Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/32/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416010130 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416010130.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováč a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej Q. R., pre prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 13.09.2016 sp. zn. 2T/51/2016, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07. septembra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovanej Q. R., nar. XX.XX.XXXX sa z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 13.09.2016 sp. zn. 2T/51/2016 bola obžalovaná Q. R. uznaná za vinnú pre prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že ako matka maloletého E.V. nar. 24.10.2000. bez predchádzajúcej vzájomnej dohody zverila syna do starostlivosti starej matky Q. R., s ktorou následne žil v spoločnej domácnosti v Bratislave, Studenohorskej ulici XXXX/X, pričom nezabezpečovala sústavnú a pravidelnú prípravu maloletého do školy a nevykonávala dostatočný rodičovský dohľad nad dochádzkou maloletého do školy, neprijala také výchovné opatrenia a postupy, ktoré by viedli k pravidelnej školskej dochádzke jej syna, ktorý v dôsledku tohto nedostatočného dohľadu vymeškal v školskom roku 2014/2015 na Základnej škole Malokarpatské námestie č. 1 Bratislava, celkovo 453 neospravedlnených hodín, pričom z piatich predmetov bol hodnotený známkou nedostatočný, dňa 02. septembra 2015 do školy nenastúpil a do dňa 09. septembra 2015 vrátane, kedy prestúpil na Základnú školu Jelenia Bratislava mal 28 neospravedlnených hodín, následne v prvom polroku šk. roka 2015/2016 mal 226 neospravedlnených vyučovacích hodín a zníženú známku zo správania na stupeň tri, čo vyústilo do umiestnenia maloletého do Diagnostického centra Slovinská ulica č. 1, Bratislava na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 25PPOm/1/2016 zo dňa 26. februára 2016. Za uvedený prečin bol obžalovanej Q. R. uložený podľa § 211 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 4, § 37 písm. m/ Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. bola obžalovaná pre výkon uloženého trestu zaradená do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň podľa § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. bolo obžalovanej uložené ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie obžalovaná Q. R.. Obžalovaná podané odvolanie odôvodnila osobitým podaním do zápisnice o jej výsluchu zo dňa 12.03.2017 konanom na Okresnom súde Bratislava IV a to tým spôsobom, že ona sama nemala právo byť so svojím synom, nakoľko jej matka si to neželala, aby tam mohla byť. Ona mohla chodiť za synom iba občas, pričom sa o svojho syna starala do jeho veku 15 rokov. Následne syn prestal chodiť do školy, ale ona sama sa to nemala od koho dozvedieť, nakoľko s ním nemohla bývať a jej matka mala nad ním kontrolu. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovanej Q. R. proti prvostupňovému rozsudku, nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa zúčastnila iba prokurátorka krajskej prokuratúry. Verejného zasadnutia sa nezúčastnila obžalovaná Q. R., pričom k doručeniu jej predvolania na verejné zasadnutie pred odvolacím súdom došlo postupom podľa § 66 ods. 3 Tr. por. (k tzv. náhradnému doručovaniu). Odvolací súd napriek tomu vykonal verejné zasadnutie v neprítomnosti obžalovanej, keďže na takýto postup mal splnené všetky zákonné podmienky. Zároveň vykonal aj verejné zasadnutie v neprítomnosti opatrovníka poškodeného. Na tomto verejnom zasadnutí krajský súd podľa § 326 ods. 5 Tr. por. s použitím § 269 Tr. por. doplnil dokazovanie oboznámením odpisu z registra trestov obžalovanej Q. R., ktorý bol vyžiadaný dňa 12.05.2017. Z tohto aktualizovaného odpisu vyplynul ďalší záznam a to odcudzujúce rozhodnutie zo dňa 07.12.2016 vydané rakúskymi justičnými orgánmi, podľa ktorého bol obžalovanej Q. R. uložený podmienečný trest odňatia slobody za majetkovú trestnú činnosť, pričom toto súdne rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 12.12.2016. Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedla, že odvolanie obžalovanej navrhuje zamietnuť, nakoľko napadnutý rozsudok považuje za vecne správny vo všetkých jeho výrokoch. Krajský súd v Bratislave na podklade odvolania obžalovanej podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov v rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktorému predchádzalo, pričom postupom podľa § 326 ods. 5 Tr. por. konanie doplnil dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaní rozhodnúť a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej Q. R. nie je dôvodné. Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že pred súdom prvého stupňa boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu veci, v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. a tieto okresný súd správne vyhodnotil tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Čo sa týka výroku o vine, vrátane konania predchádzajúce napadnutému rozsudku, krajský súd nezistil zásadné pochybenia, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie veci a uplatnenie práva obžalovanej Tatiany R. na obhajobu. Odvolací súd nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaná v rozhodnom období nezabezpečovala sústavnú a pravidelnú prípravu svojho maloletého syna E. V., nar. 24.10.2000 do školy, nevykonávala dostatočný rodičovský dohľad nad dochádzkou maloletého do školy, neprijala také výchovné opatrenia a postupy, ktoré by viedli k pravidelnej školskej dochádzke jej syna, ktorý v dôsledku tohto nedostatočného dohľadu vymeškal v školskom roku 2014/2015 celkovo 453 neospravedlnených hodín, pričom z piatich predmetov bol hodnotený známkou nedostatočný, následne od dňa 02.09.2015 až do dňa 09.09.2015 do školy nenastúpil, následne prestúpil na inú základnú školu, kde mal 28 neospravedlnených hodín a v prvom polroku školského roka 2015/2016 mal 226 neospravedlnených vyučovacích hodín a zníženú známku zo správania, čo vyústilo až do jeho umiestnenia do diagnostického centra na základe predbežného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, ktoré boli vykonané v súdnom konaní a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si závery súdu prvého stupňa o vine obžalovanej Q. R. osvojuje aj odvolací súd. Pokiaľ ide o odvolacie námietky obžalovanej Q. R. prednesené ústne do zápisnice o jej výsluchu zo dňa 12.03.2017, krajský súd zistil, že nejde o novú doteraz neuplatnenú obhajobu obžalovanej, ale len o opakované tvrdenia z predchádzajúceho štádia trestného stíhania (tieto boli v súdnom konaní oboznámené ich prečítaním) a s ktorými sa dôsledne v súlade so stavom veci i zákonom vysporiadal súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na základe vykonaných dôkazov (svedeckých výpovedí E.. C. G., Q. R., O.. H. T., Mgr. D. H. a listinných dôkazov zadokumentovaných v súdnom spise), aj odvolací súd dospel k názoru, že obžalovaná sa nezaujímala o povinnú školskú dochádzku maloletého syna, nevenovala dostatočný čas na jeho prípravu do školy, nebola s ním v dennom osobnom kontakte a takto neeliminovala vzniknutý nepriaznivý stav - jeho záškoláctvo. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že školské zariadenia (obe základné školy, ktoré maloletý navštevoval) vykonali viacero pokusov (telefonické, písomné a e-mailové), aby nadviazali osobný kontakt s obžalovanou, avšak bezvýsledne, nakoľko obžalovaná sa prestala zaujímať o výchovno-vzdelávací program svojho maloletého syna a svoju osobnú zodpovednosť neoprávnene prenášala na Q. R. (starú matku maloletého). Zo svedeckej výpovede Q. R. jednoznačne vyplynulo, že obžalovaná mala vedomosť o tom, že jej maloletý syn prestal chodiť do školy. S obžalovanou nemala žiadnu dohodu ohľadom výchovy a starostlivosti maloletého. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že obžalovaná neurobila vôbec nič, aby zabránila maloletému synovi viesť záhaľčivý spôsob života, jednoducho prestala o neho javiť akýkoľvek záujem, samotnú výchovu i starostlivosť o maloletého bezdôvodne ponechala na jeho starú matku - Q. R., sama v rozhodnom období sa často zdržiavala na neznámom mieste a bola pod vplyvom návykových látok. Súd prvého stupňa správne postupoval i v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania obžalovanej Q. R., keď ju uznal za vinnú zo spáchania prečinu ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa § 211 ods. 1 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., nakoľko v posudzovanej veci išlo o páchanie trestného činu po dlhší čas, bolo nevyhnuté aplikovať aj ustanovenie § 138 písm. b/ Tr. zák. (závažnejší spôsob konania). Pri skúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uloženého nepodmienečného trestu odňatia slobody. Prvostupňový súd v súlade so stavom veci zistil a ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, prihliadol na spôsob spáchania činu a jeho následky, zavinenie, pohnútku ako aj na osobu páchateľky, jej pomery a možnosti nápravy. Nepochybil okresný súd, keď vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaná bola už za trestný čin odsúdená (§ 37 písm. m/ Tr. zák.), pričom nevzhliadol žiadnu poľahčujúcu okolnosť. Za situácie, keď prevažoval pomer priťažujúcich okolností, prichádzalo do úvahy zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu. V prejednávanej veci sa preto vychádzalo z upravenej trestnej sadzby od dvoch rokov do piatich rokov a v jej rámci bol obžalovanej uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 roky. Takto uložený trest odňatia slobody vymeraný na celkom spodnej hranici upravenej trestnej sadzby, vychádzal zo zásad ukladania trestov v zmysle § 34 Tr. zák. a zahrňoval tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadroval morálne odsúdenie páchateľky spoločnosťou. V posudzovanej veci neprichádzal do úvahy ani podmienečný odklad výkonu trestu odňatia slobody a to s poukazom na okolnosť, že obžalovaná sa v minulosti opakovane dostala do rozporu so zákonom a predchádzajúce odsúdenie (trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava I z 04.08.2014 sp. zn. 8T/40/2014) nemalo na obžalovanú žiadny prevýchovný vplyv. Treba konštatovať aj to, že obžalovaná bola trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava I zo 04.08.2014 sp. zn. 8T/40/2014 uznaná za vinnú pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. f/ Tr. zák., za čo jej bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom jeho výkonu v trvaní 18 mesiacov t. j. so skúšobnou do 06.03.2016. Následným uznesením Okresného súdu Bratislava I z 12.08.2016 sp. zn. 8T/40/2014 bolo vyslovené, že sa Tatiana R. v skúšobnej dobe tohto podmienečného odsúdenia neosvedčila a bol jej nariadený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Nie je bez významu ani to, že obžalovaná bola medzičasom právoplatne odsúdená súdom iného členského štátu Európskej únie (§ 7b Tr. zák.). Okresný súd postupoval v súlade so zákonom, keď obžalovanú pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia (§ 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák.). Pri splnení podmienok § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. súd I. nepochybil, keď obžalovanej uložil aj ochranné protitoxikomanické liečenie ústavnou formou, pričom vychádzal zo znaleckého posudku z odboru zdravotníctva, odvetvia psychiatrie, vypracovaný znalkyňou E.. P. J. a prihliadol aj na závislosť obžalovanej na psychotropných látkach i na možnosti liečby. Podstatnou skutočnosťou pri ukladaní tohto druhu ochranného opatrenia bolo aj to, že užívanie psychotropných látok determinovalo konanie obžalovanej, ktoré bolo nezodpovedné, ľahkovážne, výrazne deficitné v sebadisciplíne, ako aj v zlyhávaní rodičovskej povinnosti vo vzťahu k maloletému synovi. Neuniklo pozornosti odvolaciemu súdu, že okresný súd sa dopustil formálneho pochybenia, keď vo výroku o uložení ochranného opatrenia neaplikoval ustanovenie § 74 ods. 1 Tr. zák. Treba zdôrazniť, že práve v tomto ustanovení sú upravené podmienky výkonu uloženého ochranného liečenia. Ak sa ukladá ochranné liečenie v zmysle § 73 ods. 2 písm. d/ Tr. zák., musí sa vždy rozhodnúť o spôsobe jeho výkonu, t. j. či sa vykoná v zariadení ústavnej zdravotnej starostlivosti alebo ambulantnej. Krajský súd vychádzajúc z princípu stability súdnych rozhodnutí na uvedené formálne pochybenie prvostupňového súdu len upozorňuje, bez potreby ho korigovať, lebo z materiálneho hľadiska naznačený stav nemá vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadny dôvod pre zmenu prvostupňového rozsudku, odvolanie obžalovanej Q. Vaculovej ako nedôvodné postupom podľa § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.