Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/122/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415010392 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415010392.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karol Kováč a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej C. Z., pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák., o odvolaní prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 10.08.2016 sp. zn. 2T/142/2015, na verejnom zasadnutí konanom 16. marca 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora sa z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 10.08.2016 sp. zn. 2T/142/2015 bola obžalovaná C. Z. podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodená spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV zo dňa 27.11.2015 sp. zn. 1Pv 180/13/1104, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že ako matka maloletej U..Z.., nar. XX.XX.XXXX prevažne v byte na F. XX v R. - N. a taktiež aj v hoteli K. v MČ R. - A. v doposiaľ nezistenom čase v období od roku 2008 až do 13.03.2013 pravidelne fyzicky útočila na maloletú U..Z.. takým spôsobom, že maloletú opakovane udierala dlaňou do tváre a päsťou do oblasti hlavy, sadala si na maloletú a udierala ju päsťami do hlavy, kým jej nezačala tiecť krv z nosa, ťahala ju za vlasy po byte, bila ju varechou po hlave, pričom na nej zlomila tri varešky, zhadzovala ju z postele, kopala ju do brucha, nútila ju, aby si kľakla na zem a aby jej hodinu hovorila, „maminka, už budem poslúchať,“, prikazovala maloletej behať po chodbách a okolo hotela K. v G. R. - A.Ž., prikázala maloletej, aby sa postavila na 20 minút von pred byt v zime a v noci, opakovane po nej hádzala varešky a iné predmety, ktoré sa nachádzali v jej blízkosti, škrtila maloletú pri učení, čomu sa maloletá bránila škriabaním, pľula do tváre maloletej, nadávala jej do sprostých kráv, pripravovala jej stravu, o ktorej vedela, že ju maloletá nerada konzumuje a takúto stravu ju nútila jesť, umývala maloletej zuby spôsobom, že jej spôsobila zranenia na ďasnách a podnebí, nútila ju kľačať na drevenej vareške, čo jej spôsobovalo bolesť, pričom konanie vyvrcholilo dňa 11.03.2013, keď sa maloletá vrátila domov zo školy na F. XX v R., obvinená jej nedovolila robiť domácu úlohu z anglického jazyka, následne začala na maloletú kričať, že je hlúpa, psychicky na ňu tlačila, aby si domácu úlohu robila rýchlejšie, na čo sa maloletá zľakla, začala sa triasť, prestala si písať domácu úlohu, obžalovaná z kuchyne vzala varechu, opakovane maloletú udierala do lakťov, následne jej tieto miesta stláčala, napriek tomu, že maloletá kričala, že ju to bolí, potom, čo maloletá pokračovala v písaní domácej úlohy tým, že si zapla počítač a vyhľadávala si na internete anglické slovíčka, obžalovaná jej vynadala, odtiahla ju za vlasy do kúpeľne, kde ju opakovane udierala päsťami do brucha a chrbta, čím spôsobila maloletej ľahké zranenia a to hematómy na čele vpravo o veľkosti 1x1 cm, na záhlaví o veľkosti 1x1 cm. Jemný hematóm nad pravým okom, hematóm v oblasti 7 rebra vľavo vzadu približne o veľkosti 3x3 cm, v bedrovej oblasti vľavo o veľkosti 4x3 cm, hematóm v oblasti pravého lakťa o veľkosti 2x2 cm, hematóm na vonkajšej strane ľavého stehna, pomliaždeniny a podliatiny hlavy, hrudníka, bedrovej oblasti, pravého lakťa a ľavého stehna, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná stíhaná. Proti tomuto rozsudku prokurátor podal odvolanie ihneď po jeho vyhlásení. V písomnom odôvodnení odvolania prokurátor sa domáhal, aby krajský súd napadnutý rozsudok v zmysle § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. zrušil a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vrátil vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Odvolateľ poukázal na to, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keďže tieto dôkazy vyhodnotil jednostranne, iba v prospech obžalovanej. Prokurátor vyslovil, že produkované dôkazy vo svojom súhrne preukázali spáchanie žalovaného skutku osobou obžalovanej. Tu dal do pozornosti výpoveď maloletej U. Z. z prípravného konania, ktorá pomerne podrobne popísala konanie svojej matky a v rámci svojho výsluchu uviedla, že ju matka bila prakticky každý deň, pričom hlavným dôvodom boli rozpory kvôli učeniu, nakoľko maloletá chcela niesť zodpovednosť za vlastnú prípravu na vyučovanie, čo jej matka nechcela umožniť a neprimerane ju kontrolovala. Na hlavnom pojednávaní maloletá U. uviedla, že skutočnosti, ktoré boli popísané v skutkovej vete obžaloby sa nezakladali na pravde, v rozhodnom období bola drzá, sebapoškodzovala sa, šikanovali ju aj spolužiaci. Sama matku provokovala, pričom k fyzickým útokom zo strany matky nedošlo. Matka ju zbila iba v jednom prípade a to dňa 11.03.2013, inak sa občas hádali. Nevedela sa vyjadriť k tomu, prečo spolužiačkam tvrdila, že ju matka bije. Prokurátor vyslovil názor, že maloletá práve v prípravnom konaní vypovedala pravdivé skutočnosti, čo vyplýva i z ďalších vykonaných dôkazov. Dôvodom zmeny jej výpovede na hlavnom pojednávaní môže byť i tá skutočnosť, že s matkou naďalej žije v spoločnej domácnosti, rodina je v evidencii úradu práce sociálnych vecí a rodiny, ktorý nad ňou vykonáva dohľad a od skutku uplynul dlhší čas, čo potvrdil i znalec PhDr. B. O.. Výpoveď maloletej z prípravného konania podporila tiež výpoveď svedkýň G. H., D.L. K. D., ďalej kamarátok maloletej - svedkýň Š., F. K. G.. Práve svedkyni D. sa maloletá zdôverila prakticky prvej, táto svedkyňa pomerne presne popísala, ako prebiehala jej komunikácia s maloletou, pričom bolo zrejmé, že maloletá bola pri tomto rozhovore v strese, spomienky na útoky zo strany matky u nej spôsobili triašku, následný náhodný telefonát matky ju značne vystrašil, pričom správanie maloletej bolo podľa výpovede menovanej svedkyne autentické. Nič nenasvedčovalo tomu, že by maloletá klamala, zveličovala, prípadne by zavádzala. Rovnako vypovedala aj svedkyňa D.. Výpoveď maloletej z prípravného konania bola podporená ďalšími listinnými dôkazmi - lekárskymi správami, z ktorých bolo zrejmé, že v dôsledku konania obžalovanej maloletá utrpela zranenia a to podliatiny na čele, chrbte, v bedrovej oblasti, na stehne a na pravom lakti, pričom podliatina bola výrazná a bolestivá. Priebeh udalostí so skutkovou vetou obžaloby podporil aj psychologický rozbor maloletej poškodenej znalcom, z ktorého nezistil známky spochybňujúce špecifickú vierohodnosť maloletej, hoci určité veci mohla vnímať dramatickejšie, ako sa skutočne odohrali. Znalec uviedol, že maloletá pociťovala konanie matky ako ťažké príkorie, pričom popis udalostí tak, ako uviedla v prípravnom konaní, si vo výpovedi maloletá nevymyslela. Čo sa týka výsluchu svedka C. Z. (manžela obžalovanej), k tomu prokurátor uviedol, že tohto svedka považuje za nehodnoverného. Z jeho výpovede vyplynulo, že prišiel vypovedať s cieľom obžalovanej pomôcť a túto obhájiť. Bol oboznámený so svedeckými výpoveďami, najmä s výpoveďou svedkyne H., ktorej výpoveď sa snažil spochybniť. V tomto smere odvolateľ poukázal na skutočnosť, že pokiaľ ide o výpoveď svedkyne H., z vykonaného dokazovania nevyplynul žiadny dôvod, pre ktorý by menovaná svedkyňa mohla chcieť obžalovanej svojou výpoveďou a podaným trestným oznámením ublížiť, ako ten, že chcela oznámiť to, čo sa od maloletej U. dozvedela, resp. čo na tele maloletej videla. Svedkyňa G. H., ako i jej dcéra (svedkyňa L. F.), podrobne popísali skutočnosti o ktorých sa dozvedeli priamo od maloletej Nikoly, resp. popísali zranenia (modriny, škrabance), ktoré videli na jej tele a ktoré boli aj uvedené v skutkovej vete obžaloby. Prokurátor poukázal i na závery znaleckého posudku PhDr. B. O. a RNDr. Mgr. N. L., PhD. a to i s prihliadnutím na zistenú diagnózu maloletej - akútnu polymorfnú psychotickú poruchu s príznakmi schyzofrénie, ktorej počiatky podľa znaleckého dokazovania sa začali u maloletej prejavovať v roku 2013. Uvedená skutočnosť vyplýva i z výsluchu znalkyne MUDr. N. G., že na akútnej stresovej poruche, ktorá bola u maloletej diagnostikovaná počas prvej hospitalizácie na detskej psychiatrii v mesiaci marec 2013 sa podieľali konflikty doma. Prokurátor záverom uviedol, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že obžalovaná svojím konaním naplnila znaky objektívnej a subjektívnej stránky trestného činu týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. Obžalovaná C. Z. sa k odvolaniu prokurátora písomne vyjadrila osobitným podaním, ktoré bolo doručené na Krajský súd v Bratislave dňa 03.01.2017. Obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu žiadala, aby odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietol. Podľa jej názoru konajúci súd správne rozhodol, keď ju spod obžaloby oslobodil, nakoľko nebolo dokázané, že sa stal predmetný skutok. Ani jeden zo znakov týrania (ani v náznakoch) u maloletej U. nebol zistený a preukázaný, a to nielen v konaní pred okresným súdom, kde maloletá U. negovala svoje skoršie tvrdenia, ale ani v prípravnom konaní. Závery všetkých znaleckých posudkov jednoznačne preukázali, že u maloletej U. po podrobnom skúmaní neboli zistené znaky týrania. Maloletá mala tendenciu fabulácie v tejto veci, mala svoje osobné psycho-zdravotné problémy, preto jej výpoveď v prípravnom konaní nebola vierohodná a nepreukázala naplnenie znakov skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej a zverenej osoby. Obžalovaná ďalej uviedla, že priamymi svedkami vzájomného spolužitia medzi ňou a dcérou U. boli len ony samé, prípadne otec maloletej - C. Z.. Nikto z ďalších svedkov nebol priamym svedkom ich spolužitia. Maloletá na hlavnom pojednávaní priznala, že všetky tvrdenia v prípravnom konaní, ktorými ju obviňovala z týrania, si vymyslela, resp. na toto všetko ju nahovorila svedkyňa G. H.. Maloletá tiež uviedla, že sa sama často sebapoškodzovala, snažila sa za každú cenu zaujať v kolektíve a ťažko znášala neúspechy vo vzťahu s chlapcami. Záverom obžalovaná dodala, že celé trestné konanie spustila na základe vymyslených tvrdení maloletej svedkyňa G. H., ktorá ju nahovorila, aby si čo najviac vymyslela a tak očiernila svoju matku z týrania. Tvrdenia svedkyne H. boli vyvrátené okrem iného aj ostatnými dôkazmi. Svedok I. nepotvrdil ani len krik od matky na svoju dcéru. MUDr. N. nezistil u maloletej zranenia staršieho dáta, pripustil, že si zranenia maloletá mohla spôsobiť aj sama. Na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom prokurátor krajskej prokuratúry uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiavala dôvodov podaného odvolania. Navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí sa stotožnil s oslobodzujúcim rozsudkom okresného súdu, ktorý považoval za správny. Zároveň sa pridržiaval písomného vyjadrenia k odvolaniu prokurátora a krajskému súdu navrhol, aby toto odvolanie ako nedôvodné zamietol. K aktuálnemu zdravotnému stavu maloletej U. Z. dodal, že táto je v súčasnej dobe umiestnená v resocializačnom stredisku, o čom predkladá uznesenie Okresného súdu Zvolen z 26.10.2016 sp. zn. 17P/24/2016. Obžalovaná C. Z. na verejnom zasadnutí sa pridržiavala prednesu svojho obhajcu. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. Zistil pritom, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť napadnutého prvostupňového oslobodzujúceho rozsudku. Svoje rozhodnutie súd prvého stupňa v podstate odôvodnil tým, že prokurátor podanú obžalobu postavil na výpovediach viacerých svedkýň, predovšetkým na výpovedi poškodenej maloletej U. Z. a výpovedi G. H., ktorá podala trestné oznámenie. Svedkyňa G. H. však predmetné udalosti mala len sprostredkované od maloletej poškodenej. Táto svedecká výpoveď G. H. o skutkových okolnostiach, ktoré sa mali odohrať medzi obžalovanou a poškodenou boli len sprostredkované od maloletej poškodenej - tak ako ich poškodená vnímala. Pokiaľ išlo o lekársku správu z incidentu zo dňa 11.03.2013, k tomu okresný súd dodal, že v predmetnej veci o týchto skutočnostiach bola vykonaná i zápisnica o prehliadke tela a pripojená fotodokumentácia. Na tejto dokumentácií, ktorej obrazový záznam bol na hlavnom pojednávaní oboznámený na technickom zariadení, neboli detailne zadokumentované zranenia poškodenej. Podstatným bolo aj to, že poškodená U. Z. na hlavnom pojednávaní zmenila svoju skoršiu výpoveď a vypovedala, že v prípravnom konaní si všetko vymyslela, lebo ju na to naviedla svedkyňa G. H.. Okresný súd ďalej zdôraznil, že vzťahy medzi obžalovanou a maloletou poškodenou boli v rozhodnom období kolísavé, ako na „hojdačke“. Spúšťačom vzájomných nezhôd bola dcérina vzdorovitosť. Obžalovaná mala záujem, aby dcéra v škole dobre prospievala. I z dôvodu, že dcéra mala zdravotné problémy (špecifický narušený vývin reči, oslabené školské zručnosti, oslabená pamäť, dislekcia, disgrafia, diortografia), bolo veľmi dôležité, aby mala pevný režim, vrátane toho, aby došlo z jej strany k opakovaniu už naučeného učiva. Navyše ani samotní znalci nedospeli v rámci svojich vyšetrení k záveru, že by poškodená maloletá U. Z. bola týraným dieťaťom. Prvostupňový súd poukázal i na závery znalca RNDr. Mgr. N. L. PhD., ktorý na základe vyšetrenia mal za to, že zo strany obžalovanej pri analýze vzťahu medzi obžalovanou a dcérou v žiadnom prípade nekonštatoval týranie v pravom slova zmysle. Išlo o výkriky zúfalstva obžalovanej pri nezvládaní „usmerňovania“ dcéry do obrazu, ktorý si idealisticky vykonštruovala. Na základe účasti na výsluchu dcéry a jej pozorovaním, znalec mal za to, že výpoveď dcéry sa v mnohých okamihoch javila tendenčne a účelovo v snahe dosiahnuť zmenu správania matky. Táto snaha sa zjavne nepodarila, čo však nenastolilo želateľnú atmosféru v rodinnom prostredí. Za pravdepodobné nepovažoval vedomé skresľovanie výpovedí, ani skreslenie v dôsledku prítomnosti závažnej duševnej poruchy (psychóza, organické poškodenie mozgu). Obžalovaná sa snažila dcére poskytnúť rozvoj, ktorý sa javil byť s ohľadom kapacity dcéry (poruchy učenia) kontraproduktívny vo vzťahu k formovaniu vzťahu s matkou ako emočne blízkou osobou. Nakoľko dcéra je emočne kľúčovou osobou, klesala u obžalovanej tolerancia na bežné zlyhanie dcéry (napr. v škole) a angažovala sa nadmerne v náprave i za cenu používania čiastočne neprimeraných metód, ktoré však nebolo možné hodnotiť ako týranie. Znalec RNDr. Mgr. N. L. PhD. aj na hlavnom pojednávaní jednoznačne vypovedal, že u obžalovanej vylúčil prakticky tendenciu ublížiť dcére. Bolo to v rozpore s jej zvýšenou zodpovednosťou a záujmom o vývoj dcéry, ktorý žiaľ miestami prinášal kontraproduktívny výsledok. Súd I. stupňa ďalej vyslovil, že znalkyne z odvetvia psychiatrie vo vzťahu k dcére obžalovanej uviedli, že počas hospitalizácie dcéry bližším vyšetrením a závermi psychologického vyšetrenia sa v projektívnych metodikách (psychologických testoch) nepotvrdili znaky násilia voči dcére v domácom prostredí. V čase vyšetrenia u maloletej poškodenej (rok 2013) nebola u nej zistená porucha pamäti, čo znamená, že poškodená dokázala a mohla reprodukovať udalosti, ktoré sa stali, avšak osobnostné faktory, ako emočná labilita, nezrelosť, nevyrovnanosť, mohla prežité udalosti dramatizovať, resp. nadsadiť. Aj znalec PhDr. B. O. vypovedal, že keby sa nič nedialo, že by si to tak poškodená nemohla vymyslieť. Ale do akej miery je to zo strany poškodenej spôsobené intenzitou vonkajšej reakcie, a do akej miery sa na tom podieľajú povahové predpoklady, to nie je možné presne určiť. Vychádzal z toho, že konanie matky si dcéra v daných výpovediach nevymyslela - tak ako ich vnímala, ale pritom dopad tohto konania na jej psychiku je zmesou spôsobu a intenzity tohto konania a povahových, resp. osobnostných charakteristík maloletej, pričom deliacu čiaru medzi týmto znalec nebol schopný presnejšie určiť. Súd dal do pozornosti aj výpoveď svedkyne E. H.O., ktorá vypovedala, že poškodená maloletá U. Z. jej povedala, že mama jej zabila morča, ale o dva dni bola na fotografii s týmto morčaťom, ktoré bolo živé na facebooku. Nikola jej raz večer písala, že jej mama fľašou rozbila hlavu a na druhý deň prišla do školy úplne v pohode. Žiadne zranenia na druhý deň na nej nevidela. Svedok C. Z., ako otec maloletej poškodenej vypovedal, že jeho dcéra je človek, ktorý chce zaujať okolie, je to malá manipulátorka. Ani svedkyňa PhDr. N. R. pri vyšetreniach, ktoré mala s maloletou poškodenou nezaznamenala, že by medzi obžalovanou a dcérou bolo zlé obdobie t. j. že by sa dcéra sťažovala na obžalovanú. Taktiež počas vyšetrení si nevšimla na Nikole žiadne modriny. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa pri zisťovaní a ustálení skutkového stavu veci, postupoval správne a v súlade so zákonom, keď v súdnom konaní boli vykonané všetky potrebné dôkazy nevyhnutné na spravodlivé rozhodnutie, pričom okresný súd tieto dôkazy objektívne vyhodnotil podľa vnútorného presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípade jednotlivo i v ich súhrne, ako sa to predpokladá v ustanovení § 2 ods. 12 Tr. por. Odôvodnením napadnutého oslobodzujúceho rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. prvostupňový súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané alebo nedokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Krajský súd si preto v celom rozsahu osvojil skutkové a právne závery prvostupňového súdu a v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj odvolací súd zhodne so súdom I. stupňa konštatuje, že v posudzovanej veci nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaná C. Z. stíhaná. V ďalšom je potrebné uviesť, že z dikcie § 208 ods. 1 Tr. zák. vyplýva, že zákon síce demonštratívne (pod písm. a/ až e/) uvádza rôzne formy konania, ktorými páchateľ môže naplniť skutkovú podstatu trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, podstatou konania páchateľa a to bez ohľadu na to, ktorou z demonštratívne uvedených foriem sa ho dopustí, však vždy musí byť týranie blízkej osoby alebo osoby, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie. Podľa ustálenej súdnej praxe pod pojmom „týra osobu“ v zmysle § 208 Tr. zák. treba rozumieť zlé zaobchádzanie s blízkou osobou alebo zverenou osobou, ktorým páchateľ so zreteľom na formu použitého násilia a jeho následky prejavuje hrubší stupeň necitlivosti a bezohľadnosti; také konanie sa vyznačuje určitou mierou trvalosti, prípadne aj sústavnosti, pričom sa nevyžaduje, aby blízkej osobe alebo zverenej osobe vznikla ujma na zdraví, ale musí ísť o konanie, ktoré blízka osoba alebo zverená osoba pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťuje ako ťažké príkorie. Za dôkaznej situácie, keď v prípravnom konaní, ako aj na hlavnom pojednávaní obžalovaná C. Z. spáchanie žalovaného skutku poprela a napokon poškodená - svedkyňa maloletá U. Z. na hlavnom pojednávaní zmenila svoju skoršiu výpoveď a vypovedala, že v prípravnom konaní si všetko vymyslela, lebo ju na to naviedla svedkyňa G. H., ako aj pri absencii prípadných očitých svedkov, ktorí by vypovedali v neprospech obžalovanej a napokon aj s ohľadom na to, že vo svojej podstate znalecké posudky zabezpečené ešte orgánmi činnými v trestnom konaní spochybňovali záver o tom, že konanie obžalovanej bolo objektívne takým, že ho poškodená maloletá U. Z. ako obžalovanej blízka osoba, musela pre jeho krutosť, bezohľadnosť alebo bolestivosť pociťovať ako ťažké príkorie, potom oslobodzujúci rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny a nemožno mu nič vytknúť. Pre úplnosť treba dodať, že istá časť správania sa obžalovanej voči maloletej poškodenej, ktorá bola iba v nepatrnej miere obsiahnutá v skutkovej vete obžaloby (teda nepokrývala podstatné, resp. právne relevantné skutkové okolnosti opísané v obžalobe, ktoré by zakladali trestnoprávnu zodpovednosť)), sa mohla posúdiť len ako čiastočne neprimeraná výchovná metóda, ktorá nebola atakom pomsty alebo snahou ublížiť, ale mala za cieľ nastoliť takú pozíciu matky, ktorá by bola rozhodujúca v určovaní smeru, akým sa dcéra mala uberať. Používanie takejto čiastočne neprimeranej výchovnej metódy nebolo možné v žiadnom ohľade hodnotiť ako týranie. Senát krajského súdu vyslovuje, že výrok o vine musí byť založený len na takých dôkazoch, ktoré celkom vylučujú pochybnosť, že žalovaný skutok sa skutočne stal. Ak existujú akékoľvek rozumné pochybnosti, nemožno ich vyložiť v neprospech obžalovanej, ale naopak, je nutné ich vyložiť v jej prospech. Odsudzujúci výrok môže mať zákonný podklad iba vtedy, ak je v dôkaznom konaní dosiahnutý najvyšší možný stupeň istoty vo vzťahu ku skutku, ktorý možno od ľudského poznania požadovať, a to aspoň na úrovni všeobecného pravidla: „aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti,“ nestačí akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia, musí ísť o absolútnu istotu. Odvolacie námietky prokurátora predstavujú len inú hladinu hodnotenia dôkazov (bez akceptovania zásady „in dubio pro reo“), čo je pre obžalobu pochopiteľné. Takéto hodnotenie dôkazov však nadriadený súd nemôže akceptovať, najmä ak v odvolaní sa poukazuje len na určitú časť dôkazov, ale bez ich hodnotenia v celkovom kontexte. Napokon odvolací súd konštatuje, že jednou zo základných zásad nášho právneho poriadku je zásada „in dubio pro reo“, ktorá vychádza z princípu prezumpcie neviny. V praxi to znamená, že záver o vine páchateľa musí byť postavený na skutkovom stave, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti. Akýkoľvek vysoký stupeň podozrenia sám osebe nestačí k tomu, aby mohol tvoriť zákonný podklad pre odsudzujúci výrok súdu. V posudzovanej veci bol preto postup súdu prvého stupňa správny, keď vzniknuté pochybnosti vyložil v prospech obžalovanej. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že nakoľko v rámci vykonaného dokazovania sa nepodarilo vyprodukovať také objektívne dôkazy, ktoré by preukazovali, že by obžalovaná C. Z. ako trestne zodpovedná osoba úmyselne konala tak, že by týrala poškodenú maloletú U. Z. ako blízku osobu, spôsobujúc jej fyzické a psychické utrpenie, najmä bitím, údermi, ponižovaním, pohŕdavým zaobchádzaním, vyvolávaním strachu a stresu, bolo potrebné obžalovanú podľa § 285 písm. a/ Tr. por. spod obžaloby oslobodiť. Vzhľadom na vyjadrené úvahy, krajský súd rozhodol na základe odvolania prokurátora spôsobom, vyplývajúcim z výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší opravný prostriedok.