Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/300/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1507215252 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1507215252.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku v právnej veci žalobcov: 1/ L.. M. V., D.. XX.X.XXXX, N. S. N., O. XX, 2/ O.. N. G., F.. V., D.. XX.X.XXXX, N. S. N., G. XX/A, 3/L.. I. V., F.. V., D.. XX.X.XXXX, N. XXXX H. Y., U. P., O., X., všetci zast. JUDr. Jozefom Holičom, advokátom v Bernolákove, Poľovnícka 4, proti žalovaným: 1/ L.. M. O., D.. XX.X.XXXX, N. S. N., H. XX, a 2/ L.. V. O., D.. X.X.XXXX, N. S. D., O. X, o zaplatenie 1.752,64 eur, na odvolanie žalobcov proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V v Bratislave zo dňa 25. mája 2017 č.k. 12C/194/2007-254 takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1/Súd prvej inštancie uznesením zastavil konanie podľa § 145 ods. 1 CSP, keď žalobcovia zobrali svoju žalobu v celom rozsahu späť a žalovaní so späťvzatím žaloby súhlasili. Súčasne rozhodol o nároku na náhradu trov konania tak, že vyslovil, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 2/Žalobou doručenou súdu dňa 30.6.2006 sa právny predchodca žalobcov domáhal, aby súd zaviazal žalovaných povinnosťou zaplatiť mu sumu 52.800,- Sk (1.752,64 eur) a nahradiť trovy konania. Pôvodný žalobca M.. U. V., D.. XX.X.XXXX zomrel dňa XX.X.XXXX a na základe Osvedčenia o dedičstve č. k. 65D/748/2014-77, Dnot 86/2014 zo dňa 17.3.2015 mal súd preukázané, že právnymi nástupcami poručiteľa sa stali žalobcovia 1/ až 3/. Súd s ohľadom na znenie prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 veta prvá Civilného sporového poriadku nerozhodoval o pokračovaní s dedičmi strany samostatným uznesením podľa § 63 ods. 2 CSP. 3/Na pojednávaní dňa 25.5.2017 zobrali žalobcovia žalobu v celom rozsahu späť, žiadali o trovách konania rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, a to s prihliadnutím na skutočnosť, že v súčasnosti sa už dedičia pôvodného žalobcu nechcú súdiť. Žalovaní súhlasili so späťvzatím žaloby, avšak žiadali priznať im plnú náhradu trov konania, nakoľko sa s pôvodným žalobcom museli súdiť vyše 20 rokov vo viacerých konaniach, kvôli tomu už nemajú žiaden majetok, museli aj prestať podnikať. S advokátom žalobcov sa pokúšali dohodnúť, ale majú za to, že v danom prípade niet dôvodov hodných osobitného zreteľa na to, aby súd rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. 4/Súd prvej inštancie konštatoval, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 255 CSP). Účelom ustanovenia § 257 CSP (podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa) je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. Aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, súd však dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach u strán sporu. V danom prípade súd prikláňajúc sa k názoru žalovaných nevidí taký dôvod osobitného zreteľa, na základe ktorého by žalovaným nepriznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Tento spor trvá od júna 2006, čo je viac ako 10 rokov, pričom pôvodný žalobca zomrel v r. XXXX a jeho právni nástupcovia prevzali dedičstvo na základe osvedčenia o dedičstve v máji 2015. Z tohto dedičského rozhodnutia je zrejmé, že majetok poručiteľa nebol zanedbateľný, čistá hodnota dedičstva predstavovala sumu 161.457,47 eur. Navyše žalobcovia sa rozhodli zobrať žalobu späť až po nariadení pojednávania v r. 2017, teda až dva roky po tom, čo na nich prešli práva a povinnosti pôvodného žalobcu. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, ako aj s prihliadnutím k ustálenej judikatúre, a to vzhľadom k tomu, že žalobcovia vzali žalobu späť s tým, že ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu sa už nechcú súdiť, mal súd za to, že procesne zavinili zastavenie konania, a preto nárok na náhradu trov konania priznal žalovaným v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 5/Proti tomuto uzneseniu v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania podali včas odvolanie žalobcovia. Podľa nich odôvodnené späťvzatie žaloby nemôže byť dôvodom zakladajúcim procesnú zodpovednosť za zastavenie konania, založenie zavinenia zastavenia konania je dané len v tom prípade, ak žalobu zoberie späť bez udania dôvodu ten účastník konania, ktorý žalobu podal. V danom prípade právni nástupcovia žalobcu, ktorí vzali žalobu v celom rozsahu späť, konanie proti žalovaným neiniciovali, nijako neprispeli k tomu, že žalovaní sa súdia už 20 rokov. Z toho dôvodu by nemali znášať trovy konania, ktoré sami nevyvolali. Poukázali na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorých je súd povinný skúmať existenciu zvláštnych okolností hodných osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri rozhodnutie o náhrade trov prihliadať - majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si musí všimnúť aj okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Žalobcovia preto navrhli, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania zmenil tak, že žiadnej zo strán neprizná nárok na náhradu trov konania, nakoľko v danom prípade existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa 6/Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov poukázali na rozhodovaciu prax súdov v totožných veciach, kde súdy žalovaným priznávali náhradu trov konania. Podľa nich na strane žalobcov neexistujú dôvody hodné osobitného zreteľa, títo majú pravidelný príjem, zdedili majetok značnej hodnoty. Naopak nemajetní sú žalovaní, ktorí sú bez príjmu, nemajú žiaden majetok, k čomu by mal súd pri rozhodovaní o trovách prihliadať. Boli to práve žalobcovia, ktorí neprijali protinávrh žalovaných na ukončenie sporov zo dňa 25.7. 2016. Žalovaní ani pôvodnému žalobcovi nebránili držať a užívať spoluvlastnícky podiel, keďže sa pôvodný žalobca odmietal podieľať na údržbe aj investíciách a zakazoval žalovaným investovať, znehodnotil aj ich spoluvlastnícky podiel, ktorým konaním obmedzil právo žalovaných užívať spoločnú nehnuteľnosť. Ak by právni nástupcovia žalobcu nezobrali žalobu späť, aj s poukazom na viaceré právoplatné rozhodnutia v obdobnej veci vyslovili žalovaní predpoklad, že by žaloba bola zamietnutá. Navrhli preto potvrdenie napadnutej časti uznesenia súdu prvej inštancie a priznanie nároku na náhradu trov konania. 7/Odvolací súd prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov dôvodné nie je. 8/Podľa § 255 ods. 1 CSP strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Uvedené zákonné ustanovenie vyjadruje zásadu zodpovednosti za výsledok konania (zásadu úspechu), čo znamená, že strana, ktorá mala vo veci plný úspech, má právo na náhradu všetkých trov konania proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Táto zásada platí ako v konaní pred prvoinštančným súdom, tak aj v odvolacom konaní, pričom každé štádium konania sa neposudzuje osobitne, ale podľa úspechu vo veci. 9/Za určitú výnimku z tejto zásady možno považovať ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne súd náhradu trov konania neprizná. V súvislosti s aplikáciou ustanovenia § 150 O.s.p. platného a účinného do 30. júna 2016 bola prax všeobecných súdov jednotná v názore, že „aplikácia ustanovenia § 150 O.s.p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní“ (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. M Cdo 14/99 z 1. 9. 2000). 10/V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. aj uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 M Cdo 17/2009, sp. zn. 5 Cdo 67/2010 či sp. zn. 3 M Cdo 46/2012) ustanovenie § 150 O.s.p. (a ani dnes ustanovenie § 257 Civilného sporového poriadku) nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Účastníkovi (od 1. júla 2016 strane sporu), ktorý mal vo veci úspech, nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. 11/K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody (pozri k tomu bližšie napr. Mazák, J., Šoltýs, Ľ.: Trovy konania v civilnom procese. Bratislava, Slovenská advokátska komora. 1997, s. 95). Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu (pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 727/2000 sp. zn. III. ÚS 292/07 či sp. zn. I. ÚS 303/12). 12/Žalobcovia považovali za dôvod hodný osobitného zreteľa skutočnosť, že ako právni nástupcovia pôvodného žalobcu vzali žalobu v celom rozsahu späť, sami konanie proti žalovaným neiniciovali, nijako neprispeli k tomu, že žalovaní sa súdia už 20 rokov, preto by nemali znášať trovy konania, ktoré sami nevyvolali. 13/Podľa § 65 ods. 1 CSP právny nástupca podľa § 63 a 64 prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu. 14/Nová právna úprava explicitne ustanovuje, že právny nástupca fyzickej osoby prijíma stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity jeho predchodcu, teda ku dňu smrti. Inak povedané, účinky, a to hmotnoprávne aj procesnoprávne, medzi pôvodnými stranami zostávajú aj po nástupe právneho nástupcu do konania zachované a právny nástupca je viazaný všetkými úkonmi, ktoré v konaní urobil jeho procesný predchodca. Právny nástupca má povinnosť prijať stav konania k definovanému časovému okamihu, všeobecne platí, že je povinný akceptovať všetky procesné úkony svojho právneho predchodcu, ako aj absenciu týchto procesných úkonov. Trovy konania vzniknuté počas konania predchodcovi patria k trovám konania nástupcu (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21 Cdo 379/2014). 15/Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že žalobcami onačený dôvod nemožno považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre výnimočné nepriznanie náhrady trov konania protistrane, keď žalobcovia (hoci aj v postavení právnych nástupcov pôvodného žalobcu) procesne zavinili zastavenie konania, a preto súd prvej inštancie správne nárok na náhradu trov konania priznal žalovaným v plnom rozsahu. 16/Odvolaciemu súdu potom neostalo než uznesenie súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa celkom s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 17/Odvolací súd žalovaným, ktorí v odvolacom konaní dosiahli plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 18/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).