Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/758/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510218166 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1510218166.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci navrhovateľky: E. J. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom L., G. č. 2, zastúpená Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátkou v Bratislave, Trenčianska č. 17, proti výživou povinnému: E. J. , narodený dňa XX.XX.XXXX, bytom L., G. č. 2, v konaní o určenie výživného na manželku, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľky, výživou povinného, proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 4. marca 2014, č.k. 7 C 185/2010-302, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 4. marca 2014, č.k. 7 C 185/2010-302, v odvolaním napadnutom rozsahu vo výroku, ktorým súd uložil výživou povinnému prispievať na výživu navrhovateľky sumou 110,-- € mesačne vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred počnúc dňom 5.8.2010, p o t v r d z u j e s tým, že výživou povinný je p o v i n n ý prispievať navrhovateľke na výživu do 12.2.2015 vrátane a vo zvyšku návrh z a m i e t a ; vo výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol, p o t v r d z u j e ; vo výroku, ktorým súd rozhodol o zročnom výživnom, vo výroku, ktorým súd rozhodol o náhrade trov konania, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Rozsudkom zo dňa 4.3.2014, č.k. 7 C 185/2010-302, Okresný súd Bratislava V. I. uložil výživou povinnému povinnosť prispievať na výživu navrhovateľke mesačne sumou 110,-- € vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred počnúc dňom 5.8.2010; II. zročné výživné za obdobie od 5.8.2010 do 28.2.2014 v sume 3.816,-- € súd prvej inštancie povinnému povolil splácať navrhovateľke v 110,-- € splátkach mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku; III. vo zvyšku súd prvej inštancie návrh zamietol; IV. výživou povinnému uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava V. súdny poplatok v sume 79,-- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a tiež V. povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 1.614,20 € do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že navrhovateľka sa svojím návrhom podaným na súde dňa 5.8.2010 domáhala určenia výživného na manželku v sume 270,-- € mesačne, s ktorým návrhom povinný nesúhlasil, pretože jeho príjem nepostačuje na krytie jeho potrieb, ako aj na plnenie ďalšej vyživovacej povinnosti k maloletému synovi E.. 1.2. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie predovšetkým výsluchom účastníkov, svedka V. P., sobášnym listom, potvrdeniami o príjmoch účastníkov, pripojenými spismi Okresného súdu Bratislava V. sp.zn. 20 P 153/2013, 17 P 252/2013, 17 P 10/2012, 17 P 279/2010, na základe čoho zistil tento skutkový stav veci. Účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 24.4.1999 a trvá doteraz (v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom), z ich manželstva pochádza jedno maloleté dieťa E. J., narodený dňa X.X.XXXX. Na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 17 P 252/2013 je vedené konanie o rozvod manželstva účastníkov, ktoré nie je skončené (v čase rozhodnutia súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom). V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 20 P 153/2013 bol maloletý syn účastníkov E. J. zverený do osobnej starostlivosti matky a otec bol zaviazaný prispievať na jeho výživu sumou 140,-- € mesačne, pričom zročné výživné v sume 356,13 € súd povolil splácať otcovi po 20,-- € mesačných splátkach spolu s bežným výživným; v čase rozhodovania súdu napadnutým rozsudkom konanie nebolo právoplatne skončené, nakoľko matka podala odvolanie. Navrhovateľka dôvodila, že od roku 1999 žije v manželstve s povinným, od roku 1996 trpí depresiami, ku ktorým sa pridružila úzkostná porucha. V dôsledku nepriaznivého zdravotného stavu bola uznaná čiastočne invalidnou a bol jej priznaný invalidný dôchodok (v roku 2010) a nemôže si nájsť zamestnanie; v roku 2010, 2011 invalidný dôchodok bol v sume 129,90 € mesačne, v roku 2012 v sume 134,20 € mesačne, v roku 2013 v sume 140,10 €. Okrem toho poberá rodinné prídavky na dieťa v rozsahu od 22,-- € do 23,10 €. Vykonáva prácu upratovačky, z ktorej má príjem cca 50,-- € mesačne. V spoločnej domácnosti s manželom nebýva od augusta 2010, kedy sa prvý krát odťahoval, a definitívne odišiel zo spoločnej domácnosti v novembri 2010. Povinný do 1.10.2011 pracoval ako tanečník a choreograf v S. divadle v L. v K. s priemerným mesačným zárobkom v sume 1.613,27 €. Od 1.10.2011 povinný absolvuje rekvalifikačný kurz a jeho príjem zostal v sume 915,-- € mesačne. Počas manželstva si účastníci zobrali niekoľko úverov, ktoré splácal povinný; v súčasnosti však jeden z úverov spláca navrhovateľka. Navrhovateľka vyčíslila svoje mesačné náklady na nájomné, elektrinu, SIPO, stravu, telekomunikačné služby, zdravotnú starostlivosť, drogériu, ošatenie a obuv v celkovej sume 400,-- €, starostlivosť o maloleté dieťa zabezpečuje sama, pričom povinný jej prispieval na jeho výživu nepravidelne, a preto bola nútená domáhať sa určenia výživného súdnou cestou. Od februára 2013 jej povinný platí mesačne 230,-- €, čo predstavuje výživné na maloletého aj spolu so splátkami zročného výživného v sume 160,-- € a 70,-- € povinný považuje za výživné na navrhovateľku. Podľa názoru povinného v jeho možnostiach nie je prispievať na výživu navrhovateľky, nakoľko spláca 3 úvery a 3 kreditné karty. Predmetné úvery si brali spoločne s navrhovateľkou a napriek tomu, že do 1.10.2011 mal priemerný mesačný príjem v sume 1.613,27 €, tento minul na spoločné dlhy s navrhovateľkou. Zo zdravotných dôvodov musel skončiť s kariérou tanečníka a choreografa a v súčasnosti absolvuje rekvalifikačný kurz v K.. Od novembra 2011 býva v byte, ktorý je vo vlastníctve jeho matky, mesačné výdavky má v sume 1.115,-- €, v čom je zahrnuté výživné na maloletého, ako aj splácanie spoločných úverov a pôžičiek, ktoré vznikli počas spolužitia s navrhovateľkou. Od 1.10.2011 poberá sumu 915,-- € mesačne, ktoré mu vypláca pracovný úrad v K.. Potvrdil prevzatie odstupného v sume 8.000.-- €, tieto ale minul opäť na zaplatenie spoločných úverov. Od februára 2013 posiela navrhovateľke sumu 230,-- € mesačne, v čom je zahrnuté výživné na maloletého E. v sume 160,-- € a 70,-- € predstavuje výživné na manželku. Navrhol súdu návrh navrhovateľky zamietnuť, resp. priznať jej výživné v sume 110,-- € mesačne od právoplatnosti rozsudku. Zdôraznil, že navrhovateľka má len 50 % pracovnú neschopnosť, a teda si môže nájsť adekvátne zamestnanie. Z predchádzajúceho vzťahu má navrhovateľka dve deti, ktoré sú už dospelé, a preto jej môžu finančne pomáhať. Svedok V. P., rodinný priateľ účastníkov, potvrdil, že účastníkom v minulosti často pomáhal po finančnej stránke, požičiaval im aj na žiadosť navrhovateľky, pôžičky mu vždy vrátili. Nevedel sa vyjadril k hospodáreniu účastníkov v čase od roku 2010. Má vedomosť o tom, že žijú oddelene, nevie však, či povinný platí výživné na syna, resp. na navrhovateľku. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 19.8.2010, č.k. 7 C 185/2010-9, návrh navrhovateľky na nariadenie predbežného opatrenia (ktorým by povinný platil výživné manželky v sume 270,-- € mesačne) zamietol, na odvolanie navrhovateľky Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 27.10.2010, č.k. 4 Co 353/2010-40, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1.12.2010, dané uznesenie zmenil a odporcovi (výživou povinnému) uložil povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 230,-- € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci na účet navrhovateľky. Uznesením zo dňa 11.4.2011, č.k. 7 C 185/2010-72, súd prvej inštancie návrh výživou povinného na zrušenie nariadeného predbežného opatrenia zamietol. Napriek tomu výživné navrhovateľke platil v sume 70,-- € od februára 2013, ktorá skutočnosť sporná nebola. 1.3. Po právnej stránke súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 71 ods. 1, ods. 2, § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine. Skutkovo dôvodil tým, že sú splnené podmienky na priznanie výživného navrhovateľke v sume 110,-- € mesačne, ktorú sumu považoval za primeranú schopnostiam a možnostiam povinného, ako aj potrebám navrhovateľky. Vychádzal z nesporných skutočností, že ich manželstvo trvá, dlhodobo spolu nevedú spoločnú domácnosť, oddelene bývajú, pričom navrhovateľka je v čiastočnej invalidite a stará sa o spoločného syna účastníkov, že povinný jej spočiatku ničím finančne neprispieval. Z preukázaných príjmov oboch účastníkov vyplýva, že príjem navrhovateľky je niekoľkonásobne nižší ako príjem povinného, čo je v príkrom rozpore s ustanovením § 71 Zákona o rodine, podľa ktorého životná úroveň manželov má byť v zásade rovnaká. Zohľadnil aj vyživovaciu povinnosť otca k maloletému E. v sume 140,-- € + 20,-- € (splátky zročného výživného) mesačne, ktorá mu bola určená súdom a ktorú si povinný plní napriek tomu, že rozsudok ešte nie je právoplatný. Povinný počas celého žalovaného obdobia splácal spoločne nadobudnuté dlhy z úverov a pôžičiek (vzniknutých počas spolužitia), čo potvrdila aj sama navrhovateľka. V priebehu konania účastníci viackrát požiadali súd o odročenie pojednávania za účelom mimosúdnej dohody a práve sumu 110,-- € mesačne zhodne navrhovali ako primeranú a zodpovedajúcu podmienkam ustanovenia § 75 Zákona o rodine. Zročné výživné predstavuje za čas od 5.8.2010 do 28.2.2014 sumu 4.726,-- € [110,-- € x 43 mesiacov - 14,-- € (1.8.-05.8.2010)]; účastníci zhodne uviedli, že od februára 2013 si povinný plní vyživovaciu povinnosť k manželke v sume 70,-- €, teda do 28.2.2014 zaplatil výživné v sume 910,-- € (70,-- € x 13 mesiacov). Zročné výživné za čas od 5.8.2010 do 28.2.2014 teda predstavuje sumu 3.816,-- € (4.726,-- € - 910,-- €). Zjavnú počítaciu chybu vo výroku rozsudku, v zápisnici, kde je uvedená suma 3.820,-- €, súd prvej inštancie v písomne vyhotovenom rozsudku opravil v súlade s ustanovením § 164 O.s.p. na správnu sumu 3.816,-- €. 1.4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1, § 149 ods. l O.s.p., keď navrhovateľka mala vo veci úspech; spôsob výpočtu náhrady trov konania súčasne odôvodnil. Keďže navrhovateľka bola podľa § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodená od platenia súdneho poplatku, v konaní bola úspešná, súd prvej inštancie zaviazal povinného na zaplatenie súdneho poplatku v sume 79,-- €. 2. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obaja účastníci. 2.1. Odvolanie navrhovateľky smeruje proti rozsudku vo výrokoch I, II a III, ktorými jej súd priznal výživné manželky v sume 110,-- € mesačne od 5.8.2010, vo zvyšku jej návrh zamietol a vo výroku o zročnom výživnom. Odvolaciemu súdu navrhla uložil výživou povinnému, aby za čas od 5.8.2010 do 1.10.2011 na jej výživu (manželky) doplatil sumu 200,-- € mesačne, za čas od 1.10.2011 do 31.1.2013 doplatil sumu 110,-- € mesačne, od 1.2.2013 platiť výživné manželky v sume 200,-- € mesačne. Následne na to vypočítané zameškané výživné ku dňu rozhodnutia odvolacieho súdu so započítaním vykonaných úhrad navrhla, aby povinný uhradil k jej rukám do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a súčasne, aby odvolací súd jej priznal náhradu trov odvolacieho konania. Uvedené členenie na rôzne čiastky výživného odôvodnila tým, že počas trvania súdneho sporu došlo k viacerým podstatným zmenám, ktoré súd prvej inštancie nezohľadnil, a preto je v tomto ohľade nepreskúmateľné a neodôvodnené. Navrhované rozdelenie plnenia výživného na rôzne obdobie zohľadňuje sumy, ktoré povinný v uvedenom čase mal a mohol poskytovať tak, aby jej životná úroveň bola aspoň primeraná. Preukázala, že na výživu jej musela prispievať jej matka, ktorá je starobná dôchodkyňa. V čase od 5.8.2010 do 1.10.2011 mal povinný nadštandardný príjem, ktorý mal použiť na zabezpečenie aspoň jej základných potrieb. V čase od 1.10.2011 do 31.1.2013 žiadala doplatiť sumu 110,-- € mesačne (v tejto časti súhlasila s rozhodnutím súdu prvej inštancie) z dôvodu poklesu príjmu. V čase od 1.2.2013 musela zo svojho príjmu začať platiť hypotéku v sume 130,-- € mesačne, a teda na jej vlastnú výživu nezostávali žiadne financie. V období súdneho konania pritom povinný inkasoval popri riadnom príjme v priemere mesačne v sume 1.650,-- €, neskôr v sume 950,-- €, aj príjem z odstupného v sume 8.000,-- €, za predaj bytu sumu 25.000,-- €, za predaj auta sumu 1.700,-- €, z čoho vyplýva, že na jej výživu prispievať mal a mohol. Z rozsudku pritom nevyplýva, z akého dôvodu súd prvej inštancie znížil sumu, ktorá jej bola priznaná uznesením odvolacieho súdu v konaní o nariadenie predbežného opatrenia, ich pomery súd hodnotil veľmi všeobecne, nespravodlivo a nelogicky, nezaoberal sa vôbec reálnou životnou úrovňou manželov, ktorá je zásadným spôsobom odlišná a neadekvátna. Hoci súd zohľadnil spoločné dlhy manželov, z dokladov, ktoré povinný predložil, nevyplýva, žeby všetky dlhy boli spoločné a ani že ich riadne platil, práve naopak. Doklady, ktoré predložil, sú predovšetkým v rovine tvrdení a nie preukázateľných skutočností, z ktorých by súd mohol vychádzať, nehovoriac o tom, že na svoju obranu používal doklady v cudzom jazyku. Napríklad o tom, ako použil kúpnu cenu za nehnuteľnosť, odstupné, či predaj auta, povinný súdu prvej inštancie nepredložil žiaden relevantný doklad a javí sa snaha povinného svoje majetkové a zárobkové pomery maximálne zneprehľadňovať. O tomto svedčí aj kúpa motorového vozidla, ktorú náhodne zistila a ktorá má byť údajne len formálna. Osoba s toľkými dlhmi a hrozbou exekúcie by ťažko mohla byť vhodnou osobou na držbu vozidla pre iného, ktorý by sa zjavne chcel vyhnúť podobným dôsledkom; pred dieťaťom označil povinný toto vozidlo zase ako firemné. Povinný sám opakovane deklaroval, že dohoda v ich manželstve bola, že sa o rodinu postará. Po tom, čo prišla o prácu a predala všetok svoj nehnuteľný majetok a začala mať vážne psychické problémy, rodinu opustil a prestal ju dobrovoľne podporovať. Neprestal sa však zadlžovať a vykonávať rôzne nezodpovedné finančné rozhodnutia čerpaním úverov z kreditných kariet na bežné výdavky napr. lístky do divadla či nákup jedla, a to napriek príjmu 1.800,-- € a ďalším vedľajším príjmom vytvoril obrovský dlhový val, ktorým sa teraz v konaniach bráni. Týmto však netrpí životná úroveň povinného, ale len jej životná úroveň. Povinný si naďalej dopraje nové oblečenie, fajčenie, kultúru, šport, kým jej život je o uspokojovaní základných potrieb, keď jej príjem nepostačuje ani na úhradu bývania. V momente, keď naliehala na plnenie rozhodnutia o výživnom, vyriešil svoju situáciu a povinnosti a prestal platiť hypotéku, čím ju prinútil výživné používať nie na svoje potreby, ale na úhradu tohto dlhu, keďže inak by prišla o strechu nad hlavou. Ostatné úvery, ktoré si zobral, ďalej čerpal na bežné nákupy pre seba. Z tohto dôvodu ani nie je možné zaviazať povinného k plneniu výživného v sume 110,-- € mesačne, pretože dlh na hypotéke, ktorý od februára 2013 povinný automaticky prenecháva na ňu, je v sume 130,-- € mesačne. Výsledkom konania o výživnom by teda paradoxne bolo a od februára 2013 aj reálne je, že musí zo svojho príjmu ešte doplácať 20,-- € na úhradu dlhu na hypotéke. Súd prvej inštancie takýmto rozhodnutím podporil správanie povinného, ktorý takto obchádza plnenie vyživovacej povinnosti a ohrozuje základné existenčné potreby jej a jej detí. Povinný jasne deklaruje, že mu je jedno, či o byt prídu alebo nie. Už v minulosti ju prinútil predať dva byty a hradiť jeho nezodpovedné finančné rozhodnutia, platením rôznych poistiek, kúpami faxu, ak treba odfaxovať len jednu stranu a podobnými doslova iracionálnymi rozhodnutiami, ktoré aj pred súdom prvej inštancie priznal s tvrdením, že „sa na tom dohodli". Pred ňou hovoril o tom, že „peniaze treba točiť“ a že ona tomu nerozumie, nezarába, preto mu má veriť a urobiť to, čo povie. Neskôr to už boli vyhrážky, ak sa úver nezoberie a neurobí tak, ako on povie, prídu o byt, preto vedela, že jeho konaniu odporovať nemôže. Týmto spôsobom sa rodina dostala do dlhového kolotoča napriek vysokým príjmom a majetku, ktorý mali. Je jej záujmom, aby povinného finančne nezruinovala, keďže jej osud je plne prepojený s tým, ako sa darí jemu. Z tohto dôvodu sa pokúšala dohodnúť o všetkých otázkach týkajúcich sa ich právnych vzťahov, čo sa nestalo aj napriek mnohým dohodám, ktoré povinný neskôr odvolal alebo úplne poprel. Jeho najväčšou snahou bolo zobrať ďalšie úvery na vyplatenie existujúcich úverov či byt predať a o tom, ako sa týmto situácia rieši, odmietol diskutovať. Väčšina dlhov, ktoré predložil povinný na obranu proti tomuto návrhu, obsahuje nielen splácanie, ale aj čerpanie úveru, ide o rôzne kreditné karty, žolík karta, nay atď., slúžiace na úhradu jeho vlastných potrieb v čase, kedy prebiehalo toto konanie a kedy spolu účastníci nežili. Okrem toho obsahujú rôzne sankcie za oneskorenie a nevidí žiaden dôvod, aby takéto záväzky boli zohľadnené len ako pasíva, keď súčasne predstavovali aj aktíva, z ktorých povinný žil a uspokojoval svoje nadštandardné potreby. Z toho vyplýva, že povinný prevzal v minulosti a naďalej preberá neprimerané finančné riziká, na ktoré nie je možné prihliadať pri určovaní vyživovacej povinnosti. Aj hypotéka, ktorá sa čerpala len z dôvodu „točenia peňazí“, keď finančné prostriedky na kúpu bytu boli z predaja bytu v jej výlučnom vlastníctve, v rámci svojich doslova megalomanských predstáv však trval na tom, že takéto finančné rozhodnutie je lepšie. Je v starostlivosti psychológa aj psychiatra a bola na povinnom nielen ekonomicky, ale aj citovo, úplne závislá, podrobovala sa jeho rozhodnutiam, voči ktorým nemala možnosť reálne odporovať. V momente, kedy jeho rozhodnutia spochybňovala, či len sa vôbec pýtala na ich dôvody, bola osočovaná a ponižovaná ako osoba, ktorá nemá právo o čomkoľvek rozhodovať, keďže nezarába. Tým, že povinný sa rozhodol viesť domácnosť sám a tvrdil, že sa o rodinu postará, prevzal zodpovednosť za tieto rozhodnutia. Nie je ničím neobvyklým, že rodiny majú svojich živiteľov a manželky najmä, ak sa živili ako tanečníčky, potom, čo prídu o prácu, nepracujú a starajú sa len o domácnosť. U nej to bolo umocnené tým, že nastúpili psychické problémy, ktoré sa správaním povinného ešte viac prehlbujú a ktoré reálnemu výkonu práce bránia. To, že sa povinný rozhodol, že túto zodpovednosť na seba prevezme, bolo jeho slobodným rozhodnutím, ktoré v konaní viackrát zdôraznil ako vážne bremeno, avšak od momentu, kedy sa mala táto zodpovednosť aj reálne prejaviť, už nie je k dispozícii jej majetok, povinný sa zo spoločnej domácnosti odsťahoval za milenkou, jej ponechal dlhy na byte a všetku starostlivosť o deti; takýto postoj nie je možné hodnotiť inak než ako v hrubom rozpore s dobrými mravmi, keď sa prieči obyčajnej ľudskej morálke ponechať ženu s dieťaťom bez akejkoľvek finančnej podpory. 2.2. Odvolanie povinného smeruje proti rozsudku vo výroku o náhrade trov konania z dôvodu uvedeného v ustanovení § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. (súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci). Podľa ustanovenia § 142 ods. 3 O.s.p. „Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia.“, v zmysle ktorej úvahy pri určení výšky trov právneho zastúpenia súd prvej inštancie zjavne vychádzal. Súd prvej inštancie teda v rozhodnutí o trovách konania priznal navrhovateľke trovy vo výške požadovanej právnou zástupkyňou navrhovateľky ohľadom každého úkonu. Nevyporiadal sa ale s otázkou, prečo priznal navrhovateľke náhradu trov v plnej výške napriek tomu, že v konaní bola úspešná len čiastočne, rozhodnutie neodôvodnil, a preto rozsudok vo výroku o náhrade trov konania považuje za arbitrárny. Zo spisového materiálu v danej veci ďalej jednoznačne vyplýva, že počas celej doby konania boli obe strany naklonené k spoločnej dohode a priebežne rokovali o dohode o výške výživného. Nemožno nespomenúť komplikovanú situáciu oboch účastníkov a ich rodiny, pričom však zo spisového materiálu je zrejmé, že aj navrhovateľka mohla k zlepšeniu situácie rodiny pomôcť a nájsť si prácu aspoň na polovičný úväzok, pričom túto možnosť nevyužila. Je preto nespravodlivé, aby súdom prvej inštancie priznané trovy, keď nebola ani jedna strana v spore plne úspešná, resp. navrhovateľka bola úspešná len čiastočne, mal nahradiť navrhovateľke v plnej výške. Navrhovateľka sama uviedla, že počas ich manželstva vznikli viaceré dlhy, za súčasného rozhodovania oboch účastníkov, čo rovnako možno považovať za podporný argument pre priznanie náhrady trov konania nie v plnej, ale len v polovičnej, výške. Navrhovateľka doteraz obýva spoločný 4-izbový byt a ich doterajšie dlhy uhrádza on. Zvyšovaním jeho finančného zaťaženia sa opätovne dosiahne len to, že rozsudok vydaný súdom prvej inštancie, resp. jeho vymožiteľnosť, sa sťažuje. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 20 P 153/2013, v ktorom mu bola uložená povinnosť platiť na výživu maloletého syna sumu 140,-- € mesačne, v ktorom navrhovateľka rovnako podala odvolanie, súd prihliadol na 50 % zachovanú pracovnú schopnosť navrhovateľky a zvažoval dopad finančných požiadaviek navrhovateľky na výživné na syna a na navrhovateľku, na schopnosť povinného hradiť spoločné dlhy, ako aj výživné na syna, ktoré pravidelne uhrádza. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmeniť a uložiť mu povinnosť zaplatiť navrhovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 807,10 € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 3. Účastníci sa k odvolaniu protistrany nevyjadrili. V ďalšom konaní neuvádzali, súdu neoznámili, že u nich nastali pre vec rozhodujúce právne skutočnosti. 4. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.; § 2 ods. l Civilného mimosporového poriadku (zákon č. 161/2015 Z.z.; C.m.p.)], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľky nemožno priznať úspech a že odvolanie výživou povinného je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 13. decembra 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právna zástupkyňa navrhovateľky, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p., § 2 ods. l C.m.p.). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016; C.s.p.], majúc na zreteli ustanovenie § 395 ods. l C.m.p., podľa ktorého ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti; ustanovenie § 396 C.m.p. vo viazanosti k prejednávanej veci inak neustanovuje (predovšetkým podľa ustanovenia § 157, § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku, v čase podania odvolania; tiež v čase rozhodovania odvolacieho súdu vo vzťahu ku skutočnosti, dokedy manželstvo účastníkov trvalo. 5. Navrhovateľka sa návrhom podaným na súde dňa 5.8.2010 domáhala určenia výživného na manželku v sume 270,-- € mesačne, napadnutým rozsudkom bola výživou povinnému uložená povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky mesačne sumou 110,-- € vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred počnúc dňom 5.8.2010 a vo zvyšku návrh zamietol, zročné výživné za obdobie od 5.8.2010 (od podania návrhu) do 28.2.2014 v sume 3.816,-- € povolil povinnému splácať navrhovateľke po 110,-- € mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok, počnúc právoplatnosťou rozsudku. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je tradične vnímaná ako odraz socioekonomickej funkcie rodiny a manželského, resp. rodinného, spoločenstva. Vyživovaciu povinnosť medzi manželmi je potrebné zasadiť do širšieho rámca osobno-majetkových práv a povinností, ktoré tvoria vo svojom súhrne vlastný obsah manželstva. Špecifický charakter tejto povinnosti vyplýva priamo z ekonomických a sociálnych funkcií manželstva ako spoločensky i právne inštitucionalizovaného spolužitia. 6.1. Podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. 6.2. Podľa § 71 ods. 2 zákona o rodine vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom. 7. Zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti, ako to je pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp. vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa teda okrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonného charakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzi manželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia však vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zhodnotiť treba namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú nevyhnutné náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, u iných takéto výdavky neprichádzajú do úvahy. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu. Rozdielne potreby a náklady preto môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a pod. Uvedené ustanovenie bude naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosť zabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti. 8. Z daného vyplýva, že výživné od manžela možno žiadať, a na druhej strane povinnosť plniť, len dovtedy, dokedy manželstvo trvá. Účastníci konania uvádzali, že konanie o rozvod ich manželstva bolo vedené na Okresnom súde Bratislava V. pod sp.zn. 17 P 252/2013 a že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie napadnutým rozsudkom nebolo právoplatne skončené. Po podaní odvolania si ale účastníci, osobitne navrhovateľka, ktorá podala odvolanie do meritu veci, nesplnili základnú povinnosť tvrdenia, a síce, že ich manželstvo je rozvedené (rozsudkom Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 10.12.2014, č.k. 17 P 252/2013-146, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 13.2.2015). Túto skutočnosť zistil odvolací súd. To znamená, že len do 12.2.2015 môže sa navrhovateľka domáhať výživného manželky a odvtedy, kedy podala návrh na súd (od 5.8.2010). Len v tomto rozsahu potom odvolací súd podrobil vecnému a právnemu prieskumu rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej na základe odvolania navrhovateľky. 9. Zákon súdu ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť, pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa. Výkon starostlivosti o domácnosť je naplnením zmyslu Zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhému manželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejto činnosti správne priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela; až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxe o možnosti plnenia vyživovacej povinnosti aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmto spôsobom sa manžel podieľa na majetkovom postavení rodiny, a to podľa svojich schopností a možností, bez ohľadu na to, či sú rozdielne v porovnaní s druhým manželom (napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť pracovné uplatnenie). Tým nie je dotknutá požiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne. 10.1. Navrhovateľka súdu prvej inštancie vytýkala, že hodnotil pomery manželov veľmi všeobecne a nezaoberal sa reálnou životnou úrovňou oboch manželov, napríklad pri určovaní výšky výživného neprihliadol na to, že počas trvania súdneho sporu došlo k viacerým podstatným zmenám (najmä v príjmoch povinného, od 5.8.2010 do 1.10.2011 mal povinný priemerný mesačný príjem 1.613,27 €, od 1.10.2011 915,-- € mesačne), že na seba bral neprimerané majetkové riziká. Je notorietou, že pri určovaní výšky výživného je povinnosťou súdu zohľadniť schopnosti, možnosti a majetkové pomery oprávneného a aj povinného a na základe toho dospieť k primeranej výške výživného pre výživou oprávneného. Odvolací súd dôvodí, že súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy v prospech navrhovateľky. Súd vôbec nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka (len) veľmi všeobecne uvádzala, že si povinný bral pôžičky, úvery, pričom neuviedla, kedy sa tak stalo, prečo, v akej sume, kto ich splácal, pričom bolo preukázané, že sa tak stávalo počas spolužitia manželov. Okrem toho súd nezohľadnil svedkom V. P., rodinným priateľom oboch účastníkov, preukázané skutočnosti, že obom účastníkom v minulosti často pomáhal po finančnej stránke, požičiaval im aj na žiadosť navrhovateľky, pôžičky mu vždy vrátili. Rovnako v rovine všeobecného tvrdenia zostalo tvrdenie navrhovateľky, že si nemôže nájsť zamestnanie, keď ani len netvrdila, že si zamestnanie (kde, kedy, s akým výsledkom) hľadala. Navrhovateľka tiež konkrétne nevysvetlila, ako naložila s peniazmi za predaj bytu v roku 2002 (1.250.000,-- Sk), v roku 2008 (2.100.000,-- Sk), za predaný klavír v roku 2011 (149,-- €), za predané obrúčky v roku 2011 (550,-- €). V dôsledku veľmi všeobecného tvrdenia navrhovateľky a nadväzne na vyššie uvedené skutočnosti potom nemožno zohľadnil tvrdenie navrhovateľky v jej prospech, že povinný na seba bral neprimerané majetkové riziká, ktoré následne splácal s neprimerane vysokými úrokmi, že mal príjem z odstupného, z predaja bytu, auta. Všetky tieto okolnosti sú nepochybne pre rozhodnutie veci právne relevantné, pretože zodpovedajú kritériám uvedeným v § 75 ods. 1 Zákona o rodine. 10.2. Keďže ale povinný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie vo veci samej nepodal, odvolací súd (v jeho prospech) nemohol zohľadniť označený príjem navrhovateľky a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd uložil výživou povinnému prispievať na výživu navrhovateľky sumou 110,-- € mesačne vždy do 15. dňa toho-ktorého mesiaca vopred počnúc dňom 5.8.2010, potvrdil s tým, že výživou povinný je povinný prispievať navrhovateľke (manželke) na výživu (len) do 12.2.2015 vrátane, dokedy ich manželstvo trvalo a vo zvyšku, počnúc dňom 13.2.2015, potom návrh ako nedôvodný zamietol. Nadväzne na uvedené odvolací súd potvrdil ako vecne a právne správny aj rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd vo zvyšku návrh zamietol (§ 387 ods. l C.s.p., § 2 ods. l C.m.p.). 10.3. K odvolacej námietke navrhovateľky, že z napadnutého rozsudku nevyplýva dôvod, pre ktorý súd prvej inštancie znížil sumu, ktorá jej bola priznaná predbežným opatrením (od 1.7.2016 neodkladným opatrením), odvolací súd uvádza, že predbežné opatrenie nie je konečné rozhodnutie. Jeho účelom bola a naďalej je dočasná úprava pomerov účastníkov konania v prípadoch, ak zistené okolnosti navrhovanú úpravu naliehavo vyžadujú alebo ak je ohrozená budúca vymožiteľnosť práva, o ktoré sa vedie súdny spor. Predbežným opatrením sa nepriznáva žiaden trvalý nárok, nedeklaroval sa, že tu právo bolo alebo nebolo, a súd pri rozhodovaní vo veci samej ním nebol a nie je viazaný. Predbežné opatrenie (neodkladné opatrenie) sa vydáva na základe skutkového stavu veci zodpovedajúceho konkrétnemu štádiu konania bez vykonania dokazovania. Naproti tomu pri konečnom rozhodnutí je už súd znalý všetkých výsledkov dokazovania a jeho rozhodnutie musí dôkazom zodpovedať. Preto súd prvej inštancie nebol v ďalšom konaní predmetnou sumou viazaný. 10.4. Úplne bezpredmetnou sa javí námietka navrhovateľky, že na jej výživu jej musela prispievať jej matka, ktorá je starobná dôchodkyňa a ktorá nemá financie ani povinnosť živiť svoju dcéru. Odvolací súd uvádza, že každá vyživovaná osoba, voči ktorej je povinný v omeškaní s plnením svojej povinnosti, hľadá spôsoby, ako tento výpadok príjmu kompenzovať a často nachádza pomoc u svojich rodinných príslušníkov. Tieto skutočnosti majú právny význam iba potiaľ, že preukazujú dôvodnosť priznania nároku na výživné voči osobe, ktorá zákonnú vyživovaciu povinnosť má, no sú nepodstatné na účely určenia výšky výživného. Ak teda matka navrhovateľky tejto pomáhala, išlo o plnenia, ktoré nijako neovplyvňujú rozsah vyživovacej povinnosti povinného k navrhovateľke. 11. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o zročnom výživnom, vo výroku, ktorým rozhodol o náhrade trov konania, odvolací súd rozsudok zrušil a vec súdu prvej inštancie v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. c/, § 391 ods. l C.s.p., § 2 ods. l C.m.p.). V čase rozhodovania odvolacieho súdu nemožno nad akúkoľvek pochybnosť ustáliť, koľko povinný na výživu manželky za čas od 5.8.2010 do 12.2.2015 pri výživnom v sume 110,-- € mesačne mal zaplatiť a koľko skutočne zaplatil, a teda aký je rozsah zročného výživného. Za aktívnej účasti oboch účastníkov zistí podklady pre rozhodnutie o zročnom výživnom povinného a opätovne rozhodne. 12. Odvolaniu povinného proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania je potrebné priznať úspech. Totiž súd priznal navrhovateľke náhradu trov konania v plnej výške, ako keby bola úspešná v celom rozsahu (§ 142 ods. l O.s.p.). Úspešná ale v celom rozsahu nebola, keď návrhom žiadala určiť výživné v sume 270,-- € mesačne, a úspešná bola v rozsahu priznaného výživného v sume 110,-- € mesačne. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že v konaní sa rieši otázka výživného medzi plnoletými osobami, a teda nemožno aplikovať zásady, ustanovenia, vzťahujúce sa k oprávnenosti maloletých detí na výživné. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne o náhrade trov konania posudzujúc v tomto rozsahu nároky účastníkov podľa zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (C.m.p.; § 47 a nasl.) a v prípade, že dospeje k záveru, že otázku náhrady trov konania nebude môcť posúdiť podľa tohto zákona, bude postupovať podľa zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok [C.s.p.; § 255 a nasl. C.s.p. (§ 2 ods. l C.m.p.)], pričom svoje rozhodnutie podrobne odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne aj o trovách konania pred odvolacím súdom. 13. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).