Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/414/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1412212319 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1412212319.7 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci manžela: C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. cesta XX, XXX XX R., proti manželke: N. G., rodená E., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. XXX, XXX XX Q., v konaní o určenie výživného na manžela, na odvolanie manžela proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 26.05.2016, č.k. 13P/190/2012-506, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 26.05.2016, č.k. 13P/190/2012-506 zamietol návrh manžela na určenie výživného na manžela v celom rozsahu. Manželke nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, § 142 ods. 1, § 151 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom do 30.06.2016 (ďalej len „O.s.p.“) dospejúc k záveru, že uloženie povinnosti manželke platiť výživné manželovi spolu s alikvotnou časťou rodinných prídavkov bolo nedôvodné a aj v rozpore s dobrými mravmi. Uviedol, že nevidel priestor na určenie ani len minimálneho výživného, keď vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nebolo v schopnostiach, možnostiach a ani majetkových pomeroch manželky, aby manželovi platila výživné v požadovanej sume XXX eur mesačne. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil aj skutočnosť, že manžel mal finančné prostriedky na hradenie výdavkov za prenájom kancelárie používanej iba na písane svojich podaní, ktoré mohol skôr použiť na pokrytie svojich najnevyhnutnejších osobných výdavkov. Pri posúdení dôvodnosti podaného návrhu zohľadnil ponuku manžela platiť manželke za prenájom jednej izby v jej prenajatom byte vo Viedni sumu XXX eur mesačne, skutočnosť že manžel na výživu detí pochádzajúcich z manželstva a študujúcich na vysokých školách v A. žiadnym spôsobom dlhodobo neprispieval, osobnú starostlivosť manželky o deti a ich finančné zabezpečenie iba z jej strany. 3. Proti tomuto rozsudku v časti výroku o zamietnutí návrhu podal v zákonnej lehote odvolanie manžel, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a zaviazal manželku prispievať na jeho výživu sumou vo výške XXX eur mesačne od 01.09.2012 a umožniť mu rozhodovať v prospech detí O. a G. o 1 z pravidelného mimoriadneho sociálneho príjmu „R.“, ktorý manželka poberala v A., alternatívne, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkol neúplne zistený skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d/ O.s.p.), že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Vyslovil názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne a nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie sa v konaní nevysporiadal s argumentmi, ktoré uvádzal v priebehu konania a rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Mal za to, že takýmto postupom súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím bolo porušené jeho ústavné právo na súdnu ochranu zakotvené v čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. Poukázal na skutočnosť, že manželka zarábajúca v A. ako opatrovateľka mala čistý mesačný príjem vo výške XXX eur oproti jeho príjmu zo starobného dôchodku vo výške XXX eur mesačne. Považoval za spravodlivé a v súlade s ustanovením § 18 Zákonom o rodine, aby mu súd umožnil hospodáriť aspoň s časťou príjmu jeho manželky. Navrhol, aby odvolací súd preskúmal obsah námietky zaujatosti, ktorú dňa 31.01.2014 vzniesol voči zákonnej sudkyni, dôvodiac, že námietka bola súdom ignorovaná a zamietnutá. V súvislosti s nebytovým priestorom, ktorý si prenajíma uviedol, že tento priestor prenajal z finančných dôvodov ako kanceláriu, ktorá mu slúži len ako denná miestnosť, kde sa podľa zmluvy môže zdržiavať od 06.00 hod do 22.00 hod. Sám seba označil za bezdomovca, ktorý prespáva v zapožičanom aute. Zdôraznil, že manželka odchádza na dva týždne do A., kde má zabezpečené bývanie, stravu a na území Slovenskej republiky sa zdržiava u svojej matky v obci Q.. Tvrdil, že súd prvej inštancie pochybil, keď prihliadol na fakt, že manželka poskytuje osobnú starostlivosť svojej XX ročnej matke, keď jej takáto povinnosť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia. Poukázal na skutočnosť, že dňa 12.03.2013 podal podnet na vyhlásenie pátrania po synovi G. a trestné oznámenie na manželku za zneužitie rodinného rozpočtu a financií zo sociálneho systému, dodávajúc, že polícia podnet na pátranie po synovi odmietla a ním opísané skutky manželky nevyhodnotila ako trestné činy. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že súd prvej inštancie sa o týchto skutočnostiach nezmienil v napadnutom rozhodnutí, čím podľa jeho názoru nevykonal dôkazy preukazujúce konanie manželky v rozpore s dobrými mravmi. Záverom namietal procesné pochybenie súdu prvej inštancie pri poslednom pojednávaní dňa 26.05.2016, konkrétne mal za to, že súd nevyhlásil dokazovanie za ukončené a na záver neudelil účastníkom záverečnú reč, čím mu odňal možnosť konať pred súdom. 4. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie manžela nie je dôvodné. 5. Podľa § 18 Zákona o rodine, manželia sú si v manželstve rovní v právach a povinnostiach. Sú povinní žiť spolu, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť, pomáhať si, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. 6. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine, manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektoré z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. 7. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. 8. Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa. 9. Podľa § 395 ods. 1 C.m.p., ak § 396 C.m.p. neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 10. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p., na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 11. Podľa § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 12. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 13. Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že konanie vo veci začalo dňa 28.08.2012, pričom na konanie sa aplikoval procesnoprávny predpis, ktorý bol v čase rozhodovania odvolacieho súdu zrušený. Týmto predpisom bol zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, účinný do 30.06.2016, zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ktorý svoju účinnosť nadobudol dňa 01.07.2016. Procesné ustanovenia v konaniach v niektorých rodinnoprávnych veciach (akým je i predmetné konanie) boli však upravené zákonom č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku, ktorý nadobudol účinnosť taktiež dňa 01.07.2016. Z uvedeného dôvodu odvolací súd skúmal časovú koexistenciu skoršej právnej úpravy (zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku) a novej právnej úpravy (zákona č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku). V tejto súvislosti konštatuje, že procesné právo na rozdiel od hmotného práva v prípade stretu novej a starej právnej úpravy je charakterizované princípom okamžitej aplikability nových procesnoprávnych noriem na všetky konania prebiehajúce na súde a začaté podľa doterajších (zrušených) predpisov. 14. Vzhľadom na zakotvenie uvedeného princípu do samotného paragrafového znenia C.m.p. (§ 395 ods. 1 C.m.p.), ako aj vzhľadom na vzťah subsidiarity medzi C.m.p. a C.s.p. (§ 2 ods. 1 C.m.p.), odvolací súd uvádzal namiesto pojmov „súd prvého stupňa“ a „navrhovateľ - odporca“ použitých v rozhodnutí súdu prvej inštancie a i v následných podaniach účastníkov, pojmy „súd prvej inštancie“ a “manžel - manželka“. 15. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi podľa § 71 Zákona o rodine je založená na zásade vzájomnosti. Predpokladmi pre vznik vyživovacej povinnosti medzi manželmi je právna existencia manželstva, v prípade existencie bezpodielového spoluvlastníctva v zákonnom rozsahu skutočnosť, že manželia spolu nehospodária, životná úroveň manželov nie je rovnaká a súlad s dobrými mravmi. Zásada dobrých mravov je korektívom, ktorý môže spôsobiť, že napriek všeobecnej požiadavke rovnakej životnej úrovne v manželstve, v dôsledku ich porušovania sa táto zásada nemusí uplatniť. Je to odôvodnené tým, že inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových vzťahov súvisiacich s manželstvom. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti musí súd obligatórne prihliadať aj na starostlivosť o domácnosť. Domácnosť podľa Občianskeho zákonníka tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhrádzajú náklady na svoje potreby. V súvislosti s § 71 Zákona o rodine ide o širokú definíciu, pričom podstatná je predovšetkým starostlivosť o potomkov manželov. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, preto zákon tejto činnosti priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. 16. V zmysle uvedeného v danej veci postupoval aj súd prvej inštancie, keď nemal v prebiehajúcom konaní o návrhu manžela na určenie výživného preukázané splnenie podmienok na jeho určenie predpokladané v ustanovení § 71 Zákona o rodine. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 17. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme vysporiadania sa s odvolacími dôvodmi manžela odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie obstaral v konaní dostatočné podklady pre záver o životnej úrovni manželov, t.j. ich osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky a prihliadol na osobnú starostlivosť manželky o deti narodené z manželstva a domácnosť. Odvolací súd v danom prípade po vyhodnotení všetkých právne významných skutočností pre posúdenie dôvodnosti návrhu dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že určenie povinnosti manželke platiť výživné na manžela by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že manžel počas trvania manželstva prenechal komplexnú starostlivosť o domácnosť a o ich dve spoločné maloleté deti výlučne manželke, pričom neparticipoval žiadnym spôsobom na zabezpečení potrieb spoločnej domácnosti, ani na výchove maloletých detí a ani na ich výžive. Odvolací súd poukazuje i na správanie sa manžela k manželke, kedy možno mať za to, že si neplnil svoju povinnosť vzájomne rešpektovať dôstojnosť medzi manželmi v zmysle § 18 Zákona o rodine opakovane podávanými neopodstatnenými trestnými oznámeniami voči jej osobe. 18. V súvislosti s odvolacím dôvodom manžela o nevykonaní navrhovaných dôkazov potrebných pre zistenie rozhodujúcich skutočností, odvolací súd poukazuje na princíp voľného hodnotenia dôkazov, ktorý je legislatívne zakotvený v ustanovení § 191 C.s.p. Koncept voľného hodnotenia dôkazov je derivátom tzv. akuzačného typu procesu, v ktorom zákon pojmovo nemôže predpisovať zákonnú silu jednotlivým dôkazom. Naopak, v inkvizičnom procese dominuje tzv. legálna dôkazná teória, ktorá pojmovo vyžaduje zákonnú silu, resp. váhu jednotlivých dôkazov, tento typ procesu sa však vo všeobecnosti považuje za dejinne prekonaný. Podstata princípu voľného hodnotenia dôkazov teda spočíva v tom, že v hodnotení výsledkov dokazovania je súd slobodný, t.j. žiadne procesné ustanovenie mu neukladá, akú dôkaznú hodnotu, resp. silu má priznať tomu-ktorému dôkaznému prostriedku. V hodnotiacej činnosti je sudca obmedzený iba vnútorným presvedčením, životnými skúsenosťami, pravidlami formálnej logiky, ktorým by jeho hodnotiace úsudky nemali odporovať a napokon povinnosťou svoj hodnotiaci záver v rozhodnutí stručne a jasne odôvodniť. Druhým charakteristickým znakom tohto procesného princípu je aj sloboda súdu uvážiť, či a v kladnom prípade ktoré dôkazné prostriedky pripustí, prípadne zopakuje či doplní, ktoré naopak nepripustí ako nepotrebné, nevhodné, irelevantné. Je tiež oprávnený uvážiť, či vykonaným dokazovaním je vec zo skutkovej stránky dostatočne objasnená, či možno dokazovanie uzavrieť a na základe jeho výsledkov pristúpiť k právnej kvalifikácii a meritórnemu rozhodnutiu. Po skončení dokazovania súd musí starostlivo zvážiť dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie vo veci nemajú žiadny význam. V ďalšom konaní sa bude zaujímať len o tie dôkazy, ktoré sú pre posúdenie veci dôležité. Toto posudzovanie vykonaných dôkazov je ich hodnotením z hľadiska dôležitosti. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval v konaní v súlade s priblíženým princípom, keď sa pri rozhodovaní o určení výživného na manžela nezaoberal skutočnosťou o podaní podnetu manžela na vyhlásenie pátrania po synovi G. ako aj so skutočnosťou o podaní trestného oznámenia manžela na manželku, keďže tieto nemali vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Rovnako za nedôvodnú vyhodnotil i námietku manžela o poskytovaní osobnej starostlivosti manželky o jej matku, s ktorou žije v spoločnej domácnosti. 19. K požiadavke manžela, aby odvolací súd preskúmal námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni, ktorú uplatnil dňa 31.01.2014, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval v súlade s platnou procesnoprávnou úpravou o vznesení námietky zaujatosti (§ 14 a nasl. O.s.p.), keďže predložil spis s uplatnenou námietkou zaujatosti na nadriadený súd. Možno preto uzavrieť, že námietka zaujatosti súdom prvej inštancie nebola ignorovaná a taktiež sa nemožno stotožniť s tvrdením manžela, že by súd námietku zamietol, nakoľko z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že nadriadený súd na námietku zaujatosti neprihliadal (zamietnutie a neprihliadanie na námietku zaujatosti nie sú totožné pojmy a treba medzi nimi rozlišovať, pozn. odvolacieho súdu). Z prípisu nadriadeného súdu zo dňa 24.02.2014, č.k. 3NcC/18/2014-225 totiž vyplynulo, že námietka zaujatosti vznesená manželom smerovala voči procesnému postupu zákonnej sudkyni v konaní, preto Krajský súd v Bratislave, ako nadriadený súd postupoval v zmysle § 15a ods. 5 O.s.p. 20. V nadväznosti na odvolací argument manžela o odňatí mu možnosti konať pred súdom na poslednom pojednávaní uskutočnenom na Okresnom súde Bratislava IV dňa 26.05.2016, odvolací súd dáva manželovi do pozornosti, že zo zápisnice o pojednávaní (por. č. l. 502 spisu) jednoznačne vyplynulo, že účastníci konania boli na záver pojednávania vyzvaný na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania a vzhľadom na neexistenciu takýchto návrhov, bolo vyhlásené uznesenie o skončení dokazovania. Prihliadajúc na uvedené, odvolací súd konštatuje, že záverečným zhrnutím a vyjadrením nie je len ten procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorý je takto (ako záverečná reč) označený aj formálne. Je ním aj bez formálneho označenia aj iný, na záver pojednávania urobený procesný úkon účastníka (jeho zástupcu), ktorým zhrňuje svoje návrhy, vyjadruje sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Preto nebolo možné sa stotožniť ani s názorom manžela o neudelení mu možnosti záverečnej reči ako ani s jeho názorom o absencii uznesenia, ktorým bolo dokazovania vyhlásené za skončené. 21. Pokiaľ ide o argument manžela, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, odvolací súd udáva, že povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia, avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, však nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje. 22. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p., ako vecne správne potvrdil. 23. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p. 24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).