Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/341/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416202302 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416202302.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Aleny Čakváriovej a Mgr. Patrície Železníkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: Q. E., narodená XX.XX.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova 7/A, dieťa rodičov: matka - Mgr. K. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., R. 2, zastúpená advokátkou JUDr. Martou Hutovou, Bezekova 13, a otec - P.. N. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C., Na D. vrchu 4, zastúpený advokátskou kanceláriou B. s. r. o., Slowackého 56, Bratislava, za účasti Okresnej prokuratúry Bratislava 4, Hanulova 9/A, Bratislava, o návrhu matky na nariadenie výchovného opatrenia, na odvolanie matky proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 25P/66/2016-350 zo dňa 13.03.2017, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie zamietol návrh matky o nariadenie výchovného opatrenia, podľa ktorého by maloletá Q. bola dočasne odňatá z osobnej starostlivosti otca a bol by jej nariadený pobyt v pedopsychiatrickom zariadení, ktoré určí súd najdlhšie na dobu 6 mesiacov, za účelom zabezpečenia odbornej diagnostiky maloletej. Súd prvej inštancie mal preukázané, že deti rodičov toho času plnoletý E. a Q. boli na základe rozhodnutia Okresného súdu Bratislava IV, č.k. 23C/128/10-1092 zo dňa 19.06.2013 zverené do osobnej starostlivosti otca. Matke bola uložená vyživovacia povinnosť a bol upravený styk matky s maloletými deťmi. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č.k. 13P/45/13-126 zo dňa 28.01.2014 bolo nariadené výchovné opatrenie, ktorým bola rodičom ako aj maloletým deťom uložená povinnosť podrobiť sa sociálnemu poradenstvu alebo odbornému poradenstvu v špecializovaných zariadeniach za účelom zlepšenia schopnosti rodičov navzájom komunikovať o výchove detí a zároveň s cieľom zlepšenia vzájomného vzťahu detí s matkou v rozsahu 20 hodín. Výchovné opatrenie sa realizovalo od januára 2015, z viacerých subjektívnych ako aj objektívnych dôvodov bolo ukončené. Súd prvej inštancie sa po vykonaní dokazovania nestotožnil so závermi psychologičky Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Mgr. Z. K., ktorá odporúčala diagnostiku maloletej realizovať formou diagnostického pobytu na pedopsychiatrickom oddelení. Súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené nebolo v kompetencii psychologičky, pretože táto nie je ani klinickou psychologičkou, ani súdom ustanovenou znalkyňou z odboru psychológia a nebolo zrejmé, na základe akých diagnostických metód, resp. testov diagnostikovala u maloletej syndróm polosiroty. Svedecká výpoveď označenej psychologičky by nemala relevantný podklad z dôvodu jej nedostatočnej kompetencie. Matkou nariadené výchovné opatrenie nespĺňalo hmotnoprávne náležitosti, že do diagnostických centier sú umiestňované prevažne deti, u ktorých sa vyskytujú buď zdravotné problémy majúce vplyv na ich psychický stav alebo trpia inými poruchami. Toto tvrdenie súdu prvej inštancie bolo podporené aj detskou psychiatričkou MUDr. B. E., ktorá na žiadosť matky maloletú vyšetrila a konštatovala, že jej hospitalizácia na psychiatrickom oddelení nie je nutná a že maloletá je rozumovo zdatné dieťa, ktoré má vlastné názory a jej postoje nie sú dôsledkom vplyvu otca a sú referované ako vlastné skúsenosti. Súd prvej inštancie vychádzal z tejto písomnej správy a návrh na vypočutie MUDr. B. E. považoval za nadbytočný. Zo spisu mal súd prvej inštancie preukázané, že maloletá je slušne a dobre vychovaná, má všestranné záujmy, je bezproblémová, dobre sa učí a postup, aký navrhuje matka vo svetle všetkých dôkazov považoval súd prvej inštancie za úplne neprimeraný, nevhodný a nespĺňajúci hmotnoprávne kritériá. Z dokazovania vyplynulo, že Q. sa s matkou dlhodobo nestretáva, jej postoj k matke je odmietavý. Kontakt maloletého dieťaťa s rodičom, ktorému nebolo zverené, je však potrebné posudzovať zo všetkých hľadísk a teda nielen ako absolútne právo oprávneného rodiča. Je potrebné sledovať aj záujem maloletého dieťaťa. Uložené výchovné opatrenie by nielenže nezlepšilo vzájomný vzťah matky s maloletou, ale by mohlo spôsobiť radikálne zhoršenie tohto stavu. Nie je v záujme šikovného, zdravého, inteligentného dieťaťa, toto dieťa vyňať z prostredia, v ktorom žije a prosperuje a nariadiť jeho pobyt v špecializovanom zariadení. Súd prvej inštancie považoval za nežiaduce, aby sa rodič dožadoval zásahu súdu vo forme navrhnutého opatrenia, ktoré by mohlo mať negatívny vplyv na psychiku a zdravie maloletého dieťaťa. Z pohľadu aktuálne vykonaného dokazovania súd prvej inštancie konštatoval, že v prvom rade musí matka hľadať riešenie na nápravu vzťahov vo vlastnom konaní a správaní ako aj vo svojom prístupe k deťom a až potom bude môcť byť započatá reálna náprava. Nemôže matka za vzniknutú situáciu viniť otca alebo maloletú, prípadne štátne orgány. Je to výsledok dlhodobo narušených vzťahov, pričom za danej rodinnej situácie súd prvej inštancie nevzhliadol dôvod na nariadenie ďalšieho výchovného opatrenia alebo vykonanie iného zásahu. Súd autoritatívne zasahuje vtedy, ak je to na prospech dieťaťa, prípadne sa rieši jeho životná situácia. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 52 C.m.p.. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie matka maloletej. Uviedla, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezákonné, pretože bolo vydané na základe nesprávneho a neúplného zistenia skutočného stavu veci, aj napriek tomu, že v čl. 6 C.mp. súdu v predmetnom konaní ukladá povinnosť vykonať všetky potrebné dôkazy na zistenie skutočného veci. Namietala, že v konaní boli nesprávne aplikované príslušné ustanovenia Civilného mimosporového poriadku Ústavy Slovenskej republiky ako aj Dohovoru o právach dieťaťa. Rozsudok považovala za arbitrárny a svojvoľný. V konaní poukázala na účel výchovného opatrenia, pričom zdôrazňovala, že takéto výchovné opatrenie je v záujme maloletého dieťaťa. Poukazovala tiež na ustanovenie § 43 ods. 2, ods. 3 písmeno a) Zákona o rodine, podľa ktorého dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich. Vytýkala súdu prvej inštancie, že sa neoboznámil so spisom 23C/128/2010, ani s obsahom spisu 13P/45/2013, ani s obsahom spisu 56Em/7/2013. Ak by sa súd prvej inštancie dôsledne oboznámila s obsahom uvedených spisov, zistil by že išlo o konanie týkajúce sa rozvodu s otcom maloletej Q. úpravy rodičovských práv a povinností k vtedy maloletej Q. a zistil by, že vo veci boli vykonané dva znalecké posudky, ktoré účelovo podsunul do predmetného konania otec maloletej. Poukázala aj na druhý znalecký posudok Mgr. N. H., ktorá konštatovala, že ona je nositeľkou syndrómu zavrhnutého rodiča, ona je v očiach detí zlá, otec je dobrý a vo všetkom má pravdu. V odvolaní polemizovala so závermi súdu prvej inštancie, ktoré spochybňovala. Opätovne namietala, že súdy ani kolízny opatrovník jej v tejto veci nepomohli. Zdôraznila, že súd prvej inštancie nezistil vo veci dostatočne skutočný stav veci, hoci mu to vyplýva zo zákona. Namietala spôsob výsluchu maloletej dňa 13.03.2017. Žiadala vec zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. 3. Otec maloletej považoval rozsudok súdu prvej inštancie za správny, pričom súd vo veci vykonal dostatočné dokazovanie. Rozsudok je riadne a logicky zdôvodnený, jednoznačne označuje ako jednotlivé dôkazy súd hodnotil, o ktoré dôkazy oprel svoje rozhodnutie. Ak si uvedené matka vysvetľuje ináč, je to jej právo. Navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako správny. 4. Okresný prokurátor považoval rozsudok súdu prvej inštancie za zákonný. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie formou výsluchu účastníkov konania a maloletej Q. Oboznámil sa so spismi Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 23C/128/2010, 13P/45/2013, 56Em/7/2013 ako aj s ďalšími listinnými dôkazmi založenými účastníkmi konania. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za to, že matkou navrhované nariadenie výchovného opatrenia nespĺňa hmotnoprávne náležitosti. Dôvody pre umiestnenie maloletá Q. nespĺňa. Umiestnenie maloletej za účelom diagnostiky na psychiatrické oddelenie nie je realizovateľné, keďže na takýto postup sa vyžaduje zdravotná indikácia, ktorá u maloletej nebola preukázaná. Maloletá je slušne a dobre vychovaná, má všestranné záujmy, je bezproblémová, dobre sa učí a teda taký postup, ako navrhuje matka, súd považoval vo svetle všetkých dôkazov za neprimeraný, nevhodný a nespĺňajúci hmotnoprávne kritériá. S uvedeným ako aj s ďalším odôvodnením súdu prvej inštancie sa možno stotožniť. Za rozhodujúcu považoval okresný prokurátor výpoveď maloletej Q. na pojednávaní dňa 13.03.2017. Maloletá sa nachádza vo veku blízkom k dospelosti. Vo svojej výpovedi podrobne a jasne zdôvodnila, prečo sa odmieta stretávať s matkou. Súd prvej inštancie postupoval správne. Súd na výpoveď maloletej neskreslenou akoukoľvek poruchou vnímania, reprodukcie skutočnosti, tak ako to preukázalo psychiatrické vyšetrenie MUDr. E., prihliadol. Matkou navrhované výchovné opatrenie nemôže byť v záujme zdravého šikovného a inteligentného dieťaťa, akým je maloletá. Navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako správny. 5. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, 66 zákona o rodine, zákona č. 161/2015 Z. z., Civilný mimosporový poriadok (ďalej C.m.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1, § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej C.s.p.), s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 219 ods. 3 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolaniu matky maloletej nie je možné vyhovieť. 6. Súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie, vyvodil z neho správny právny záver a svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodnil. V odvolaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie. 7. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 8. Odvolací súd poukazuje na správne dôvody súdu prvej inštancie, s ktorými sa stotožňuje. 9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že na námietky, ktoré uvádza matka maloletej v odvolaní, nebolo možné prihliadnuť, pretože boli predmetom konania na súde prvej inštancie, s ktorými sa súd prvej inštancie aj náležite vysporiadal. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dostatočné dokazovanie, z ktorého vyvodil aj správny právny záver. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je rozsiahle, ale aj dostatočne presvedčivé. Rozhodnutie odvolacieho súdu je podporené aj vyjadrením okresného prokurátora. Odvolací súd vo veci samej dopĺňa, že vzťahy medzi rodičmi a deťmi sú vzťahy veľmi citlivé a ich najvhodnejší spôsob úpravy je dohoda medzi rodičmi a v danom prípade už aj dohoda medzi takmer plnoletou Q. a matkou. Z obsahu spisu vyplýva, že v súčasnosti tieto vzťahy nie sú dobré, maloletá matku odmieta a k zlepšeniu týchto vzťahov by rozhodne nepomohlo výchovné opatrenie tak, ako ho navrhuje matka maloletej. Tu sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že vzhľadom na vek, status, inteligenciu maloletej by takého opatrenie negatívne zasiahlo do jej života a zhoršilo by nielen vzťah s matkou, ale poznačilo by aj vzťah maloletej a jej sociálneho okolia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, že je na matke, aby hľadala spôsob obnovenia vzťahu s maloletou, prejavila vysokú mieru empatie voči maloletej, pretože situácia, v ktorej sa maloletá nachádza, určite nie je pre ňu ľahká. 10. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 387 C.s.p.. 11. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 52 C.m.p.. 12. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednomyseľne, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).