Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/38/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1410215742 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1410215742.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobkyne: H.U. F., Z.. XX.X.XXXX, B. T. XXX, B., zastúpená: JUDr. Tomáš Kozovský, advokát, Björnsonova 8, Bratislava, proti žalovanému: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26. septembra 2016 č.k. 22C 432/2010-159 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zrušil rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 10013/10 zo dňa 11.11.2010, spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, ktorým bola žalobkyni uložená povinnosť zaplatiť sumu 1.142,13 Eur spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 1.142,13 Eur od 25.3.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom 6% ročne zo sumy 1.142,13 Eur od 16.6.2010 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania. Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku. 2. Konštatoval, že žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného Stálym rozhodcovským súdom spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 11.11.2010, sp. zn. SR 10013/10 s odôvodnením, že uzatvorila so žalovaným zmluvu o úvere, ktorá bola zabezpečená blankozmenkou dňa 1.10.2009. Keďže si povinnosti vyplývajúce zo zmluvy riadne a včas neplnila, žalovaný vyplnil blankozmenku v zmysle uzatvorenej Dohody o vyplnení zmenky a takto ju jej predložil na zaplatenie dňa 16.6.2010. Vzhľadom na to, že si ani po predložení zmenky nesplnila svoju povinnosť zaplatiť požadovanú sumu, žalovaný sa obrátil na Stály rozhodcovský súd, ktorý podľa nej pri svojom rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa. Nesúhlasila s tvrdením rozhodcovského súdu, že zmluvu o úvere nie je možné posudzovať podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. V danom prípade zákon o ochrane spotrebiteľa má účinky lex specialis vo vzťahu k úprave obsiahnutej v Občianskom zákonníku (ide o vzťah právnickej osoby s fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti), a preto sa na daný vzťah použijú subsidiárne aj ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa § 53 ods. 4 písm. k/. Bola toho názoru, že Stály rozhodcovský súd porušil ustanovenia o ochrane spotrebiteľa tým, že ju zaviazal rozhodcovským rozhodnutím na úhradu zmenkového úroku z omeškania vo výške 91,25 % ročne, uvedený úrok z omeškania predstavuje viac ako 10 násobok zákonom stanoveného úroku. Takéto dojednanie v spotrebiteľskej zmluve je preto potrebné posudzovať ako neprijateľnú zmluvnú podmienku. 3. Žalovaný sa nestotožnil s posúdením zmluvy o úvere ako spotrebiteľským úverom, nakoľko žalobkyňa v zmluve o úvere prehlásila, že finančné prostriedky sú jej poskytnuté na výkon zamestnania a toto vyhlásenie aj vlastnoručne podpísala. Bol toho názoru, že dohoda o vypĺňaní zmenky nespôsobuje rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, pretože ak by si žalobkyňa riadne plnila svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o úvere, k vyplneniu blankozmenky by nikdy nepristúpil. Zároveň zabezpečenie úveru vystavením blankozmenky nepovažoval za v rozpore s platnou právnou úpravou, pričom predmetná blankozmenka mala všetky podstatné náležitosti. Nakoľko si žalobkyňa svoje povinnosti zo zmluvy neplnila, podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na začatie rozhodcovského konania v zmysle bodu 15 VPPÚ. Mal za to, že zmenkový úrok vo výške 0,25% denne nie je úrokom z omeškania ako uvádza žalobkyňa, ale zmenkovým úrokom v zmysle zákona č. 191/1950 Zb. 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že v predmetnej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 7.9.2011, č.k. 22C 432/2010-55, ktorým rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 11.11.2010, sp. zn. SR 10013/10 zrušil a žalobkyni priznal náhradu trov konania. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.10.2013, č.k. 4Co 190/2012-95 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že súd sa nedostatočne zaoberal posudzovaním zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy, keď neskúmal, či boli prostriedky skutočne poskytnuté žalobkyni na výkon zamestnania a či vôbec mala možnosť modifikovať uvedenú zmluvu o úvere, neskúmal, či rozhodcovská zmluva, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu bola vôbec uzavretá platne, keďže súdu neboli v konaní predložené všeobecné obchodné podmienky, a teda či vôbec mal rozhodcovský súd právomoc vo veci rozhodnúť, tiež porušil právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu strán konania, keď nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie. 5. Súd prvej inštancie prejednal vec v neprítomnosti žalovaného podľa § 180 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.), ktorý podaním doručeným súdu 26.9.2016 ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu zaneprázdnenosti a zároveň súhlasil, aby súd prejednal vec v jeho neprítomnosti. Súd preto podľa § 180 C.s.p. vec prejednal v neprítomnosti žalovaného. 6. Z vyjadrenia žalobkyne zistil, že v čase, keď si vybavovala úver, ktorý je predmetom sporu, bola vo veľmi zlej finančnej situácii, rozvádzala sa, mala dve deti, ktoré študovali, dcéra na konzervatóriu a syn a SEŠ v Trnave. Bývalý manžel jej neplatil výživné a preto využila ponuku spoločnosti Pohotovosť, ktorá v Galante na budove mala plagát ponúkajúci rýchlu pôžičku. Ponuku dostala aj cez mobilný telefón SMS. Pri uzatvorení zmluvy bola oboznámená s tým, že bude musieť zaplatiť na viac 560 Eur. Keďže však potrebovala peniaze, pôžičku si zobrala. Následne bola PN, diagnostikovali jej epilepsiu a mala problémy so splácaním. Pracovníčka, ktorá jej úver vybavovala ju informovala, že bude musieť zaplatiť 1.176 Eur v splátkach do jedného roka po 98 Eur. Asi po 3 mesiacoch, kedy bola chorá navštívila žalovaného s tým, že žiadala, aby jej vec riešil. Prítomná zamestnankyňa jej povedala, že už je neskoro, vec sa už nedá riešiť. 7. Vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne a oboznámením sa s listinami poskytnutými zo spisu Stáleho rozhodcovského súdu sp.zn. SR 10013/10, a to: rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11.11.2010 spolu s doručenkami, žalobnou odpoveďou zo dňa 20.9.2010, výzvou na žalobnú odpoveď zo dňa 27.8.2010, prehľadom práv, povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o úvere, pokusom o zmier zo dňa 11.6.2010, zmluvou o úvere zo dňa 1.10.2009, všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, zmenkou, návrhom na začatie rozhodcovského konania, lustráciou v registri Štatistického úradu SR. 8. Z vykonaného dokazovania zistil, že žalobkyňa so žalovaným uzavrela dňa 1.10.2009 zmluvu o úvere č. 205500190, na základe ktorej jej žalovaný poskytol úver vo výške 600 Eur za poplatok 576 Eur, ktorý mala žalobkyňa vrátiť žalovanému, a to v 12-tich mesačných splátkach po 98 Eur počnúc dňom 8.11.2009 na účet veriteľa. Žalobkyňa v zmluve prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté na „výkon zamestnania“. Žalovaný zároveň vystavil žalobkyni zmenku vo forme blankozmenky. Rozhodcovskou zmluvou uzavretou medzi žalobkyňou a žalovaným dňa 1.10.2009 bolo dojednané riešenie sporov zo zmluvy o úvere a zmenky v rozhodcovskom konaní. Vystavenie zmenky a podpísanie rozhodcovskej zmluvy boli podmienkou, ktorá bola potrebná na poskytnutie spotrebného úveru od žalovaného. Žalovaný si titulom zaplatenia zmenky uplatnil na Stálom rozhodcovskom súde, spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno č. 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 sumu 1.142,13 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo sumy 1.142,13 Eur od 25.3.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom 6% ročne zo sumy 1.142,12 Eur od 16.6.2010 do zaplatenia a náhrady trov rozhodcovského konania. Stály rozhodcovský súd vydal dňa 11.11.2010 rozhodcovský rozsudok č. SR 10013/10, ktorým zaviazal žalobkyňu zaplatiť žalovanému sumu 1.142,13 Eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25% denne zo sumy 1.142,13 Eur od 25.3.2010 do zaplatenia, spolu s úrokom 6% ročne zo sumy 1.142,12 Eur od 16.6.2010 do zaplatenia a náhrady trov rozhodcovského konania Rozhodcovský rozsudok bol žalobkyni doručený dňa 22.11.2010 a žalobkyňa podala na súd žalobu, ktorou sa domáhala jeho zrušenia dňa 22.12.2010. 9. Po právnej stránke vychádzal z ustanovení § 4 ods. 1, 2 a 3, § 40 ods. 1, 3, § 41 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014, § 52 ods. 1, 3, § 53 ods. 1,4, 5, § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 2 písm. h/, i/, j/ a k/, § 4 ods. 3, 6 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného v čase podpísania zmluvy o úvere zmluva o spotrebiteľskom úvere. 10. Konštatoval, že podľa čl. 3 bod 2 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou (toto ustanovenie bolo prevzaté do Občianskeho zákonníka s účinnosťou od 1.1.2008). Podľa bodu 14 všeobecných podmienok poskytnutia úveru - Dohody o vyplnení zmenky, na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky (ďalej ako vystaviteľ) vyplývajúceho z úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi (ďalej aj ako remitent) vystavil vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa podľa bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časť splátok, alebo neuhradí včas poslednú splátku alebo časť poslednej splátky. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum začiatku úročenia zmenovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh. 11. Podľa rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 15 všeobecných podmienok poskytnutia úveru všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia vrátane sporu o ich splatnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie budú riešené pred: a/ Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761 (ďalej len rozhodcovský súd), ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovské konania bude vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu.; b/ pred príslušným súdu Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, ručiteľského vyhlásenia vrátane sporu o ich platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj sporu, ktorý vznikne z dohody o vyplnení zmenky zabezpečujúcej túto úverovú zmluvy a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. 12. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa prevzala rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava, sp. zn. SR 10013/10 zo dňa 11.11.2010 dňa 22.11.2010 a žalobu na zrušenie tohto rozsudku podala dňa 22.12.2010, teda podala ju v zákonnej lehote v zmysle vyššie uvedeného § 41 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní. 13. Uviedol, že v prvom rade skúmal, či sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. V predmetnej zmluve o úvere žalobkyňa prehlásila, že finančné prostriedky sú poskytnuté na výkon zamestnania. Toto ustanovenie nevylučuje, že ide o spotrebiteľský vzťah. Uvedené ustanovenie by podľa neho mohlo zakladať úvahu o tom, že povinný pri uzavretí zmluvy o úvere konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, avšak toto zamestnanie nijako nie je v zmluve špecifikované. „Zamestnanie, povolanie a podnikanie“ v zmysle § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. pritom podľa názoru súdu prvej inštancie je potrebné vykladať v tom smere, že ide o výkon určitej hospodárskej alebo obchodnej činnosti, ktorá slúži na zabezpečenie príjmu osoby, ktorá požaduje úver, ako napr. podnikanie podľa živnostenského zákona, výkon slobodných povolaní ako napr. výkon advokácie, autorizovaných architektov a pod. Lustráciou v registri organizácií Štatistického úradu Slovenskej republiky, na základe údajov o žalobkyni vyplývajúcich zo zmluvy o úvere a z ďalšieho obsahu spisu, však nezistil, že by žalobkyňa vykonávala v čase uzavretia zmluvy o úvere, alebo po jej uzavretí, činnosť spadajúcu pod určité zamestnanie, povolanie alebo podnikanie v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Okrem toho uviedol, že z iných obdobných konaní (kde bol vypočutý aj sprostredkovateľ uzavretia zmluvy o úvere) mu je známe, že žalovaný subjekt podnikajúce alebo vykonávajúce činnosť na základe iného ako živnostenského oprávnenia, špecifikuje v zmluvách o úvere aj ich obchodným menom a prideleným identifikačným číslom, čo v danom prípade v zmluve o úvere taktiež absentuje a účel poskytnutia úveru v iných prípadoch bol vypĺňaný automaticky, a nie podľa žiadosti dlžníka. V zmluvách o úvere uzatváraných so žalovaným je takmer pri všetkých fyzických osobách, ktoré nemajú živnostenské oprávnenie alebo iné oprávnenie na podnikanie, uvedené, že úver berú na výkon povolania, zamestnania alebo podnikania. Na základe týchto skutočností mal súd prvej inštancie za to, že úver nebol poskytovaný podľa vyššie uvedenej zmluvy reálne na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, ale týmto vyhlásením sa žalovaný snažil s prihliadnutím na všetky okolnosti o obídenie zákonnej úpravy týkajúcej sa spotrebiteľského práva. S ohľadom na tieto okolnosti a povahu účastníkov mal za to, že vzťah založený medzi stranami zmluvou o úvere je spotrebiteľským vzťahom. 14. Stály rozhodcovský súd v uvádzanom rozhodcovskom rozsudku dospel k záveru, že zmluvu o úvere, ktorú dňa 1.10.2009 uzatvorila žalobkyňa ako dlžník so žalovaným ako veriteľom ako hlavný kauzálny právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, preto bol toho názoru, že ho nie je možné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Vychádzal z toho, že žalovaná, ktorá je v tomto konaní žalobkyňou, pri uzatváraní zmluvy o úvere vyhlásila, že poskytnuté peňažné prostriedky si berie na účel, ktorý vylučuje záver o tom, že v tomto právnom vzťahu pôsobí ako spotrebiteľ, bez existencie ktorého nemôže existovať ani spotrebiteľský vzťah a je pri tom irelevantné, či vo forme spotrebiteľského úveru alebo iného spotrebiteľského právneho vzťahu. 15. Z dôvodu, že Stály rozhodcovský súd vychádzal z právnej úpravy, že hlavný kauzálny právny vzťah nie je vzťahom spotrebiteľským, nebral do úvahy ani zákonnú požiadavku na obsahovú stránku zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 písm. h/, j/, i/, k/ zákona č. 258/2001 Z. z., pričom zmluva o úvere nespĺňa tieto obsahové náležitosti (napr. nie je uvedená výška RPMN, výška priemernej hodnoty RPMN, vysoký, priam úžernícky zmenkový úrok 0,25 % denne a ďalšie) čím pri rozhodovaní porušil všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa v zmysle § 40 ods. 1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom konaní. 16. Nakoľko z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nepochybne dospel k záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 1.10.2009 je spotrebiteľskou zmluvou, pretože nebolo preukázané, že by úver bol poskytnutý žalovanou žalobkyni na výkon povolania, zamestnania a podnikania, mal za to, že bol dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. j/ zákona o rozhodcovskom konaní. 17. V rámci konania s ohľadom na uznesenie krajského súdu sa súd prvej inštancie zaoberal aj skutočnosťou, či bol vôbec oprávnený vo veci rozhodovať Stály rozhodcovský súd, nakoľko rozhodcovská doložka bola iba súčasťou všeobecných podmienok poskytnutia úveru. V zmysle § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa totiž považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. 18. Súd prvej inštancie skonštatoval, že v slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo z článku 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú sudcovia pri rozhodovaní viazaní aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2, t. j. Zmluvou o Európskej únii, Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva, ale aj ostatnými prameňmi primárneho práva Európskej únie. Význam ochrany spotrebiteľov viedol podľa neho zákonodarcu Spoločenstva okrem iného k tomu, že v článku 6 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (Ú.v. ES L 95, s. 29; Mim. vyd. 15/002, s. 288, ďalej len "smernica") stanovil, aby nekalé podmienky uvedené v zmluve uzavretej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom "neboli záväzné pre spotrebiteľa". Ide o kogentné ustanovenie, ktoré s ohľadom na nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú (spotrebiteľská) zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť. Smernica Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov. Následne zákonom č. 568/2007 Z. z. s účinnosťou od 1.1.2008 bola úprava spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku čiastočne doplnená, a to napríklad aj o § 53 ods. 4 písm. r/. 19. Uviedol, že podľa článku 3 ods. 1 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa. Príloha smernice obsahuje indikatívny zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé. Medzi nimi sa bod 1 písm. q/ tejto prílohy týka podmienok, ktorých cieľom alebo účinkom je "neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne obmedzovať prístup k dôkazom alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva, ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane". 20. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná formálne, podľa jeho názoru napĺňa podmienku uvedenú v § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskom zákonníka, resp. v citovanom písm. q/ bodu 1 Prílohy ku smernici v tom význame, že hoci rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, vychádzajúc však z povahy samotnej zmluvy o úvere je zrejmé, že subjektom, ktorý bude mať v konečnom dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom, bude takmer vždy veriteľ, nakoľko miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností dlžníka zabezpečuje takmer úplnú dominanciu v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal, táto splynula s ostatnými štandardnými podmienkami a spotrebiteľ mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým všeobecným podmienkam poskytnutia úveru, teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ (oprávnený) ako prvý. Rozhodcovskú doložku považoval za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa v určitých prípadoch neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, teda je neplatná. 21. Pri posudzovaní, či predmetná rozhodcovská doložka bola individuálne uzavretá, vyvodil, že nielen, že nebola individuálne dojednaná, ale nebola ani celkovo platne uzavretá v zmysle § 4 zákona o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Uviedol, že v danom prípade sa rozhodcovská doložka nachádza v rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru, na ktoré odkazuje zmluva o úvere. Na základe preskúmania predložených listinných dôkazov zistil, že hoci zmluva o úvere bola medzi účastníkmi uzavretá platne, nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky v zmysle právnej úpravy podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Mal za to, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola, nakoľko všeobecné podmienky poskytnutia úveru neboli účastníkmi konania signované. Vyslovil, že Rozhodcovská zmluva, resp. doložka je zmluva, ktorej obsah a forma sú uvedené v zákone a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na obchodné podmienky. Preto ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka nie je možné použiť a nie je možné použiť ani ustanovenie § 788 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zákonné náležitosti v zmysle § 40 ods. 3 Občianskeho zákonníka spĺňa iba zmluva o úvere, nespĺňajú ich všeobecné podmienky poskytnutia úveru, resp. dojednanie o rozhodcovskej doložke. Z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených všeobecných podmienok poskytnutia úveru nemal za preukázané, že by boli splnené náležitosti, ktoré pre platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu dokumentu obsahujúceho dojednanie rozhodcovskej zmluvy obidvoma sporovými stranami. Z predloženej fotokópie zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru nevyplýva, či uvedená zmluva a všeobecné podmienky boli eventuálne technicky spojené, no ani zo samotného technického spojenia zmluvy a všeobecných podmienok by nebolo možné vyvodiť, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú oboznámení so všeobecnými podmienkami a predovšetkým s rozhodcovskou doložkou a súhlasia s ňou. 22. Vykonaným dokazovaním tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi účastníkmi konania dňa 1.10.2009, resp. všeobecné podmienky poskytnutia úveru obsahujú neprijateľnú a neplatne uzavretú rozhodcovskú doložku, čo predstavuje ďalší dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní. 23. O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 24. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie a uplatnil si aj náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ust. § 63 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je neprijateľnou podmienkou dojednanie, ktoré vyžaduje v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Uviedol, že pri rozhodcovskom rozsudku nejde o nič iné ako o nový súkromnoprávny kvalifikovaný záväzok, ktorý nemožno porovnávať s judikovaným právom vo forme rozsudku všeobecného súdu, ako aj vo vzťahu k žalobcom uvedenému rozhodnutiu Ústavného súdu ČR IV.ÚS 174/2002, žalobcom prezentovaný postoj Ústavného súdu ČR je prekonaný a nanajvýš neaktuálny. Ústavný súd ČR sa vo svojom Náleze zo dňa 8.3.2011 sp.zn. I.ÚS 3227/07 posunul od zmluvnej koncepcie rozhodcovského konania „viac smerom k jurisdikčnej koncepcii rozhodcovského konania ako k nachádzaniu práva súkromnoprávnym subjektom analogickým a ekvivalentným k súdnemu konaniu a v súlade s platným právom“. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o posúdenie zmluvy za bezúročnú a bez poplatkov a na základe toho zrušil rozhodcovský rozsudok, ktorý priznal plnenie, aj nad rámec istiny. Bol toho názoru, že spornú zmluvu o úvere nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle o spotrebiteľských úveroch zákona o spotrebiteľských úveroch, preto podľa neho nie je na mieste vzťahovať na ňu výlučne ustanovenia Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že podľa ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch „spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť, na základe akého zákona sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať, k čomu došlo aj v predmetnom spore. V zmysle VPPÚ sa zmluvné strany dohodli na tom, že ich vzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka, zmluva sa uzatvorila v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah nie je možné aplikovať, inak by to bolo podľa neho v rozpore so zákonom Nakoľko zmluva bola uzatvorená v čase, keď podľa Obchodného zákonníka sa považuje za absolútny obchod, mal za to, nie je možné na ňu aplikovať iné predpisy ako Obchodný zákonník, keďže ide o kogentné ustanovenie, ktoré nepripúšťa dohodu strán o voľbe predpisu, ktorým sa budú ich ďalšie právne vzťahy riadiť. Keďže po vzájomnej dohode zmluvu uzatvorili podľa Obchodného zákonníka, aplikácia Občianskeho zákonníka, či iný zákon, ktoré slúžia prioritne na ochranu spotrebiteľa mal za vylúčené. Mal za to, že na daný prípad možno aplikovať aj rozhodnutie Slovenskej obchodnej inšpekcie sp.zn. P/0355/01/2012, podľa ktorého „dlžníčka ne mala právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko jej úver bol poskytnutý na výkon povolania“ a dojednaná zmluva uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa spravuje ako absolútny obchod jeho právnym režimom“. Uviedol tiež, že v čase uzavretia zmluvy neexistoval a nebol účinný žiaden všeobecný záväzný právny predpis, podľa ktorého by bola stanovená maximálna prípustná výška úrokov za poskytnutie peňažných prostriedkov, možno teda vychádzať len z ust. § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Dôkazné bremeno v otázke primeranosti odplaty pritom znáša žalobca a nie žalovaný. Žalobca preto podľa neho musí preukázať, že v čase a mieste uzavretia zmluvy išlo o odplatu, ktorá výrazne vybočovala z trhového priemeru odplát poskytovaných inými subjektami poskytujúcimi financovanie z vlastných zdrojov. Uviedol, že pokiaľ sa žalobca dovoláva údajov bánk, koná v priamom rozpore s ust. § 53 ods. 6 Obč. zák., podľa ktorého je ako merítko považovaná odplata obvykle požadovaná na finančnom trhu, t.j. nielen bankami, ale aj inými účastníkmi finančného trhu. Navyše žalobca sa opiera o úrokovú sadzbu stanovenú pre banky, ktorá je nižšia, pričom by mal správne prihliadať na úrokovú sadzbu stanovenú pre nebankové, leasingové aj iné spoločnosti, pod ktoré spadá aj on. Navyše je možné prevýšenie takejto odplaty a zákon zakazuje len také prevýšenie, ktoré má charakter prevýšenia podstatného. Poukázal na to, že s ohľadom na výrazne vyššie podnikateľské riziko sú úroky požadované týmito nebankovými veriteľmi tiež vyššie ako obvyklé bankové úroky. Pre zistenie obvyklého úroku pre tento typ pôžičky je nutné zistiť, aká výška úrokov bola požadovaná obdobnými podnikateľskými subjektami v prípade zmlúv o krátkodobej pôžičke a úvere v určitom období. Konštatoval, že z rozhodovacej činnosti okresných súdov je všeobecne známe, že len málokedy sa vysporiadajú s námietkou účelu poskytnutých finančných prostriedkov, a bez uvedenia dôkazov, o ktoré sa oprel, posúdia zmluvy o úvere obchodnoprávneho charakteru ako zmluvy podnikateľské a poukázal na niektoré rozhodnutia krajských súdov. 25. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť nesúhlasiac s argumentami žalovaného uvedenými v jeho odvolaní, ktoré považovala za neaplikovateľné a irelevantné a tým aj jeho odvolanie za nedôvodné. Mala za to, že súd prvej inštancie vo veci vykonal všetky navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe ktorých dospel k správnym skutkovým zisteniam. A vec správne posúdil. 26. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku) viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.) a skutkovým stavom súdu prvej inštancie, ktorý nepotreboval doplniť (§ 383 C.s.p.), keďže nepovažoval za potrebné zopakovať ani doplniť ním vykonané dokazovanie (§ 385 ods. 1 C.s.p.), prejednal vec bez nariadenia pojednávania postupom podľa § 378 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 27. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 28. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 29. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, výsledky ktorého aj náležite vyhodnotil, na ich základe dospel k správnemu právnemu záveru a svoje rozhodnutie aj náležite po právnej i skutkovej stránke odôvodnil a s odôvodnení, jeho rozhodnutia sa i odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Preto sa odvolací súd obmedzil len na následné skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia a na odvolacie dôvody žalovaného. 30. V odvolacom konaní bolo v medziach rozsahu a dôvodov odvolania žalovaného potrebné sa najprv vysporiadať s otázkou, či žalobkyňa vystupuje v právnom vzťahu, ktorý vznikol medzi ňou a žalovaným na základe zmluvy o úvere zo dňa 1.10.2009, ako spotrebiteľ a či možno považovať zmluvu medzi nimi uzatvorenú za spotrebiteľskú a zároveň ju posudzovať podľa zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a následne v závislosti týchto otázok posúdiť, či boli dané dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § ods. 1 písm. c/ a j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. 31. Z obsahu spisu mal odvolací súd nepochybne preukázané, že žalobkyňa ako dlžníčka uzatvorila so žalovaným ako veriteľom dňa 1.10.2009 zmluvu o úvere, na základe ktorej jej boli poskytnuté finančné prostriedky vo výške 600 Eur za poplatok 576 Eur. V uvedenej zmluve žalobkyňa uviedla ako účel poskytnutia finančných prostriedkov „výkon zamestnania“ bez bližšieho uvedenia. Žalobkyňa bola v tejto zmluve uvedená ako fyzická osoba menom, priezviskom, rodným číslom, číslom občianskeho preukazu, a adresou trvalého pobytu (nie obchodným menom, identifikačným číslom a adresou sídla). Žalobkyňu tak bolo treba považovať v zmysle § 52 ods. 4 Obč. zák. za spotrebiteľa ako fyzickú osobu, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a uzatvorenú zmluvu so žalovaným ako dodávateľom (pri jej uzatváraní a plnení konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti) so spotrebiteľom (žalobkyňou) bolo treba považovať za zmluvu spotrebiteľskú. Preukázanie účelu poskytnutia úveru predstavuje právne významnú skutočnosť, na preukázanie ktorej nepostačuje predloženie zmluvy o úvere s vyznačením políčka poskytnutia úveru na „výkon zamestnania“, pretože v danom prípade je zrejmé, že predmetnú zmluvu o úvere, ktorá predstavuje formulárovú typovú zmluvu používanú pre široký okruh subjektov, pripravil výlučne žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľ nemala možnosť ju ovplyvniť. Vymedzenie účelu poskytnutia úveru na „výkon zamestnania“ bez bližšej špecifikácie a súvisu s takýmto účelom treba považovať s poukazom na všeobecné interpretačné ust. § 54 Obč. zák., podľa ktorého sa má v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv použiť výklad pre spotrebiteľa priaznivejší, dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania ako napr. použitia pre účely podnikania úverového dlžníka, zaťažuje toho, kto takúto výnimku z charakteru spotrebiteľskej zmluvy vzhľadom na tvrdený účel tvrdí, teda žalovaného ako veriteľa. Žalovaný dôkazné bremeno ohľadom preukázania tejto skutočnosti neuniesol a žalobkyňa uviedla, že úver potrebovala z dôvodu, že bola v zlej finančnej situácii, nakoľko sa rozvádzala, starala sa o dve študujúce deti a bývalý manžel jej neplatil na ne výživné. 32. Pokiaľ ide o uvedenie účelu poskytnutia úveru na výkon zamestnania, nie je preukázané, že by jej bol poskytnutý úver za účelom vykonávania nejakej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd pritom poukazuje na to, že fyzická osoba vystupuje v právnych vzťahoch ako spotrebiteľ pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, ktorých predmetom je poskytnutie tovaru alebo služby, je väčšinou nútená uzatvárať tzv. blanketoví zmluvy, ktorých obsah je vopred dojednaný a nemá možnosť ho ovplyvniť. Zmluva o úvere je formulárovou zmluvou, ktorú žalovaný bežne používa pri poskytovaní úverov. Pokiaľ ide o vyhlásenie na aký účel sa úver poskytuje, zmluva obsahuje len “políčka“ na výkon: 1. zamestnania, 2. povolania, 3. podnikania, 4. iný účel. Toto sa stalo aj predmetom preskúmavania súdov a správnych orgánov, napr. Slovenskej obchodnej inšpekcie (SOI) Rozhodnutím Ústredného inšpektorátu SOI zo dňa 27.5.2013 č SK 0755/99/2012, č. SK/0756/99/2012 bola žalovanému uložená pokuta pre porušenie zákazu nekalých obchodných praktík v súvislosti so zaškrtnutím políčka v zmluve majúcich presvedčiť o poskytnutí úveru na ich povolania a nemožnosti spotrebiteľa označiť svoju požiadavku poskytnúť spotrebiteľský úver. Konanie žalovaného, ktoré zavádza spotrebiteľa, aby ako účel úveru vyznačil účel na zamestnanie, povolanie, ako účel úveru, ktorý je v rozpore so smernicou č. 2005/2009 ES z 11.5.2005 o nekalých obchodných praktikách voči spotrebiteľovi, a tým praktikou neprijateľnou voči spotrebiteľovi. Obdobne túto otázku riešil aj NS SR vo svojich rozhodnutiach (napr. sp.zn. 5Sžo 13/2014). 33. Rozhodcovský súd nemôže posúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú podmienku. 34. Spotrebiteľské zmluvy (úverové, poistné a pod.) sú väčšinou koncipované tak, že zmluva, resp. všeobecné zmluvné podmienky obsahujú ustanovenia o rozhodcovskej doložke. Rozhodcovská zmluva (doložka) je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky zmluvné spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom vzťahu sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred rozhodcovským súdom, čím sa vylučuje možnosť prejednať prípadne spory a priori pred všeobecným súdom v občianskom súdnom konaní. Spotrebiteľovi je väčšinou predložená zmluva, ktorá obsahuje takúto rozhodcovskú doložku, ktorá zakladá právomoc rozhodcovského súdu. Takéto situácie nastávajú v prípade, ak: a/ ustanovenie o rozhodcovskej doložke je zakomponované do všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria väčšinou súčasť zmluvy a nedajú sa oddeliť od ostatných častí a spotrebiteľovi vylučujú možnosť výberu a je tak nepriamo nútený podpísať zmluvu pokiaľ chce uzatvoriť zmluvný vzťah, b/ ak text je písaný veľmi malými a nečitateľnými písmenami. Takúto rozhodcovskú doložku je možné považovať za neprimeranú zmluvnú podmienku podľa v § 53 ods. 1 Obč. zák. a takéto dojednanie dosahuje intenzitu hrubého nepomeru práv a povinností v neprospech spotrebiteľa a je v rozpore s príslušnými ustanoveniami, najmä § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Absolútne neplatná neprijateľná rozhodcovská doložka spôsobuje, že spotrebiteľ ňou nie je viazaný. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana. Ak je preto rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve dohodnutá tak, že umožňuje obrátiť sa pri riešení sporu iba na Rozhodcovský súd, je takéto ustanovenie považované za neprijateľnú podmienku. Podľa judikatúry Súdneho dvora ES sa vyžaduje, aby súd, na ktorý je podaná žaloba o zrušení rozhodcovského rozhodnutia posúdil neplatnosť rozhodcovskej zmluvy a zrušil toto rozhodnutie z dôvodu, že uvedené ustanovenie obsahuje nekalú podmienku. 35. Podľa § 53 ods. 1Obč. zák. spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je taká zmluvná podmienka, ktorej zmyslom alebo účinkom je neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva, podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať, aby riešil spory výhradne arbitrážou (pred Rozhodcovským súdom). Za účelom ochrany spotrebiteľa bola prijatá smernica Európskeho parlamentu a Rady 2005/29ES o nekalých obchodných praktikách, ktorá je transformovaná do zákona o ochrane spotrebiteľa - zákon č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov. 36. Právna ochrana spotrebiteľa v oblasti poskytovania spotrebiteľských úverov je v zákonnej podobe upravená v zákone č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere v znení neskorších zmien a doplnkov a, nariadením vlády č. 238/2008 Z.z., ktorým sa stanovuje výška, ktorú nesmie prevýšiť odplata za poskytovanie spotrebiteľského úveru. 37. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť písomná a musí obsahovať podstatné náležitosti a zmluvné dojednania a Všeobecné obchodné podmienky nesmú byť v rozpore s právom na ochranu spotrebiteľa. Veriteľ nemôže od spotrebiteľa požadovať úrok, poplatky alebo akékoľvek iné plnenie, ktoré nie sú ustanovené zákonom alebo uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere alebo jej prílohách. Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu a neobsahuje stanovené náležitosti, alebo je v zmluve o spotrebiteľskom úvere nesprávne v neprospech spotrebiteľa uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Sankcie za porušenie zmluvy, sankčné úroky z omeškania musia byť stanovené v zákonnej výške. Už pred uzavretím zmluvy musia byť spotrebiteľovi poskytnuté základné informácie ohľadom úveru, predovšetkým o RPMN. Zmluva musí obsahovať okrem iných podstatných náležitostí výšku ročnej percentuálnej miery nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, pozostávajúcu zo všetkých poplatkov. RPMN sú všetky náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19 zákona. Zákon pripúšťa aj zmluvu bez RPMN, ak ju nemožno určiť. Spotrebiteľský úver však v takomto prípade musí byť pred uzavretím zmluvy informovaný o úverovom limite, o nákladoch spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, o spôsobe výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, o podmienkach, za ktorých môže byť zmluva zmenená, a o spôsobe a termíne skončenia zmluvného vzťahu. Maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru v zmysle § 3 ods. 10 zákona o spotrebiteľských úveroch nesmie prevýšiť výšku ustanovenú nariadením vlády SR č. 238/2008 Z.z. Výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá dvojnásobok hodnoty RPMN pre príslušný typ spotrebiteľského úveru platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere a súčasne nesmie prevýšiť sumu, ktorá zodpovedá štvornásobku hodnoty váženého priemeru priemerných hodnôt RPMN a priemernej úrokovej miery za všetky typy spotrebiteľských úverov platnej ku dňu podpisu zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Maximálna výška odplaty za poskytnutie spotrebiteľského úveru je zverejňovaná na stránke MF SR. 38. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov a dospel aj k správnemu záveru, že rozhodcovský súd neskúmal náležitosti zmluvy o úvere podľa § 4 cit zákona, že došlo k porušeniu všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, v dôsledku čoho je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. j/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku obsiahnutú v bode 15 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, v ktorej bolo uvedené riešenie sporov zo zmluvy o úvere a zmenky v rozhodcovskom konaní, súd prvej inštancie správne túto posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a zároveň ju správne vyhodnotil ako neplatne dojednanú, čím bol daný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. 39. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods.1 C.s.p. potvrdil. 40. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a žalobkyni, úspešnej v odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie. 41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).