Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 21CoE/43/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1415206126 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eugen Palášthy ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1415206126.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eugena Palášthyho a členov senátu JUDr. Lýdie Noskovičovej a JUDr. Moniky Školníkovej, v exekučnej veci oprávneného: BENCONT INVESTMENTS, s.r.o., so sídlom Vajnorská 100/A Bratislava, IČO: 36 432 105, zastúpeného advokátom JUDr. Veronikou Kubrikovou, PhD., advokátkou, Martinčekova 13, 821 01 Bratislava, IČO:42 174 716, proti povinnému: S. A., R.. X.X.XXXX, D. .- A.R. R. C., štátny občan SR, vedenej súdnym exekútorom Mgr. Janou Virličovou, so sídlom Exekútorského úradu Vajnorská 100/A, Bratislava, pod sp. zn. EX 7471/15, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 199,93 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16Er/1596/2015-67 zo dňa 27.11.2015, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave, uznesenie Okresného súdu Bratislava IV č. k. 16Er/1596/2015-67 zo dňa 27.11.2015, p o t v r d z u j e . Súd povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV ako súd prvej inštancie, napadnutým uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to s odkazom na ustanovenia § 38 ods. 2, § 39 ods. 1, § 41 ods. 1, ods. 2 písm. d), § 44 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“), § 53 ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že podaním zo dňa 11.4.2015 súdny exekútor v súlade s § 44 ods. 1 EP predložil súdu návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 15.3.2015 a požiadal o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie, sp. zn. II/2014-4531 zo dňa 15.10.2014, pričom exekučný súd rešpektujúc zákonnú povinnosť uvedenú v § 44 ods. 2 EP, pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia skúmal, či je predložený exekučný titul v súlade so zákonom a teda či bol vydaný orgánom, ktorý mal právomoc ho vydať. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že vo všeobecných podmienkach (ďalej aj „VOP“) je v rámci bodu 11.5 uvedené, že akýkoľvek spor bude rozhodovaný Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie podľa rozhodcovských pravidiel, ktoré sa na základe tohto odkazu stávajú súčasťou zmluvy. Vo vzťahu k preskúmavaniu exekučného titulu so zákonom súd prvej inštancie poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6ECdo/205/2013, 6CoE/80/2013 zo dňa 27.8.2014, sp. zn. 6Cdo/105/2011, sp. zn. 7ECdo/35/2014 a sp. zn. 7ECdo/34/2014. Pre posudzovanie otázky právomoci rozhodcovského súdu pri skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom je nevyhnutné posúdenie, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva (doložka), z ktorej by mohol rozhodcovský súd odvodzovať svoju právomoc. Pri rozhodovaní možno poukázať na ustanovenie § 273 ods. 1 Obchodného zákonníka a v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na znenie nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 3512/11 zo dňa 11.11.2013. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v danej veci je nepochybné, že medzi oprávneným a povinným vznikol spotrebiteľský právny vzťah, nakoľko ide o zmluvu medzi dodávateľom (oprávnený) a spotrebiteľom (povinný) v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že povinný je spotrebiteľom v zmysle § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie poukázal na tri spôsoby uzavretia rozhodcovskej zmluvy (doložky), vyplývajúce z právnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 4 ZoRK, ktorá je prísne kogentná, nemožno sa od nej odchýliť a taktiež nemožno pripustiť extenzívny výklad uzatvárania rozhodcovskej doložky napríklad samotným uvedením vo všeobecných obchodných podmienkach (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo/245/2010 zo dňa 30.11.2011). Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej konštatoval, že z obsahu súdneho spisu vrátane priložených listín má exekučný súd preukázané, že zmluva medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným nebola uzatváraná telefaxom alebo prostredníctvom iných telekomunikačných zariadení a nebola uzatvorená ani vyhlásením zmluvných strán do zápisnice pred rozhodcom. V danej veci preto mohlo dôjsť k uzatvoreniu rozhodcovskej doložky v súlade so zákonom a k založeniu právomoci rozhodcovského súdu vec rozhodnúť jedine v podobe obsiahnutia textu rozhodcovskej zmluvy do dokumentu podpísaného zmluvnými stranami, pričom pre dodržanie písomnej formy nestačí, keď je znenie rozhodcovskej doložky zachytené v písomnej podobe, ale je potrebné vychádzať zo znenia § 40 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je písomný právny úkon platný, ak je podpísaný konajúcou osobou. Podľa názoru súdu prvej inštancie pre uzavretie rozhodcovskej doložky v zmysle § 4 ods. 2 ZoRK nepostačuje, ak účastníci zmluvy podpíšu na znak súhlasu zmluvu a všeobecné obchodné podmienky, do ktorých je inkorporovaná rozhodcovská doložka, sú len prílohou zmluvy, resp. stranou č. 2 zmluvy, neobsahujú podpis zmluvných strán s tým, že to isté platí aj v prípade, ak v rámci podpísanej časti zmluvy je uvedený bod, že účastníci súhlasia aj so znením všeobecných obchodných podmienok. Z oprávneným predloženej zmluvy o bežnom účte zo dňa 15.10.2009 a VOP mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že oprávnený a povinný podpísali zmluvu o úvere, avšak na predložených VOP a ani na rozhodcovskej doložke sa podpis oprávneného, ani povinného nenachádza. Zároveň takýto postup oprávneného ako dodávateľa v zmluvách obchádza zákonný postup upravujúci uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy, ako je aj motivovaný tým, že takéto dojednanie pozornosti spotrebiteľa zrejme unikne. Na základe uvedených skutočností mal súd prvej inštancie jednoznačne preukázané, že medzi účastníkmi nebola uzavretá rozhodcovská doložka v súlade s § 4 ods. 2 ZoRK a z tohto dôvodu nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie veci a na vydanie exekučného titulu, čo predstavuje rozpor exekučného titulu so zákonom. Súčasne súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že oprávneným naformulovaná rozhodcovská doložka vo VOP je formulovaná ako výlučná rozhodcovská doložka, ktorá je podľa § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 1.1.2008 do 31.12.2014 (teda v čase uzavretia úverovej zmluvy) neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka považovaná za absolútne neplatnú. Z uvedeného je zrejmé, že z neplatného „dojednania“ nemohla byť založená právomoc rozhodcu na rozhodnutie sporu medzi oprávneným a povinným a preto výsledkom konania rozhodcu nemohol byť v žiadnom prípade spôsobilý exekučný titul. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že nemožno „uzavretú“ rozhodcovskú doložku považovať za súladnú s právnymi predpismi ani odkazom na ustanovenie § 93b Zákona o bankách, podľa ktorého sú banky povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy a zároveň ich preukázateľne poučiť o dôsledkoch uzavretia navrhovanej rozhodcovskej zmluvy na riešenie ich vzájomných sporov. Od ponúknutia neodvolateľného návrhu na uzavretie rozhodcovskej zmluvy je nevyhnutné rozlišovať prípad, kedy oprávnený (banka) jednostranne uvedie „dojednanie“ rozhodcovskej doložky v obchodných podmienkach ako jednostrannom právnom úkone, na ktorých obsahu nemá povinný (klient) možnosť žiadnym spôsobom participovať. V konečnom dôsledku takýto, s právnymi predpismi nesúladný postup banky, znamená nanútenie rozhodcovského konania povinnému (klientovi v pozícii spotrebiteľa), čím sa zhoršuje jeho právne postavenie. Takýmto postupom dochádza okrem iného aj k odopretiu práva povinného na súdnu ochranu, vrátane práva na prístup k súdu a práva na zákonného sudcu, nakoľko vo veci rozhodne súkromná osoba bez akejkoľvek zodpovednosti za svoje rozhodnutia, ktorá je členom spriazneného rozhodcovského súdu, ktorý si zvolí výlučne oprávnený. Keďže súd prvej inštancie ako exekučný súd dospel k záveru, že oprávneným predložené rozhodnutie bolo vydané v rozpore so zákonom (bez právomoci orgánu na jeho vydanie), nemohla z neho vzniknúť povinnému žiadna právna povinnosť. Takéto rozhodnutie nie je spôsobilým exekučným titulom a na jeho podklade nie je možné viesť exekúciu na majetok povinného a preto exekučný súd rozhodol tak, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. 3. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, z dôvodov vymedzených v § 205 ods. 2 písm. a), d), e), f) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „OSP“) a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie buď zmenil tak, že vyhovie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Oprávnený súdu prvej inštancie a ním vydanému rozhodnutiu v rozsiahlej odvolacej argumentácii vytýkal, že preskúmavaním zmluvy o úvere a v nej obsiahnutej rozhodcovskej doložky prekročil právomoci dané mu § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1, ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“). Mal za to, že § 44 ods. 2 EP umožňuje súdny prieskum zákonnosti len vo vzťahu k žiadosti súdneho exekútora, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučnému titulu, nie však vo vzťahu k listinám, na podklade ktorých bol titul vydaný. Právomoci exekučného súdu sú vymedzené aj § 45 ZoRK. Skúmanie listinných dôkazov z konania, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, je arbitrárnym a svojvoľným postupom v rozpore s § 45 a § 37 ZoRK. Právoplatný rozhodcovský rozsudok je prekážkou res iudicata pre opätovné preskúmanie veci. Poukázal na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR 2/2000, PL. ÚS 21/2008, I. ÚS 17/2001, I.ÚS 390/2008, IV. ÚS 110/2009, I. ÚS 335/2006, III. ÚS 335/06, III. 264/2005 a II.ÚS 499/2012, v ktorom ústavný súd uviedol, že okresný i krajský súd v prejednávanej exekučnej veci prekročili svoju právomoc, keď okrem rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu, preskúmavali aj obsah poistnej zmluvy vrátane VOP a z takto vykonaného listinného dôkazu dospeli k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky, spôsobujúcej jej neplatnosť. Týmto postupom znemožnili sťažovateľovi uplatniť právo priznané mu exekučným titulom. Ďalej poukázal na ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách, z ktorého vyplývala povinnosť právneho predchodcu oprávneného (Všeobecnej úverovej banky, a.s.) predložiť povinnému ako klientovi návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy s tým, že povinnému bola daná možnosť neprijať túto zákonom stanovenú ponuku. To, že ju neodmietol je prejavom jeho osobnej a zmluvnej slobody. Oprávnený ďalej namietal, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka bez akýchkoľvek dôvodov pre takýto záver, nakoľko je arbitrárne a nezákonné konštatovať neplatnosť rozhodcovskej doložky pre hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa bez uvedenia, v čom táto nerovnováha spočíva. Exekučný súd pri skúmaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vykonával nové samostatné dokazovanie a dospel k odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd bez toho, aby mal oprávnený možnosť sa k takto novo vykonaným dôkazom a k novo vytvorenému skutkovému stavu vyjadriť. Namietal, že neplatnosť rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky nemohol súd založiť ani na Smernici Rady 93/13/EHS, ktorá je nezáväzným sekundárnym právnym aktom a ani na judikatúre ESD, ktorá je vo vzťahu k rozhodcovským doložkám všeobecná a nie je voči jednotlivcom, teda ani voči účastníkom tohto konania, bezprostredne záväzná. V ďalšom odvolateľ citoval rozhodnutia okresných súdov a krajských súdov SR, ktoré svedčia v prospech argumentácie odvolateľa. Záverom oprávnený poukázal na to, že súd prvej inštancie nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením veci odňal oprávnenému právo konať pred súdom a neprimerane zvýhodnil povinného. 4. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril. 5. Odvolanie podané v zákonnej lehote oprávnenou osobou, smeruje voči rozhodnutiu vydanému v exekučnom konaní vyšším súdnym úradníkom, voči ktorému Exekučný poriadok pripúšťa odvolanie (§ 44 ods. 2 EP) a zákonný sudca súdu prvej inštancie odvolaniu nemienil vyhovieť. Podaním odvolania uplatneného za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. OSP tak v zmysle § 374 ods. 4 OSP nedošlo k zrušeniu rozhodnutia zo zákona a vzhľadom na predloženie veci odvolaciemu súdu sudcom súdu prvej inštancie, boli splnené podmienky funkčnej príslušnosti odvolacieho súdu konať a rozhodovať o veci v inštančnom postupe. Tieto podmienky v zmysle § 470 ods. 2, ods. 4 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") zostali zachované aj po 1.7.2016. 6. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd v zmysle § 34 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne. 7. Podľa § 243d ods. 1 Exekučného poriadku (ďalej len „EP“) - prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2015 - exekučné konanie na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov), vydaného pred 1. januárom 2015, možno začať len do troch mesiacov od účinnosti tohto zákona. Na základe návrhu na vykonanie exekúcie podaného po tejto lehote nemožno udeliť poverenie na vykonanie exekúcie; rozhodcovské rozhodnutie prestáva účastníkov rozhodcovského konania zaväzovať. 8. Podľa § 243d ods. 2 EP (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1.1.2015) na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1, alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu (zákon č. 335/2014 Z.z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov) a ktoré neboli ukončené k 1.1.2015, sa použijú predpisy účinné do 31.12.2014. Z hľadiska skúmania platnosti rozhodcovskej doložky v prejednávanej právnej veci sú tak rozhodné právne predpisy v znení účinnom do 31.12.2014. 9. Podľa § 243h ods. 1 EP (Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017) ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Pravidlá pre prideľovanie vecí exekútorom podľa § 55 ods. 4 a 5 sa použijú len s ohľadom na veci pridelené podľa predpisov účinných po 1. apríli 2017. 10. Podľa § 9a ods. 1 EP (v znení účinnom do 31.3.2017) ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. 11. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne právne. 12. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Odvolací súd sa stotožňuje so správnosťou záverov súdu prvej inštancie a vecnou správnosťou rozhodnutia. 14. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že exekučné konanie začalo dňa 31.03.2015 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, v zastúpení rozhodcom Mgr. Petrom Hlaváčom sp. zn. II/2014-4531 zo dňa 15.10.2014 s vyznačenou doložkou právoplatnosti dňom 19.12.2014 a vykonateľnosti dňom 22.12.2014. 15. Záväzkový vzťah účastníkov bol založený Zmluvou o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu uzavretou dňa 15.10.2009, medzi právnym predchodcom oprávneného Všeobecnou úverovou bankou, a.s. Bratislava, IČO: 31 320 155 a povinným, pričom vzhľadom na jeho hmotnoprávny obsah a charakter účastníkov (zmluvných strán) ide o vzťah spotrebiteľský. Oprávnený nadobudol exekučne vymáhanú pohľadávku postúpením pohľadávky. 16. Samotná zmluva o bežnom účte a poskytovaní produktov a služieb flexiúčtu zo dňa 15.10.2009, uzavretá medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným neobsahuje rozhodcovskú doložku, pričom v jej záverečných ustanoveniach je uvedené, že časť obsahu tejto zmluvy je určená Všeobecnými obchodnými podmienkami VÚB, a.s. pre depozitné produkty a Cenníkom, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy. Majiteľ účtu podpísaním tejto zmluvy vyhlasuje a potvrdzuje, že sa s dokumentmi uvedenými v predchádzajúcej vete oboznámil, porozumel im a súhlasí s ich obsahom. V článku 11. (Prechodné a záverečné ustanovenia), bod 11.5 Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. pre depozitné produkty (Všeobecné obchodné podmienky majú v danom prípade rozsah 13 strán) je uvedené, že akýkoľvek spor, nárok alebo rozpor vzniknutý zo Zmluvy alebo v súvislosti s ňou (vrátane všetkých otázok týkajúcich sa jej existencie, platnosti alebo ukončenia) bude rozhodnutý Stálym rozhodcovským súdom Slovenskej bankovej asociácie podľa jeho rozhodcovských pravidiel, ktoré sa na základe tohto odkazu stávajú súčasťou Zmluvy; sídlom rozhodcovského konania bude Bratislava; jazykom rozhodcovského konania bude slovenský jazyk. 17. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že obchodné podmienky sú v európskom právnom prostredí vrátane Slovenskej republiky štandardnou a všeobecne akceptovateľnou súčasťou zmlúv. Dojednanie časti obsahu zmluvy v obchodných podmienkach nevylučujú ani vnútroštátne, či úniové právne predpisy, týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Za takýchto okolností preto výlučne skutočnosť, že rozhodcovská doložka je obsiahnutá len v účastníkmi zmluvy osobitne nepodpísaných obchodných podmienkach ešte sama o sebe neznamená, ani nevyvoláva nedostatok písomnej formy rozhodcovskej doložky. Účastníci právneho vzťahu teda môžu uzavrieť buď osobitnú (samostatnú) rozhodcovskú zmluvu, alebo majú možnosť dojednať si rozhodcovskú doložku, ktorá je len technicky vložená do inej zmluvy. Ustanovenie § 4 ods. 2, druhá veta ZoRK v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy umožňuje uzavretie rozhodcovskej doložky aj vo vzájomne vymenených listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli, pričom podľa dôvodovej správy k ZoRK, podstatnej pre teleologický (zákonodarcom sledovaný) účel a cieľ zákona sa inkorporácia rozhodcovskej doložky do prílohy zmluvy nevylučuje. Dôvodová správa uvádza, že „rozhodcovská zmluva môže byť obsiahnutá aj v inom, nezmluvnom dokumente“. Pokiaľ je z obsahu samotnej, účastníkmi riadne podpísanej zmluvy zrejmé, že povinný bol oboznámený s obsahom obchodných podmienok tvoriacich súčasť zmluvy, tieto mu boli doručené a vyjadril s nimi súhlas, potom je písomná forma rozhodcovskej doložky v zmysle § 4 ZoRK nesporne zachovaná. Z hľadiska skúmania platnosti takto uzavretej rozhodcovskej doložky a zachovania obligatórnej náležitosti jej písomnej formy je tak podstatná subjektívna vedomosť druhej strany (dlžníka - povinného) o listinách (obchodných podmienkach) tvoriacich súčasť zmluvy, pričom existencia tejto vedomosti sa vyžaduje v čase rokovania, najneskôr však v čase uzavretia zmluvy, s ktorou sa spája dojednanie rozhodcovskej doložky nachádzajúcej sa v obchodných podmienkach tvoriacich súčasť obsahu zmluvy. Kritérium subjektívnej vedomosti spotrebiteľa (ako slabšej zmluvnej strany) existujúce najneskôr v čase uzavretia zmluvy o tom, že zmluva v texte alebo v obchodných podmienkach obsahuje aj rozhodcovskú doložku a jeho nesporná vedomosť o založení právomoci rozhodcovského súdu, sú podstatné a rozhodujúce pre zistenie, či podpisom zmluvy spotrebiteľ vyjadril svoju vôľu s takouto doložkou súhlasiť (samozrejme pri súčasnom zachovaní práva na podanie žaloby na súde), alebo či bola len súčasťou dodávateľom jednostranne predložených podmienok, sledujúcich záujem a výhodnejšiu pozíciu dodávateľa, ktorý nemal skutočný záujem spotrebiteľa o existencii spotrebiteľskej doložky oboznámiť. Z tohto hľadiska je preto ďalej podstatné aj to, akú formu majú nepodpísané obchodné podmienky deklarované dodávateľom ako „neoddeliteľná súčasť zmluvy“, t.j. či v čase predloženia zmluvy spotrebiteľovi skutočne boli jej súčasťou a to ako plynule pokračujúca súčasť textu, resp. či boli so zmluvou pevne spojené, alebo či boli spotrebiteľovi inak preukázateľne a bez pochybností odovzdané. Len tak je možné dospieť k nespornému záveru o tom, že znenie obchodných podmienok predložených súdu zo strany oprávneného (dodávateľa) je skutočne znením, ktoré oprávnený deklaruje ako znenie, s ktorým povinný vyjadril pri podpise zmluvy súhlas a vôľu toto znenie vrátane rozhodcovskej doložky prijať a byť ňou viazaný. Inak je v pochybnostiach vadu podpisu obchodných podmienok potrebné vykladať v prospech spotrebiteľa. 18. Súdna prax v ustálenej judikatúre zaujala prevládajúci názor o možnosti prieskumu rozhodcovského rozsudku vrátane rozhodcovskej zmluvy/doložky v spotrebiteľských veciach. Námietka odvolateľa o prekročení právomoci danej exekučnému súdu preskúmaním rozhodcovskej doložky tak nie je dôvodná. 19. Pokiaľ ide o argumentáciu oprávneného rozhodnutím Ústavného súdu SR pod sp. zn. II.ÚS 449/2012 má odvolací súd za to, že nejde o rozhodnutie predstavujúce líniu ustálených rozhodnutí Ústavného súdu SR v konkrétnych právnych otázkach. Svedčí o tom rovnocenné oponujúce rozhodnutie iného senátu Ústavného súdu SR pod č. k. I.ÚS 41/2014-15 zo dňa 29.1.2014, ktoré voči rozhodnutiu II.ÚS 449/2012 vyjadruje iný, opačný právny názor, vychádzajúci z predchádzajúcich rozhodnutí ústavného súdu v obdobných veciach. 20. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia, oboznámení sa s odvolacími dôvodmi, ako aj po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie konštatuje, že exekučný súd je pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie oprávnený a zároveň povinný v zmysle § 44 ods. 2 EP skúmať, či exekučný titul nie je v rozpore so zákonom. Zistenie naplnenia podmienok na výkon exekúcie je v zmysle § 44 EP jedným zo základných oprávnení a povinností exekučného súdu. Citované ustanovenie sa vzťahuje na všetky zákonom aprobované exekučné tituly, vrátane rozhodcovských rozsudkov a to aj s ohľadom na § 45 ods. 1 a 2 ZoRK, ktorý dopĺňa postup exekučného súdu v prípadoch, kde je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok. Citované ustanovenia je potrebné vykladať vo vzájomnej súvislosti. 21. Súd sa pri skúmaní vykonateľnosti exekučného titulu zaoberá predovšetkým tým, či ide o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa EP (§ 41 ods. 2), či rozhodnutie je vykonateľné po formálnej, ako aj po materiálnej stránke; ide o hmotnoprávne predpoklady exekúcie, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je aj požiadavka, aby bol exekučný titul vydaný orgánom s právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti, ale naopak to má za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo/20/2008 z 22.4.2009, IV. ÚS 78/2011 zo 17.3.2011). Skúmaniu obsahu rozhodcovského rozsudku v zákonom stanovenom rozsahu, teda vzhľadom na vyššie uvedené, logicky musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou doložkou (zmluvou). Ak je rozhodcovská zmluva neplatná, alebo ak neexistuje, rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom. Odvolacia námietka oprávneného, že súd prvej inštancie preskúmaním rozhodcovského rozsudku a rozhodcovskej doložky prekročil svoju zákonnú právomoc, preto nie je dôvodná. 22. Odvolací súd s poukazom na konštantnú judikatúru všeobecných súdov nepovažuje za právne relevantnú argumentáciu odvolateľa, že povinný ako spotrebiteľ mal možnosť odmietnuť, resp. neprijať rozhodcovskú doložku. V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie NS SR vo veci 5M Cdo 25/2012, v ktorom dovolací súd zaujal právny názor, že ustanovenie § 93b Zákona o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov nijako nezbavovalo oprávneného (banku) povinnosti predložiť povinnému návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy takým spôsobom, aby z neho bolo dostatočne zrejmé, že povinnému sa poskytuje možnosť voľby prijať alebo neprijať návrh na riešenie prípadných sporov výlučne v rozhodcovskom konaní a aby bolo z neho tiež zrejmé, že mu boli poskytnuté aj jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená výlučné riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. 23. Odvolací súd pre úplnosť uvádza, že o neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, ale ak by podľa takejto doložky sa rozhodcovské konanie začalo na základe žaloby podanej dodávateľom, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať žalobu na všeobecnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Z pohľadu spotrebiteľa je totiž rovnocenné, či riešenie jeho sporov prostredníctvom rozhodcovského konania mu vnúti štandardná zmluvná klauzula alebo dodávateľ svojím konaním podaním žaloby na rozhodcovskom súde. Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach rovnako opakovane vyslovil právny názor o ochrane práv spotrebiteľa ako slabšej strany (napr. MCdo 9/2012, 5 Cdo 61/2012, 5 Cdo 232/2012, 6 Cdo 1/2012, 6 Cdo 217/2012, 6 Cdo 1/2012). 24. Súdna prax rovnako ustálila, že rozhodcovský rozsudok pre exekučné konanie netvorí prekážku rozhodnutej veci a exekučný súd je v zmysle § 44 ods. 2 EP a § 45 ods. 1 písm. a) až c) ZoRK oprávnený na jeho preskúmanie vrátanie preskúmania rozhodcovskej doložky, od ktorej sa odvodzuje právomoc rozhodcovského (titulového) súdu. V tejto súvislosti je súd oprávnený podrobiť rozhodcovskú doložku prieskumu aj z hľadiska neprijateľných zmluvných podmienok (NS SR vo svojom rozhodnutí pod sp. zn. 6Cdo/135/2012). Pri skúmaní vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy, nakoľko iba rozhodcovská zmluva, ktorá bola platne uzavretá, môže založiť právomoc rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní, a teda aj vykonateľnosť rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní (NS SR 2Oboer 68/2013, obdobne NS SR 6 Cdo 105/2011, 5 Cdo 230/2011, 6 Cdo 4/2013). Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd prvej inštancie ďalej vyvodil z obmedzenia práva spotrebiteľa (povinného), ako slabšej zmluvnej strany domáhať sa ochrany na všeobecnom súde. 25. Najvyšší súd SR ako súd dovolací, už vo svojej judikatúre poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá v prípade, ak je žalobcom poskytovateľ úveru, resp. jeho právny nástupca, spotrebiteľovi neumožňuje brániť sa mimo rozhodcovského súdu, sťažuje prístup spotrebiteľa k spravodlivosti a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán predmetnej spotrebiteľskej zmluvy (NS SR 6 Cdo 4/2013). 26. Neobstojí preto ani tvrdenie odvolateľa, že súd prvej inštancie posúdil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku a konštatoval jej neplatnosť pre značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa bez uvedenia, v čom táto nerovnováha spočíva a bez akýchkoľvek dôvodov pre takýto záver, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie arbitrárne a nezákonné. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, konajúci súd nerovnováhu spôsobujúcu neprijateľnosť zmluvnej podmienky v súlade s konštantnou rozhodovacou činnosťou ďalej videl aj vo vylúčení možnosti spotrebiteľa uplatniť ochranu svojho práva i na všeobecnom súde. 27. Odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani odvolaciu námietku, ktorou odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka nesprávnosť právneho záveru o neplatnosti rozhodcovskej zmluvy z hľadiska neprijateľných zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka). 28. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil záväzkový vzťah účastníkov ako vzťah spotrebiteľský, na ktorý sa vzťahujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Napadnutým uznesením zamietol žiadosť o udelenie poverenia, keď dospel k záveru o neplatnosti rozhodcovskej doložky pre neprijateľný zmluvný charakter rozhodcovskej zmluvy, ktorá nespĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Súd prvej inštancie poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka je formulovaná ako výlučná rozhodcovská doložka, ktorá je v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka považovaná za absolútne neplatnú a súčasne poukázal na jej nesúlad s ustanovením § 93b zákona o bankách. 29. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom k dátumu 15.10.2009, t.j. ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. 30. Podľa § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka v citovanom znení za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. 31. Podľa § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v citovanom znení ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. 32. Ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v citovanom znení obsahuje príkladmý výpočet neprijateľných podmienok, medzi ktorými sú pod písm. r) výslovne uvedené ustanovenia spotrebiteľskej zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, čo jednoznačne zodpovedá formulácii rozhodcovskej doložky v danom prípade. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka v citovanom znení neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 33. Rozhodcovská zmluva je nesporne súkromnou zmluvou, ktorou sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu ako súkromnoprávneho orgánu ochrany práva na prejednanie sporu medzi účastníkmi. V prejednávanej právnej veci si rozhodcovskou zmluvou dodávateľ (oprávnený) zabezpečil prejednanie sporu so spotrebiteľom (povinným) výlučne v rozhodcovskom konaní. 34. Odvolací súd sa s poukazom na všetky osobitosti prípadu (kauzy) stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v ňom vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie o nerovnováhe v právach a povinnostiach zmluvných strán v rozhodcovskej doložke, ako aj o nedostatku jej individuálneho dojednania. Rozhodcovská doložka a konanie oprávneného na základe tejto rozhodcovskej doložky nesporne sledovalo zabezpečenie vlastných záujmov dodávateľa, ktoré nie sú v rovnováhe s právami a povinnosťami spotrebiteľa. 35. Odvolací súd zdôrazňuje, že cieľom ani účelom súdneho prieskumu v exekučnom konaní nie je poskytnúť spotrebiteľovi neoprávnenú výhodu, umožňujúcu mu vyhnúť sa vráteniu poskytnutých finančných prostriedkov. Cieľom súdneho prieskumu je zistiť, či právny vzťah medzi spotrebiteľom a poskytovateľom služby alebo plnenia predstavuje vyvážené zmluvné podmienky, zaväzuje na právom dovolené plnenie a či bolo spotrebiteľovi umožnené slobodné rozhodnutie o voľbe rozhodcovského súdu, t.j. či rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka je skutočne prejavom slobodnej, určitej, vážnej a zrozumiteľnej vôle spotrebiteľa, alebo či je len prejavom voľby veriteľa (silnejšej zmluvnej strany) bez možnosti výberu a ovplyvnenia tejto skutočnosti spotrebiteľom. 36. V prejednávanej veci takáto kolízia v neprospech spotrebiteľa podľa názoru odvolacieho súdu existuje. Súd prvej inštancie na základe zisteného skutkového stavu vec správne právne posúdil. 37. Odvolací súd tak po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie dospel k záveru, že zistený skutkový stav veci a z neho vyplývajúci právny záver súdu prvej inštancie o neprijateľnom zmluvnom charaktere rozhodcovskej doložky je dostatočný a úplný. Vzhľadom na vyššie uvedené napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. 38. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 39. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 40. V danom prípade mal v odvolacom konaní plný úspech povinný, v dôsledku čoho povinnému vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však povinnému v priebehu odvolacieho konania žiadne trovy konania nevznikli, súd povinnému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 41. Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť v podpísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania ( § 447 písm. d/, e/ CSP).