Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/48/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416010150 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416010150.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovanej I. D., pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV z 23.02.2017 sp. zn. 3T/57/2016, na verejnom zasadnutí konanom 07. decembra 2017 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovaná I. D., nar. XX.XX.XXXX vo D. H., bytom D. H., T. XXX, na slobode, podľa § 285 písm. b/ Tr. por. o s l o b o d z u j e spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava IV z 19.05.2016 sp. zn. 1Pv 124/16/1104, pre skutok právne posúdený ako prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že obžalovaná na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.06.2004 predala byt č. X na D. 4, Bratislava, zapísaný na L.V. č. XXX, k.ú. Bratislava - Dúbravka poškodenému I. R., trvale bytom Švantnerova 4, H., vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech poškodeného I. R. bol povolený dňa 08.07.2004, avšak napriek tomu obžalovaná nevypratala byt, neodovzdala ho poškodenému a naďalej byt užívala, obžalovaná tiež podala návrh na súd na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorý bol však zamietnutý rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 8C 187/2006 zo dňa 10.11.2009, právoplatný dňa 04.02.2010 a napriek tomu obžalovaná byt nevypratala , neodovzdala ho poškodenému a naďalej byt užívala, a to aj napriek tomu, že na základe návrhu poškodeného na vypratanie bytu, ktorý bol podaný na Okresný súd Bratislava IV dňa 11.04.2005, bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23C 112/2005 zo dňa 19.12.2012, právoplatný dňa 13.05.2014, uložené obžalovanej vypratať predmetný byt do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, čo však obžalovaná nevykonala, byt nevypratala a naďalej byt užívala, pričom k vyprataniu obžalovanej z predmetného bytu došlo až dňa 02.03.2016 súdnym exekútorom v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. I. R. pod sp. zn. Ex 3269/14, l e b o skutok nie je trestným činom. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV zo 23.02.2017 sp. zn. 3T/57/2016 bola obžalovaná I. D. uznaná za vinnú pre prečin neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo k nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák., na tom skutkovom základe, že obvinená na základe kúpnej zmluvy zo dňa 29.06.2004 predala byt č. X na Švantnerovej 4, Bratislava, zapísaný na L.V. č. XXX, k.ú. Bratislava - Dúbravka poškodenému I. R., trvale bytom D. 4, Bratislava, vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech poškodeného I. R. bol povolený dňa 08.07.2004, avšak napriek tomu obžalovaná nevypratala byt, neodovzdala ho poškodenému a naďalej byt užívala, obžalovaná tiež podala návrh na súd na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorý bol však zamietnutý rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 8C 187/2006 zo dňa 10.11.2009, právoplatný dňa 04.02.2010 a napriek tomu obžalovaná byt nevypratala , neodovzdala ho poškodenému a naďalej byt užívala, a to aj napriek tomu, že na základe návrhu poškodeného na vypratanie bytu, ktorý bol podaný na Okresný súd Bratislava IV dňa 11.04.2005, bolo rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23C 112/2005 zo dňa 19.12.2012, právoplatný dňa 13.05.2014, uložené obžalovanej vypratať predmetný byt do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, čo však obžalovaná nevykonala, byt nevypratala a naďalej byt užívala, pričom k vyprataniu obžalovanej z predmetného bytu došlo až dňa 02.03.2016 súdnym exekútorom v exekučnom konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. I. R. pod sp. zn. Ex XXXX/XX. Za uvedený prečin bol obžalovanej podľa § 218 ods. 3 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, § 38 ods. 3 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok. Podľa § 49 ods. 1 písm. a/, § 50 ods. 1 Tr. zák. bol obžalovanej výkon uloženého trestu podmienečne odložený na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná v zákonnej lehote uvedenej v § 309 ods. 1 Tr. por. ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1 písm. b/ Tr. por. V písomných dôvodoch podaného odvolania obžalovaná prostredníctvom zvoleného obhajcu sa domáhala, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol spôsobom, že ju spod obžaloby v celom rozsahu oslobodí. Odvolateľka ďalej zdôraznila, že sa necíti byť vinnou z predmetného skutku a nesúhlasí ani s odsudzujúcim rozsudkom. Svoj byt nikdy nemala v úmysle predať, stala sa obeťou viacnásobného podvodníka V.. C. Y.. Ten si získal jej dôveru niektorými ústretovými krokmi, ako bolo napríklad splatenie jej dlhov a navyše peknými rečami si udržiaval imidž ochotného dobrodinca a popri podpisovaní iných dokumentov jej dal podpísať aj splnomocnenie na odkúpenie pôvodne komunálneho bytu do jej osobného vlastníctva, ale aj druhé splnomocnenie na predaj tohto bytu, vrátane prebratia kúpnej ceny. Ona ako dôverčivá a neskúsená osoba prehliadla zámer a význam tohto druhého splnomocnenia a v rozpore so svojou vôľou takýto úkon vážne urobiť, v omyle podpísala aj takéto splnomocnenie. Odvolateľka dodala, že s poukazom na Občiansky zákonník treba pokladať právny úkon podpisu druhého splnomocnenia zo dňa 04.03.2004 v prospech splnomocneného Ing. C. Y. za neplatný, lebo bola splnomocnencom uvedená zámerne do omylu. Následne splnomocnenec zneužil jej omyl. Ona takýmto špekulatívnym konaním nič nezískala, ale špekulant Ing. C. Y. týmto získal nemalý benefit a to prebratie kúpnej ceny za byt vo výške 966.000,- Sk (32.065,33,- euro), z ktorých peňazí ani korunu jej nevrátil. Za takéto protiprávne konanie bol V.. Peter Y. odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava IV z 09.10.2014 sp. zn. 2T/132/2014. V civilnom procese jej doposiaľ neplatnosť právneho úkonu podpisu splnomocnenia v prospech Ing. C. Y. neuznali a preto sa opakovane snaží dosiahnuť spravodlivé a zákonné rozhodnutie sledujúce prinavrátenie predmetného bytu späť do jej vlastníctva. O tom aj v súčasnosti prebieha civilný proces na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9C/19/2016. Odvolateľka poukázala aj na skutočnosť, že okresný súd ju uznal za vinnú aj podľa prísnejšieho ustanovenia odseku 3 písm. a/ k § 218 Tr. zák. Na naplnenie znakov kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu chýba úmysel a tiež i vyššia úroveň nebezpečnosti jej konania, keď bojuje o svoje právo na bývanie v byte, o ktorý prišla neoprávnene za veľmi komplikovaných okolností. Tieto okolnosti ju oprávňujú mať aspoň pochybnosti o tom, či na tento byt stále nemá vlastnícke právo. V tomto trestnom konaní nebolo preukázané jej úmyselné konanie protiprávne užívať „svoj“ byt v duchu ustanovenia § 218 Tr. zák. Byt užívala dobromyseľne, následne bola z neho vysťahovaná za okolností neujasnených, keďže sa stala obeťou podvodníka a navyše po občianskoprávnej stránke prebieha stále živé súdne konanie na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9C/19/2016. Odvolací súd podľa § 293 ods. 5 Tr. por. vykonal verejné zasadnutie bez prítomnosti obžalovanej Magdalény D., nakoľko napriek riadnemu a včasnému predvolaniu (doklad o doručení predvolania bol obžalovanou podpísaný dňa 20.11.2017) sa obžalovaná na verejné zasadnutie nedostavila, svoju neúčasť síce ospravedlnila z dôvodu, že je zamestnaná ako opatrovateľka v zahraničí a nemôže sa dostaviť na verejné zasadnutie, ale zároveň nepožiadala o odročenie verejného zasadnutia, či už sama, alebo prostredníctvom zvoleného obhajcu. K tomu treba dodať aj to, že obžalovaná bola poučená o možnosti konania verejného zasadnutia bez jej prítomnosti. Krajský súd rovnako vykonal verejné zasadnutie bez prítomnosti splnomocnenca poškodeného, nakoľko na takýto postup tiež boli splnené zákonné podmienky. Odvolací súd na tomto verejnom zasadnutí postupom podľa § 326 ods. 6 Tr. por. doplnil dokazovanie spôsobom, že prečítal listinné dôkazy, ktoré boli predložené obžalovanou a to lekárske správy, uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 21.09.2011 sp. zn. 2Co/128/2010, potvrdenia o exekučných zrážkach a úradné záznamy v exekučnom konaní, oznámenia o exekučnom konaní, trestný rozkaz Okresného súdu Bratislava IV z 10.09.2014 sp. zn. 2T/132/2014, výpis listu vlastníctva a zápisnicu o pojednávaní zo dňa 22.11.2017 v civilnom procese vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9C/19/2016, z ktorej vyplynulo, že pojednávanie bolo odročené na deň 31.01.2018. Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa v plnom rozsahu pridržiaval dôvodov podaného odvolania a navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám rozhodol spôsobom, že obžalovanú spod obžaloby oslobodí. Dodal tiež, že obžalovaná doplatila na svoju naivitu, prišla o byt i peniaze, stala sa vlastne bezdomovkyňou. Navyše je teraz trestne stíhaná, čo je z jej pohľadu nepochopiteľné. Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol, aby odvolanie obžalovanej bolo ako nedôvodné zamietnuté. V tomto smere poukázal aj na oprávnené záujmy poškodeného, ktorý po veľmi dlhom čase mohol predmetný byt začať užívať. Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku rozsudku, proti ktorému odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovanej Magdalény D. je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por., odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona. Podľa § 322 ods. 3, veta prvá Tr. por., odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. S poukazom na citované ustanovenia Trestného poriadku je nutné tiež zdôrazniť, že aj odvolací súd môže bez vykonania ďalších dôkazov zrušiť napadnutý rozsudok a sám za podmienok uvedených v § 322 ods. 3 Tr. por. vo veci rozhodnúť a prípadne aj oslobodiť obžalovanú spod obžaloby, ak súd prvého stupňa správne a úplne zistil skutkový stav veci a odvolací súd svoj odlišný právny názor v otázke viny urobí len na základe podkladov iného právneho posúdenia správnych skutkových zistení vykonaných súdom prvého stupňa. V nadväznosti na uvedené treba vysloviť, že pred okresným súdom boli vykonané na hlavnom pojednávaní všetky dostupné a potrebné dôkazy na objasnenie skutkového stavu v súlade s ustanovením § 2 ods. 10 Tr. por. za rešpektovania zásady, že s rovnakou starostlivosťou sa objasňovali okolnosti svedčiace proti obžalovanej, ako aj okolnosti, ktoré svedčili v jej prospech, pričom tieto dôkazy boli vykonané stranami, resp. súdom v dostatočnom rozsahu tak, aby sa mohlo o podanej obžalobe rozhodnúť. Napriek tomuto konštatovaniu, aj vzhľadom k tomu, že medzi prvostupňovým rozsudkom a rozhodnutím o odvolaní uplynula značná doba, krajský súd doplnil dokazovanie spôsobom, že oboznámil stav konania v civilnom procese vedenom na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9/C 19/2016 (žaloba o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov), pričom zistil, že doposiaľ nedošlo k meritórnemu rozhodnutiu a prebiehajúce pojednávanie bolo odročené na deň 31.01.2018. Kľúčovou otázkou, ktorú musel okresný i odvolací súd vyriešiť bolo to, či zistený a ustálený zásah do vlastníckeho práva poškodeného I. R. v rozhodnom období (od 08.07.2004 do 02.03.2016) napĺňal znaky skutkovej podstaty prečinu neoprávneného zásahu do práva k domu, bytu alebo nebytovému priestoru podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/Tr. zák. Odvolací súd pripomína, že podstatou žalovaného trestného činu je úmyselné protiprávne užívanie bytu iného, prípadne úmyselné neoprávnené bránenie v užívaní bytu oprávnenej osobe. Na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti sa teda vyžaduje vedomosť páchateľa, že na užívaní bytu iného nemá žiadny právny nárok, resp. vedomosť o tom, že žiadny právny nárok ho neoprávňuje na bránenie v užívaní bytu oprávnenej osobe. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že porušenie alebo narušenie vlastníckeho práva, t. j. v posudzovanom prípade užívanie bytu napriek nesúhlasu nového vlastníka bytu, nie je samé osebe trestným činom, nakoľko ochranu vlastníckeho práva proti neoprávneným zásahom primárne poskytuje civilné právo, prioritne Občiansky zákonník, ktorý upravuje možnosť vlastníka obrátiť sa na civilný súd s rôznymi žalobami, napríklad so žalobou o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov, žalobou o vypratanie nehnuteľnosti, žalobu o zdržanie sa zásahov do vlastníckeho práva, atď. Občianske súdne konanie teda poskytuje dotknutým účastníkom priestor na to, aby v ňom predniesli svoje relevantné argumenty ohľadom otázky užívania nehnuteľnosti a všetky sporné skutkové okolnosti. Senát krajského súdu dospel k presvedčeniu (na rozdiel od súdu I. stupňa), že v posudzovanom prípade bola tu absencia úmyselného zavinenia obžalovanej o protiprávnosti užívania bytu v rozhodnom čase (od 08.07.2004 do 02.03.2016) a tým aj základný predpoklad na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti obžalovanej Magdalény D. za žalovaný trestný čin. Predmetná vec podľa názoru nadriadeného súdu neprekročila hranice civilného sporu, pričom odvolací súd upozorňuje, že v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ a v ktorých sa vedú civilné súdne spory je primárnou vecou súdov v civilnom konaní vyriešiť všetky sporné otázky. Pre úplnosť treba dodať, že v posudzovanej veci ešte nedošlo k vyriešeniu všetkých sporných otázok medzi účastníkmi týchto civilných sporov, nakoľko stále na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 9C/19/2017 prebieha civilný proces ohľadom žaloby podanej Magdalénou D. ako žalobkyňou, proti žalovanému Milanovi R., o vyslovenie neplatnosti právnych úkonov. Súd druhého stupňa tieto skutočnosti uvádza preto, nakoľko trestné právo je prostriedkom ultima ratio (ide o poslednú a najkrajnejšiu možnosť), čo znamená, že v trestnoprávnej náuke, ako aj v praxi sa tradične vychádza zo zásady pomocnej úlohy trestnej represie (zásada subsidiarity). Podľa tejto zásady má byť trestné právo použité len ako najkrajnejší prostriedok a iba pre typovo najzávažnejších porušeniach spoločenských vzťahov, záujmov a hodnôt, teda len tam, kde iné možnosti, hlavne prostriedky ostatných právnych odvetví nie sú dostatočné, teda už boli vyčerpané, sú neúčinné alebo zjavne nie sú vhodné. Princíp trestného práva ako prostriedku ultima ratio sa prejavuje najmä v prípadoch, ktoré majú súkromnoprávny základ, pričom v týchto prípadoch musia orgány činné v trestnom konaní a súd vykladať znaky skutkových podstát s vedomím, že princíp ultima ratio má vplyv aj na subjektívnu stránku trestného činu i musia tiež náležite zvažovať, či je možné využiť inštitúty iných právnych odvetví na namietané porušenie práva a či týmito inštitútmi možno reálne dosiahnuť nápravy, ak k porušeniu práva skutočne došlo. Princíp ultima ratio tak umožňuje orgánom činným v trestnom konaní a súdu odlíšiť prípady, ktoré spadajú výhradne do sféry občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych vzťahov a ktoré len zdanlivo vykazujú znaky skutkovej podstaty trestného činu o trestnej činnosti. Trestné právo a v tomto prípade skutkovú podstatu prečinu podľa § 218 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. je možné použiť len v prípadoch, ktoré možno označiť za závažné excesy zo súkromnoprávnych vzťahov, ktoré už zjavne presahujú ich rámec a majú už povahu absolútne bezdôvodného protiprávneho užívania nehnuteľností neoprávnenou osobou. Len takémuto striktnému prístupu totiž zodpovedá to, že trestné právo má byť uplatňované len ako najkrajnejší prostriedok k postihu typovo najzávažnejších prípadov porušenia práva a tam, kde prostriedky iných právnych odvetví už nie sú účinné (ide už o vyššie uvedenú subsidiaritu trestnej represie, tzv. princíp ultima ratio). K uvedenému odvolací súd opätovne pripomína, že nie každé porušenie práva musí nutne znamenať, že došlo aj k spáchaniu trestného činu, pretože v opačnom prípade by každé porušenie práva muselo byť riešené v trestnom konaní, čo možno považovať za absurdné. Ak by zákonodarca chcel, aby každé porušenie práva (napríklad vlastníckeho práva) bolo riešené prostriedkami trestného práva (napríklad prostredníctvom prečinu podľa § 218 Tr. zák.), celkom určite by neupravil systém ochrany vlastníckeho práva v Občianskom zákonníku a nezriaďoval by civilné súdnictvo. Odvolací súd napokon vyslovuje a uzatvára, že predmetný skutok nie je trestným činom. Vykonaným dokazovaním nebolo jednoznačne preukázané, že konaním obžalovanej došlo k naplneniu znakov žalovaného prečinu po subjektívnej stránke. Záver o tom, či je tu zavinenie v zmysle § 15 Tr. zák. je záverom právnym. Tento právny záver o subjektívnych znakoch trestného činu sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Bez zavinenia niet trestného činu. Treba dodať aj to, že v trestnom konaní nie je nevyhnutné potvrdiť obhajobné tvrdenia obžalovanej, ale dôkazmi vykonanými v súlade s Trestným poriadkom jej obhajobu vyvrátiť tak, aby o dokazovanej skutočnosti neboli žiadne pochybnosti. Vzhľadom na vyššie rozvedené skutočnosti a právne závery, bolo nevyhnutné zo strany krajského súdu zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a na základe vykonaného dokazovania pred prvostupňovým súdom, resp. po doplnení dokazovania pred súdom druhého stupňa, obžalovanú I. D. spod obžaloby prokurátora postupom podľa § 285 písm. b/ Tr. por. oslobodiť, nakoľko skutok nie je trestným činom. Z uvedených dôvodov preto krajský súd na podklade odvolania obžalovanej rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, pričom v zmysle § 322 ods. 3 Tr. por. mal dostatok pokladov pre vlastné rozhodnutie. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.