Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/306/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1411202943 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1411202943.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: GENERAL FACTORING, a.s., so sídlom Košická 56, Bratislava, IČO: 35838825, zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, proti žalovanej: F. T., B. X. A. XX, B., zastúpenej: Miroslava Zaujecová, advokátka so sídlom Planét 12, Bratislava, o zaplatenie 16.522,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV, zo dňa 10. februára 2015, č.k. 16C/81/2012-170, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti m e n í tak, že žalobu zamieta. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil súd prvej inštancie žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.379,47 eur spolu s 12,79% úrokom z omeškania ročne zo sumy 10.559,69 eur od 22.02.2013 až do zaplatenia, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 2.670,65 eur a náhradu iných trov konania v sume 991,- eur. Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ako veriteľ uzavrel s F. L. ako dlžníčkou, F. B. ako spoludlžníčkou a žalovanou ako ručiteľkou dňa 31.05.2004 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol dlžníčkam mimoriadny medziúver vo výške 300.000,- Sk, po prepočte konverzným kurzom 9.958,18 eur, ktorý sa po pridelení cieľovej sumy zmení na stavebný úver vo výške 195.000,- Sk, po prepočte konverzným kurzom 6.742,81 eur. Dlžníčka sa podľa čl. II. zmluvy zaviazala zaplatiť stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7% ročne v pravidelných mesačných splátkach po 3.000,- Sk, po prepočte konverzným kurzom 99,58 eur, vždy do 15. dňa každého mesiaca. Žalovaná sa podľa čl. III. zaviazala, že preberá ako ručiteľ voči veriteľovi povinnosť vyplývajúcu z ručenia. Vzhľadom k tomu, že dlžníčky si svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy neplnili, právny predchodca žalobcu listom zo dňa 22.02.2005 odstúpil od uvedenej zmluvy. Účinnosť odstúpenia od zmluvy nastala dňa 12.04.2005. Právny predchodca žalobcu ako oprávnený návrhom zo dňa 12.11.2005 navrhol voči dlžníčkam ako povinným vykonanie exekúcie v zmysle Notárskej zápisnice č. N 655/2004, Nz 47050/2004 zo dňa 01.06.2004, v ktorej dlžníčky ako povinné osoby vyhlásili, že uznávajú svoj záväzok z vyššie uvedenej zmluvy v plnom rozsahu čo do dôvodu a výšky. Exekučné konanie nesplnilo svoj účel, a preto žalobca pristúpil k využitiu ručiteľského vyhlásenia žalovanej. Účastníci zmluvy si dohodli v čl. VIII., bod 4.zmluvy, že ak je záväzok zabezpečený ručiteľom, tento berie na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi a podľa § 401 Obch. zák. si predĺžili zákonnú premlčaciu dobu na 10. rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť. Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 497, § 502 ods. 1 veta prvá, § 303, § 306 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka. Uviedol, že mal preukázané, že dlžníčky nezaplatili právnemu predchodcovi žalobcu ani jednu splátku z poskytnutého úveru a ku dňu 22.02.2005 zostalo na istine úveru zaplatiť sumu 9.924,28 eur. Podľa čl. II. zmluvy bola dohodnutá medzi účastníkmi výška úrokovej sadzby mimoriadneho medziúveru vo výške 7,79% ročne, ktorý predstavuje zo sumy 9.958,18 eur od 22.06.2004, t. j. odo dňa splácania úveru do 22.02.2005, t. j. do dňa odstúpenia od zmluvy, sumu 517,20 eur. Odo dňa 22.02.2005, t. j. odstúpenia od zmluvy do 12.04.2005, t. j. do dňa nadobudnutia účinnosti odstúpenia od zmluvy, predstavoval úrok sumu 108,25 eur. Účastníci si zároveň dohodli v čl. II. poplatky za spracovanie a vedenie účtu. Žalobca žiadal o priznanie poplatkov v celkovej výške 152,74 eur za: spracovanie mimoriadneho medziúveru vo výške 33,19 eur, poplatku za vedenie účtu vo výške 9,96 eur a 13,28 eur, poplatku za 2. upomienku vo výške 16,60 eur, poplatku za predžalobnú upomienku vo výške 24,90 eur, poplatku za prechod na eurá vo výške 0,04 eur a poplatku za čiastočné vyrovnanie medziúveru vo výške 54,77 eur. Žalobcovi priznal len 1 x poplatok za vedenie účtu 9,96 eur, ktorý vyplýval zo zmluvy a vo zvyšku žalobu zamietol, nakoľko žalobca nepreukázal výšku poplatkov. Ďalej si účastníci dohodli v čl. VII., bod 8. zmluvy po odstúpení od zmluvy úrok z omeškania pri medziúvere vo výške 5% nad dohodnutú úrokovú sadzbu z celého zostatku dlhu, čo predstavovalo 12,79% ročne. K odstúpeniu od zmluvy došlo dňa 22.2.02005 a žalobca žiadal o priznanie uvedeného úroku od 30.04.2005 do dňa 22.02.2013, t. j. do dňa poslednej platby od dlžníčky zo sumy 10.703,17, t. j. zostatku istiny ku dňu 30.04.2005, čo predstavovalo sumu 5.819,78 eur. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, keďže si dlžníčky svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy úvere riadne neplnili, žalovanú ako ručiteľku zaviazal na zaplatenie sumy 16.379,47 eur (9.924,28 eur + 517,20 eur + 108,25 eur + 9,96 eur + 5.819,78 eur) s tým, že vo zvyšku, t. j. 143,48 eur žalobu zamietol. Ako nedôvodnú posúdil žalovanou vznesenú námietku premlčania s poukazom na § 401 a § 310 Obch. zák. Uviedol, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere, v ktorej žalovaná vystupuje ako ručiteľ, nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle zák. č. 258/2001 Zb. v znení účinného v čase uzavretia tejto zmluvy, t. j. 31.05.2004, nakoľko podľa § 1 ods. 2 písm. a/ cit. zákona sa tento zákon nevzťahuje na zmluvy o poskytnutí úveru na účely nadobudnutia existujúcich alebo projektovaných nehnuteľností, dodatočné alebo ďalšie stavebné úpravy dokončených stavieb a ich údržbu. V danom prípade ide o zmluvu o úvere, ktorá sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka (tzv. absolútny obchod). Podľa § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase uzavretia zmluvy, medzi spotrebiteľské zmluvy patria zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka ako aj iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Z tohto dôvodu posúdil predmetnú zmluvu ako spotrebiteľskú v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zistil, že zmluva obsahuje zákonom stanovené náležitosti a neodporuje a ani neobchádza zákon. Žalovaná podpisom zmluvy prevzala ručiteľský záväzok. Jej postavenie ako ručiteľa je odlišné od postavenia dlžníčok. Dospel k záveru, že žalovanej ako ručiteľke nie je možné poskytnúť ochranu spotrebiteľa, pretože ako ručiteľke jej nebol poskytnutý určený úver, ona len na seba zobrala povinnosť voči veriteľovi, že uspokojí pohľadávku, ak ju neuspokojí dlžník, teda zodpovedá iba za plnenie, ktoré bol dlžník povinný plniť veriteľovi. Dlžníčky si svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy neplnili, a preto právny predchodca žalobcu listom zo dňa 22.02.2005 odstúpil od úverovej zmluvy, pričom účinky odstúpenia od zmluvy nastali dňa 12.04.2005. Od tejto doby ustálil počítanie plynutia premlčacej doby. Účastníci zmluvy si dohodli v čl. VIII., bod 4.zmluvy, že ak je záväzok zabezpečený ručiteľom, tento berie na vedomie, že sa voči nemu právo veriteľa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi a predĺžili si zákonnú premlčaciu dobu na 10. rokov od doby, keď začne prvý raz plynúť. Žalobca podal žalobu na súd dňa 07.03.2011, t. j. v lehote 10. rokov od doby, kedy veriteľ mohol svoje právo na plnenie voči žalovanej ako ručiteľke uplatniť (od 12.04.2005), a preto nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný. V zmysle § 369 ods. 1 veta prvá Obch. zák. priznal žalobcovi aj úroky z omeškania. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku, do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Argumentovala, že postupom súdu prvej inštancie došlo k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, že súd neúplne zistil skutkový stav, keď nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností v zmysle predchádzajúceho zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu a že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné. Zotrvala na vznesenej námietke premlčania, mala zato, že právny vzťah je potrebné posudzovať v rámci spotrebiteľského práva, a preto v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka je neplatná desaťročná premlčacia doba, nakoľko jej dojednanie je v neprospech spotrebiteľa. Poukázala na to, že z § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že práva a povinnosti účastníkov spotrebiteľskej zmluvy sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Uviedla, že inštitút predĺženia premlčacej doby podľa § 401 Obchodného zákonníka písomným vyhlásením na 10 ročnú premlčaciu dobu je výhradne inštitútom obchodno-záväzkových vzťahov a ustanovenia § 100 a nasl. Občianskeho zákonníka takéto predĺženie premlčacej doby na základe jednostranného vyhlásenia účastníka zmluvného vzťahu nepripúšťajú a ani nepredpokladajú, a preto predĺženie premlčacej doby sa považuje za neprijateľnú podmienku, čo potvrdila aj rozhodovacia súdna prax. Zmluvné podmienky o odstúpení považovala za znevýhodňujúce spotrebiteľa, ktorému v dôsledku odstúpenia zanikajú všetky práva a vzniká mu len povinnosť jednorazového plnenia, vrátane úrokov a poplatkov. Mala za to, že dojednanie o predložení zákonnej premlčacej doby spotrebiteľskej zmluvy v neprospech spotrebiteľa je pre rozpor s § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, nakoľko spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa, a súd je preto povinný na neplatnosť neprijateľnej podmienky prihliadnuť, a teda vyhláseniu dlžníka o predĺžení premlčacej doby nemožno pripisovať žiadny právny význam a pri posudzovaní uplatnenej námietky premlčania treba postupovať podľa príslušných ustanovení občianskoprávnych vzťahov. V tejto súvislosti poukázala na to, že právny predchodca žalobcu listom zo dňa 22. 05. 2005 odstúpil od zmluvy a požiadal dlžníka o okamžité vrátenie poskytnutých úverových prostriedkov, účinnosť odstúpenia nastala 12. 04. 2005, čím bola úverová zmluva zrušená. Poukazovala na to, že vzťahy ohľadne zabezpečenia splnenia dlhu majú k hlavnému záväzku subsidiárnu povahu a sú od hlavného záväzku závislé, keď zo zániku dlhu zaniká aj jeho zabezpečenie, pričom sám zákon priznáva osobám zabezpečujúcim splnenie záväzku rovnakú mieru ochrany ako priamemu dlžníkovi, a to bez ohľadu na to, či ide o úpravu podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka. Nevidí preto žiaden zákonný dôvod na vylúčenie osôb, ktoré sú subjektmi vzťahov vzniknutých zo zabezpečenia splnenia hlavného záväzku z pôsobnosti noriem spotrebiteľského práva. Uviedla, že žiadne zákonné ustanovenie neustanovuje, že by sa zmluva mala správať ako spotrebiteľská výlučne len voči dlžníkovi, a teda ustanovenia neplatné z titulu neprijateľných podmienok by boli neplatné len voči dlžníkovi a nevzťahovali by sa aj na zabezpečenie záväzku, čím by zabezpečenie stratilo povahu subsidiarity a akcesiority. Zotrvala preto na svojom názore, že ochrana spotrebiteľa sa vzťahuje aj na ručiteľa, v opačnom prípade by vznikla situácia, kedy by zmluva alebo jej časť bola neplatná v prípade dlžníka, a platná v prípade ručiteľa, čo považuje za absurdnú situáciu v rozpore so základnými zásadami súkromného práva, právnej istoty a stability. Ak by aj ako ručiteľ nemala postavenie spotrebiteľa, poukazovala na to, že ako ručiteľ môže voči veriteľovi uplatniť všetky námietky, na ktorých uplatnenie je oprávnený dlžník, a teda pokiaľ by predĺženie premlčacej doby v dôsledku použitia ustanovení o spotrebiteľských zmluvách bolo neprijateľnou podmienkou, je takéto predĺženie neplatné a dlžník by mohol namietať premlčanie pohľadávky, čo znamená, že túto námietku premlčania by mohla uplatniť aj ona ako ručiteľ. Nakoľko žaloba bola podaná na súde 07. 03. 20101, bolo to takmer po piatich rokoch, a teda po uplynutí trojročnej a dokonca aj štvorročnej premlčacej doby. 3. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že jej námietku týkajúcu sa dokazovania treba vyhodnotiť ako účelovú. Za nedôvodné považoval tiež námietky žalovanej týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia ňou vznesenej námietky premlčania. Na podporu svojej argumentácie poukázal na viaceré rozhodnutia súdov, týkajúce sa aplikácie § 54 Občianskeho zákonníka pri úverových zmluvách. Zdôraznil, že žalovaná ako ručiteľ v zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zobrala na vedomie, že sa voči nej právo veriteľa nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi a v tejto súvislosti poukázal na § 310 Obchodného zákonníka. Zotrval na tom, že v čase podania žaloby ním uplatňovaný nárok voči žalovanej premlčaný nebol. V súvislosti s aplikáciou Občianskeho zákonníka, na ktorú sa odvolávala žalovaná, poukázal na ustanovenie § 112 Občianskeho zákonníka. Z uvedených dôvodov navrhol rozsudok súd prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z. , Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej (vyhovujúcej) časti a v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je dôvodné v tom, že súd prvej inštancie založil svoje právne závery na nesprávnom právnom posúdení ňou vznesenej námietky premlčania. 5. Nakoľko odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie, považoval pre posúdenie žalovanou vznesenej námietky premlčania za rozhodujúce iné ustanovenia ako boli aplikovaná súdom prvej inštancie, postupom podľa § 382 CSP vyzval strany, aby sa vyjadrili k použitiu ustanovení, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci neboli použité (§ 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 5, § 54 ods. 1, § 48, § 451 ods. 1, ods.2, § 457, § 107 ods. 1, ods.2, § 112, § 548 Občianskeho zákonníka). 6. Žalovaná vo svojom vyjadrení uviedla, že súhlasí s použitím ustanovení Občianskeho zákonníka, uvedenými vo výzve odvolacieho súdu; žalobca sa k ich použitiu nevyjadril. 7. V preskúmavanej veci je zrejmé, že zmluva o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere uzatvorená dňa 31.05.2004 medzi právnym predchodcom žalobcu Prvá stavebná sporiteľňa, a.s. ako veriteľom a F. L. T. F. B. ako dlžníčkami, ktorá je absolútnym obchodom podľa § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka (v znení v čase uzavretia zmluvy), je zároveň; ako typová zmluva uzatvorená podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa (v znení v čase uzavretia zmluvy); spotrebiteľskou zmluvou, na ktorú je nevyhnutné prednostne aplikovať aj kogentné ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka, ako napokon správne konštatoval aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia. 8. Treba pritom zdôrazniť, že spotrebiteľské normy sú kogentnými právnymi normami, ktoré teda nie je možné zmeniť ani dohodou zmluvných strán. Okrem toho sú normy spotrebiteľského práva špeciálnymi ustanoveniami aj vo vzťahu k Obchodnému zákonníku a tu sa stále uplatní právna zásada, že sa použije špeciálna právna úprava pred všeobecnou, t.j. lex specialis derogat lex generalis. Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa vždy použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, a to bez ohľadu na to podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá a bez ohľadu na to, či došlo k tzv. voľbe práva podľa § 262 ods. 1 Obch. zák., alebo či sa jedná o tzv. absolútny obchod podľa § 261 ods. 3 Obch. zák. Preto tu právne nemá význam ani skutočnosť, že zmluva je tzv. absolútnym obchodom podliehajúcim režimu Obchodného zákonníka, alebo že došlo k tzv. voľbe Obchodného zákonníka medzi zmluvnými stranami. 9. K základným princípom spotrebiteľských zmlúv patrí, že tieto nesmú obsahovať neprijateľnú podmienku, a teda ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a to pod sankciou absolútnej neplatnosti takejto podmienky. Akákoľvek dohoda v spotrebiteľskej zmluve, ktorá zhoršuje postavenia spotrebiteľa, alebo ktorou sa spotrebiteľ vopred vzdáva svojich práv, nie je možná. Spotrebiteľské zmluvy by mali byť vyvážené a nemožno akceptovať, aby spotrebiteľ mal menej práv ako dodávateľ. Zmluvné podmienky dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve sa môžu odchýliť od podmienok upravených v Občianskom zákonníku len v prospech spotrebiteľa. 10. V súvislosti s prípadmi duálnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka, ustálená súdna prax dospela k záveru, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie; aplikáciu občianskoprávnej úpravy, týkajúcej sa právnych účinkov odstúpenia od zmluvy a premlčania v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter akceptoval aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. 11. Nakoľko rozhodovacia prax súdov nebola jednotná v tom, akým právnym režimom sa má riadiť spotrebiteľská zmluva, bola napokon zákonom č. 102/2014 Z.z. prijatá nová právna úprava, podľa ktorej bolo výslovne stanovené, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, je potrebné prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka aj v prípade, ak by išlo o právny vzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Uvedené ustanovenie, ktoré bolo prijaté s účinnosťou od 13. 06. 2014, bolo možné aplikovať aj na záväzkovoprávny vzťah v danej veci, hoci aj k jeho vzniku a uplatňovanému nároku z neho vyplývajúcemu, došlo pred nadobudnutím jeho účinnosti. 12. Odvolací súd v tomto smere vychádzal z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp.zn. 3 M Cdo 14/2014 zo dňa 21.04.2015, sp.zn. 8 M Cdo 3/2015 zo dňa 28.05.2015), ktorý vo svojich rozhodnutiach o mimoriadnom dovolaní v súvislosti s aplikáciou uvedenej právnej úpravy vyslovil, že aj bez vyriešenia otázky, či je opodstatnená námietka generálneho prokurátora o tom, že premlčanie práva malo byť posudzované podľa ustanovení Obchodného (a nie Občianskeho) zákonníka - je zrejmé, že ak by najvyšší súd zrušil mimoriadnym dovolaním napadnuté rozsudky a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, musel by prvostupňový súd vziať na zreteľ § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, pričom by ako "orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy" bol povinný prihliadnuť na zákonný dôvod, ktorý bráni priznať plnenie požadované žalobou. Mal by tiež zohľadniť § 52 ods. 2 vetu tretiu Občianskeho zákonníka, podľa ktorého všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Obe tieto ustanovenia nadobudli účinnosť 1. mája 2014 a právne predpisy, ktorých súčasťou sú, nemajú prechodné ustanovenia. To znamená, že od ich účinnosti sa vzťahujú aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že v prípade zrušenia rozsudkov napadnutých mimoriadnym dovolaním by súd prvého stupňa (opäť) posudzoval plynutie premlčacej doby podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho by rozhodol tak, ako v rozsudku, ktoré generálny prokurátor navrhuje zrušiť (žaloba by bola zamietnutá pre premlčanie nároku žalobcu - poznámka odvolacieho súdu). 13. Z uvedeného vyplýva, že Najvyšší súd SR mal za to, že citované zákonné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa je potrebné aplikovať bez ohľadu na to, kedy záväzkovoprávny vzťah zo spotrebiteľskej zmluvy vznikol, keďže citované právne predpisy neobsahujú prechodné ustanovenia k aplikácii týchto nových spotrebiteľských právnych noriem, a tým sa aplikujú vo všetkých konaniach, ktoré nie sú skončené bez ohľadu na to, v akom štádiu konania sa vec nachádza (prvostupňové, odvolacie či dovolacie konanie). 14. Vzhľadom na to, že hlavný záväzkovoprávny vzťah založený zmluvou o úvere je spotrebiteľskou zmluvou, má aj k nemu akcesiorický právny vzťah založený medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou jej vyhlásením o ručení v zmluve o úvere povahu spotrebiteľského záväzkovoprávneho vzťahu, na ktorý je rovnako potrebné prednostne aplikovať normy spotrebiteľského práva a aj ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce ručenie, vrátane premlčania záväzku ručiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu práva a povinnosti zo spotrebiteľskej (hlavnej) zmluvy nie je možné posudzovať oddelene od prostriedkov slúžiacich na zabezpečenie záväzkov zo spotrebiteľskej zmluvy, a preto aj zabezpečenie spotrebiteľskej zmluvy podlieha režimu ochrany spotrebiteľa. Žalovaná sa preto v danej veci dôvodne dovoláva prednostného použitia Občianskeho zákonníka na jej ručiteľský záväzok a na posúdenie ňou vznesenej námietky premlčania. 15. V danom prípade súd prvej inštancie ustálil, že zo strany právneho predchodcu žalobcu došlo k odstúpeniu od zmluvy o úvere právne účinným spôsobom dňa 12.04.2005. Vzhľadom na uplatnenie Občianskeho zákonníka aj na právne účinky odstúpenia od zmluvy, je potrebné vychádzať z ust. § 48 Obč.zák., v zmysle ktorého došlo odstúpením od zmluvy k jej zrušeniu s právnymi účinkami ex tunc (spätne od začiatku); neuplatnia sa tak zmluvné dojednania odstúpenia od zmluvy podľa jej čl. VII; a preto vznikol právnemu predchodcovi žalobcu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 457 Obč. zák. Právny predchodcu žalobcu vyzval obligačných dlžníkov na vydanie bezdôvodného obohatenia v liste zo dňa 22.02.2005, ktorým od zmluvy odstúpil, a to v lehote 7 dní od jej doručenia, a márnym uplynutím tejto lehoty začala dlžníkom plynúť premlčacia doba v zmysle § 107 Občianskeho zákonníka na vydanie bezdôvodného obohatenia a zároveň týmto márnym uplynutím lehoty na plnenie vznikla žalovanej ako ručiteľovi povinnosť veriteľovi splniť dlh dlžníkov, ktorí ho na jeho písomnú výzvu nesplnili (§ 548 Obč. zák.). 16. Vzhľadom na to, že premlčacia doba plynie u hlavného dlžníka a u ručiteľa samostatne, teda nezávisle na sebe, nemohlo v danom prípade dôjsť podaním návrhu na začatie exekučného konania voči obligačným dlžníkom k spočívaniu premlčacej doby (§ 112 Obč. zák.) na uplatnenie práv proti žalovanej ako ručiteľke z jej ručiteľského záväzku, pretože tejto plynutie má svoj vlastný/samostatný právny režim. Nie je totiž povinnosťou veriteľa najprv pohľadávku uplatniť na súde proti dlžníkovi alebo ju exekučne vymáhať od dlžníka a povinnosť ručiteľa plniť tak nie je závislá od toho, či je dlžník sám schopný dlh splniť alebo od neúspešného vymáhania pohľadávky veriteľom od dlžníka. 17. Pre plynutie premlčacej doby voči žalovanej ručiteľke by nebolo možné aplikovať ani nevýhodnejšiu osobitnú právnu úpravu premlčania v ust. § 310 Obch. zák., podľa ktorého sa právo veriteľa voči ručiteľovi nepremlčí pred premlčaním práva voči dlžníkovi, a to ani v nadväznosti na právny úkon uznania záväzku obligačnými dlžníčkami v notárskej zápisnici, nakoľko toto uznanie nemohlo byť voči žalovanej ručiteľke, ktorá s ním nevyslovila súhlas, účinným v zmysle § 548 ods. 3 Obč. zák. 18. Napokon právne účinky nemožno priznať ani vyhláseniu obligačných dlžníkov v úverovej zmluve o predĺžení premlčacej doby na 10 rokov v zmysle ustanovenia § 401 Obch. zák., ktorého použitie nie je v danom prípade v prospech žalovanej ako spotrebiteľa a takého zmluvné dojednanie je v rozpore s kogentnými ustanoveniami Obč. zák. o premlčaní (§ 100 a nasl.). 19. S poukazom na to, že dlžníci nesplnili na výzvu právneho predchodcu žalobcu svoj záväzok v lehote 7 dní vydať mu bezdôvodné obohatenie získané zo zrušenej zmluvy, vznikla žalovanej ako ručiteľke povinnosť splniť právnemu predchodcovi žalobcu záväzok, na splnenie ktorého ním bola vyzvaná listom zo dňa 22.02.2005, a preto dňom nasledujúcim po márnom uplynutí lehoty na plnenie, t.j. 20.04.2005 začala plynúť subjektívna dvojročná ako aj objektívna trojročná premlčacia doba podľa § 107 ods. 1, 2 Obč. zák. Vzhľadom na to, že žaloba bola na súde podaná dňa 07.03.2011, žalovaná sa dôvodne dovoláva premlčania žalobcom uplatňovaného práva. 20. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti tak, že žalobu zamietol. 21. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanej, ktorá mala v konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcovi v celom rozsahu nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).