Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/12/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414010145 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1414010145.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Richarda Molnára, v trestnej veci obžalovaného P.. Z. U., pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zákona, o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 12.09.2016, sp. zn. 2T/51/2014, na verejnom zasadnutí konanom dňa 8. marca 2017 v Bratislave, takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV sa ako nedôvodné z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 2T/51/2014 z 12.09.2016 bol podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku obžalovaný P.. Z. U. oslobodený spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava IV sp. zn. 2 Pv 499/11/1104 zo dňa 17. apríla 2014 pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom základe, že: ako konateľ zastupujúci spoločnosť H a D s.r.o., so sídlom na Tešedíkovej ulici č. 77/A, Bratislava, uzavrel so spoločnosťou AS R., spol. s r.o. dňa XX. augusta 2010 zmluvu č. 2 1289 10 238 o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, na základe ktorej bol zamestnancovi spoločnosti H a D s.r.o. A. E., konajúcemu v súlade s pokynmi obžalovaného, dňa 16. augusta 2010 na ulici Rybničná č. XX J v Bratislave vydaný tovar uvedený vo výdajke č. 2101072 a dňa 17. septembra 2010 na základe ústnej dohody s P.. E. R. obžalovaný osobne prevzal na ulici Rybničná v Bratislave tovar uvedený vo výdajke č.2101331, pričom po skončení dohodnutej doby nájmu a ani na základe výzvy na vrátenie tovaru doposiaľ nevrátil šesť kusov stojky BC 30, 8 kusov deb. dosky 21x500x1500, 11 kusov deb. dosky 21x500x2000, 2 kusy deb. Doska 21x500x2500, 2 kusy debniaceho nosníka 1,0 m, jeden kus debniaceho nosníka 1,45 m, 4 kusy debniaceho nosníka 2,45 m, 4 kusy debniaceho nosníka 2,9 m, jeden kus debniaceho nosníka 3,9 m, 4 kusy pridržiavacej hlavy, a týmto svojím konaním spôsobil poškodenej spoločnosti AS R., spol. s r.o. škodu vo výške 1 002,97 Euro, pretože skutok nie je trestným činom. Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku poškodený AS R., spol. s r.o., Rybničná XX J, Bratislava, P.: XX XXX XXX bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na civilný proces. Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení, teda v zákonnej lehote, podal odvolanie prokurátor, ktoré odôvodnil písomným podaním doručeným prvostupňovému súdu 13. 01. 2017 a v ktorom s poukazom na oslobodzujúci rozsudok a jeho odôvodnenie, v ktorom súd podrobne opísaným vykonaným dokazovaním ustálil, že poškodená spoločnosť prenechala obžalovanému predmetný materiál s úmyslom prenajať mu ho za odplatu k užívaniu, na základe konkludentne uzavretej zmluvy o podnikateľskom nájme hnutelných vecí, že súd nespochybňoval, že tento tovar poškodenej spoločnosti nebo vrátený, ani na opakované výzvy a teda, že žalovaný skutok sa stal, ale že tento nie je trestným činom, nakoľko absentuje subjektívna stránka prečinu sprenevery, nesúhlasil s týmto názorom. S poukazom na zákonné znenie prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák., výklad pojmových znakov a znenia § 15 Tr. zák., čo sa vyžaduje pre úmyselný trestný čin, zastáva názor, že na posúdenie subjektívnej stránky žalovaného skutku je smerodajný obsah výsluchu svedka P.. E. R., ktorý vypovedal, že obžalovaný prebral prenajatý materiál, čo potvrdil svojim podpisom na výdajke č. 2101330 zo dňa 17. 09. 2010. Nakoľko debnenie nevracal, tak ho svedok vyzýval na vrátenie prenajatého tovaru, ale obžalovaný mu nepríjemným spôsobom povedal, že debnenie potrebuje a vracať ho nebude. P.. E. R. tak odovzdal vec svojmu právnemu zástupcovi p. C. za účelom vymáhania dlžoby a aby oficiálne vyzval obžalovaného na vrátenie veci. Vyplýva preto, že prenájom debniaceho materiálu medzi P.. R. a obžalovaným P.. Z. U. bol dohodnutý na určitý čas, pričom lehota na vrátenie debniaceho materiálu uplynula, obžalovaný zverené debnenie nevracal a bol P.. E. R. vyzvaný na jeho vrátenie, na ktorú reagoval negatívne a aj napriek výzve, zverené debnenie si ponechal a používal na vlastné účely. Týmto momentom dokonal žalovaný skutok a naplnil znaky skutkovej podstaty trestného činu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. Uviedol tiež, že obžalovaný zverené veci doposiaľ nevrátil a ani nezabezpečil ich vrátenie prostredníctvom svojich zamestnancov, za prenájom debnenia poškodenej spoločnosti AS R., s.r.o. doposiaľ nezaplatil a s prenajatým debnením nakladal tak, ako keby bolo v jeho vlastníctve. Vzhľadom na opísanú reakciu obžalovaného na výzvu P.. E. R., ako aj s prihliadnutím na ďalšie konanie obžalovaného vyslovil záver, že obžalovaný konal v úmysle prisvojiť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená a naplnil tak znaky žalovaného skutku aj po subjektívnej stránke. Navrhol preto, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie. V súlade s ustanovením § 314 Tr. por. bolo odvolanie prokurátora zaslané ostatným procesným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o odvolaní priamo dotknuté na prípadné vyjadrenie, v danom prípade obhajcovi (správne mal aj obžalovanému) a splnomocnencovi poškodenej spoločnosti, čo však ku dňu konania a rozhodovania odvolacieho súdu, ani jedna z nich nevyužila. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, ktoré sa konalo za splnenia zákonných podmienok v neprítomnosti obžalovaného P.. Z. U. podľa § 293 ods. 5 Tr. por., ako aj v neprítomnosti splnomocnenca poškodenej spoločnosti AS R., s.r.o, podľa § 294 ods. 1, ods. 2 Tr. por., prokurátorka krajskej prokuratúry v konečnom návrhu uviedla, že s poukazom na písomné dôvody odvolania prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV, navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové konanie a rozhodnutie. Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu uviedol, že poukazuje na to, že nielenže nebola naplnená subjektívna stránka prečinu sprenevery, ale ani objektívna, nakoľko od začiatku poukazuje na to, že nedošlo k spáchaniu skutku tak, ako tvrdí obžaloba. Svedok E. navyše uviedol, že na jednej vrátenke nie je jeho podpis a napokon obžalovaný od začiatku tvrdil, že u seba nič nemá. Obžaloba bola preto postavená len na výpovedi svedka R. ohľadne telefonického hovoru, pokiaľ ide o vrátenie veci a odvolanie prokurátora na to poukazuje. Obžalovaný sám nič neodcudzil a preto navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania ( 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal (mohol podať) odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci,v súlade s ustanovením § 2 ods.10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 213 ods. 1 Tr. por. prečinu sprenevery sa dopustí ten, kto si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu malú, potrestá sa odňatím slobody až na dva roky. Podľa § 285 písm. b/ Tr. por. súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak skutok nie je trestným činom, Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Okresný súd v predmetnom konaní postupoval v súlade so základnými zásadami trestného konania, vykonal všetky dostupné dôkazy nevyhnutné na jeho rozhodnutie, tieto aj správne následne vyhodnotil, pričom sa riadil vyššie uvedenými ustanoveniami a zásadami trestného konania. Na základe vykonaného dokazovania a vyhodnotenia dôkazov dospel prvostupňový súd k správnemu záveru, že skutok nie je z trestným činom. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, ako sa okresný súd vyrovnal so všetkými dôkazmi a ako vyhodnotil aj dôkazy svedčiace nielen v prospech, ale aj v neprospech obžalovaného P.. Z. U.. Krajský súd si tieto skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery v celom rozsahu osvojil a odkazuje na podrobné, výstižné a plno obsažné odôvodnenie napadnutého rozsudku, bez potreby v celom rozsahu ho opakovať. Svoje oslobodzujúce rozhodnutie prvostupňový súd primárne odôvodnil predchádzajúcim odsudzujúcim rozsudkom zo 17. júna 2015, ktorý však bol na základe odvolania obžalovaného uznesením Krajského súdu v Bratislave z 25.11.2015, sp.zn. 1To/102/2015 zrušený a vrátený okresnému súdu za účelom doplnenia dokazovania. Podrobne rozviedol vykonané dokazovanie, vzhľadom na jednotlivé výpovede obžalovaného a svedkov, nielen v prípravnom konaní, ale aj na hlavných pojednávaniach obhajobné prednesy obžalovaného, výpovede svedkov P.. E. R., Z. N. a R. E., prečítané a oboznámené listinné dôkazy a ich obsah, pričom ustálil skutkový stav ktorý zistil, že medzi poškodenou spoločnosťou AS R., spol. s r.o. a spoločnosťou obžalovaného H a D s.r.o. bola uzavretá len jedna písomná zmluva, a síce zmluva o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí č. 2 1289 10 238 zo 16. augusta 2010 a že existencia inej písomnej zmluvy sa nepreukázala, ktorú nevedel hodnoverne preukázať ani obžalovaný. Nakládku materiálu 16. augusta 2010 (výdajka č. 2101072) vykonal s najväčšou pravdepodobnosťou A. E. a svedok R. E., i keď neskôr poprel, že túto výdajku podpísal, čo súd považoval, v tejto jeho časti výpovede, za nevieryhodné. Za nepodstatné považoval okresný súd zisťovanie, na základe čoho tieto osoby pracovali pre spoločnosť obžalovaného, ale že podstatné je, že k prevzatiu materiálu došlo na základe zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí uzavretej medzi poškodenou spoločnosťou a spoločnosťou obžalovaného a že konali na základe pokynov, v mene a na účet spoločnosti obžalovaného, že tento materiál sa tak dostal do dispozície obžalovaného (resp. jeho spoločnosti) a niesol zaň zodpovednosť podľa uzavretej zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí a teda sa jednalo o zverenú vec v zmysle § 130 ods. 3 Tr. zák.. Časť materiálu dňa 17. 09. 2010 vrátil priamo obžalovaný (príjemka č. 2101331) a v ten istý deň si obžalovaný súčasne prenajal a prevzal ďalší materiál (výdajka č. 2101330), ktoré skutočnosti neboli sporné, potvrdil ich samotný obžalovaný a nespochybňovala ich ani poškodená spoločnosť. K námietkam obžalovaného, že medzi ním (resp. jeho spoločnosťou) a poškodenou spoločnosťou nedošlo dňa 17. 09. 2010 k uzavretiu druhej konkludentnej (príp. ústnej) dohody, súd uviedol, že ku konkludentnému uzavretiu zmluvy (v tomto prípade zmluvy o nájme hnuteľných vecí) je potrebný súhlasný prejav vôle oboch zmluvných strán - vôľa prenajímateľa prenechať nájomcovi za odplatu a na určitú dobu predmet nájmu a vôľa nájomcu predmet nájmu na určitú dobu a za odplatu prevziať a užívať. Táto vôľa nemusí byť prejavená len výslovne (či už ústne alebo písomne), môže byť prejavená tiež fakticky - konaním oboch zmluvných strán. Mal teda preukázané, že poškodená spoločnosť (resp. v jej mene konajúci zamestnanec) prenechala obžalovanému (resp. spoločnosti obžalovaného) predmetný materiál s úmyslom prenajať mu ho za odplatu a na určitý čas a obžalovaný tento materiál prevzal s úmyslom na určitú dobu a za odplatu ho užívať, čo preukazuje nielen výdajka, ale tiež výpovede obžalovaného a zástupcov poškodenej spoločnosti a teda jednoznačne vyplýva, že došlo ku konkludentnému uzavretiu zmluvy. Obsah tohto zmluvného vzťahu - keďže nebol zachytený v písomnej zmluve - by musel byť bližšie určený v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka (napr. s ohľadom na prax zavedenú medzi zmluvnými stranami), čo však nie je pre potreby trestného konania podstatný ale, že medzi zmluvnými stranami došlo k uzavretiu zmluvy o podnikateľskom nájme hnuteľných vecí, na základe ktorej prenajímateľ (poškodená spoločnosť) odplatne prenechala nájomcovi (obžalovanému, resp. spoločnosti obžalovaného) predmetný materiál do dočasného užívania. K vráteniu časti zostávajúceho materiálu došlo 20.12.2010, a to svedkom R. E. a A. E.. Svedok R. E. potvrdil, že podpis na príjemke č. 2102087 z 20. 12. 2010 je jeho, že tam bol spolu s A. E., čo taktiež nebolo sporné a k ďalšiemu vráteniu časti zostávajúceho tovaru malo dôjsť dňa 21. 12. 2010, opätovne menovanými svedkami, ale svedok R. E. poprel, že by podpis na príjemke č. 2102095 z 21. decembra 2010 bol jeho, že materiál boli vracať dvakrát, 20. 12. 2010 a následne po (vianočných) sviatkoch, keď bola v poškodenej spoločnosti vykonávaná inventúra a rovnako vypovedal aj obžalovaný. Svedok P.. E. R. pri prevzatí materiálu, v sklade poškodenej spoločnosti, osobne prítomný nebol a svedok Z. N. sa pre odstup času nevedel vyjadriť, či bol pri prevzatí materiálu prítomný. Podľa tvrdenia obžalovaného k vráteniu zvyšku predmetného materiálu došlo 27. 12. 2010, resp. dňa 28. 12. 2010 a podobne vypovedal aj svedok R. E., ale doklad o tom nedostali, pretože v poškodenej spoločnosti bola vykonávaná inventúra a na stavbe nezostal žiaden materiál, keďže sa jednalo o ukončenú stavbu, pričom debnenie sa zo stavby na inú stavbu neprenášalo. Proti týmto výpovediam boli výpovede svedkov P.. E. R. a Z. N., že po 22. 12. 2010 nebol poškodenej spoločnosti zo strany obžalovaného (resp. osôb vystupujúcich v jeho mene a na jeho účet) vrátený žiaden materiál, nakoľko ani neexistuje o tom doklad a preto v tejto časti sa nepodarilo jednoznačne ustáliť skutkový stav, resp. vyvrátiť obhajobu obžalovaného. Následne súd pristúpil k právnemu zhodnoteniu žalovaného skutku, že materiál uvedený vo výrokovej časti rozsudku, bol poškodenou spoločnosťou prenajatý spoločnosti obžalovaného a že tento tovar nebol poškodenej spoločnosti, ani na jej opakované výzvy, vrátený. Preto konštatoval, že žalovaný skutok sa síce stal, ale tento skutok nie je trestným činom, pretože chýba subjektívna stránka žalovaného trestného činu. Preto bolo namieste obžalovaného oslobodiť spod obžaloby v zmysle § 285 písm. b) Tr. por., pre nedostatok subjektívnej stránky prečinu, teda nedostatku zavinenia vo forme priameho či nepriameho úmyslu. Argumentoval aj tým, že medzi poškodenou spoločnosťou a spoločnosťou obžalovaného boli už v minulosti dohodnuté a uzavreté dva obchodné prípady, ktoré boli riadne ukončené a až v treťom, žalovanom prípade, bola prevažná väčšina prenajatého materiálu vrátená. Obžaloba pritom nedala odpoveď, z akého dôvodu nebola zvyšná časť materiálu vrátená a kde sa tento materiál nachádza, nepreukázala, že by si ju obžalovaný prisvojil a použil v rozpore s dohodnutým účelom zverenia a aj z ekonomického hľadiska považoval za otázne, či vedel obžalovaný zvyšnú časť materiálu - debnenia vôbec využiť. Jediný priamy svedok týchto udalostí, R. E., vypovedal zhodne s obžalovaným, aj keď súd pripustil možnosť pochybovať o jeho hodnovernosti a nezaujatosti, že všetok prenajatý materiál bol poškodenej spoločnosti vrátený a že na stavbe nezostal žiaden materiál a tento sa ani neprenášal na inú stavbu. Poukázal tiež na to, že obžalovaný nebol jedinou osobou, ktorá s vecami nakladala, resp. do ktorej dispozície sa mohli tieto zverené veci dostať a nakladali s nimi, okrem obžalovaného, aj svedkovia R. E. a A. E., veci sa pritom nachádzali na stavbe, kde sa pohybovalo väčšie množstvo ľudí, preto sa nedá vylúčiť, že tieto veci odcudzila tretia osoba. Nevrátenie časti prenajatého materiálu obžalovaným samo o sebe nepreukazuje úmysel obžalovaného prisvojiť si tento chýbajúci materiál a použiť ho v rozpore s dohodnutým účelom, chýbajúci materiál mohli odcudziť tretie osoby a mohol byť zničený alebo pre nezodpovednosť a povrchnosť obžalovaného stratený. Podľa súdu nie je vylúčená tiež tá možnosť, že svedok R. E. a A. E. zvyšnú časť materiálu poškodenej spoločnosti naozaj po vianočných sviatkoch ( 27. 12. 2010 alebo 28. 12. 2010) vrátili, avšak poškodená spoločnosť v tom čase vykonávala inventúru, preto tento vrátený tovar nebol do inventúry započítaný (čo potvrdil vo svojej výpovedi svedok Z. N.) a vo svojom súhrne znamená, že nebol preukázaný úmysel obžalovaného prisvojiť si predmetný materiál a použiť ho v rozpore s dohodnutým účelom. V danom konaní sa teda nepreukázalo, že by to bol práve obžalovaný, ktorý s týmito komponentami disponoval, ktorý by rozhodoval o tom, ako sa s nimi naloží, ktoré použil v rozpore s účelom zmluvy. Nepodarilo sa tak preukázať, že obžalovaný mal úmysel prisvojiť si zverené veci. Súd prvého stupňa pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v súdnom konaní vykonal všetky potrebné dôkazy nevyhnutné na spravodlivé rozhodnutie, pričom okresný súd tieto dôkazy objektívne vyhodnotil podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne, ako sa to predpokladá v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. V odôvodnení napadnutého oslobodzujúceho rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. prvostupňový súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Krajský súd si preto v celom rozsahu osvojil skutkové a právne závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj odvolací súd zhodne so súdom I. stupňa konštatuje, že v posudzovanej trestnej veci nebolo dokázané, že skutok vymedzený v obžalobnom návrhu prokurátora okresnej prokuratúry je trestným činom. Potrebné je poukázať aj na to, že okresný súd oslobodzujúci predmetný rozsudok vyhlásil po doplnení dokazovania po tom, čo predchádzajúci rozsudok zo 17. 06. 2015, ktorým bol obžalovaný P.. Z. U. uznaný za vinného z prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. na skutkovom základe zhodne s podanou obžalobou a podľa § 37 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože mal za to, že trest uložený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3T/48/2013 z 10. 05. 2013 právoplatný 19.06.2013, je dostatočný a podľa § 287 ods. 1Tr. por. obžalovanému uložil nahradiť poškodenému AS R., spol. s.r.o. škodu vo výške 1 002,97 Eur. ale uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp.zn. 1To/102/2015 z 25.11. 2015, na podklade odvolania obžalovaného, podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil tento rozsudok v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec sa vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. V tomto rozhodnutí nariadil okresnému súdu doplniť dokazovanie a treba konštatovať, že okresný súd v podstate splnil pokyny odvolacieho súdu, keď opätovne vypočul obžalovaného, svedkov P.. R., Z. N., A. S. a R. E., originály príjemok a výdajok sa nepodarilo zabezpečiť, vzhľadom na uplynutie archivačnej doby a aj svedka E., po ktorom je vyhlásené pátranie. Senát odvolacieho súdu v podstate dospel k rovnakému záveru, ako prvostupňový súd, že po zákonne a úplne vykonanom dokazovaní, plne rešpektujúc kontradiktórnosť konania a po jeho vyhodnotení správne dospel k záveru, že nebolo nepochybne preukázané, že žalovaný skutok je trestným činom. Pokiaľ prokurátor - odvolateľ nesúhlasil s úvahami okresného súdu pre nenaplnenie subjektívnej stránky zavinenia, s poukazom na výpoveď svedka P.. E. R., ktorý vypovedal, že obžalovaný prebral prenajatý materiál, čo potvrdil svojim podpisom na výdajke č. 2101330 zo dňa 17.09.2010 a že debnenie nevracal, tak ho vyzýval na jeho vrátenie a obžalovaný mu nepríjemným spôsobom povedal, že debnenie potrebuje a vracať ho nebude, nejde o nové tvrdenia, nakoľko s týmito sa už dostatočným spôsobom vysporiadal prvostupňový súd. Napokon ide len o tvrdenie svedka, proti ktorému stála výpoveď obžalovaného, v spojení aj s ostatnými svedeckými výpoveďami a listinnými dokladmi. I keď odvolací súd sa plne nestotožňuje so všetkými úvahami prvostupňového súdu, najmä pokiaľ ide o zisťovanie, v akom pracovnom alebo inom vzťahu, boli svedkovia E. a E., ktorí mali zapožičaný debniaci materiál vrátiť, nakoľko sa od tohoto odvíjala napr. aj hmotnoprávna zodpovednosť, v každom prípade sa nepodarilo vyvrátiť obhajobné tvrdenia obžalovaného, že na vrátenie požičaného materiálu dal pokyn a že na predmetnej stavbe už nič nezostalo. Preto nie je vylúčená obhajobná verzia obžalovaného a logickému výkladu by zodpovedali aj možnosti, na ktoré poukázal už prvostupňový súd. Na úvahách súdu nič nemení ani výpoveď svedka P.. R., ohľadne telefonickej výzvy obžalovanému na vrátenie tovaru a jeho údajné nepríjemné vyjadrenie, že materiál ešte potrebuje a nevráti ho. Z výpovede svedka E. sa napokon potvrdila obhajoba obžalovaného o vracaní všetkého materiálu, i keď možno pripustiť, že či už kôli vianočným sviatkom a inventúre v poškodenej spoločnosti, mohlo byť všetok zapožičaný materiál vrátený. Napokon tento svedok aj potvrdil, že na príjemke z 21.12. 2010 nie je jeho podpis, pričom k ďalšiemu vráteniu časti zostávajúceho tovaru malo dôjsť dňa 22.12. 2010, čo však nezodpovedá výpovedi svedka Kramára, že na tejto príjemke nie je jeho podpis, čo bolo zrejmé už aj pre odvolací súd pri prechádzajúcom svojom rozhodnutí a kdeže všetky originály dokladov už nie sú k dispozícii, pre uplynutie archivačnej doby a nie je vylúčené aj tvrdenie obžalovaného o vrátení tovaru po vianočných sviatkoch, resp. pre vykonávanú inventuru v poškodenej spoločnosti, nedostatočne prebratie, resp. zaevidovanie vrátenia materiálu. V každom prípade, aj podľa názoru odvolacieho súdu nepodarilo sa v prejednávanom prípade preukázať nielen úmysel, ale aj naplnenie znakov žalovaného prečinu zo strany obžalovaného P.. Z. U. tak, ako bol skutok koncipovaný v podanej obžalobe. Podľa § 8 Tr. zák. trestný čin je protiprávny čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone, ak tento zákon neustanovuje inak. Z uvedenej definície možno vyvodiť dve obligatórne podmienky, ktoré musia byť súčasne splnené, a to protiprávnosť činu a znaky uvedené v trestnom zákone. Protiprávnosťou činu sa rozumie prejav vôle, ktorým subjekt porušuje príkazy a zákazy ustanovené platným právom. V trestnom práve sa za protiprávne konanie považuje protispoločenské správanie, ktorého znaky sú vymedzené v trestnom zákone ako trestné činy. Protiprávne konanie môže byť buď zavinené alebo nezavinené. Z dikcie ustanovenia § 8 vyplýva, že o trestný čin ide vtedy, ak sú súčasne naplnené jeho obligatórne podmienky, ktorými, sú protiprávnosť konania a formálne znaky, t.j. znaky uvedené v tomto zákone (inými slovami povedané znaky skutkovej podstaty trestného činu). Skutková podstata trestného činu obsahuje súhrn znakov, ktoré určujú, o aký trestný čin ide, je odrazom skutku. Obsahuje štyri skupiny znakov, a to objekt, objektívnu stránku, subjekt, subjektívnu stránku. Ak nie sú naplnené všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu súčasne - nejde o trestný čin. Podľa § 10 ods. 1 Tr. zák. prečin je a) trestný čin spáchaný z nedbanlivosti alebo b) úmyselný trestný čin, za ktorý tento zákon v osobitnej časti ustanovuje trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou päť rokov, pričom podľa § 10 ods. 2 Tr. zák. nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná. Napokon odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí poukázal na nevyhnutnosť preukázania úmyslu obžalovaného, čo napokon aj prvostupňový súd v predmetnom oslobodzujúcom rozsudku aplikoval, ako dôvod pre oslobodenie obžalovaného. Krajský súd v tejto súvislosti naviac dodáva, že aj v prípade, ak by čisto len teoreticky, bol preukázaný úmysel obžalovaného privlastniť si cudziu vec, ktorá mu bola zverená, čo jednoznačne v danom prípade nebolo naplnené, za zistených okolností stíhaného skutku, že uznávaným princípom právneho štátu je chápanie trestnej represie ako prostriedku ultima ratio. Z tohto princípu vyplýva, že ochrana majetkových vzťahov má byť uplatňovaná predovšetkým prostriedkami občianskeho a obchodného práva a až v prípade, kde je takáto ochrana neúčinná a kde porušenie občianskoprávnych vzťahov svojou intenzitou dosahuje zákonom predpokladanú závažnosť protiprávneho konania je na mieste uvažovať o trestnej zodpovednosti. Na podklade uvedených skutočností preto aj podľa názoru súdu druhého stupňa nedošlo k naplneniu zákonných znakov prečinu sprenevery podľa §213 ods. 1 Tr. zák., pretože napriek vykonaniu všetkých potrebných a dostupných dôkazov nebolo obžalovanému P.. Z. U. preukázané, že by si prisvojí cudziu vec, ktorá mu bola zverená a spôsobil tak na cudzom majetku škodu malú. Preukázanie uvedených skutočností je dôležité aj z hľadiska posúdenia pohnútky konania obžalovaného. Z hľadiska skutkovej podstaty prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1 Tr. zák. je potrebné aj dodať, že nie každé zavinené konanie osoby pôsobiacej ako štatutárny orgán, v dôsledku ktorého dôjde k vzniku škody, zakladá trestnú zodpovednosť takejto osoby. Tu je nutné opätovne pripomenúť subsidiárne postavenie trestného práva ako právneho odvetvia, ktoré nastupuje ako ultima ratio ( posledná a krajná možnosť) pri vzťahoch chránených inými právnymi odvetviami. V prípade vzniku škody spôsobenej konaním štatutára, má poškodený možnosť domáhať sa náhrady škody súkromnoprávnou žalobou, jako správne poukázal aj okresný súd. Úlohou trestného práva je v tomto smere postihovať osoby, ktorých konaním je trestnou normou chránený záujem natoľko poškodený (ohrozený), že právne prostriedky iných právnych odvetví na ochranu tohto záujmu nepostačujú. Z tohto pohľadu je potrebné vždy skúmať nielen následok konania štatutára (spôsobenú škodu), ale aj intenzitu, charakter a pohnútku jeho konania. Keďže v danom prípade nejde o žiadny prečin a vzhľadom na dátum spáchania skutku neprichádzalo do úvahy ani prípadné jeho postúpenie inému orgánu, správne súd prvého stupňa spod obžaloby prokurátora oslobodil obžalovaného P. podľa § 285 písm. b/ Tr. por. a preto odvolací súd rozhodol tak, ako vyplýva z výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.