Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 18CoE/521/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1414209713 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1414209713.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Borisa Tótha a členov JUDr. Beáty Trandžíkovej a JUDr. Paulíny Pacherovej, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného: Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému: W. V., N.. XX.XX.XXXX, A. N. Č.. XXXX/ XX, XXX XX A., štátny občan SR, o vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 749,41 EUR istiny s príslušenstvom pozostávajúcim z: 0,25% denný zmenkový úrok zo sumy 749,41 EUR od 28.10.2012 do zaplatenia, 6% ročný úrok zo sumy 749,41 EUR od 13.12.2012 do zaplatenia, trovy rozhodcovského konania vo výške 258,31 EUR, trovy exekučného konania a trovy exekúcie vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka č. 60, 821 08 Bratislava, IČO: 37 929 810, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 16Er/3327/2014-38 zo dňa 23.05.2016, pomerom hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 16Er/3327/2014-38 zo dňa 23.05.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením, odvolávajúc sa na ustanovenie § 44 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), v znení ďalších noviel (ďalej len „EP“) vo vzťahu k § 52 a nasl. zákona NZ ČSR č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno č. 8, 841 04 Bratislava, IČO: 35 922 761, sp.zn. SR 04698/13 zo dňa 01.08.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 09.09.2013 a vykonateľnosť dňom 12.09.2013 (ďalej len „Rozhodcovský rozsudok“). 1.1. V odôvodnení uznesenia uviedol, že pri preskúmaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu dospel k záveru, že rozhodcovský súd disponoval právomocou prejednať spor medzi oprávneným a povinným, nakoľko jeho právomoc bola založená osobitnou rozhodcovskou zmluvou zo dňa 04.10.2011, čo mal za preukázané z obsahu pripojeného rozhodcovského spisu sp.zn. SR 04698/13. 1.2. Primárny vzťah medzi oprávneným, ako veriteľom, a povinným, ako dlžníkom, založený zmluvou o úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 04.10.2011, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému úver v sume 350,- Eur a povinný sa tento úver zaviazal vrátiť spolu s poplatkom 322,- Eur v dvanástich mesačných splátkach po 56,- Eur, posúdil ako spotrebiteľský právny vzťah. 1.3. Dojednanie obsiahnuté v bode 16 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej len „VOP“), podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, v zmysle § 262 ods. 1 zákona FZ ČaSFR č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObchZ“), že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obchodným zákonníkom, exekučný súd hodnotil ako rozporné s ustanovením § 54 ods. 1 OZ, ktoré znemožňuje sa zmluvným stranám v spotrebiteľskej veci odchýliť sa od ustanovení upravených Občianskym zákonníkom v neprospech spotrebiteľa. Preto konštatoval, že vylúčením aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka došlo k zhoršeniu postavenia povinného ako spotrebiteľa. Z tohto dôvodu exekučný súd plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom považoval za právom nedovolené spôsobujúce rozpor exekučného titulu so zákonom, ako i so všeobecne záväznými právnymi predpismi na ochranu spotrebiteľa, konkrétne v neprimerane vysokom plnení, ktoré musí povinný ako spotrebiteľ zaplatiť ako sankciu spojenú s nesplatením poskytnutého úveru. Poukázal na § 3a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., podľa ktorého, ak je predmetom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, sankcie za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov, nesmú spolu prevýšiť priemernú hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“) naposledy zverejnenú podľa osobitného predpisu pred vznikom omeškania o viac ako 10 percentuálnych bodov ročne a súčasne nesmú prevýšiť trojnásobok úrokov z omeškania podľa tohto nariadenia vlády; za rozhodujúcu sa považuje RPMN pre obdobný typ spotrebiteľského úveru. Za sankcie sa považujú úroky z omeškania, zmluvné pokuty a akékoľvek iné plnenia za omeškanie spotrebiteľa so splácaním peňažných prostriedkov. Predloženým rozhodcovským rozsudkom priznané sankcie včítane zmenkového úroku považoval exekučný súd za nepochybne vyššie, ako je ich prípustná maximálna výška. 1.4. Exekučný súd tiež konštatoval, že samotná dohoda o vyplnení zmenky v zmysle bodu 13 VOP je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá spôsobuje nerovnováhu v zmluvnom vzťahu v neprospech spotrebiteľa a zhoršuje jeho postavenie ako slabšej zmluvnej strany, ktorej sťažuje možnosť ochrany jeho práv z dôvodu abstraktnosti zmenkového práva. 1.5. Exekučný súd ostatne poukázal na to, že v zmluve o úvere nie je uvedená RPMN, ktorej absencia v spotrebiteľskej zmluve má za následok, že sa poskytnutý úver treba považovať za poskytnutý bez úrokov a bez rôznych poplatkov a rozhodcovský súd mal zaviazať povinného len na zaplatenie nevrátenej časti istiny úveru. 2. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie, v zákonom stanovenej lehote oprávnený, navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil tým, že exekučný súd sa pri vydaní uznesenia o udelení alebo neudelení poverenia súdnemu exekútorovi riadil nesprávnym právnym posúdením veci. Odvolanie oprel o dôvody, spočívajúce v tom, že oprávnený s povinným uzatvára rozhodcovskú zmluvu podľa § 3 a nasl. zákona NR SR č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRK“) formou samostatného právneho úkonu a to na samostatnej listine. V rámci preskúmavania exekučného titulu po materiálnej stránke, nemôže exekučný súd skúmať samotné rozhodcovské konanie, nakoľko samotné ustanovenie, o ktoré sa opiera súd v napadnutom uznesení stanovuje podmienku na zastavenie exekúcie tak, že rozhodcovský rozsudok a nie rozhodcovské konanie zaväzuje k niečomu nedovolenému. Zaväzovať k niečomu objektívne nemožnému, právom nedovolenému alebo k niečomu čo je v rozpore s dobrými mravmi, však musí mať povahu zjavného nedostatku exekučného titulu a takýto nedostatok zo strany exekučného súdu zistený nebol. 3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril napriek tomu, že odvolanie a výzva na vyjadrenie sa k odvolaniu protistrany mu boli riadne doručené. 4. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávneným smerujúce proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka o zastavení exekúcie Exekučný poriadok pripúšťa (§ 58 ods. 5 EP). Podaním odvolania uplatneného za účinnosti zákona NZ ČSR č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) nedošlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona (§ 374 ods. 4 OSP) a boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o zastavení exekúcie v inštančnom postupe. Tieto podmienky v zmysle § 470 ods. 2, 4 zákona NR SR č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“), zostali zachované aj po 01.07.2016. 5. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 CSP v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je vecne správne. 6. Z predloženého spisového materiálu vyplýva, že svojim návrhom na vykonanie exekúcie sa oprávnený domáha uskutočnenia exekúcie, na základe rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému istinu vo výške 749,71 Eur, spolu so zmenkovým úrokom vo výške 0,25% denne zo sumy 749,71 Eur od 28.10.2012 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6% ročne zo sumy 749,71 Eur od 13.12.2012 do zaplatenia a nahradiť trovy rozhodcovského konania vo výške 258,31 Eur, to všetko v mesačných splátkach vo výške 120,- Eur splatných vždy k poslednému dňu v mesiaci na účet žalobcu s tým, že prvá splátka sa stáva splatnou k poslednému dňu v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozhodnutia, až do úplného zaplatenia dlhu, a to pod následkom straty výhody splátok a výkonu rozhodnutia v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky riadne a včas. 6.1. Teda, niet sporu, že v predmetnej veci ide o exekučný titul predpokladaný v § 41 ods. 2 písm. d) EP - vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu a ani v tom, že rozhodcovský súd mal legitimáciu v spore medzi účastníkmi zmluvy o úvere rozhodnúť. 7. Z preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie je zrejmé, že tento, považujúc právny vzťah medzi oprávneným a povinným za vzťah spotrebiteľský, pristúpil ku skúmaniu materiálnych podmienok exekučného titulu tak, ako to predpokladá § 44 EP v kontexte znenia § 45 ods. 1 písm. c), 2 ZoRK, zamerajúc sa na plnenie uložené rozhodcovským rozsudkom. Toto plnenie v časti sankčných dojednaní a zmenkového úroku exekučný súd hodnotil ako plnenie, ktoré je právom nedovolené vzhľadom na spotrebiteľský charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi konania. 7.1. Z obsahu výroku rozhodcovského rozhodnutia a tiež odôvodnenia napadnutého uznesenia je zrejmé, že uloženej povinnosti majúcej charakter peňažného plnenia sa zmenkovo právny charakter vzťahu týka, bez ďalšieho, výlučne zmenkového úroku vo výške 0,25% denne zo sumy 749,71 Eur od 28.10.2012 do zaplatenia a zákonný úrok vo výške 6% ročne zo sumy 749,71 Eur od 13.12.2012 do zaplatenia, v ostatnej časti zmenka plnila len zabezpečovaciu funkciu. Samotný exekučný titul - rozhodcovský rozsudok sa zásadne opiera o zmluvu o úvere a rozhodcovskú zmluvu, nie o vystavenú zmenku. Z rozhodnutia exekučného súdu, ani z obsahu spisu sa nedá zistiť, prečo za zmenkovo právny vzťah prvostupňový súd považoval celé plnenie vyplývajúce z exekučného titulu. Ide o plnenie, ktorého časti sú vo výroku exekučného titulu jasne diferencované, pričom peňažné plnenie je zásadne deliteľné a teda neexistuje prekážka pre ktorú prvoinštančný súd nemohol osobitne hodnotiť istinu úveru spolu s trovami rozhodcovského konania a osobitne zákonný úrok s dohodnutým zmenkovým úrokom. Osobitne, ak za plnenie právom nedovolené možno považovať takéto plnenie vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu, alebo keď zákon obchádza, t.j. neodporuje síce výslovnému zneniu zákonného ustanovenia avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby zákon dodržaný nebol. 7.2. Exekučný súd v predmetnej veci sa vôbec nezaoberal tým, či dlžníkovi, ako povinnému a spotrebiteľovi, svedčí neobmedzený rozsah ochranných inštitútov náležiacich výlučne spotrebiteľovi. V predmetnej úverovej zmluve dlžník totiž prehlásil, že poskytnuté mu finančné prostriedky použije na výkon zamestnania, čo exekučný súd prehliadol a čo reálne znamená, že aplikáciu ochranných inštitútov predpokladaných v zákone o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov vylučuje § 2 písm. a) tohto zákona. 8. So zreteľom na uvedené sa odvolací súd osobitne zameral na otázku, či nedostatočným skutkovým zistením majúcim za následok zaujatie predčasného právneho záveru nebola súdom prvej inštancie odňatá oprávnenému možnosť pred ním konať (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP). Absencia riadnej argumentácie zo strany súdu bráni následne účastníkovi v realizácii jeho procesných práv, čím sa mu zmenšuje rozsah možnosti riadne konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa, v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Civilný sporový poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. 8.1. Predmetnému dôvodu odvolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ znemožnenie uskutočnenia procesných práv pred súdom (v súdnom konaní), 2/ to, že k znemožneniu uskutočnenia účastníkovi patriacich práv došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ znemožnenie uskutočňovania procesných práv sa deje voči (strane sporu) účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva nešpecifikuje, pod týmto pojmom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Civilným sporovým poriadkom, resp. Exekučným poriadkom, na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov. 8.2. O vadu, ktorá je z hľadiska § 389 ods. 1 písm. b) CSP významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane/účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide z dôvodu, že odvolateľ oprávnene vo svojom odvolaní vytýka, že uznesenie exekučného súdu je zmätočné. 8.3. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (napr. II. ÚS 383/06). Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (napr. II. US 85/06). 8.4. Zmyslom práva na súdnu ochranu (jej nedielnou súčasťou je i exekučné konanie) je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007). 9. Podľa § 9a ods. 1 až 4 EP, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Ustanovenia Civilného sporového poriadku o odpustení zmeškania lehoty, prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii, neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach sa v konaní podľa tohto zákona nepoužijú. Na účely tohto zákona sa pojem žaloba podľa povahy veci vykladá ako návrh na vykonanie exekúcie, námietky proti exekúcii, návrh na zastavenie exekúcie a návrh na odklad exekúcie. Na účely tohto zákona sa pojmy strana a spor vykladajú ako účastník konania a konanie podľa tohto zákona, ak z povahy veci nevyplýva inak. Podľa § 9b ods. 4, 5 EP, v konaní podľa tohto zákona môže súd výnimočne vykonať dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli, ak je to nevyhnutne potrebné na zistenie skutkového stavu veci. V konaní podľa tohto zákona rozhoduje súd uznesením. Podľa § 234 ods. 2 CSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. Podľa § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, 10. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). 11. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že i odôvodnenie uznesenia exekučného súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Exekučný súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy uznesenia (§ 220 ods. 2, 3 v spojení s § 234 ods. 2 CSP) je nie len formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných uznesení, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia uznesenia predovšetkým je preukázať správnosť uznesenia a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t.j. musí byť preskúmateľné. Tieto požiadavky napadnuté uznesenie exekučného súdu nespĺňa. 12. So zreteľom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že odôvodnenie napadnutého uznesenia prvostupňového súdu je nepreskúmateľné a zmätočné. Čo malo za následok porušenie práva odvolateľa na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti odvolateľa konať pred súdom preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b) CSP, zrušil a vec mu, podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP, vrátil na ďalšie konanie. 12.1. Úlohou exekučného súdu bude sa vyporiadať s výhradami odvolacieho súdu obsiahnutými v odsekoch 7.1. a 7.2. Ak napriek uvedeným výhradám bude mať exekučný súd, v rámci ním vykonaných dôkazov za preukázané, že v tomto štádiu konania existuje priestor pre použite ochranných inštitútov spotrebiteľského práva, tieto svoje úvahy musí riadne zdôvodniť. V tomto smere je podstatným konštatovanie o absencii dojednania o RPMN medzi účastníkmi zmluvy o úvere, ktoré, ak sa v ďalšom konaní preukáže, môže mať za následok redukciu oprávneným uplatnenej pohľadávky (vzhľadom na deliteľnosť peňažného plnenia) v rozsahu uvedenom v odseku 1.5. tohto odôvodnenia. Inak bude jeho úlohou vo veci núteného výkonu exekučného titulu pokračovať a žiadosti o udelenie poverenia vyhovieť. 13. Keďže odvolací súd rozhodnutie exekučného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov i odvolacieho konania súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).