Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/456/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415203362 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415203362.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: P.. F. O., B. F. XX, B., zastúpenej advokátkou: JUDr. Hedviga Gallová, so sídlom Zámocká 26, Bratislava, proti žalovaným: 1/ Mestská časť Bratislava - Karlova Ves, Nám. sv. Františka 8, Bratislava, IČO: 603 520, zastúpenému: LALINSKÝ ADVOKÁT s.r.o., so sídlom Kálov 653/23-2, Žilina, 2/ Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 603 481, o náhradu škody vo výške 10.732,41 eur, o odvolaniach žalobkyne a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 01. júna 2016, č.k. 8C/158/2015-159, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 5.694,40 eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z tejto sumy od 01.07.2014 do zaplatenia z r u š u j e vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Vo vyhovujúcom výroku vo veci samej a v zamietajúcom výroku v časti o zaplatenie sumy 333 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % z tejto sumy od 01.07.2014 do zaplatenia, rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 6.092,81 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5% ročne z tejto sumy od 01.07.2014 do zaplatenia, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia, a vo zvyšnej časti žalobu proti žalovanému 1/ zamietol. Súčasne v celom rozsahu zamietol žalobu podanú proti žalovanému 2/ a rozhodol, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že dňa 20.02.2013 z dôvodu pošmyknutia a pádu na neudržiavanej, neposypanej, zľadovatelej komunikácii, konkrétne na parkovisku na F. R. Č.. XX V. B. utrpela žalobkyňa v ranných hodinách o 7.38 hod ťažký úraz pravej nohy - viacnásobnú zlomeninu pravého predkolenia a odo dňa 20.02.2013 do 10.02.2014 bola v dočasnej pracovnej neschopnosti. Po páde ostala ležať na zľadovatenej ceste až do príchodu RZP B. A. V., bola naložená na nosítka a bola jej poskytnutá prvá pomoc. Následne bola ošetrená v nemocnici R. Z. Q. F., F. XX, B., avšak vzhľadom ku veľmi komplikovanej zlomenine pravého predkolenia bola prevezená do R. Z. J. V. B., kde bola následne na druhý deň po úraze dňa 21.02.2013 operovaná a pravé predkolenie píšťaly (tíbia) jej bolo dočasne fixované titánovým klincom. Po operácii v dôsledku úrazu nemohla chodiť, pohybovala sa pomocou mechanického vozíka - zdravotnej pomôcky, následne za pomoci chodítka, nakoľko nebola schopná samostatnej chôdze. Po niekoľkých týždňoch rehabilitácie sa začala pohybovať za pomoci barlí. Až po ukončení rehabilitácie vo februári 2014 po jednoročnej pracovnej neschopnosti nastúpila do práce. Dňa 02.12.2014 opätovne nastúpila do R. Z. J. V. B., nakoľko sa dňa 03.12.2014 musela podrobiť plánovanej operácii - odstránenie intramediárneho klinca z pravej tíbie. Poukázal na to, že hodnotenie bolestného žalobkyne bolo v posudku zo dňa 26.03.2014 vyčíslené počtom bodov 215, a hodnotenie jej sťaženia spoločenského uplatnenia bolo vyčísleného dňa 19.12.2014 počtom bodov 120. Hodnota bolestného ku dňu vzniku škody t.j. ku 20.02.2013 v zmysle zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia za 1 bod = 14,85 eura. Spolu za 215 bodov na bolestnom = 3.192,75 eura, Spolu za 120 bodov na sťažení spoločenského uplatnenia = 1.782,- eur. Mal preukázané i to, že po skončení dočasnej práceneschopnosti zamestnávateľ zrazil žalobkyni z funkčného platu finančné prostriedky vo výške 333 eur, a to z dôvodu, že v roku 2013 čerpala dovolenku, na ktorú jej následne z dôvodu dočasnej práceneschopnosti nevznikol nárok. Vychádzal i z toho, že žalobkyni v súvislosti s utrpeným úrazom vznikli aj ďalšie náklady, a to na lieky v celkovej sume 421,95 eura, na rehabilitačné pomôcky a matrac v celkovej sume 156,64 eura, a na zdravotnú obuv a oblečenie do nemocnice v celkovej sume 396,07 eura, pričom v dôsledku úrazu jej mal vzniknúť nárok na úrazový príplatok podľa § 85 z. č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, ktorý je vypočítaný podľa § 84, pričom vymeriavacím základom pre potreby sociálneho poistenia za rok 2012 bol príjem vo výške 17.715,46 eura. Dni práceneschopnosti za obdobie roku 2013 predstavujú 315 dní a za rok 2014 je to 41 dní, spolu PN 356 kalendárnych dní a úrazový príplatok celkovo v sume 4.449,70 eura. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 415, § 420 ods. 1, § 444, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1,2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 3, § 8 ods. 4, § 9 ods. 1 a 5, § 10 ods. 1 a 4 zákona č. 437/2004 Z.z., § 85 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, § 109, § 100, § 141 ods. 1 Zákonníka práce, ako aj podľa § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, v spojení s § 29 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov a čl. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky, a dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. V prvom rade poukázal na skutočnosť, že komunikácia, na ktorej došlo ku škodovej udalosti, je komunikáciou III. triedy, a podľa § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s § 29 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov a čl. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky správu, údržbu a výstavbu miestnych komunikácií III. a IV. triedy (ulice, cestičky, chodníky, samostatné cyklistické cestičky, samostatné chodníky, schody) vrátane k nim patriacej zelene, stromoradia, ako aj správu a údržbu verejných priestranstiev a čistenie miestnych komunikácií III. a IV. triedy vykonáva žalovaný 1/. Z uvedeného dôvodu konštatoval, že nakoľko žalovaný 2/ nevykonáva správu predmetnej komunikácie, nie je preto v tomto spore pasívne vecne legitimovaný, a žalobe podanej proti nemu nebolo možné vyhovieť, keď jediným pasívne vecne legitimovaným subjektom na uplatnenie náhrady škody je v tomto prípade žalovaný 1/. V tejto súvislosti sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného 1/, ktorý taktiež namietal svoju vecnú legitimáciu. Z citovaných ustanovení totiž vyplýva, že správu komunikácie (parkoviska), na ktorej došlo k úrazu vykonáva on, a preto zodpovedá aj za škodu žalobkyne vzniknutú v dôsledku úrazu zapríčineného pošmyknutím a pádom na neudržiavanej, neposypanej a zľadovatenej komunikácii. Zdôraznil v tejto súvislosti, že skutočnosť tvrdená žalovaným 1/, že uvedená komunikácia mu nikdy nebola protokolárne odovzdaná do správy, ho nijakým spôsobom nemôže zbaviť zodpovednosti. Za neopodstatnenú považoval i jeho argumentáciu, že nemôže byť zodpovedným subjektom, nakoľko podľa § 9a ods. 3 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, správcovia miestnych komunikácií zodpovedajú len za škody, ktorých príčinou boli závady v schodnosti na priechodoch pre chodcov na miestnych komunikáciách a prejazdných úsekoch ciest cez mestá a obce, miestnych komunikácií určených výhradne pre chodcov a na chodníkoch, avšak predmetné parkovisko nie je možné zaradiť do žiadnej z uvedených kategórií. Poukázal na to, že hoci inkriminovaná komunikácia nie je síce určená výlučne pre chodcov, musia ju dennodenne používať, pričom žalovaný 1/ za vyhradené parkovanie na danom mieste vyberá aj poplatky. Zároveň však dospel k záveru, že žalobe podanej proti žalovanému 1/ nie je možné vyhovieť v celom rozsahu, avšak iba v časti o zaplatenie sumy 5.694,40 eur s príslušenstvom, v ktorej časti považoval vznik škody i ostatné predpoklady vzniku uplatneného nároku za preukázané, keď žalovaný 1/ výšku bodového ohodnotenia bolestného ani sťaženia spoločenského uplatnenia nenamietal, a pokiaľ ide o náklady na lieky, rehabilitačné a zdravotné pomôcky, ich oprávnené vynaloženie v príčinnej súvislosti s utrpeným úrazom bolo žalobkyňou riadne preukázané. Zamietnutie žaloby v časti uplatnenej náhrady škody v sume 333 eur, ktorú žalobkyni zrazil jej zamestnávateľ z funkčného platu, nakoľko v roku 2013 čerpala dovolenku, na ktorú jej následne z dôvodu dočasnej práce neschopnosti nevznikol nárok, odôvodnil tým, že v tejto časti nie je daná príčinná súvislosť medzi konaním alebo opomenutím (porušením povinnosti) žalovaného 1/ a následkom (vzniknutou škodou). Žalovaný totiž síce porušil svoju povinnosť udržiavať komunikáciu v adekvátnom stave, ale zodpovednosť za povinnosť vrátiť žalovanou sumu 333,30 eura zamestnávateľovi nenesie, keďže žalovaná by za stavu, keď čerpala dovolenku skôr ako jej na ňu vznikol nárok, priznaním finančnej náhrady za toto obdobie získala dve plnenia - samotnú dovolenku (ktorú vyčerpala), ako aj finančnú náhradu. Rovnako považoval podanú žalobu za nedôvodnú i v časti uplatneného úrazového príplatku vo výške 5.694,40 eura, ktorý si žalobkyňa uplatnila podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Ako totiž vyplýva z citovaného ustanovenia, nárok na úrazový príplatok má iba zamestnanec, ktorý bol v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania uznaný za dočasne práceneschopného, avšak žalobkyňa pracovný úraz neutrpela; a preto bol predmetný nárok žalobkyňou uplatnený nesprávne. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p., tak, že žiadna zo strán sporu nemá na náhradu trov konania právo, keď každá zo strán mala čiastočný úspech. 2. Proti tomuto rozsudku podala; do výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému 1/ vo zvyšnej časti; odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zmeny a priznania uplatneného nároku proti žalovanému 1/ i v napadnutej zamietajúcej časti, dôvodiac tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, keď jej nepriznal nárok na náhradu škody v časti uplatnenej straty na zárobku počas práceneschopnosti, inak povedané -úrazový príplatok, napriek tomu, že zodpovednosť žalovaného l/ nespochybnil. Podanou žalobou totiž uplatnila náhradu škody podľa § 446 Občianskeho zákonníka, so špecifikáciou na konkrétne nároky (bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia, úrazový príplatok, t.j. strata na zárobku počas PN, atď.), a pokiaľ v žalobe nebola výslovne uvedená "strata na zárobku počas PN", išlo len o formálnu chybu, pričom z obsahu žaloby, prednesu jej právneho zástupcu a vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že podanou žalobou sa domáha náhrady za stratu na zárobku počas práceneschopnosti, teda náhrady škody podľa § 446 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa tento nárok posúdi a výška náhrady určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, t.j. podľa zákona č. 461/2003 Z. z. Napriek uvedenému však súd prvej inštancie nesprávne vychádzal z toho, že v danom spore podanou žalobou uplatnila nárok na priznanie úrazového príplatku. Nestotožnila sa ani so záverom prvoinštančného súdu, že pokiaľ ide o náhradu škody v sume 333 eur, ktorú jej zamestnávateľ zrazil z platu ako náhradu za vyčerpanú dovolenku, na ktorú jej nevznikol nárok, nie je daná príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti zo strany žalovaného 1/ a vznikom škody. Keď totiž čerpala dovolenku pred úrazom, nemohla vedieť, že úraz sa stane, nemohla vedieť, že v dôsledku úrazu bude takú dlhú dobu práceneschopná, a teda, že jej v dôsledku čerpania PN nevznikne nárok na dovolenku. Pokiaľ by sa úraz nestal, nárok na dovolenku by jej vznikol a nemala by žiadnu povinnosť vrátiť sumu 333,30 eur, ktorú si uplatnila žalobou ako náhradu škody. S poukazom na uvedené žiadala podanému odvolaniu vyhovieť. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal; do vyhovujúceho výroku vo veci samej; odvolanie i žalovaný 1/, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia podanej žaloby i v napadnutej časti, dôvodiac tým, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že prvoinštančný súd nepostupoval správne, keď v danej veci nesprávne aplikoval ust. § 9a ods. 3 zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, z ktorého vyplýva, že správca komunikácie za škodu nezodpovedá, ak ku škode došlo na iných, než v citovanom ustanovení vymenovaných miestach, t.j. ak ku škode došlo na mieste na ktorom sa nenachádzal priechod pre chodcov, ako je to i v predmetnej veci. Na základe uvedeného konštatoval, že nakoľko v tomto prípade k úrazu žalobkyne došlo na parkovisku, na ktorom sa nenachádzal priechod pre chodcov, za škodu vzniknutú žalobkyni nezodpovedá, a nie je tak ani pasívne vecne legitimovaný. 4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného 1/ žiadala vo vyhovujúcom výroku vo veci samej rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, keď sa stotožnila so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ je subjektom, ktorý za vzniknutú škodu zodpovedá. Argumentáciu žalovaného v odvolaní označila za účelovú, prednesenú iba v snahe vyhnúť sa plneniu zo zanedbania povinností. Zdôraznila, že žalovaný 1/ podľa § 4 ods. 1 - 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s § 29 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR Bratislave v znení neskorších predpisov a či. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta SR vykonáva správu, údržbu a výstavbu miestnych komunikácií III. a IV. triedy (ulice, cestičky, chodníky, samostatné cyklistické cestičky, schody, atď.) vrátane k nim patriacej zelene, stromoradia, ako aj správu a údržbu verejných priestranstiev a zabezpečuje aj čistenie miestnych komunikácií III. a IV. triedy, pričom v spore bolo preukázané, že úraz sa stal na komunikácií III. triedy, kde s poukazom na § 7 a, ods. 2, písm. e zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste SR Bratislave v znení neskorších predpisov, ako aj podľa či. 29, ods. 1, písm. e, Štatútu hlavného mesta SR Bratislavy v znení dodatkov je vyhradené zabezpečovať údržbu, zjazdnosť a schodnosť miestnych komunikácií III. a IV. triedy a verejných priestranstiev mestskej časti, t.j. žalovanému 1/. Súd prvej inštancie preto rozhodol správne, keď na náhradu škody zaviazal žalovaného 1/. 5. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žiadal v ňou napadnutom zamietajúcom výroku vo veci samej rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť, resp. podanú žalobu zamietnuť v celom rozsahu. Nevyjadril sa pritom vôbec k opodstatnenosti žalobkyňou podaného odvolania, avšak (zrejme v snahe o doplnenie ďalších vlastných odvolacích dôvodov) okrem zopakovania argumentácie z jeho odvolania namietal, že súd prvej inštancie nedostatočným odôvodnením napadnutého rozsudku, avšak i nesprávnym procesným postupom; spočívajúcim v tom, že opomenul v zmysle ust. § 181 ods. 2 CSP určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná a uviesť svoje predbežné právne posúdenie veci a vydal tak prekvapivý rozsudok; porušil jeho právo na spravodlivý súdny proces, pričom tiež na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právne posúdenia veci. 6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaných odvolaní; t.j. v celom rozsahu; podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je čiastočné dôvodné, avšak odvolaniu žalovaného 1/ nie je možné vyhovieť. 7. V prvom rade je potrebné konštatovať, že v preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne skutkovo ustálil okolnosti vzniku úrazu žalobkyne, vrátane správnej identifikácie miesta, kde k úrazu došlo, keď konštatoval, že dňa 20.02.2013 v ranných hodinách v dôsledku pošmyknutia a pádu na neudržiavanej, neposypanej a zľadovatelej komunikácii, konkrétne na parkovisku na F. R. Č.. XX V. B., ktoré je komunikáciou D.. K., utrpela žalobkyňa ťažký úraz pravej nohy. Rovnako správne prvoinštančný súd ustálil skutkový stav veci pokiaľ ide o následky žalobkyňou utrpeného úrazu, vrátane priebehu liečenia, opakovanej hospitalizácie, ako i bodového ohodnotenia jej bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd sa s týmito jeho skutkovými závermi stotožňuje, keď celkom nepochybne vyplývajú z vykonaného dokazovania; a v tomto smere neprezentoval žiadne námietky ani žalovaný 1/. 8. V nadväznosti na uvedené správne prvoinštančný súd posúdil otázku pasívnej vecnej legitimácie, keď dospel k záveru, že za škodu žalobkyne na zdraví, vzniknutú v dôsledku utrpeného úrazu zodpovedá žalovaný 1/, ktorý podľa § 4 ods. 1 až 3 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v spojení s § 29 zák. č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov a čl. 6 ods. 2 Štatútu hlavného mesta Slovenskej republiky, vykonáva správu, údržbu a zabezpečuje čistenie miestnych A. D.. T. D.. K., teda i parkoviska na ktorom k úrazu došlo; a správny je potom i jeho záver, že v prípade žalovaného 1/ boli v danej veci základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu žalobkyne splnené. 9. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za nedôvodnú argumentáciu žalovaného 1/ v jeho odvolaní, že za škodu vzniknutú žalobkyni nezodpovedá, nakoľko v zmysle ust. § 9a zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách, nezodpovedá ako správca komunikácie za škodu, ku ktorej došlo na iných, než v citovanom ustanovení vymenovaných miestach, t.j. ak ku škode došlo na mieste na ktorom sa nenachádzal priechod pre chodcov, ako v predmetnej veci. Z citovaného ustanovenia totiž; so zreteľom na jeho zmysel a účel, ktorým je nepochybne založiť osobitnú zodpovednosť správcu komunikácie za škodu, pri ktorej porušenie povinnosti spočíva v zanedbaní údržby akejkoľvek časti spravovanej komunikácie; vyplýva, že zodpovednosť za škodu, ktorá vznikla užívateľovi komunikácie, sa vzťahuje (na dosiahnutie účelu citovanej právnej úpravy sa musí vzťahovať) na všetky prípady závad v ich zjazdnosti, alebo schodnosti, a nemožno ho interpretovať tak (ako sa to snaží žalovaný 1/), že ak nie je na parkovisku umiestnený prechod pre chodcov; čo je v bežnej praxi v zásade pravidlom; zodpovednosť za škodu nevzniká. V nadväznosti na predmetnú argumentáciu žalovaného 1/ však odvolací súd poukazuje i na to, že jeho zodpovednosť za škodu žalobkyne by vznikla i v prípade, ak by neboli splnené predpoklady pre vznik osobitnej zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách. Žalovaný 1/ bol totiž ako správca predmetnej komunikácie (parkoviska) povinný vykonávať jeho údržbu, vrátane odstraňovania snehu, či námrazy, pričom je nepochybné, že táto jeho činnosť predstavuje primerané opatrenie zamerané na predchádzanie vzniku škodám, a teda ide zároveň o plnenie všeobecnej prevenčnej povinnosti, ako ju má na mysli ust. § 415 Občianskeho zákonníka. Je potom zrejmé, že k vzniku škody na zdraví žalobkyne došlo i v dôsledku porušenia všeobecnej prevenčnej povinnosti zo strany žalovaného 1/, a porušenie tejto povinnosti taktiež zakladá jeho zodpovednosť za škodu žalobkyne. Z uvedených dôvodov argumentácia žalovaného 1/, ktorú zopakoval i v podanom odvolaní, že v danom spore nie je pasívne vecne legitimovaný, nemôže obstáť. 10. Odvolací súd sa však stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o žalobkyňou uplatnený nárok na náhradu škody v sume 333 eur, ktorú jej zamestnávateľ zrazil z platu ako náhradu za vyčerpanú dovolenku, na ktorú jej nevznikol nárok, predpoklady pre vznik tohto nároku splnené neboli, nakoľko nebola preukázaná existencia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti medzi utrpeným úrazom žalobkyne a tým, že jej nevznikol nárok na dovolenku v kalendárnom roku 2013, v rozsahu, v akom dovolenku čerpala pred úrazom. 11. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Za preukázanú ju pritom možno považovať iba vtedy, ak z vykonaných dôkazov vyplýva (je bezpečne zistené), že v prípade absencie protiprávneho konania (opomenutia) by k vzniku škody nedošlo. Príčinou vzniku škody totiž môže byť iba taká okolnosť, bez ktorej existencie by nenastal škodový následok, pričom hoci nemusí ísť o príčinu jedinú, je nevyhnutné, aby išlo o príčinu podstatnú, ktorá má priamu vecnú súvislosť so vznikom škodového následku. V danej veci však bolo zmenšenie majetku žalobkyne (o sumu 333 eur) spôsobené tým, že žalobkyňa v čase, kedy utrpela úraz, už mala vyčerpanú u svojho zamestnávateľa i takú dovolenku na zotavenie, na ktorej poskytnutie jej nárok ešte nevznikol, a preto nemožno vychádzať z toho, že jedinou, resp. rozhodujúcou, príčinou vzniku povinnosti žalobkyne zaplatiť zamestnávateľovi náhradu za neoprávnene čerpanú dovolenku bolo porušenie povinností žalovaného 1/ ako správcu komunikácie, na ktorej došlo k úrazu. Správne preto súd prvej inštancie rozhodol, keď napadnutým rozsudkom žalobu v časti o zaplatenie sumy 333 eur ako nedôvodnú zamietol. 12. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti poukázala na to, že v čase keď čerpala dovolenku pred úrazom, nemohla vedieť, že sa úraz stane, a nemohla vedieť, že v dôsledku úrazu bude takú dlhú dobu práceneschopná, a preto jej v dôsledku práceneschopnosti nárok na dovolenku nevznikne, odvolací súd uvádza, že žalobkyňa si v čase čerpania dovolenky musela byť vedomá, že čerpá dovolenku na ktorú jej nárok zatiaľ nevznikol, a teda musela byť uzrozumená i s tým, že ak na jej strane dôjde k vzniku nepredvídanej udalosti, v dôsledku ktorej neodpracuje u zamestnávateľa dostatočný počet pracovných dní, vznikne jej povinnosť v súlade s ust. § 117 Zákonníka práce zamestnávateľovi vyplatenú náhradu mzdy za dovolenku vrátiť. Z uvedeného dôvodu námietky žalobkyne v odvolaní v tomto smere nemôžu obstáť. 13. Súd prvej inštancie však nepostupoval správne, keď podanú žalobu zamietol v časti o zaplatenie sumy 5.694,40 eura, vychádzajúc zo záveru, že tento nárok žalobkyňa uplatnila ako úrazový príplatok podľa § 85 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, na ktorý vzniká nárok iba v prípade pracovného úrazu alebo choroby z povolania, o aký v danej veci nešlo. Z obsahu spisu (zo žaloby, písomných podaní žalobkyne i ňou predložených listín) totiž celkom zreteľne vyplýva, že žalobkyňa sa nedomáhala priznania úrazového príplatku, avšak náhrady škody za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti podľa ust. § 446 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa náhrada za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti poškodeného posúdi a suma tejto náhrady určí rovnako ako úrazový príplatok podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Súd prvej inštancie tak v tejto časti vec nesprávne právne posúdil, pričom v dôsledku toho nevykonal ohľadne uplatneného nároku žiadne dokazovanie, resp. vôbec neustálil skutkový stav veci významný pre posúdenie opodstatnenosti podanej žaloby v tejto časti, keď to (inak správne v súlade so zásadou hospodárnosti konania) nepovažoval za potrebné vzhľadom na absenciu základu nároku. Súd prvej inštancie sa teda v dôsledku nesprávnych právnych záverov, ktoré viedli k zamietnutiu podanej žaloby v tejto časti nezaoberal jej vecnou opodstatnenosťou z hľadiska naplnenia všetkých hmotnoprávnych predpokladov pre priznanie uplatneného nároku, ani výškou uplatnenej sumy. Rozhodnutie vo veci samej o uplatnenom nároku na náhradu za stratu na zárobku počas pracovnej neschopnosti odvolacím súdom by tak; bez výslovnej opory v platnej právnej úprave; nahrádzalo v tejto časti prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo sporovým stranám odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu, ku ktorým by dospel právnym posúdením skutkových zistení z hľadiska tých rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné na rozdiel od súdu prvej inštancie, ktorý sa nimi nezaoberal. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je však súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, a dôsledné rešpektovanie ústavného princípu dvojinštančnosti konania možno v preskúmavanej veci dosiahnuť iba kasačným rozhodnutím. 14. V nadväznosti na vyššie uvedené teda možno zhrnúť, že nakoľko námietky žalovaného 1/ v jeho odvolaní nemožno považovať za dôvodné, a vo vyhovujúcej časti je rozsudok súdu prvej inštancie, založený na správnych skutkových a právnych záveroch, vecne správny, avšak námietky žalobkyne v odvolaní boli dôvodné iba čiastočne, odvolací súd vo vyhovujúcom výroku vo veci samej a v zamietajúcom výroku v časti o zaplatenie sumy 333 eur s príslušenstvom rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) a vo zvyšnej napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie sumy 5.694,40 eur s príslušenstvom, vrátane súvisiaceho (od rozhodnutia vo veci samej v zrušenej časti závislého) výroku o trovách konania podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom spor v rozsahu zrušenia opätovne prejedná, vychádzajúc zo záväzného právneho názoru odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) posúdi nárok uplatnený v tejto časti žalobkyňou ako náhradu škody za stratu na zárobku počas trvania práceneschopnosti podľa ust. § 446 Občianskeho zákonníka, v nadväznosti na ďalší priebeh sporu, na základe skutkového stavu vyplývajúceho z nesporných skutočností, ako aj skutočností zistených vykonaným dokazovaním, opätovne meritórne posúdi vecnú opodstatnenosť podanej žaloby v tejto časti, a opätovne rozhodne vo veci samej. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP). 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).