Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/261/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414208965 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1414208965.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eugena Palášthyho a členov senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Moniky Školníkovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advocate s.r.o., Pribinova 25 Bratislava, IČO: 36 865 141, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Martin Máčaj proti povinnému: V. I., T.. XX.XX.XXXX, H. XXXX/XX H., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 9715/14, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2.011,51 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16Er/3028/2014-37 zo dňa 6.6.2016, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16Er/3028/2014-37 zo dňa 6.6.2016 p o t v r d z u j e . Súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie, napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava sp. zn. SR 07584/12 zo dňa 22.2.2013 a to s odkazom na ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, ods. 2, ods. 4, zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „EP“), § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 266 ods. 5, § 369 ods. 1 posledná veta, § 497 Obchodného zákonníka. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia v prvom rade dospel exekučný súd k záveru, že rozhodcovský súd disponoval právomocou prejednať spor medzi oprávneným a povinným, nakoľko jeho právomoc bola založená osobitnou rozhodcovskou zmluvou zo dňa 17.12.2010, pričom túto skutočnosť má exekučný súd preukázanú z obsahu pripojeného rozhodcovského spisu sp. zn. SR 07584/12. Ďalej sa súd prvej inštancie venoval posudzovaniu, či vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom a či nárok oprávneného je nárokom zo zmluvy o úvere ako spotrebiteľskej zmluvy. Oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie uviedol, že právny vzťah vzniknutý na základe zmluvy o úvere nie je vzťahom spotrebiteľským, nakoľko záväzok vzniknutý zo zmluvy o úvere nespĺňa podmienky stanovené všeobecne záväznými predpismi na jeho posúdenie ako vzťahu spotrebiteľského a to na základe účelu uzatvorenia zmluvy zo strany povinného. Obdobný záver konštatoval aj rozhodcovský súd v odôvodnení rozhodcovského rozsudku. S vyššie uvedenými závermi sa súd prvej inštancie nestotožnil s tým, že je potrebné prihliadať na princíp ochrany spotrebiteľa, ktorý v spotrebiteľských veciach má prednosť pred princípom „vigilantibus iura scripta sunt“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/1/2012). Z výpisu z obchodného registra oprávneného vyplýva, že jeho predmetom podnikania je okrem iných činností aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, na základe čoho sa oprávnený považuje za dodávateľa v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Ustanovenie § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka obsahuje všeobecnú definíciu spotrebiteľa a na základe nej sa za spotrebiteľa považuje každá fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy s dodávateľom (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) nekoná v rámci obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie vyslovil v napadnutom rozhodnutí názor, že ak povinný zaškrtol v zmluve o úvere zo dňa 17.12.2010 kolonku, že berie finančné prostriedky na výkon zamestnania, neznamená to, že ide o osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Naopak, zo zaškrtnutia políčka „zamestnanec“ vyplýva, že povinný je v pracovnoprávnom vzťahu, teda nepodniká, čo znamená, že pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti dospel súd prvej inštancie k záveru, že je povinný považovať povinného za spotrebiteľa a zmluvu o úvere zo dňa 17.12.2010 za spotrebiteľskú zmluvu (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a v nadväznosti na to súd prvej inštancie skúmal, či rozhodcovský súd nepriznal oprávnenému plnenie, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi a teda či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Za právom nedovolené plnenie v takomto prípade možno považovať rozhodcovským rozsudkom priznané plnenie, ktoré vyplýva z neprijateľnej zmluvnej podmienky, spôsobujúcej nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, pričom neprijateľné zmluvné podmienky sú neplatné, ako to vyplýva z ustanovenia § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka, ktorá je v rozpore so zákonom (s ustanoveniami o spotrebiteľských zmluvách) je v rámci slovenského právneho poriadku postihnutá absolútnou neplatnosťou (§ 39 Občianskeho zákonníka) a na absolútnu neplatnosť prihliada súd vrátane rozhodovania v exekučnom konaní ex offo. Aj v prípade zmluvy o úvere ako absolútneho obchodného záväzkového právneho vzťahu (§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka) je povinnosťou súdu vrátane rozhodcovského súdu prihliadať na právnu úpravu o spotrebiteľských zmluvách, obsiahnutú vo všeobecnom právnom predpise (Občiansky zákonník), ak sa na danú vec nevzťahuje osobitný právny predpis (zákon o spotrebiteľských úveroch), ako tomu bolo v danej veci. Podľa názoru súdu prvej inštancie v prejednávanej veci rozhodcovský súd odignoroval zákonnú povinnosť, vyplývajúcu mu z ustanovenia § 52 ods. 2 a § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka a taktiež z ustanovenia § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka. Rozhodcovský súd uzavrel, že ak nejde o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zákona č. 129/2010 Z.z., nemôže ísť o spotrebiteľský vzťah, pričom je zrejmé, že uvedenou zmluvou o úvere vznikol spotrebiteľský právny vzťah. Pri posudzovaní, či ide alebo nejde o spotrebiteľský právny vzťah, posúdil súd prvej inštancie dojednanie v bode 16 všeobecných podmienok poskytnutia úveru („zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom“) ako dojednanie, ktoré je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nakoľko vylúčením aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka vrátane ustanovení o spotrebiteľských zmluvách došlo k zhoršeniu postavenia povinného ako spotrebiteľa. Taktiež samotné ustanovenie § 266 ods. 5 Obchodného zákonníka ukladá povinnosť použiť výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší, vrátane výkladu o spotrebiteľských zmluvách obsiahnutých v Občianskom zákonníku. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie preskúmal návrh na vykonanie exekúcie, exekučný titul, ako aj listiny, ktoré oprávnený doložil k návrhu na vykonanie exekúcie (zmluva o úvere, všeobecné podmienky poskytnutia úveru, zmenka) a dospel k záveru, že predmetným rozhodcovským rozsudkom bolo oprávnenému priznané plnenie, ktoré je právom nedovolené a ktoré spôsobuje rozpor exekučného titulu so zákonom, pričom ide zároveň o plnenie, ktoré je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, konkrétne neprimerane vysoké plnenie, ktoré musí povinný ako spotrebiteľ zaplatiť ako sankciu spojenú s nesplatením poskytnutého úveru. Zo zmluvy o úvere zo dňa 17.12.2010 vyplýva, že oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 700,- eur a povinný sa zaviazal vrátiť oprávnenému poskytnutú sumu zvýšenú o poplatok vo výške 680,- eur. Podľa bodu 11 všeobecných podmienok poskytnutia úveru má tvoriť jedna tretina poplatku úrok za poskytnutie úveru a dve tretiny náklady za uzatvorenie zmluvy, avšak rozhodcovským súdom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu vo výške 2.111,51 eura spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 1.394,30 eura od 31.7.2012 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 1.394,30 eura od 31.7.2012 do zaplatenia. Vo vzťahu k samotnému poplatku v sume 680,- eur (úrok za poskytnutie úveru, náklady za poskytnutie úveru) súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poukázal na skutočnosť, že v zmluve o úvere nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov. Tento nedostatok zmluvy má za následok, že sa poskytnutý úver považuje za poskytnutý bez úrokov a bez rôznych poplatkov a v takom prípade môže súd, resp. rozhodcovský súd zaviazať žalovaného (povinného) len na zaplatenie nevrátenej časti istiny. Z výroku rozhodcovského rozsudku je však zrejmé, že rozhodcovský súd takto v danej veci nepostupoval. Podľa názoru súdu prvej inštancie rozhodcovským súdom priznané plnenie je v rozpore s § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprijateľnou podmienkou tá podmienka, ktorá požaduje od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. Maximálna výška sankcií je stanovená v § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., pričom predmetným rozhodcovským rozsudkom priznané sankcie sú nepochybne vyššie, ako je ich maximálna výška. Oprávneným požadovaný „zmenkový úrok“ ako sankcia za omeškanie povinného je len za obdobie od 31.7.2012 (dátum, odkedy žiada úroky) do 27.2.2014 (dátum spísania návrhu na vykonanie exekúcie) vo výške 2.007,79 eura, čo len za uvedené obdobie predstavuje 286,82% sumy poskytnutej oprávneným na základe úverovej zmluvy. Taktiež povinný nebol v zmluve o úvere upozornený na možnosť uplatnenia takto vysokých sankcií a výška oprávneným uplatnenej a rozhodcovským súdom priznanej sankcie nebola žiadnym spôsobom dohodnutá. Jediná sankcia spojená s omeškaním spotrebiteľa je uvedená v bode 6 všeobecných podmienok poskytnutia úveru a ňou je záväzok dlžníka (spotrebiteľa) vo výške určenej v § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom ku dňu vzniku omeškania povinného (k 31.7.2012) bol ročný úrok z omeškania vo výške 8,75% ročne, ktorý je o viac než 11-krát nižší než ročná sankcia pre povinného spojená s jeho omeškaním, ktorú priznal oprávnenému rozhodcovský súd a ktorú žiada oprávnený vymôcť prostredníctvom súdneho exekútora (zmenkový úrok vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne + zákonný zmenkový úrok vo výške 6% ročne, t.j. spolu 97,25% ročne). Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že z textu predloženej zmenky spísanej v Bratislave dňa 27.1.2012 vyplýva bezpodmienečný príkaz povinného po predložení zmenky zaplatiť oprávnenému sumu 1.494,30 eura a zmenkový úrok 0,25% denne od 27.1.2012, s uvedením miesta platenia (POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava) bez protestu, s uvedením údaju sročnosti (v lehote 4 rokov od vystavenia). Súd prvej inštancie aj samotnú dohodu o vyplnení zmenky v zmysle bodu 13 všeobecných podmienok poskytnutia úveru vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, v dôsledku čoho nemohlo vzniknúť oprávnenému na základe tejto podmienky právo vyplývajúce zo zmenky. Neprijateľnosť zabezpečenia úveru vo forme zmenky nie je síce výslovne uvedená vo výpočte neprijateľných zmluvných podmienok uvedených v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ale tento výpočet nie je taxatívny a za neprijateľnú možno považovať aj inú podmienku, ktorá spôsobuje nerovnováhu v zmluvnom vzťahu v neprospech spotrebiteľa. Takouto podmienkou je aj dohoda o vyplnení zmenky, nakoľko sa ňou zhoršuje postavenie spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany a sťažuje sa možnosť ochrany jeho práv z dôvodu abstraktnosti zmenkového práva. Súd prvej inštancie v závere odôvodnenia napadnutého rozhodnutia konštatoval, že predmetným rozhodcovským rozsudkom bol povinný v postavení spotrebiteľa (pri súčasnej nemožnosti posúdenia vzťahu medzi oprávneným a povinným ako zmenkovo-právneho vzťahu) zaviazaný na plnenie, ktoré je právom (ustanoveniami Občianskeho zákonníka) nedovolené, čo predstavuje rozpor exekučného titulu ako celku so zákonom (§ 44 ods. 2 EP). 3. Proti predmetnému uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený podľa § 205 ods. 2 písm. c), písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), dôvodiac nesprávnosťou právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie a nedostatočným zistením skutkového stavu. Odvolateľ mal za to, že konajúci súd síce správne určil právnu normu, avšak túto nesprávne aplikoval, keďže prekročil právomoc preskúmavacej činnosti zverenej mu Exekučným poriadkom, v nadväznosti na zákon o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd pri vydaní poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje exekučný titul z formálnej a materiálnej stránky. Formálny prieskum sa v zmysle § 34 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) obmedzuje na dodržanie formálnych náležitostí exekučného titulu. Materiálny prieskum sleduje splnenie hmotnoprávnych predpokladov exekučného titulu (dovolenosť, možnosť a súlad s dobrými mravmi), bez možnosti preskúmania samotného rozhodcovského konania. Postupom súdu a jeho výkladom § 45 ZoRK v predmetnej veci dochádza k nahradzovaniu konania o žalobách o zrušenie rozhodcovských rozsudkov, čo je v rozpore s obsahom a účelom zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený poukázal na to, že s povinnými v zmysle § 3 ZoRK uzatvára rozhodcovskú zmluvu formou samostatného právneho úkonu na samostatnej listine a v niektorých prípadoch je rozhodcovská doložka dohodnutá v rámci všeobecných obchodných podmienok, ktoré sú pre zmluvné strany záväzné. V predmetnej veci bola uzavretá samostatná rozhodcovská zmluva, ktorá v čl. 2 zakladá právomoc stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný titul bol preto vydaný oprávneným orgánom v súlade s ustanoveniami ZoRK. Odvolateľ ďalej namietal nesprávnosť právneho názoru súdu prvej inštancie o neprijateľnej zmluvnej podmienke podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka ohľadom znemožnenia voľby spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu pred štátnym súdom. Žiadal napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 4. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou, smeruje voči rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní vyšším súdnym úradníkom, voči ktorému Exekučný poriadok pripúšťa odvolanie (§ 44 ods. 2 EP) a zákonný sudca súdu prvej inštancie odvolaniu nemienil vyhovieť. Podaním odvolania uplatneného za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. OSP, tak v zmysle § 374 ods. 4 OSP nedošlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona a vzhľadom na predloženie veci odvolaciemu súdu sudcom súdu prvej inštancie, boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Tieto podmienky v zmysle § 470 ods. 2, ods. 4 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) zostali zachované aj po 1.7.2016. 5. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 6. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na zrušenie ani zmenu napadnutého rozhodnutia a toto je potrebné potvrdiť. 7. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne právne. 8. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia, s obsahom spisu a po preskúmaní odvolania konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozhodnutia a súčasne odvolací súd uvádza, že oprávnený v dôvodoch odvolania neuviedol žiadne odvolacie námietky spôsobilé spochybniť podstatné úvahy, z ktorých napadnuté rozhodnutie vychádza a na ktorých súd prvej inštancie založil svoj právny názor, keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. 10. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný Stálym rozhodcovským súdom, zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s. Bratislava dňa 22.2.2013, pod sp. zn. SR 07584/12 ohľadne záväzku majúceho pôvod v spotrebiteľskej zmluve, keďže záväzkový vzťah oprávneného a povinného bol založený Zmluvou úvere uzavretou dňa 17.12.2010, ktorá vzhľadom na svoj obsah a postavenie zmluvných strán má charakter zmluvy spotrebiteľskej. 11. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) - prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2015 - exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. 12. Podľa § 243d ods. 2 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2015) na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1, alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a ktoré neboli ukončené k 1.1.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014. Z hľadiska skúmania platnosti rozhodcovskej zmluvy v prejednávanej právnej veci sú tak rozhodné právne predpisy v znení účinnom do 31.12.2014. 13. Súd sa pri skúmaní vykonateľnosti exekučného titulu zaoberá predovšetkým tým, či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa EP (§ 41 ods. 2), či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej, ako aj po materiálnej stránke; ide o hmotnoprávne predpoklady exekúcie, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov tiež je, že exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 z 22.4.2009, IV.ÚS 78/2011 zo 17.3.2011). 14. Podľa ustálenej judikatúry bol exekučný súd v zmysle § 45 ZoKR, v znení účinnom do 31.12.2014 (ktoré znenie sa vzťahuje aj na prejednávanú vec), oprávnený podrobiť rozhodcovský rozsudok prieskumu jeho súladu so zákonom. 15. Odvolacia námietka oprávneného, že súd prvej inštancie preskúmaním rozhodcovského rozsudku prekročil svoju zákonnú právomoc, preto nie je dôvodná. 16. Ako odvolací súd už uviedol, podstatné právne úvahy a právny záver súdu prvej inštancie, na ktorých rozhodnutie spočíva, oprávnený v odvolaní žiadnym relevantným spôsobom nespochybnil. 17. Na zdôraznenie správnosti záverov napadnutého rozhodnutia odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že skutočnosť, že na základe predmetnej zmluvy o úvere boli peňažné prostriedky oprávneným poskytnuté povinnému na účel „zamestnanie“, síce vylučuje aplikáciu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov na daný prípad, avšak nevylučuje aplikáciu príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich spotrebiteľské zmluvy v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy o úvere, ktoré v napadnutom rozhodnutí aplikoval na daný prípad súd prvej inštancie. 18. Nakoľko odvolacie námietky oprávneného v časti, v ktorej oprávnený namieta nemožnosť preskúmania rozhodcovského rozsudku (exekučného titulu) nie sú dôvodné a v časti, v ktorej súdu prvej inštancie vytýka nesprávnosť posúdenia rozhodcovskej zmluvy nesúvisia s odôvodnením rozhodnutia a nespochybňujú jeho správnosť v podstatných úvahách súdu o nevykonateľnosti exekučného titulu, na ktorých je založený výrok rozhodnutia, odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 19. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 20. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 21. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech povinný, v dôsledku čoho povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 22. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).