Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/1/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508227922 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľuboš Sádovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1508227922.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Sádovského a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Romana Majerského, v právnom spore žalobkyne: E.. O. J., F.. XX.XX.XXXX, T. G. Č.. XX, T., zastúpená spoločnosťou: Consulting - MT, s.r.o., so sídlom Laurinská č. 3, Bratislava, IČO: 47 254 475, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova č. 2, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č. k. 14C/269/2008 - 295 zo dňa 19.10.2010, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e . Návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1, písm. c) O.s.p. z a m i e t a . Žalovanému sa n e p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania. Žalobkyni sa p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne a zastavil konanie v časti týkajúcej sa petitu žaloby pod písm. d), že „súd určuje, že žalovaný tým, že bez súhlasu E.. O. J. sprístupnil E. R., trvale bytom U. Č.. XX, T., jej list adresovaný ministrovi vnútra, ktorý obsahoval: 1. meno a priezvisko E.. O. J., 2. pracovné zaradenie E.. O. J. u žalovaného, 3. pozíciu E.. O. J. ako národnej expertky na Úrade koordinácie EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ, 4. všetko osobné údaje E.. O. J., porušil povinnosť mlčanlivosti stanovenú § 18 zák. č. 428/2008 Z. z. o ochrane osobných údajov v plat. znení. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 11, § 12 a § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, čl. 5 Služobného poriadku a podmienkami zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev (nariadenie rady č. 259/1968/EHS v znení nariadenia Rady č. 723/2004), čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady č. 479/2003 zo dňa 16.06.2003, § 14 ods. 9, § 16 ods. 3, § 34 a § 78 ods. 1 zákona č. 312/2001 Z. z., § 2a, § 18 zákona č. 428/2002 Z. z. a vecne tým, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný zasahoval do práva žalobkyne na ochranu osobnosti šírením nepravdivých údajov, keďže hodnotenie procesu vyslania spätnej väzby nebolo v záujme ohovárania zo strany žalovaného, bol to pohľad vysielajúceho rezortu na aplikáciu existujúcich predpisov a pravidiel v praxi, o ktorý bol žalovaný žiadaný na základe uznesenia vlády SR č. 642/2004. Zástupcovia Ministerstva vnútra SR hodnotili žalobkyňu v rámci pracovných povinností, v rámci uznesenia vlády SR vo vzťahu do vnútra aj navonok, pričom Rozhodnutie Rady EÚ neobsahuje zákaz pre národného experta komunikovať s vysielajúcim zamestnávateľom, a Ministerstvo vnútra SR nenútilo expertov k porušovaniu rozhodnutia Rady zo dňa 16. júna 2003, čl. 5 a ani o poskytnutie utajovaných informácií. Kritika voči žalobkyni za takmer neexistujúcu spätnú väzbu bola vecná a oprávnená, keď žalovaný chcel iba všeobecné informácie, ako ich aj napokon žalobkyňa poskytla. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobkyňa trojročnú prax podľa európskych noriem (s poukazom na Rozhodnutie rady č. 479/2003 zo 16.06.2003) nespĺňala, keďže pracovala u žalovaného od 01.11.2002 do 01.05.2005, a teda prax mala 2 roky a 6 mesiacov s tým, že podľa čl. 5 Služobného poriadku a podmienok zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev podmienkou na najnižšiu funkciu v rámci kategórie AD5 je úroveň vzdelania, ktorá zodpovedá úplnému vysokoškolskému vzdelaniu v dĺžke najmenej 3 roky ukončenému diplomom, a preto dĺžku praxe pre účely vysielania národných expertov SR do inštitúcií EÚ je nutné počítať až od ukončenia vysokoškolského štúdia, ktoré žalobkyňa ukončila v júni 2002, odkedy možno počítať odbornú prax, a teda do 01.05.2005 jej chýbal 1 mesiac. Súd preto nevyhovel ani žalobnému petitu, ktorým žalobkyňa žiadala uložiť žalovanému povinnosť ospravedlniť sa jej za tvrdenia, že nespĺňala podmienku trojročnej praxe, pričom prax štandardistky v obchodnom reťazci B. jej nebola zarátaná, nakoľko súd zistil, že tieto informácie sú pravdivé a tiež z dôvodu, že žalovaný sa nemôže ospravedlňovať žalobkyni, keďže už na poste národnej expertky v Úrade koordinátora Európskej únie pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ nie je, pracuje v štátnej správe a navyše právnická osoba nemôže vysloviť ľútosť. Súd prvej inštancie mal tiež preukázané, že obsah vyjadrení žalovaného na 16 presne formulovaných otázok pre týždenník H. X dní nijakým spôsobom nezasiahol do občianskej cti žalobkyne a za porušenie ochrany osobných údajov nie je možné považovať zverejnenie mena a priezviska žalobkyne. Súd nevyhovel aj žalobnému petitu, ktorým žalobkyňa žiadala, aby žalovaný strpel na svoje náklady zaslanie rozsudku žalobkyňou na Ministerstvo zahraničných vecí SR, Úrad vlády SR a na Európsky inštitút pre verejnú správu v E., ako aj strpieť na jeho náklady vyhotovenie overenej kópie rozsudku do anglického jazyka za účelom jej zaslania na Európsky inštitút pre verejnú správu v E. z dôvodu, že je vecou žalobkyne, či tak urobí ako účastníčka konania. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil tak, že žalovanému trovy konania nevznikli, preto mu ich náhradu podľa § 142 ods. 1 O.s.p. nepriznal. 2. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa riadne a včas odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b) a f) O.s.p., nakoľko rozsudok v jeho zamietajúcej časti a výroku o náhrade trov konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a sčasti je aj nepreskúmateľný. V dôvodoch svojho odvolania žalobkyňa namietla názor súdu, že kritika žalovaného voči žalobkyni za takmer neexistujúcu spätnú väzbu bola vecná a oprávnená s tým, že vzhľadom na absenciu vecnosti kritiky zo strany žalovaného, nemohla byť táto kritika oprávnená, nakoľko žalobkyňa preukázala, že nemala žiadnu právnu povinnosť poskytovať mu akúkoľvek spätnú väzbu zo svojej pozície národného experta, bola viazaná povinnosťou mlčanlivosti, nebola oprávnená pri vykonávaní svojich úloh prijímať žiadne pokyny od svojho zamestnávateľa a bola povinná zdržať sa akýchkoľvek činností v prospech svojho zamestnávateľa. V tejto súvislosti namietla, že súd prvej inštancie neuviedol, na základe akého právneho základu mala žalobkyňa povinnosť spätnej väzby voči žalovanému a nevysporiadal sa s ustanoveniami citovaného Rozhodnutia Rady, ktoré podľa žalobkyne možnosť spätnej väzby vylučovali. Žalobkyňa poukázala na irelevantnosť uznesenia vlády SR č. 642/2004, č. 546/2005 a č. 704/2006, na ktoré odkazoval súd vo svojom rozhodnutí, nakoľko tieto uznesenia, ktoré nemali povahu všeobecne záväzného predpisu, nemohli zakladať povinnosť spätnej väzby žalobkyne voči žalovanému a ani neoprávňovali žalovaného na negatívne hodnotenie vyslania žalobkyne bez splnenia zákonných podmienok. Žalobkyňa vo vzťahu k nesplneniu podmienky pre jej vyslania ako národnej expertky do inštitúcií EÚ, týkajúcej sa dĺžky praxe žalobkyne, namietla, že akceptovateľnou praxou pre splnenie podmienok vyslania bola v čase jej vyslania (01.05.2005) každá jej prax, ktorá obsahovo zodpovedala predchádzajúcim kategóriám Služobného poriadku A alebo B. Súd preto mal skúmať, či pozícia žalobkyne ako štandardistky zodpovedala predchádzajúcim kategóriám služobného poriadku A alebo B a tým, že posudzoval uvedenú pracovnú pozíciu žalobkyne z hľadiska pracovnej kategórie AD, ktorá sa mala uplatňovať až od 01.05.2006 (teda nie v čase vyslania žalobkyne dňa 01.02.2005), postupoval na základe nerelevantnej právnej normy, pričom relevantnou normou bola príloha č. XIII. Služobného poriadku. Keďže žalobkyňa vykonávala svoju činnosť v B. počas 1 roka a 4 mesiacov a táto činnosť zodpovedala charakteristike činnosti kategórie B5, mala za to, že spolu s vykonanou praxou na Ministerstve vnútra SR spĺňala rozhodnutím Rady č. 479/2003 predpísanú podmienku 3 ročnej praxe na plný úväzok, aby mohla byť pridelená ako národný expert na generálny sekretariát rady. Žalobkyňa zároveň dodala, že ak by aj jej prax v B. nebola dostatočná, tento prípadný nedostatok bol odstránený žalovaným, ktorý jej odbornú prax nesporne uznal. Pokiaľ ide o podmienku vysokoškolského vzdelania, ktoré podľa názoru súdu prvej inštancie mala mať žalobkyňa počas celého obdobia praxe, žalobkyňa namietla, že tento záver nemá oporu v Rozhodnutí Rady, nakoľko táto podmienka v ňom nie je uvedená s tým, že z „návrhu postupu vysielania národných expertov SR do inštitúcií EÚ“, ktorý bol schválený uznesením vlády SR č. 723/2004 zo dňa 14.07.2004 vyplýva, že podmienkou vyslania národného experta je vysokoškolské vzdelanie až v čase vyslania, teda nie počas celého obdobia výkonu praxe, ktorá predchádzala vyslaniu. Žalobkyňa zastávala názor, že rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. v časti určovacieho petitu, v ktorom sa konštatovala nepravdivosť tvrdenia žalovaného o tom, že prax žalobkyni uznaná nebola, nakoľko súd sa nijako nevysporiadal a nezaujal právny názor k otázke, či uznanie praxe žalobkyne v B. žalovaným malo alebo nemalo za následok splnenie podmienky trojročnej praxe žalobkyne potrebnej na jej vyslanie za národného experta. V súvislosti s povinnosťou mlčanlivosti žalovaného vo vzťahu k sprístupneniu osobných údajov žalobkyne týždenníku H. X dní, žalobkyňa v odvolaní namietla nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu, že súd nepovažoval za osobný údaj meno a priezvisko žalobkyne, avšak tento svoj názor nijako neodôvodnil a pri ostatných údajoch žalobkyne ani nekonštatoval, že nejde o osobný údaj, zastávajúc naďalej názor že žalovaný sprístupnil časopisu H. X dní jej osobné údaje v rozpore so zákonom č. 428/2002 Z. z. a k údajom o jej pracovnom zaradení uviedla, že hoci žalovaný na dverách zamestnancov uvádza funkciu zamestnanca, nejedná sa o žiadne zverejnenie informácií o pracovnom zaradení zamestnanca, keďže do priestorov žalovaného nie je voľný prístup. Vyššie uvedené odvolacie dôvody žalobkyňa vzťahovala aj na povinnosť žalovaného na svoje náklady strpieť uverejnenie ospravedlnenia v týždenníku podľa výberu žalobkyne, namietajúc tiež, že zmena znenia petitu žaloby na ochranu osobnosti v tom zmysle, že ide o bývalú národnú expertku, nie je v praxi vôbec ojedinelá, a že dôvodom na zamietnutie tejto časti žaloby nemôže byť ani požadované konštatovanie ľútosti zo strany žalovaného, nakoľko žalobkyňa sa domáhala strpenia zverejnenia ospravedlnenia žalovaným, a nie, aby sa sám žalovaný ospravedlnil. Z uvedených dôvodov žalobkyňa navrhla rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť tak, že žalobe sa vyhovie a žalovaný sa zaviaže na náhradu trov konania. 3. Žalobkyňa vo svojom odvolaní zároveň navrhla odvolaciemu súdu, aby rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych únie o rozhodnutie k viacerým predbežným otázkam, a to „ktoré kategórie miest sú určené Služobným poriadkom úradníkov Európskych spoločenstiev a Podmienkami zamestnávania ostatných zamestnancov Európskych spoločenstiev, zodpovedajúce administratívnym, vedeckým, technickým, poradným alebo vedúcim miestam, boli rozhodujúce pre posúdenie minimálnej 3 ročnej odbornej praxe ako podmienky vyslania národného experta podľa čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady, ak sa vyslanie národného experta do Rady EÚ posudzovalo podľa právneho stavu k 1.5.2005“ ? Ďalej žiadala, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ a požiadal o rozhodnutie s predbežnou otázkou „bola ku dňu 1.5.2005 minimálne 3 ročnou praxou na plný úväzok v kategórii A alebo B resp. AD v zmysle čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady iba taká prax uchádzača o pozíciu národného experta v Rade EÚ, počas ktorej tento uchádzač spĺňal požiadavky na vymenovanie na pracovné miesto kategórie A alebo B, resp. AD, ktoré sú upravené v čl. 5 Služobného poriadku“? Tiež žiadala, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ a požiadal o rozhodnutie s predbežnou otázkou „má uznanie predchádzajúcej odbornej praxe zo strany vnútroštátneho orgánu za následok akceptovanie tejto uznanej praxe ako praxe v zmysle čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady aj v prípade ak takáto prax inak nezodpovedá praxi podľa čl. 6 ods. 1 Rozhodnutia Rady“? Žiadala, aby sa odvolací súd obrátil na Súdny dvor EÚ a požiadal o rozhodnutie s ďalšou predbežnou otázkou „umožňovalo Rozhodnutie Rady, aby vyslaný národný expert akokoľvek komunikoval s vysielajúcim zamestnávateľom ohľadne svojho pracovného zaradenia a svojich pracovných povinností na Generálnom sekretariáte rady EÚ? Umožňovalo Rozhodnutie, aby vyslaný národný expert zasielal na základe vyžiadania vysielajúceho zamestnávateľa správy o svojej činnosti na Generálnom sekretariáte rady EÚ a ak áno v akom rozsahu“? Vyriešenie týchto otázok žalobkyňa považovala za nevyhnutné pre rozhodnutie súdu v posudzovanom spore, a preto navrhla, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 3 O. s. p. (správne má byť § 109 ods. 1, písm. c/ O.s.p.) konanie prerušil. 4. K odvolaniu žalobkyne sa dňa 22.12.2010 písomne vyjadril žalovaný tak, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie a jeho odôvodnením, ktoré považuje za dostatočné a v súlade s § 157 Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ide o spätnú väzbu žalobkyne voči žalovanému, tento uviedol, že žalobkyňa nepopiera, že nekomunikovala so svojím zamestnávateľom, a preto je jednoznačné, že tvrdenie žalovaného je bez pochýb pravdivé a z tejto skutočnosti vychádzala aj kritika žalovaného voči žalobkyni. Poukázal na „revidované pravidlá a postup vysielania slovenských národných expertov a stážistov do inštitúcií EÚ, schválené uznesením vlády SR č. 24 z 10.01.2007, podľa ktorých dôležitou súčasťou vzájomnej interakcie národného experta a jeho vysielajúceho zamestnávateľa je udržiavanie spätnej väzby počas doby vyslania s tým, že na základe skúseností z ostatných členských krajín, ktorých národní experti pôsobia v štruktúrach európskych inštitúcií, osvedčil sa systém polročných správ, ktoré zasiela národný expert do ústredia a ktoré mapujú jeho činnosť. Vo vzťahu k odbornej praxi žalobkyne zdôraznil, že vnútroštátne právo poznalo inštitút výnimky, ktorá sa udeľovala v súlade s § 14 ods. 9 zákona č. 312/2001 Z. z., a teda vedúci úradu môže vo výnimočných prípadoch rozhodnúť, že odborná prax na účely tohto zákona sa nevyžaduje, avšak európske právo žiadne výnimky nepozná, a preto žalovaný mal za to, že žalobkyňa podľa európskeho práva prax nespĺňala. V súvislosti s ochranou osobných údajov žalovaný namietol, že nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že meno a priezvisko malo v tlačovej správe žalovaného zo dňa 08.11.2007 povahu osobného údaju, pričom poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/94/2005 zo dňa 15.02.2006, na základe ktorého dospel žalovaný k názoru, že meno a priezvisko v spojení s tým, že žalobkyňa pracovala na Ministerstve vnútra SR nemalo povahu osobného údaju. Zároveň poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Bruggemann a Scheuten vs. Spolková republika Nemecko zo dňa 12.07.1977, v ktorého zmysle nárok na rešpektovanie súkromného života sa redukuje v závislosti od miery, akou jednotlivec dáva svoj súkromný život do kontaktu s verejným životom, a preto žalovaný deklaroval, že údaje o žalobkyni v rozsahu meno, priezvisko, vysielajúci zamestnávateľ, inštitúcia Európskej únie, termín vyslania a oblasť pôsobenia sú verejne prístupné na internete, uvádzajúc príslušné internetové odkazy. K ospravedlneniu žalovaný uviedol, že vzhľadom na to, že žalobkyni sa nepodarilo presvedčiť súd o zásahoch zo strany žalovaného, rozhodol súd správne aj v časti ospravedlnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Žalovaný sa vyjadril aj k návrhom prejudiciálnych otázok tak, že vychádzajúc z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-210/06 vo veci Cartesio, mal za to, že krajský súd môže, ale nemusí podať vo veci prejudiciálnu otázku, keďže proti rozhodnutiu krajského súdu je možné podať opravný prostriedok - dovolanie. Poukazujúc na rozsudok Súdneho dvora zo 6. Októbra 1982 vo veci C-283ú81 Cilfit, v ktorom Súdny dvor vylicitoval tri podmienky, za ktorých vnútroštátny súd sa nemusí obrátiť na Súdny dvor s prejudiciálnou otázkou, zastával názor, že aplikácia práva v danom prípade je tak zjavná, že nie je nutné, aby súd vo veci položil prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru s tým, že súd nie je nijako viazaný návrhmi žalobkyne o položenie týchto otázok a odvolávanie sa žalobkyne na čl. 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie považoval pre tento spor za irelevantné. Žalovaný dal do pozornosti, že Súdny dvor odpovedá skôr všeobecne a abstraktne na otázku výkladu práva Únie s tým, že otázka týkajúca sa uznania odbornej praxe žalobkyne, bude mať zrejme za následok vyslovenie nepríslušnosti Súdneho dvora na vyjadrenie sa k nej a ponechá tieto skutočnosti na rozhodnutie vnútroštátnemu súdu. Z uvedených dôvodov žalovaný nesúhlasil s návrhom na prerušenie konania. 5. Odvolací súd rozsudkom č. k. 3Co/237/2010-355 zo dňa 27.09.2012 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach a odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Svoje rozhodnutie odôvodnil vecne tým, že žalobkyňa po pripustení zmeny žaloby sa vo svojom žalobnom návrhu domáhala určenia, že žalovaný tým, že vyslanie E.. O. J., národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ hodnotil negatívne z dôvodu nedostatočnej spätnej väzby E.. O. J. k žalovanému, pričom toto hodnotenie zaslal na Úrad vlády Slovenskej republiky, Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky ako aj na inštitút pre verejnú správu v E., neoprávnene zasiahol do cti E.. O. J., nakoľko intenzita jej komunikácie so žalovaným plne zodpovedala jej povinnostiam v pozícii národnej expertky v Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ, a preto nemôže byť podkladom pre negatívne hodnotenie E.. O. J.R. - žalobkyne. Odvolací súd mal preukázané, že žalobkyňa komunikovala so svojím zamestnávateľom - žalovaným. Komunikáciu však žalovaný hodnotil vo svojej správe z roku 2006 (22.5.2006) v tom, že nemali žiadnu spätnú väzbu o jej činnosti ako národnej expertky, napokon správu na vyžiadanie zaslala s výhradami. Tvrdenie žalobkyne o absolútnom zákaze komunikácie s vysielajúcim zamestnávateľom sa nezakladá na pravde. V zmysle Revidovaných pravidiel a postupu pri vysielaní slovenských národných expertov a stážistov do inštitúcií Európskej únie, ktoré boli schválené uznesením vlády SR č. 24 z 10.1.2007, obsahujú aj ustanovenia, podľa ktorých dôležitou súčasťou vzájomnej interakcie národného experta a jeho vysielajúceho zamestnávateľa je udržiavanie spätnej väzby počas doby vyslania. Osvedčil sa systém polročných správ, ktoré zasiela národný expert do ústredia a ktoré mapujú jeho činnosť. Vysielajúca organizácia si môže určiť časový interval a taktiež stanoví štruktúru a obsah správy. Musí pritom rešpektovať dôvernosť a vyhradenosť agendy v prípade národných expertov pôsobiacich napr. v Direktoriáte pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť, alebo v Úrade koordinátora EÚ pre terorizmus, či v Európskej agentúre pre manažment a ochranu vonkajších hraníc a podobne. Bola teda daná povinnosť komunikovať, ktorá povinnosť platila a platí aj v prípade, ak ide o experta v Úrade koordinátora EÚ pre terorizmus. Stanovisko - hodnotenie žalovaného preto nebolo neoprávnenou kritikou. Vzhľadom na uvedené odvolací súd následne ani neskúmal, či hodnotenie žalobkyne v spomínanej správe bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa sa ďalej domáhala určenia, že žalovaný tým, že o nej ako národnej expertke na Úrade koordinátora EÚ pre boj s terorizmom Generálneho sekretariátu Rady EÚ v týždenníku H. X C., číslo XX, v článku L., na str. XX uviedol, že O. J. podmienku trojročnej praxe potrebnú pre jej prijatie do funkcie národného experta nespĺňala, pričom prax štandardistky v obchodnom reťazci Carrefour je zarátaná nebola, neoprávnene zasiahol do jej cti, nakoľko tieto informácie sa nezakladajú na pravde. Z vykonaného dokazovania odvolací súd zistil, že v týždenníku H. X C., číslo XX v článku s názvom „L.“ na str. XX bolo uvedené „...H. Q. H. F., H. Š.Q. R. Z. S. D. W. F., R. L. Q., U. E. R....“.. Na základe tohto zistenia odvolací súd považoval za potrebné konštatovať, že uvedené skutočnosti boli uvedené spracovateľom článku E.. S. P., ktorý vychádzal z tlačovej správy Ministerstva vnútra SR, ktoré poskytlo informácie E.. S. P. na ním položené otázky. E.. S. P. položil odporcovi šestnásť ním formulovaných otázok, kde sa konkrétne dopytoval na žalobkyňu. V otázke označil žalobkyňu menom, ako aj na aký post bola vyslaná. Medzi inými otázkami boli žalovanému položené aj otázky (v poradí 3., 4. a 5.) - T. D. R. R. J. J. H. R. F. L. C. O. L. J. R. J.?, T. D. R. R. J. J. S. S. L.?, T. C. Q. S. W. I. D. H. „. R. B. J. I.. J..? Na tieto otázky žalovaný dal odpoveď - „R. E. XXXX T. E. R. Z., Ž. E.. O. J. T. G. J. S. L.Ú. R. na H. F. L. I. E. Z. P. J. J. D. R.. H. X S. H. F., H. Š. R. Z. S. D. W. F..“. Odvolací súd, stotožňujúc sa s názorom súdu prvej inštancie, mal preukázané, že žalovaný posudzoval prax v súlade s Nariadením Rady ES č. 723/2004 a Služobným poriadkom a podmienkami zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev. Na základe týchto dokumentov konštatoval, že u žalobkyni nebola splnené podmienka 3 ročnej praxe, ako aj konštatoval, že žalobkyni nebola zarátaná prax štandardistky. Ako vyplýva z odpovede výber žalobkyne na pozíciu národného experta Generálnym sekretariátom Rady EÚ žalovaný rešpektoval. Vydal kladné stanovisko s jej vyslaním. Konštatovaním žalovaného, že žalobkyňa v zmysle platných predpisov Európskej únie nespĺňala 3 ročnú prax nedošlo k neoprávnenému zásahu do práv na ochranu osobnosti žalobkyne, ale išlo o hodnotiaci úsudok žalovaného a tiež nebola splnená podmienka - nebolo preukázané, že by toto konštatovanie bolo objektívne spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených zákonom. Žalobkyňa sa vo svojom žalobnom návrhu domáhala tiež určenia, že žalovaný tým, že bez jej súhlasu u žalovaného v tlačovej správe zo dňa 8.11.2007 sprístupnil týždenníku H. X C. jej meno a priezvisko, zastávanú funkciu a služobné zaradenie u žalovaného, zaradenie v platovej triede u žalovaného, platové podmienky, odpracovanú odbornú prax u žalovaného, predchádzajúce miesto výkonu praxe a pracovné zaradenie na predchádzajúcom mieste výkonu praxe, všetko osobné údaje, čím porušil povinnosť mlčanlivosti stanovenú § 18 zák. č. 428/2002 Z. z.. Z tlačovej správy Ministerstva vnútra SR zo dňa 8.11.2007 vyplýva, že žalovaný na základe žiadosti E.. S. P. odpovedal na ním položených 16 otázok. Z obsahu týchto otázok je nesporné, že E.. S. P. sa v otázkach dopytoval konkrétne na žalobkyňu, kde uviedol jej meno a priezvisko. Medzi iným bolo položené E.. S. P. otázky - (R. H. X.) Č. D. D. H. F.Z.? (R. H. X.), D. I. F. W. E. J.? (R. H. X.) P. D. R. E., na I. E. Z. E. R. Q. H. F.? Žalovaný na uvedené otázky odpovedal: - R. H. X. - H. F. J. K. J. Ú. P. L., R. R. R. F. L. H. Ú. G. J. S. I. C. H. I. R. F. H.É. Ú.. - R. H. X. - Á., D. R. H. E. Č. J.. - R. H. X. - W. U. R. F. L. H. C. R. W. E.. O. J.P. D. W. R. Š. J. R. XX H. Q.. W. Z. na K. Z. D. W., Ž. Ž. Z. na H. Z. na P. Z., na P. D. E. W. R. O. L.. V odpovediach žalovaný odpovedal na otázky ku konkrétnej osobe a ku konkrétnym otázkam. Neuviedol, akú funkciu a služobné zaradenie zastáva žalobkyňa, uviedol platové zaradenie žalobkyne. Pokiaľ ide o uvedenie praxe, neuviedol, akú má žalobkyňa odpracovanú prax. Taktiež neuviedol pracovné zaradenie na predchádzajúcom výkone praxe. Odpoveďami na konkrétne otázky, až na zaradenie žalobkyne do platovej triedy, žalovaný len všeobecne odpovedal. Obsah odpovedí bol všeobecný a vzťahoval by sa na ktoréhokoľvek zamestnanca, ktorý bol vyslaný do inštitúcií Európskej únie (aj prípadne z iného rezortu). Uvedené údaje obsahovali otázky položené E.. S. P.. Údaje o navrhovateľke v rozsahu mena, priezviska, vysielajúceho zamestnávateľa, inštitúcie Európskej únie, termín vyslania, oblasť pôsobenia boli verejne prístupné na internete. Pokiaľ ide o platové zaradenie žalobkyne, ani v tejto časti nepovažuje odvolací súd, že by došlo k porušeniu osobnostných práv žalobkyne. Zákon č. 312/2002 Z. z. je všeobecná právna norma a s údajmi, ktoré boli uvedené na internete je v tomto zákone možné aj priradiť platovú triedu zamestnancovi. Vzhľadom na nepreukázanie neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, nenastali ani podmienky pre odstránenie následkov týchto zásahov a ani podmienky pre primerané zadosťučinenie. Odvolací súd preto v ďalšom ani neskúmal, či nároky žalobkyne v žalobnom návrhu týkajúce sa sankcie za porušenie sú primerané, ako ani neskúmal obsah ospravedlnenia, ktoré žiadala žalobkyňa uviesť vo výroku rozsudku. O trovách konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd zamietol návrh žalobkyne na prerušenie konania z dôvodu, že položenými otázkami pre Súdny dvor ES sa žalobkyňa domáha, aby Súdny dvor ES podal výklad k tomu, či pre posúdenie veci bolo potrebné vychádzať z vnútroštátneho práva a prax žalobkyne sa mala posudzovať podľa vnútroštátneho práva; preto návrhu nevyhovel. 6. Najvyšší súd SR ako dovolací súd, na dovolanie podané žalobkyňou, uznesením sp. zn. 6Cdo 209/2013 zo dňa 30.09.2014 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co/237/2010 zo dňa 27.09.2012 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že odvolací súd sa nedostatočne vysporiadal s návrhom žalobkyne na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru s tým, že keď v predmetnej veci súd prvej inštancie aplikoval označené právo Európskej únie, odvolací súd bol povinný náležite a presvedčivo odôvodniť, prečo nepovažoval za potrebné požiadať o jeho výklad. Tým, že zamietnutie návrhu na prerušenie konania odôvodnil v zjavnom rozpore s obsahom spisu, zaťažil konanie vadou majúcou za následok zmätočnosť konania pred ním. Navyše odvolací súd o tomto návrhu rozhodol na pojednávaní, no výrok o jeho zamietnutí opomenul uviesť vo výroku rozsudku. So zreteľom na uvedené dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie bez toho, aby sa zaoberal dovolacími námietkami týkajúcimi sa vád konania súvisiacich s meritórnym rozhodnutím veci, pretože by to bolo v tomto štádiu konania predčasné. 7. Odvolací súd preskúmal spor, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 379 a § 380 ods. l C. s. p. a právnym názorom dovolacieho súdu podľa § 455 C.s.p., tento prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 8. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav sporu, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil. 9. Podľa § 387 ods. 2 C. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 10. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Z citovaných ustanovení vyplýva, že podmienkou úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a zároveň, že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. 11. Odvolací súd má za to, že neobstojí odvolacia námietka žalobkyne, že kritika voči nej zo strany žalovaného nebola vecná, a preto nebola ani oprávnená, nakoľko súd prvej inštancie mal riadne preukázané, že žalovaný hodnotil žalobkyňu v rámci pracovných povinností v súlade s príslušnými uzneseniami vlády SR, a teda mal povinnosť v súčinnosti s inými ústrednými orgánmi štátnej správy prispieť k zabezpečeniu sledovania a koordinácie personálnej politiky voči inštitúciám EÚ. Preto nemožno kvalifikovať postup žalovaného ako neoprávnenú kritiku voči žalobkyni. Nie je správny ani názor žalobkyne, že nebola povinná vyvíjať spätnú väzbu či zdržať sa akýchkoľvek činností voči žalovanému v súvislosti s jej vyslaním ako národnej expertky do inštitúcií EÚ, nakoľko z revidovaných pravidiel a postupu vysielania slovenských národných expertov a stážistov do inštitúcií EÚ, schválených uznesením vlády SR č. 24 zo dňa 10.01.2007, vyplýva povinnosť národných expertov komunikovať formou zasielania správ v záujme vzájomnej interakcie národného experta a jeho vysielajúceho zamestnávateľa za účelom udržiavania spätnej väzby počas doby vyslania. Súd prvej inštancie preto správne konštatoval, že uznesenie vlády SR č. 24 zo dňa 10.01.2007 iba potvrdilo správnosť konania žalovaného. Je bezpredmetná námietka žalobkyne, že uznesenie nie je všeobecne záväzným právnym predpisom, nakoľko predstavuje relevantný právny základ, z ktorého obsahu je zrejmý rámec povinností žalobkyne, ktorý nemožno spochybniť. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že hodnotenie procesu vyslania spätnej väzby nebolo v záujme ohovárania zo strany žalovaného, odvolací súd preto zastáva názor, že kritika voči žalobkyni nepredstavovala neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne v zmysle § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 12. Pokiaľ ide o námietku žalobkyne týkajúcu sa splnenia podmienky odbornej praxe pre jej vyslanie ako národnej expertky do inštitúcii EÚ, odvolací súd so zreteľom na jej žalobný návrh, ktorým sa domáhala určenia, že žalovaný svojím tvrdením, že žalobkyňa nespĺňala podmienku 3 ročnej odbornej praxe potrebnú pre jej prijatie do funkcie národnej expertky, pričom prax štandardistky v B. jej zarátaná nebola, uvádza, že žalovaný tým, že odpovedal na vopred sformulované otázky spracovateľa článku uverejneného v týždenníku H. X C., a to konkrétne na otázku - „Č.O. T. C. Q. S. W. I. D. H. Š.?, odpovedal - H. X S. H. F., H. Š. R. Z. S. D. W. F., F. F. J. C. B. Ž.. Žalovaný totiž neodpovedal v tom zmysle, že nespĺňala podmienky na vyslanie ako národnej expertky do inštitúcií EÚ, nakoľko sám uviedol, že vydal kladné stanovisko s jej vyslaním, a to bez ohľadu na to, že konštatoval nesplnenie 3 ročnej praxe; súd mal preukázané, že prax posudzoval v súlade s právom EÚ. Odvolací súd má za to, že posúdenie otázky splnenia či nesplnenia podmienky trojročnej odbornej praxe v danom prípade ochrany osobnosti nemá vplyv pre opodstatnenosť nároku žalobkyne, preto je nedôvodná aj námietka žalobkyne o nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, či uznanie praxe žalobkyne v B. žalovaným malo alebo nemalo za následok splnenie podmienky trojročnej praxe žalobkyne. Žalovaný neodpovedal na položené otázky nepravdivou informáciou o osobe žalobkyne, ale odpovedal na základe zistení majúcich svoj právny základ v nariadení rady ES č. 723/2004 a Služobnom poriadku a podmienkach zamestnávania zamestnancov Európskych spoločenstiev, a vo vzťahu k údajnej ujme na cti žalobkyne podľa odvolacieho súdu je irelevantná jej námietka, že právna norma, na základe ktorej dospel žalovaný k svojmu záveru o jej odbornej praxi, je nerelevantnou normou. Odvolací súd sa v tejto časti žalovaného nároku plne stotožnil s právnou argumentáciu súdu prvej inštancie. 13. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú tiež námietku žalobkyne týkajúcu sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu k jej nároku, že žalovaný porušil povinnosť mlčanlivosti sprístupnením osobných údajov žalobkyne v rozpore so zákonom č. 428/2002 Z. z., nakoľko odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia deklaroval, že na webovej stránke je všeobecne známy a dostupný ústredný referenčný zoznam národných expertov pôsobiacich v inštitúciách EÚ, kde je zrejmé, kto, v akej inštitúcii, odkedy, dokedy a v akej oblasti pracuje. Súd prvej inštancie navyše s uvedením príslušných zákonných ustanovení podporil svoj názor, že údaje, ktorých zverejnením mal žalovaný zasiahnuť do práva na ochranu osobných údajov a porušiť povinnosť mlčanlivosti, neboli v tomto smere spôsobilé privodiť žalobkyni ujmu. Odvolací súd dodáva, že žalobkyňou namietané neoprávnené sprístupnenie informácií malo charakter odpovedí žalovaného na otázky spravodajcu položené vo vzťahu ku konkrétnej osobe, a preto uvedením mena a priezviska osoby žalobkyne, nedošlo k odhaleniu, o akú fyzickú osobu ide, nakoľko táto skutočnosť bola zrejmá z otázky spravodajcu E.. S. P.. Odhliadnuc od skutočnosti, že už z položených otázok spravodajcu bolo zrejmé, o akú osobu ide, odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že určenie fyzickej osoby menom a priezviskom nemá povahu všeobecne použiteľného identifikátora, na základe ktorého by bolo možné jednoznačne určiť identitu dotknutej osoby, a to či už priamo alebo nepriamo, nakoľko osobný údaj v rozsahu mena a priezviska fyzickej osoby nezabezpečuje jej jednoznačnosť v informačných systémoch v zmysle § 4 ods. 1 a 3 písm. g) zákona č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov. Odvolací súd tiež uvádza, že obsah odpovedí žalovaného bol všeobecného charakteru, a teda bol univerzálne aplikovateľný na ktoréhokoľvek zamestnanca, ktorý bol vyslaný do inštitúcií EÚ. 14. Na základe zistených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by boli spôsobilé k tomu, aby sa odvolací súd odchýlil od právneho posúdenia sporu súdom prvej inštancie. 15. Z uvedených dôvodov odvolací súd, plne sa stotožňujúc s právnym záverom súdu prvej inštancie, rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých časti ako vecne správny, podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p., potvrdil. 16. Odvolací súd návrh žalobkyne na prerušenie konania podľa § 109 ods. 3 O.s.p. (správne má byť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.) zamietol z dôvodu, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti posudzovaného sporu, keď na základe správne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý tiež spoľahlivo dospel k správnym právnym záverom vo vzťahu k všetkým posudzovaným žalobným nárokom žalobkyne, nevzhliadol adekvátnosť žalobkyňou navrhovaných otázok, ktoré by mal odvolací súd položiť Súdnemu dvoru Európskej únie a za týmto účelom rozhodnúť o prerušení odvolacieho konania. 17. Podľa § 109 ods. 1, písm. c) O.s.p., účinný do 30.06.2016, súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa § 162 ods. 1, písm. c) C.s.p., účinný od 01.07.2016, súd konanie preruší, ak podal návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania súd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti. 18. Odvolací súd vyššie citované otázky (v bode 3 odôvodnenia tohto rozhodnutia), ktoré žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd položil Súdnemu dvoru Európske únie, nepovažuje za prejudiciálne otázky, ktorých zodpovedanie Súdnym dvorom Európskej únie by malo význam pre rozhodnutie posudzovaného sporu o ochranu osobnosti, nakoľko, ak by aj Súdny dvor poskytol odpoveď v zmysle argumentov žalobkyne, tieto odpovede by neboli spôsobilé zvrátiť právne závery zistené v rámci dvojinštančného súdneho konania. 19. Odvolací súd zastáva názor, že žalobkyňou navrhnuté otázky sa týkajú odvolacích a dovolacích dôvodov, ktorými žalobkyňa namieta nesprávnosť napadnutých rozhodnutí súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu, a teda predstavujú otázky, s ktorými sa môžu vysporiadať vnútroštátne súdy v rámci všeobecnej sústavy súdnictva pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch podaných proti napadnutým rozhodnutiam súdov nižšej inštancie. Žalobkyňou položené „predbežné“ otázky sú iba pretransformovaním jej odvolacích argumentov do podoby otázok a z hľadiska opodstatnenosti jej návrhu na prerušenie konania sú preto bezpredmetné. Potenciálne prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie a prípadná odpoveď Súdneho dvora na žalobkyňou uvedené otázky by nemala význam pre daný spor, nakoľko žiadnym z prejednávaných skutkov žalovaného nedošlo k zásahu do občianskej cti žalobkyne a tieto neboli spôsobilé privodiť jej ujmu na osobnostných právach. Vzhľadom na povahu vyjadrení žalovaného vo vzťahu k osobe žalobkyne s tým, že s výnimkou kritiky, resp. hodnotenia žalobkyne išlo o odpovede žalovaného na otázky spravodajcu vyššie uvedeného týždenníka, ktoré boli spracované tretím subjektom a vzhľadom na ich zjavnú nespôsobilosť privodiť žalobkyni ujmu, nie je žiaduce dopytovať sa pred Súdnym dvorom Európskej únie výkladu žalobkyňou kladených otázok, navyše ak súd prvej inštancie a odvolací súd sa bez pochýb vysporiadali so všetkými spornými právnymi otázkami. Odvolací súd tiež uvádza, že otázky, ktoré sú predmetom návrhu žalobkyne na prerušenie konania, sa vzťahujú k okolnostiam prípadu prejednávaným už pred súdom prvej inštancie, a preto žalobkyňa mohla svoj návrh na prerušenie konania uplatniť už v konaní pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto považuje tento procesný návrh žalobkyne za špekulatívny, keď až v dôsledku jej neúspechu v konaní pred súdom prvej inštancie, podnietila vo svojom odvolaní odvolací súd k podaniu návrhu na prejudiciálne konanie. 20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd návrh na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa § 162 ods. 1, písm. c) C.s.p. nepodal, a preto návrhu žalobkyne na prerušenie konania, ktorý táto podala za účinnosti ekvivalentnej právnej normy (§ 109 ods. 1, písm. c/ O.s.p.) nevyhovel a jej návrh zamietol. 21. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli. O trovách dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 453 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyni, ktorá bola procesne úspešná v dovolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).