Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/71/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416207085 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416207085.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zast. Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., 1. mája 173/11, Trenčín, IČO: 35 724 803, proti žalovanej: D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XX, XXX XX W., o zaplatenie 799,20 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 19.12.2016, č.k. 22Csp/36/2016-48, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 734,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 734,15 eur odo dňa 9.3.2016 do zaplatenia, p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu a žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 5, § 788 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 497 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 1 ods. 2, § 2 písm. a), § 2 písm. b), § 2 písm. d), § 9 ods. 1, § 9 ods. 2 písm. f), § 9 ods. 2 písm. k), § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch"). Vecne rozhodnutie zdôvodnil tým, že zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle ust. § 1 ods. 2 v spojení s § 2 písm. a), b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Po preskúmaní zmluvy súd prvej inštancie konštatoval, že zmluva neobsahuje dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, termín splatnosti istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia tak, ako to vyžaduje ust. § 9 ods. 2 písm. f), písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom k uvedenému posúdil spotrebiteľský úver ako bezúročný a bez poplatkov podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch. Mal tak za to, že žalobcovi vznikol nárok len na vrátenie skutočne poskytnutého plnenia, bez úrokov, poplatkov, zmluvných pokút a upomienok. Nakoľko v konaní bolo nesporne preukázané, že žalobca poskytol žalovanej úver vo výške 2000 eur a žalovaná uhradila žalobcovi celkom sumu vo výške 2791,02 eur, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vo vzťahu k uplatňovanému nároku titulom poistenia Bill protection v sume 21,05 eur, súd prvej inštancie ustálil, že poistenie pre prípad dlhodobej pracovnej neschopnosti, straty pravidelného príjmu, invalidity alebo smrti následkom úrazu poistenie PREMIUM, nebolo medzi stranami dojednané v súlade s ust. § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka, preto toto dojednanie posúdil ako dojednanie v rozpore s ust. § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, ako neplatné. Na základe uvedeného nárok žalobcu aj v tejto časti posúdil ako nedôvodný. 3. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Vychádzajúc z toho, že v konaní úspešnej žalovanej žiadne trovy konania nevznikli, súd prvej inštancie jej nárok na náhradu trov konania nepriznal. 4. Proti uvedenému rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie 734,15 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 734,15 eur od 9.3.2016 do zaplatenia. Uviedol, že vo vzťahu k zvyšnej časti zamietajúceho výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o zaplatenie poistenia vo výške 21,05 eur a upomienok vo výške 44 eur, odvolanie nepodáva. Odvolanie zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (ust. § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods.1 písm. h) C.s.p.), konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci" (ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p.). Mal za to, že z ust. § 9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch nevyplýva, že úverová zmluva musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov takým spôsobom, aby výška, počet a termíny splátok boli uvedené samostatne pre každú jednotlivú položku, t.j. aj pre istinu, aj pre úroky, aj pre iné poplatky. Podľa názoru odvolateľa bolo v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch, aby v úverovej zmluve bola uvedená výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov spoločne. V zmluve bola uvedená „Mesačná splátka" (bod 37 Zmluvy) vo výške 61,89 eur, preto mal za to, že takáto formulácia v zmluve spĺňala náležitosť podľa vyššie citovaného ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch: „výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Podľa jeho právneho názoru zmluva obsahuje náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch aj vtedy, ak istina (t.j. úver), úroky a iné poplatky sú uvedené spolu v celkovej výške splátky. Poukázal na znenie a ciele Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/ EHS v znení korigenda k smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica 2008/48/ ES"). Smernica 2008/48/ES bola prevzatá do právneho poriadku Slovenskej republiky práve zákonom o spotrebiteľských zákonov, ako to nepochybne vyplýva z prílohy č. 1 k zákonu o spotrebiteľských úveroch. Z ust. čl. 10 ods. 2 písm. h) a čl. 10 ods. 2 písm. i) smernice 2008/48/ES podľa jeho názoru vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa, pričom v takejto splátke sú všetky položky (istina, úroky a prípadné dodatočné náklady) uvedené spolu. Rozpis jednotlivých položiek každej splátky sa potom uvádza v amortizačnej tabuľke, ktorá však nie je súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Povinnosť vydať amortizačnú tabuľku vo forme výpisu má veriteľ až na základe žiadosti dlžníka/spotrebiteľa a zároveň v prípade amortizácie istiny. Ustanovenie čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48/ES bolo pretransformované do ustanovenia § 9 ods. 2 písm. 1) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení platnom do 30.11.2011 uvedené pod písmenom k)) a ustanovenie či. 10 ods. 2 písm. i) smernice 2008/48/ES je pretransformované do ustanovenia § 9 ods. 2 písm. m) zákona o spotrebiteľských úveroch (v znení platnom do 30.11.2011). Na základe vyššie uvedeného, najmä citovaných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a smernice 2008/48/ES, a v súlade so systematickým a eurokonformným výkladom zákona o spotrebiteľských úveroch konštatoval, že zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala náležitosť v zmysle ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) (pôvodne písmeno k) aj vtedy, ak jednotlivé položky, ktoré má dlžník uhradiť v súlade so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, boli uvedené v spolu v jednej splátke. Ďalej poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 9.11.2016 vo veci C-42/15, ako aj skutočnosť, že smernica 2008/48/ES obsahuje úplnú harmonizáciu pokiaľ ide o náležitosti spotrebiteľskej zmluvy o úvere uvedené v čl. 10 ods. 2, preto členské štáty nie sú oprávnené vo svojej vnútroštátnej úprave vyžadovať náležitosti nad rámec náležitostí uvedených v čl. 10 ods. smernice 2008/48/ES. Preto aj keď zmluva neuvádzala presnú dobu trvania zmluvy a presný termín konečnej splatnosti, mal za to, že použil objektívne zistiteľné kritériá, podľa ktorých spotrebiteľ musel vedieť, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru. Spotrebiteľ teda disponoval informáciou, aká je doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a kedy je konečná splatnosť poskytnutého úveru, a preto bol cieľ sledovaný ust. § 9 ods.2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch dosiahnutý. Na základe vyššie uvedených skutočností považoval za nepochybné, že zmluva obsahovala náležitosti v súlade s ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch, v súlade s ust. čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48/ES. 5. V prípade, ak by odvolací súd bol toho názoru, že zmluva neobsahovala náležitosť v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch („výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia") a/alebo náležitosť v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch („dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru"), bol toho názoru, že v danom prípade nebolo možné na zmluvu aplikovať sankciu uvedenú v ustanovení § 11 ods. 1 písm. a) („Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov"), keďže za žiadnych okolností nemôže byť naplnená hypotéza predpokladaná v tomto ustanovení („ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. I a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1"), keďže bolo nepochybným, že zmluva bola uzatvorená v písomnej forme. Nakoľko zákonodarca v ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch medzi písomnou formou podľa § 9 ods. 1 a náležitosťami podľa § 9 ods. 2 použil zlučovaciu spojku „a", považoval za zrejmé, že na to, aby bola naplnená hypotéza ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch bolo nutné, aby boli kumulatívne splnené podmienky predpokladané v danom ustanovení. Podľa názoru odvolateľa je uvedený právny záver aj v súlade so skutočnosťou, že zákonodarca vykonal novelizáciu dotknutého ust. § 11 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorú uskutočnil zákonom č. 352/2012 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 394/2011 Z. z. a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej aj ako „zákon 352/2012"). Vychádzajúc z uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviaže žalovanú na zaplatenie sumy vo výške 734,15 eur, úroku z omeškania vo výške 8,05 % ročne zo sumy 734,15 eur odo dňa 9.3.2016 do dňa zaplatenia, ako aj trov právneho zastúpenia a trov konania. 6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite a dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 8. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.). 9. Predmetom odvolacieho prieskumu bol zamietajúci výrok napadnutého rozhodnutia, a to v časti nepriznania nároku 734,15 eur spolu s príslušenstvom a výrok o trovách konania. Zamietajúca časť výroku v časti o zaplatenie sumy 65,05 eur spolu s príslušenstvom, nebola odvolaním napadnutá. 10. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že dňa 24.10.2011 uzavrel žalobca so žalovanou Úverovú zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovanej úver vo výške 2 000 eur, s dohodnutou ročnou úrokovou sadzbou 22,12%. Úver sa žalovaná zaviazala splácať v mesačných splátkach vo výške 61,89 eur, v počte splátok 60, s tým, že lehota splatnosti bola určená na 60 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15 dňa v poslednom mesiaci. Listom zo dňa 18.2.2016 žalobca zaslal žalovanej výzvu k zaplateniu celého úveru, a to z dôvodu omeškania s úhradami. Žalovaná uhradila žalobcovi celkom sumu vo výške 2 791,02 eur. 11. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, poukazuje na správne skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie a za správny považuje aj právny názor o spotrebiteľskom charaktere uzavretej zmluvy o úvere, pričom poukazuje na podrobné odôvodnenie záveru prijatého súdom prvej inštancie o spotrebiteľskom charaktere úveru, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožňuje. 12. Posúdením obsahu odvolania odvolací súd zistil, že ťažisko odvolacích námietok žalobcu smeruje proti ním tvrdeným nesprávnym skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie, ktorými súd prvej inštancie konštatoval, že v zmluve o úvere absentujú náležitosti uvedené v ust. § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, dôvodom čoho bolo posúdenie zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej, pričom nesprávnosť týchto skutkových a právnych záverov, viedla podľa jeho názoru k naplneniu dôvodov na odvolanie, uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) C.s.p.. 13. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 C.s.p. (do 30.6.2016 podľa § 132 O.s.p.). Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. 14. Vyššie uvedené odvolacie námietky odvolateľa, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 C.s.p. (do 30.6.2016 podľa § 132 O.s.p.) a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver. 15. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy). V posudzovanom prípade odvolateľ namietal nesprávnosť záverov súdu prvej inštancie, keď uzavrel, že žalovaná nie je povinná platiť úroky, nakoľko zmluva neobsahuje termíny jednotlivých splátok argumentujúc tým, že pri výklade ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch je potrebné vychádzať zo znenia smernice Rady 2008/48/ES, a to čl. 22 ods. 1 smernice ako aj nesprávnu aplikáciu ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko zákonodarca v ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch medzi písomnou formou podľa ust. § 9 ods. 1 a náležitosťami podľa § 9 ods. 2 použil spojku „a“. 16. Vychádzajúc z obsahu zmluvy je nesporným, že predmetná zmluva bola uzatvorená so žalovanou ako so spotrebiteľom, a to podľa ust. zákona o spotrebiteľských úveroch (zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2010). Odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15 (O. W.) zo dňa 9.11.2015 v ods. 17 v ktorom vyslovil, že Smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto Smernice, daný záver je však vzhľadom na napadnuté ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch neaplikovateľný, nakoľko v tomto konkrétnom prípade ide o vnútroštátne právo - zákon, ktorý nad rámec smernice zakotvil prísnejšie podmienky vo vzťahu k povinným náležitostiam spotrebiteľskej zmluvy o úvere, na splnenie ktorých je viazané posúdenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru. Požiadavka zákona o spotrebiteľských úveroch je teda od požiadavky Smernice iná. Zákon o spotrebiteľských úveroch uvádza, že zmluvy musia obsahovať "výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov". Slovenský zákon o spotrebiteľských úveroch ide nad rámec Smernice a celkom jednoznačne požaduje vyjadrenie ako splátok istiny, tak aj splátok úrokov a splátok iných poplatkov. K výkladu tohto ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch existuje konštantná judikatúra slovenských súdov potvrdená rozsudkami Najvyššieho súdu SR, desiatkami rozhodnutí krajských súdov a stovkami rozhodnutí okresných súdov SR, v zmysle ktorej je potrebné toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa zmluva o spotrebiteľskom úvere považuje za bezúročnú a bez poplatkov. Smernica vyžaduje v spotrebiteľskej zmluve iba uvedenie výšky, počtu a frekvencie splátok spotrebiteľa. Taktiež ust. § 11 ods. 1 písm. a) zákona o spotrebiteľských úveroch v znení k 31.12.2012 bolo do súdnej praxe aplikované tak, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov v prípade, ak zmluva nemala písomnú formu alebo síce písomnú formu mala, ale neobsahovala náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1. Tento výklad bol následne prevzatý do zákona § 11 novelou vykonanou zákonom č. 352/2012 Z. z. účinnou od 1.1.2013, čo potvrdzuje správnosť výkladu (v zhode s vôľou zákonodarcu) § 11 aj pred 1.1.2013.V danom prípade je tu zrejmý konflikt medzi Smernicou a zákonom o spotrebiteľských úveroch. To však neznamená, že sa má bez ďalšieho automaticky uplatniť pred vnútroštátnym právom Smernica. V taktom prípade totiž musí vnútroštátny súd skúmať, či môže Smernici priznať priamy účinok, resp. nepriamy účinok. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. V prípadoch, kedy súdy Slovenskej republiky rozhodujú o sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi ohľadne bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov podľa zákona, resp. Smernice, sa jedná o spory medzi jednotlivcami. Z tohto dôvodu nie je možné, aby vnútroštátne súdy poskytli Smernici priamy účinok. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, je rozsah a medze nepriameho účinku smerníc vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Súd posúdi, či je možné uplatniť eurokonformný výklad, teda či vzhľadom na právnu povahu Smernice možno jej ustanovenia aplikovať pri výklade vnútroštátneho zákona. V takomto prípade musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere v zmysle znenia a účelu/cieľa Smernice, musí ísť o výklad za použitia výkladových metód podľa vnútroštátneho právneho poriadku, nesmie sa jednať o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady. Okrem uvedeného výklad zákona nemôže narúšať všeobecné právne zásady, najmä zásadu právnej istoty. Vzhľadom na explicitné znenie zákona o spotrebiteľských úveroch v časti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, nemožno priznať Smernici ani nepriamy účinok, jednalo by sa o výklad vnútroštátneho zákona contra legem. 17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že v zmluve absentujú náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona o spotrebiteľských úveroch, doba trvania zmluvy, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Lehota splatnosti je určená iba určením počtu splátok, čo nemožno považovať za súladné s vyššie citovaným ustanovením. Účelom uvedeného ustanovenia je, aby spotrebiteľ už pri podpise zmluvy bol informovaný o tom, ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedené ustanovenie preto vyžaduje presnú dátumovú špecifikáciu konečnej splatnosti úveru, pričom k uvedenému záveru možno dôjsť aj gramatickým výkladom dotknutého ustanovenia, ktoré rozlišuje pojem „doba trvania zmluvy“ a pojem „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. V zmluve sa uvádza len výška mesačnej splátky 61,89 eur bez bližšej špecifikácie, t.j. nie je splnená požiadavka, aby zmluva obsahovala výšku splátky istiny, výšku splátky úrokov a výšku splátky iných poplatkov. Zákonom stanovené členenie a uvedenie jednotlivých čiastok úveru predstavuje prehľadné vymedzenie povinností dlžníka tak, aby sa dokázal zorientovať v ponuke, a aby zároveň nebolo možné, aby si veriteľ voči dlžníkovi uplatňoval aj nároky, na ktoré nemá právo. Dlžník musí mať od začiatku prehľad, z akých položiek pozostávajú jednotlivé splátky a ako dlho bude úver splácať, čo z jednotlivých splátok predstavuje istinu, koľko úrok a odmena veriteľa a kedy je v prípade riadneho splácania úveru splatná posledná splátka. Uvedené pritom nemožno nahradiť uvedením celkovej výšky splátky, ani keby z iných ustanovení zmluvy vyplývala výška úrokov a poplatkov. Tieto údaje zmluva uzatvorená medzi stranami sporu neobsahovala, ide pritom o absenciu zákonom vyžadovanej náležitosti zmluvy, pričom uvedené obsahové nedostatky zmluvy majú za následok, že spotrebiteľský úver poskytnutý žalovanej sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom k tomu, tak súd prvej inštancie v posudzovanom prípade správne ustálil, že žalobca nemal nárok na zaplatenie úroku z úveru a poplatkov, ale len na vrátenie poskytnutého úveru po odrátaní plnenia zo strany žalovanej. Keďže žalovaná zaplatila žalobcovi celkom sumu 2 791,02 eur a z karty klienta vyplýva, že jej žalobca poskytol celkom sumu vo výške 2 000 eur, súd prvej inštancie správne žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 18. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. v napadnutej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba o zaplatenie 734,15 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,05% ročne zo sumy 734,15 eur odo dňa 9.3.2016 do zaplatenia (vrátane výroku o trovách konania) ako vecne a právne správne potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a nárok na ich plnú náhradu priznal úspešnej žalovanej proti neúspešnému žalobcovi s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).