Rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To/109/2016 z 18. 1. 2017

Text rozhodnutia

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 4To/109/2016
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510010828
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1510010828.1

Rozhodnutie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Tibora Kubíka a sudcov JUDr. Karola
Kováča a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného B.. C. E., pre trestný čin porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005,
o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 14.06.2016 sp. zn.
3T/86/2010, na verejnom zasadnutí konanom 19. 01.2017 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/, d/, f/ Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp.
zn. 3T/86/2010 zo dňa 14.06.2016 v celom rozsahu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa

obžalovaný B.. C. E., nar. XX.XX.XXXX v L., trvale bytom R., R. XX, na slobode,

o d ô v o d n e n i e :

ako konateľ obchodnej spoločnosti E. s.r.o. v rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991
Zb. (Obchodný zákonník), ktoré mu ukladalo povinnosť vykonávať svoju pôsobnosť štatutárneho orgánu
s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti ako aj povinnosť zaobstarať si a pri
rozhodovaní zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodovania a ktoré mu aj
zakazovalo pri výkone svojej pôsobnosti uprednostňovať svoje záujmy alebo záujmy tretích osôb pred
záujmami spoločnosti, predával majetok obchodnej spoločnosti E. s.r.o. za nízke kúpne ceny, ktoré
nezodpovedali jeho reálnej hodnote a navyše takto hradil len pohľadávky, ktoré mala spoločnosť vo
vzťahu k jeho dvom synom, pričom

- dňa 15.10.2004 predal ako konateľ spoločnosti E. s. r. o. majetok vlastnícky patriaci tejto spoločnosti
svojmu synovi Š. E. a to nehnuteľnosti nachádzajúce sa na X. Z.. Č.. X/A v R. - I. Č.. X/XXX, miestnosti
č. X-XX na X poschodí vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu vo veľkosti XX/XXX, zapísaných na M. Č.. XXXX pre katastrálne územie D. a podielov
vo veľkosti XX/XXX k pozemku parcela č. XXXX/X o výmere 2891 m2 zapísaného na M. Č.. XXXX pre
katastrálne územie D. a to za kúpnu cenu 152.873,74,- euro (4.605.474,40,- Sk), pričom kúpna cena
predstavovala hodnotu pôžičky poskytnutej pôvodným veriteľom obžalovaným B.. C. E. ako fyzickou
osobou spoločnosti E., s. r. o. zo dňa 20.12.2000 a túto pohľadávku dňa 14.10.2004 previedol obžalovaný
za sumu 0,03,- euro (1,- Sk) na svojho syna Š. E., pričom hodnota predávanej nehnuteľnosti bola v čase
jej predaja vo výške 185.169,75,- euro (5.578.424,- Sk), s tým, že k povoleniu vkladu vlastníckeho práva
došlo dňa 31.03.2005,

- dňa 15.10.2004 predal ako konateľ spoločnosti E. s.r.o. majetok vlastnícky patriaci tejto spoločnosti
svojmu synovi G. E. a to nehnuteľnosti nachádzajúce sa na X. Z.. Č.. X/A v R. - I. Č.. X/XXX, miestnosti č.
X-X nachádzajúce sa v prízemí vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných
zariadeniach domu vo veľkosti XX/XXX, zapísaných na M. Č.. XXXX pre katastrálne územie D. a to za



kúpnu cenu 87.017,54 euro (2.621.490,31,- Sk), pričom kúpna cena predstavovala hodnotu pohľadávky
pôvodného veriteľa spoločnosti E. F., s. r. o., v ktorej bol obžalovaný konateľom a túto pohľadávku dňa
26.03.2001 previedol za sumu 3.319,39,- euro (100.000,- Sk) na svojho syna G. E., pričom hodnota
predávanej nehnuteľnosti bola v čase jej predaja vo výške 176.059,03,- euro (5.303.954,- Sk) s tým, že
k povoleniu vkladu vlastníckeho práva došlo dňa 06.04.2005,

- dňa 3.10.2005 na základe kúpnej zmluvy ako konateľ spoločnosti E. s. r. o., predal automobil zn. Audi
A6, VIN: X., spoločnosti G., s. r. o., v mene ktorej obžalovaný vystupoval ako konateľ za kúpnu cenu
vo výške 2.655,51 euro (80.000 Sk), pričom hodnota predávaného motorového vozidla bola v čase jeho
predaja vo výške 4.913 euro (148.009,- Sk),

s tým, že v dôsledku tohto konania obžalovaného bola poškodenej spoločnosti E. s. r. o., so sídlom v čase
spáchania činu R., X. Č.. X spôsobená škoda v celkovej výške 123.594,97,- euro (3.723.422,29,- Sk),

t e d a

- inému spôsobil značnú škodu tým, že porušil zákonom uloženú povinnosť spravovať cudzí majetok a
spáchal taký čin ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť hájiť záujmy poškodeného,

č í m s p á c h a l

trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák.
účinného do 31.12.2005.

Za to sa

o d s u d z u j e

podľa § 255 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 na trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť)
mesiacov.

Podľa § 58 ods. 1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa výkon uloženého trestu
podmienečne odkladá na skúšobnú dobu 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa obžalovanému ukladá trest zákazu činnosti
vykonávať funkciu štatutárneho orgánu obchodných spoločností vo výmere 5 (päť) rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. sa ukladá obžalovanému B.. C. E., nar. XX.XX.XXXX povinnosť uhradiť
poškodenej spoločnosti E. s. r. o. so sídlom R., G. Č.. XX, IČO: XX XXX XXX škodu v celkovej výške
119.397,68,- euro.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. sa poškodená spoločnosť E. s. r. o. odkazuje so zvyškom nároku na náhradu
škody na civilný proces.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. sa poškodený C.. G. R., nar. XX.XX.XXXX odkazuje s nárokom na náhradu
škody na civilný proces.

O d ô v o d n e n i e

Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 3T/86/2010 zo dňa 14.06.2016 bol obžalovaný B.. C.
E. uznaný vinným z trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods.
1, ods. 3 Tr. zákona č 140/1961 Zb. v znení zákona č. 227/2005 Z. z. v jednočinnom súbehu s trestným
činom poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zákona č. 140/1961 Zb. v
znení zákona č. 227/2005 Z. z., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že



po tom čo bola dňa 20.12.2000 medzi ním ako fyzickou osobou - veriteľom a spoločnosťou E. s. r.
o., ako dlžníkom uzatvorená Zmluva o pôžičke vo výške 152.873,74 eur (4.605.474,40,- Sk) a dňa
22.12.2000 medzi B.. Q. Š. ako veriteľom-fyzickou osobou a spoločnosťou E. s. r. o., ako dlžníkom
uzatvorená Zmluva o pôžičke vo výške 34.384,73,- euro (1.035.874,40,- Sk) za účelom zabezpečenia
podnikateľských potrieb spoločnosti - kúpy objektu na X. Z.. Č.. X v R. so záväzkom dlžníka (E. s. r.
o.) vrátiť pôžičku do 31.12.2005 spolu s dohodnutými úrokmi vo výške 1% ročne splatných ku koncu
každého kalendárneho roku, ku ktorých splateniu okrem úrokov za rok 2001 neprišlo, dňa 15.10.2004
predal ako konateľ spoločnosti E., s. r. o., G. XX, R., predtým X. X (od 11.3.1996 do 30.12.2005), R.
synovi Š. E. nehnuteľnosti nachádzajúce sa na X. Z.. Č.. X/A v R. - I. Č.. X/XXX, miestnosti č. X-XX na X
poschodí vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo
veľkosti XX/XXX, zapísaných na M. Č.. XXXX pre katastrálne územie D. a podielov vo veľkosti XX/XXX
k pozemku parcela č. XXXX/X o výmere 2891 m2 zapísaného na M. Č.. XXXX pre katastrálne územie D.
a to za kúpnu cenu 152.873,74,- euro (4.605.474,40,- Sk), kde táto suma predstavuje hodnotu pôžičky
poskytnutej pôvodným veriteľom B.. C. E. spoločnosti E., s. r. o. zo dňa 20.12.2000, kde pohľadávku
dňa 14.10.2004 previedol obvinený na základe Zmluvy o postúpení pohľadávky za sumu 0,03-euro (1,-
Sk) na syna Š. E., podľa znaleckého posudku B.. G. B. č. 91/2009 zo dňa 9.5.2009 bola všeobecná
hodnota uvedených nehnuteľností ku dňu 15.10.2004 stanovená na sumu 185.169,75 eur (5.578.424,-
Sk), dňa 15.10.2004 ako konateľ spoločnosti E., s. r. o., G. XX, R., predtým X. X (od 11.3.1996 do
30.12.2005) na základe kúpnej zmluvy predal synovi G. E. nehnuteľnosti nachádzajúce sa na X. Z..
Č.. X/A v R. - I. Č.. X/XXX, miestnosti č. X-X nachádzajúce sa v prízemí vrátane spoluvlastníckeho
podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XX/XXX, zapísaných na
M. Č.. XXXX pre katastrálne územie D.Ž. a to za kúpnu cenu 87.017,54 eur(2.621.490,31 Sk), kde
táto suma predstavuje hodnotu pohľadávky pôvodného veriteľa spol. E. F. s. r. o., IČO: XXXXXXXX,
v ktorej bol obvinený konateľom a túto pohľadávku dňa 26.03.2001 previedol na základe Zmluvy o
postúpení pohľadávky za sumu 3.319,39 eur (100.000,-Sk) na syna G. E., podľa znaleckého posudku B..
G. B.. XX/XXXX zo dňa 9.5.2009 bola všeobecná hodnota uvedených nehnuteľností ku dňu 15.10.2004
stanovená na sumu 176.059,03 eur (5.303.954,- Sk), pričom podľa znaleckého posudku B.. N. L.
č. 10/2009 zo dňa 30.09.2009 pri predaji nehnuteľného majetku spol. E., s. r. o. dokonca vykázala
stratu z predaja, nehnuteľnosti boli v účtovnej evidencii spoločnosti E., s. r. o. v zostatkovej hodnote
8.211.000,- Sk a predané boli len za 7.227.000,- Sk, spoločnosť E. s. r. o. navyše uhradila cenu dostavby
objektu hromadných garáží vo výške 1.155.000,- Sk s objednaním a úhradami v mesiacoch február
až júl 2005, hoci v tom čase boli predmetné nehnuteľnosti už predané Š. E. a G. E., dňa 3.10.2005
na základe kúpnej zmluvy ako konateľ spoločnosti E. s. r. o., G. XX, R., predtým X. X (od 11.3.1996
do 30.12.2005) predal automobil zn. Audi A6, VIN: X., spoločnosti G., s. r. o., X. X, R., zastúpenej
obvineným ako konateľom za sumu 2.655,51,- euro (80.000,- Sk), podľa vypracovaného znaleckého
posudku B.. Y. L. č. 19/2009 zo dňa 8.4.2009 s dodatkom bola hodnota uvedeného vozidla ku dňu
3.10.2005 stanovená na sumu 4.913,- euro (148.009,- Sk), dňa 3.10.2005 na základe kúpnej zmluvy ako
konateľ spoločnosti E. s. r. o., G. XX, R., predtým X. X(od 11.3.1996 do 30.12.2005) predal automobil
zn. Peugeot 205, EČ: R., VIN: H. spoločnosti G., s. r. o., zastúpenej obvineným ako konateľom za sumu
1.185,02 Eur (35.700,-Sk), najneskôr 3.12.2005 odpredal kancelársky nábytok a kancelársku techniku
vo vlastníctve spoločnosti E., s. r. o., spoločnosti G., s. r. o., za sumu 28,68,- euro (864,- Sk), kde bola
dňa 3.12.2005 vystavená spoločnosťou E., s. r. o. faktúra č. 900059/05, vyššie uvedené nehnuteľnosti,
nábytok a osobné motorové vozidlá vo vlastníctve spoločnosti E., s. r. o., využívané pre dôležitú
podnikateľskú potrebu pre naplnenie predmetu činnosti a dosahovania hospodárskeho zisku predal bez
vedomia a súhlasu ostatných spoločníkov spoločnosti, súhlasu valného zhromaždenia spoločnosti a
pred splatnosťou pohľadávok vzniknutých na základe zmlúv o pôžičke zo dňa 20.12.2000 a 22.12.2000,
po uskutočnení predaja predmetných nehnuteľností, nábytku a motorových vozidiel spoločnosť E. s. r. o.,
stratila podľa znaleckého posudku B.. N. L. č. 10/2009 zo dňa 30.09.2009 obvyklý prírastok na majetku,
následne obvinený podal na Okresný súd Bratislava V dňa 26.05.2006 „Návrh na vydanie platobného
rozkazu“ na zaplatenie nevyplatených dohodnutých úrokov vo výške 4.997,79,- euro (150.563,40,- Sk)
s príslušenstvom a následne dňa 12.12.2007 bol obvineným podaný „Návrh na vyhlásenie konkurzu“
spoločnosti E. s. r. o., obvinený vyššie uvedené transakcie vykonal v rozpore s Hlavou IV. Čl. 1 písmeno
B. čl. 3 odsek 5 Spoločenskej zmluvy spol. E. s. r. o. „konateľ je povinný konať vo všetkých záležitostiach
so starostlivosťou riadneho obchodníka“ a v rozpore s ustanovením § 135a ods. 1 zákona č. 513/1991
Zb. Obchodného zákonníka, týmto konaním bola spoločnosti E., s. r. o., spôsobená škoda vo výške
123.594,97,- euro (3.723.422,29,- Sk) a poškodenému C.. G. R.A., právnemu nástupcovi poškodeného
C.. C. I. na základe zmluvy o postúpení pohľadávky 28.02.2016, kde C.. C. I. bol právnym nástupcom
B.. Q. Š., ktorému dňa 31.10.2007 postúpila pohľadávku voči spoločnosti E. s. r. o. v sume 34.384,73,-



euro (1.035.874,40,- Sk) vzniknutú na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 22.12.2000, škoda vo výške
34.384,73,- euro (1.035.874,40,- Sk).

Za to mu bol podľa § 255 ods. 3 s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č.
227/2005 Z.z. uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 (dva) roky, ktorý bol podľa § 58 ods. 1 písm.
a), § 59 ods. 1 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 (dva) roky.

Podľa § 49 ods. 1, 2 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení zákona č. 227/2005 Z.z. bol obžalovanému uložený
trest zákazu činnosti vykonávať funkciu štatutára v obchodnej spoločnosti na dobu 5 (päť) rokov.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd uložil obžalovanému povinnosť nahradiť poškodenému E., s.r.o., G. XX,
R., IČO: XXXXXXXX, škodu vo výške 123.594,97 euro a poškodenému C.. G. R., nar. XX.XX.XXXX,
bytom L. XX, R., škodu vo výške 33.168,17 euro.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie obžalovaný B.. C. E., ktoré následne odôvodnil
prostredníctvom svojho obhajcu osobitným písomným podaním.

Obžalovaný B.. C. E. v odvolaní namieta, že samosudca nepostupoval v intenciách uznesenia Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 12.09.2013 sp. zn. 2Tos/85/2013, podľa ktorého mal súd po obnove
konania náležitým spôsobom overiť všetky skutočnosti. Samosudca neakceptoval návrh na doplnenie
dokazovania výsluchom poškodenej B.. Š., ktorá mala a mohla pravdivo uviesť okolnosti týkajúce
sa poskytnutia údajnej pôžičky, nakoľko práve existencia pôžičky a jej nesplatenie zakladá nárok
na náhradu škody. Aj z posudku znalkyne B.. Č. vyplýva, že skúmala za akých okolností došlo k
prevodom peňazí v spoločnosti E. s.r.o. Ing. Č. zistila, že ide o prevody peňazí B.. E. a nie B.. Š..
Súd prvého stupňa odmietol vziať do úvahy zistenia znalkyne B.. Č., ktorá konštatuje, že pôžička B..
Š. sa v účtovníctve spoločnosti vôbec nenachádza. Tvrdenia, že pôžička je riadne zaevidovaná sú
teda nepravdivé. Obžalovaný ďalej namieta, že nárok na náhradu škody nebol zo strany poškodenej
spoločnosti a poškodeného I. uplatnený riadne a včas. Z praxe súdov vyplýva, že poškodený si musí
uplatniť nárok na náhradu škody voči konkrétnemu obvinenému. Taktiež je potrebné, aby poškodený
uviedol výšku uplatňovaného nároku na náhradu škody. Táto podmienka je splnená pokiaľ poškodený
uvedie aspoň minimálnu výšku spôsobenej škody. Ďalšou podmienkou je označenie dôvodu, na základe
ktorého si poškodený uplatňuje nárok na náhradu škody. Je názoru, že zo strany poškodených subjektov
nebol nárok na náhradu škody uplatnený riadne a včas a nebol vyčíslený a preto súd prvého stupňa
nemal o takto uplatnenom nároku rozhodovať. Poukazuje aj na to, že podľa § 106 Občianskeho
zákonníka platí pri náhrade škody dvojročná subjektívna a trojročná objektívna premlčacia lehota s tým,
že pokiaľ ide o úmyselnú škodu platí desaťročná objektívna lehota. Subjektívna premlčacia lehota je teda
dvojročná, pričom pre začatie jej plynutia je rozhodujúce kedy sa poškodený dozvie o škode. Vyžaduje
sa preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby
si mohol svoj nárok uplatniť (vyčísliť) v žalobnom návrhu na súde. Rovnako podstatným je aj to, kedy sa
poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba začína plynúť
od dňa škodnej udalosti. Pre plynutie subjektívnej premlčacej doby je podstatné kedy sa B.. Q. Š. musela
dozvedieť o škode. Ak došlo k škode, musela sa to dozvedieť doručením prevodných zmlúv z katastra
nehnuteľností, kde bola uvedená výška kúpnej ceny. Ak sa s tým súd nestotožní, tak sa to musela
dozvedieť najneskôr v decembri, kedy bolo uskutočnené neplatné valné zhromaždenie. Vzhľadom k
uvedenému uplynula subjektívna premlčacia lehota poškodenému v decembri roku 2007. Preto vznášajú
námietku premlčacia a súd prvého stupňa nemal uplatnený nárok priznať. Zmena rozhodnutia súdu
o výške spôsobenej škody vychádzala z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/50/2012,
ktorý vypočítal škodu ako rozdiel predajných cien predaného majetku a cien uvedených v znaleckých
posudkoch, za čo sa majetok predať mohol. Neskúmal však, či znalecké posudky sú správne. Znalecký
posudok spracovaný Ing. Ilavským je nesprávny. Napriek tomu sa berie ako smerodajný. Znalec uvádzal
a hodnotil v znaleckom posudku veci, ktorá budova vôbec neobsahuje. V prípade použitia správnych a
reálnych cien by bola hodnota nehnuteľností 7,2 milióna SK, teda za hodnotu za akú sa predali. Pokiaľ
ide o znalecké posudky na hnuteľné veci, tak išlo o majetok ktorý bol odpísaný a má nulovú zostatkovú
hodnotu. Tento majetok mohol byť predaný za akúkoľvek cenu. Predajné ceny boli teda ziskom a nie
škodou spoločnosti. V prípade určenia výšky škody spoločnosti E. s.r.o. súd prvého stupňa nezohľadnil
už vymožené sumy, ktoré spoločnosť získala od neho v exekučnom konaní. Nesúhlasí s tým, že z
jeho strany išlo o vytunelovanie spoločnosti. Veriteľmi poškodenej spoločnosti boli jeho synovia a iní
veritelia vtedy neexistovali. To, že poškodená spoločnosť nebola vytunelovaná dokazuje aj skutočnosť,



že konkurzný súd odmietol na jej majetok vyhlásiť konkurz. Predávaný majetok nepredal pod cenu. Pred
predajom nehnuteľností si nechal vypracovať znalecký posudok na určenie ich ceny. Veci boli predané za
sumu uvádzanú znalcom. Nie je preto preukázané, že predal majetok spoločnosti pod cenu. Vzhľadom
k uvedenému navrhuje, aby krajský súd jeho odvolaniu vyhovel a oslobodil ho spod obžaloby.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu krajský súd oboznámil písomné vyjadrenie poškodenej
spoločnosti E. s. r. o., v ktorom poškodená spoločnosť informovala o výsledkoch exekučného konania,
ktoré bolo vedené na podklade predchádzajúceho právoplatného rozsudku vydaného v trestnom konaní,
ktorý bol následne zrušený pri povolení obnovy konania. V toto exekučnom konaní bola vymožená od
obžalovaného čiastka 4.197,29,- euro.

Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí uviedol, že sa v celom rozsahu pridržiava písomne
zdôvodneného odvolania. Navyše, poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Tdo/79/2014, v ktorej bolo rozhodované v podobnej veci.

Prokurátorka krajskej prokuratúry ako aj zástupca poškodenej spoločnosti navrhli odvolanie
obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Obžalovaný uviedol, že namieta písomné vyjadrenie konateľa poškodenej spoločnosti, ktoré bolo
oboznámené na verejnom zasadnutí. Taktiež namietal, že mu bol uložený podmienečný trest, pričom
on časť podmienečného trestu už vykonal pred zrušením predchádzajúceho rozsudku a to 1 rok a 4
mesiace. Namieta, že vytuneloval poškodenú spoločnosť. Poukazuje na to, že na poškodenú spoločnosť
bol štyrikrát podaný návrh na vyhlásenie konkurzu, avšak spoločnosť nebola zrušená v konkurze,
nakoľko mala majetok.

Krajský súd v Bratislave podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaný podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im
predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného B.. C. E. je čiastočne dôvodné.

Podľa § 321 ods. 1 písm. b/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre chyby v napadnutých
výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd
nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie.

Podľa § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok ak bolo napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 321 ods. 1 písm. f/ Tr. por. odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak je rozhodnutie o
uplatnenom o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škodu v rozpore so zákonom.

Podľa § 321 ods. 3 Tr. por. ak preskúmava všetky výroky, ale je chybná len časť napadnutého rozsudku
a možno ju oddeliť od ostatných, zruší odvolací súd rozsudok len v tejto časti; ak však zruší hoci aj len
sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku
o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods.3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové
rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený,
alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Krajský súd v prvom rade pripomína, že v posudzovaná trestná vec už bola v minulosti právoplatne
skončená. Obžalovaný B.. C. E. bol pôvodne uznaný vinným rozsudkom Okresného súdu Bratislava
V sp. zn. 3T/86/2010 zo dňa 20.09.2011 a to zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti
pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. v jednočinnom súbehu s trestným
činom poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. účinného
v čase spáchania skutku. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 To/157/2011 zo dňa
15.05.2012 bolo odvolanie obžalovaného B.. C. E. zamietnuté. Následne Najvyšší súd SR uznesením
sp. zn. 2Tdo/50/2012 zo dňa 25.09.2012 odmietol dovolanie B.. C.Á. E. podané proti vyššie citovanému
uzneseniu Krajského súdu v Bratislave.



Uznesením Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 1Nt/12/2013 zo dňa 15.05.2013 v spojení s
uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Tos/85/2013 zo dňa 12.09.2013 bola povolená obnova
konania a zrušený vyššie citovaný odsudzujúci rozsudok okresného súdu ako aj ďalšie rozhodnutia
obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom k zmene, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad. Dôvodom
povolenia obnovy konania bolo predloženie nového znaleckého posudku zo strany obžalovaného, ktorý
vypracovala znalkyňa z odboru účtovníctvo - daňovníctvo B.. C. Č..

K hodnoteniu predloženého nového dôkazu:

Krajský súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že riadne vykonanie nového dôkazu
a to znaleckého posudku, ktorý vypracovala znalkyňa z odboru účtovníctvo - daňovníctvo B.. C.
Č. neprinieslo nič zásadné, t. j. nič také, čo by nútilo súdy zaujať iné stanovisko k výroku o vine
obžalovaného zo spáchania skutku uvedeného vo výrokovej časti tohto rozsudku. Tento znalecký
posudok sa týka len posudzovania účtovných otázok, t. j. vôbec sa nedotýka skutkových okolností,
ktoré našli svoj odraz v právnej kvalifikácii skutku ako trestného činu porušovania povinnosti pri
správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Predložený
znalecký posudok teda žiadnym spôsobom nespochybnil skutočnosť, že obžalovaný porušoval zákonné
povinnosti konateľa vymedzené v ustanovení § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka a to predávaním
majetku spoločnosti v mene ktorej konal za podstatne nižšie sumy než bola skutočná hodnota
predávaného majetku v čase jeho predaja, pričom uprednostňoval len a výhrade úhradu svojich
pohľadávok (či pohľadávok spoločnosti v mene ktorej konal) voči poškodenej spoločnosti, ktoré za
symbolické ceny (v porovnaní so skutočnou hodnotou pohľadávok) previedol na svojich synov a
následne tieto pohľadávky „uhradil nehnuteľnosťami“ vlastnícky patriacimi poškodenej spoločnosti.
Rovnako tak sa nový znalecký posudok nedotýka skutkových okolností, z ktorých vyplýva, že obžalovaný
predal „pod cenu“ motorové vozidlo vlastnícky patriace poškodenej spoločnosti a to inej obchodnej
spoločnosti, v ktorej vystupoval ako konateľ (fakticky tu motorové vozidlo predával sám sebe za nižšiu
sumu než bola jeho skutočná predajná hodnota v čase jeho predaja).

Pre úplnosť krajský súd dodáva, že obžalovaným predložený nový znalecký posudok bol vypracovaný z
hľadiska posúdenia dodržiavania ustanovení zákona o účtovníctve. Pri posudzovaní naplnenia znakov
skutkovej podstaty majetkového trestného činu je teda absolútne bez významu, nakoľko škodu v
trestnom práve nikdy nemožno chápať v účtovnom (bilančnom) vyjadrení, pretože ak je aj bilancia aktív
a pasív vyrovnaná, neznamená to, že nevznikla skutočná škoda (tento názor nie je v trestnom práve
sporný a vyplýva aj z odbornej literatúry napríklad Šámal, P. a i.: Podnikání a ekonomická kriminalita v
České republice. 1. Vyd. Praha: C.H.Beck, 2001 s. 140).
Podľa § 124 ods. 1 Tr. zák. sa škodou, na účely trestného zákona, rozumie ujma na majetku alebo
reálny úbytok na majetku alebo na právach poškodeného alebo iná ujma, ktorá je v príčinnej súvislosti
s trestným činom, bez ohľadu na to, či ide o škodu na veci alebo na právach. Trestný zákon teda
nepozná účtovnú škodu a nemožno ňou nahrádzať škodu skutočnú (t. j. skutočný úbytok na majetku).
Vzhľadom k uvedenému nie je pre posudzovanie naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného
činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podstatná účtovná zostatková hodnota
predávaných nehnuteľností v čase ich predaja, ale skutočná hodnota predávaných nehnuteľností v čase
ich predaja. Zisťovanie skutočnej hodnoty predávaných nehnuteľností pritom nepatrí do kompetencie
znalca z odvetvia účtovníctvo - daňovníctvo a nebolo (a ani nemohlo byť) ambíciou znaleckého posudku
znalkyňe Ing. Júlie Čikorovej sa k tejto skutkovej otázke vyjadrovať. Podľa vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku môžu totiž nehnuteľnosti
hodnotiť (oceňovať) iba znalci z odvetvia oceňovanie nehnuteľností.
Napokon, predmetný znalecký posudok je bez právneho významu aj ohľadne skutočnosti, či Ing.
Zuzana Ščepánová poskytla poškodenej spoločnosti pôžičku alebo neposkytla, pretože ani prípadná
neexistencia účtovných dokladov ohľadne tejto skutočnosti automaticky neznamená, že pôžička
poskytnutá nebola a to platí aj naopak.

Ku skutkovým okolnostiam a k úpravám v tzv. skutkovej vete:

Z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní, a to ani nebolo medzi stranami sporné,
nepochybne vyplýva, že obžalovaný B.. C. E. (ďalej len obžalovaný) bol v čase spáchania skutku
konateľom poškodenej spoločnosti E. s.r.o. (ďalej len poškodená spoločnosť). Z výpisu z obchodného
registra možno zistiť, že v čase spáchania skutku mala poškodená spoločnosť dvoch konateľov a to



obžalovaného a B.. Q. Š.. Obidvaja boli zároveň aj spoločníkmi v poškodenej spoločnosti, pričom každý
z konateľov mal právo konať v mene spoločnosti samostatne.

Rovnako tak nebolo medzi stranami sporné, že obžalovaný dňa 15.10.2004 ako konateľ poškodenej
spoločnosti previedol na podklade kúpnej zmluvy nehnuteľnosti vlastnícky patriace poškodenej
spoločnosti a to na svojho syna Š. E. za kúpnu cenu 4.605.474,40,- Sk. Dohodnutá kúpna cena
pritom predstavovala hodnotu pohľadávky, ktorú mal obžalovaný ako fyzická osoba voči poškodenej
spoločnosti na základe zmluvy o pôžičke, ktorú poskytol poškodenej spoločnosti v roku 2000. Túto svoju
pohľadávku obžalovaný deň pred predajom nehnuteľností (t. j. dňa 14.10.2004) previedol na svojho syna
Š. E. za sumu 1 Sk. Dňa 31.03.2005 došlo k povoleniu vkladu vlastníckeho práva zo strany príslušnej
správy katastra.

V rovnaký deň ako v prvom prípade, teda dňa 15.10.2004 uzatvoril obžalovaný ako konateľ poškodenej
spoločnosti kúpnu zmluvu aj so svojím druhým synom G. E., na podklade ktorej previedol ďalšiu
nehnuteľnosť vlastnícky patriacu poškodenej spoločnosti synovi G. E. a to za kúpnu cenu 2.621.490.31,-
Sk. Aj v tomto prípade dohodnutá kúpna cena predstavovala hodnotu pohľadávky, ktorú mala voči
poškodenej spoločnosti obchodná spoločnosť E. F. s. r. o. v ktorej obžalovaný pôsobil ako konateľ (v
tejto spoločnosti bol obžalovaný spoločne s B.. Q. Š. konateľmi ako aj spoločníkmi s právom každého
z konateľov konať v mene spoločnosti samostatne, pričom táto obchodná spoločnosť bola v roku 2006
vymazaná z obchodného registra) s tým, že táto pohľadávka bola prevedená na G. E. dňa 26.03.2001 za
sumu 100.000,- Sk. Dňa 06.04.2005 došlo k povoleniu vlastníckeho vkladu zo strany príslušnej správy
katastra.

A napokon, medzi stranami nebolo sporné ani to, že obžalovaný ako konateľ poškodenej spoločnosti
dňa 03.10.2005 previedol na podklade kúpnej zmluvy motorové vozidlo Audi A6 vlastnícky patriace
poškodenej spoločnosti na spoločnosť G. s. r. o. za sumu 80.000,- Sk. V čase spáchania skutku bol
obžalovaný v spoločnosti G. spol. s r. o. konateľom a spoločníkmi boli jeho synovia. Aj v súčasnej dobe
vystupuje obžalovaný v tejto spoločnosti ako prokurista s právom konať v mene spoločnosti samostatne.
Právne síce uzatvárali kúpnu zmluvu dve obchodné spoločnosti, avšak fakticky ju uzatváral obžalovaný
„sám so sebou“, nakoľko pri obidvoch obchodných spoločnostiach vystupoval ako ich konateľ.

Podstatnou a nespornou skutkovou okolnosťou je teda to, že obžalovaný v mene poškodenej spoločnosti
uhradil pohľadávky svojich synov nehnuteľnosťami vlastnícky patriacimi poškodenej spoločnosti (došlo
k započítaniu vzájomných pohľadávok), pričom poškodená spoločnosť uhradila pohľadávku Š. E. pred
jej splatnosťou, nakoľko poškodená spoločnosť sa pôvodne (v zmluve o pôžičke) zaviazala vrátiť
poskytnutú pôžičku veriteľovi do 31.12.2005. Krajský súd považuje za nesporné aj to, že pohľadávky,
ktoré boli hradené poškodenou spoločnosťou boli skutočné, teda nešlo o pohľadávky fiktívne.

Všetky tieto skutkové okolnosti, ktoré tvoria aj podstatu tzv. skutkovej vety výrokovej časti tohto rozsudku,
vyplývajú bez rozumných pochybností z vykonaného dokazovania a majú svoj základ najmä v listinných
dôkazoch. V tomto smere možno poukázať hlavne na kópiu katastrálneho spisu, kúpne zmluvy, zmluvu
o pôžičke, či údaje vyplývajúce z obchodného registra.

Krajský súd pri výroku o vine upravil tzv. skutkovú vetu v prvom rade tak, že z nej vypustil údaje týkajúce
sa predaja motorového vozidla zn. Peugeot a kancelárskeho majetku, nakoľko ani v obžalobe a ani vo
výrokovej časti napadnutého rozsudku nebola vôbec uvedená neproporcialita pri ich odpredaji. Predaj
majetku obchodnej spoločnosti zo strany jej konateľa, ktorý je oprávnený konať v mene spoločnosti
samostatne totiž sám osebe nie je trestným činom a ani iným protiprávnym konaním. Práve a len
prípadný podhodnotený predaj aj týchto hnuteľných vecí zo strany obžalovaného mohol zakladať jeho
protiprávne konanie. Podľa názoru odvolacieho súdu by tu akékoľvek dopĺňanie skutku v tomto smere
bolo nutné hodnotiť ako zmenu rozhodnutia v neprospech obžalovaného, teda išlo by o porušenie
ustanovenia § 327 ods. 2 Tr. por. Navyše, dopĺňanie skutku v neprospech obžalovaného by malo byť vždy
dôsledkom návrhu prokurátora, pretože len prokurátora ťaží v konaní pred súdom dôkazné bremeno
ohľadne výroku o vine a súd nie je pomocníkom prokurátora, ktorý by mu mal doplniť, či dotvoriť skutok
tak, aby mu mohol vyhovieť v celej jeho žalovanej šírke. K tejto časti skutku mal napokon výhrady aj
Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2Tdo/50/2012 zo dňa 25.09.2012 (s. 6).



Odvolací súd vypustil z tzv. skutkovej vety aj okolnosti, ktoré popisovali, že obžalovaný predával majetok
poškodenej spoločnosti bez vedomia a súhlasu ostatných spoločníkov spoločnosti, súhlasu valného
zhromaždenia spoločnosti a pred ich splatnosťou. Nič z uvedeného totiž nezakladá znaky žiadneho
trestného činu a ani nie je protiprávne. Alebo povedané inak, konateľ obchodnej spoločnosti je z titulu
svojej funkcie štatutárneho orgánu oprávnený aj k predaju majetku obchodnej spoločnosti v mene ktorej
koná a nepotrebuje k tomu súhlas valného zhromaždenia a už vôbec nie spoločníkov spoločnosti.
Rovnako tak, každý dlžník môže uhradiť svoj dlh aj pred lehotou jeho splatnosti.

V tejto súvislosti je nutné uviesť, že právnická osoba je len umelá právna konštrukcia (právnické osoby
sú výtvorom právneho poriadku) a preto musí mať zákonom stanovený mechanizmus svojho konania,
nakoľko bez fyzických osôb by, ako fiktívna osoba, nedokázala konať, s tým, že konanie zákonom
stanovených fyzických osôb, ktoré konajú v mene právnickej osoby, sa potom právne považuje za
konanie samotnej právnickej osoby (ide teda fakticky o konanie fyzickej osoby, ktoré však táto fyzická
osoba vykonáva v mene právnickej osoby a preto sa takéto konanie považuje právne za konanie
právnickej osoby, t. j. ide o konanie, ktoré je pričítané samotnej právnickej osobe). V mene právnickej
osoby alebo v jej zastúpení musí preto, de facto, konať konkrétna fyzická osoba, avšak za autora
konania (činu) sa považuje právnická osoba. Právnická osoba preto koná navonok najmä svojim
štatutárnym orgánom (v posudzovanej trestnej veci ide o konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným),
prípadne za ňu koná zástupca (napríklad konajúci na základe plnej moci), respektíve zamestnanec pri
plnení konkrétnych pracovných úloh. Konanie štatutárneho orgánu je pritom priamo konaním právnickej
osoby a štatutárny orgán nie je zástupcom spoločnosti pri jej konaní navonok vo vzťahu k tretím
osobám. Konateľ, ako štatutárny orgán spoločnosti s ručením obmedzeným má pritom právo konať
vo všetkých veciach spoločnosti s ručením obmedzeným. Ide o tzv. generálne konateľské oprávnenie,
pričom obmedziť toto generálne oprávnenie môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie
(spoločenská zmluva poškodenej spoločnosti v rámci vykonávania majetkových dispozícií konateľov
neobmedzovala s tým, že z Halvy IV, časť B článku 3 ods. 5 spoločenskej zmluvy vyplýva iba podmienená
povinnosť konateľa vyžiadať si schválenie majetkovej dispozície zo strany valného zhromaždenia,
avšak len v prípadoch ak má byť určitá majetková dispozícia vopred schválená. Spoločenská zmluva
však neurčovala kedy a ktoré majetkové dispozície by mali podliehať schváleniu zo strany valného
zhromaždenia s tým, že v zmysle Hlavy IV čl. 1 ods. 2 spoločenskej zmluvy by si takýto schvaľovací
proces zo strany valného zhromaždenia muselo valné zhromaždenie výslovne vyhradiť, čo sa však
nestalo). V predmetnej trestnej veci nebol teda obžalovaný ako konateľ žiadnym spôsobom obmedzený
v nakladaní s majetkom poškodenej spoločnosti (myslí sa tu vnútorné obmedzenie zo strany samotnej
poškodenej spoločnosti) a preto pri realizovaní majetkových dispozícií nepotreboval súhlas spoločníkov
spoločnosti a ani valného zhromaždenia. Obžalovaný bol preto oprávnený na realizovanie predaja
majetku spoločnosti v mene ktorej konal. V skutočnosti, že konal bez súhlasu spoločníkov, či valného
zhromaždenia preto nemôže byť videné trestnoprávne relevantné konanie obžalovaného. Napokon,
zo skutkovej vety napadnutého rozsudku je zrejmé, že obžalovanému sa nekladie za vinu predaj
majetku poškodenej spoločnosti sám osebe, ale a len jeho predaj „pod cenu“, t. j. úmyselné konanie
obžalovaného proti záujmom spoločnosti, v mene ktorej konal.

K uvedenému odvolací súd dodáva, že skutok, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu by mal vždy
obsahovať len také okolnosti, ktoré majú svoj odraz v právnej kvalifikácii konkrétneho trestného činu, zo
spáchania ktorého je obžalovaný podozrivý. Všetko ostatné, čo v žiadnom prípadne nemôže zakladať
znaky stíhaného trestného činu nemá byť obsahom skutkovej vety.

Z tohto dôvodu bolo nutné zo skutku vypustiť aj všetky okolnosti, ktoré sa odohrali po spáchaní skutku,
t. j. po jeho dokonaní. Krajský súd preto vypustil aj tie skutkové okolnosti, ktoré popisujú podanie
návrhu na vydanie platobného rozkazu zo strany obžalovaného, či návrhu na vyhlásenie konkurzu,
pretože nastali až po dokonaní trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku a na
naplnenie znakov tohto trestného činu nemali žiadny vplyv. Napokon, tieto skutkové okolnosti označil na
nadbytočné aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 2 Tdo/50/2012 zo dňa 25.09.2012 (s. 9).

Už bolo uvedené vyššie, že škoda sa v trestnom práve pri majetkových trestných činoch nikdy
nechápe v účtovnom (bilančnom) vyjadrení a preto odvolací súd vypustil zo skutkovej vety aj všetky
okolnosti týkajúce sa účtovnej evidencie, či znalecky určenej účtovnej zostatkovej hodnoty predávaných
nehnuteľností, či znaleckých úvah týkajúcich sa toho, že predaj nehnuteľností zo strany obžalovaného
bol účtovne stratou.



K výroku o vine zo spáchania trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa
§ 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005:

Pokiaľ ide o právnu kvalifikáciu skutku, ktorý sa obžalovanému kladie za vinu, tak odvolací súd
pripomína, že sporným medzi stranami nebola skutočnosť, že obžalovaný ako konateľ poškodenej
spoločnosti predával hnuteľný a nehnuteľný majetok patriaci vlastnícky poškodenej spoločnosti, ale
skutočnosť, či pri tomto predaji došlo z jeho strany úmyselne k porušeniu ustanovenia § 135a ods. 1
Obchodného zákonníka, t. j., či obžalovaný pri predaji majetku poškodenej spoločnosti tento odpredával
„pod cenu“, respektíve, či predaj majetku poškodenej spoločnosti bol v záujme spoločnosti, prípadne len
a výhradne v záujme obžalovaného alebo jeho detí.

Podľa názoru odvolacieho súdu konanie obžalovaného vymedzené vo výrokovej časti tohto rozsudku
napĺňa všetky formálne ako aj materiálne znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania
povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (ďalej
len trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku).

Podľa § 255 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa tohto trestného činu v základnej skutkovej
podstate dopustil ten, kto inému spôsobil škodu nie nepatrnú tým, že porušil zákonom alebo na základe
zákona ustanovenú povinnosť alebo povinnosť uloženú právoplatným rozhodnutím súdu opatrovať
alebo spravovať cudzí majetok.

Podľa § 255 ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 sa tejto kvalifikovanej skutkovej podstaty dopustil
ten, kto spáchal čin uvedený v odseku 1 ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť hájiť záujmy
poškodeného alebo ak spôsobil takým činom značnú škodu.

Z hľadiska znakov skutkovej podstaty predmetného trestného činu sa obžalovanému kladie za vinu, že
porušil zákonom ustanovenú povinnosť spravovať cudzí majetok a v dôsledku toho spôsobil na cudzom
majetku značnú škodu, pričom zároveň konal aj ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť hájiť
záujmy poškodeného. Pre úplnosť krajský súd dodáva, že na naplnenie základnej skutkovej podstaty
trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 Tr. zák. účinného
do 31.12.2005 nestačilo, ak páchateľ porušil len zmluvne prevzatú povinnosť spravovať alebo opatrovať
cudzí majetok, nakoľko tento znak (ohľadne povinnosti vyplývajúcej zo zmluvy) sa stal súčasťou tohto
trestného činu až od 01.01.2006 kedy nadobudol účinnosť nový Trestný zákon. Vzhľadom k uvedenému
bola zo skutku vypustená aj okolnosť, ktoré kládla obžalovanému za vinu porušenie spoločenskej
zmluvy.

V danej trestnej veci je pre naplnenie formálnych znakov tohto trestného činu nevyhnutné vymedziť
zákonnú povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok, ktorú mal obžalovaný vo vzťahu k majetku
poškodenej spoločnosti.

Povinnosť spravovať alebo opatrovať cudzí majetok majú osoby, ktoré sú povinné spravovať záležitosti
iných osôb, pokiaľ v tom je zahrnutá aj povinnosť starostlivosti o ich majetok alebo nakladanie
s ním. Takáto povinnosť môže byť uložená niektorým ustanovením zákona, pričom nemusí byť
vyslovene nazvaná ako povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok. Podstatné je, že jej
obsahom je to, čo sa rozumie pod opatrovaním alebo správou cudzieho majetku. Povinnosť môže
byť formulovaná napríklad ako starostlivosť o majetok, starostlivosť riadneho hospodára, odborná
starostlivosť a podobne. Vznik takejto povinnosti vyplývajúcej zo zákona nie je podmienený zverením
majetku osobitným aktom do starostlivosti páchateľa. Porušenie povinnosti opatrovať alebo spravovať
cudzí majetok spočíva v tom, že páchateľ koná v rozpore so všeobecným alebo konkrétnym vymedzením
obsahu takejto povinnosti. K porušeniu povinnosti opatrovať alebo spravovať cudzí majetok dochádza
najmä aktívnou činnosťou páchateľa (konaním páchateľa) a to hlavne takými dispozíciami s cudzím
majetkom, pri ktorých páchateľ neobdrží do opatrovaného alebo spravovaného cudzieho majetku
zodpovedajúcu protihodnotu. Ide typovo najmä o konania ktoré sa týkajú uzatvárania nevýhodných
zmlúv na úkor opatrovaného alebo sparovaného majetku, tak ako to bolo aj v posudzovanom prípade.

Krajský súd preto konštatuje, že povinnosť opatrovať alebo spravovať cudzí majetok zaťažuje toho, kto
je k tomu povinný zo zákona. Opatrovaním cudzieho majetku sa pritom rozumie taká miera ochrany



cudzieho majetku, ktorá zamedzuje jeho čiastočnému alebo úplnému znehodnoteniu. Od povinnosti
opatrovať cudzí majetok je nutné odlíšiť povinnosť spravovať cudzí majetok, ktorá predpokladá aktívny
prístup správcu k starostlivosti o taký majetok (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 5 Tdo/1224/2006
zo dňa 18.10.2006). Takýto aktívny prístup k starostlivosti vyžaduje Obchodný zákonník aj od konateľa
spoločnosti s ručeným obmedzením vo vzťahu k majetku spoločnosti v mene ktorej koná a preto je
odvolací súd názoru, že konateľ má povinnosť spravovať majetok spoločnosti s ručeným obmedzením v
zmysle znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho
majetku.

Pokiaľ trestný čin porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 ods. 1 Tr. zák.
viaže trestnú zodpovednosť na porušenie povinnosti spravovať alebo opatrovať cudzí majetok, ktorá
bola páchateľovi uložená zákonom, je nutné ho v tejto časti považovať za skutkovú podstatu s tzv.
blanketnou dispozíciou, pretože odkazuje na mimotrestnú právnu úpravu a jej porušením podmieňuje
trestnú zodpovednosť.

Touto mimotrestnou právnou normou, ktorá vymedzuje pre konateľa spoločnosti s ručeným obmedzením
povinnosť spravovať majetok spoločnosti v mene ktorej koná a ktorá je aplikovateľná aj na posudzovaný
prípad je ustanovenie § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka. Predmetné ustanovenie stanovuje, že
konatelia sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami
spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Najmä sú povinní zaobstarať si a pri rozhodovaní zohľadniť
všetky dostupné informácie týkajúce sa predmetu rozhodovania, zachovávať mlčanlivosť o dôverných
informáciách a skutočnostiach, ktorých prezradenie tretím osobám by mohlo spoločnosti spôsobiť
škodu alebo ohroziť jej záujmy alebo záujmy jej spoločníkov a pri výkone svojej pôsobnosti nesmú
uprednostňovať svoje záujmy, záujmy len niektorých spoločníkov alebo záujmy tretích osôb pred
záujmami spoločnosti.

Obžalovaný ako konateľ poškodenej spoločnosti mal teda zákonom ustanovenú (§ 135a ods. 1
Obchodného zákonníka) povinnosť spravovať jej majetok a to s odbornou starostlivosťou. Krajský súd
je pritom názoru, že obžalovaný túto zákonom ustanovenú povinnosť pri predaji majetku poškodenej
spoločnosti, ktorý je vymedzený v skutkovej vete tohto rozsudku celkom zjavne porušil, pričom išlo o
porušenie úmyselné.

Zo znenia ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že povinnosť konateľa spoločnosti
s ručeným obmedzením ako riadneho hospodára sa skladá z odbornej starostlivosti a lojality. Konkrétne,
povinnosť starostlivosti zahŕňa požiadavku na konanie s potrebnými znalosťami, ide teda o starostlivosť,
ktorú by vynaložila bežne starostlivá a pozorná osoba v podobných situáciách a pri vzatí do úvahy
všetkých informácií, ktoré sú rozumne prístupné. Povinnosť lojality je potrebné definovať ako povinnosť
preferovať záujmy obchodnej spoločnosti pred vlastnými záujmami alebo záujmami iných osôb.

Skutočnosť, či konateľ spoločnosti s ručeným obmedzením porušil alebo neporušil povinnosť
ustanovenú § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka pri vykonávaní dispozícií s majetkom spoločnosti v
mene ktorej koná možno zistiť podľa kritérií, ktoré sú obsahom tohto ustanovenia.

Konateľ spoločnosti s ručeným obmedzením dostojí povinnostiam uvedeným v ustanovení § 135a ods. 1
Obchodného zákonníka vtedy, pokiaľ vykoná svoje (podnikateľské) rozhodnutie v dobrej viere a zároveň,
ak
a/ nemá na predmete rozhodovania osobný záujem,
b/ je o predmete rozhodovania informovaný v rozsahu, o ktorom sa rozume domnieva, že je primeraný
okolnostiam a
c/ je racionálne presvedčený o tom, že podnikateľské rozhodnutie, ktoré vykonáva je v najlepšom záujme
obchodnej spoločnosti v mene ktorej koná.

Všetky tieto zložky zahŕňa pojem odbornej starostlivosti v zmysle § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka
a pokiaľ nie je daná čo i len jedna z nich (t. j. konanie v dobrej viere, či konania uvedené v písmenách a/
až c/, pôjde o porušenie ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka zo strany konateľa s tým,
že podľa povahy a závažnosti porušenia môže ísť aj o úmyselné protiprávne konanie zo strany konateľa
a v tých najzávažnejších prípadoch aj o konanie trestné.



Za porušenie dobrej viery v rozhodovaní konateľa je pritom nutné označiť také jeho konanie, v rámci
ktorého úmyselne koná v rozpore so záujmami obchodnej spoločnosti a pri ktorom celkom zjavne
nasleduje primárne záujmy vlastné, či záujmy blízkych osôb pred záujmami spoločníkov, či priamo
obchodnej spoločnosti v mene ktorej koná. V dobrej viere nekoná ten, kto vedel, že podnikateľsky
rozhoduje bez náležitých informácií alebo proti záujmom spoločnosti.

Pokiaľ všetky tieto kritériá aplikujeme na posudzovaný prípad, tak zistíme, že obžalovaný ako konateľ
poškodenej spoločnosti konal evidentne proti záujmom poškodenej spoločnosti. V prvom rade je nutné
uviesť, že obžalovaný sa v roku 2004 rozhodol predať nehnuteľný majetok poškodenej spoločnosti, ktorý
bol určený na podnikanie svojim dvom synom. Toto rozhodnutie bolo pritom, z hľadiska konateľa ako
riadneho hospodára, nepochopiteľné a možno ho označiť za ekonomicky iracionálne. Obžalovaný, pri
predaji nehnuteľnosti synovi Š.B. E., totiž použil bonitný nehnuteľný majetok poškodenej spoločnosti
na úhradu pohľadávky, ktorá ešte nebola splatná. Úhrada pohľadávky pred jej splatnosťou síce nie
je protiprávna, avšak v danom prípade obžalovaný hradil pohľadávku, pri ktorej do doby jej splatnosti
zostávalo viac ako rok. Poškodená spoločnosť nebola teda ešte povinná uhradiť túto pohľadávku a už
vôbec nebola povinná ju uhrádzať svojou bonitnou nehnuteľnosťou. Nič pritom „netlačilo“ poškodenú
spoločnosť, aby okamžite v roku 2004, t. j. viac ako rok pred splatnosťou pohľadávky, vyrovnala
túto pohľadávku započítaním a zbavila sa tak nielen tejto ešte nesplatnej pohľadávky, ale aj svojho
nehnuteľného majetku. Riadny (rozumný) hospodár by celkom určite takto nepostupoval, nakoľko
poškodená spoločnosť mohla a mala aj naďalej využívať svoj nehnuteľný majetok, ktorý bol primárne
(už svojou povahou) určený na podnikanie, t. j. vytváranie zisku. V čase splatnosti pohľadávky syna
obžalovaného totiž celkom reálne mohla poškodená spoločnosť z výnosov toho nehnuteľného majetku,
či inou svojou činnosťou vygenerovať zisk, ktorý by mohol pokryť výšku pohľadávky veriteľov poškodenej
spoločnosti (z konkurzných súdnych rozhodnutí vyplýva, že poškodená spoločnosť mala aj iných
veriteľov, teda nielen synov obžalovaného) a to aj bez predaja nehnuteľného majetku. Ak by sa tak
nestalo, mohol byť nehnuteľný majetok predaný až v čase splatnosti pohľadávok veriteľov za najvyššiu
cenu, ktorá sa dá zistiť prostredníctvom realitného trhu (a z utŕženej finančnej sumy za ich predaj uhradiť
pohľadávky veriteľov) a až ako posledná možnosť by mala nasledovať úhrada pohľadávok veriteľov
priamo nehnuteľnosťami, teda započítaním vzájomných pohľadávok (a aj to samozrejme až vtedy, ak by
nehnuteľnosti nebolo reálne možné predať na realitnom trhu za sumu vyššiu než bola výška pohľadávok
veriteľov). Opätovne je nutné zdôrazniť, že poškodená spoločnosť nepotrebovala okamžite a za každú
cenu (t. j. aj nevýhodne) sa zbaviť ešte nesplatných dlhov. Uvedené závery sa týkajú aj pohľadávky G.
E., pri ktorej taktiež absentuje rozumné vysvetlenie jej okamžitej úhrady nehnuteľnosťou poškodenej
spoločnosti. Napokon, skutočnosť, že obžalovaný pri realizovaní uvedených majetkových dispozícií
preferoval a nasledoval len svoje vlastné záujmy a záujmy svojich synov možno vyvodiť aj z toho,
že neuhrádzal takto okamžite aj pohľadávky iných veriteľov poškodenej spoločnosti. Z konkurzných
súdnych rozhodnutí pritom vyplýva, že okrem nesplatnej pohľadávky B.. Q. Š. (ktorú obžalovaný
neuznáva) mala poškodená spoločnosť aj iných veriteľov (napríklad vlastníci nebytových priestorov mali
pohľadávku cez 60.000 Sk, B. D. cez 105.000 Sk, Q. Y. a.s. cez 40.000 Sk).

Nič teda nenasvedčuje tomu, že by obžalovaný ako konateľ postupoval racionálne a v súlade so
záujmami poškodenej spoločnosti. Takéto konanie obžalovaného nemá žiadne racionálne ekonomické
opodstatnenie vo vzťahu k poškodenej spoločnosti. Svoju racionalitu nadobudne až vo svetle toho,
že obžalovaný uhrádzal nehnuteľnosťami práve a len pohľadávky svojich dvoch synov, ktoré boli
na nich prevedené zo strany obžalovaného ako fyzickej osoby a spoločnosti E. F. s.r.o., v ktorej
bol obžalovaný konateľom. Tieto pohľadávky boli na synov obžalovaného prevedené za symbolické
sumy (vo vzťahu k výške pohľadávky) a následne uhradené nehnuteľnosťami poškodenej spoločnosti.
Fakticky teda obžalovaný ako konateľ poškodenej spoločnosti uhrádzal nehnuteľnosťami svoju vlastnú
pohľadávku a pohľadávku, ktorú mala spoločnosť, v ktorej pôsobil. Nešlo tu pritom o klasické
finančné vyrovnanie (peniazmi), ale pohľadávky boli uhradené priamo nehnuteľnosťami, ktoré boli
znalecky celkom prekvapivo ocenené sumou, ktorá sa prakticky zhodovala s výškou pohľadávok synov
obžalovaného. Fakticky teda došlo k získaniu nehnuteľného majetku poškodenej spoločnosti, ktorý mohli
obžalovaný a jeho synovia aj naďalej využívať na podnikateľské účely. Obžalovaný a jeho synovia tak v
predstihu (viac ako rok pred splatnosťou pohľadávky) získali možný trvalejší zdroj príjmov z podnikania.
Je zjavné, že takýto odpredaj majetku poškodenej spoločnosti zo strany konateľa bol len a výhrade v
záujme obžalovaného a jeho detí.



Z uvedených okolností vyplýva, že tu išlo o cielené (úmyselné) konanie obžalovaného v osobnom
záujme, ktoré je v úplnom protiklade k záujmom spoločnosti v mene ktorej konal. Obžalovaný preto pri
dispozíciách s majetkom poškodenej spoločnosti nekonal v dobrej viere, mal na predmete rozhodovania
osobný záujem a nemohol byť racionálne presvedčený o tom, že podnikateľské rozhodnutie, ktoré
vykonáva je v najlepšom záujme obchodnej spoločnosti v mene ktorej koná. Pokiaľ ide o vyššie uvedené
kritériá, ktoré tvoria obsah ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka tak obžalovaný porušil
kritérium konania v dobrej viere ako aj kritériá uvedené v písmenách a/ a c/.

Navyše, konal úmyselne, s cieľom získať nehnuteľný majetok poškodenej spoločnosti v prospech jeho
synov a to aj za nižšiu cenu, než aká bola skutočná hodnota predávaného majetku. V tomto smere došlo
zo strany obžalovaného ku konaniu, ktoré znamenalo reálny úbytok na majetku poškodenej spoločnosti.
Nič pritom nenaznačuje, že by obžalovaný pri predaji nehnuteľností zisťoval hodnotu nehnuteľnosti
na realitnom trhu. Od riadneho hospodára možno totiž racionálne očakávať, že (ak nie je v tiesni, čo
poškodená spoločnosť nebola) sa s predajom nehnuteľností nebude ponáhľať a bude zisťovať výšku
ceny nehnuteľností sám, prípadne prostredníctvom realitného trhu (ponúkaním neobmedzenému počtu
prípadných kupujúcich) a k predaju nehnuteľností sa rozhodne napríklad až pri najvyššej ponuke. Cieľom
obžalovaného však bolo získať nehnuteľnosti poškodenej spoločnosti. Práve preto neboli zo strany
obžalovaného vôbec zisťovaní prípadní kupujúci a ich cenové ponuky, ale pohľadávky jeho synov boli
uspokojené okamžite nehnuteľnosťami poškodenej spoločnosti. Celkom určite teda nebol obžalovaný
o predmete rozhodovania (cene nehnuteľností) informovaný v rozsahu, o ktorom sa rozume mohol
domnievať, že je primeraný okolnostiam.

Vzhľadom na uvedené sa obžalovaný nemôže zbaviť trestnej zodpovednosti konštatovaním, že predával
nehnuteľnosti za znalecky určenú cenu, nakoľko jeho povinnosťou ako konateľa bolo konať s odbornou
starostlivosťou a informovane a nie predávať nehnuteľnosti za znalecky určené ceny. Takáto znalecky
určená cena je len základným východiskom pri zisťovaní hodnoty nehnuteľnosti, avšak v danom čase
a mieste sa nemusí zhodovať s cenou, ktorú vyprodukuje realitný trh. Tá môže byť podstatne vyššia
ako znalecky určená hodnota nehnuteľnosti ako aj podstatne nižšia. Konateľ tu má pritom urobiť
všetky reálne a rozumné kroky k tomu, aby predal nehnuteľnosti za čo možno najvyššiu cenu a má
si možnú cenu zisťovať aj prostredníctvom realitného trhu. Takéto „testovanie“ ceny nehnuteľnosti
na realitnom trhu je pritom bežné a ľahko dostupné (napríklad prostredníctvom realitnej kancelárie)
a zodpovedá racionálnemu (rozumnému) postupu riadneho hospodára. Alebo povedané inak, pokiaľ
by nehnuteľnosti patrili vlastnícky obžalovanému a nie poškodenej spoločnosti, respektíve pokiaľ by
uhrádzané pohľadávky nepatrili jeho deťom, celkom určite by pri predaji nehnuteľností (ak by vôbec
k ich predaju pristúpil za situácie, keď ho nič k predaju „netlačilo“) pristupoval inak a s oveľa väčšou
starostlivosťou.

Informované konanie konateľa v zmysle § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka teda spočíva v získaní
dostupných informácií v danom čase a na danom mieste a nie v zabezpečovaní formálnych znaleckých
posudkov, ktorých výsledok sa zhoduje s výškou pohľadávok detí konateľa.

Pokiaľ obžalovaný v odvolaní namietal, že pred predajom nehnuteľného majetku poškodenej spoločnosti
si dal vypracovať znalecké posudky zo strany znalca B.. D. Š. z odvetvia oceňovania nehnuteľností a
že nehnuteľnosti následne predával za znalecky určené ceny s tým, že znalecký posudok zabezpečený
v priebehu trestného stíhania je nesprávny, tak s touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje.
Po preskúmaní znaleckých posudkov znalca B.. D. Š. je zjavné, že tento oceňoval nehnuteľnosti
nesprávnou metódou stanovenia všeobecnej hodnoty nehnuteľností, keď celkom nepochopiteľne použil
pri stanovovaní všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti len metódu polohovej diferenciácie. Konal tak napriek
tomu, že v zmysle vyhlášky č. 492/2004 Z. z. by sa pri stavbách, ktoré sú schopné dosahovať výnos
formou prenájmu mala využívať aj kombinovaná metóda. Zo znaleckých posudkov znalca B.. D. Š. je
pritom zrejmé, že posudzoval nebytové priestory, ktoré boli primárne vytvorené na podnikanie, čiže aj na
prípadný nájom iným osobám a o tejto skutočnosti vedel a preto je nevysvetliteľné prečo zvolil metódu
oceňovania, pri ktorej sa zohľadňuje hlavne technický stav nehnuteľnosti. Krajský súd sa tu preto plne
stotožnil s výhradami, ktoré mal k tomuto znaleckému dokazovaniu znalec B.. G. B. (č. l. XXX). Vzhľadom
k uvedenému krajský súd považuje práve znalecké posudky B.. D. Š. (a nie znalecký posudok B.. G. B.)
za nesprávne. Krajský súd pritom nezistil nič, čo by spochybňovalo znalecký posudok znalca B.. G. B.,
práve naopak, odvolací súd je názoru, že tento znalecký posudok bol vypracovaný v súlade s vyhláškou
č. 492/2004 Z. z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku.



Znalecké posudky B.. D. Š. možno pritom označiť za vyslovene pochybné, nakoľko ich výsledok
(výsledné ceny predávaných nehnuteľností) sa v obidvoch prípadoch zhoduje s výškou pohľadávok,
ktoré boli nehnuteľnosťami uhradené. V prvom prípade znalec určil cenu nehnuteľnosti na sumu
4.600.000 Sk, pričom výška pohľadávky syna obžalovaného Š. E. bola vo výške 4.605.474,40 Sk
a v druhom prípade znalec určil cenu nehnuteľnosti na sumu 2.600.000 Sk a výška pohľadávky
syna obžalovaného G. E. bola vo výške 2.621.490,31 Sk. V obidvoch prípadoch obsahujú kúpne
zmluvy totožné ustanovenie, že prevodom nehnuteľnosti na kupujúceho bude dlžná čiastka poškodenej
spoločnosti vyrovnaná. Podľa názoru krajského súdu je pomerne prekvapivá táto zhoda a evokuje
skôr dojem, že podstatou znaleckého oceňovania nehnuteľností nebolo zistiť všeobecnú hodnotu
predávaných nehnuteľností v súlade s vyhláškou č. 492/2004 Z. z. (t. j. kombinovanou metódou
oceňovania a metódou polohovej diferenciácie), ale to, aby sa výsledok oceňovania nehnuteľností
zhodoval s výškou pohľadávok, ktoré mali synovia obžalovaného voči poškodenej spoločnosti. Možno
preto oprávnene pochybovať, či takáto opakovaná zhoda v cene nehnuteľnosti zistenej znalcom a vo
výške pohľadávky veriteľa môže by náhodná. Podľa názoru súdu táto skutočnosť dotvára dopredu
pripravený postup obžalovaného pri prevodoch nehnuteľností poškodenej spoločnosti na jeho synov tak,
aby synovia získali nehnuteľnosti vzájomným započítaním pohľadávok.
Krajský súd uzatvára, že obžalovaný porušoval zákonné povinnosti konateľa vymedzené v ustanovení
§ 135a ods. 1 Obchodného zákonníka a to predávaním majetku spoločnosti v mene ktorej konal
za podstatne nižšie sumy než bola skutočná hodnota predávaného majetku v čase jeho predaja,
pričom uprednostňoval len a výhrade úhradu svojich pohľadávok (či pohľadávok spoločnosti v mene
ktorej konal) voči poškodenej spoločnosti, ktoré za symbolické ceny (v porovnaní so skutočnou
hodnotou pohľadávok) previedol na svojich synov a následne tieto pohľadávky „uhradil nehnuteľnosťami“
vlastnícky patriacimi poškodenej spoločnosti.

Rovnako tak obžalovaný predal „pod cenu“ motorové vozidlo vlastnícky patriace poškodenej spoločnosti
a to inej obchodnej spoločnosti, v ktorej vystupoval ako konateľ. Fakticky tu motorové vozidlo predával
sám sebe za nižšiu sumu než bola jeho skutočná predajná hodnota v čase jeho predaja. Pokiaľ
obžalovaný v odvolaní namietal, že išlo o hnuteľný majetok, ktorý bol odpísaný a mal nulovú zostatkovú
hodnotu a mohol byť predaný za akúkoľvek cenu, tak tu obžalovaný opätovne poukazuje na účtovné
hľadiská. Už bolo uvedené vyššie, že Trestný zákon nepozná účtovnú škodu a preto z hľadiska naplnenia
pojmu škoda pri stíhanom majetkovom trestnom čine je bez právneho významu, či predávaný majetok
bol účtovne odpísaný a či mal účtovne nulovú zostatkovú hodnotu. Podstatná je skutočná hodnota
predávaného hnuteľného majetku (vozidla zn. Audi A6) a tá bola, v zmysle znaleckého dokazovania
B.. K. L., vyššia než predajná kúpna cena. Napokon, skutočnosť, že sám obžalovaný predal vozidlo
zn. Audi A6 za 80.000 Sk svedčí o tom, že nešlo o vec nulovej hodnoty, ako sa to snaží prezentovať v
odvolaní. Aj pri predaji tohto motorového vozidla je pritom zrejmé, že obžalovaný porušil ustanovenie §
135a ods. 1 Obchodného zákonníka, nakoľko predával majetok poškodenej spoločnosti bez toho, aby to
bolo nutné, či ekonomicky akokoľvek výhodné pre poškodenú spoločnosť, pričom ani nezisťoval možnú
hodnotu predávaného motorového vozidla v čase jeho predaja. Takýto postup bol celkom zjavne len a
výhradne v prospech obžalovaného, ktorý prostredníctvom kupujúceho spoločnosti G. s.r.o., v ktorej bol
taktiež konateľom, získal motorové vozidlo za nižšiu cenu než bola jeho skutočná a reálne dosiahnuteľná
hodnota v čase jeho predaja.

Obžalovaný bol teda z hľadiska protiprávnosti svojho konania uznaný vinným zo spáchania trestného
činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku podľa § 255 Tr. zák. účinného do 31.12.2005
z dôvodu, že úmyselne zvolil pri výkone svojich kompetencií postup, ktorým došlo k škode na
majetku spoločnosti v mene ktorej konal. Podstatou jeho protiprávneho konania bol teda úmyselne
nesprávny postup pri predaji majetku poškodenej spoločnosti, t. j. úmyselne nesprávne rozhodnutie ako
konateľa poškodenej spoločnosti. Obžalovaný teda nie je kriminalizovaný za výsledok svojej činnosti
ako štatutárneho orgánu, ale za jej výkon, ktorý celkom určite nie je možné označiť za riadny, či
sledujúci záujmy poškodenej spoločnosti. Úlohou obžalovaného ako konateľa poškodenej spoločnosti
nemala byť len snaha o „vymazanie“ dlhov poškodenej spoločnosti voči jeho deťom, ale snaha, ak
už predával majetok poškodenej spoločnosti, dosiahnuť z jeho predaja čo možno najvyššiu kúpnu
cenu, t. j. maximalizovať reálne možný prospech poškodenej spoločnosti z predaja majetku poškodenej
spoločnosti.
V tomto smere možno poukázať aj na judikatúru, podľa ktorej okolnosť, že určitá osoba bola oprávnená
predať spravovaný majetok sama osebe nevylučuje jej trestnú zodpovednosť za spáchanie trestného
činu podľa § 255 Tr. zák. pokiaľ uvedená osoba taký majetok, napríklad úmyselne predala za nižšiu



cenu, než aká bola jeho hodnota. Škodou na spravovanom majetku by potom bol rozdiel medzi výškou
dosiahnuteľnej ceny predaného majetku a nižšou cenou, ktorá bola za jeho predaj fakticky získaná
(česká judikatúra SR 117/2001 - 1.)

Pokiaľ ide o vymedzenie znaku základnej skutkovej podstaty stíhaného trestného činu spočívajúceho v
tom, že ide o povinnosť spravovať „cudzí majetok“ a že škoda musí vzniknúť na „cudzom majetku“ tak
je potrebné uviesť, že cudzím majetkom je majetok, ktorý nepatrí celkom alebo z časti páchateľovi. Je
pritom nesporné, že konateľ spoločnosti s ručeným obmedzením nie je vlastníkom, či spoluvlastníkom
majetku, ktorý patrí spoločnosti s ručeným obmedzením (vo vzťahu k nemu ide o majetok cudzí),
pričom konateľ ako štatutárny orgán spoločnosti s ručeným obmedzením má povinnosť a zároveň
aj oprávnenie nakladať s jej majetkom s odbornou starostlivosťou. Tu treba vychádzať z toho, že
definičným znakom právnických osôb je, okrem iného, ich majetková samostatnosť, ktorej výrazom je
na jednej strane to, že majú vlastný majetok a na strane druhej to, že vo vzťahu k tomuto majetku nesú
samostatnú majetkovú zodpovednosť v právnych vzťahoch, do ktorých vstupujú. Z uvedeného vyplýva,
že spoločníci spoločnosti s ručením obmedzeným nie sú podielovými spoluvlastníkmi spoločnosti s
ručením obmedzeným (t. j. nie sú spoluvlastníkmi spoločnosti, teda nevlastnia ju) a preto majetok
spoločnosti s ručením obmedzeným je vo vzťahu k spoločníkom majetkom cudzím. Majetkové práva
spoločníkov sú vyjadrené prostredníctvom obchodného podielu, ktorý predstavuje celkové práva a
povinnosti spoločníka a im zodpovedajúcu účasť na spoločnosti (§ 114 ods.1 Obchodného zákonníka).
Spoločník je preto majiteľom obchodného podielu, ale nie majiteľom spoločnosti s ručením obmedzeným
a to ani vtedy nie, ak by bol jediným spoločníkom a preto aj v takomto prípade je majetok spoločnosti
voči takémuto spoločníkovi majetkom cudzím. Rovnako cudzím je aj vo vzťahu k štatutárnemu orgánu
(konateľovi). Z uvedeného vyplýva, že ak je trestná činnosť páchaná na úkor právnickej osoby
(napríklad spoločnosti s ručením obmedzeným) nemôžu byť spoločníci (a už vôbec nie konatelia) priamo
poškodenými osobami, ale poškodenou osobou je sama spoločnosť s ručením obmedzeným.
Majetok poškodenej spoločnosti bol teda vo vzťahu k obžalovanému majetkom cudzím a to aj napriek
tomu, že obžalovaný bol konateľom a aj spoločníkom poškodenej spoločnosti.
Pokiaľ ide o výšku škody, ktorá vznikla poškodenej spoločnosti, tak táto zodpovedá rozdielu medzi
predajnou cenou a aktuálnou všeobecnou hodnotou pri uvedených dvoch nehnuteľnostiach a jednej
hnuteľnej veci. Ide tu teda o výsledok podhodnotenia predajnej ceny s tým, že skutočná hodnota
predávaného majetku vyplýva zo znaleckého dokazovania vykonaného v trestnom konaní. Súčet
rozdielov všeobecných hodnôt na strane jednej a predajných cien na strane druhej v dotknutých
prípadoch možno označiť za reálny úbytok na majetku poškodenej spoločnosti (uvedené zodpovedá
aj uzneseniu Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo/50/2012 zo dňa 25.09.2012). Pri normálnom behu
vecí by sa totiž majetok poškodenej spoločnosti z predaja majetku spoločnosti celkom určite navýšil.
Predajom majetku poškodenej spoločnosti došlo síce k reálnemu zníženiu pasív poškodenej spoločnosti,
pretože došlo k úhrade pohľadávok veriteľov poškodenej spoločnosti, avšak zároveň nedošlo k nárastu
jej majetku, ak by predávaný majetok bol odpredaný za jeho skutočnú hodnotu.
V tomto smere je nesporné, že poškodenej spoločnosti vznikla reálna škoda v celkovej výške
3.723.422,29,- Sk (123.594,97,- euro), čo je vyjadrením rozdielu pri predaji nehnuteľností a motorového
vozidla zn. Audi A6. Výška tejto škody zodpovedá značnému rozsahu v zmysle § 89 ods. 13 Tr.
zák. účinného do 31.12.2005 (išlo o škodu vyššiu ako 690.000,- Sk). Tento číselne vyjadrený rozdiel,
ohľadne nehnuteľností, vyplýva zo znaleckého dokazovania znalca B.. G. B., ktorého znalecký posudok
nevzbudzuje žiadne relevantné pochybnosti o svojej správnosti a úplnosti. Pokiaľ ide o znalcký posudok
znalkyne B.. K. L., ktorý sa týkal zisťovania hodnoty motorového vozidla zn. Audi A6 tak určitý nedostatok
vo vypracovanom znaleckom posudku bol odstránený súdom prvého stupňa tak, že znalkyňa bola
požiadaná o dopracovanie znaleckého posudku, pričom na hlavnom pojednávaní zotrvala na svojich
záveroch s tým, že došlo len k nepodstatnej zmene v hodnote uvedeného motorového vozidla.

V danej trestnej veci ani princíp ultima ratio nebráni vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť za protiprávne
konanie obžalovaného, pretože tu konanie obžalovaného zjavne „prekročilo“ civilný rozmer veci a už
naplnilo znaky skutkovej podstaty trestného činu. Opätovne je nutné zdôrazniť, že obžalovaný nebol
uznaný za vinného za to, že predal majetok poškodenej spoločnosti, ale za to, že v mene poškodenej
spoločnosti uzatváral kúpne zmluvy, ktoré boli pre spoločnosť v mene ktorej konal zjavne ekonomicky
nevýhodné a boli v rozpore so záujmami tejto spoločnosti.

S poukazom na všetky uvedené skutočnosti možno dospieť k záveru, že obžalovaný B.. C. E. naplnil
všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku



podľa § 255 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005, nakoľko v priamom úmysle porušil ako
konateľ poškodenej spoločnosti povinnosť uvedenú v ustanovení § 135a ods. 1 Obchodného zákonníka
a v dôsledku porušenia tejto povinnosti spôsobil poškodenej spoločnosti značnú škodu. Stíhaného
skutku sa zároveň dopustil ako osoba, ktorá má osobitne uloženú povinnosť hájiť záujmy poškodeného,
nakoľko táto povinnosť zodpovedá obsahu už uvedeného ustanovenia § 135a ods. 1 Obchodného
zákonníka. Tento záver vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tdo/50/2012 zo dňa
25.09.2012 (s. 7).

Napriek tomu, že to súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku výslovne nevyjadril, je zrejmé, že
konanie obžalovaného považoval za jeden skutok, ktorý pozostával z viacerých čiastkových útokov, ktoré
zodpovedali jednotlivým majetkovým dispozíciám, ktoré vykonával obžalovaný ako konateľ poškodenej
spoločnosti. Táto skutočnosť vyplýva z toho, že výsledná škoda bola vyjadrená ako súčet rozdielov
všeobecných hodnôt na strane jednej a predajných cien na strane druhej. V tomto smere teda išlo
o pokračovací trestný čin s tým, že je tu daná tak subjektívna ako aj objektívna súvislosť medzi
jednotlivými čiastkovými útokmi, nakoľko pri predaji nehnuteľností je nutné dobu dokonania činu ohraničiť
až povolením vkladu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v prospech synov obžalovaného (marec a
apríl roku 2005) s tým, že k predaju motorového vozidla zn. Audi A6 došlo v októbri roku 2005. Odvolací
súd však vo výrokovej časti tohto rozsudku neoznačil trestný čin, zo spáchania ktorého bol obžalovaný
uznaný vinným ako pokračovací trestný čin vzhľadom k zákazu „reformacio in peius“.

Z hľadiska subjektívnej stránky je potrebné konanie obžalovaného právne kvalifikovať ako priamy úmysel
podľa § 4 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005, pretože zo spôsobu vykonania trestnej činnosti,
keď obžalovaný vedel, že koná zjavne proti záujmom poškodenej spoločnosti a to s cieľom previesť
nehnuteľnosti za nižšie sumy než zodpovedalo ich skutočným hodnotám na svoje deti a motorové vozidlo
na inú spoločnosť v mene ktorej konal za podhodnotenú sumu, navyše za situácie, keď ho nič „netlačilo“
k tomu, aby vôbec uvedené tri majetkové dispozície realizoval, možno vyvodiť, že chcel spôsobom
uvedeným v Trestnom zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom.

Stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného je určovaný najmä významom chráneného
záujmu, ktorý bol činom dotknutý a ktorým je v posudzovanom prípade záujem na ochrane cudzieho
majetku, pričom stupeň spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovaného zvyšuje rozsah škody,
ktorá bola jeho konaním spôsobená ako aj tým, že výrazne porušil zákonom ustanovenú povinnosť
spravovať ako konateľ majetok spoločnosti s ručeným obmedzením v mene ktorej konal a to s odbornou
starostlivosťou.

Pokiaľ obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu dal do pozornosti rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Tdo/79/2014 zo dňa 28.01.2016, tak podľa názoru krajského súdu sa
tento rozsudok netýkal skutkovo a ani právne obdobnej trestnej veci ako je trestná vec obžalovaného.
V citovanom rozsudku najvyšší súd vyslovil názor (išlo o vec vedenú pre trestný čin sprenevery), že
sú pochybnosti o tom, či poškodenej spoločnosti vôbec vznikla škoda, pričom spochybnil aj výrok o
náhrade škody s tým, že došlo k priznaniu nároku na náhradu škody inému subjektu než subjektu, ktorý
si nárok na náhradu škody uplatňoval (išlo o priznanie nároku na náhradu škody subjektu, ktorý zanikol).
V trestnej veci obžalovaného je pritom vznik škody spôsobený obžalovaným a to konaním popísaným
v ustanovení § 255 ods. 1 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 nepochybný a nárok na náhradu škody bol
priznaný poškodenej spoločnosti, ktorá doposiaľ nebola vymazaná z obchodného registra.

K trestnému činu poškodzovania veriteľa:

Súd prvého stupňa uznal obžalovaného za vinného aj zo spáchania trestného činu poškodzovania
veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005. Krajský súd sa
s týmto postupom okresného súdu nestotožnil, nakoľko je názoru, že k spáchaniu tohto trestného činu
zo strany obžalovaného nedošlo.

Súd prvého stupňa vyvodil spáchanie trestného činu poškodzovania veriteľa z toho istého protiprávneho
konania obžalovaného ako pri trestnom čine porušovania povinnosti pri správe cudzieho majetku, ktoré
malo spočívať v predaji majetku poškodenej spoločnosti „pod cenu“. Podľa názoru súdu prvého stupňa
malo mať to isté konanie obžalovaného dva následky a to vo forme škody vo vzťahu k poškodenej
spoločnosti a vo forme (ďalšej, či následnej) škody vo vzťahu k veriteľovi poškodenej spoločnosti.



Podľa názoru krajského súdu si však tieto okolnosti uvedené v skutkovej vete vo výrokovej časti
napadnutého rozsudku odporujú. Obžalovanému sa totiž kladie za vinu, že svojím konaním spočívajúcim
v uzatváraní pre poškodenú spoločnosť nevýhodných zmlúv spôsobil škodu rovnajúcu sa rozdielu
všeobecných hodnôt na strane jednej a predajných cien na strane druhej, čo v skutkovej vete uvedených
troch prípadoch činí celkovú škodu vo výške 3.723.422,29,- Sk. Ak teda konaním obžalovaného bola
spôsobená škoda v tejto výške, potom je nelogické, aby zároveň tým istým konaním (t. j. predajom
majetku poškodenej spoločnosti „pod cenu“) zároveň spôsobil aj škodu ďalšiu (či vyššiu) a to aj vo výške
1.035.874,40,- Sk, ktorá sa rovná výške pohľadávky veriteľa poškodenej spoločnosti. Alebo povedané
inak, ak by sme vychádzali z okolností uvedených v skutkovej vete výroku napadnutého rozsudku
museli by sme dospieť k záveru, že obžalovaný predajom majetku poškodenej spoločnosti „pod cenu“
spôsobil na jednej strane škodu, ktorá sa rovná súčtu rozdielov všeobecných hodnôt a predajných cien
(3.723.422,29,- Sk) a na strane druhej aj, navyše, škodu, ktorá sa rovná výške pohľadávky jedného z
veriteľov poškodenej spoločnosti (1.035.874,40,- Sk). To by znamenalo, že obžalovaný svojím konaním
spôsobil škodu v celkovej výške 4.759.296,69,- Sk. Tento záver však zjavne odporuje skutkovým
zisteniam, z ktorých nepochybne vyplýva, že obžalovaný svojím konaním spôsobil škodu len vo výške
3.723.422,29,- Sk. Ak obžalovaný spôsobil majetkovým trestným činom škodu v tejto výške, nemohol
zároveň, tým istým konaním spôsobiť škodu vyššiu (o hodnotu pohľadávky veriteľa), pretože tento veriteľ
poškodenej spoločnosti mohol uspokojiť svoju pohľadávku len z majetku poškodenej spoločnosti, ktorý
sa zmenšil práve a len o sumu 3.723.422,29,- Sk. Veriteľ sa pritom môže uspokojiť iba z majetku
poškodenej spoločnosti, pričom ak by sa veriteľovi priznal nárok na uspokojenie nad túto sumu (t. j.
nad sumu 3.723.422,29,- Sk) išlo by zjavne o bezdôvodné obohatenie poškodenej spoločnosti, pretože
veriteľ by sa mohol uspokojovať zo sumy prevyšujúcej sumu 3.723.422,29,- Sk, teda z niečoho, čo by už
zjavne nepatrilo do majetku poškodenej spoločnosti, pokiaľ by sa obžalovaný nedopustil protiprávneho
konania. Opätovne treba zdôrazniť, že ak by sa obžalovaný nedopustil protiprávneho konania, mohol
reálne majetok poškodenej spoločnosti narásť o sumu 3.723.422,29,- Sk, teda len a výhradne z tejto
sumy by sa následne mohol uspokojovať veriteľ poškodenej spoločnosti. Obžalovaný nie je dlžníkom
veriteľa poškodenej spoločnosti a preto nemožno logicky dospieť k záveru, že nad túto sumu (navyše)
by mal hradiť pohľadávky poškodenej spoločnosti. V opačnom prípade by sa uspokojením veriteľa
poškodenej spoločnosti zo strany obžalovaného nezmenšoval majetok poškodenej spoločnosti, ale
majetok obžalovaného. Možno preto uzavrieť, že obžalovaný svojím konaním v rozpore s ustanovením
§ 135a ods. 1 Obchodného zákonníka mohol a reálne spôsobil len škodu vo výške 3.723.422,29,- Sk.

Pokiaľ chcel súd prvého stupňa dať v skutkovej vete najavo, že veriteľ poškodenej spoločnosti (pôvodne
B.. Q. Š. a teraz jej právny nástupca C.. G. R.) mal voči poškodenej spoločnosti právo na plnenie
vo výške 1.035.874,40,- Sk (teda, že majetok poškodenej spoločnosti v tejto výške patrí veriteľovi
poškodenej spoločnosti), ktoré sa v dôsledku predaja majetku poškodenej spoločnosti „pod cenu“ stalo
nevymožiteľným tak mohol len znížiť skutočnú škodu, ktorú obžalovaný spôsobil (3.723.422,29,- Sk)
o sumu 1.035.874,40,- Sk. V takomto prípade by bola škoda spôsobená poškodenej spoločnosti vo
výške 2.687.547,89,- Sk a spoločne s výškou pohľadávky veriteľa by tvorila výslednú škodu vo výške
3.723.422,29,- Sk. Aj tento záver by však odporoval nepochybne ustáleným skutkovým okolnostiam,
pretože predajom majetku poškodenej spoločnosti „pod cenu“ bola poškodená iba a len poškodená
spoločnosť. Veriteľ poškodenej spoločnosti nebol a ani nemohol byť konaním obžalovaného poškodený
priamo, ale a len prostredníctvom škody, ktorá vznikla poškodenej spoločnosti.

Na tomto mieste je nutné zdôrazniť aj to, že výška pohľadávky veriteľa môže byť považovaná za výšku
škody pri trestnom čine poškodzovania veriteľa len vtedy, ak napríklad došlo k odstráneniu majetku
dlžníka, ktorý mal hodnotu rovnakú alebo vyššiu ako bola výška pohľadávky veriteľa. Z rozhodnutí
konkurzných súdov založených v spise pritom vyplýva, že poškodená spoločnosť mala v rozhodnom
čase okrem B.. Q. Š. aj iných veriteľov, ktorý mali pohľadávky voči poškodenej spoločnosti (napríklad
vlastníci nebytových priestorov cez 60.000,- Sk, B. D. cez 105.000,- Sk, Q. Y. a.s. cez 40.000,- Sk).

Odvolaciemu súdu nie je preto celkom zrejmé, prečo aj títo ostatní veritelia neboli prokurátorom
považovaní za poškodených veriteľov trestným činom poškodzovania veriteľa. Ak bol prokurátor názoru,
že ide zároveň aj o trestný čin poškodzujúci veriteľov, potom mal celkom určite do skutkovej vety
zahrnúť aj týchto veriteľov poškodenej spoločnosti. Z uvedeného vyplýva aj to, že ak mala poškodená
spoločnosť aj iných veriteľov než B.. Q. Š., potom malo byť predmetom riadneho dokazovania na



hlavnom pojednávaní zo strany prokurátora aj to, aká bola výška ich pohľadávok a kedy tieto pohľadávky
vznikli a kedy nadobudli splatnosť (t. j. či sa tak stalo v období protiprávneho konania obžalovaného).

Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam je nevyhnutné považovať škodu vo výške
3.723.422,29,- Sk, ktorú spôsobil obžalovaný ako konateľ poškodenej spoločnosti len za škodu
spôsobenú poškodenej spoločnosti. Veritelia poškodenej spoločnosti môžu byť v takýchto prípadoch
poškodení až sekundárne. Vzhľadom k uvedenému je možné konanie obžalovaného právne kvalifikovať
len ako majetkový trestný čin, ktorým vznikla na majetku poškodenej spoločnosti škoda (t. j. ako trestný
čin poškodzovania cudzieho majetku) a nie aj zároveň ako úpadkový trestný čin, ktorým sekundárne
(prostredníctvom škody vzniknutej poškodenej spoločnosti) mohla vzniknúť škoda veriteľom poškodenej
spoločnosti.

V posudzovanej trestnej veci pritom prípadný trestný čin poškodzovania veriteľa nikdy nemohol byť ani
dokonaný. Predpokladom vyvodenia trestnej zodpovednosti za spáchanie trestného činu poškodzovania
veriteľa je totiž aj to, že pohľadávka veriteľa, ktorý má byť poškodený, je už splatná. Právo na plnenie
od dlžníka vzniká okamihom, kedy nastáva právna skutočnosť, s ktorou právny predpis alebo zmluva
spája vznik práva na plnenie. Súčasne so vznikom práva na plnenie však zásadne nenastáva jeho
splatnosť, pretože buď je určená dobou, v ktorej je dlžník povinný podľa zmluvy, právneho predpisu alebo
rozhodnutia súdu plniť svoj záväzok alebo ak nie je určená vyvolá ju veriteľ tým, že požiada dlžníka o
plnenie. Splatnosť záväzku nastáva deň nasledujúci po uplynutí času splnenia dlhu. V tomto momente
má veriteľ po prvýkrát možnosť uplatniť svoje právo (pohľadávku) na súde (Fekete, I.: Občiansky
zákonník, Veľký komentár, 2. diel, § 460 - § 880, Eurokodex, 2011, s. 1641 a nasl.).

Konania uvedené v ustanovení o trestnom čine poškodzovania veriteľa pred splatnosťou pohľadávky
by mohli byť prípadne len pokusom tohto trestného činu. Skutočnosť, že pred splatnosťou pohľadávky
veriteľa sa nemožno dopustiť dokonaného trestného činu poškodzovania veriteľa vyplýva z toho, že
skutková podstata trestného činu poškodzovania veriteľa chráni logicky až pohľadávky veriteľov, ktoré je
možné uspokojiť proti vôli dlžníka, t. j. iba pohľadávky, ktoré sú už splatné, môžu byť reálne žalovateľné
veriteľom na súde a môžu byť aj vymáhané proti vôli dlžníka. Tento výklad pritom nie je v trestnom práve
sporný a vyplýva aj z odbornej literatúry (napríklad Púry, F.: Úpadkové trestné činy v České republice. 1.
Vydání. Praha: C.H.Beck, s. 64). V danej trestnej veci pritom obžalovaný predával majetok poškodenej
spoločnosti ešte pred splatnosťou pohľadávky B.. Q. Š., ktorá mala nastať až dňa 31.12.2005. Vzhľadom
k uvedenému nemohlo dôjsť k dokonaniu trestného činu poškodzovania veriteľa. Rovnako tak nemohlo
dôjsť ani k pokusu tohto trestného činu a to z dôvodov uvedených vyššie.

Vzhľadom na konštatované dôvody, krajský súd vypustil právnu kvalifikáciu skutku aj ako trestného činu
poškodzovania veriteľa podľa § 256 ods. 1 písm. a/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005
a zároveň vypustil zo skutkovej vety výroku o vine všetky okolnosti, ktoré mali odraz v tejto právnej
kvalifikácii, t. j. údaje o pôžičke veriteľa poškodenej spoločnosti B.. Q. Š. a údaje o spôsobenej
škode právnemu nástupcovi tohto veriteľa C.. G. R.. Vzhľadom na tento postup odvolacieho súdu
nebolo potrebným zaujímať stanovisko k odvolacím námietkam obžalovaného ohľadne existencie, či
neexistencie pohľadávky B.. Q. Š., pretože tieto námietky sa viazali len k vypustenej právnej kvalifikácii.

K výroku o treste:

Odvolací súd pri ukladaní trestu vychádzal primárne z trestnej sadzby uvedenej v ustanovení § 255 ods.
3 Tr. zák. účinného do 31.12.2005 (trestná sadzba jeden rok až päť rokov) ako aj z toho, že z dôvodu
podania odvolania len zo strany obžalovaného nemôže dôjsť v ďalšom priebehu trestného stíhania k
uloženiu prísnejšieho trestu obžalovanému než aký ukladal súd prvého stupňa. Rovnako tak odvolací
súd prihliadol pri ukladaní trestu k tomu, že na rozdiel od súdu prvého stupňa uznal obžalovaného za
vinného len zo spáchania jedného trestného činu.

Krajský súd pri zvažovaní druhu a výmery trestu, ktorý je nutné uložiť obžalovanému vychádzal aj z
toho, že ide o osobu, ktorá sa doposiaľ nedopustila žiadnej inej trestnej činnosti a to ani pred spáchaním
skutku a ani počas doby, ktorá uplynula od jeho spáchania. Obžalovaný teda vedie a aj viedol riadny
život a skutok, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným možno považovať len za jeho ojedinelé



vybočenie z inak riadneho spôsobu vedenia života. Od doby spáchania skutku uplynulo už viac ako desať
rokov, počas ktorých obžalovaný preukázal nápravu a nedopúšťal sa protiprávnej činnosti. Vzhľadom
k uvedenému je odvolací súd názoru, že v rámci ukladania trestu obžalovaným postačí uloženie trestu
odňatia slobody pri dolnej hranici trestnej sadzby (18 mesiacov) a s poukazom na splnenie podmienok
uvedených v ustanovení § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. účinného do 31.12.2005 je možné výkon trestu
odňatia slobody odložiť na primeranú skúšobnú dobu s tým, že dĺžka skúšobnej doby v trvaní dva
roky bude postačujúca na dovŕšenie nápravy obžalovaného vzhľadom k dĺžke času, ktorý uplynul od
spáchania skutku a počas ktorého obžalovaný viedol riadny život.

Pokiaľ obžalovaný na verejnom zasadnutí namietal, že mu bol opätovne uložený podmienečný trest
odňatia slobody a to aj napriek tomu, že už pred zrušením pôvodného právoplatného rozsudku v konaní
o povolení obnovy konania vykonal časť tohto trestu, tak krajský súd poukazuje na ustanovenie § 45 ods.
2 Tr. zák. podľa ktorého ak bol páchateľ súdom potrestaný a došlo k jeho odsúdeniu pre ten istý skutok,
započíta sa mu vykonaný trest do uloženého trestu. Z uvedeného vyplýva, že vo vykonávacom konaní
bude úlohou súdu prvého stupňa zaoberať sa aj otázkou možného započítania pôvodne uloženého
trestu do trestu uloženého týmto rozsudkom.

Odvolací súd sa pri ukladaní trestu obžalovaným stotožnil s napadnutým rozsudkom, že je nevyhnutné
kombinovať uloženie podmienečného trestu odňatia slobody aj s uložením trestu zákazu činnosti výkonu
funkcie štatutárneho orgánu obchodných spoločností, nakoľko trestný čin zo spáchania ktorého bol
obžalovaný uznaný za vinného bol spáchaný v príčinnej súvislosti s vykonávaním funkcie štatutárneho
orgánu dlžníka obchodnej spoločnosti. Odvolací súd je názoru, že pre nápravu obžalovaného je
nevyhnutné uloženie tohto druhu trestu v strede zákonnej trestnej sadzby (5 rokov). Podľa názoru
odvolacieho súdu tento druh trestu a v uvedenej výmere musel byť v posudzovanom prípade uložený,
nakoľko obžalovaný úmyselne nerešpektoval zákonnú povinnosť uloženú mu Obchodným zákonníkom
v dôsledku čoho spôsobil na cudzom majetku škodu, pričom funkciu konateľa vykonával zjavne proti
záujmom obchodnej spoločnosti v mene ktorej konal a s cieľom dosiahnuť majetkový prospech pre svoje
deti.

K výroku o náhrade škody:

Pokiaľ ide o výrok o náhrade škody, tak krajský súd zaviazal obžalovaného k náhrade škody poškodenej
spoločnosti vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozsudku. Výška priznanej náhrady škody
sa odvíja od výšky škody spôsobenej obžalovaným poškodenej spoločnosti, ktorá bola vo výroku o
vine ustálená na sume 123.594,97,- euro. Táto dokazovaním nepochybne ustálená výška spôsobenej
škody zo strany obžalovaného bola v rámci výroku o náhrade škody znížená o čiastku 4.197,29,- euro,
ktorá už bola podľa vyjadrenia poškodenej spoločnosti a písomného vyjadrenia súdneho exekútora
C.. D. T. vymožená v exekučnom konaní ešte pred zrušením exekučného titulu (t. j. pôvodného
právoplatného trestného rozsudku). Sumu 4.197,29,- euro, ktorá bola získaná v exekučnom konaní
je nutné považovať za už čiastočné uhradenie škody, ktorá bola poškodenej spoločnosti spôsobená
trestným činom spáchaným obžalovaným a ktorej celková výška je 123.594,97,- euro. Vzhľadom na
opätovné právoplatné uznanie obžalovaného zo spáchania trestného činu nie je možné považovať
vymoženú čiastku 4.197,29,- euro za bezdôvodné obohatenie poškodenej spoločnosti.

Vo zvyšnej, nárokovanej časti bola poškodená spoločnosť odkázaná na civilný proces.

Krajský súd sa nestotožňuje s odvolaním obžalovaného v tom, že nárok na náhradu škody uplatňovaný
poškodenou spoločnosťou je premlčaný, respektíve, že nebol riadne a včas v trestnom konaní uplatnený.

Pokiaľ ide o premlčanie, tak krajský súd, vo všeobecnosti, konštatuje, že pre začiatok plynutia
subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 Občianskeho zákonníka (ktorého aplikácia je v
posudzovanom prípade relevantná) sa vyžaduje skutočná (preukázaná) a nielen predpokladaná
vedomosť poškodeného o protiprávnom úkone alebo udalosti, ktorou bola škoda spôsobená, ale aj
o tom, že vznikla majetková ujma určitého rozsahu, ktorú je možné objektívne vyčísliť v peniazoch,
aby mohla byť uplatniteľná na súde a ďalej vedomosť o tom, kto za ňu zodpovedá (primerane
civilná judikatúra R 38/1975). Pojem „dozvie o škode“ znamená, že poškodený už disponuje takými
relevantnými údajmi, ktoré mu umožňujú podať návrh na náhradu škody na súde, či uplatniť nárok na
náhradu škody v trestnom konaní. Plynutie premlčacej doby je viazané na subjektívny moment, ktorý



spočíva vo vedomosti poškodeného o spôsobenej škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V každom
prípade sa vyžaduje vedomosť poškodeného a nie inej osoby (napríklad advokáta poškodeného a
podobne). Podstatné preto je kedy sa poškodený dozvie o vzniknutej škode, nie teda len o možnom
protiprávnom úkone, či škodovej udalosti.

Z vyšetrovacieho spisu vyplýva, že B.. Q. Š., ako konateľka poškodenej spoločnosti, sa dozvedela o
predaji majetku spoločnosti dňa 26.10.2005 a to od obžalovaného (táto skutočnosť vyplýva zo záznamu
spísaného konateľkou B.. Q. Š. na č. l. XXX). Vzhľadom k tomu, že poškodenou osobou je právnická
osoba v mene ktorej konal aj obžalovaný, ktorý nárokovanú škodu spôsobil, je nevyhnutné plynutie
subjektívnej premlčacej doby odvíjať od toho, kedy sa o možnej škode dozvedel druhý z konateľov.

Na konci roku 2005 konateľka poškodenej spoločnosti B.. Q. Š. vedela len to, že druhý konateľ vykonal
majetkové dispozície, ktoré sa týkali majetku poškodenej spoločnosti. Je zjavné, že od tohto momentu
nie je možné odvíjať začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby v zmysle § 106 Občianskeho
zákonníka, pretože, tak ako to už bolo uvedené vyššie, predaj majetku spoločnosti zo strany jej konateľa
nie je, sám osebe, protiprávnym konaním, pokiaľ konateľ za predaný majetok utŕži zodpovedajúcu
protihodnotu, respektíve pokiaľ nie je realizovaný celkom zjavne proti záujmom spoločnosti. Skutočnosť,
že B.. Q. Š., nemala žiadne bližšie vedomosti o zrealizovaných predajoch majetku možno zistiť z kópie
katastrálneho spisu, z ktorého je zrejmé, že B.. Q. Š. viacerými písomnými podaniami žiadala správu
katastra o zaslanie požadovaných listinných podkladov. Tak, napríklad dňa 16.01.2006 žiadala kataster
o zaslanie kópie kúpnej zmluvy (č. l. 376), ďalej dňa 11.01.2006 žiadala kataster o preskúmanie postupu
pri vklade vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na synov obžalovaného (č. l. 313), ktorý jej odpovedal
dňa 08.02.2006 (č. l. 380) a podobne. Z uvedeného je zrejmé, že v prvých mesiacoch roku 2006 B.. Q.
Š. len zisťovala okolnosti prevodu nehnuteľností, zabezpečovala si listinné podklady o uskutočnených
prevodoch a výsledky šetrení zo strany správny katastra. Až po zabezpečení týchto podkladov mohla
reálne zhodnotiť, respektíve iný konateľ poškodenej spoločnosti s výnimkou obžalovaného, za akých
okolností došlo k prevodom majetku poškodenej spoločnosti a či tu nie je podozrenie, že by realizované
prevody majetku zo strany obžalovaného mohli napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu.
Vzhľadom k uvedeným skutočnostiam, ktoré vyplývajú z katastrálneho spisu je zrejmé, že k začatiu
plynutia subjektívnej premlčacej doby mohlo reálne dôjsť až po januári roku 2006.

Pokiaľ teda došlo k podaniu trestného oznámenia zo strany poškodenej spoločnosti dňa 22.01.2008 (č.
l. 1), ktoré má na plynutie premlčacej doby rovnaké účinky ako podanie žaloby v civilnom procese, bolo
to celkom určite v zákonnej dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe.

Ohľadne námietky obžalovaného, že nárok poškodenej spoločnosti na náhradu škody nebol uplatnený
v trestnom konaní riadne a včas, odvolací súd poukazuje na preštudovanie vyšetrovacieho spisu (č.
l. 854), kde osoba konajúca v mene poškodenej spoločnosti si uplatnila nárok na náhradu škody voči
obžalovanému vo výške najmenej 243.760,50,- euro (č. l. 854). Z uvedeného je zrejmé, že poškodená
spoločnosť uplatňuje nárok na náhradu škody voči obžalovanému a to riadne v lehote do skončenia
vyšetrovania, v konkrétnej výške, voči konkrétnej osobe a z výpovedí zástupcov poškodenej spoločnosti
v prípravnom konaní je aj zjavné, že škodu spôsobenú poškodenej spoločnosti odvíjajú od predaja
majetku poškodenej spoločnosti zo strany obžalovaného „pod cenu“. Krajský súd preto nezistil žiadne
zákonné prekážky, ktoré by mu bránili rozhodnúť o uplatňovanom nároku na náhradu škody zo strany
poškodenej spoločnosti.

Iná situácia je ohľadne uplatňovaného nároku na náhradu škody zo strany B.. G. R. ako veriteľa
poškodenej spoločnosti. Vzhľadom k tomu, že pri výroku o vine bola vypustená právna kvalifikácia skutku
ako trestného činu poškodzovania veriteľa, nemohol byť tejto osobe priznaný nárok na náhradu škody
spôsobený trestným činom. Z uvedeného dôvodu bol odkázaný s nárokom na náhradu škody na civilný
proces s tým, že svoju pohľadávku by si mal uplatňovať predovšetkým od poškodenej spoločnosti, ktorá
už teraz disponuje majetkom a to minimálne pohľadávkou voči obžalovanému.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo
výrokovej časti tohto rozsudku.



Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.