.10.2002 do 19.3.2012 vykonala všetky výbery z vkladnej knižky a že žalovaná odmietla pôvodnej žalobkyni vydať sumu 184.929,- Sk s odôvodnením, že tieto peniaze boli spotrebované na potreby pôvodnej žalobkyne, sú dostatočne podložené podkladmi zaobstaranými v konaní a výpoveďami sporových strán a svedkov. Skutkové zistenia súd prvej inštancie správne podriadil pod ustanovenia § 451 ods. 1 a ods. 2, § 456 veta prvá, § 458 ods. 1 a ods. 2 Obč. zák. o bezdôvodnom obohatení a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj prislúchajúci právny záver, že žalovaná tým, že bez vedomia a súhlasu pôvodnej žalobkyne vybrala z Poštovej banky peniaze, ktoré na tento účet vložila pôvodná žalobkyňa a použila ich na vlastnú potrebu, sa bezdôvodne obohatila na úkor pôvodnej žalobkyne a je povinná vydať ich žalobcovi - dedičovi pôvodnej žalobkyne. 36. Súd prvej inštancie v odôvodnení podrobne popísal svoje úvahy pri hodnotení dôkazov, ktorým výpovediam sporových strán a svedkov uveril a ktorým nie a z akých dôvodov. Námietka žalovanej, že nemal veriť tvrdeniam pôvodnej žalobkyne o tom, že peniaze, ktoré vybrala z predmetnej vkladnej neboli použité na jej potreby podľa odvolacieho súdu neobstojí vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie v odôvodnení presvedčivo a logicky vysvetlil ako vyjadrenia sporových strán a svedkov posudzoval z hľadiska pravdivosti, pričom prihliadol na spôsob opisu skutkového deja a správanie sa sporových strán pri výsluchu a k poznatkom získaným hodnotením iných dôkazov, najmä pohybom na bankových účtoch žalovanej a jej dcéry, ktorými žalovaná vysvetľovala nakladanie s peniazmi vybranými z predmetnej vkladnej knižky. 37. Na odvolanie žalovanej sa odvolací súd zaoberal aj priznanými úrokmi z omeškania s plnením peňažného dlhu. Námietka, že súd prvej inštancie stanovil povinnosť uhradiť žalobkyni za ten istý deň úrok z omeškania 1 krát a z rôznej výšky istiny a rôznej výšky úrokovej sadzby (za deň 14.1.2003 zo sumy 6.138,49 eura 8, 25 % a za tento deň aj zo sumy 6.452,77 eura 13 %, za 31.12.2003 a za 14.2.2011 tak isto 2 krát úrok z rôznych súm a rôznej výšky úroku) je dôvodná. Táto chyba, keď namiesto nasledujúceho dňa po skončení jednej úročenej doby bol uvedený posledný deň tejto doby, ak by bola jedinou pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania, by sa mohla považovať za zrejmú chybu či nesprávnosť. Oprava opravným uznesením však nie je namieste preto, že celé rozhodnutia o úrokoch o omeškania súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. najmä pre nesprávne právne posúdenie a nedostatočné odôvodnenie tejto časti rozhodnutia, ktoré bráni jeho preskúmaniu. 38. Žalovaná odvolanie proti rozhodnutiu o priznaní úrokov z omeškania odôvodnila tým, že pôvodná žalobkyňa sa pôvodne domáhala vydania 6.138,49 eura (184.928,- Sk), ktoré boli zapísané na vkladnej knižke k 7.10.2002 s úrokom z omeškania od 7.10.2002 do zaplatenia a zmeneným návrhom predloženým na pojednávaní 6.11.2012 sa okrem tejto sumy domáhala ďalšej sumy 314,20 eura (9.468,- Sk) a sumy 58,35 eura (1.757,- Sk), čo boli úroky z vkladu pripísané do vkladnej knižky bankou, ktoré v konečnom dôsledku po vybratí peňazí z vkladnej knižky odovzdala pôvodnej žalobkyni (žalovaná 14.2.2011 vydala pôvodnej žalobkyni 836,52 eura). K právnemu posúdeniu zopakovala prednes z pojednávania, ktoré sa konalo 6.11.2002, že podľa príslušnej judikatúry sa úroky z omeškania priznávajú vo výške platnej k prvému dňu omeškania. 39. Úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky (§ 121 ods. 3 Obč. zák.). Povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania je jedným z právnych následkov omeškania dlžníka s plnením peňažného dlhu/záväzku (§ 517 ods. 2 Obč. zák.) a spočíva v tom, že dlžník musí poskytnúť veriteľovi okrem vlastného plnenia (istiny) tiež stanovené percento z tej časti peňažného dlhu (záväzku), s ktorým je v omeškaní. V dôsledku omeškania dlžníka nevzniká medzi účastníkmi nový (ďalší) záväzkový vzťah, dochádza len k zmene v obsahu práv veriteľa a povinnosti dlžníka; vyjadrené inak, dochádza k zmene v obsahu záväzkového právneho vzťahu spočívajúceho v tom, že vedľa povinnosti splniť záväzok hlavný je dlžník povinný splniť tiež záväzok vedľajší (akcesorický). 40. Podľa § 563 Obč. zák. ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. 41. V danej veci pôvodná žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovanú viackrát osobne požiadala o vrátenie peňazí vo výške zostatku na vkladnej knižke k 7.10.2002, čo táto odmietla a preto ju požiadala písomne výzvou z 19.6.2009 o vrátenie 6.138,49 eura (184.928,- Sk) s úrokmi z omeškania 8,25 % od 7.10.2002, ktorú žalovaná prevzala 22.6.2009; výzvu pripojila k žalobe (č.l. 15-16). K zmene žaloby na pojednávaní 6.11.2012 (č.l. 351) neuviedla, kedy požiadala žalovanú o vydanie úrokov z jej vkladov pripísaných na vkladnej knižke 9.468,- Sk (314,28 eura) a vybraných žalovanou 14.1.2003 a o vydanie úrokov 1.494,- Sk (58,35 eura) z jej vkladov, pripísaných na vkladnú knižku 19.1.2004, resp. 1.757,- Sk uvádzaných vo výpise z predmetného účtu Poštovou bankou (č.l. 328), z ktorého súd prvej inštancie vychádzal. Rovnako ani súd prvej inštancie k splatnosti uvedených dvoch súm, predstavujúcich úrok z vkladu pôvodnej žalobkyne, zahrnutých do vymáhanej pohľadávky, nevykonal v konaní dokazovanie a v odôvodnení rozhodnutia k tejto otázke nič neuviedol. 42. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie v konaní, predloženej predmetnej vkladnej knižky vyplýva, že žalovaná bez súhlasu a vedomia pôvodnej žalobkyne pre vlastnú potrebu, podľa hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie, dňa 14.1.2003 vybrala z tejto knižky úrok 9.468,- Sk (314,28 eura), dňa 8.4.2003 istinu 184.824,- Sk (6.138,49 eura) a úrok 1.494,- Sk (58,35 eura), ktorý bol pripísaný pôvodnej žalobkyni za jej vklady 19.1.2004, vybrala z vkladnej knižky pri výbere už ňou vkladaných vkladov 20.7.2006. 43. Súd prvej inštancie správne vymáhanú pohľadávku posúdil podľa prislúchajúceho ustanovenia § 451 ods. 2 Obč. zák. ako majetkový prospech, ktorý žalovaná získala plnením bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho jej vznikla povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, keďže jej týmto vznikol peňažný dlh. K omeškaniu s plnením peňažného dlhu dochádza uplynutím lehoty splatnosti a právo veriteľa požadovať úroky z omeškania vzniká akonáhle dôjde k omeškaniu dlžníka, t.j. ak peňažný dlh nie je uhradený včas a riadne. Pre nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nie je stanovená jeho splatnosť právnym predpisom, jeho splatnosť teda nastáva prvého dňa potom, ako bol obohatený vyzvaný k plneniu. 44. S ohľadom na úpravu v ustanovení § 563 Obč. zák. žalovaná bola povinná vydať sumu 184.824,- Sk na výzvu pôvodnej žalobkyne, ktorú prevzala 22.6.2009 okamžite, jej splatnosť teda nastala 23.6.2009. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým žalovanej uložil povinnosť vydať žalobcovi požadovaných 5.674,60 eura ako ňou nasporené peniaze, ktoré vybrala z vkladnej knižky 8.4.2003 (v tento deň vybrala z knižky 6.138,49 eura, t.j. 184.928,- Sk), keďže sa o túto sumu obohatila, bola vyzvaná na jej vrátenie a splatnosť nastala 23.6.2009, bolo podložené dôkazmi predloženými v konaní a teda správne. 45. Správnosť rozhodnutia o povinnosti zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia pozostávajúceho z nasporenej sumy a úrokov z vkladov, ktoré súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, odvolací súd nemohol preskúmať. Pochybnosti odvolacieho súdu o jeho správnosti vyplývajú z toho, že žalovaná sa po prvý krát obohatila na úkor pôvodnej žalobkyne 14.1.2003, keď vybrala z vkladnej knižky úroky z vkladu vo výške 9.468,- Sk (314,28 eura), a o ich vrátenie požiadala zmenou žaloby na pojednávaní 6.11.2012, dňa 8.4.2003 o vklad 184.824,- Sk (6.138,49 eura) a úrok 1.494,- Sk (58,35 eura), ktorý bol pripísaný žalobkyni za jej vklady 19.1.2004, vybrala z knižky pri výbere už ňou vkladaných vkladov 20.7.2006 a o ich vrátenie požiadala žalovanú zmenou žaloby na pojednávaní 6.11.2012. Keďže povinnosť žalovanej vydať pôvodnej žalobkyni bezdôvodné obohatenie získané vybratím istiny z vkladnej knižky mohla vzniknúť najskôr po prevzatí listu Poštovej banky z 22.7.2008, nemohla jej byť uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania s plnením dlhu od 7.10.2002, to je nielen pred dňom splatnosti dlhu, ale aj pred jeho vznikom (vznikom bezdôvodného obohatenia). Rovnako súd prvej inštancie nemohol žalovanej uložiť povinnosť zaplatiť žalovanému úroky z omeškania za vybraté úroky z vkladov pôvodnej žalobkyne pred tým, ako bola žalovaná požiadaná pôvodnou žalobkyňou o jej vydanie, čo sa podľa obsahu spisu stalo na pojednávaní, ktoré sa vo veci konalo 6.11.2012. 46. Pochybnosti o správnosti rozhodnutia v časti úroku z omeškania vyplývajú aj z jeho porovnania s ustanovením § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, podľa ktorého výška úrokov platná k prvému dňu omeškania platí pre celú dobu omeškania dlžníka. 47. Súd prvej inštancie rozhodnutie o úrokoch z omeškania odôvodnil len zopakovaním výroku rozsudku. Odôvodneniu chýba predovšetkým jednoznačné uvedenie, kedy jednotlivé sumy, o ktoré sa žalovaná na úkor pôvodnej žalobkyne bezdôvodne obohatila, t.j. jej dlhy, nadobudli splatnosť a teda, kedy jej vznikla povinnosť zaplatiť žalobcovi okrem istiny aj úrok z omeškania. Samotný výrok je natoľko nejasný, že ani so znalosťou súdneho spisu odvolací súd nezistil, ako súd prvej inštancie pri tomto rozhodovaní postupoval. 48. Na uvedenom základe rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti priznaných úrokov z omeškania nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré by dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na relevantné právne a skutkovo súvisiace otázky s vyhodnotením omeškania žalovanej s vydaním bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie tým znemožnil stranám, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a nakoľko uvedený nedostatok nemožno napraviť ani v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný. Súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov ustáli skutkový stav potrebný pre svoje rozhodnutie o úrokoch z omeškania, ktoré bude vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu preskúmateľné, vysporiada sa s odvolacími námietkami žalovanej a po opätovnom rozhodnutí sporu svoje závery o skutkových zisteniach a právnom posúdení veci odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné. 49. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne o náhrade trov konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.). 50. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).