Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/131/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415010129 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415010129.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola Kováča a JUDr. Petra Šamka v trestnej veci proti obžalovanému J.. N. Š., stíhaného pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2T/44/2015 zo dňa 19.09.2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.03.2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. sa odvolanie obžalovaného J.. N. Š., nar. XX.XX.XXXX z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 2T/44/2015 zo dňa 19.09.2016 bol obžalovaný J.. N. Š. uznaný vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. spáchaného v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že obžalovaný v presne nezistenom čase do dňa 10. apríla 2012 požiadal presne nezistené osoby, aby demontovali a odsťahovali zariadenie objektu na ulici Š. X. X/A, U., patriace poškodenej spoločnosti O. Z., a. s., slúžiace na prevádzkovanie fitness centra, sauny, bazénu a poskytovania doplnkových a súvisiacich služieb, obvinený umožnil za tým účelom presne nezisteným osobám vstup do predmetného objektu v presne nezistených dňoch až do dňa 10. apríla 2012, a tieto osoby na základe príkazu obvineného v presne nezistených dňoch najneskôr do dňa 10. apríla 2012 vzali z predmetných priestorov 43 kusov podhľadových reproduktorov, výkon max. 10 watt, 100 voltový rozvod, presne nezistenej značky v hodnote spolu XXX,XX,- euro, patriacich poškodenému O. Z., a. s., a presne nezisteným spôsobom demontovali a odviezli na neznáme miesto dva kusy zárubní so vsadenými dverami, recepciu, demontovali zdravotechniku (záchodové misy, splachovacie zariadenia, pisoáre, umývadlá), suchú saunu, laminátové parkety patriace poškodenému O. Z., a. s., čím sa objekt stal neupotrebiteľný na prevádzkovanie na pôvodný účel a obvinený týmto konaním spôsobil poškodenej spoločnosti O. Z., a. s., IČO: XX XXX XXX, so sídlom J. W. X/A, U., škodu krádežou reproduktorov vo výške XXX,XX,- euro a škodu poškodením objektu (demontovaním parkiet, recepcie, zárubní s dverami, priestorov sauny, zdravotechniky) vo výške XX.XXX,XX,- euro, ktorá predstavuje náklady potrebné na uvedenie objektu do pôvodného stavu. Za to mu bol podľa § 245 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 41 ods. 1 Tr. zák. uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. súd obžalovanému výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 12 mesiacov. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. bola obžalovanému uložená povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti O. Z., a. s., škodu vo výške XX.XXX,XX,- euro. Podľa § 51 ods. 4 písm. c/ Tr. zák. sa obžalovanému uložilo, aby škodu vo výške XX.XXX,XX,- euro uhradil počas skúšobnej doby. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obžalovaný J.. N. Š., ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním prostredníctvom obhajcu. V odvolaní namieta, že skutok, ktorý spáchal nie je trestným činom. Predmetné veci boli v čase spáchania skutku ako aj doposiaľ sú v jeho vlastníctve, respektíve vo vlastníctve obchodnej spoločnosti, v mene ktorej koná. Z dôvodu právnej istoty bola v tomto smere podaná na civilný súd žaloba o určenie vlastníckeho práva. S vecami, ako svojím vlastníctvom, mohol nakladať podľa svojho zváženia. V konaní sa nepreukázalo, na základe čoho prešlo vlastnícke právo na inú osobu. Ďalej namieta, že na cudzom majetku neboli spôsobené žiadne škody s tým, že úpravu priestorov mu bolo znemožnené, nakoľko mu bol zamedzený vstup do daných priestorov. Ostatné veci ako napríklad sauny, ktoré majú byť poškodené sa aj naďalej v priestore nachádzajú a sporné hnuteľné veci sa neustále opotrebovávajú, nakoľko sú v súčasnosti neoprávnene komerčne využívané. Škoda nemohla vzniknúť ani demontáciou zariadenia, pretože veci boli demontované odborníkmi (vodárom a podobne). Obhajoba navrhla výsluch svedka P. R., ktorý bol v tom čase správcom budovy a mal vedomosť jednak o vlastníctve vecí v budove a jednak disponoval informáciami týkajúcimi sa skutku. Navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca zotrval na písomných dôvodoch odvolania. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a vo veci rozhodol sám, prípadne, aby vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Prokurátorka krajskej prokuratúry navrhla odvolanie obžalovaného zamietnuť ako nedôvodné, nakoľko rozsudok súdu prvého stupňa považuje za správny a zákonný. Splnomocnenec poškodenej spoločnosti navrhol odvolanie obžalovaného zamietnuť. Obžalovaný navrhol, aby bolo jeho odvolaniu vyhovené. Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie obžalovaného nie je dôvodné. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu s tým, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvého stupňa venoval v prejednávanej trestnej veci náležitú pozornosť všetkým okolnostiam prípadu, ktoré posudzoval z hľadiska naplnenia objektívnej ako aj subjektívnej stránky skutkovej podstaty stíhaných prečinov, zo spáchania ktorých uznal obžalovaného za vinného. Odvolací súd považuje za nepochybne preukázané, a to najmä na podklade zápisnice o ohliadke miesta činu, vyhotovenej fotodokumentácie ako aj výpovedí zástupcu poškodenej spoločnosti svedka Z.. T. U., Y. J. Y. a znaleckého dokazovania, že dňa 10.04.2012 v priestoroch objektu v Bratislave na ulici Š. X. Č.. X/A, ktorý slúžil na prevádzkovanie fitness centra, sauny, bazénu a poskytovania doplnkových a súvisiacich služieb došlo na pokyn obžalovaného k poškodeniu, respektíve zničeniu, či demontovaniu dvoch kusov zárubní so vsadenými dverami, recepcie, zdravotechniky (t. j. záchodových mís, splachovacích zariadení, pisoárov, umývadiel), suchej sauny a laminátových parkiet a zároveň na pokyn obžalovaného došlo k odstráneniu 43 kusov podlahových reproduktorov. Tieto skutkové okolnosti napokon ani neboli medzi stranami sporné. Sporným bolo to, a to je aj hlavná odvolacia námietka obžalovaného, kto bol vlastníkom poškodených, demontovaných a odstránených (odcudzených) vecí, nakoľko ak by ich vlastníkom bol obžalovaný, respektíve spoločnosť, v mene ktorej konal, nemohol by sa dopustiť trestného činu krádeže a ani trestného činu poškodzovania cudzej veci, pretože obidva tieto trestné činy vyžadujú, aby páchateľ útočil na cudzie veci a nie na veci vlastné. Krajský súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom súdu prvého stupňa, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že vlastníkom vecí uvedených v skutkovej vete obžaloby je a bola poškodená spoločnosť O. Z. a. s., pretože tieto veci boli súčasťou predmetu nájmu, t. j. súčasťou nehnuteľnosti, ktorá bola v čase spáchania skutku vo vlastníctve poškodenej spoločnosti. Pokiaľ sa obžalovaný v odvolaní pýta na základe akého právneho titulu by mala byť vlastníkom sporných vecí poškodená spoločnosť, tak táto skutočnosť vyplýva z ustanovenia § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré stanovuje, že súčasťou veci je všetko, čo k nej podľa povahy patrí a nemôže byť oddelené bez toho, že by sa tým (hlavná) vec znehodnotila. Pojem súčasť veci sa týka všetkých prípadov, keď došlo k prirodzenému alebo umelému (mechanickému) spojeniu viacerých vecí, z ktorých je jedna hlavnou vecou a druhá jej súčasťou. Súčasťou veci sa môže stať aj pôvodne samostatná vec. Súčasť veci je teda taká časť zloženej veci, ktorá svojou povahou k tejto veci fyzicky a zároveň funkčne patrí a nemôže byť oddelená od nej bez toho, aby sa tým hlavná vec znehodnotila. Súčasťou hlavnej veci sa stávajú iné veci bez toho, aby stratili svoju ďalšiu fyzickú existenciu, avšak s hlavnou vecou sa dostávajú do takého funkčného spojenia, že obe možno z hospodárskeho a právneho hľadiska považovať za jednu vec. Súčasť veci nepredstavuje teda samostatnú vec v právnom zmysle. Hlavná vec a jej súčasť tvoria právne jednu vec, čiže celok, ktorý je v dôsledku toho podrobený jednotnému právnemu režimu. Súčasť veci tak prechádza na nadobúdateľa hlavnej veci bez ďalšieho, t. j. napríklad aj keď to nie je výslovne uvedené v zmluve o prevode hlavnej veci. Občiansky zákonník nestanovuje akú povahu musí mať samotné „oddelenie“ veci, avšak znehodnotením hlavnej veci oddelením súčasti veci sa rozumie funkčná ujma, keď hlavná vec už nemôže slúžiť svojmu pôvodnému účelu a to buď vôbec alebo z veľkej časti kvalitne. Oddelenie súčasti veci od hlavnej veci pritom zahŕňa celú škálu spôsobov separácie a to od priamych zásahov do hmotnej podstaty veci (napríklad vysekanie zastavaných okien, či zárubní domu), cez manipuláciu nepoškodzujúcu podstatu veci (napríklad odmontovanie kolesa automobilu, či zdravotechniky) až po voľne uskutočnené odňatie veci (pozri k tomu v podrobnostiach Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 576 a nasl.). Pojem oddelenie súčasti veci od hlavnej veci vždy predstavuje pre hlavnú vec (nie pre oddelenú súčasť) znehodnotenie v hodnotovom (cenovo vyjadriteľnom), kvantitatívnom, funkčnom, estetickom, prípadne inom zmysle. Faktickým oddelením súčasti sa táto stáva samostatnou vecou (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 20 Cdo 2369/1999). Oddelením súčasti veci teda hlavná vec nie je tou istou vecou ako pred spojením alebo je tou istou, avšak nemôže slúžiť svojmu účelu v takej kvalite ako pred oddelením súčasti veci a ide o vec vadnú, t. j. hlavná vec sa oddelením súčasti veci znehodnocuje. To, či sa oddelením súčasti veci znehodnotí aj samotná súčasť veci, nie je právne relevantné. Z tohto pohľadu je preto bez právneho významu námietka obžalovaného uvedená v odvolaní, že napríklad zdravotechniku demontoval odborník (vodár) a preto nemohlo prísť k jej poškodeniu. Inými slovami povedané, znehodnotením hlavnej veci má Občiansky zákonník na mysli taký stav, keď hlavná vec v porovnaní so stavom pred oddelením jej súčasti slúži svojmu pôvodnému účelu menej kvalitne alebo mu nemôže slúžiť vôbec. Z hľadiska posudzovania vlastníckeho vzťahu je vlastník hlavnej veci a jej súčasti vždy ten istý subjekt, pretože v dôsledku fyzického spojenia, hoci predtým samostatnej veci, sa stane jedna vec súčasťou inej hlavnej veci (a stratí tak znaky, ktoré ju ako vec v právnom zmysle individualizujú), nadobudne vlastníctvo k súčasti veci vlastník hlavnej veci aj vtedy, ak náklad na zabudovanie, prípadne obstaranie súčasti hlavnej veci vynaložila od vlastníka rozdielna osoba (pozri k tomu rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3 Cz 39/1991). Odborná literatúra ako príklady súčasti veci, ktoré vychádzajú aj z judikatúry, uvádza, že súčasťou domu je napríklad strecha, okná, zábradlie na schodišti a podobne, ale aj napríklad vstavaná skriňa a podlahová krytina. Súčasťou budovy sú dokonca aj okolité drobné stavby ako napríklad kanalizačná šachta, obmurovaná plynová prípojka, pristavaná garáž, ale napríklad aj protipožiarne dvere. Súčasťou stavby je aj nadstavba, prístavba, vstavba (ktorou sa upravujú vnútorné priestory stavby) a stavebná úprava - napríklad zateplenie stavby (pozri Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 580 a nasl.) Ak ide o prestavbu (rekonštrukciu) pôvodnej stavby (akejkoľvek nehnuteľnosti), je potrebné pri posudzovaní vlastníckeho vzťahu k takej nehnuteľnosti vychádzať z toho, že to, čo prirástlo k pôvodnej stavbe, patrí vlastníkovi tejto pôvodnej stavby (primerane občianskoprávna judikatúra R 29/1989). Pokiaľ ide o dom, či napríklad nebytový priestor (tak ako to bolo v posudzovanom prípade), jeho súčasťou je všetko, čo je s ním neoddeliteľne spojené (bez toho, aby pri oddelení súčasti veci došlo k znehodnoteniu hlavnej veci) a to bez ohľadu, kto takú zmenu stavby vykonal alebo na ňu vynaložil svoje prostriedky. Práve spojenie súčasti s hlavnou vecou vyvoláva hmotnoprávne dôsledky v tom, že vlastník hlavnej veci (aj bez svojej zásluhy) sa stáva vlastníkom toho, čo k veci pribudlo. Dom, či nebytový priestor aj vo svojej zmenej podobe, zostáva vo výlučnom vlastníctve pôvodného vlastníka a ten, kto je investor určitého prírastku môže od vlastníka požadovať úhradu účelne vynaložených prostriedkov podľa zásad o bezdôvodnom obohatení. Súčasťou stavby sa stávajú aj rôzne zariadenia, ktoré sú do stavby zabudované, napríklad zariadenia na vykurovanie, rozvody vody, plynu, elektrickej energie a podobne (pozri Fekete, I.: Občiansky zákonník 1. Veľký komentár, Bratislava: Eurokódex 2011, s. 586 a nasl.). Z hľadiska trestnoprávneho je nutné pripomenúť, že cudzou vecou, v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu krádeže ako aj trestného činu poškodzovania cudzej veci, sa rozumie vec, ktorá vlastnícky nepatrí páchateľovi vôbec, respektíve vlastnícky nepatrí len jemu (spoluvlastníctvo). Predmetom trestného činu krádeže nemôže byť síce nehnuteľnosť, avšak predmetom tohto trestného činu môžu byť veci, ktoré boli oddelené od nehnuteľnosti a stali sa tak hnuteľnými vecami, napríklad vybúranie dverí so zárubňami, demontovanie sauny, parkiet, umývadiel, pisoárov a podobne (pozri k tomu napríklad Šámal, P. a kol. Trestní zákonník II. § 140 až 421. Komentář. 1. Vydání. Praha: C.H. Beck, 2010, s. 1786 a nasl.). Samostatnou vecou, a teda aj predmetom trestného činu krádeže, môže byť aj súčasť hnuteľnej alebo nehnuteľnej veci, ktoré od nej bola oddelená, pokiaľ sa po oddelení celkom neznehodnotila, ale zostala jej úžitková hodnota, ktorá umožňuje s oddelenou vecou ďalej disponovať a užívať ju (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 7 Tdo 1216/2004). Z uvedených právnych úvah, odbornej literatúry ako aj judikatúry teda vyplýva, že veci, ktoré sú uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku tvorili, v čase ich demontovania obžalovaným, súčasť veci v zmysle § 120 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že hlavnou vecou, ktorú zhodnocovali bola nehnuteľnosť, nebytový priestor vlastnícky patriaci poškodenej spoločnosti. Veci uvedené v skutkovej vete obžaloby sa teda ich namontovaním stali súčasťou nebytového priestoru, ktorý nepochybne vlastnícky patril poškodenej spoločnosti a momentom ich namontovania (napríklad momentom osadenia zárubní, zdravotechniky, parkiet a podobne) sa tak stali vlastníctvom poškodenej spoločnosti a to podľa zásady, že vlastník hlavnej veci je zároveň aj vlastníkom jej súčasti. Z charakteru vecí, ktoré obžalovaný demontoval je evidentné, že svojou povahou (vybavenie nehnuteľnosťami záchodmi, dverami, zárubňami, parketami, záchodovými misami a podobne) k nehnuteľnosti poškodenej spoločnosti fyzicky a zároveň aj funkčne patrili a nemohli byť oddelené od nehnuteľnosti bez toho, aby sa tým hlavná vec (nehnuteľnosť) znehodnotila (t.j. aby sa znížila jej hodnota, využiteľnosť a podobne), pričom vlastníctvo nadobudla poškodená spoločnosť bez ohľadu na to, či tieto (pôvodne samostatné hnuteľné veci) vlastnícky predtým patrili inej osobe, respektíve, či ich dodanie a montáž boli poškodenou spoločnosťou zaplatené (tento záver vyplýva už zo zmieňovanej zásady, že vlastník hlavnej veci je aj zároveň vlastníkom jej súčasti). Na tomto mieste možno opätovne poukázať na odbornú literatúru, ktorá celkom jednoznačne považuje za súčasť domu, či nebytového priestoru (ako hlavnej veci) aj rôzne zariadenia, ktoré sú do stavby zabudované, napríklad zariadenia na vykurovanie, rozvody vody, plynu, elektrickej energie, zárubne, vybavenie záchodov, podláh, respektíve, ktoré sú k nej primontované (napríklad plynový kotol) a spôsobujú to, že stavba môže plnohodnotne slúžiť svojmu účelu (účelu na ktorý je určená). Z vyššie citovanej odbornej literatúry ako aj judikatúry vyplýva aj to, že oddelením súčasti veci musí síce dôjsť k znehodnoteniu hlavnej veci, avšak zároveň nemusí dôjsť k znehodnoteniu aj oddelenej súčasti. Práve z tohto dôvodu môže byť oddelená súčasť hlavnej veci predmetom trestného činu krádeže, nakoľko oddelením sa opätovne stáva hnuteľnou vecou, čo však nemení nič na tom, že jej vlastníkom je aj naďalej vlastník hlavnej veci (nehnuteľnosti). Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že veci popísané v skutkovej vete napadnutého rozsudku boli pôvodne súčasťou nebytového priestoru (nehnuteľnosti ako hlavnej veci), ktorý vlastnícky patril poškodenej spoločnosti, t. j. vlastnícky patrili tomu, kto vlastnil nehnuteľnosť, teda poškodenej spoločnosti. Vo vzťahu k obžalovanému išlo o veci cudzie. Pokiaľ teda obžalovaný oddelil tieto veci od hlavnej veci spôsobil poškodenie samotnej hlavnej veci (nebytového priestoru), ktorý nemohol slúžiť plnohodnotne svojmu účelu a bolo nevyhnutné vynaložiť náklady na uvedenie nehnuteľnosti do prevádzky schopného stavu. Išlo tu teda, z hľadiska znakov skutkovej podstaty trestného činu poškodzovania cudzej veci, o poškodenie, zníženie využiteľnosti, nehnuteľnosti, ktorá vlastnícky patrila poškodenej spoločnosti. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že nedošlo k poškodeniu vecí, ktoré boli od hlavnej veci demontované, tak krajský súd opakuje, že obžalovanému sa nekládlo za vinu poškodenie týchto oddelených vecí, ale poškodenie (dočasné znehodnotenie) hlavnej veci, t. j. nehnuteľnosti. Obdobné závery je možné konštatovať aj vo vzťahu 43 kusov podlahových reproduktorov, ktoré boli odcudzené a ktoré boli pôvodne namontované do sadrokartónových dosiek stropu Obžalovaný pritom mal vedomosť, že ani on a ani spoločnosť v mene ktorej konal nie je a ani nikdy nebola vlastníkom nebytového priestoru, ktorý užíval, ale tak ako aj iné spoločnosti pred ňou, bola len v nájomnom vzťahu s poškodenou spoločnosťou. Neexistuje nič relevantné, z čoho by obžalovaný mohol predpokladať, že by mohol byť vlastníkom vecí, ktoré nechal demontovať a odstrániť z objektu, ktorý užíval na podklade nájomnej zmluvy. Skutočnosť, že niektoré z hnuteľných vecí, ktoré sa stali súčasťou hlavnej veci, spoločnosť, v mene ktorej obžalovaný konal odpisovala podľa zákona o účtovníctve je bez právneho významu, nakoľko zákon o účtovníctve neupravuje vlastnícke vzťahy k veciam a ani nájomné vzťahy. Obžalovaný je vysokoškolsky vzdelaná osoba a preto ak nemal požadované vedomosti z hľadiska posudzovania vlastníckych vzťahov mal si na ich posúdenie zabezpečiť odbornú pomoc a nie konať svojvoľne za každú cenu s cieľom získať veci uvedené v skutkovej vete napadnutého rozsudku a to bez ohľadu na to, či koná v súlade so zákonom alebo protiprávne. Z uvedeného vyplýva teda aj to, že obžalovaný konal úmyselne a nekonal v tzv. skutkovom ospravedlniteľnom omyle. Pokiaľ ide o výšku spôsobenej škody tak pri trestnom čine poškodzovania cudzej veci ako aj pri trestnom čine krádeže, súd prvého stupňa správne vychádzal zo znaleckého dokazovania, z ktorého vyplýva, že výška XX.XXX,XX,- euro vyjadruje cenu stavebných prác potrebných na uvedenie priestorov do pôvodného stavu s tým, že zohľadňuje aj možnosť opätovného použitia nepoškodených zdemontovaných vecí, ktoré zostali v objekte. Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že poškodenou tu bola nehnuteľnosť, jej dočasná neupotrebiteľnosť na účel, ktorému slúžila a výškou škody bol náklad na jej uvedenie do prevádzky schopného stavu. Obžalovanému sa teda nekládlo za vinu poškodenie demontovaných hnuteľných vecí a predmety, ktoré zostali v nehnuteľnosti neboli zahrnuté do ustálenej výšky škody. Ohľadne výšky škody spôsobenej trestným činom krádeže je potrebné poukázať na závery znaleckého dokazovania s tým, že výška škody bola ustálená na sumu XXX,XX,- euro, čo je súhrnná hodnota všetkých 43 odcudzených reproduktorov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, keď konanie obžalovaného právne kvalifikoval ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s prečinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pričom vzhľadom na spôsob spáchania činu a jeho následky ako aj úmyselné zavinenie obžalovaného je závažnosť spáchaných prečinov vyššia ako nepatrná. Súd prvého stupňa nepochybil ani pri ukladaní úhrnného trestu, keď primárne vychádzal z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 245 ods. 2 Tr. zák. (trestná sadzba v rozpätí 6 mesiacov až tri roky), pričom u obžalovaného bola zistená jedna poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. j/ Tr. zák. spočívajúca v tom, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu viedol riadny život a jedna priťažujúca okolnosť v zmysle § 37 písm. h/ Tr. zák. spočívajúca v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov. Vzhľadom k uvedenému nedošlo k zákonom predpokladanej zmene výmery trestnej sadzby. Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že pre nápravu obžalovaného bude postačovať uloženie prevýchovného podmienečného trestu odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej sadzby so stanovením primeranej skúšobnej doby, pretože obžalovaný pred a aj po spáchaní trestného činu viedol riadny život a je možné dôvodne predpokladať, že z jeho strany išlo len o mimoriadne vybočenie z inak riadneho spôsobu vedenia života. Na strane druhej nebolo možné prehliadnuť, že obžalovaný protiprávne útočil na cudzí majetok a v dôsledku jeho konania vznikla poškodenej spoločnosti väčšia škoda, ktorú bude musieť v priebehu plynutia skúšobnej doby nahradiť poškodenej spoločnosti. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy len uloženie samostatného alternatívneho trestu (napríklad peňažného trestu). V súlade so stavom veci a zákonom je aj výrok napadnutého rozsudku o náhrade škody, ktorý vychádza z vykonaného znaleckého dokazovania ako aj z ustanovenia § 287 ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak súd odsudzuje obžalovaného pre trestný čin, ktorým spôsobil inému škodu, uloží mu spravidla v rozsudku, aby ju poškodenému nahradil, ak bol nárok riadne a včas uplatnený. Ak tomu nebráni zákonná prekážka, súd uloží obžalovanému vždy povinnosť nahradiť neuhradenú škodu, ak jej výška je súčasťou popisu skutku uvedeného vo výroku rozsudku, ktorým bol obžalovaný uznaný za vinného. V posudzovanej trestnej veci si poškodená spoločnosť uplatnila nárok na náhradu škody riadne a včas, pričom výška tohto nároku bola ustálená na podklade znaleckého posudku. Výška spôsobenej škody bola aj súčasťou popisu skutku, zo spáchania ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného a doposiaľ nebola poškodenej spoločnosti uhradená. Krajský súd zároveň nezistil nič, čo by mohlo tvoriť zákonnú prekážku rozhodovania v adhéznom konaní. Pokiaľ obžalovaný v odvolaní navrhol vypočuť ako svedka P. R., ktorý mal byť v čase spáchania skutku správcom budovy a to k vlastníctve vecí v budove, tak vykonanie tohto dôkazného prostriedku považuje odvolací súd za nadbytočné, nakoľko otázka vlastníckeho práva k demontovaným veciam vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka a je bez právneho významu prípadný subjektívny názor na túto problematiku zo strany správcu budovy. Vzhľadom na uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.