Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/75/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1416211595 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patrícia Železníková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1416211595.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patrície Železníkovej a členiek senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a JUDr. Miroslavy Štannerovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti I.: K. I., nar. XX.XX.XXXX a E. I., nar. XX.XX.XXXX, obe deti trvale bytom: Y.. P. XXXX/XA, XXX XX G., t.č. bytom N. 27, H., V., obe deti so štátnym občianstvom Slovenskej republiky, deti rodičov: matka - S.. E. I.-G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y.. P. XXXX/XA, XXX XX G., t.č. bytom N. XX, H., V., štátne občianstvo Slovenskej republiky, a otec - S.. S. I., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y. P. XXXX/ XA, XXX XX G., t.č. bytom N. XX, XXXX H., V. republika, štátne občianstvo N. republiky, o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, na odvolanie matky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 04.01.2017, č.k. 25P/284/2016-9, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava IV uznesením zo dňa 04.01.2017, č.k. 25P/284/2016-9, zastavil konanie o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa matka domáhala určenia povinnosti otca prispievať na výživu maloletých detí K. I., nar. XX.XX.XXXX a E. I., nar. XX.XX.XXXX, do doby skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 25P/4/2016. Žiadnemu z účastníkov konania nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil čl. 8 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa), § 161 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“), a vecne tým, že nemá právomoc vo veci konať s ohľadom na obvyklý pobyt maloletých detí v V. republike. 3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podala odvolanie matka maloletých detí, žiadajúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v zmysle § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedla, že v danej veci nebola možná aplikácia článku 8 Nariadenia Brusel IIa, nakoľko maloleté deti majú trvalé bydlisko v Slovenskej republike na adrese Y.. P. XXXX/XA, XXX XX G.. Zároveň poukázala na prebiehajúce konanie na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 25P/4/2016 vo veci rozvodu manželstva a úpravy výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, ktorá skutočnosť podľa jej názoru taktiež svedčí v prospech založenia právomoci slovenského súdu na konanie vo veci. 4. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie matky je čiastočne dôvodné. 5. Podľa ust. § 2 ods. 1 C.m.p., na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 6. Podľa § 161 ods. 1 C.s.p., ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť. 7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. 8. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 9. Podľa článku 1 ods. 3 písm. e/ Nariadenia Brusel IIa, sa toto nariadenie nevzťahuje na vyživovaciu povinnosť. 10. Podľa článku 1 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 4/2009 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti, v znení Korigenda uverejneného v Úradnom vestníku EÚ dňa 18.05.2011, (ďalej len "Nariadenie o výživnom"), sa toto nariadenie vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva. 11. Podľa článku 3 Nariadenia o výživnom, v členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná: a) súdu podľa miesta obvyklého pobytu odporcu, alebo b) súdu podľa miesta obvyklého pobytu oprávneného, alebo c) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o osobnom stave, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov, alebo d) súdu, ktorý má podľa svojho právneho poriadku právomoc konať o rodičovských právach a povinnostiach, ak vec týkajúca sa vyživovacej povinnosti je spojená s týmto konaním, pokiaľ sa táto právomoc nezakladá výlučne na štátnej príslušnosti niektorého z účastníkov. 12. Podľa článku 14 Nariadenia o výživnom, súdom členského štátu možno podať návrh na vydanie predbežných opatrení vrátane ochranných opatrení, ktoré sú dostupné podľa právneho poriadku tohto štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mali právomoc rozhodovať vo veci samej súdy iného členského štátu. 13. Podľa článku 15 Nariadenia o výživnom, rozhodné právo vo veciach vyživovacej povinnosti sa v členských štátoch, ktoré sú viazané haagskym Protokolom o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť z 23.11.2007 (ďalej len „Haagsky protokol z roku 2007“), určuje podľa tohto protokolu. 14. Podľa článku 3 Haagskeho protokolu z roku 2007, pokiaľ nie je v tomto protokole ustanovené inak, vyživovacia povinnosť sa spravuje právom štátu obvyklého pobytu oprávneného. 15. V predmetnej veci sa matka maloletých detí domáhala návrhom doručeným na Okresný súd Bratislava IV dňa 30.12.2016 nariadenia neodkladného opatrenia, ktorým by bola určená povinnosť otca prispievať na výživu maloletých detí K. I., nar. XX.XX.XXXX a E. I., nar. XX.XX.XXXX, do doby skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava IV pod sp.zn. 25P/4/2016 o rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode. Z obsahu súdneho spisu odvolací súd taktiež zistil, že obidve maloleté deti majú obvyklý pobyt na území V. republiky, na adrese N. XX, H., V., ktorá skutočnosť predstavuje cudzí prvok v súkromnoprávnom vzťahu. 16. Vzhľadom na uvedený fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika ako i V. republika sú ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej Únie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní svojej právomoci na konanie v zmysle § 2 ods. 1 C.m.p. v spojení § 161 ods. 1 C.s.p. správne vychádzal zo sekundárneho prameňa EÚ, avšak jeho záver o aplikácii Nariadenia Brusel IIa neobstojí. Tu sa žiada zdôrazniť, že Nariadenie Brusel IIa, na ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí poukazoval, sa primárne vzťahuje na otázky uvedené v článku 1 ods. 1 s tým, že na otázky vyživovacej povinnosti sa nevzťahuje (čl. 1 ods. 3 písm. e/ Nariadenia Brusel IIa). V prípade výživného je potrebné mať na zreteli, že súčasná európska legislatíva oddeľuje právomoc na rozhodovanie o výživnom od právomoci na úpravu výkonu rodičovských práv a povinností, nakoľko ich upravuje dvomi samostatnými nariadeniami. Súdy členských štátov sú teda povinné osobitne skúmať, či majú právomoc na rozhodovanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností podľa Nariadenia Brusel IIa a v prípade vyživovacej povinnosti venovať pozornosť úprave Nariadenia o výživnom. Prvoinštančnému súdu je preto potrebné vytknúť, že za účelom bezpečného založenia, resp. vylúčenia svojej právomoci vo vzťahu k návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým by bola určená povinnosť otca platiť výživné na maloleté deti sa riadil Nariadením Brusel IIa. 17. Možno preto uzavrieť, že v prejednávanom prípade je otázka existencie, resp. neexistencie právomoci slovenského súdu o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia bezpodmienečne spojená s aplikáciou čl. 14 a nasl. Nariadenia o výživnom. Odvolací súd sa preto zaoberal skutočnosťami, ktoré ako rozhodujúce pre trvanie právomoci stanovujú predmetné články Nariadenia o výživnom. 18. Článok 14 Nariadenia o výživnom predstavuje výnimku zo systému právomocí upraveného Nariadením o výživnom (čl. 3 a nasl.) a stanovuje, že súd členského štátu je oprávnený prijať predbežné alebo ochranné opatrenia stanovené zákonom tohto štátu, napriek tomu, že Nariadenie o výživnom zveruje súdu iného členského štátu právomoc rozhodnúť vo veci samej. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd ustálil, že právomoc súdu Slovenskej republiky na prijatie predbežného opatrenia v tomto konaní je v zmysle čl. 14 Nariadenia o výživnom jednoznačne daná, bez ohľadu na právomoc súdu konať vo veci samej. 19. V zmysle ust. § 391 ods. 3 C.s.p. odvolací súd konštatuje, že z dôvodu právomoci slovenských súdov konať o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, súd prvej inštancii bude povinný posúdiť návrh matky v zmysle ust. § 360 a nasl. C.m.p. v spojení s § 324 a nasl. C.s.p. a použiť rozhodné právo štátu obvyklého pobytu maloletých detí v zmysle čl. 15 Nariadenia o výživnom v spojení s článkom 3 Haagskeho protokolu z roku 2007. 20. Zohľadňujúc uvedené, odvolací súd dospel k záveru, že postupom súdu prvej inštancie došlo v danej veci k odňatiu možnosti konať pred súdom, pretože vyhlásením o nedostatku právomoci súdu v rozpore s Nariadením o výživnom sa jeho účastníkom (matke a maloletým deťom) znemožnila realizácia ich procesných práv, priznaných im v súdnom konaní za účelom ochrany ich práv a právom chránených záujmov. 21. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b/ C.s.p. zrušil a v zmysle ust. § 389 ods. 2 C.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. 22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).