Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/193/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416207145 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416207145.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobkýň: 1/ A.. R. S., X.. XX.XX.XXXX, L. Na L. Č.. X, Y., 2/ E. L., K.. C., X.. XX.XX.XXXX, L. D. N.. Č.. XXX/XX, F., obe právne zastúpené advokátom JUDr. Ing. Deziderom Jančíkom, Hlavná ul. č. 119, Košice, proti žalovanému: MARKÍZA - SLOVAKIA, spol. s r.o., Bratislavská ul. č. 1/a, Bratislava, IČO: 31 444 873, právne zast. Advokátskou kanceláriou Paul Q, s.r.o., Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 35 906 464, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobkýň 1/ a 2/ proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV z 3. apríla 2017, č. k. 22C/152/2016-63, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutom výroku p o t v r d z u j e . Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie zastavil konanie vo veci samej a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyniam 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyne sa svojou žalobou domáhali proti žalovanému určenia, že dňa 30.07.2013 v rámci V. X., neskôr v rámci X. V. X. a dňa 01.08.2013 v rámci V. X.Í. neoprávnene zasiahol do ich práva na ochranu osobnosti odvysielaním reportáže „G. Y. J.“. Ďalej sa domáhali uloženia povinnosti žalovanému písomne sa im ospravedlniť, zdržať sa šírenia akýchkoľvek iných záberov a ďalších nepravdivých informácii, ktoré by mohli byť na ich ujmu a zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške po 10.000,- eur. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 29.03.2017 vzali žalobkyne žalobu v celom rozsahu späť a žiadali konanie zastaviť. S poukazom na § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 C.s.p. súd prvej inštancie konanie zastavil. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 256 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že za zastavenie konania nesú procesnú zodpovednosť žalobkyne a priznal žalovanému nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %, keď v prejednávanom prípade nezistil dôvody osobitného zreteľa, na základe ktorých by bolo možné o trovách konania rozhodnúť podľa § 257 C.s.p. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobkyne späťvzatím žaloby len z dôvodu nesúhlasu s postojom žalovaného v konaní, procesne zavinili zastavenie konania, a preto priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie žalobkyne a napadli ním výrok o trovách konania. Navrhli, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmenil tak, že žiadnej zo sporových strán neprizná právo na náhradu trov konania v zmysle ust. § 257 C.s.p. Uviedli, že podľa ich názoru existujú dôvody osobitného zreteľa, ktoré vidia v charaktere samotného konania a v osobách žalobkýň. Žalobkyňa 1/ bola istý čas nezamestnanou, nemala žiaden príjem a nemá doposiaľ vyplatený rozdiel príjmu za obdobie, počas ktorého bola postavená mimo činnú službu. Žalobkyňa 2/ sa síce vrátila do štátnej služby, avšak stále nemá doplatený rozdiel z obdobia, kým bola postavená mimo činnú službu. Obe žalobkyne existujú vďaka svojim rodinám, pričineným ktorých zaplatili aj súdne poplatky. V prípade žalobkýň nešlo o vrcholových manažérov, štatutárov štátnych podnikov, ani o politikov, ktorí majú strpieť vo zvýšenej miere zásahy do svojho súkromia, ale o radové zamestnankyne. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 6. Zo spisu vyplýva, že žalobkyne po doručení písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe pred otvorením súdneho pojednávania podaním z 22.03.2017 vzali žalobu späť z dôvodu, že očakávali zo strany žalovaného minimálne zadosťučinenie - ospravedlnenie a určitú mieru pochopenia následkov vzniknutej situácie a tiež preto, že zo strany žalovaného nedošlo k zmene jeho negatívneho postoja k uplatnenému nároku. K späťvzatiu žaloby teda nedošlo pre správanie sa žalovaného, ktorého negatívny postoj k žalobe zostal nemenný a ktorý nárok žalobkýň neuspokojil. Preto treba vychádzať z toho, že zastavenie konania procesne zavinili žalobkyne (§ 256 ods. 1 C.s.p.). Zavinenie je potrebné posudzovať len z procesného hľadiska a nie podľa hmotného práva z dôvodu, že v opačnom prípade by išlo o posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku vo veci samej bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a bez vydania meritórneho rozhodnutia. Preto ak vzali žalobkyne žalobu späť, zásadne platí, že zavinili zastavenie konania (viď napr. Rozsudok NS SR sp. zn. 5M Cdo 12/2008). 7. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že aplikácia ustanovenia § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. C.s.p., súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, pričom výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. Z dôvodovej správy k označenému procesnému ustanoveniu vyplýva, že k uplatneniu tohto osobitného kritéria na nepriznanie náhrady trov konania prichádza do úvahy len výnimočne, a má sa preto vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov podľa § 257 C.s.p. sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom konania a nesmie odporovať dobrým mravom. Z uvedeného je zrejmé, že dôvody uvádzané žalobkyňami (charakter sporového konania, negatívny a nemenný postoj žalovaného k uplatnenému nároku), nemožno kvalifikovať ako dôvody hodné osobitného zreteľa a preto neumožňujú použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobkyne predsa už pri podaní žaloby museli počítať s tým, že žalovaný nebude ochotný ich nárok dobrovoľne uspokojiť; v opačnom prípade by žalobu nemuseli podať. Žalobkyne tiež nepreukázali, že by použitie ust. § 257 C.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania bolo odôvodnené ich pomermi, teda z pohľadu sociálneho aspektu, ktorý vystupuje do popredia len vtedy, ak povinná sporová strana skutočne nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila, alebo ich môže uhradiť len s veľkými ťažkosťami (viď napr. uznesenie ÚS SR č. k. II. ÚS 563/2011-14). Za naplnenie zákonom predpokladaného sociálneho aspektu nie je možné považovať len všeobecné tvrdenie žalobkýň o doposiaľ nedoplatenom rozdiele príjmu za obdobie, počas ktorého boli služobným úradom postavené mimo činnú službu, ani tvrdenie, že súdne poplatky zaplatili len vďaka pomoci zo strany svojej rodiny. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že žalobkyne nepožiadali o priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov (§ 254 C.s.p.). 8. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď s odkazom na § 256 ods. 1 C.s.p. procesne úspešnému žalovanému priznal náhradu trov konania v celom rozsahu. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania. 9. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu úspešnému žalovanému nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 10. Výrok uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým bolo konanie zastavené, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. 11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).