Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/409/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416201171 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416201171.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Miroslavy Štannerovej, v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: G. Y., nar. XX.XX.XXXX, zastúpený kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, dieťa rodičov: matka - J.. D. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, XXX XX U., zastúpená NIKU & partners, s.r.o., so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, a otec - Mgr. T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. K. XXXX, XXX XX Y., zastúpený JUDr. Martinom Trnovcom, bytom Kríková 6, 821 07 Bratislava, v konaní o návrhu otca na zníženie výživného, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 12.04.2017, č.k. 13P/33/2016-291, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV rozsudkom zo dňa 12.04.2017, č.k. 13P/33/2016-291, zamietol návrh otca na zníženie výživného na maloletého G. Y., nar. XX.XX.XXXX, zo sumy X.XXX eur mesačne na sumu XXX eur mesačne od 08.02.2015. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. 2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 26, § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, nezistiac žiadnu podstatnú zmenu v zárobkových schopnostiach a možnostiach otca odôvodňujúcu zníženie výživného na maloletého G.. Skonštatoval, že v zárobkových možnostiach otca je naďalej platiť na maloletého výživné, na ktoré sa v minulosti zaviazal. Vyslovil, že otec si má zvoliť taký spôsob života, aby si mohol v prvom rade plniť vyživovaciu povinnosť k maloletému G., ktorý je ťažko zdravotne postihnutý, a u ktorého nenastala zmena pomerov opodstatňujúca zníženie výživného. Nezohľadnil námietky otca o zabezpečovaní nadštandardnej rehabilitácie maloletému matkou. Neprijal argumentáciu otca o jeho zaťažení sa úverom na bývanie vo výške XXX.XXX eur a o zabezpečovaní výživy terajšej manželky a jej dvoch dospelých detí. Deklaroval, že výživné je prednostnou pohľadávkou, ktorú si rodič musí plniť dovtedy, kým nie je dieťa schopné samé sa živiť. O trovách konania rozhodol podľa § 52 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len C.m.p.). 3. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného zástupcu odvolanie otec. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že výživné na maloletého G. zníži zo sumy X.XXX eur mesačne na sumu XXX eur mesačne, ktorú bude povinný platiť vždy do 15. dňa každého mesiaca vopred k rukám matky počnúc dňom 08.02.2015. Súdu prvej inštancie vytýkal, že ním predložené argumenty a dôkazy neposúdil jednotlivo a spoločne, a že jeho vyhodnoteniu dôkazov chýba akýkoľvek akceptovateľný racionálny logický základ. Voči tvrdeniu súdu prvej inštancie o absencii zmeny jeho pomerov namietal, že táto spočíva v jeho dlžobe XXX.XXX eur na zabezpečenie bývania. Podľa neho súd prvej inštancie úmyselne prehliadal fakt, že matke a deťom nechal po rozvode byt v hodnote XXX.XXX eur a dve autá v hodnote cca XX.XXX eur. Uviedol, že sa odmieta podieľať na platení mesačnej renty exmanželke (matke maloletého), nakoľko platí výživné pokrývajúce nielen potreby maloletého, ale aj matkinu vysokú životnú úroveň. Rozpis výdavkov matky označil za účelovo nadhodnotený, keďže súčet všetkých výdavkov pre troch členov domácnosti predstavuje až XX.XXX,XX eur ročne, pričom podľa Štatistického úradu Slovenskej republiky sú priemerné náklady trojčlennej rodiny žijúcej v Bratislave v priemere iba XX.XXX eur ročne. Podľa neho by odôvodnené potreby maloletého G. mali byť dostatočne zabezpečené výživným v sume XXX eur mesačne. Zdôraznil, že rehabilitačné pobyty zvolené matkou, maloletému absolútne nepomohli a mal by v tomto smere využívať bezplatné štátne zariadenia. Uviedol, že maloletý má pri svojom zdravotnom postihu nárok na preplatenie 90% zo sumy napr. za elektrický vozík, nárok na príspevok na auto a na jeho prevádzku, na asistenčného psa, na osobnú asistenciu a pod. Vyslovil, že pokiaľ by maloletému zabezpečoval základnú zdravotnú starostlivosť štát, mohli by byť peniaze od neho lepšie využívané napr. na špeciálne týždenné masáže a pod. Mal za to, že maloletému by pomohlo v jeho ďalšom vývine začlenenie do školy pre zdravé deti, na ktoré má nárok podľa Dohovoru OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím. Maloletý by mal byť tiež začlenený do D. organizácie financovanej zo štátneho rozpočtu a darov sponzorov. Žiadal zohľadniť, že maloletý dostáva 2% z daní od neho a jeho rodiny a známych, čo ročne činí cca X.XXX eur. Tvrdil, že odôvodnené náklady maloletého nie sú vyššie ako XXX eur mesačne. Z ustanovenia § 62 ods. 2 Zákona o rodine odvodil, že aj matka by sa mala finančne podieľať na výžive maloletého sumou X.XXX eur mesačne, ktorou prispieva on. Zdôraznil, že matka má nezaťažený majetok v hodnote XXX.XXX eur, pričom on má dlh XXX.XXX eur. Tvrdil, že jeho pomery sa zmenili aj každodenným dochádzaním do zamestnania v Bratislave a jeho životná úroveň sa veľmi znížila v dôsledku vysokých splátok úveru a vyživovaním ďalších troch dospelých osôb, kedy zároveň musí platiť výživné na maloletého a jeho staršieho brata. 4. Matka prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu vo svojim vyjadrení k odvolaniu otca odvolaciemu súdu navrhla rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Podľa nej z obsahu súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že na strane maloletého nenastala od posledného rozhodnutia súdu o výživnom zmena pomerov odôvodňujúca návrhu otca vyhovieť. Nepoprela, že maloletý navštevuje nadštandardné rehabilitácie, ktoré mu však dokážu poskytnúť intenzívnu liečbu. Uviedla, že maloletý absolvoval aj otcom navrhované liečenia, avšak ich poskytovateľ nemal možnosť zabezpečiť mu liečenie v intenzite prinášajúcej progres v jeho zdravotnom stave. Objasnila, že otec svoj spoluvlastnícky podiel na ich spoločnom byte previedol na ich staršieho syna W., takže nie je pravdivé tvrdenie, že je vlastníčkou tohto bytu. Auto, ktoré má vo vlastníctve, využíva najmä pre potreby maloletého G.. Otec účelovo opomenul uviesť sumu XX.XXX eur získanú predajom nehnuteľnosti, nadobudnutej do jeho výlučného vlastníctva po rozvode manželstva. Zdôraznila, že otec sa s maloletým stretáva len v čase voľna, počas dvojmesačných prázdnin sa mu venuje len jeden týždeň a v ostatnom čase sa o maloletého stará sama aj napriek svojmu zamestnaniu. Vyvrátila tvrdenia otca o nároku maloletého na štátne príspevky, ktoré sú limitované príjmami rodičov. Za absolútne nevhodnú označila otcom navrhovanú možnosť integrácie maloletého do bežného školského zariadenia, keďže jeho zdravotný stav mu neumožňuje vzdelávanie sa podľa normointelektu vyžadovaného v bežnej škole, čo preukázala správou psychológa. Za irelevantné považovala to, že otec uzatvoril manželstvo a finančne sa podieľa na výdavkoch dvoch dospelých detí manželky. 5. Kolízny opatrovník sa k odvolaniu otca nevyjadril. 6. Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 65 a § 66 Zák. č. 161/15 Z.z. C.m.p., kedy nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 385 ods. 1 a § 219 ods. 1 Zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len C.s.p.), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p. dospejúc k záveru, že odvolaniu otca nie je možné vyhovieť. 7. Odvolací súd konštatuje, že predmetom odvolacieho konanie je rozhodnutie súdu prvej inštancie o návrhu otca na zníženie výživného na maloleté dieťaťa. Rozsudok súdu prvej inštancie bol napadnutý odvolaním otca. Súd prvej inštancie rozhodol podľa príslušných ustanovení Zákona o rodine, vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, dôkazy vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti prihliadajúc na všetko, čo vyšlo počas konania najavo tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 191 ods. 1 C.s.p., vec správne právne posúdil a vyvodil z nej aj správny právny záver. 8. Odvolacie dôvody otca odvolací súd vyhodnotil ako právne irelevantné, keď otec vo svojom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti opodstatňujúce jeho návrhu vyhovieť, resp. rozhodnúť o inom, než ním navrhovanom znížení výživného na maloleté dieťa. 9. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Keďže sa odvolací súd s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie v plnej miere stotožnil, obmedzil sa len na doplnenie ďalších dôvodov na zdôraznenie jeho správnosti. 11. Odvolací súd pripomína, že akékoľvek zníženie vyživovacej povinnosti rodiča je v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa, keďže ním zákonite dochádza k zníženiu jeho dovtedajšej životnej úrovne. Rozhodnutiu súdu o návrhu na zníženie výživného na maloleté dieťa musí predchádzať preskúmanie existencie podmienok pre ďalšie plnenie výživného v kontexte zmien pomerov účastníkov za obdobie uplynulé od ostatného určenia výživného. Pri posudzovaní dôvodnosti takéhoto návrhu je základným zákonným kritériom existencia podstatnej zmeny pomerov, majúcej pôvod v objektívnom, t.j. povinným rodičom nezavinenom stave, za ktorého ani pri vynaložení maximálneho úsilia nie je schopný doterajšie výživné riadne plniť bez ohrozenia svojej vlastnej základnej výživy. Za takúto zmenu pomerov treba považovať predovšetkým stratu alebo podstatný úbytok schopností a možností dosahovať dovtedajší príjem z pracovnej aktivity napr. následkom úplnej straty alebo obmedzenia pracovnej spôsobilosti v súvislosti s trvalým poškodením zdravia, príp. v dôsledku vysokého fyzického veku. 12. Odvolací súd zdôrazňuje, že výživou povinný rodič si musí za každých okolností prispôsobiť osobný život svojim reálnym možnostiam a schopnostiam v záujme riadneho poskytovania výživy maloletému dieťaťu v súlade s jeho odôvodnenými potrebami. Vyživovacia povinnosť rodičov k ich deťom je zákonom stanovená ako základná a prvoradá povinnosť, majúca prednosť pred všetkými inými finančnými povinnosťami a záväzkami a trvajúca až do nadobudnutia schopnosti dieťaťa zabezpečovať si svoju výživu samostatne. Pod vyživovacou povinnosťou rodiča je pritom potrebné rozumieť povinnosť na výživu dieťaťa nielen prispievať, ale ho aj riadne uživiť, a to aj na úkor svojich vlastných potrieb. 13. Súd prvej inštancie v prejednávanej veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu s vyvodením správneho právneho záveru, keď neuznal otcom tvrdenú zmenu jeho pomerov za dôvod pre zníženie výživného na maloletého G.. Otec síce môže svoj záväzok voči banke subjektívne vnímať ako zmenu svojich pomerov, avšak z hmotnoprávneho hľadiska ju ako zmenu pomerov v prospech zníženia výživného pripustiť nemožno. V opačnom prípade by pre zbavenie sa rodičovskej zodpovednosti plniť súdom určené výživné postačovalo zaťaženie sa povinného rodiča bankovým úverom či iným obdobným finančným záväzkom. Z obsahu spisu vyplýva, že otec bytovú otázku už vyriešenú mal, keď v rámci vyporiadania BSM s matkou maloletého nadobudol do vlastníctva rodinný dom v obci U. J.. Jeho rozhodnutie skvalitniť si bývanie kúpou rodinného domu v Y. nemôže mať nijaký dopad na doterajšiu výšku výživného na maloletého G.. Odvolacie dôvody otca založené na jeho výklade § 62 ods. 2 Zákona o rodine, podľa ktorého by mala aj matka prispievať na maloletého sumou X.XXX. eur, sú prejavom nesprávneho pochopenia obsahu uvedeného zákonného ustanovenia. Je potrebné mať na zreteli, že priemerný mesačný netto zárobok otca v roku 2016 činil X.XXX,XX eur, kým matkin v rovnakom období len XXX eur netto, čo predstavuje rozdiel až X.XXX eur mesačne v prospech otca. Preto rozhodne nie je možné hovoriť o rovnakých možnostiach a schopnostiach rodičov pre plnenie vyživovacej povinnosti k maloletému, keď navyše matka kompenzuje svoj podiel na jeho výžive svojou osobnou opaterou významným spôsobom v dôsledku jeho vážneho zdravotného postihu. Čo sa týka majetkových pomerov, rozdelenie spoločného majetku nadobudnutého počas manželstva (BSM) na čas po rozvode nemá z hľadiska vyživovacej povinnosti žiaden právny význam. Majetkové podiely manželov sú totožné a je iba v ich kompetencii, akým spôsobom sa po rozvode majetkovo vysporiadali. Ako už bolo povedané, na finančné zaťaženie sa otca úverom na zlepšenie bytových pomerov jeho a terajšej manželky v konaní prihliadať nemožno. Odvolací súd za relevantný odvolací dôvod nepovažuje ani námietky otca o nadštandardnej zdravotnej starostlivosti maloletého. Otec musí akceptovať, že maloletý G. je zverený do osobnej starostlivosti matky, ktorá preto aj rozhoduje (samozrejme za odbornej garancie) o spôsobe čo najefektívnejšieho riešenia jeho zdravotného stavu vrátane nadštandardnej liečby. Na nadštandardnej liečbe maloletého je otec preukázateľne spôsobilý finančne participovať prostredníctvom aktuálne stanoveného výživného v súlade so zákonnou zásadou o práve dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni rodičov (§ 62 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine), ktorá je v prípade otca jednoznačne na vyššej úrovni, než na strane matky. Pokiaľ by otec svoje priznanie o finančnom podieľaní sa na výžive manželkiných detí (24 a 22 roční študenti VŠ) považoval za dôvod zníženia výživného na zdravotne ťažko postihnutého maloletého G., tu by zostalo už len skonštatovať, a to nielen z právneho, ale predovšetkým z morálneho hľadiska, absolútne zlyhanie jeho rodičovských kompetencii. 14. Pretože otec v odvolacom konaní neuviedol žiadne iné argumenty než tie, s ktorými sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal v neprospech jeho návrhu, odvolací súd s odkazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 15. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 52 C.m.p.. 16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).